Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 19CoE/89/2012 z 29. 10. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 29. októbra 2012, sp. zn. 19CoE/89/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8711211019.1 Krajský súd Prešov | 19CoE/89/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8711211019.1 | 2012-10-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a041a8c3-ceb7-42b7-8320-676137daa04c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8711211019.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoE/89/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711211019
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8711211019.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnému Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XX, J., o vymoženie 2
271,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k.
21Er/667/2011-11 zo dňa 09.01.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §41 ods. 2; 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2
zákona o rozhodcovskom konaní, § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, §§ 52 ods. 1, 2; 53 ods. 1, 4
písm. r), ods. 5; 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS.

Konštatoval, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáha vymoženie dlžnej sumy s
príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovská
doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy o úvere, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej
činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Dojednanie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. §
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. O neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ
podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto
doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ
ide o vyjednávaciu silu a úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj
v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej
zmluvy, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Spotrebiteľ mohol zmluvu prijať buď
ako celok, alebo ju odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol vopred pripravený. V rozhodovanej veci
na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval
všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným. Rozhodcovský súd síce neopomenul
aplikovanie príslušných kogentných noriem, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ale neaplikoval ich
správne. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo vo



svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernice 93/13/EHS, v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou
podmienkou a spotrebiteľ ňou nie je viazaný.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.

Oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci. Zároveň, že
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Všeobecný súd založil svoju právomoc na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1,
2 zákona č 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu
došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnej nerozpornosti. Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu
rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 Zákona o rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ak nedôjde k včasnému splneniu
formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní,
zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho
procesu zahŕňajúceho zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie
zvolených právnych noriem na skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu
upravenej v ust. §40 Zákona o rozhodcovskom konaní je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto,
že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.
Základné práva nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie
a aplikácie. Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie
rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania. Ochranu práva,
pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí
rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne
po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia
exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Vyššie uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu
konštrukcie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v rámci občianskeho súdneho konania. Úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. §
40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné
práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Zároveň oprávnený
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. novembra 2010.
Súd musí vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Ak ustanovenie § 41 Zákona o
rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku sleduje účel zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto
lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností, potom je neopodstatnené, aby
exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených
týmto rozsudkom. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v
ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota
márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Zákonodarca priznal všeobecným
súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o
zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočneného na základe
zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu
tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý. Exekučný súd musí s
právoplatným rozsudkom rozhodcovského súdu nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
V opačnom prípade by porušil zásadu rovnosti. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavne súladnou



interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom
podľa ust. § 109 ods. l písm.b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl.1 ods. 1
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45
ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto
formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods. 2 s významom ust. § 40 v spojení s ust. § 43 Zákona o
rozhodcovskom konaní a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje
chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd
môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45
ods. l Zákona o rozhodcovskom konaní). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku
limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Úplne ignoroval
všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil
princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh. Zároveň oprávnený poukázal na článok 12 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie a článok č.14 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je možné aplikovať tam, kde je porušená
rovnosť pri výkone ochrany ľudských práv. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným
nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu,
pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného
odlišného zaobchádzania. Postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní,
zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy a
to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom 46 ods.1 Ústavy a článkom 6 ods.1 Dohovoru. Exekučný
súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 Zákona
o rozhodcovskom konaní a aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní interpretoval ústavu nesúladným spôsobom. Tým porušil právo
oprávneného na súdnu ochranu. Exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej
úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd
nemohol riadiť, respektíve nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné
rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým
osobám. Oprávnený zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal
možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvňovalo jeho právne postavenie. Oprávnený je voči povinnému v pozícii
veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému musí
vymáhať. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči oprávnenému averziu
a pocity antipatie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie
konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania, porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. V napadnutom uznesení viackrát konštatuje akoby vtom smere vykonal dokazovanie. Exekučný
súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho
zistenia skutočného stavu. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či
navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Poukázal na ust. § 35 a § 37
Zákona o rozhodcovskom konaní a na ust.§ 159 O.s.p. Zároveň poukázal na znenie ust. § 57 ods. 2 a
ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky
s dobrými mravmi. Prieskumu doložky slúži odlišný inštitút, ktorý je upravený v ust. § 40 Zákona o
rozhodcovskom konaní. Pokiaľ by odvolací súd usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či
sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu
a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť
nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie



je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi
rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá
logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú
podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Nie je možné súhlasiť s názorom
prvostupňového súdu, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, respektíve že
by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už
vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy
o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený
poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy uvedené v tomto
ustanovení s odkazom na § 269 ods.1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením
kogentným. V zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj
ročná percentuálna miera nákladov tak ako sa to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňovým
súdom. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť
poskytuje úver, a to či bude splácať v pravidelných mesačných alebo v pravidelných štrnásťdňových
splátkach a v tomto intervale si určí i deň splatnosti splátky. Ďalej poukázal oprávnený na znenie ust.
§ 4 ods.2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluva
o úvere zo strany oprávneného nemôže obsahovať náležitosti vyžadované Zákonom o spotrebiteľských
úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Zároveň oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie
neprimeranosti úrokov z omeškania. Úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že
poruší zmluvné podmienky. Oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie
pri poskytnutí úverov. Vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému je
nutné vziať ohľad na obchodné riziko oprávneného. Zároveň oprávnený poukázal na skutočnosť, že
ani zo zákona a ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Následne poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004 a jeho záver čo do úrokov
z omeškania.

