Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/202/2012 z 19. 11. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 19. novembra 2012, sp. zn. 6Co/202/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8707207233.1
Krajský súd Prešov | 6Co/202/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8707207233.1 | 2012-11-19 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
Citované ustanovenia: § 104 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4c419b28-4b68-4af3-9957-f82b6c02c8e1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8707207233.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/202/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8707207233
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8707207233.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcov: 1./ X. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, V.,
2./ Z. O., nar. XX.X.XXXX bytom K. XXXX/XX, V., obaja právne zastúpení JUDr. Františkom Komkom,
advokátom, so sídlom Hlavná 27, Prešov, proti žalovaným: 1./ B. S., nar. X.XX.XXXX, bytom W. G. XX, B.
I. - I. J., právne zast. JUDr. Alenou Turčanovou, advokátkou, so sídlom Lúčna 3923/22, Poprad, 2./ Ing.
Q. V., nar. X.X.XXXX, bytom W. G. XX, B. I. - I. J., v konaní o vypratanie nehnuteľnosti s prísl., o odvolaní
žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Poprad z 16.5.2012, č.k. 7C/138/2007-434 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e  rozsudok a vec  v r a c i a  súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Poprad (ďalej len ,,prvostupňový súd") rozsudkom uložil žalovaným povinnosť vypratať
miestnosti v objekte ,,Stále zdravie" čs. XX v I. J. so spolubývajúcimi osobami bez náhrady.

Prvostupňový súd  rozsudok odôvodnil  cit.:

„Žalobcovia sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 26.7.2007 domáhali voči žalovaným pôvodne
označeným ako žalovaní v 6. a 7. rade ako aj voči ďalším žalovaným V. S. označenému ako žalovaný
v 1. rade, Ing. I. V. označenej ako žalovaná v 2. rade, U. O. označenému ako žalovaný v 3. rade, X.
X. označenému ako žalovaný v 4. rade, O. G. označenej ako žalovaná v 5. rade a S. V. označenej ako
žalovaná v 8. rade vypratania všetkých týchto žalovaných spolu so všetkými osobami, ktoré s nimi bývajú
z číslom označených miestností a poschodia objektu Stále zdravie so súpisným číslom 39 stojaceho na
parcele č. 41 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 255 m2 zapísané na LV č. XXX kat. územie I. J.,
pozostávajúcich z jednotlivo v petite špecifikovaných miestností.

Svoj návrh žalobcovia odôvodnili tým, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných
na LV č. XXX kat. územie I. J. parcelné č. 40 - ostatné plochy o výmere 7860 m2, parcely č. 41 -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 255 m2 súpisné číslo 39, pozemky na ktorých sú postavené
nebytové budovy, objekt „Stále zdravie". Predmetné nehnuteľnosti nadobudli žalobcovia na základe
zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vklad ktorej bol povolený
Správou katastra Poprad pod č. V6446/2006.

Žalobcovia po nadobudnutí vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam oznámili žalovaným, ktorí
obývajú priestory v objekte Stále zdravie doporučeným listom zo dňa 12.2.2007 zmenu vlastníka
nehnuteľností a zároveň im ako „prenajímatelia" dali výpoveď z nájmu bytu v zmysle ust. § 711 ods. 1
písm. b) Občianskeho zákonníka. Všetci pôvodne žalovaní na list žalobcom odpovedali listom zo dňa
20.2.2007 z obsahu ktorého vyplýva, že nesúhlasia s vyprataním nehnuteľností bez bytovej náhrady.



Žalobcom nebolo objektívne známe na základe akých právnych skutočností jednotliví žalovaní spolu
s príslušníkmi svojej rodiny jednotlivé miestnosti užívajú a obývajú, avšak usudzovali, že nimi
obývané miestnosti užívajú na základe pridelenia a odovzdania bývalého zamestnávateľa SSRS ROH
Bratislava právnym nástupcom ktorého sa stal predávajúci Jednotný majetkový fond zväzov odborových
organizácií v Slovenskej republike. Žalobcovia nemali k dispozícii zmluvy o nájme resp. zápisy o dohode
o odovzdaní a prevzatí bytu u všetkých žalovaných ale mali k dispozícii evidenčné liste pre výpočet
úhrady za užívanie bytov žalovaných a to z roku 2005. Poukázali na ust. § 685 ods. 1 Občianskeho
zákonníka s tým, že platná nájomná zmluva môže byť uzavretá len k bytu. Pôvodne pojem byt upravoval
§ 62 zák. č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi podľa ktorého je bytom miestnosť alebo súbor miestností,
ktoré sú určené k bývaniu a môžu tomuto svojmu účelu slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Pretože
novela Občianskeho zákonníka zrušila zákon o hospodárení s bytmi v celom rozsahu, je podľa žalobcov
v súčasnosti vecou stavebného úradu aby v konkrétnom prípade v pochybnostiach rozhodol, či sa jedná
alebo nejedná o byt (§ 1 ods. 6 zák. č. 189/1992 Zb.). Či sa jedná o byt závisí podľa žalobcov na
kolaudačnom stave a nie na faktickom spôsobe užívania. Nemôže byť preto považovaná za platnú
taká zmluva, i pokiaľ by bola výslovne označené ako nájomná zmluva k bytu, ktorou by sa ako
byt prenajímali miestnosti v stavbách určených rekreácii alebo iné miestnosti, ktoré boli v minulosti
vyňaté z tzv. bytového fondu a to aj keby fakticky boli užívané k bývaniu. Pojmovým znakom bytu
ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka je účelové
určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným kolaudačným rozhodnutím
stavebného úradu. Existencia uvedeného rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli
byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. Bez preskúmania kolaudačného rozhodnutia nie
je podľa žalobcov možné považovať užívané miestnosti za byty. Pri osobnom stretnutí medzi žalobcami
a žalovanými a pri riešení prípadného mimosúdneho zmierlivého vyriešenia právnych vzťahov, žalovaní
argumentovali, že užívajú jednotlivé miestnosti spolu s príslušníkmi svojich rodín ako služobné byty, a
to napriek tomu, že ani jeden zo žalovaných už dlhšiu dobu ako nájomca nevykonáva prácu na ktorú je
nájom služobného bytu viazaný. Preto mali žalobcovia za to, že žalovaní užívajú jednotlivé miestnosti
v objekte Stále zdravie bez právneho dôvodu a ich vypratanie nie je možné viazať na pridelenie
zabezpečenia bytovej náhrady.

Uznesením zo dňa 12.12.2007 súd konanie voči vtedy žalovanej v 2. rade I. V. a žalovanému v 4. rade
X. X. z dôvodu späťvzatia návrhu proti týmto žalovaným zastavil a zároveň rozhodol o náhrade trov
konania ako aj o vrátení súdneho poplatku.

Uznesením zo dňa 6.7.2009.12.2007 súd konanie voči vtedy žalovanému v 1. rade V. S. z dôvodu
späťvzatia návrhu proti tomuto žalovanému zastavil a zároveň rozhodol o náhrade trov konania ako aj o
vrátení súdneho poplatku. Zároveň rozhodol o pripustení do konania na strane žalovaných ako žalovanej
v 6. rade S. O..

Uznesením zo dňa 2.11.2009 súd pripustil zmenu žaloby vo vzťahu k vtedy žalovaným v 1. rade U. O.
a žalovanej v 6. S. O..
Uznesením zo dňa 20.3.2012 súd konanie voči vtedy žalovaným v 1. rade U. O., v 2. rade O. G., v
5. rade S. V. a v 6. rade S. O. zastavil a zároveň rozhodol o náhrade trov konania medzi žalobcami a
týmito žalovanými.

Žalovaní sa k návrhu vyjadrili písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 3.1.2008, v ktorom
žiadali návrh žalobcov zamietnuť ako nedôvodný s tým, že žalobcovia v návrhu zámerne uvádzajú
nepravdivé a zavádzajúce skutočnosti so zámerom vysťahovať nájomníkov bytov z bytového domu
Stále zdravie, ktoré nájomníci užívajú na základe rozhodnutia o pridelení bytu podnikovým výborom
ROH Slovenskej správy rekreačnej starostlivosti ROH v Bratislave. Dôkazom, že ide o byty a nie
jednotlivé nebytové miestnosti ako to uvádzajú žalobcovia v bytovom dome Stále zdravie, ktoré bol
súčasťou bytového hospodárstva pôvodného vlastníka je podľa žalovaných zápis o dohode o odovzdaní
a prevzatí bytu a ktorý určuje aj rozsah práva užívať byt podľa Občianskeho zákonníka a vyhlášky č.
45/1964 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Dňa 8.10.2007 bol
žalovaným doručený od žalobcov kalkulačný list na výpočet náhrady za užívanie miestností a spoločných
priestorov v objekte Stále zdravie na číslo izby, v ktorom žalobcovia účelovo preklasifikovali byt na
jednotlivé miestnosti a spoločné priestory so zámerom obísť platnú vyhlášku č. 4/2004 Zb. o regulácii
cien nájmu bytov so zámerom neúmerne zvýšiť mesačné náhrady za užívanie bytu a služieb spojených
s užívaním bytu so spätnou platnosťou od 1.1.2007. Žalobcovia celú žalobu podľa žalovaných založili



na základe nesprávneho zápisu v katastri do listu vlastníctva bytového domu Stále zdravie vlastníkom
- žalobcom, ktorí obytný dom Stále zdravie do vlastníctva získali zmluvou o zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, kde bol obytný dom Stále zdravie so súpisným číslom 39 v katastri
nehnuteľností všeobecne definovaný v popise stavby ako objekt Stále zdravie s kódom stavby 700 - iná
stavba označená súpisným číslom. Zároveň podľa žalovaných na list vlastníctva neboli zapísané ťarchy,
ktoré predchádzajúci vlastník I. J. W. mal uvedené v kúpno-predajnej zmluve pri kúpe obytného domu
Stále zdravie od pôvodného majiteľa obytného domu Stále zdravie, ktorým bol Jednotný majetkový fond
Bratislava. Predávajúci Jednotný majetkový fond kupujúcemu I. J. W. v kúpno-predajnej zmluve uviedol
užívateľov bytov v bytovom dome Stále zdravie ako ťarchu, ktorá kúpou (zmenou vlastníka) obytného
domu nezaniká.

