Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/53/2014 z 23. 9. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 23. septembra 2014, sp. zn. 25Co/53/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4112233374.2 Krajský súd Nitra | 25Co/53/2014 | ECLI:SK:KSNR:2014:4112233374.2 | 2014-09-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 151 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 41 ods. 2 EP, § 44 ods. 2 EP, § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., OSP, EP, zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1f180230-c21f-41d6-9199-551b1dbeeda2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4112233374.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/53/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112233374
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4112233374.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu
JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 8. novembra 2013 č.k. 4C/521/2012-69,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Nitra v ním označených exekučných konaniach. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal od odporcu
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu, že bol účastníkom exekučného konania
vedeného na Okresnom súde Nitra proti povinnej S., v ktorom súdny exekútor predložil návrh
na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pričom exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na
čas potrebný k jej posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby, čo charakterizoval ako nesprávny úradný postup
vzniknutý nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov, ako aj vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Nakoľko navrhovateľ sa aj v ďalších konaniach domáhal voči odporcovi rovnakého nároku, keď v
každom konaní bola jeho výška iná, z dôvodu hospodárnosti podľa § 112 ods. 1 OSP spojil na spoločné
konanie veci vedené pod sp.zn. 4C/521/2012, 4C/524/2012, 4C/525/2012, 4C/526/2012, 4C/528/2012,
4C/529/2012, 4C/531/2012, 4C/532/2012, 4C/533/2012, 4C/534/2012 s tým, že ďalej konanie bude
vedené pod sp.zn. 4C/521/2012. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom
konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 12Er/960/2010 bola dňa 09. 12. 2010 exekučnému
súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného Pohotovosť,
s.r.o. proti povinnej S. O., na vymoženie 1.377,83 eura s príslušenstvom, exekučným titulom bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava sp.zn. SR 06542/10, ktorá bola uznesením zo dňa 12.
01. 2011 č.k. 12Er/960/2010-10 zamietnutá a uznesením zo dňa 19. 12. 2011 bola exekúcia zastavená.