Oprávnený zároveň vyslovil názor, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol dohodnúť
odplatu, príslušný poplatok pozostávajúci z 1/3 z dohodnutého úveru a z 2/3 z nákladov na vypracovanie
a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. K poplatku za zasielanie
upomienok oprávnený poukázal na bod 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je
dôvodné.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa
§ 374 ods.4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O.s.p.) a vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu
súdu.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávnom právnom posúdení veci bolo zistiť, či súd
prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácií práva. Omyl v aplikácií práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa správne riešil prioritne rozhodujúcu právnu otázku, a to platnosť rozhodcovskej
doložky.



Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať
existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach
IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa
01.11.2011.

Súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil, keďže poverenie v exekučnom konaní bolo vydané,
vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je treba
prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn.
3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže
byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v
každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“).

Odvolací súd má za to, že uvedené závery sa majú vzťahovať aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok
bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa § 53 ods. 5
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“) je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná
a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (porov. 6Cdo 1/2012).

Druhostupňový súd poukazuje na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
KS v Prešove z 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve
uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto
zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh
na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne
aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“

Odvolací súd zároveň konštatuje neprijateľnosť rozhodcovskej doložky aj z geografických dôvodov.
Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce
účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť cca 344 km na
rozhodcovské konanie je odradzujúca. Rozhodcovské konanie bolo vykonané v rozpore s rozsudkom
Súdneho dvora EÚ C-240/98 až 244/98.

Je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-243/08 Pannon, z ktorého vyplýva,
že vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú.

Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí
podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní



nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania
(Rozsudok Súdneho dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom ).

K odvolacej námietke oprávneného, že všeobecný súd je vždy povinný dbať na to, aby rozhodoval
na základe ústavne súladnej normy, k čomu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj
ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR a
ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému
súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, odvolací súd konštatuje, že považuje výklad
právnej normy - ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku za ústavne konformný a nerozporný
s ústavou. Neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania, predpokladané v ustanovení §
109 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože rozhodnutie súdu nezávisí od otázky, ktorú by nebol v tomto konaní
oprávnený riešiť a rovnako nebola splnená podmienka, uvedená v druhej vete tohto ustanovenia, že by
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

K ďalším odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd uvádza, že judikatúra súdov vrátane
európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č.
21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.
februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú
rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust.§ 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Dňa 10.08.2012 doručil oprávnený súdu prvého stupňa návrh na prerušenie konanie postupom podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie
právnej argumentácie k podanému odvolaniu-

Oprávnený predmetným návrhom žiadal, aby súd na základe ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol tak, že konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. g) ods.
1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,
že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú
riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a
voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej
doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu?



3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

K uvedenému návrhu oprávneného odvolací súd uvádza:

Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že toto vyžaduje, aby v prípade, že súd konanie chce prerušiť,
predtým rozhodol, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku, a to z dôvodu, že odvolací súd takéto rozhodnutie nevydal.

Odvolací súd k uvedenému zároveň uvádza, že v danom konaní na poskytnutie spravodlivej ochrany
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, nie je potrebný na rozhodnutie vo veci výklad práva
Európskeho spoločenstva, podávaný Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke.

Tak, ako vyplýva zo spisu, exekučným titulom v predmetnom konaní je rozhodcovský rozsudok.

Odvolací súd nepovažuje za aktuálne riešiť prejudiciálne otázky, nastolené oprávneným a to z dôvodu, že
podľa judikatúry Súdneho dvora, je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom
prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora
Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je
predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle
článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten
C-237/02).

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“)
vychádza zo vzorového okruhu klauzúl. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú
smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť
rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča
smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou
v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“,
(čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v §
53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu
uvedeného v Občianskom zákonníku.



Z napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami.

S takýmto záverom prvostupňového súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Vo vzťahu k otázkam, ktoré oprávnený žiadal predložiť Súdnemu dvoru EÚ, odvolací súd poznamenáva,
že vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil
spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.

Zo Smernice Rady 93/13/EHS vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú, spotrebiteľskú zmluvu vrátane rozhodcovskej
doložky ide aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi
podnikateľom a spotrebiteľom (čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. b/, c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

O vzťahu k zneniu prejudiciálnej otázke 2), ktorú žiadal predložiť oprávnený, odvolací súd konštatuje,
čo tiež vyplýva z jeho viacerých predchádzajúcich rozhodnutí, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú
rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou
rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo
štandardne formulovanej úverovej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje
práva, tak využíva štátny súd.

Príloha smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod písm. q/,,...
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne
arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne
by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh
neprijateľných podmienok podľa vlastných predstáv. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec
obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie
týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie
smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom
„doložka“ alebo „podmienka“ v prílohe smernice.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že možnosť výberu medzi rozhodcovským konaním a
všeobecným súdom nebráni súdnej kontrole zmluvných podmienok (vopred formulovaná zmluva bez
možnosti zmeny jej obsahu, čl. 3 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS).

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109
ods. 1 písm. c) zamietol.

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.