Ako dôkaz žalovaní uviedli dielčiu dohodu uzatvorenú dňa 16.12.1957 medzi Československým štátom v
zastúpení Ministerstvom financií a Revolučným odborovým hnutím - Ústrednou radou odborov o prevode
národného majetku do vlastníctva Revolučného odborového hnutia, kde pod bodom „a" je uvedený aj
dom č.p. 21 Stále zdravie v Tatranskej Lomnici so stavebnou parcelou č. kat. 4593/2 a s pozemkami
zapísanými v KN. vložke č. 376 kat. územia B. J. s tým, že zo zápisu o dielčej dohode podľa žalovaných
jednoznačne vyplýva, že sa jedná o dom na bývanie a nie objekt bez bližšieho určenia so súpisným
číslom, ako to účelovo uvádzajú žalobcovia.

Podľa žalovaných je v kúpno-predajnej zmluve obytného domu Stále zdravie súpisné číslo 39
uzatvorenej medzi predávajúcim Jednotným majetkovým fondom zväzov odborových organizácii v
Slovenskej republike, ktorý bol nástupcom odborov na území SR po rozdelení ČSSR a kupujúcim I. J. W.
predmetný obytný dom zaťažený vecným bremenom, ktoré tvoria nájomníci jednotlivých bytov obytného
domu Stále zdravie.

Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti V6446/2006, ktorou nadobudli
vlastníctvo terajší vlastníci - žalobcovia od I. J. W. tieto ťarchy neobsahuje. Na základe tejto zmluvy bol
obytný dom Stále zdravie súpisné číslo 39 pri zápise do katastra nehnuteľností zapísaný ako objekt
všeobecne definovaný v popise stavby ako objekt Stále zdravie s kódom stavby 700 - iná budova
označený súpisným číslom. Žalovaní vyjadrili presvedčenie, že preklasifikovanie obytného domu Stále
zdravie na budovu (objekt) označenú súpisným číslom bolo vykonané zámerne s úmyslom zbaviť sa
nájomníkov obytného domu bez poskytnutia náhradného ubytovania. Ako to vyplýva zo žaloby, jednotlivé
byty žalobcovia premenili na jednotlivé miestnosti, ktoré nemajú charakter bytu, aby sa na nájomníkov
nevzťahovala ochrana podľa IV. oddielu Občianskeho zákonníka § 685 a nasl. upravujúceho osobitného
ustanovenia o nájme bytu.

Záverom poznamenali, že žalovaní sa domáhali určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytu s tým, že
tieto žaloby zobrali späť z dôvodov, že vlastníci nehnuteľnosti oznámili dňa 15.10.2007, že netrvajú
na svojej výpovedi z nájmu bytu a výpoveď berú v celom rozsahu späť, čím odpadol právny dôvod
zapieracej žaloby.

K vyjadreniu žalovaných sa žalobcovia vyjadrili písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa
4.2.2009 s tým, že z LV č. XXX pre kat. územie I. J. vyplýva, že objekt Stále zdravie je označený na tomto
výpise ako druh stavby 700 - iná budova označená súpisným číslom, teda pre každý subjekt vyplýva, že
v prípade druhu stavby sa nejedná o bytový dom, ktorý by pozostával z jednotlivých bytov, ktoré majú
užívať žalovaní. Poukázali na ust. § 17 katastrálneho zákona podľa ktorého sú udajú katastra záväzné
potiaľ pokiaľ sa nepreukáže opak a zároveň ustanovenie § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka podľa
ktorého predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť okrem iného aj byty alebo nebytové priestory
s tým, že definícia bytu sa v základnom občianskoprávnom kódexe nenachádza a preto je potrebné
siahnuť po osobitnom právnom predpise, ktorým je v tejto súvislosti zák. č. 50/76 Zb.. Stavebný zákon
v ust. § 43b ods. 4 definuje byt ako obytnú miestnosť alebo súbor obytných miestností s príslušenstvom
usporiadaný do funkčného celku s vlastným uzavretím určený na trvalé bývanie. Obytnou miestnosťou
je miestnosť, ktorá svojím stavebno - technickým riešením a vybavením spĺňa podmienky na trvalé
bývanie. Vlastné uzavretie bytu znamená, že uzamknutím bytu nezasiahneme do práv iných osôb a teda
týmto uzavretím neznemožníme prístup niekomu inému do iného bytu alebo inej miestností. Definíciu
bytu nájdeme aj v zák. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov v § 2 ods. 1 pre účely tohto zákona - v súvislosti s nadobúdaním vlastníctva bytov a úpravou
práv a povinností ich vlastníkov a ich vzájomnými vzťahmi charakterizuje tento zákon byt ako miestnosť



alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na
tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Spoločným znakom citovaných legálnych definícií
bytu podľa platnej právnej úpravy podľa žalobcov je, aby konkrétne priestory (súbor priestorov) boli
určené na trvalé bývanie. O oprávnenosti účelového užívania určených priestorov rozhoduje stavebný
úrad v kolaudačnom rozhodnutí a len na základe právoplatného kolaudačného rozhodnutia k bytu môže
vzniknúť platný nájom bytu. Zároveň žalobcovia poukázali na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej pre
posúdenie, či určitá nehnuteľnosť bytom je alebo nie je, je záväzný úsudok vlastníka nehnuteľnosti alebo
rozhodnutie stavebného úradu o skolaudovaní stavby na určený účel užívania.

Aj z odbornej literatúry vyplýva, že nakoľko novela Občianskeho zákonníka zrušila zákon o hospodárení
s bytmi v celom rozsahu, je preto v súčasnej dobe vecou stavebného úradu, aby v konkrétnom prípade v
pochybnostiach rozhodol, či sa jedná alebo nejedná o byt. Že ide o byt závisí teda na kolaudačnom stave
a nie na faktickom spôsobe užívania. Nebude preto možné považovať za platnú takú zmluvu, ktorá by
bola hoci aj výslovne označená ako nájomná zmluva k bytu, ktorou by sa ako byt prenajímali miestnosti
v stavbách určených rekreácii alebo iné miestnosti, ktoré boli v minulosti vyňaté z tzv. Bytového fondu, i
keby boli fakticky užívané k bývaniu. Objekt Stále zdravie v minulosti podľa žalobcov slúžil ako letné sídlo
vlastníka na rekreáciu a tento objekt nemožno považovať za bytový dom, za ktorý v zmysle stavebného
zákona je potrebné považovať budovu určenú na bývanie pozostávajúcu zo štyroch a viacerých bytov
so spoločným hlavným vstupom z verejnej komunikácie, ktorej najmenej polovica podlahovej plochy
je určená na bývanie. Taktiež sa nejedná ani o byt v rodinnom dome, za ktorý je potrebné považovať
budovu určenú predovšetkým na rodinné bývanie so samostatným vstupom z verejnej komunikácie,
ktorá má najviac tri byty, dve nadzemné podlažia a podkrovie a zároveň ide o budovu, ktorej aspoň
polovica podlahovej plochy je určená na bývanie.

Žalobcovia od okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam mali snahu a ochotu
jednať so všetkými užívateľmi miestností v objekte Stále zdravie a dokonca s viacerými sa dohodli s
tým, že títo nimi užívané miestnosti dobrovoľne vypratali. Zároveň žalobcovia žiadali, aby súd nariadil
znalecké dokazovanie znalcom, ktorému by súd určil úlohu určiť charakter stavby nehnuteľnosti Stále
zdravie a určiť, či súbor miestností nachádzajúcich sa v objekte Stále zdravie, ktoré žalovaní užívajú, je
možné považovať za byt podľa platných príslušných právnych predpisov.

Vzhľadom k tomu, že žalovaným nikdy nevzniklo právo nájmu k bytom, ktoré užívajú, pretože sa nejedná
o byty, je aj priznanie bytovej náhrady za takto vypratávaný byt podľa žalobcov vylúčené, a to s poukazom
na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako aj na judikát zverejnený pod č. R NS SR 1Cdo 48/97 v
časopise Zo súdnej praxe 2/98 ako aj judikát R NS SR 3Cdo40/96.

Z výpovede žalobcu v 1. rade súd zistil, že tento spolu so svojou manželku nadobudli objekt s označením
Stále zdravie spolu s priľahlými pozemkami do svojho vlastníctva na základe Zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva od pána W. a jeho manželky s tým, že následne sa stretli s obyvateľmi vily Stále zdravie,
kde sa s niektorými dohodli a na základe vzájomnej dohody ich vyplatili a títo dobrovoľne vypratali nimi
obývané miestnosti. S ostatnými k dohode nedošlo, nakoľko sa im zdala neadekvátna cena odstupného
za vypratanie nimi obývaných miestností v objekte Stále zdravie. Pôvodne chceli žalobcovia zvýšiť
nájomné ale nakoľko zákon hovorí o regulovanom nájomnom, k tomuto nedošlo. Žalobcovia mali snahu
nájsť ostatným obyvateľom vily Stále zdravie náhradné ubytovanie ale k dohode nedošlo, pretože títo
chceli bývať vo vile Stále zdravie a dokonca ani neakceptovali ponuku zo strany mesta Vysoké Tatry
na poskytnutie nájmu v novopostavenej bytovke. Žalobca v 1. rade ďalej poukázal na katastrofálny
technický stav predmetnej nehnuteľnosti, ktorá bola naposledy rekonštruovaná v roku 1978, keď bolo
menené kúrenie.

