Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 26CoE/94/2014 z 30. 3. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. marca 2014, sp. zn. 26CoE/94/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4213205836.1 Krajský súd Nitra | 26CoE/94/2014 | ECLI:SK:KSNR:2014:4213205836.1 | 2014-03-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 44 ods. 2 EP, ZRK, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 35 ZRK, OZ, § 52 OZ, § 53 OZ, § 54 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8e9a91c8-5e10-4308-a25a-d785c2e6efe4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4213205836.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/94/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213205836
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4213205836.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Astrová 2/A,
Bratislava, IČO: 45 869 464, zast. verita, s.r.o., so sídlom Karpatská 18, Bratislava, IČO: 35 940 875,
proti povinnej: G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. E. XXXX/XX, O., o vymoženie sumy 933,13 eura s
príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č.k.
8Er/430/2013-26 zo dňa 29. januára 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č.k. 8Er/430/2013-26 zo dňa 29. januára 2014 p
o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z.z o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods.
1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 52
ods. 1, 2, 3, 4, § 879j, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, § 54 ods. 1 a 2, § 39 Občianskeho zákonníka a rozhodnutiami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 a 6 Cdo 143/2011 zo
dňa 18.01.2012.

Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že skúmal či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka musí mať
písomnú formu inak je neplatná, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ak je
dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení. Za týmto účelom súd prvého
stupňa preskúmal Zmluvu o úvere zo dňa 16.11.2006 ako aj predložené obchodné podmienky pre úver,
kde v čl. 9.2. Prechodné a záverečné ustanovenia je obsiahnutá rozhodcovská doložka. Predloženú
zmluvu súd prvého stupňa posúdil ako spotrebiteľskú, pričom následne dospel k záveru, že v danom
prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu
alebo platnú rozhodcovskú doložku. V danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky
považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva
ho na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol zmluvu ako celok odmietnuť
alebo sa podrobiť úverovým podmienkam. Takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná.
Zároveň súd prvého stupňa poukázal na to, že nešlo ani o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré



by povinný, teda spotrebiteľ bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on by
bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve
nemožno podľa názoru tunajšieho súdu považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou
doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov
zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade dodržaný nebol. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a
možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. S poukazom na uvedené rozhodcovský súd nemohol prejednať spor a vydať rozhodcovský
rozsudok. Takto vydaný rozsudok totiž nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom.

Proti tomuto uzneseniu podal právny zástupca oprávneného v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Svoje odvolanie oprávnený odôvodnil § 205 ods. 2 písm. a), d) f) a e) OSP, pričom uviedol, že
prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín
ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd prvého stupňa vychádzal pri
rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí a odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom. S poukazom na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
uviedol, že exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o
úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Inak povedané, ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať
či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo ako súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve
len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah
vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové,
logické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V tomto smere poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 159/2009. Mal za to, že exekučný súd je oprávnený
skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. O platnosti
rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu,
aby bola opätovne posúdená. Teda je tu prekážka „ res iudicata“ a uvedeným konaním dochádza k
porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko súd svojím konaním išiel nad rámec zákona. Nie je možné,
aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a
rozhodcovským konaním. Dal do pozornosti, že oprávnený Poštová banka postupovala v súlade s § 93
b) zákona o bankách a dala možnosť klientovi návrh rozhodcovskej zmluvy odmietnuť. Konštatoval aj
nesprávne aplikovanie ustanovení Občianskeho zákonníka a § 153 ods. 1 OSP. Poukázal aj na odlišný
postup iných súdov v tento oblasti. Konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a
odňatím možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu súd prvého stupňa vychádzal
pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí a odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom. Mal za to, že súd prvého stupňa tak neprimerane zvýhodnil
povinného pred exekučným súdom, čím bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže
bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho
postavenia. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného, bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon
a svojím postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Všetko uvedené konštatoval s poukazom na rozsiahlu
judikatúru súdov a Ústavného súdu SR v tejto oblasti.

