Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/241/2013 z 19. 5. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 19. mája 2013, sp. zn. 6Co/241/2013, ECLI:SK:KSBA:2013:1211208314.1 Krajský súd Bratislava | 6Co/241/2013 | ECLI:SK:KSBA:2013:1211208314.1 | 2013-05-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru, Pracovné právo Citované ustanovenia: § 138 ods. 1 OSP, § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb., § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb., § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 226 OSP, § 221 ods. 2 OSP, § 221 ods. 1 písm. h) OSP, § 135 ods. 2 OSP, § 79 ods. 3 ZP, § 79 ods. 1 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8e5fa697-d6fb-4f90-84b8-bf3f42851897 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1211208314.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/241/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211208314
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1211208314.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.
Aleny Svetlovskej a JUDr. Dariny Kuchtovej v právnej veci žalobcu: U. S., I. Z. A. Č.. XXX/XX, A.,
zast. advokátom JUDr. Petrom Koscelanským, ul. Fraňa Mojtu č. 24, Nitra, proti žalovanému: COOP
PRODUKT SLOVENSKO ( združenie), Mliekarenská ul. č. 10, Bratislava, o mzdu a o náhradu mzdy,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 28. novembra 2012 č. k.
7C/77/2011- 343, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu z 24. apríla 2012 č. k. 7C/77/2011- 161, na
odvolanie žalovaného proti uzneseniu zo 7. januára 2013 č. k. 7C/77/2011- 409, na odvolanie žalobcu
proti uzneseniu zo 7. januára 2013 č. k. 7C/77/2011- 410 a na odvolanie žalovaného proti uzneseniu z
12. marca 2013 č. k. 7C/77/2011- 438, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok sa p o t v r d z u j e v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi 897 eur.

Vo zvyšku napadnutej časti sa rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec sa mu v tomto rozsahu
v r a c i a na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 24. apríla 2012 č. k. 7C/77/2011- 161 sa p o t v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo 7. januára 2013 č. k. 7C/77/2011- 409 sa z r u š u j e
a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo 7. januára 2013 č. k. 7C/77/2011- 410 sa p o t v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 12. marca 2013 č. k. 7C/77/2011- 438 sa z r u š u j e a
vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 35 630,22
eur s úrokami z omeškania špecifikovanými vo výroku, vo zvyšku žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 8. 12. 2006 uzavreli účastníci konania
pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobca pracoval u žalovaného ako odborný referent - správa