V konaní pod sp.zn. 4C/524/2012 si navrhovateľ uplatnil majetkovú škodu vo výške 2.517,91 eur a
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 503,58 eura, pričom z pripojeného exekučného spisu Okresného
súdu Nitra sp.zn. 27Er/642/2011 vyplýva, že dňa 06. 07. 2011 doručil súdny exekútor exekučnému
súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému A. Y., exekučným titulom bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave sp.zn. SR 15206/10 a žiadosť súdneho exekútora
bola uznesením exekučného súdu zo dňa 12. 07. 2011 zamietnutá. V konaní pod sp.zn. 4C/525/2012
si navrhovateľ uplatnil majetkovú škodu vo výške 650,80 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
130,16 eura za nesprávny úradný postup Okresného súdu Nitra v exekučnej veci sp.zn. 18Er/151/2011,
podľa ktorého súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti
povinnej R. G. dňa 23. 02. 2011 a táto bola uznesením exekučného súdu zo dňa 28. 02. 2011 zamietnutá.
Obdobne v konaní pod sp.zn. 4C/526/2012 si navrhovateľ uplatnil majetkovú škodu vo výške 1.568,63
eura a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 313,73 eura v súvislosti s exekučným konaním Okresného
súdu Nitra pod sp.zn. 18Er/529/2010, kde bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie proti povinnej L. S. doručená exekučnému súdu dňa 15. 07. 2010, exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 02313/10 a táto bola uznesením zo dňa 14. 06. 2010
zamietnutá. V konaní pod sp.zn. 4C/528/2012 navrhovateľ žiadal priznať mu škodu vo výške 5.857,03
eura a nemajetkovú ujmu vo výške 1.171,41 eura za nesprávny úradný postup Okresného súdu Nitra
v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 24Er/16/2011, pričom z uvedeného spisu je zrejmé, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej R. O. bola doručená exekučnému
súdu dňa 14. 01. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 08063/10 a táto
bola uznesením zo dňa 31. 01. 2011 zamietnutá. Aj v konaní pod sp.zn. 4C/529/2012 sa navrhovateľ
domáhal škody vo výške 2.648,65 eura a nemajetkovej ujmy vo výške 529,73 eura za nesprávny úradný
postup Okresného súdu Nitra v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 27Er/542/2011, z ktorého
vyplýva, že exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie proti
povinnému D. U., doručenej exekučnému súdu dňa 08. 06. 2011, uznesením zo dňa 21. 02. 2011
zamietol. V konaní vedenom pod sp.zn. 4C/531/2012 navrhovateľ žiadal priznať majetkovú škodu vo
výške 862,91 eura a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 172,58 eura, pričom zo spisu Okresného
súdu Nitra sp.zn. 23Er/961/2010 vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie proti povinnej W. F. exekučnému súdu dňa 09. 12. 2010, exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok a jeho žiadosť bola uznesením zo dňa 21. 02. 2011 zamietnutá. V konaní
vedenom pod sp.zn. 4C/532/2012 navrhovateľ žiadal priznať majetkovú škodu vo výške 2.769,42 eura
a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 553,88 eura, pričom zo spisu Okresného súdu Nitra sp.zn.
17Er/269/2012 vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
proti povinnému S. N. exekučnému súdu dňa 02. 03. 2012, exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok a jeho žiadosť bola uznesením zo dňa 22. 03. 2012 zamietnutá. V konaní pod sp.zn.
4C/533/2012 navrhovateľ žiadal priznať mu škodu vo výške 5.409,69 eura a náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 1.081,94 eura v súvislosti s konaním exekučného súdu vedeného na Okresnom súde Nitra
pod sp.zn. 23Er/888/2011 a podľa obsahu tohto spisu bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie proti povinnej G. S. doručená exekučnému súdu dňa 13. 09. 2011, ktorá bola uznesením
exekučného súdu zo dňa 19. 09. 2011 zamietnutá. Taktiež v konaní vedenom pod sp.zn. 4C/534/2012
si navrhovateľ uplatnil škodu vo výške 6.140,19 eura a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.228,04
eura za nesprávny úradný postup exekučného súdu vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod
sp.zn. 34Er/753/2010, kde žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
proti povinnému O. A. bola doručená súdu dňa 29. 90. 2010, ktorú exekučný súd uznesením zo
dňa 15. 12. 2010 zamietol. Opierajúc sa o ust. § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i ust. § 44 ods. 1, 2 a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. 05. 2011, ako
aj do 17. 01. 2013 (ďalej len „Exekučný poriadok“) dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je
dôvodný, a preto ho v jednotlivých konaniach, spojených na spoločné konanie, zamietol. Konštatoval, že
samotnému uplatneniu nároku malo predchádzať jeho predbežné prerokovanie s príslušným orgánom,
t.j. s odporcom, pričom je nesporné, že navrhovateľ dňa 23. 04. 2012 mu doručil žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a po uplynutí 6 mesiacov bola splnená zákonná podmienka pre
podanie návrhu na súd, i keď k uplynutiu tejto lehoty došlo až po začatí súdneho konania. Na námietku
premlčania vznesenú odporcom proti nároku na náhradu škody vzniknutému pred dňom 23. 04. 2009
neprihliadol poukazujúc na to, že rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti bolo doručené
právnemu zástupcovi oprávneného dňa 13. 04. 2011, odkedy neuplynula zákonná 3-ročná lehota do
podania návrhu na súd. Následne preto zisťoval opodstatnenosť navrhovateľom tvrdených porušení



