Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/414/2011 z 29. 10. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 29. októbra 2012, sp. zn. 8Co/414/2011, ECLI:SK:KSZA:2012:5110230723.1 Krajský súd Žilina | 8Co/414/2011 | ECLI:SK:KSZA:2012:5110230723.1 | 2012-10-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 OSP, § 221 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e04a1629-6f4c-46bb-b2ab-244f68764976 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5110230723.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/414/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110230723
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5110230723.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: Daniel Schronk - AUTO DAN, s
miestom podnikania Varín, ul. Antona Bernoláka č. 439/12, IČO: 35 119 454, zastúpený splnomocnenou
zástupkyňou JUDr. Patrícia Bednářová, advokátkou so sídlom M., J. Q. č. XX, proti odporcovi: Z. A.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom M., ul. H. č. XXXX/X, zastúpený splnomocneným zástupcom Advokátska
kancelária Hagara-Hagarová, s. r. o., so sídlom Žilina, ul. D. Dlabača č. 35, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane odporcu: Allianz-Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Bratislava, Dostojevského
rad č. 4, IČO: 00 151 700, o zaplatenie 1.472,05 eur, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní vedľajšieho
účastníka na strane odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C/232/2010-104 zo dňa 14.
júla 2011, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bol odporca zaviazaný k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi
sumu 482,15 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 482,15 eur počítaným od
01. 08. 2010 až do zaplatenia, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj vo výroku o
trovách konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti zostáva rozhodnutie okresného súdu n e d o t k n u t é .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. 18C/232/2010-104 zo dňa 14. 07. 2011 Okresný súd v Žiline konanie o
zaplatenie v časti 989,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 989,90
eur počítaným od 11. 06. 2010 až do zaplatenia zastavil. Žalobný návrh v časti uplatnených úrokov z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 482,15 eur za obdobie od 11. 06. 2010 do 31. 07. 2010 zamietol.
Odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu 482,15 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 482,15 eur počítaným od 01. 08. 2010 až do zaplatenia, a to v lehote do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie o trovách konania si vyhranil na samostatné rozhodnutie
po právoplatnosti veci samej.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol: „...Je nepochybné, že navrhovateľovi bola odporcom spôsobená škoda
poškodením vozidla, na opravu ktorého bolo treba vynaložiť sumu 99.950,- Sk v zmysle vystavenej
faktúry. Vzhľadom na havarijné poistenie navrhovateľa bolo mu poskytnuté poistné plnenie vo výške
55.602,- Sk, nakoľko poisťovňa Kooperativa nepriznala z fakturovanej sumy opravu p. nárazníka
(16.297,- Sk) a svetlometu (5.587,- Sk), zároveň odpočítala DPH vo výške 12.464,- Sk a spoluúčasť
10.000,- Sk. Na základe toho bol navrhovateľ nútený zaplatiť zvyšnú časť fakturovanej sumy vo výške
1.472,05 Eur/44.347,- Sk.

Navrhovateľ uznal, že odpočítanie DPH a položky - p. nárazník je opodstatnené, preto požadoval
následne od odporcu len sumu 482,15 Eur, čo je za spoluúčasť vo výške 10.000,- Sk, ktorá bola
odpočítaná z fakturovanej sumy pri poskytnutí poistného plnenia a o to bola poistné plnenie poskytnuté
v nižšej sume, a za svetlomet vo výške 5.587,- Sk, keďže bol menený krátko pred dopravnou nehodou a



ktorý nebol priznaný v rámci poistného plnenia a dokonca bol vedľajším účastníkom na strane odporcu
akceptovaný a pri jeho výpočte priznaný ako opodstatnený nárok, avšak ten zas odpočítal zhodnotenie
a neakceptoval spoluúčasť.

Na základe uvedeného je teda nepochybné, že fakturovaná suma faktúrou č. 124/2008 skutočne pokrýva
opravu častí poškodených danou dopravnou nehodou spôsobenou odporcom, ale okrem p. nárazníka,
t.j. -16.297,05 Eur.

Vzhľadom na právnu úpravu navrhovateľovi vznikla škoda vo výške fakturovanej sumy po odpočítaní
nielen položky za opravu nárazníka, ale aj DPH, a po odpočítaní poskytnutého poistného pnenia, teda
vo výške 482,15 Eur.