Z výsluchu žalobkyne v 2. rade súd zistil zhodné skutočnosti ako z výsluchu žalobcu v 1. rade s tým, že
táto sa osobne rokovaní alebo jednaní ohľadom uvoľnenia miestností obývaných osobami, ktoré v nich
bývajú v objekte Stále zdravie, nezúčastnila, kde všetko vybavoval žalobca v 1. rade.

Z výpovede žalovaného v 1. rade na pojednávaní dňa 25.5.2009 súd zistil, že žalovanému v 1. rade bol
v roku 1993 pridelený byt č. X  nachádzajúci sa na prvom poschodí, ktorý podľa žalovaného v 1. rade
nebol služobným bytom. Žalovaný v 1. rade v minulosti pracoval vo funkcii riaditeľa zotavovne Partizán
v Starom Smokovci. V tomto jednoizbovom byte býval sám až do doby kým jeho syn nedovŕšil 18 rokov
a prišiel bývať k žalovanému v 1. rade. Podľa žalovaného v 1. rade táto bytová jednotka vykazuje všetky



znaky bytu v zmysle zákona, dokonca v tomto bytovom dome Stále zdravie sú aj pivničné priestory, čo
v ubytovni nie je možné. Podľa žalovaného v 1. rade došlo k protiprávnemu predaju tejto nehnuteľnosti,
ktorým nadobudol túto nehnuteľnosť pán W. s manželkou, pričom pri samotnej zmene vlastníkov bytov,
nesmie podľa žalovaného v 1. rade dôjsť k zmene služieb a zhoršeniu podmienok nájomníkov. Podľa
žalovaného v 1. rade, keby vedel, že k odpredaniu objektu Stále zdravie dôjde za cenu 7,5 milióna
Sk, odkúpil by tento objekt sám, avšak odbory s ním, ako aj z ostatnými nájomníkmi nekomunikovali.
Žalovaný v 1. rade nemá vlastné bývanie, a preto požiadal aj mesto Vysoké Tatry o pridelenie bytu,
avšak k tomu nedošlo, pričom on z odstupným za tento byt, ktoré mu navrhli žalobcovia vo výške 2.000,-
Sk za m2 nesúhlasil.

Z výpovede žalovaného v 2. rade súd zistil, že tento v byte nachádzajúcom sa v objekte Stále zdravie,
ktorý nemá pridelené číslo, býva od roku 1976, pričom tento byt má tri izby a spĺňa charakter normálneho
bytu. Skutočnosti, že sa jedná o byt nasvedčuje, podľa žalovaného v 2. rade aj tá skutočnosť, že správou
tohto bytového domu bolo poverené bytové hospodárstvo ako organizačná zložka Robotníckeho
odborového hnutia, ktoré bolo začlenené v rámci oblastného Údržbárskeho strediska slovenskej správy
rekreačnej starostlivosti ROH v Tatranskej Lomnici. Žalovaný v 2. rade ukončil pracovný pomer v ROH v
roku 1996 ako technický vedúci SOREA. Rovnako ako žalovaný v 1. rade, má žalovaný v 2. rade podanú
žiadosť o pridelenie bytu od mesta Vysoké Tatry.

Z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 13.11.2006 medzi Jednotným majetkovým fondom zväzov odborových
organizácií v SR ako predávajúcim a I. J. W. a X. W. ako kupujúcimi súd zistil, že títo kupujúci nadobudli
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov objekt Stále zdravie zo súpisným číslom 39 stojaci na
pozemku parcelné č. 41 o výmere 255 m2 a pozemkom parcelné č. 40 o výmere 7860 m2 nachádzajúcim
sa v kat. území I. J.. Zároveň z článku IV. tejto zmluvy súd zistil, že kupujúci zobrali na vedomie, že v
objekte súpisné č. 39 sa nachádzajú bytové jednotky obývané nájomcami medzi inými aj žalovanými.

Z výpisu pozemkovej knihy č. 145/88 súd zistil, že nehnuteľnosti okrem iného aj vila Stále zdravie majú
slúžiť účelom výberovej rekreácie a tomuto účelu môžu byť odňaté len po predchádzajúcej dohode s
Ministerstvom financií.

Zo Zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 1.12.1993 ako aj zo zápisnice o prevzatí
bytu dojednaním medzi SOREA spol. s r.o. Oblastným údržbárskym strediskom v Tatranskej Lomnici a
žalovaným v 1. rade  súd zistil, že žalovanému bol odovzdaný do osobného užívania jednoizbový byt
nachádzajúci sa na prvom poschodí objektu Stále zdravie.

Zo Zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 1.8.1984 dojednaním medzi Oblastným
údržbárskym strediskom SSRS ROH v Tatranskej Lomnici a žalovaným v 2. rade  súd zistil, že
žalovanému bol odovzdaný do osobného užívania trojizbový byt nachádzajúci sa na prízemí objektu
Stále zdravie.

V ďalšom  svojom vyjadrení žalovaný v 2. rade poukázal na skutočnosť, že bytový dom Stále
zdravie bol postavený Moravskou živnobankou, a.s. okolo roku 1930 a v roku 1948 bol tento
bytový dom znárodnený. Dňa 21.1.1958 bola v Prahe medzi Československým štátom zastúpeným
Ministerstvom financií a Revolučným odborovým hnutím - Ústrednou radou odborov uzavretá dielčia
dohoda predmetom ktorej bol prevod národného majetku uvedeného v čl. I. dielčej dohody do vlastníctva
revolučného odborového hnutia ďalej len ROH. Okrem iného aj dom so súpisným číslom 29 Stále
zdravie v Tatranskej Lomnici so stavebnou parcelou číslo katastra 4593/2 v kat. území B. J., ktorý prevod
nehnuteľného majetku sa udial pod podmienkou, že prípadné vrátenie bude bezodplatné. Nehnuteľnosti
uvedené v tejto dielčej dohode boli prevádzané pre účely výberovej rekreácie a tomuto účelu mohli byť
odňaté len po predchádzajúcej dohode s Ministerstvom financií.

Podľa žalovaného v 2. rade neboli tieto záväzky bezodplatného prevodu ako aj že nehnuteľnosť Stále
zdravie mala slúžiť výberovým rekreáciám a tomuto účelu môže byť odňatá len po predchádzajúcej
dohode s Ministerstvom financií poznačené na list vlastníctva pri zápise vlastníckeho práva v prospech
Slovenskej správy rekreačnej starostlivosti ROH v Bratislave a následne pri reorganizácii odborov na
územnom princípe došlo k zmene vlastnícky vzťahov v prospech podnikateľského subjektu Jednotný
majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike. Vynechaním týchto záväzkov
dielčej dohody zo dňa 21.1.1958 Katastrálnym úradom došlo podľa žalovaného v 2. rade k porušeniu



zákona o evidencii nehnuteľnosti v zmysle dielčej dohody, a teda aj zákona o záväzných podmienkach
účelu využívania majetku, ktorý štát previedol bezodplatne do vlastníctva ROH. Jestvujúci právny
stav v evidencii nehnuteľnosti nezodpovedá podľa žalovaného v 2. rade právnemu stavu čím došlo k
porušeniu dielčej dohody z 21.1.1958, na základe ktorej štát v zastúpení Ministerstva financií za vopred
stanovených obmedzujúcich podmienok vlastníctva odovzdal znárodnený majetok štátu do vlastníctva
ROH. Na základe porušenia Katastrálneho zákona pri zápise vlastníctva v prospech Slovenskej správy
rekreačnej starostlivosti ROH v Bratislave nastala možnosť pre Jednotný majetkový fond ako posledného
vlastníka odborového majetku nezákonne bytový dom Stále zdravie so súpisným číslom 39 odpredať
bez súhlasu Ministerstva financií ako to bolo stanovené dielčou dohodou zo dňa 21.1.1958. Bytový
dom Stále zdravie prestal plniť podmienku čl. V. dielčej dohody zo dňa 21.1.1958 po roku 1992, kedy
bol vložený do majetku podnikateľského subjektu JMF, ktorý pretransformoval bývalé zotavovne, ktoré
vykonávali odborársku výberovú rekreáciu, na hotely s komerčným využitím. Touto transformáciou
podľa žalovaného v 2. rade výberová odborárska rekreácia zanikla, a teda prestala plniť podmienku
upravených majetkových vzťahov vyplývajúcich z dielčej dohody zo dňa 21.1.1958, čím v zmysle dielčej
dohody mal byť obytný dom Stále zdravie vrátený štátu a následne odpredaný podľa zák. č. 182/1993
Z. z. nájomníkom bytov. Žalovaný v 2. rade od roku 1993 bezúspešne žiadal JMF o odpredaj bytu do
osobného vlastníctva, čo tento odmietol z odôvodnením, že nemá povinnosť odpredať byty nájomníkom.
Žalovaný v 2. rade má podľa svojho vyjadrenia nájomnú zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú a nie
na dobu výkonu práce z čoho vyplýva, že nejde o služobný byt, na ktorý sa žalobca odvoláva. V roku
2006 JMF nepotrebný znárodnený majetok bez súhlasu Ministerstva financií odpredal vrátane bytového
domu Stále zdravie, ktorého novým majiteľom sa stal I. J. W., ktorý ho vzápätí presunul prostredníctvom
zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníctva k nehnuteľnosti do vlastníctva žalobcom.