v postupe exekučného súdu. V súvislosti s námietkou navrhovateľa, že zo strany exekučného súdu
došlo k vykonaniu úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok argumentoval, že preskúmanie
exekučného titulu exekučným súdom a následné zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nemá za následok nesprávny úradný postup ani porušenie práv oprávneného, nakoľko
exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a to aj bez návrhu a nielen z hľadiska procesného, ale i príslušných
hmotnoprávnych zákonných ustanovení, ako to konštatoval i Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí
pod sp.zn. II. ÚS 499/2010. Taktiež nemal za preukázané, že by v označených exekučných konaniach
došlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom ustanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti uviedol, že podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010 bol exekučný súd v zákonnej 15-dňovej
lehote povinný písomne poveriť exekútora vykonaním exekúcie, táto lehota však platila iba v prípade, ak
bolo poverenie vydané pre exekútora na vykonanie exekúcie, v opačnom prípade a teda pokiaľ súd zistil
rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadna lehota na vydanie zamietajúceho
uznesenia nebola zákonom ustanovená. Takýto výklad predmetného ustanovenia označil za logický,
pretože ak súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, tak zamietajúce rozhodnutie nebolo možné
vydať v 15-dňovej lehote, keďže rozhodnutiu predchádzal postup súdu, v rámci ktorého vyzýval či už
súdneho exekútora alebo oprávneného na predloženie podkladov, na základe ktorých došlo k vydaniu
exekučného titulu, čo z hľadiska časovej náročnosti mohlo trvať aj niekoľko mesiacov. Množiace sa
exekučné konania na základe rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc s prihliadnutím na
potrebu ochrany spotrebiteľa si následne uvedomil aj zákonodarca a od 01. 06. 2011 ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku zmenil tak, že lehota 15 dní neplatí, ak ide o exekučné tituly podľa § 41 ods.
2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, pričom znenie ustanovenia, pokiaľ ide o vydanie zamietajúceho
uznesenia, zostalo nezmenené. Navyše poukázal i na stanovisko Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS
471/2012, podľa ktorého samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je možné považovať za porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné
skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote. V tejto súvislosti
poukázal na to, že v jednotlivých konaniach (4C/521/2012, 4C/528/2012, 4C/526/2012, 4C/531/2012,
4C/532/2012, 4C/534/2012), spojených na spoločné konanie, existujú objektívne okolnosti, pre ktoré je
možné konštatovať, že rozhodnutia súdu v exekučných veciach boli vydané v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov, s ohľadom na samotný postup súdu vyžadujúci si zabezpečenie podkladov pre
vydanie rozhodnutia, aj na to, aký bol v konkrétnom období nápad vecí a počet osôb vybavujúcich tento
nápad v rámci exekučného oddelenia na príslušnom súde. V tomto smere dôvodil tiež, že exekučný súd
musel skúmať rozpor exekučného titulu so zákonom, keďže na strane povinného vystupoval spotrebiteľ,
oboznámiť sa so zmluvou o úvere, obchodnými podmienkami, ako aj dohodou o vyplnení zmenky a až
následne mohol vo veci rozhodnúť. Postup exekučného súdu preto hodnotil ako efektívny a v súlade
so zákonom, berúc do úvahy aj skutočnosť, aký bol nápad na exekučnom súde v jednotlivých rokoch
a počet vyšších súdnych úradníkov, ktorí túto agendu vybavovali. Uviedol, že v konaniach vedených
pod sp.zn. 4C/524/2012, 4C/525/2012, 4C/529/2012 a 4C/533/2012 je návrh úplne bezpredmetný,
nakoľko o žiadosti súdneho exekútora bolo rozhodnuté jej zamietnutím v lehote 15 dní od doručenia
žiadosti a navrhovateľovi teda nemohla vzniknúť žiadna majetková a ani nemajetková škoda. V
ostatných konaniach mal za preukázané, že súd rozhodoval o žiadostiach o udelenie poverenia v
jednotlivých exekučných veciach v čase, keď lehota 15 dní neplatila pre exekučné tituly, akým boli
rozhodcovské rozsudky a exekučný súd o týchto žiadostiach rozhodol v primeranej lehote, a preto nie
je možné konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu, či už nevydaním rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote alebo bez zbytočných prieťahov. Dospel preto k záveru, že vo veciach
spojených na spoločné konanie pod sp.zn. 4C/521/2012 nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu
nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a bez zbytočných prieťahov, pričom zo strany
navrhovateľa nebolo doložené žiadne iné rozhodnutie, ktoré by konštatovalo prieťahy v konaní tak, ako
je to ustanovené už v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01. 01. 2013. Uzavrel preto, že
základ nároku uplatňovaného navrhovateľom nebol preukázaný, preto sa ďalej nezaoberal výškou škody
a majetkovej ujmy, ani jej primeranosťou a návrh v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o náhrade
trov konania založil na ust. § 142 ods. 1 OSP a odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal
náhradu trov konania, pretože mu v súvislosti s konaním žiadne trovy nevznikli a odporca si ani žiadne
trovy neuplatnil.



Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust.
§ 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim
rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu
tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. Samotná nedôveryhodnosť
údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd
prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek
tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty
a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského
súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho
úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti,
atď.. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom
vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote
a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento
nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa
označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania,
nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Súdu prvého stupňa tiež
vytkol zamietnutie znaleckého dokazovania, čím znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom
preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie toho dôkazu súd nemal
žiadne udržateľné dôvody, pričom výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre
rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, čím založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom
skutkovom stave.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha v jednotlivých
veciach náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Nitra v jednotlivých exekučných konaniach. Nesprávny úradný postup navrhovateľ
vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo
s omeškaním dlhšej doby.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.



Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti,
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V predmetnej veci, poukazujúc na vyššie uvedené závery, bolo potrebné posudzovať existenciu
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo súd



prvého stupňa i vykonal a v tomto smere, v potrebnom rozsahu, zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu o
tom, že vo veci sp.zn. 4C/521/2012, v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp.zn.
12Er/960/2010 bola dňa 09. 12. 2010 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vo veci oprávneného Pohotovosť, s.r.o. proti povinnej S. O., na vymoženie 1.377,83
eura s príslušenstvom, exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava sp.zn.
SR 06542/10, ktorá bola uznesením zo dňa 12. 01. 2011 č.k. 12Er/960/2010-10 zamietnutá a uznesením
zo dňa 19. 12. 2011 bola exekúcia zastavená. Navrhovateľ si uplatnil majetkovú škodu v sume 125
eur a nemajetkovú ujmu v sume 400,15 eura dôvodiac, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o vydanie
poverenia jej zamietnutím s omeškaním viac ako 217 dní.
V konaní pod sp.zn. 4C/524/2012 si navrhovateľ uplatnil majetkovú škodu vo výške 2.517,91 eur a
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 503,58 eura, pričom z pripojeného exekučného spisu Okresného
súdu Nitra sp.zn. 27Er/642/2011 vyplýva, že dňa 06. 07. 2011 doručil súdny exekútor exekučnému
súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému A. Y., exekučným titulom
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave sp.zn. SR 15206/10 a žiadosť súdneho
exekútora bola uznesením exekučného súdu zo dňa 12. 07. 2011 zamietnutá. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu mal podľa navrhovateľa spočívať v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie jej zamietnutím s omeškaním viac ako 83 dní.
V konaní pod sp.zn. 4C/525/2012 si navrhovateľ uplatnil majetkovú škodu vo výške 650,80 eur a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 130,16 eura za nesprávny úradný postup Okresného súdu Nitra v exekučnej
veci sp.zn. 18Er/151/2011, podľa ktorého súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie proti povinnej R. G. dňa 23. 02. 2011 a táto bola uznesením exekučného súdu zo dňa
28. 02. 2011 zamietnutá. Nesprávny úradný postup exekučného súdu mal podľa navrhovateľa spočívať
v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím, s omeškaním viac
ako 50 dní.
Obdobne, v konaní pod sp.zn. 4C/526/2012 si navrhovateľ uplatnil majetkovú škodu vo výške 1.568,63
eura a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 313,73 eura v súvislosti s exekučným konaním Okresného
súdu Nitra pod sp.zn. 18Er/529/2010, kde bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie proti povinnej L. S., doručená exekučnému súdu dňa 15. 07. 2010, exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 02313/10 a táto bola uznesením zo dňa 14. 06. 2010
zamietnutá. Nesprávny úradný postup exekučného súdu mal podľa navrhovateľa spočívať v rozhodnutí
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím, s omeškaním viac ako 290 dní.
V konaní pod sp.zn. 4C/528/2012 navrhovateľ žiadal priznať mu škodu vo výške 5.857,03 eura a
nemajetkovú ujmu vo výške 1.171,41 eura za nesprávny úradný postup Okresného súdu Nitra v
exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 24Er/16/2011, pričom z uvedeného spisu je zrejmé, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej R. O. bola doručená exekučnému súdu dňa
14. 01. 2011, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 08063/10 a táto bola uznesením
zo dňa 31. 01. 2011 zamietnutá. Nesprávny úradný postup exekučného súdu mal podľa navrhovateľa
spočívať v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím, s
omeškaním viac ako 86 dní.
Aj v konaní pod sp.zn. 4C/529/2012 sa navrhovateľ domáhal škody vo výške 2.648,65 eura a
nemajetkovej ujmy vo výške 529,73 eura za nesprávny úradný postup Okresného súdu Nitra v
exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 27Er/542/2011, z ktorého vyplýva, že exekučný súd žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému D. U., doručenej
exekučnému súdu dňa 08. 06. 2011, uznesením zo dňa 21. 02. 2011 zamietol. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu mal podľa navrhovateľa spočívať v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie jej zamietnutím, s omeškaním viac ako 77 dní.
V konaní vedenom pod sp.zn. 4C/531/2012 navrhovateľ žiadal priznať majetkovú škodu vo výške 862,91
eura a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 172,58 eura, pričom zo spisu Okresného súdu Nitra sp.zn.
23Er/961/2010 vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
proti povinnej W. F. exekučnému súdu dňa 09. 12. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
a jeho žiadosť bola uznesením zo dňa 21. 02. 2011 zamietnutá. Nesprávny úradný postup exekučného
súdu mal podľa navrhovateľa spočívať v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie jej zamietnutím, s omeškaním viac ako 154 dní.
V konaní vedenom pod sp.zn. 4C/532/2012 navrhovateľ žiadal priznať majetkovú škodu vo výške
2.769,42 eura a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 553,88 eura, pričom zo spisu Okresného
súdu Nitra sp.zn. 17Er/269/2012 vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie proti povinnému S. exekučnému súdu dňa 02. 03. 2012, exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok a jeho žiadosť bola uznesením zo dňa 22. 03. 2012 zamietnutá. Nesprávny