Keďže teda navrhovateľ musel doplatiť zvyšok faktúry z vlastných zdrojov, znížil sa jeho majetok o
14.525,25 Sk, t.j. 482,15 Eur, a to za opravu svetlometu a za zníženie poistného plnenia o spoluúčasť,
nakoľko poisťovňou mu nebol preplatený svetlomet a z poistného plnenia mu bola odpočítaná aj
spoluúčasť, čím bola úhrada faktúry poisťovňou znížená. Keby predsa nedošlo k dopravnej nehode,
ktorú zavinil odporca, nemusel by navrhovateľ vozidlo poškodené pri tejto dopravnej nehode opravovať
a zároveň v rámci poistného plnenia "sankcionovaný" o spoluúčasť. Zároveň súd poukazuje na to, že je
len v prospech odporcu, že navrhovateľ mal uzavreté havarijné poistenie a časť škody mu bola uhradená
z tohto poistenia, na ktoré vynakladal náklady - poistné, len navrhovateľ.

Navrhovateľovi teda vznikla škoda vo výške fakturovanej sumy po odpočítaní neopodstatnených
položiek, a to p. nárazníka a DPH a keďže faktúra bola uhradená len v časti, zvyšnú sumu musel zaplatiť
navrhovateľ z vlastných prostriedkov, aj keď škodu nespôsobil on, ale odporca. Bolo však preukázané, že
zo zaplatenej sumy navrhovateľom nie je opodstatnená suma za opravovaný p. nárazník v sume 16.297,-
Sk a DPH (a to aj DPH za svetlomet 1.061,53 Eur). Teda skutočná škoda, ktorá vznikla navrhovateľovi
zaplatením zvyšku faktúry č. 124/2008, je suma 14.525,25 Sk, t. j. 482,15 Eur. S poukazom na uvedené
súd dospel k záveru, že navrhovateľovi vznikla škoda vo výške 482,15 Eur, aj keď doplatil faktúru
vo výške 1.472,05 Eur, teda daná suma predstavujúca skutočnú škodu je výsledkom po odpočítaní
položky -p. nárazníka a DPH za potrebnú opravu, teda aj za opravu svetlometu od sumy zaplatenej
navrhovateľom.

Čo sa týka zhodnotenia, odporca s vedľajším účastníkom na strane odporcu navrhovali znalecké
dokazovanie na posúdenie zhodnotenia, resp. nezhodnotenia, nakoľko mali za to, že opravou vozidla
došlo k jeho zhodnoteniu, ktoré je nutné odpočítať od celkovej skutočnej škody.

Súd poukazuje na to, že keby však nedošlo k dopravnej nehode zavinenej odporcom, tak navrhovateľovi
by nevznikla žiadna škoda, vozidlo by nebolo potrebné opravovať v zmysle faktúry č. 124/2008.

Je pravdou, že niektoré poškodené diely boli opravené výmenou za nové diely, čo je však z dôvodu, že
je až nemožné a nepravdepodobné zabezpečiť výmenu poškodeného dielu za diel v rovnakom stave
pred dopravnou nehodou.

Teda je na mieste, ak odporca s vedľajším účastníkom na strane odporcu trvajú na zhodnotení vozidla
predmetnou opravou.

V tejto súvislosti súd poukazuje na zásadu „Ius est ars boni et aequi“ - Právo je umenie dobra a
spravodlivosti.

Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k výsledku
spravodlivému. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti a nie súborom právnych
predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho-ktorého
záujmu chráneného príslušnou normou. Zmyslom a účelom ustanovenia priznávajúceho poškodenému
právo na náhradu škody, je zaistiť, aby mu v plnej miere bola kompenzovaná majetková ujma. Rozsah
náhrady v peniazoch musí zohľadňovať výšku všetkých vynaložených prostriedkov nevyhnutných na
obnovenie prevádzkyschopnosti vozidla, teda pôvodného majetkového stavu. S ohľadom na možný
vznik bezdôvodného obohatenia v dôsledku opravy je pochopiteľne nutné zvažovať aj účelnosť nutných
nákladov vynaložených na uvedenie poškodenej veci do pôvodného stavu.



V danom prípade pôvodný majetkový stav nebolo možné obnoviť inak, ako použitím nových náhradných
dielov, teda oprava bola vykonaná účelne a smerovala iba k odstráneniu škodovej udalosti, nemožno
teda prenášať povinnosť na úhradu nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na poškodeného a
neodôvodnene ho znevýhodňovať oproti škodcovi.