majetku so 40 hodinovým pracovným časom. Listom z 15. 6. 2009 dal žalovaný žalobcovi výpoveď
z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Okresný súd Nitra rozsudkom z 9. 6.
2010 č. k. 17C/175/2009- 120 určil, že výpoveď je neplatná. Krajský súd v Nitre rozsudkom z 1. 12.
2010 č. k. 25Co/181/2010- 159 uvedený rozsudok potvrdil. V odôvodnení tohto rozsudku Krajský súd
v Nitre uviedol, že žalobca netrval na ďalšom zamestnávaní u žalovaného a preto v zmysle § 79 ods.
3 písm. a/ Zák. práce sa jeho pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby, t. j. dňom 31. 8.
2009. Na pojednávaní pred Krajským súdom v Nitre dňa 15. 5. 2010 žalobca rozšíril žalobu o určenie,
že jeho pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. Na tomto pojednávaní krajský súd o tejto zmene
žaloby nerozhodol a na ďalšom pojednávaní žalobca na zmene žaloby netrval. Žalobca listom z 11.
8. 2009 doručeným žalovanému dňa 13. 8. 2009 navrhol časový plán ukončenia prác súvisiacich so
skončením pracovného pomeru s tým, že tieto práce mali byť ukončené do 31. 8. 2009, kedy sa mal
skončiť jeho pracovný pomer u žalovaného na základe výpovede z pracovného pomeru. V liste z 26.
8. 2009, ktorý bol žalovanému doručený dňa 2. 9. 2009, žalobca uviedol, že výpoveď z pracovného
pomeru z 15. 6. 2009 je neplatná a zároveň žalovanému navrhol riešenie situácie vo forme výpovede
pre nadbytočnosť v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, kedy by mu vznikol nárok na zaplatenie
odstupného vo výške 2 - mesačného platu. V opačnom prípade sa bude domáhať určenia neplatnosti
výpovede. Funkciu správcu nehnuteľností po žalobcovi preberala U.. W. G.. Tá v písomnom vyhlásení
uviedla, že v dňoch 2., 3. a 4. 9. 2009 v čase od 8.00 hod. do 15.00 hod. v kancelárii žalovaného v Nitre
preberala dokumentáciu po žalobcovi, pričom v tomto čase sa žalobca ani raz v nehnuteľnosti neobjavil.
Dňa 3. 9. 2009 nalepila na dvere kancelárie oznam, aby sa žalobca dňa 7. 9. 2009 o 9.00 hod. dostavil
do sídla žalovaného. Keďže preberala agendu po žalobcovi, na 7. 9. 2009 mala pripravený pokyn od
predsedníčky žalovaného, že v prípade, ak žalobca príde v inom termíne, ako bolo pôvodne určené, jeho
úlohou bude dokončenie jeho cestovných príkazov, ich predloženie na vyúčtovanie a zúčtovanie stálej
zálohy. Žalobca sa dostavil o 11.45 hod. a preto uvedenú informáciu poskytla pani Lávovej. Oznamom
pripevneným na dverách objektu na Priemyselnej ul. č. 4 v Nitre dňa 3. 9. 2009 predsedníčka žalovaného
vyzvala žalobcu, aby sa dňa 7. 9. 2009 o 9.00 hod. dostavil do sídla žalovaného za účelom prevzatia
nových kľúčov. Za týmto účelom sa žalobca dňa 7. 9. 2009 o 11.45 hod. dostavil do sídla žalovaného,
kde sa zdržal do 13.05 hod. osobná asistentka predsedníčky žalovaného U.. U. T. G. T. dňa 27. 8.
2012 písomne čestne prehlásila, že nemá vedomosť o tom, že by sa U.. U. T. od 26. 6. 2009 stretla so
žalobcom medzi štyrmi očami. U. D. - predseda VD invalidov Kovotex, ktorý bol v čase od 1. 6. 2009 do
31. 8. 2009 členom predstavenstva žalovaného, dňa 5. 11. 2012 čestne vyhlásil, že žalobca ho nežiadal
o zotrvanie v pracovnom pomere u žalovaného a ani nijakým spôsobom neprejavil pred ním vôľu byť
naďalej zamestnaný u žalovaného po tom, ako mu bola listom z 15. 6. 2009 daná výpoveď z pracovného
pomeru. Žalobca bol vedený na úrade práce v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 1. 10. 2010 do
28. 2. 2011 a od 27. 5. do 12. 9. 2011. Žalobca bol od 25. 8. 2011 do 5. 9. 2011 práceneschopný a od 13.
9. 2011 pracoval na základe dohody o vykonaní práce v spoločnosti ABAS CIT Management, spol. s r. o.
V rokoch 2009 až 2011 nebola žalobcovi vyplácaná dávka v nezamestnanosti. Žalobca sa v rokoch 2009
až 2011viackrát neúspešne pokúšal nájsť si zamestnanie (viď str. 10 predposledný a posledný odsek
a str. 11 prvý odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku). Dňom 1. 7. 2009 bol prijatý Dodatok č. 1 ku
Kolektívnej zmluve na rok 2009. Podpísala ho predsedníčka žalovaného U.. U. T., hospodárka ZO OZ
KOVO pri COOP PRODUKT Slovensko Y. K. a členka tejto ZO OZ W. G.. Podľa čl. 1 ods. 3 Kolektívnej
zmluvy v znení Dodatku č. 1 v dohodnutej zmluvnej mzde sa 50 % považuje za pohyblivú zložku mzdy,
ktorá môže byť zamestnancovi krátená, resp. odňatá v odôvodnených prípadoch podľa Zákonníka práce
(nezodpovedné plnenie pracovných povinností). Krátenie mzdy prerokuje zamestnávateľ so zástupcami
odborovej organizácie pred výplatným termínom zmluvnej mzdy. Oznámením zo 17. 8. 2009 žalovaný
informoval žalobcu o krátení mzdy za mesiac júl 2009 vo výške 50 % z dôvodu, že žalobca i napriek
opakovaným upozorneniam neplnil pracovné povinnosti určené písomnými príkazmi. Krátenie mzdy
bolo prerokované so zástupcami ZO OZ KOVO dňa 13. 8. 2009. Oznámením zo 17. 9. 2009 žalovaný
informoval žalobcu o krátení mzdy za mesiac august 2009 o 50 % z dôvodu neplnenia pracovných
povinností určených písomnými príkazmi. Krátenie mzdy bolo prerokované so zástupcami ZO OZ KOVO
dňa 11. 8. 2009. Metodické pracovisko OZ KOVO v stanovisku ku kráteniu mzdy žalobcu uviedlo, že
pracovný pomer predsedníčky ZO OZ KOVO U.. A. Z. sa skončil dňom 20. 2. 2009 a až do zániku
ZO OZ KOVO nebol zvolený nový predseda. V ZO OZ KOVO zamestnávateľ - žalovaný zastúpený
predsedníčkou U.. U. T. s hospodárkou K. realizoval všetky rozhodnutia. Metodické pracovisko OZ
KOVO je preto toho názoru, že Dodatok č. 1 ku Kolektívnej zmluve na rok 2009 je neplatný. ZO OZ KOVO
bola zrušená k 27. 8. 2009. Dodatok č. 1 ku Kolektívnej zmluve na rok 2009 bol podpísaný koncom
augusta 2009 a zamestnanci žalovaného a členovia ZO OZ KOVO boli oboznámení s jeho obsahom až
koncom augusta 2009, t. j. Dodatok bol podpísaný spätne. Z vyjadrenia OZ KOVO z 29. 3. 2012 vyplýva,