Ministerstvo financií SR na žiadosť žalovaného v 2. rade potvrdilo, že sa u neho nenachádza žiaden
doklad o prípadnom udelení resp. neudelení súhlasu na odňatie nehnuteľnosti obytného domu Stále
zdravie účelu výberovej rekreácie v zmysle dielčej dohody zo dňa 21.1.1958. Katastrálny úrad preto pri
vklade prevodu vlastníctva obytného domu Stále zdravie súpisné číslo 39 na JMF dôkladne nepreskúmal
zbierku listín v zmysle katastrálneho zákona a vklad v prospech JMF povolil, hoci bolo obmedzené
právo nakladať s nehnuteľnosťou ako aj zmluvná voľnosť a to dielčou dohodou zo dňa 21.1.1958 a
ťarchy vyplývajúce z tejto dielčej dohody nezaznamenal, aj keď v zmysle zákona ťarchy zmenou majiteľa
nezanikajú ale zo zákona prechádzajú na nového majiteľa.

S poukazom na uvedené preto žalovaný v 2. rade považoval predaj bytového domu za protizákonný,
čím došlo k poškodeniu nájomníkov a to tým, že im nebolo umožnené odkúpiť byty.

Žalobcovia v žalobnom návrhu poukazujú na skutočnosť, že predmetný bytový dom nebol skolaudovaný,
čím spochybňujú platnosť nájomných zmlúv nájomníkov, pričom sa odvolávajú na zrušený zák. č.
41/1964 Zb. o hospodárení z bytmi, ktorý pojem byt upravoval. V tomto žalovaný v 2. rade poukázal na
ust. § 42 ods. 3 Stavebného zákona podľa ktorého je byt súbor miestností a priestorov so spoločným
uzavretím, ktorý svojim stavebno -technickým aj funkčným usporiadaním a vybavením spĺňa požiadavky
na trvalé bývanie, čo v prípade žalovaného v 2. rade byt v ktorom býva spĺňa. Zároveň poukázal na ust. §
104 ods. 1 Stavebného zákona podľa ktorého ak sa doklady, z ktorých by bolo možné zistiť účel  na aký
bola stavba povolená nezachovajú platí, že stavba je určená účelu, na ktorý je stavebno - technickým
usporiadaním vybavená, ak vybavenie stavby nasvedčuje viacerým účelom, pokladá sa, že stavba je
určená účelu, na ktorý sa užíva bez závad. Bytový dom Stále zdravie súpisné číslo 39 spĺňa podľa
žalovaného v 2. rade svojím stavebno - technickým usporiadaním a vybavením požiadavky Stavebného
zákona na obytné domy v plnom rozsahu a je na tento účel bez závad využívaný.

V zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva na základe ktorej žalobcovia získali do
vlastníctva obytný dom Stále zdravie, konkrétne v článku IV. ods. 3 je uvedené, že predmet zmluvy, teda
bytový dom Stále zdravie je zaťažený právami tretích osôb, uvedených v článku ako nájomcov bytov,
ktorým nájomný vzťah k bytom vznikol na základe nájomných zmlúv. Zároveň v kúpnej zmluve medzi
predávajúcim JMF a kupujúcim I. J. W. v článku IV. bod 3 je uvedené, že kupujúci berie na vedomie,
že v objekte Stále zdravie sa nachádzajú bytové jednotky obývané nájomcami spolu s menovitým
súpisom týchto nájomcov. Uvedení nájomcovia bytov užívajú bytové jednotky na základe nájomných
zmlúv, ktoré sú prílohou č. 1 tejto kúpnej zmluvy. Napriek týmto skutočnostiam žalobcovia v žalobe tvrdia,
že na bytový dom nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie stavebným úradom s tým, že v roku 1930,
kedy bol bytový dom postavený, sa kolaudačné rozhodnutia stavebnými úradmi v dnešnom ponímaní



nevydávali. Aj so zjednodušenej dokumentácie - pasportu stavby bytového domu Stále zdravie vyplýva
ako účel využívania objektu bytový dom s obývanými bytovými jednotkami - nájomcami bytov na základe
nájomných zmlúv.

V ďalšom žalovaný v 2. rade poukázal na diskrimináciu vlastníkov bytov v zmysle Ústavy SR v dôsledku
platného zákona č. 182/1993 Z. z., ktorý vzniesol nerovnosť medzi nájomníkmi bytov, ktorí prejavili
záujem o odkúpenie bytov do osobného vlastníctva, pričom však v zmysle noviel č. 400/2002 Z. z. ako
aj zákona. č. 173/1999 Z. z. bola uložená povinnosť bývalým socialistickým organizáciám odpredať
byty nájomníkom, len ak boli postavené v rámci združenia finančných prostriedkov na bytovú výstavbu.
Diskriminácia nájomníkov zákonom č. 182/1993 spočíva v tom, že ak výstavba bytov bola realizovaná
zo združených finančných prostriedkov štátu a socialistických organizácií, tieto byty sú určené zákonom
na odpredaj nájomníkom, na druhej stráne  ak štát bezodplatne odovzdal znárodnené obytné domy
do vlastníctva socialistickým organizáciám (v prejednávanom prípade ROH), tieto organizácie nie sú
povinné byty nájomníkom odpredať ale ich môžu svojvoľne podľa žalovaného v 2. rade v tomto prípade
aj protiprávne speňažiť vo svoj prospech.

Z výpovede svedka Ing. V. K., vedúceho oddelenia výstavby investičných činností a územného
plánovania Mestského úradu Vysoké Tatry súd zistil, že na mestskom úrade sa nenachádza žiaden
spisový materiál ohľadom bytového domu označeného ako Stále zdravie s tým, že v súčasnosti je
tento objekt využívaný na trvalé bývanie z dôvodu nájomného vzťahu medzi vlastníkom objektu a ľuďmi
žijúcimi v tomto objekte. Na základe ústnej informácie od svojho kolegu Ing. V. mal svedok vedomosť, že
mesto Vysoké Tatry eviduje miestnosti v objekte Stále zdravie ako podnikové byty bývalých zotavovní
ROH.

Žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázali na skutočnosť, že žalovaní nemali
žiadnu snahu vec riešiť mimosúdne, kde naopak sa žalobcovia viackrát pokúšali skontaktovať so
žalovanými, pričom takýto postup považovali žalobcovia v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň žiadali
žalobcovia nariadiť vo veci znalecké dokazovanie na posúdenie, či miestnosti obývané žalovanými majú
alebo nemajú charakter bytu a či môžu byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Podľa žalobcu
v 1. rade z výpovede Ing. V. K. bolo preukázané, že doposiaľ nebolo vydané stavebné rozhodnutie
o kolaudácii stavby objektu Stále zdravie, z ktorého by vyplývalo, že ide o byty v bytovom dome. Je
nesporné, že nehnuteľnosť obývaná žalovanými v minulosti slúžila ako súkromná vilka a iba po tom,
ako vlastníctvo k tejto vile nadobudol štát, táto vila pripadla do správy ROH, ktoré s ňou následne
svojvoľne podľa vlastnej úvahy nakladalo a dalo miestnosti v tejto vile do užívania svojím zamestnancom
na bývania. Podľa žalobcov išlo o provizórium a o protiprávny postup, pretože v tom čase mohli s bytmi
náležite a zákonne hospodáriť iba príslušné národné výbory, ktoré mohli prideľovať byty do nájmu.

Naopak žalovaní popreli tvrdenia žalobcov ohľadom svojej neochoty na uzavretie  mimosúdnej dohody
s tým však, že ponúknutá cena za m2 užívanej plochy bola nízka, za ktorú si nemôžu zaobstarať v
regióne Vysokých Tatier byt o adekvátnej kvalite a výmere. Skutočnosť, že žalovaným boli pridelené byty
nezákonným spôsobom v rozpore z vtedy platnými právnymi predpismi nemôže byť na ujmu žalovaných,
pretože tí mali v tom čase za to, že im boli pridelené riadne.

K tomuto žalovaný v 1. rade uviedol, že mu bol ponúknutý byt v K. W. o výmere 80 m2 avšak on žiadal
menší byt, nakoľko po odchode svojho syna by nebol schopný hradiť služby spojené s bývaním v takomto
veľkom byte zo svojho dôchodku.

S poukazom na zhodné návrhy oboch sporových strán na doplnenie dokazovania súd uznesením
č.k. 7C/138/2007-342 nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie
pozemné stavby - Ing. X. O..

Zo znaleckého posudku č. 02/2012 znalca Ing. O. súd zistil, že objekt Stále zdravie so súpisným číslom
39 nachádzajúci sa na parcele č. 41 v kat. území I. J. je podľa listu vlastníctva č. XXX vedený pod
kódom druhu stavby č. 20 ako iná budova a nikto doposiaľ nepožiadal o predefinovanie druhu tohto
objektu podľa skutkového stavu. Stav nehnuteľností na základe skutkového stavu, t.j. spôsobu užívania
je podľa zák. č. 50/76 Zb. konkrétne ust. § 43b tohto zákona patrí táto nehnuteľnosť podľa znalca do
kategórie bytové budovy a keďže má viac ako štyri bytové jednotky, patrí do kategórie bytový dom.
Súbory obytných miestností s príslušenstvom, ktoré sú v objekte Stále zdravie užívané ako samostatné



byty svojím stavebno - technickým riešením a vybavením spĺňajú podľa znalca požiadavky na trvalé
bývanie, sú usporiadané do funkčných celkov s vlastným uzavretím a určené na trvalé bývanie podľa
ust. § 43b ods. 4 stavebného zákona a preto sa podľa znalca jedná o byty.