Je potrebné prihliadnuť aj na to, že v prípade havarovaného vozidla opraveného novými dielmi, je jeho
skutočná hodnota vždy nižšia ako pôvodná hodnota použitého vozidla. V neposlednom rade je potrebné
vziať do úvahy aj to, že poškodenému tzv. zhodnotenie vozidla v podstate bolo protiprávnym konaním
vnútené. V dôsledku škodovej udalosti sa tak navrhovateľ - poškodený dostáva do situácie, keď hoci na
rozdiel od vinníka škody si počínal v súlade s právom, teda neporušil žiadne dopravné, ani iné predpisy,
je nútený vynaložiť značnú čiastku na to, aby svoje vozidlo vôbec mohol používať ako pred škodovou
udalosťou.

Pod skutočnou škodou sa rozumie zmenšenie existujúceho majetku poškodeného v porovnaní so
stavom, aký tu bol pred spôsobením škody. Ak poškodený má po vykonaní opravy havarovaného vozidla
v stave zodpovedajúcemu stavu pred poškodením a na uvedenie do takého stavu vynaložil určité
náklady, je z toho zrejmé, že sa jeho majetková sféra v dôsledku škodovej udalosti zmenšila.

V danom prípade sa zmenšila práve v rozsahu žalovanej sumy, nakoľko časť fakturovanej sumy za
opravu zaplatila poisťovňa poškodeného, t. j. navrhovateľa a časť musel zaplatiť sám navrhovateľ, avšak
z tejto sumy je nutné odpočítať náklady na opravu p. nárazníka, keďže bol poškodený pred dopravnou
nehodou a taktiež DPH.

(II. ÚS 2221/07)

Súd poukazuje na to, že vedľajší účastník odporcu zároveň tvrdil, že takto opravené vozidlo navrhovateľ
pri jeho predaji by mohol odpredať za hodnotu vyššiu v dôsledku zhodnotenia, avšak súd sa s týmto
názorom nestotožňuje, a to aj s poukazom na bežnú prax, keďže pri predaji vozidla, ktoré bolo
havarované a následne opravené, je hodnota nižšia, pričom na výmenu niektorých dielov, ako napríklad
svetlomet a pod. sa pri predaji vozidla ani neprihliada, že došlo k výmene za nový diel. Zároveň súd
poznamenáva, že tvrdenie vedľajšieho účastníka na strane odporcu, že odpočítanie zhodnotenia vozidla
sa pri jeho neskoršom predaji navrhovateľovi vyrovná, je špekulatívne a zavádzajúce vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na to, že z ničoho nevyplýva, že by navrhovateľ vozidlo mienil predať,
a predsa nie je možné sa stotožniť s takýmto tvrdením vedľajšieho účastníka na strane odporcu, keďže
je nepochybné, že navrhovateľovi vznikla škoda v dôsledku konania odporcu a keby k tomu nedošlo,
tak navrhovateľovi nevzniknú žiadne také náklady, a teda ani škoda.

Súd ďalšie dokazovanie nevykonal. V zmysle § 120 ods.1 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“), podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, s poukazom na
uvedené súd nevyhovel návrhu odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu nariadiť znalecké
dokazovanie za účelom posúdenia zhodnotenia, nakoľko jednak vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako
aj na výšku zhodnotenia uvádzanú vedľajším účastníkom konania, súd má za to, že vykonanie takéhoto
dôkazu je nehospodárne a vzhľadom na vyššie uvedené ani neefektívne.

Súdu boli taktiež navrhovaní aj svedkovia za účelom preukázania okolností ohľadom dopravnej nehody
zavinenej odporcom, avšak súd tento navrhovaný dôkaz taktiež nevykonal, nakoľko dopravná nehoda,
ako aj zavinenie odporcu, neboli nikým a ničím spochybnené a namietané a súd v zmysle § 120 ods.
3 O. s. p. si osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov, pričom navrhovateľ na
navrhovaných dôkazoch následne už ani netrval.

Súd rozhodol vo veci na základe vykonaného dokazovania na ústnom pojednávaní bez ďalšieho
dokazovania, a to s poukazom na predložené listinné dôkazy a vyjadrenie zástupcov, ako aj na
preukázané skutočné opodstatnené náklady poškodeného vo výške 482,15 Eur, na ktoré súd odporcu
zaviazal, keďže po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že odporca je povinný navrhovateľovi
danú sumu uhradiť, a to v zmysle citovaných zákonných ustanovení.