že v zmysle štatútov základných organizácií má oprávnenie podpisovať kolektívne zmluvy a dodatky k
nim predseda danej odborovej organizácie, teda nie podpredseda, prípadne iný člen výboru. Z tohto
skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba je čiastočne dôvodná. Pokiaľ ide o nárok
žalobcu na doplatenie mzdy za mesiace júl a august 2009, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalovaný krátil žalobcovi mzdu za tieto dva mesiace o 50 % z dôvodu neplnenia pracovných povinností,
pričom sa odvolal na Dodatok č. 1 ku Kolektívnej zmluve na rok 2009. Podľa Zákonníka práce účinného
v mesiacoch júl a august 2009 zamestnávateľ mohol vykonať zrážky zo mzdy zamestnanca iba z
dôvodov uvedených v § 131 ods. 1, 2 a medzi tieto dôvody neplnenie pracovných povinností nepatrí.
Kolektívna zmluva má podľa § 231 ods. 1 Zák. práce upravovať pracovné podmienky vrátane mzdových
podmienok výhodnejšie v porovnaní so Zákonníkom práce alebo iným pracovnoprávnym predpisom.
Z tohto hľadiska je Dodatok č. 1 ku Kolektívnej zmluve na rok 2009 v rozpore so Zákonníkom práce.
Tento dodatok je neplatný tiež z dôvodu, že ho za odborový orgán nepodpísala osoba oprávnená zaň
konať. Podľa Stanov OZ KOVO v mene základnej organizácie koná predseda výboru ZO alebo iný
poverený člen tohto orgánu, resp. osoba na základe plnej moci. Dodatok č. 1 podpísali za odborový
orgán Y. K. W. W. G.. Ani jedna z nich nebola predsedníčkou výboru ZO a nebolo v konaní preukázané,
že by ich výbor ZO poveril alebo splnomocnil zaň konať. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že konal
v dobrej viere, že tieto osoby sú oprávnené konať za odborovú organizáciu, zaťažovalo ho dôkazné
bremeno preukázať, že o prekročení právomoci týchto osôb konať za odborovú organizáciu nemohol
vedieť. Žalovaný dôkazné bremeno neuniesol. Naopak, z výpovede štatutárnej zástupkyne žalovaného
vyplynulo, že po odchode predsedníčky výboru ZO U.. Z. do dôchodku nebola osoba, ktorá by bola
oprávnená konať za základnú organizáciu. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvého stupňa uzavrel,
že krátenie mzdy žalobcu v mesiacoch júl a august 2009 bolo v rozpore so zákonom a bolo vykonané
na základe neplatného právneho úkonu (§ 3, 4 zák. č. 2/1991 Zb.). Preto súd prvého stupňa v tejto časti
žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 897 eur z titulu doplatenia mzdy za
mesiace júl a august 2009. Čo sa týka náhrady mzdy v súvislosti s neplatnou výpoveďou z pracovného
pomeru, súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca tvrdil, že viackrát
osobne oznámil štatutárnej zástupkyni žalovaného, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Pravdivosť tohto
tvrdenia žalobcu však v konaní nebola preukázaná. Žalobca poukazoval aj na svoj list z 26. 8. 2009,
z ktorého malo byť zrejmé, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Ním žalobca žalovanému oznámil, že
výpoveď z 15. 6. 2009 je neplatná a navrhol skončenie jeho pracovného pomeru na základe iného
výpovedného dôvodu (§ 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce). Súčasne žalovanému oznámil, že ak s ním
nebude takýmto spôsobom skončený pracovný pomer, bude sa žalobou na súde domáhať neplatnosti
výpovede a náhrady mzdy. Podľa súdu prvého stupňa zamestnanec môže zmeniť svoje stanovisko
ohľadom toho, či trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Preto súd prvého stupňa
neprihliadol na list žalobcu z 11. 8. 2009, v ktorom žalobca uviedol, že chce skončiť pracovný pomer
tak, ako je to uvedené vo výpovedi. V liste z 26. 8. 2009 síce žalobca výslovne neuviedol, že trvá na
tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, ale pokiaľ v tomto liste uviedol, že sa bude domáhať okrem
neplatnosti výpovede aj náhrady mzdy ( aj keď napokon žalobu o náhradu mzdy nepodal ), dal tým
žalovanému konkludentne najavo, že má záujem na ďalšom zamestnávaní. Z výpovede štatutárnej
zástupkyne žalovaného na pojednávaní dňa 30. 1. 2012 pritom vyplynulo, že žalovaný tento právny
úkon žalobcu aj takto pochopil a považoval ho prejav žalobcu o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Vzhľadom na to súd prvého stupňa dospel k záveru, že listom z 26. 8. 2009 žalobca oznámil žalovanému
( tento list bola žalovanému doručený dňa 2. 9. 2009 ), že trvá na ďalšom zamestnávaní a žalobcovi
preto od 2. 9. 2009 patrí náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zák. práce. Právnym názorom Krajského
súdu v Nitre vysloveným v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní vo veci vedenej na Okresnom súde v
Nitre pod sp. zn. 17C 175/2009 súd prvého stupňa nebol viazaný. Pokiaľ ide o výšku náhrady mzdy, súd
prvého stupňa uviedol, že žalobca vyvíjal značnú snahu nájsť si zamestnanie a počas doby, po ktorú
bol evidovaný na úrade práce ( 1. 10. 2010 - 28. 2. 2011 ) mu úrad práce neponúkol žiadne vhodné
pracovné miesto. Iba tá skutočnosť, že žalobca sa hneď po neplatnom skončení pracovného pomeru
nezaevidoval na úrade práce, nemôže byť sama osebe dôvodom na to, aby žalobcovi nebola priznaná
náhrada mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov. Preto súd prvého stupňa priznal žalobcovi náhradu
mzdy za obdobie od 2. 9. 2009 do právoplatnosti súdneho rozhodnutia o neplatnosti výpovede, t. j.
do 23. 2. 2011. Priemerný hrubý mesačný zárobok žalobcu v rozhodnom období predstavoval 975,69
eur. Keďže žalobca požadoval náhradu mzdy iba vo výške 939,60 eur mesačne, súd prvého stupňa
vychádzal pri výpočte náhrady mzdy z tejto sumy. Náhrada mzdy predstavuje spolu sumu 16 880,82
eur ( 17 mesiacov x 939,60 eur = 15 973,20 eur + 907,62 eur za mesiac september 2009 = 16 880,82
eur ). Keďže po tom, čo Okresný súd v Nitre právoplatne určil, že výpoveď z pracovného pomeru z
15. 6. 2009 je neplatná ( 24. 2. 2011 ), žalovaný nezačal žalobcovi prideľovať prácu, žalobcovi vznikol



nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného v zmysle § 142 ods. 3 Zák.
práce. Z tohto titulu súd prvého stupňa priznal žalobcovi sumu 17 852,40 eur za obdobie od 24. 2.
2011 do 30. 9. 2012, teda za 19 mesiacov ( 19 x 939,60 = 17 852,40 eur ). Spolu teda súd prvého
stupňa priznal žalobcovi z titulu náhrady mzdy v súvislosti s neplatnou výpoveďou a z titulu náhrady
mzdy z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa sumu 34 733,22 eur ( 16 880,82 + 17 852,40 = 34
733,22 eur ). Keďže žalobca sa z titulu náhrady mzdy domáhal zaplatenia 34 765,20 eur, súd prvého
stupňa žalobu zamietol vo zvyšku, t. j. pokiaľ ide o sumu prevyšujúcu 34 733,22 eur. Keďže žalovaný
sa dostal s plnením do omeškania, súd prvého stupňa mu uložil i povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky
z omeškania, ktorých výšku stanovil v súlade s nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. Súd prvého stupňa sa
nestotožnil s obranou žalovaného, že v časti náhrady mzdy konaniu vo veci bráni prekážka právoplatne
rozhodnutej veci vedenej na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 17C 175/2009. Predmetom konania na
Okresnom súde v Nitre sp. zn. 17C 175/2009 bolo určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru
a predmetom konania v prejednávanej veci je náhrada mzdy. Nejedná sa teda o totožné veci a preto
právoplatne skončené konanie vedené na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 17C 175/2009 netvorí
prekážku právoplatne skončenej veci vo vzťahu k prejednávanej veci. O trovách konania súd prvého
stupňa nerozhodol ( § 151 ods. 3 O.s.p. ).