Na podklade vyššie uvedených skutočností oprávnený navrhol zmenu napadnutého rozhodnutia tak,
že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, príp. alternatívne
navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup
súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Rozhodol tak, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 07.03.2013, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním,
ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 21.03.2013 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie



exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku č. IIA1110063 zo dňa
23.09.2011. Následne súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom rozhodol napadnutým
uznesením.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v § 52
Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti
spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací
súd preto poukazuje, že medzi účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné
aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve.

Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že (pôvodný) oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom
medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Z úverovej zmluvy je
taktiež preukázané, že povinná uzatvárala zmluvu ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti a považuje sa teda za spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli
individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená
oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinná nemohla ovplyvniť jej obsah



a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako
formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez
ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v
spojení s ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V zmysle týchto
ustanovení v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí posudzovať
aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú
naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Ak
by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t.j. až po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57
ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek
v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v
priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého
stupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57
ods. 1 Exekučného poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj
bez návrhu. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky,
v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“.
Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo
existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.

Aj Súdny dvor v rozhodnutí vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira zo dňa 6. októbra 2009, judikoval, že smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere



č. 2173910606 zo dňa 16.11.2006 a to v súlade s ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy.
Predmetná zmluva o úvere totiž môže obsahovať viaceré neprijateľné podmienky.

Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd
prvého stupňa v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (čl. 9.2. Prechodné a
záverečné ustanovenia Obchodných podmienok pre úver), ktorá akákoľvek, bez ohľadu na jej formu
a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne
dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň
týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok
na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky),
pričom táto podmienka nebola individuálne dojednaná a je súčasťou úverových zmluvných podmienok
oprávneného, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy. Povinná tak rozhodcovskú doložku
nemohla nijakým spôsobom ovplyvniť, mohla zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.
Formulácia rozhodcovskej doložky nie je okrem toho ani v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. o
bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože opomenula povinnosť stanovenú v § 93b ods.
2 zák. č. 483/2001 Z.z. a to dať klientovi možnosť neprijať rozhodcovskú doložku - "Klient nie je povinný
prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej
zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom
podľa osobitných predpisov (OSP, Exekučný poriadok)."

Najbližšie k rozhodcovskej doložke má ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka,
včlenené do Občianskeho zákonníka až novelou účinnou od 01.01.2008. Na zmluvy uzavreté pred týmto
dátumom súdu však nič nebráni aplikovať na nekalú rozhodcovskú doložku ustanovenie § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Práve v znení tohto ustanovenia sa nachádza článok 3 smernice Rady č.
93/13/EHS, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku SR novelou č. 150/2004 a ktorý priamo
upravuje základné predpoklady na posudzovanie zmluvných podmienok. Pokiaľ teda súd dospeje k
záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi
neprijateľnými podmienkami uvedenými jednak v prílohe k tejto Smernici alebo vo výpočte v § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka.

Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu,
ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný,
nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa
preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako
celok.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa toho, že napadnuté uznesenie bolo vydané bez toho, aby súd
riadnym spôsobom vykonal dokazovanie a umožnil oprávnenému sa k vykonaným dôkazom vyjadriť,
odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že „po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie



exekúcie má všetky náležitosti, či je k nemu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnená a povinný osobami
uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.
V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh
na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného
titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v
ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to
sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a
predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného“ (z uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Cdo 41/2012 zo dňa 22.03.2012, IV. ÚS 461/2012-26 zo dňa 28.08.2012).

Odvolací súd zároveň dáva do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 433/2013-23 zo
dňa 10.09.2013, v ktorom ústavný súd konštatoval, „že ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z
10. júla 2013 rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto
skutočnosť ešte i vzhľadom na vysvetlenie najvyššieho súdu na s. 5 svojho odôvodnenia nemôže mať na
„preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“, ak navyše v konaní vedenom pod sp. zn.
III. ÚS 595/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 264/2012 boli sťažnosti sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako
zjavne neopodstatnené a s týmito dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje“. Odvolací súd sa plne stotožňuje
s uvedenými závermi, preto nevidí dôvod na odchýlenie sa od doterajšej svojej rozhodovacej činnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti toho
uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.