Zároveň navrhovateľ si uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 482,15 Eur od 11.
06. 2010 až do zaplatenia.



V zmysle § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

V zmysle § 519 Občianskeho zákonníka právo veriteľa na náhradu škody spôsobenej omeškaním
dlžníka nie je dotknuté; pri omeškaní s plnením peňažného dlhu možno však náhradu škody požadovať,
len pokiaľ nie je krytá úrokmi z omeškania alebo poplatkom z omeškania.

Podľa § 3 ods.1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 3 ods.2 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ak sa počas trvania omeškania zmení základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky a ak je to pre veriteľa výhodnejšie, výška úrokov z
omeškania je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, v ktorom trvá omeškanie; táto základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky sa použije počas celého tohto polroka.

Vzhľadom na to, že odporca si svoju povinnosť nesplnil, dostal sa do omeškania ako dlžník s platením
svojho peňažného záväzku. Týmto vzniklo navrhovateľovi právo na úroky z omeškania. Súd preto uznal
úrok požadovaný navrhovateľom vo výške 9 % ročne ako primeraný v zmysle § 3 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z. z., avšak až od 01. 08. 2010, teda od nasledujúceho dňa po doručení výzvy zo dňa 07. 07.
2010, ktorá bola preukázateľne doručená odporcovi dňa 31.07.2010. Navrhovateľ ničím nepreukázal
omeškanie odporcu od 11. 06. 2010, preto súd úroky z omeškania za obdobie od 11. 06. 2010 do 31.
07. 2010 nepriznal a teda návrh v tej časti zamietol. Je totiž nepostačujúce iba tvrdenie navrhovateľa,
že odporca v čase 10. 06. 2010 vedel o povinnosti uhradiť škodu vzhľadom na jeho list zo dňa 10. 06.
2010. V danom liste však odporca iba uvádza, že neakceptuje na dopis navrhovateľa, lebo dopravná
nehoda nebola spôsobená úmyselne, ale počas zamestnania a škoda mala byť uhradená z poistky
zamestnávateľa. Navrhovateľ nepredložil žiadnu výzvu doručovanú odporcovi okrem výzvy zo dňa 07.
07. 2010, na čo poukázal aj odporca a ktorá bola doručená dňa 31. 07. 2010, v ktorej bola stanovená
lehota na plnenie do 23. 07. 2010. Vzhľadom na to, že lehota uplynula skôr, než bola výzva doručená,
súd posúdil začiatok omeškania nasledujúci deň po doručení danej výzvy odporcovi, t. j. 01. 08. 2010.

Výšku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu súd nedokazoval v zmysle § 121 O. s. p.

Vykonané dôkazy súd hodnotil v zmysle § 132 O. s. p. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomne súvislosti, na základe čoho s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a
citované zákonné ustanovenia mal súd nesporne preukázané uplatňované právo navrhovateľa, a preto
súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žalobou uplatnenej pohľadávky, a tak súd žalobnému návrhu
navrhovateľa vyhovel v rozsahu uvedenom vo výroku tohto rozhodnutia.

O trovách súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 vety prvej O. s. p., podľa ktorého v zložitých prípadoch,
najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v
konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije.

Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia...“.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podal vedľajší účastník na strane odporcu odvolanie, na základe
ktorého odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť
navrhovateľovi sumu 482,15 eur spolu s príslušenstvom zmenil tak, že návrh navrhovateľa v uvedenej
časti zamietne.