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a napadol ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu
zamietne. Uviedol, že žalobca po tom, ako dostal výpoveď, netrval na tom, aby ho žalovaný naďalej
zamestnával. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na list žalobcu z 11. 8. 2009 s názvom „Návrh na
časový plán ukončenia prác súvisiacich s ukončením pracovného pomeru“, v ktorom žalobca doslova
uviedol „pracovný pomer chcem ukončiť tak ako je vo výpovedi.“ Taktiež v liste z 26. 8. 2009 s
názvom „Stanovisko k výpovedi pracovného pomeru“ žalobca zopakoval, že chce ukončiť pracovný
pomer výpoveďou a žiadal o zmenu výpovedného dôvodu. V konaní vedenom na Okresnom súde v
Nitre sp. zn. 17C/175/2009 o neplatnosť výpovede mal žalobca možnosť doplniť petit žaloby o výrok,
že jeho pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. Toto však neurobil, hoci sa ho na to v rámci
odvolacieho konania pýtal Krajský súd v Nitre na pojednávaní dňa 1. 12. 2010. Žalobca listom z 26.
8. 2009 požiadal žalovaného, aby jeho pracovný pomer skončil výpoveďou z organizačných dôvodov,
aby mu vznikol nárok na 2 - mesačné odstupné. Nie je preto správny záver súdu prvého stupňa, že
týmto listom žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Tento list treba vykladať
aj v súvislosti s listom z 11. 8. 2009, v ktorom žalobca výslovne uvádza, že pracovný pomer chce
skončiť tak, ako je to uvedené vo výpovedi, teda k 31. 8. 2009 a listom z 26. 8. 2009 len chce zmeniť
výpovedný dôvod. Žalobca súčasne odovzdával zverené veci žalovanému podľa žalobcom navrhnutého
harmonogramu a požadoval výstupné doklady aj s odkazom na zhoršený zdravotný stav. Z tohto
konania žalobcu vyplýva, že neprejavil vôľu zotrvať v pracovnom pomere u žalovaného. V konaní neboli
preukázané tvrdenia žalobcu, že žiadal žalovaného o ďalšie zamestnávanie „medzi štyrmi očami.“ Je
podľa žalovaného nesprávny názor súdu prvého stupňa, že žalobca mohol právny úkon, ktorým prejavil
vôľu skončiť pracovný pomer, jednostranne zmeniť. Prejav vôle žalobcu obsiahnutý v liste z 11. 8. 2009
je neodvolateľný a nezmeniteľný a má za následok platné skončenie pracovného pomeru žalobcu k 31.
8. 2009. Aj Krajský súd v Nitre v odôvodnení rozsudku z 1. 12. 2010 č. k. 25Co 181/2010- 159 uviedol,
že pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa skončil dňom 31. 8. 2009. V odôvodnení tohto rozsudku
tiež uviedol, že žalobca sa síce domáhal určenia neplatnosti výpovede z 15. 6. 2009, ale netrval na
ďalšom zamestnávaní. Vzniká preto otázka, z akého dôvodu súd prvého stupňa tento záver Krajského
súdu v Nitre nerešpektoval. Keďže pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa skončil dňom 31. 8. 2009,
neexistoval žiadny dôvod na to, aby žalovaný po tomto termíne prideľoval žalobcovi prácu. Pokiaľ ide
o nárok na zaplatenie 897 eur z titulu neoprávneného krátenia mzdy žalobcu za mesiace júl a august
2009, žalovaný v odvolaní uviedol, že Dodatkom č. 1 ku Kolektívnej zmluve došlo k úprave mzdy na jej
pohyblivú a pevnú zložku. Pohyblivá zložka predstavuje časť mzdy odvíjajúcu sa od pracovných výkonov
zamestnanca a pri jej nepriznaní sa nejedná o krátenie mzdy v zmysle § 131 Zák. práce. V konaní bol
preukázaný súhlas celej členskej základne s Dodatkom č. 1 ku Kolektívnej zmluve.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p. ), preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.



Zamestnanec môže oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, kedykoľvek
po tom, ako mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď, najneskôr však do rozhodnutia súdu, ktorým
bolo právoplatne skončené konanie o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti výpovede a ktorým
bola určená neplatnosť výpovede. Zamestnanec môže svoje stanovisko o tom, či trvá na tom,
aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, zmeniť. Z hľadiska ust. § 79 ods. 1, 3 Zák. práce je
rozhodujúce, aké svoje stanovisko o tom, či trvá alebo netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával, oznámil zamestnávateľovi v čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia o určení neplatnosti
skončenia pracovného pomeru ( pozri rozsudok Nejvyššího soudu ČR z 15. 2. 2011 sp. zn. 21 Cdo
1518/2010 ). Požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nie je splnená, ak
zamestnanec podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Oznámenie
zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nahrádza taká žaloba, v ktorej
zamestnanec uplatnil nielen neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale aj požiadavku na náhradu
mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zák. práce ( R 24/1996, Zákonník práce, Komentár, Iura Edition 2002, str.
236 ).