Žalobcovia vo svojom vyjadrení k znaleckému posudku znalca Ing. O. nesúhlasili so závermi zo
znaleckého posudku, keď poukázali na skutočnosť, že v minulosti bol pojem byt upravený ust. § 62
zák. č 41/1964 Zb. a nakoľko novela Občianskeho zákonníka zrušila Zákon o hospodárení s bytmi v
celom rozsahu ku dňu 31.12.1991 je v súčasnej dobe už len vecou stavebného úradu, aby v konkrétnom
prípade v pochybnostiach rozhodol, či sa jedná alebo nejedná o byt. Poukázali na ustálenú súdnu prax
podľa ktorej pojmovým znakom bytu ako predmetu v občianskoprávnych vzťahoch v zmysle ust. § 118
ods. 2 Občianskeho zákonníka je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie dané
právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho,
aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. Bez preskúmania
kolaudačného rozhodnutia prípadne aj ďalších kolaudačných rozhodnutí na prestavbu nie je podľa
žalobcov možné vysporiadať sa so základnou otázkou, či aj prípadný súbor miestností užívaných
určitými subjektmi tvorí alebo netvorí a má charakter bytu. Posúdenie tejto otázky je vecou právnou a
právne hodnotenie prináleží jedine súdu a nie znalcovi ako to skonštatoval a uviedol v záveroch svojho
posudku. V prejednávanej veci nepochybne vyplýva, aj samotný znalec konštatoval vo svojom posudku,
že k danému objektu sa nezachovala žiadna právna dokumentácia ani kolaudačné rozhodnutie tak na
Stavebnom úrade Vysoké Tatry ako aj u súčasného vlastníka.

Aj z protokolu zo dňa 11.6.1934 získaného v Štátnom pamiatkovom archíve v Poprade, je podľa žalobcov
možné predpokladať, že objekt Stále zdravie spolu s objektmi Morava a Jelena tvorili zotavovacie
stredisko patriace Moravskej životnej poisťovni a boli používané výhradne pre ubytovanie personálu
ústavu vily Morava a Stáleho zdravia, čo aj za súčasnej právnej úpravy nie je v rámci právneho režimu
možné tieto vzťahy posudzovať podľa VII. hlavy, 4. oddiel, § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka ale
ako nájom obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie podľa V. oddielu § 717 a nasl.
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v zariadeniach určených na trvalé bývanie vzniká nájom obytnej
miestnosti nájomnou zmluvou uzatvorenou medzi prenajímateľom a nájomcom.

Zariadeniami určenými trvalé bývanie boli rôzne podnikové ubikácie ale aj penzióny. Rozhodujúcim bolo
tiež určenie stavby podľa kolaudačného rozhodnutia vydaného stavebným úradom. Obytnú miestnosť v
takomto zariadení bolo možné prenechať dvom alebo viacerým osobám samostatnými zmluvami, pričom
každá z týchto osôb bola samostatným nájomcom, takže sa podľa žalobcov nejednalo o spoločný nájom.

S poukazom na ust. § 718 Občianskeho zákonníka ak bol nájomca povinný sa z obytnej miestnosti
vysťahovať, stačilo mu poskytnúť náhradné ubytovanie, pokiaľ sa nájomnou zmluvou nedohodli účastníci
inak. Ako to z „nájomnej zmluvy" zo dňa 1.12.1993 uzavretej medzi SOREA, spol. s r.o. Oblastným
údržbárskym strediskom v Tatranskej Lomnici zastúpeným žalovaným v 2. rade a žalovaným v 1. rade
vyplýva, prenajímateľ prenechal nájomcovi za nájomné byt do užívania na dobu určitú a to na dobu
trvania pracovného pomeru v SOREA. V prípade ukončenia pracovného pomeru v SOREA nájomca
nemá právo na bytovú náhradu podľa ust. § 712 Občianskeho zákonníka.

Obdobnú „nájomnú zmluvu" mal uzavretú žalovaný v 2. rade.

Pokiaľ bola vypracovaná znalcom uvádzaná projektová dokumentácia projekčnou organizáciou
Inštalatér - výrobné družstvo Poprad z roku 1984 a pokiaľ súčasný stav objektu Stále zdravie zodpovedá
tejto projektovej dokumentácii, je isté, že došlo k rekonštrukcii objektu po roku 1984 a to bez akéhokoľvek
vydania stavebného povolenia, resp. po ukončení rekonštrukcie k vydaniu kolaudačného rozhodnutia.

Keďže stavebné úpravy neboli právne zrealizované vydaním kolaudačného rozhodnutia, nemôžu mať
tieto miestnosti podľa žalobcov z právneho hľadiska charakter bytu, pretože v zmysle ust. § 2 ods. 1
zák. č. 182/1993 Z. z. sa bytom na účely tohto zákona rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré
sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné
bytové jednotky. Aj z tohto právneho dôvodu preto predchádzajúci vlastník objektu Stále zdravie nemohol
pristúpiť k odpredajú „bytov", miestností užívaných žalovanými v zmysle zák. č. 182/1993 Z. z., pretože
neboli naplnené pojmové znaky ust. § 1 citovaného zákona a preto mohlo dôjsť iba k odpredaju tohto
objektu Stále zdravie ako celku, k čomu v skutočnosti aj došlo.



Z protokolu spísaného po výslednom šetrení dňa 11.6.1934 na základe nariadenia Ministerstva
zdravotníctva zo dňa 4.6.1934 za účelom zistenia predpokladov k udeleniu povolenia na zriadenie a
prevádzku zotavovne Morava v Tatranskej Lomnici za prítomnosti poverených zástupcov Ministerstva
verejného zdravotníctva a telesnej výchovy ČSR, Okresného úradu v Kežmarku, Správy štátnych
kúpeľov a Zemskej životnej poisťovne moravskej súd zistil, že poisťovňa podaním zo dňa 19.6.1931
oznámila Ministerstvu zdravotníctva, že mieni postaviť v Tatranskej Lomnici nový ústredný pavilón pre
účely zdravotníckej starostlivosti o svojich zamestnancov a žiadala o povolenie na realizáciu tohto
projektu a povolenie k prevádzke. Zároveň je v tomto protokole uvedené, že staré objekty tohto ústavu
t.j. vila MORAVA  a STÁLE ZDRAVIE boli upravené spôsobom vyhovujúcim ich poslaniu a používajú sa
pre ubytovanie návštevníkom zotavovne, ktorému účelu oba objekty vyhovujú.

Z nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 1.12.1993 medzi SOREA, spol. s r.o. zastúpenou žalovaným v 2.
rade ako prenajímateľom a žalovaným v 1. rade ako nájomcom súd zistil, že žalovanému v 1. rade
bol prenechaný jednoizbový byt do užívania na dobu určitú, a to na dobu trvania pracovného pomeru
žalovaného v 1. rade v SOREA, spol. s r.o.. Zároveň si zmluvné strany dohodli, že v prípade skončenia
pracovného pomeru žalovaného v 1. rade v SOREA, spol. s r.o., žalovaný v 1. rade nemá právo na
bytovú náhradu podľa ust. § 712 Občianskeho zákonníka.

Z neprávoplatného rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 10C/60/2011-146 zo dňa 30.3.2012 súd zistil,
že ním prvostupňový súd v celom rozsahu zamietol návrh B. S. - žalovaného v 1. rade v tomto konaní,
ktorým sa domáhal voči žalovaným v 1. rade Jednotnému majetkovému fondu zväzov odborových
organizácií v Slovenskej republike, v 2. rade I. J. W., v 3. rade X. W., v 4. rade X. O. - žalobcovi v 1. rade
v tomto konaní a v 5. rade Z. O. - žalobkyni v 2. rade v tomto konaní, určenia, že kúpna zmluva uzavretá
medzi žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a žalovanými v 2. a 3. rade ako kupujúcimi je čiastočne
neplatná v časti týkajúcej sa prevodu objektu Stále zdravie súpisné číslo 39. Zároveň sa žalobca domáhal
určenia čiastočnej neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti uzatvorenej
medzi žalovanými v 2. a 3. rade a žalovanými v 4. a 5. rade dňa 13.11.2006.

Vykonaným dokazovaním prvostupňový súd dospel k záveru, že predmetná určovacia žaloba v oboch
žalobných petitoch z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovaných
určeniach nie je spôsobilým prostriedkom ochrany práva a z toho dôvodu žalobu zamietol bez toho, aby
sa zaoberal meritom veci.

Z listu SOREA, spol. s r.o. pre žalovaného v 1. rade zo dňa 30.11.1993 súd zistil, že žalovanému v
1. rade dala SOREA, spol. s r.o. súhlas k prideleniu jednoizbového služobného bytu v ubytovni Stále
zdravie v Tatranskej Lomnici.

Žalovaný v 1. rade prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedol, že samotné rozhodnutie o
pridelení bytu vydané nebolo avšak za takéto rozhodnutie považoval list SOREA, spol. s r.o. zo dňa
30.11.1993 v ktorom dala táto organizácia súhlas žalovanému v 1. rade na pridelenie bytu a ktorého
súčasťou bol aj zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu so žalovaným v 1. rade.