Prvostupňovému súdu vytýkal to, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj to, že pri svojom rozhodnutí vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V podrobnostiach uviedol, že navrhovateľ si návrhom uplatnil nárok na zaplatenie sumy 1.472,05 eur
titulom náhrady škody vyčíslenej ako rozdiel medzi nákladmi na opravu poškodeného motorového
vozidla ZA 388 DJ a poistným plnením, ktoré mu vyplatila poisťovňa KOOPERATIVA titulom
uzatvoreného havarijného poistenia č. 6541449561. Rozdiel medzi sumou 99.950,- Sk a 55.602,- Sk =
44.348,- Sk (1.472,05 eur) tvoril predmet konania. Samotná zodpovednosť odporcu za vzniknutú škodu
nebola vo veci spornou, odporca a vedľajší účastník v konaní namietali výlučne výšku skutočnej škody
na majetku navrhovateľa. Navrhovateľ po vznesených námietkach odporcu a vedľajšieho účastníka
vzal späť svoj návrh v časti o zaplatenie 989,90 eur s príslušenstvom, nakoľko uznal, že mu nevzniklo
právo na náhradu škody v časti zaplatenej DPH, ani v časti nákladov na výmenu (už pred nehodou
poškodeného) predného nárazníka poškodeného vozidla. Trval však na žalobnom návrhu v zostávajúcej
časti 482,15 eur s príslušenstvom, nakoľko mal za preukázané, že túto sumu vynaložil na opravu
vozidla poškodeného dopravnou nehodou spôsobenou odporcom, a preto bol názoru, že má v jej
rozsahu od neho právo na náhradu škody. Vedľajší účastník vykonal na základe doručených dokladov a
fotodokumentácie poškodeného motorového vozidla výpočet hodnoty vozidla a výšky škody na vozidle
navrhovateľa za účelom stanovenia skutočnej škody, na ktorej zaplatenie má navrhovateľ nárok. Výška
skutočnej škody na motorovom vozidle navrhovateľa podľa názoru vedľajšieho účastníka dosahuje
sumu 55.132,57 Sk. Na náhradu tejto škody mal navrhovateľ nárok od škodcu, avšak už plnením z
vlastného havarijného poistenia bol odškodnený v sume 55.602,- Sk, t. j. v celom rozsahu. Výpočet
skutočnej škody podľa vedľajšieho účastníka: - náklady podľa faktúry 99.950,48 Sk, z toho nesúvisiace
položky - predný nárazník - 16.297,05 Sk, zhodnotenie vozidla opravou - 15.164,43 Sk, odpočet DPH
- 13.564,43 Sk, nárok na plnenie z poistnej zodpovednosti 55.132,57 Sk. Prvostupňový súd sa s
takýmto výpočtom skutočnej škody však nestotožnil a zaujal ten názor, že od nákladov na opravu nie
je možné odpočítať zhodnotenie vozidla vykonanou opravou. V dôsledku toho nevykonal navrhnuté
znalecké dokazovanie za účelom zistenia skutočnej výšky zhodnotenia vozidla vykonanou opravou a
žalobnému návrhu vyhovel. S uvedeným právnym záverom prvostupňového súdu sa vedľajší účastník
na strane odporcu nestotožnil majúc za to, že prvostupňový súd na prejednávanú vec nesprávne
aplikoval ust. § 442 ods. 1 a 3 a § 443 Občianskeho zákonníka. Inak povedané, súd nesprávne právne
posúdil inštitút „skutočnej škody“, keď sa odchýlil od ustálenej judikatúry, je výklad ust. § 442 a §
443 Občianskeho zákonníka. Pod pojmom škoda sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré by bolo
treba vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu. Inštitút náhrady vecnej škody plní
reparačnú funkciu, čo znamená, že sa má poškodenému nahradiť to, o čo pri spôsobení škody prišiel,
teda aj výška škody sa určí tak, aby zodpovedala cene poškodenej veci v čase poškodenia. Uvedená
zásada však neznamená, že poškodený dostane náhradu škody v takej výške, akú predstavuje cena
poškodenej novej veci v čase poškodenia. Tak by sa poškodený bezdôvodne obohatil na úkor škodcu,
najmä ak bola poškodená vec, ktorá sa užívala už niekoľko rokov opotrebovaná alebo dokonca už
aj predtým poškodená. Výška náhrady škody môže byť totožná s cenou veci v čase jej poškodenia
iba vtedy, ak bola poškodená celkom nová vec. Pri veciach starších alebo opotrebovaných treba vždy
prihliadať na vek, opotrebovanie veci a pod. V prípade škody spôsobenej na starších motorových
vozidlách sa potom v zmysle vyššie uvedeného odpočíta tzv. amortizácia u tých nových častí a
súčiastok motorového vozidla zamontovaných do nich pri oprave, ktorými sa hodnota vozidla po oprave
zvýšila (R 3/1984). S ohľadom na možný vznik bezdôvodného obohatenia v dôsledku opravy staršieho
motorového vozidla dodaním nových náhradných dielov je nutné posúdiť aj účelnosť a nevyhnutnosť
nákladov vynaložených na uvedenie poškodenej veci do pôvodného stavu. V prejednávanej veci v čase
dopravnej nehody malo motorové vozidlo navrhovateľa 6 rokov a malo najazdených až 498.088 km.
Pri celkových nákladoch na opravu motorového vozidla vo výške 99.950,48 Sk tak došlo k zhodnoteniu
poškodeného vozidla o sumu 15.164,43 Sk (503,36 eur). Vzhľadom k tomu, že vedľajší účastník
nesie dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním tvrdených skutočností, po doložení výpočtu výšky
skutočnej škody, aj s výpočtom zhodnotenia vozidla v prípade, že by súd tento doklad nepovažoval
za dostatočne preukazujúci zhodnotenia, navrhol vykonať aj znalecké dokazovanie. Súd však takéto
dokazovanie vzhľadom na svoj hore uvedený právny názor nepripustil. Existujú však viaceré súdne
rozhodnutia obsahujúce právny názor, ktorý je v rozpore s tým, ktorý vyslovil prvostupňový súd vo svojom
rozhodnutí. Nutnosť zohľadňovania amortizácie vyslovil napr. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp.
zn. 5Cdo/89/2008 zo dňa 24. 03. 2010, pričom upozornil na možnosť vzniku bezdôvodného obohatenia v