V prejednávanej veci bolo zistené, že žalobca podal na Okresný súd Nitra žalobu o určenie neplatnosti
výpovede z 15. 6. 2009. Okresný súd Nitra rozsudkom z 9. 6. 2010 č. k. 17C/175/2009- 120,
právoplatným dňa 24. 2. 2011 určil, že výpoveď z pracovného pomeru z 15. 6. 2009 je neplatná. Náhradu
mzdy podľa § 79 ods. 1 Zák. práce však žalobcovi nepriznal z dôvodu, že žalobca si nárok na ňu
neuplatnil. Z pripojeného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 17C/175/2009 vyplýva, že žalobca v žalobe
neuviedol, že trvá na ďalšom zamestnávaní a ani si neuplatnil náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zák.
práce. Na pojednávaní v uvedenej veci dňa 12. 5. 2010 ( č. l. 57 - 64 spisu OS Nitra sp. zn. 17C/175/2009 )
právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca žalobu mení - rozširuje o určenie, že jeho pracovný pomer
u žalovaného naďalej trvá. O tejto zmene žaloby Okresný súd Nitra nerozhodol. Krajský súd v Nitre,
ktorý vo veci konal na základe odvolania žalovaného, na pojednávaní dňa 1. 12. 2010 vyzval právneho
zástupcu žalobcu, aby vysvetlil, ako treba rozumieť jeho prednesu na pojednávaní dňa 12. 5. 2010.
Právny zástupca žalobcu uviedol doslova: „Súd procesne o tom na tomto pojednávaní nerozhodol a
je pravdou, na ďalšom pojednávaní už na tomto rozšírení netrval.“ Krajský súd v Nitre rozsudkom z 1.
12. 2010 č. k. 25Co/181/2010- 159 potvrdil vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu v Nitre. Na str.
7 odôvodnenia tohto rozsudku Krajský súd v Nitre uviedol: „Z toho potom vyplýva, že síce žalobca sa
domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 15. 6. 2009, avšak netrval na
ďalšom zamestnávaní. Je treba potom mať za to, že pracovný pomer skončil dňom 31. 8. 2009 v zmysle
§ 79 ods. 3 písm. a/ Zák. práce./

Z toho je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že žalobca do právoplatného skončenia konania o
určenie neplatnosti výpovede vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 17C/175/2009 neoznámil
zamestnávateľovi - žalovanému, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že vo všeobecnosti je súd viazaný iba výrokom súdneho rozhodnutia
( § 135 ods. 2 druhá veta O.s.p. ), ale tento výrok nemôže chápať izolovane bez prihliadnutia na
odôvodnenie rozhodnutia. To sa týka aj prejednávanej veci. Nie je možné nevziať do úvahy, že
Okresný súd Nitra v konaní sp. zn. 17C/175/2009 a aj Krajský súd Nitra v odvolacom konaní sp. zn.
25Co/181/2010 vychádzali z toho, že žalobca v konaní o určenie neplatnosti výpovede neoznámil,
že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával a ani toto oznámenie nenahradil tým, že by
si uplatnil náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zák. práce. Napokon Krajský súd Nitra v odôvodnení
svojho potvrdzujúceho rozsudku výslovne uviedol, že žalobca netrval na ďalšom zamestnávaní a že sa
preto jeho pracovný pomer skončil v zmysle § 79 ods. 3 písm. a/ Zák. práce, teda dohodou uplynutím
výpovednej doby.

Z toho vyplýva, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa skončil dňom 31. 8. 2009. Žalobca preto
nemá nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru v zmysle § 79
ods. 1 Zák. práce. Súčasne žalovaný nebol povinný po 1. 9. 2009 žalobcovi prideľovať prácu a platiť mu
mzdu za vykonanú prácu, keďže pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa skončil dňom 31. 8. 2009.
Preto žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážok na strane žalovaného za
obdobie od 24. 2. 2011 do 30. 9. 2012.



Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok v časti,
ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v súvislosti s neplatnou
výpoveďou za obdobie od 2. 9. 2009 do 23. 2. 2011 a v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného za obdobie od 24. 2.
2011 do 30. 9. 2012 a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. V ňom bude súd prvého stupňa musieť vychádzať z vyššie uvedeného právneho názoru
odvolacieho súdu ( § 226 O.s.p. ).

V časti doplatenia mzdy za mesiace júl a august 2009 vo výške 897 eur súd prvého stupňa zistil správne
skutkový stav veci, správne ho po právnej stránke posúdil a v tejto časti svoje rozhodnutie aj riadne
odôvodnil. V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v tejto časti v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť ( viď str. 11, 12, 13, posledný odsek
str. 17 a prvý odsek str. 18 odôvodnenia napadnutého rozsudku. ).

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 897 eur z titulu doplatku
mzdy za mesiace júl a august 2009.

Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, nebol napadnutý
odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania
( § 224 ods. 3 O.s.p. ).

Napadnutým uznesením z 24. apríla 2012 č. k. 7C/77/2011- 161 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť poplatok za zmenu - rozšírenie žaloby 507 eur do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil. Odvolanie odôvodnil tým, že je zo zákona oslobodený od súdnych poplatkov ( § 4 ods. 2 písm.
d/ zák. č. 71/1992 Zb. ) a preto nie je povinný zaplatiť poplatok za rozšírenie žaloby o náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru za ďalšie mesiace.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p. ), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie je vecne správne.