úradný postup exekučného súdu mal podľa navrhovateľa spočívať v rozhodnutí o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím, s omeškaním viac ako 91 dní.
V konaní pod sp.zn. 4C/533/2012 navrhovateľ žiadal priznať mu škodu vo výške 5.409,69 eura a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 1.081,94 eura v súvislosti s konaním exekučného súdu vedeného na
Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 23Er/888/2011 a podľa obsahu tohto spisu bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej G. doručená exekučnému súdu dňa 13. 09. 2011,
ktorá bola uznesením exekučného súdu zo dňa 19. 09. 2011 zamietnutá. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu mal podľa navrhovateľa spočívať v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie jej zamietnutím, s omeškaním viac ako 73 dní.
Taktiež v konaní vedenom pod sp.zn. 4C/534/2012 si navrhovateľ uplatnil škodu vo výške 6.140,19 eura
a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.228,04 eura za nesprávny úradný postup exekučného súdu
vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 34Er/753/2010, kde žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému O. A. bola doručená súdu dňa 29. 09. 2010,
ktorú exekučný súd uznesením zo dňa 15. 12. 2010 zamietol. Nesprávny úradný postup exekučného
súdu mal podľa navrhovateľa spočívať v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie jej zamietnutím, s omeškaním viac ako 235 dní.

Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej
lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení zák. č. 144/2010 Z.z. účinného
od 01. 06. 2010 a teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“) a to
v jednotlivých spojených veciach, vedených pod sp.zn. 4C/521/2012, 4C/525/2012, 4C/526/2012,
4C/528/2012, 4C/531/2012, 4C/524/2012.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je
totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo
umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto
súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania
v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného
súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam
a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho
predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo
účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2
ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová
lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie
poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného
poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému
súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora,
aby exekúciu vykonal. Obdobnú paralelu možno nájsť i v odvolaní proti rozhodnutiam v exekučnom
konaní, ktoré v zásade nie je prípustné (§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ Exekučný poriadok výslovne vo
svojich ustanoveniach nezakotvuje, že odvolanie prípustné je a taktiež i v ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1, § 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, § 95 ods. 3 atď.), ktoré sa na
exekučné konanie použijú, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 OSP). S ohľadom na
cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné
interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to predkladá navrhovateľ. Odvolacím súdom zastávaný
názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou,
nemožno označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody,



súčasťou ktorých je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na
skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným
súdom zamietnutá po dvoch dňoch po tom, ako súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie
poverenia, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote.