prípade kedy by poškodený po oprave získal vec vo vyššej hodnote ako bola hodnota pred poškodením,
čo je v rozpore s inštitútom náhrady škody. „Pri škodách na veci opotrebovanej sa vychádza z názoru, že
pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci je od tejto čiastky potrebné odrátať čiastku zodpovedajúcu
zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. Pokiaľ sa vykonanou opravou (napr. výmenou
súčiastok) vec oproti pôvodnému stavu zhodnotila, od nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu
sa odráta čiastka predstavujúca toto zhodnotenie“. Obdobný záver zaujal aj Najvyšší súd ČR vo svojom
rozsudku sp. zn. 25Cdo/347/2000, a tiež je obsiahnutý aj v právnom názore vyslovenom JUDr. Petrom
Vojtekom, predsedom senátu Najvyššieho súdu ČR v časopise Soudní rozhledy č. 10/2009 na str. 364
a 365. Rozhodnutie Ústavného súdu ČR, na základe ktorého založil svoje rozhodnutie aj prvostupňový
súd vychádza z odlišnej právnej úpravy českého právneho poriadku a navyše sa jedná o rozhodnutie
orgánu, ktorého rozhodnutia nie sú pre súdy Slovenskej republiky žiadnym spôsobom záväzné.

Odporca prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne odvolací súd žiadal, aby odvolaniu
vedľajšieho účastníka v plnom rozsahu vyhovel, stotožňujúc sa s jeho argumentmi.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 21. 11. 2011 prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne
odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil,
stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Súčasne si uplatnil trovy odvolacieho konania.

V bližších podrobnostiach uviedol, že navrhovateľ v dôsledku poškodenia motorového vozidla
spôsobeného zavinením odporcu reálne vynaložil na to, aby sa vec uviedla do pôvodného stavu
finančné prostriedky vo výške 44.347,- Sk, t. j. suma o ktorú sa reálne zmenšil jeho majetok.
Navrhovateľ napriek týmto reálne vynaloženým finančným prostriedkom akceptoval námietky odporcu,
resp. vedľajšieho účastníka, že nemá nárok na odpočet DPH, a taktiež náhradu nákladov za predný
nárazník, ktorý bol čiastočne poškodený ešte pre vstupom vozidla do poistenia, o tieto nákladové
položky svoj žalobný nárok znížil. Bolo by preto prinajmenšom zo strany vedľajšieho účastníka slušné a
korektné, aby sa s týmto uspokojil a danú situáciu akceptoval. Namiesto toho podal vo veci odvolanie,
a tak ešte viac navrhovateľovi skomplikoval jeho úsilie domôcť sa aspoň čiastočnej kompenzácie v
súvislosti so škodou, ktorá mu vznikla v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej odporcom. V prípade
zostavšieho nároku vo výške 482,15 eur sa pritom skutočne jedná o sumu, ktorú vedľajší účastník na
strane odporcu akceptovať mohol. Namiesto toho, aby tento nárok akceptoval, tak ako ho v konečnom
dôsledku akceptoval odporca, podal vedľajší účastník na strane odporcu odvolanie, kde legitimita tohto
odvolania pri nepodaní odvolania odporcom je popri tom všetkom otázna.