Rovnako aj žalovaný v 2. rade uviedol, že aj jemu bol byt pridelený na základe rozhodnutia o pridelení
bytu Slovenskou správou rekreačnej starostlivosti ROH, a to formou zápisu o dohode o odovzdaní a
prevzatí bytu zo dňa 1.8.1984.

V ostatnom písomnom vyjadrení žalovaný v 2. rade uviedol, že nájomníci užívajú bytový dom Stále
zdravie legitímne, a to na základe  rozhodnutia o pridelení bytu Slovenskou správou rekreačnej
starostlivosti ROH v Bratislave, pričom ako dôkaz, že ide o byt a nie o jednotlivé nebytové miestnosti
ako to uvádzajú žalobcovia, je zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu a evidenčný list. Zápis o
dohode o odovzdaní a prevzatí bytu určuje rozsah práva užívať byt podľa Občianskeho zákonníka a
vyhlášky č. 45/1964 Zb.. Znalec Ing. O. v podanom znaleckom posudku jednoznačne konštatuje, že
ide v bytovom dome Stále zdravie nie o izby ale o byty, ktoré spĺňajú požiadavku na trvalé bývanie, sú
usporiadané do funkčných celkov s vlastným uzavretím určené na trvalé bývanie a podľa ust. § 43 ods.
4 stavebného zákona sa jedná o byty. Aj zo Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti zo dňa 13.11.2006, na základe ktorej žalobcovia nadobudli do vlastníctva obytný dom
Stále zdravie súpisné číslo 39, konkrétne v článku IV. ods. 3 je uvedené, že predmet zmluvy je zaťažený



právami tretích osôb uvedených v článku ako nájomcov bytov, ktorých nájomný vzťah bytov vznikol na
základe nájomných zmlúv.

Rovnako poukázal žalovaný v 2. rade na dielčiu dohodu zo dňa 21.1.1958 predmetom ktorej bol
prevod národného majetku, okrem iného aj bytového domu Stále zdravie do vlastníctva Revolučného
odborového hnutia, kde podľa článku I. bodu 2 tejto dohody bol bytový dom Stále zdravie určený
na ubytovanie rodín zamestnancov, ktorí zabezpečovali realizáciu odborárskej rekreácie. Po rozdelení
ČSSR sa stal nástupcom správy majetku odborov na území SR Jednotný majetkový fond zväzov
odborových organizácií v Slovenskej republike, nakoľko reštitučné požiadavky na predmetný obytný
dom dané neboli, dal si JMF svojvoľne zapísať celý znárodnený majetok do vlastníctva bez ťarchy, ktorá
bola podmienkou využívania znárodneného štátneho majetku vyplývajúcou z dielčej dohody zo dňa
21.1.1958. Nezapísaním záväzkov podľa článku IV. a V. tejto dielčej dohody došlo podľa žalovaného
v 2. rade k porušeniu podmienok stanovených štátom na záväzný účel využívania majetku, ktorý štát
bezodplatne previedol do obmedzeného socialistického vlastníctva ROH, pričom ťarchy uvedené v tejto
dielčej dohode sa rovnako vzťahujú na všetky nehnuteľnosti vymenované v tejto dohode bez rozdielu
na ich špecifické určenie.

Tým, že Katastrálny úrad pri zápise majetku do vlastníctva JMF, kedy do listu vlastníctva nebol
poznačený záväzok podľa článku IV. a V. dielčej dohody zo dňa 21.1.1958 nastala možnosť pre JMF
ako posledného vlastníka odborového majetku nezákonne obytný dom Stále zdravie súpisné číslo 39
odpredať bez súhlasu Ministerstva financií ako to bolo stanovené dielčou dohodou zo dňa 21.1.1958.
Dielčia dohoda podľa žalovaného v 2. rade doteraz platí, nakoľko nebola štátom zrušená ani upravená,
preto žalovaný v 2. rade pokladal odpredaj bytového domu Stále zdravie za protizákonný. Bytový
dom Stále zdravie prestal plniť stanovený účel využitia podľa článku V. dielčej dohody po nadobudnutí
uvedeného majetku JMF, ktorý ako podnikateľský subjekt pretransformoval bývalé zotavovne na hotely
s komerčným využitím. V roku 2006 keď došlo k odpredaju bytového domu, ani jeden z nájomníkov
bytového domu nebol zamestnancom SOREA - JMF.

Žalovaný v 2. rade opätovne zopakoval svoje tvrdenia, že v roku 1993 bezúspešne žiadal JMF o
odpredaj bytu do jeho osobného vlastníctva, čo tento odmietol s tým, že nemá povinnosť odpredať byty
nájomníkom.

Podľa právnej zástupkyne žalovaného v 1. rade z výsledkov doteraz vykonaného dokazovania bolo
preukázané a zistené, že sa jedná o byty a aj keď otázka posúdenia, či sa jedná o byty je otázkou
právnou, žiadala právna zástupkyňa, aby súd vzal v úvahu vykonané znalecké dokazovanie, podľa
ktorého sa jedná o byty. Nakoľko žalobcovia sa domáhajú vypratanie miestností a nie bytov, ich návrh
je neoprávnený, pričom žalovaný v 1. rade od 1.12.1993, kedy mu bol tento byt pridelený, tento užíval
s tým vedomím, že sa jedná o byt, pretože aj z nájomnej zmluvy vyplýva, že sa jedná o pridelenie bytu.
Žalovaný v 1. rade platil právnemu predchodcovi žalobcov ako aj žalobcom nájomné a úhrady za služby
spojené s bývaním. Pokiaľ by sa nejednalo o byt, čo by znamenalo neplatnosť nájomnej zmluvy, tak tento
nedostatok nemôže byť žalovanému v 1. rade na ujmu, pretože neplatnosť právneho úkonu nespôsobil,
nakoľko predovšetkým právny predchodca žalobcov mal mať v poriadku všetky doklady týkajúce sa
tohto domu ako aj bytov v tomto dome. Pre prípad pokiaľ by súd dospel k záveru, že sa nejedná o byty
navrhla právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade, ak by súd návrhu žalobcov vyhovel, aby žalobcovia
boli zaviazaní zabezpečiť žalovanému v 1. rade primeranú bytovú náhradu.

Rovnako vo vzťahu k citovaným judikátom NS SR právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade uviedla,
že pokiaľ aj kolaudačné rozhodnutie nebolo vydané, tento nedostatok nemôže ísť na vrub žalovaného
v 1. rade, pretože on žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť vydanie alebo nevydanie kolaudačného
rozhodnutia. Žalovaný v 1. rade v minulosti pracoval pre právneho predchodcu žalobcov a pokiaľ mu
tento na jeho žiadosť pridelil byt, mal mať v poriadku všetky doklady týkajúce sa jeho pridelenia ako aj
práva užívania tohto bytu v tomto bytovom dome.

Žalovaný  v 1. rade v záverečnej reči poukázal na skutočnosť, že tento stav nezavinil pričom ako
nájomníci tak aj Mestský úrad Vysoké Tatry viedol nehnuteľnosť Stále zdravie ako bytovku. Táto bytovka
slúžila pre zamestnancov bývalej Výberovej rekreácie ROH, pričom každá z organizácii na území
Vysokých Tatier mala svoje bytové hospodárstvo len pre svojich zamestnancov a prideľovanie bytov
bolo v ich kompetencii. Žalovanému v 1. rade bol podľa jeho vyjadrenia pridelený byt legálne a doteraz v



ňom legálne býva čomu nasvedčuje aj fakt, že aj právny predchodca žalobcov ešte celých 12 mesiacov
prijímal od žalovaného v 1. rade platby za bývanie v tomto byte a viedol ich v evidencii pre prípad
odpredaja týchto bytov v budúcnosti.

Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa ust. § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež
byty alebo nebytové priestory.

Podľa ust. § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

Podľa ust. § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou
prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez
určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu.
Nájom bytu je chránený; ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v
zákone.

Podľa ust. § 76 ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, dokončenú stavbu,
prípadne jej časť spôsobilú na samostatné užívanie alebo tú časť stavby, na ktorej sa vykonala zmena
alebo udržiavacie práce, pokiaľ tieto stavby vyžadovali stavebné povolenie, možno užívať len na základe
kolaudačného rozhodnutia.

Podľa ust. § 85 ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, stavbu možno užívať
len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Zmeny účelu užívania
stavby, ktoré spočívajú v zmene spôsobu užívania stavby, jej prevádzkového zariadenia, v zmene
spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť život a zdravie ľudí alebo
životné prostredie, vyžadujú rozhodnutie stavebného úradu o zmene v užívaní stavby; na konanie o
zmene v užívaní stavby sa vzťahujú primerane ustanovenia § 76 až 84.

Spornou v konaní zostáva otázka, či za byt určený na trvalé bývanie možno považovať byt, kde tento účel
vyplýva z vôle účastníkov pri uzavretí nájomnej zmluvy bez existencie rozhodnutie správneho orgánu,
ktorým by správny orgán v zmysle stavebných predpisov týmto rozhodnutím určil, že nehnuteľnosť, v
ktorej sa nachádzajú miestnosti slúžiace na bývanie, je bytovým domom, resp. že tieto miestnosti sú
bytmi.