V ostatných spojených veciach, sp.zn. 4C/524/2012, 4C/529/2012, 4C/532/2012, 4C/533/2012, bolo
potrebné posudzovať skutočnosť, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu
v zákonom ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení zák. č.
144/2010 Z.z. účinného od 01. 06. 2011 a s tým súvisiace ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c), d)
Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade: c) notárskych
zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,
právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených. Aplikujúc vo vyššie uvedených veciach citované ustanovenia, odvolací súd dospel k
záveru, že novela Exekučného poriadku, účinná od 01. 06. 2011 vylučovala lehotu exekučného súdu na
rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia 15 dní v prípade, ak exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok (psím. d/ § 41 ods. 2 Exekučného poriadku). Keďže vo všetkých prejednávaných veciach bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje,
že lehota na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia neexistovala a zákonom predpísaná nebola.
Z tohto dôvodu preto v postupe exekučného súdu nemožno vzhliadnuť nedodržanie lehoty a teda
navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované
zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne
poukazuje. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej
vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní,
či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť
veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval.
Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup exekučného súdu
z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že v konaniach sp.zn. 4C/524/2012 (žiadosť
o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu dňa 06. 07. 2011, uznesenie o zamietnutí žiadosti
vydané dňa 12. 07. 2011, t.j. v lehote 6 dní), 4C/525/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená
exekučnému súdu dňa 23. 02. 2011, uznesenie o zamietnutí žiadosti vydané dňa 28. 02. 2011, t.j. v
lehote 5 dní), 4C/529/2012 (žiadosť o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu dňa 08. 06. 2011,
uznesenie o zamietnutí žiadosti vydané dňa 14. 06. 2011, t.j. v lehote 6 dní), 4C/533/2012 (žiadosť
o vydanie poverenia doručená exekučnému súdu dňa 13. 09. 2011, uznesenie o zamietnutí žiadosti
vydané dňa 19. 09. 2011, t.j. v lehote 6 dní), exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, odsudzujúci
povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul,
exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného
súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého preskúmania, okrem iného i exekučného titulu,
žiadosti súdneho exekútora v jednotlivých preskúmavaných veciach na vydanie poverenia zamietol,
pričom rozhodol bezodkladne, po uplynutí niekoľkých dní od podania žiadosti, a preto s ohľadom na
okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Vo veciach sp.zn. 4C/521/2012 bola žiadosť
o udelenie poverenia doručená dňa 09. 12. 2010, exekučný súd rozhodol dňa 12. 01. 2011, sp.zn.
4C/528/2012 bola žiadosť o udelenie poverenia doručená dňa 14. 01. 2011, exekučný súd rozhodol
dňa 31. 01. 2011, sp.zn. 4C/532/2012 bola žiadosť o udelenie poverenia doručená dňa 02. 03. 2012,
exekučný súd rozhodol o nej dňa 22. 03. 2012, bolo exekučným súdom rozhodnuté taktiež bezprostredne
po doručení žiadosti a aj keď v konaniach vedených pod sp.zn. 4C/526/2012 (žiadosť o udelenie
poverenia doručená dňa 15. 07. 2010, exekučným súdom bolo rozhodnuté dňa 21. 02. 2011), sp.zn.



4C/531/2012 (žiadosť o udelenie poverenia doručená dňa 09. 12. 2010, exekučným súdom rozhodnuté
dňa 21. 02. 2011), sp.zn. 4C/534/2012 (žiadosť o udelenie poverenia doručená dňa 29. 09. 2010,
exekučným súdom rozhodnuté dňa 15. 12. 2010), nie je možné postup exekučného súdu hodnotiť ako
nesprávny s odvolaním sa na vyššie konštatované dôvody a poukázaním na exekučný titul v týchto
veciach, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, ktorý nepochybne podliehal kontrole exekučného súdu.

K navrhovateľom tvrdenému dôvodu nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, v dôsledku čoho nie je spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd nepovažuje za
zmysluplné sa bližšie vyjadrovať a v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé dôvody
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Poukazuje ďalej len na to, že v tomto smere sú právne
závery ustálené judikatúrou Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR a odvolací súd nemá dôvod sa
od nich odkloniť. V konečnom dôsledku sú dobre známe i samotnému navrhovateľovi, resp. by mu mali
byť, keďže mu ako oprávnenému v exekučných veciach boli doručené tisíce rozhodnutí, týkajúcich sa
danej problematiky. Za daných okolností, tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal,
že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom v
tomto konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ale tiež dodáva, že pokiaľ
navrhovateľ ani v jednej prejednávanej veci nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa
v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúcemu mu z úverovej zmluvy, a preto
s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik
akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak zásada,
podľa ktorej „na nepráve nemožno stavať právo“.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1 písm.
f/ OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu,
keď tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov a znaleckého dokazovania sa preskúmavaného
rozsudku vôbec netýkajú.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.