Vedľajší účastník na strane odporcu sa pritom odvoláva na vlastný výpočet výšky škody, podľa ktorého
vznikla navrhovateľovi skutočná škoda len vo výške 55.132,57 Sk. V mimosúdnych rokovaniach
navrhovateľa s vedľajším účastníkom na strane odporcu, ktoré predchádzali pojednávaniu dňa 06. 05.
2011 vedľajší účastník na strane odporcu však výpočet škody zo strany poisťovne KOOPERATIVA,
a. s., nepovažoval za nesprávny, len vyjadril pochybnosti o oprávnenosti nákladových položiek za
predný nárazník a DPH, kde tieto jeho námietky odporca v domnení, že len tieto položky sú sporné
akceptoval a časť svojho nároku vzal späť. Následne začal vedľajší účastník na strane odporcu
spochybňovať i samotný výpočet výšky škody poisťovne KOOPERATIVA, a. s. Vedľajší účastník na
strane odporcu argumentoval zhodnotením vozidla, kde podľa jeho výpočtu sa zhodnotilo o 15.164,43
Sk. Navrhovateľovi pritom nie je zrejmé o aké zhodnotenie sa jedná, resp. ako dospel vedľajší účastník
k tejto sume, keďže z jeho výpočtu vyplýva, že náklady na opravu predného nárazníka boli od celkových
nákladov na opravu v jeho výpočte odpočítané a odpočítané bolo i zhodnotenie zodpovedajúce tejto
položke. Nie je predsa možné neuznať a odpočítať nákladovú položku na opravu predného nárazníka,
ktorý bol skutočne starší a pri vstupe do poistenia čiastočne poškodený a zároveň odrátať i zhodnotenie
vzťahujúce sa k tejto položke. V tomto kontexte je preto výpočet vedľajšieho účastníka na strane
odporcu pochybný. Okrem toho tento výpočet vôbec nezohľadňuje spoluúčasť, čo je nákladová položka
nesúvisiaca s opravou vozidla ako takou. Je pritom nepochybné a preukázané, že nákladové položky
za predmetný svetlomet a spoluúčasť sú oprávnené a o amortizácii v tomto smere nemožno hovoriť.
Navrhovateľ preukázal, že svetlomet bol v čase autonehody prakticky nový, preto nemožno uvažovať o
amortizácii a rovnako tak sa amortizácia nemôže dotýkať spoluúčasti, nakoľko ak by odporca nebol býval
navrhovateľovi škodu spôsobil k odpočtu spoluúčasti od poistného plnenia by nedošlo, a teda spoluúčasť
predstavuje priamu a amortizáciou nedotknutú škodu, ktorá navrhovateľovi v dôsledku konania odporcu
vznikla.



Tiež je potrebné zdôrazniť, že odporca spôsobil škodu vážnym porušením predpisov na úseku cestnej
premávky i pracovno-právnych interných predpisov navrhovateľa, keď pri jazde telefonoval, v dôsledku
čoho k nehode došlo.

Otázka amortizácie, na ktorú sa vedľajší účastník vo svojich podaniach odvoláva je teda sporná, tak ako
je sporný celý výpočet výšky škody z jeho strany. Vykonanie znaleckého dokazovania na určenie výšky
škody by pritom bolo zbytočné, neúčelné a nehospodárne, prihliadajúce na výšku zostavšieho nároku,
ako i vzhľadom na to, že predmetom nároku po čiastočnom späťvzatí už zostala len spoluúčasť, na
ktorej niet čo posudzovať zo strany znalca a nákladová položka na svetlomet, ktorý bol v čase nehody
takmer nový, a teda bez amortizácie. Okrem toho navrhovateľ mal za to, že by znalecké dokazovanie
ani nemohlo byť vykonané z dôvodu prekročenia predmetu sporu, ktorého predmetom zostal po
čiastočnom späťvzatí návrhu už len nárok na úhradu spoluúčasti a nákladov na opravu predného
svetlometu. Správne preto postupoval prvostupňový súd, keď znalecké dokazovanie navrhnuté
vedľajším účastníkom na strane odporcu nevykonal, zohľadňujúc pritom námietky navrhovateľa, ktorý
s týmto nesúhlasil z vyššie uvedených dôvodov, ako i z dôvodu predlžovania súdneho konania. Súd
pritom využil len svoje právo vyplývajúce mu priamo zo zákona, a to z ust. § 120 a § 136 O. s. p., ktoré
mu nemožno uprieť.