V konaní bolo nesporným a vyplývalo to aj z vykonaného dokazovania, že doposiaľ príslušný stavebný
úrad nerozhodol o tom, či tieto nebytové priestory, z ktorých vypratania žalovaných sa žalobcovia
domáhajú, sú určené na trvalé bývania a môžu na tento účel slúžiť ako samostatná bytová jednotka (byt).
Pre posúdenia dovoleného účelu užívania stavby je rozhodujúci obsah stavebného povolenia, stavbu
je možné užívať len k účelu, ktorý je vymedzený v kolaudačnom rozhodnutí. Ak nie je určitý konkrétny
priestor skolaudovaný ako byt, nemôže byť vzhľadom na definíciu pojmu bytu určený ako byt, iba ak by
došlo k čiastočnej alebo úplnej zmene užívania stavby, čo v prejednávanej veci vykonaným dokazovaním
preukázané nebolo. Nie je pritom rozhodujúce k akým účelom (v tejto veci k účelu bývania), alebo akým
spôsobom je v skutočnosti konkrétny byt alebo nebytový priestor užívaný.

Ani Občiansky zákonník, ani ustanovenia špeciálnych právnych predpisov nepripúšťajú, aby absencia
právoplatného rozhodnutia stavebného úradu o účelovom určení miestností, ktoré byt tvoria na trvalé
bývanie nahrádzala vôľu účastníkov občianskoprávneho vzťahu, a to ani v tom prípade ak by byt
fakticky t.j. stavebne ako to vyplýva zo záveru znaleckého posudku č. 02/2012 znalca Ing. Brejčáka
existoval. Zákon totiž nepripúšťa, aby sa pojem byt, t.j. byt určený voľou účastníkov nájomnej zmluvy
spĺňajúci stavebno - technické požiadavky na existenciu bytu a byt právny t.j. spĺňajúci všetky zákonné



kritériá, vykladal v občianskoprávnych vzťahoch v prospech alebo v neprospech niektorého z účastníkov
nájomnej zmluvy, pretože zákon takéto členenie bytov nepozná.

S poukazom na vyššie uvedené sa súd preto nezaoberal skutočnosťou, či žalovaní majú platne
uzavreté nájomné zmluvy, teda či tieto nájomné zmluvy spĺňajú všetky zákonom požadované náležitosti
ohľadom nájmu bytu resp. skutočnosťou, či tento nájomný vzťah bol na dobu určitú, len na dobu
trvania pracovného pomeru žalovaných ako zamestnancov u právneho predchodcu žalobcov ako
zamestnávateľa.

Žalovaní v rámci svojej obrany dôvodili konaním žalobcov, resp. ich právnych predchodcov v rozpore
s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že citované zákonné ustanovenie má zásadný aplikačný a
interpretačný význam pre výkon subjektívnych práv pričom Občiansky zákonník v VIII. časti, siedmej
hlavne, štvrtom oddiele obsahuje osobitné ustanovenie o nájme bytu, pričom bytové náhrady sú v rámci
tejto časti riešené v ustanoveniach §§ 712 a nasledujúcich. K ich aplikácii môže dôjsť zásadne len za
predpokladu skoršej existencie právneho dôvodu nájmu bytu. Za situácie, keď súd ako prejudiciálnu
otázku určil, že žalovaným nevznikol platný nájomný vzťah k vypratávaným bytom, a to od samého
počiatku, neprichádza aplikácia na základe ktorej by bola žalovaným priznaná bytová náhrada v
prejednávanej veci do úvahy. Právo žalovaných vyvodiť zabezpečenie náhradného bytu resp. inej
bytovej náhrady s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka by bolo v rozpore s obsahom
vlastníckeho práva žalobcov z toho dôvodu, že by išlo o obmedzenie ich vlastníckeho práva v rozpore
s článkom 20 Ústavy Slovenskej republiky a ust. § 128 Občianskeho zákonníka nakoľko iba na základe
ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné založiť vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností
v tomto prípade práva žalovaných na bytovú náhradu a povinnosti žalobcov túto bytovú náhradu
žalovaným poskytnúť v prípade ich vypratania z miestností, ktoré doposiaľ obývajú nakoľko ust. § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť.

S poukazom na uvedené súd vyhovel návrhu žalobcov na vypratanie žalovaných bez bytovej náhrady
vychádzajúc z ústavou garantovaného základného práva ochrany vlastníctva, ktorého obsah tvorí
oprávnenie vlastníka predmet svojho vlastníctva v medziach zákona užívať a požívať jeho plody a úžitky,
ktoré môže len celkom výnimočne obmedziť zákon a aj to iba dočasne a za adekvátnu náhradu, inak
sa tomuto právu poskytuje plná súdna ochrana vyjadrená v ust. § 4 a § 126 Občianskeho zákonníka v
spojitosti s ust. § 7 Občianskeho súdneho poriadku.

Z nášho platného právneho poriadku však ďalej vyplýva aj zákaz zneužitia vlastníctva vlastníkom
veci, čo má svoje občianskoprávne vyjadrenie v ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za zneužitie
práva teda aj vlastníctva treba považovať konanie navonok dovolené, ktorým má však byť dosiahnutie
nedovoleného výsledku voči osobe, ktorá sama musí konať podľa práva. Len v takomto prípade možno
zákaz zneužitia vlastníctva považovať svojou podstatou za dovolené obmedzenie vlastníckeho práva.
V tomto prípade, keď súd riešil vzťahy medzi vlastníkmi nehnuteľností a jej užívateľmi vzniknuté v
rozpore so zákonom, keď vyššie konštatoval, že k vzniku nájomného vzťahu nedošlo a proti vôli
vlastníkov nakoľko žalovaní užívajú vlastníctvo žalobcov napriek ich nesúhlasu nemohol ani s poukazom
na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda s poukazom na dobré mravy, priznať užívateľom
nehnuteľnosti patriacej žalobcom náhradný byt či ubytovanie, a tým nad rámec zákona uložiť vlastníkom
nehnuteľnosti určité povinnosti, hoci by to bolo v povedomí viacerých považované za normálny jav avšak
len dovtedy, pokiaľ by ich to nepostihlo samotných. Takýmto zjednodušeným, ale nezákonným a zároveň
aj nespravodlivým riešením by sa totiž celkom presunula sociálna situácia i povinnosť za realizáciu
práva na bývanie žalovaných zo štátu ako to bolo pred rokom 1990 na bedrá vlastníkov nehnuteľnosti
- žalobcov spôsobom, za ktorý im neposkytnú náhradu ani tí, v prospech ktorých sa tak deje a ktorí
neoprávnene užívajú vypratávané miestnosti a ani štát či obec, resp. ako to bolo v prejednávanej veci
organizácia štátu konkrétne Jednotný majetkový fond, ktorý túto neoprávnenú faktickú situáciu zavinil.
Preto v takýchto prípadoch treba čo najdôslednejšie vychádzať iba z objektívneho práva.

Naviac súd považuje za potrebné dodať, že nárok na bytovú náhradu vzniká iba v prípade skončenia
nájomného pomeru z presne zákonom vymedzených podmienok a v žiadnom prípade nemôže tento



nárok vzniknúť v prípade ak nedošlo k uzavretiu platného nájmu bytu tak ako to bolo v prejednávanej
veci. Keď žalovaní užívajú predmetné miestnosti bez právneho titulu, t.j. bez titulu, ktorý by ich
oprávňoval užívať tieto miestnosti, kde na rozdiel od nájomného vzťahu k bytu, v rámci ktorého
je ochrana nájomcu daná možnosťou poskytnutia bytovej náhrady za splnenia určitých zákonom
stanovených podmienok, je v prípade iného právneho vzťahu napríklad podnájmu, nájmu nebytových
priestorov alebo ak nájom bytu vôbec nevznikol, zákonom takáto možnosť neupravená, a preto aj po
prípadnom skončení platne uzavretého iného právneho vzťahu ako nájmu bytu nemajú nájomcovia
právo na bytovú náhradu.

S poukazom na uvedené súd nepripustil doplnenie dokazovania vyžiadaním si katastrálneho operátu
bytového domu Stále zdravie zo Správy katastra Poprad, ktoré navrhol žalovaný v 2. rade za účelom
posúdenia právneho stavu evidencie predmetnej nehnuteľnosti v zmysle Dielčej dohody zo dňa
21.1.1958 nakoľko evidencia tejto nehnuteľnosti v katastrálnom operáte nemá žiadnu relevanciu pre
posúdenie či miestnosti, ktoré žalovaní obývajú sú bytom alebo nie z dôvodu, že len právoplatné
kolaudačné rozhodnutie príslušného stavebného úradu môže v zmysle vyššie uvedeného spĺňať
zákonné kritériá definície pojmu bytu, kde z tohto kolaudačného rozhodnutia musí byť zrejmé, že
predmetná nehnuteľnosť bola skolaudovaná ako bytový dom s miestnosťami, ktoré sú bytmi".

Žalovaní v odvolaní  navrhli rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie. Odvolacie dôvody žalovaných sú v podstate totožné a trvajú na tom, že vypratať sa
majúce priestory sú byty. Žalovaný v 2. rade naviac poukázal na ,,skrytú privatizáciu majetku štátu, na
neplatné zmluvy o prevode  nehnuteľnosti naviac za zjavne podhodnotenú cenu  nehnuteľnosti v centre
Vysokých Tatier.

Žalobcovia navrhli rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Rozsudok označili za vecne správny s
poukazom na judikatúru najvyššieho súdu.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd") preskúmal vec a dospel k záveru, že prvostupňový súd
pre nesprávne právne posúdenie veci  nedostatočne zistil skutkový stav.

Prvostupňový súd založil rozsudok na závere, že predmetné priestory nie sú byty. Odvolací súd tento
záver rozsudku hodnotí ako rozporný s vykonaným dokazovaním a vecne nesprávny.

Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zz. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) ,,Ak sa doklady (predovšetkým overená dokumentácia), z ktorých by bolo možno zistiť účel,
na aký bola stavba povolená, nezachovajú, platí, že stavba je určená účelu, na ktorý je svojím
stavebnotechnickým usporiadaním vybavená. Ak vybavenie stavby nasvedčuje viacerým účelom,
predpokladá sa, že stavba je určená účelu, na ktorý sa užíva bez závad".

Podľa  znaleckého posudku č. 02/2012 znalca Ing. O. na základe skutkového stavu, t.j. spôsobu užívania
podľa zák. č. 50/76 Zb. konkrétne ust. § 43b tohto zákona patrí táto nehnuteľnosť podľa znalca do
kategórie bytové budovy a keďže má viac ako štyri bytové jednotky, patrí do kategórie bytový dom.
Súbory obytných miestností s príslušenstvom, ktoré sú v objekte ,,Stále zdravie" užívané ako samostatné
byty svojím stavebno - technickým riešením a vybavením spĺňajú podľa znalca požiadavky na trvalé
bývanie, sú usporiadané do funkčných celkov s vlastným uzavretím a určené na trvalé bývanie podľa
ust. § 43b ods. 4 stavebného zákona, a preto sa podľa znalca jedná o byty.

Predmetné priestory  sa dlhodobo využívajú ako byty (pôvodne zamestnanecké byty). Žalovaný v
druhom rade tento byt užíva viac ako štvrťstoročie. Rovnako tak súkromnoprávne  vzťahy týkajúce sa
predmetných priestorov (nájomné zmluvy, prevodné zmluvy) používajú termín byty, ako aj verejnoprávny
pohľad mesta Vysoké Tatry vo vzťahu k predmetným priestorom je ako k bytom.

Ak sa dokumentácia nezachovala, a odvolací súd by sa skôr čudoval, ak by sa zachovala  vo
vzťahu k domu postavenému pred rokom 1930, mal správne prvostupňový súd vychádzať zo zákonnej
domnienky, že stavba je určená účelu, na ktorý je svojím stavebnotechnickým usporiadaním vybavená.
Ak vybavenie stavby nasvedčuje viacerým účelom, predpokladá sa, že stavba je určená účelu, na ktorý
sa užíva bez závad" (§ 104 ods. 1 Stavebného zákona). Nie je pritom rozhodujúci zápis v katastri.



Katastrálny zákon výslovne predpokladá opak stavu v katastri (§ 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam). Na rozdiel od prvostupňového
súdu je odvolací súd so  zreteľom na dôkazy názoru, že ide o byty.

Záver prvostupňového súdu , že nejde o byty je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Prvostupňový
súd tak nepoužil právnu úpravu týkajúcu sa nájmu bytov (§§ 685 a nasl. Občianskeho zákonníka).
Otvorená  preto nie je len  otázka, či priznať bytovú náhradu,  ale  či je ukončený chránený nájomný
vzťah k bytu. Odvolací súd pripomína prvostupňovému súdu tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva a najmä popradský prípad W. v. Slovenská republika a či by bolo  v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné, aby žalovaní vypratali byty so svojimi rodinami po pochybných prevodoch vlastníctva na
žalobcov  a neuzavretej otázke , či nebolo porušené predkupné právo žalovaných na odkúpenie bytov.
V konaní totiž tieto otázky vyvstali a prvostupňový súd im nevenoval adekvátnu pozornosť (prevod zo
strany štátu v rozpore s ,,dielčou dohodou", otázna skrytá nezákonná ,,privatizácia", otázka platnosti
zabezpečovacieho prevodu práva, či nešlo v skutočnosti o nedovolený prepadný záloh, či existuje právo
žalovaných na prednostné odkúpenie bytov a pod.). Rozsudok založený len na nedostatku naliehavého
právneho záujmu nie je prekážkou na to, aby súd prejudiciálne posúdil vecnú legitimáciu na obidvoch
stranách sporu.

K judikátom spomenutým v konaní prichodí uviesť. Rozsudok  NS SR vo veci 4Cdo 27/2002 sa týka
pojmového znaku bytu. K tomuto odvolací súd poznamenáva, že závery odvolacieho súdu nie sú v
kontradikcii a predmetná vec sa týka prípadu, ak sa dokumentácia nezachovala. Opätovne sa pripomína,
že bytový dom je postavený z obdobia  pred rokom 1930 a využíva sa desaťročia ako bytový dom
na bývanie  rodín. Žalobcovia poukazujú ďalej na rozhodnutie vo veci  1Cdo 48/1997, ktoré sa však
týka užívania bytu bez nájomného vzťahu, ktorej otázke existencie nájomného vzťahu sa prvostupňový
súd nevenoval, pretože sa sústredil len na otázku vlastníctva. Základné právo žalovaných na súkromie
a obydlie nechal nepovšimnuté. Rozhodnutie  R NS SR 25/1996 k § 3 OZ sa týka neprípustnosti
zakladania povinnosti podľa § 3 OZ. V predmetnej veci je však nájomné právo k bytu založené na typovej
zmluve upravenej v Občianskom zákonníku. Prvostupňový súd prehliadol základné práva žalovaných
a predmetný spor posúdil len z pohľadu ochrany vlastníctva. Byty, v ktorých žalovaní bývajú, posunul
len na úroveň bežných vecí  vecí.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok a vec sa vracia na ďalšie konanie. Prvostupňový
súd vyvodí dôsledky zo skutočnosti, že ide o byty a opätovne rozhodne. Právnym názorom odvolacieho
súdu je prvostupňový súd viazaný (§ 226 OZ) a rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Z judikatúry ESĽP:
Rozsudok Stanková v. Slovenská republika z 9. októbra 2007 (Sťažnosť č. 7205/02), Rozsudok Ćosić
v. Chorvátsko z 5. júna 2009 (Sťažnosť č. 28261/06), Rozsudok Connors v. Spojené kráľovstvo z 27.
augusta 2004 (Sťažnosť č. 66746/01), Rozsudok McCann v. Spojené kráľovstvo (Sťažnosť 19009/04),
Rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (Sťažnosť 47148/99), Rozsudok Paulić v. Chorvátsko z 1. marca
2010 (Sťažnosť 3572/06).
Vybrané časti judikátov ESĽP:
·        „22. V tejto súvislosti Súd opakuje, že strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva
na rešpektovanie obydlia."
Rozsudok Ćosić v. Chorvátsko z 5. júna 2009 (Sťažnosť č. 28261/06)
·        „43. V tejto súvislosti Súd znovu opakuje, že akákoľvek osoba, ktorej hrozí zásah do práva
na obydlie, by mala v princípe mať možnosť dať si preskúmať proporcionalitu a odôvodnenosť zásahu
nezávislým súdom vo svetle relevantných princípov podľa článku 8 Dohovoru a to napriek tomu, že
podľa vnútroštátneho práva nemá právo bývať v byte (pozri McCann v. Spojené kráľovstvo, č. 19009/04,
para. 50, 13. mája 2008)...Ako už bolo predtým povedané, Súd neakceptuje tvrdenie, že udelenie práva
nájomníkovi odvolávať sa na článok 8 by malo vážne dôsledky pre fungovanie vnútroštátneho systému
alebo práva upravujúceho vzťahy medzi nájomcom a prenajímateľom (pozri, McCann v. Spojené
kráľovstvo, citovaný vyššie, ods. 28 a 54)."
Rozsudok Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010 (Sťažnosť 3572/06)
·        „Je pravdou, že čiastočne vďaka úradu prokurátora, súdy obnovili sťažovateľovo právo na užívanie
sporného bytu, hoci po neprimeranom oneskorení. Akokoľvek, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu,



toto nepostačuje na nápravu porušenia (obnovenie) sťažovateľovho práva na rešpektovanie jeho obydlia
a jeho súkromného a rodinného života."
Rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (Sťažnosť 47148/99)
·        „50. ...Predpokladom vzniku pozitívnej povinnosti je zistenie, že štátne orgány v danom čase vedeli
alebo mali vedieť o existencii skutočného a bezprostredného rizika hroziaceho životu konkrétnej fyzickej
osoby z dôvodu trestnej činnosti tretej osoby a neprijali v rámci svojich právomocí opatrenia, ktoré by
sa odôvodnene zdali byť primeranými na odvrátenie tohto nebezpečenstva...". (argumentácia súdu per
analogiam aj pri konštatovaní porušenia čl. 8 Dohovoru).
„51. Pri posudzovaní rozsahu takéhoto pozitívneho záväzku podľa článku 2 Dohovoru je potrebné brať
do úvahy povinnosť zmluvných štátov podľa čl. 1 Dohovoru zabezpečiť skutočnú a účinnú ochranu práv
a slobôd, ktoré sú v ňom stanovené..." (argumentácia súdu per analogiam aj pri konštatovaní porušenia
čl. 8 Dohovoru).
Rozsudok Kontrová v. Slovenská republika z 31. mája 2007 (Sťažnosť 7510/04)
· „42. Každopádne, garancie, ktoré poskytuje Dohovor požadujú, aby zásah do sťažovateľovho práva
na rešpektovanie jeho obydlia nebol iba legálny, ale taktiež primeraný podľa odseku 2 článku 8 k cieľu
sledovanému, a to s ohľadom na okolnosti prípadu. Následne, žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva
by nemalo byť vykladané a aplikované spôsobom nezlučiteľným so záväzkami Chorvátska vyplývajúcimi
z Dohovoru (pozri Stanková v. Slovensko, citovaný vyššie, § 24, 9. október 2007)."
Rozsudok Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010 (Sťažnosť 3572/06).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.