Zo spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 897 eur z titulu doplatenia mzdy
za mesiace júl a august 2009 a náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške
17 852,40 eur v zmysle § 79 ods. 1 Zák. práce. Na pojednávaní dňa 30. 1. 2012 ( č. l. 113 ) žalobu v
časti náhrady mzdy zmenil tak, že sa z tohto titulu proti žalovanému domáhal zaplatenia 26 308,80 eur.
Rozšírenie žaloby sa týkalo obdobia apríl až december 2011. Súd prvého stupňa na tomto pojednávaní
uznesením zmenu žaloby pripustil. Následne súd prvého stupňa napadnutým uznesením uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť poplatok zo sumy 8 450,40 eur, t. j. zo sumy, o ktorú žalobca žalobu rozšíril ( túto
sumu súd prvého stupňa vypočítal nesprávne, pretože 26 308,80 - 17 852,40 = 8 456,40 eur ).

Rozšírenie žaloby sa týkalo náhrady mzdy za obdobie po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Nitra,
ktorým tento súd určil, že predmetná výpoveď je neplatná, teda išlo o obdobie po 23. 2. 2011. Rozšírenie
žaloby sa teda týkalo nároku na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného. Tento
nárok nesúvisí s neplatným skončením pracovného pomeru a ohľadom tohto nároku preto žalobca nie
je oslobodený od poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. d/ zák. č. 71/1992 Zb. Súd prvého stupňa preto
správne uložil napadnutým uznesením žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za rozšírenú žalobu v časti



náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného 507 eur ( 6 % zo sumy 8 456,40 eur
= 507,38 eur ).

Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie je vecne správne. Preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219
ods. 1 O.s.p.

Napadnutým uznesením zo 7. januára 2013 č. k. 7C/77/2011- 409 súd prvého stupňa uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť poplatok za žalobu vo výške 958 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Súd prvého stupňa takto rozhodol podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb., keďže v časti náhrady mzdy z
titulu neplatného skončenia pracovného pomeru je žalobca osobne oslobodený od súdnych poplatkov
v zmysle § 4 ods. 2 písm. d/ zák. č. 71/1992 Zb. a súd jeho žalobe vyhovel a žalovanému rozsudkom z
28. 11. 2012 č. k. 7C/77/2011- 343 uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi z tohto titulu sumu 15 973,20 eur.
Poplatok z tejto sumy predstavuje 958 eur ( 6 % z 15 973,20 eur = 958 eur ).

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil. Uviedol, že navrhol, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd prvého
stupňa rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok bez toho, aby predtým posúdil, či sú
u žalovaného podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p. ), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie treba zrušiť.

Zo spisu vyplýva, že žalovaný podaním zo 14. 1. 2013 ( č. l. 416 ) navrhol, aby mu bolo priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov a súčasne uviedol, že je osobne oslobodený od poplatkov v zmysle
§ 4 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

Odvolací súd je toho názoru, že žalovaný nie je ani jedným zo subjektov uvedených v § 4 ods. 2 písm. c/
zák. č. 71/1992 Zb. a preto nie je osobne oslobodený od poplatkov podľa tohto ustanovenia. Dôvodom
zrušenia napadnutého uznesenia je však to, že odvolací súd zrušil výrok rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 15 973,20 eur z titulu náhrady mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru a vec mu aj v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Za tohto
stavu nie je možné uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť predmetný súdny poplatok.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil napadnuté uznesenie a podľa
ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvého stupňa
musieť rozhodnúť o návrhu žalovaného na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Jeho ďalší
postup bude závisieť od toho, či žalovanému prizná alebo neprizná oslobodenie od súdnych poplatkov.
Ak mu toto oslobodenie prizná, nerozhodne o povinnosti žalovaného zaplatiť poplatok 958 eur ( teda
nevydá o tom žiadne rozhodnutie ). Ak mu však toto oslobodenie neprizná, uloží mu povinnosť zaplatiť
poplatok v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb., teda podľa výsledku konania.

Napadnutým uznesením zo 7. januára 2013 č. k. 7C/77/2011- 410 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť poplatok za žalobu v časti náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane
žalovaného vo výške 564 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil. Odvolanie odôvodnil tým, že je oslobodený od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. d/
zák. č. 71/1992 Zb.



Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p. ), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Z § 4 ods. 2 písm. d/ zák. č. 71/1992 Zb. vyplýva, že osobné oslobodenie podľa tohto ustanovenia
sa nevzťahuje na mzdové nároky nesúvisiace s neplatným skončením pracovného pomeru. Takým
nárokom nesúvisiacim s neplatným skončením pracovného pomeru je aj nárok žalobcu na náhradu
mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného. Preto pokiaľ ide o tento nárok, žalobca nie
je oslobodený od súdnych poplatkov. Inými slovami, žalobca je v zmysle § 4 ods. 2 písm. d/ zák. č.
71/19925 Zb. oslobodený od poplatkov za ním uplatnený nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatnou
výpoveďou za obdobie od 2. 9. 2009 do 23. 2. 2011, ale nie je oslobodený od poplatkov pokiaľ ide o
nárok na náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného za obdobie od 24. 2. 2011
do 30. 9. 2012.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Napadnutým uznesením z 12. marca 2013 č. k. 7C/77/2011- 438 súd prvého stupňa nepriznal
žalovanému oslobodenie od súdnych poplatkov.

V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že dňa 19. 2. 2013 bolo žalovanému
doručené Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov, spolu s výzvou, aby žalovaný toto tlačivo vyplnil, potvrdil a podpísal a
aby ho zaslal súdu prvého stupňa do 15 dní. Žalovaný však na túto výzvu nereagoval a vyplnené tlačivo
súdu prvého stupňa nezaslal. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na to, že je povinnosťou
účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, preukázať,
že jeho pomery odôvodňujú toto oslobodenie. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa rozhodol
tak, ako je to uvedené vyššie.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zmenil tak, že mu prizná oslobodenie od súdnych poplatkov. Uviedol, že je v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c/ zák. č. 71/1992 Zb. oslobodený od súdnych poplatkov. Poukázal na to, že síce nie je neziskovou
organizáciou, ale ust. § 4 ods. 2 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje iba na neziskové organizácie,
ale aj na iné formy charitatívnych, humanitárnych a ekologických organizácií. V tejto súvislosti žalovaný
uviedol, že medzi svojimi členmi združuje 9 výrobných družstiev invalidov a družstvá, ktoré majú
zriadených spolu 18 chránených dielní a 19 chránených pracovísk. Ďalej žalovaný uviedol, že predmetné
Tlačivo predložil súdu prvého stupňa dňa 18. 3. 2013.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie treba zrušiť.

Z výpisu zo živnostenského registra z 31. 3. 2011 (č. l. 9) vyplýva, že žalovaný je združením s týmito
predmetmi podnikania: 1/ prenájom nehnuteľností spojený s doplnkovými službami ( údržba zelene,
zabezpečenie spojovacích služieb, údržbárske práce v rozsahu voľnej živnosti ), 2/ vedenie účtovníctva
a administratívne práce, 3/ poskytovanie úverov a pôžičiek z peňažných zdrojov získaných výlučne bez
verejnej výzvy a bez verejnej ponuky majetkových hodnôt. Z toho je zrejmé, že žalovaný nie je žiadnou z
organizácií, ktoré sú uvedené v § 4 ods. 2 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb., pretože predmet jeho podnikania
nemá charitatívny, humanitárny a ani ekologický charakter. Na tomto závere nič nemení fakt, že členmi
žalovaného sú aj výrobné družstvá invalidov a družstvá, ktoré majú zriadené chránené dielne, resp.
chránené pracoviská. Žalovaný preto nie je oslobodený od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm.
c/ zák. č. 71/1992 Zb.



Napriek uvedenému odvolací súd nemohol napadnuté uznesenie potvrdiť. Žalovaný totiž ešte pred
uplynutím lehoty na podanie odvolania proti napadnutému uzneseniu doručil súdu prvého stupňa
vyplnené Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov ( č. l. 440 ).

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil napadnuté uznesenie a podľa
ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvého
stupňa musieť rozhodnúť na základe údajov uvedených v Tlačive o návrhu žalovaného na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov. K tomu odvolací súd dodáva, že podľa ustálenej súdnej praxe
oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p. možno priznať aj právnickej osobe.
Treba však vziať do úvahy, že ak účastník ako právnická osoba vznikol za účelom podnikania, ako
podnikateľský subjekt musí počítať s tým, že pri podnikaní môže vzniknúť potreba zaplatiť súdny poplatok
v občianskom súdnom konaní. pokiaľ by s tým účastník konania nepočítal, potom by podnikateľské
riziko každého podnikateľa prechádzalo na štát, pretože súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu.
Takýto prístup je neprípustný, pretože každý podnikateľ podniká na svoju vlastnú zodpovednosť a
prenášanie podnikateľského rizika na štát pri platení súdnych poplatkov nie je možné. Samotný
nedostatok finančných prostriedkov nie je dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov ( pozri
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. 7. 2008 sp. zn. 5 Obo 68/2008 ). Pomery účastníka konania -
právnickej osoby by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, ak by sa dostal do ťaživej finančnej
situácie z dôvodov, ktoré by neboli

v príčinnej súvislosti s jeho podnikaním, napr. z dôvodu vyššej moci ( uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6 Sžo 248/2010 ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.