V kontexte vyššie uvedeného je tiež potrebné zamyslieť sa nad samotnou podstatou inštitútu nároku
na náhradu škody. Taktiež je potrebné zodpovedať na otázku aké je vlastne poškodeného v právnom
rámci tohto inštitútu a aké má poškodený skutočné práva, k čomu vlastne slúžia ustanovenia upravujúce
nároky na náhradu škody. Či tieto majú byť vykladané spôsobom, ktorý je v konečnom dôsledku
poškodenému na škodu, či sú spomínané ustanovenia len bezobsažnou slepou literou zákona
stavajúceho poškodeného do pozície, kedy reálne nie je schopný vymôcť svoje práva. Konkrétne či
je spravodlivé, aby poškodený, ktorý reálne vynaložil z vlastného vrecka 44.347,- Sk a svoj nárok v
konaní ešte i zredukoval, teda sa časti tohto nároku vzdal, aby mu súd tento nárok vôbec nepriznal, ba
dokonca aby poškodený bol v konečnom dôsledku postihnutý náhradou trov konania odporcu, ktorý mu
túto škodu spôsobil, a to potom, čo musel zariadiť a strpieť opravu vozidla, nemohol toto vozidlo počas
opravy riadne užívať, musel nedobrovoľne absolvovať procedúru papierovania spojenú s uplatnením si
poistného plnenia a následne s uplatnením si svojich nárokov na súde.

S poukazom na uvedené položil navrhovateľ otázku, či uvedené je spravodlivé, či to bol skutočný
zámer zákonodarcu. Prvostupňový súd v tomto smere však správne konštatoval, že právo je umením
dobra a spravodlivosti a súd musí nielen rešpektovať právo, ale toto právo vykladať a aplikovať tak,
aby smerovalo k spravodlivému výsledku. Je taktiež potrebné prihliadať na to, že počas opravy vozidla
navrhovateľ nemohol vozidlo užívať a vznikla mu i ďalšia škoda v podobe ušlého zisku, ktorú si však
uplatniť v tomto súdnom konaní nemohol, a to z dôvodu, že ušlý zisk je možné si uplatniť v zmysle
pracovno-právnych predpisov len v prípade škody spôsobenej úmyselne. Vzhľadom k uvedenému sa
navrhovateľ plne stotožnil so závermi prvostupňového súdu, že nie je možné prenášať povinnosť na
úhradu nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na poškodeného a neodôvodnene ho pritom
znevýhodňovať oproti škodcovi. Je pritom zrejmé, že uviesť vec do skutočne pôvodného stavu, t. j. do
stavu v akom bola vec pred poškodením nie je už možné. Len ťažko možno vozidlo opraviť výmenou za
použité náhradné diely zodpovedajúce veku a opotrebeniu dielov poškodených. Táto skutočnosť však
nemôže ísť na vrub poškodeného, byť i k istej miere zhodnotenia výmenou za diely nové dochádza.
Uvedené by bolo v rozpore so samotnou podstatou a zmyslom inštitútu náhrady škody. Zhodnotenie v
prípade opravy havarovaného vozidla je navyše taktiež otázne, keďže skutočná hodnota havarovaného,
byť i opraveného vozidla, je vždy nižšia ako pôvodná hodnota jazdeného vozidla, čo konštatoval i
znalec v rozhodnutí Ústavného súdu ČR II.ÚS 2221/07, na záveroch ktorého založil svoje rozhodnutie
aj prvostupňový súd. Okrem toho ak by i k nejakému zhodnoteniu opravou v tomto konkrétnom prípade
reálne došlo, nemožno neprihliadať na to, že toto zhodnotenie bolo poškodenému protiprávnym konaním
škodcu vnútené, čo nemožno v žiadnom prípade akceptovať. Navyše, ako už bolo uvedené, zhodnotenie
v tomto konkrétnom prípade ani vôbec neprichádza do úvahy, keďže predmetom nároku navrhovateľa
zostala len spoluúčasť a náklady na výmenu prakticky nového svetlometu.

V závere podaného vyjadrenia navrhovateľ ešte poukázal na tú skutočnosť, že aj samotný vedľajší
účastník na strane odporcu, ktorý nesúhlasí so závermi rozhodnutia Ústavného súdu ČR s poukazom
na odlišnú právnu úpravu vo svojich vyjadreniach sám cituje na podporu správnosti svojich názorov
rozhodnutie českého súdu. Právna úprava problematiky náhrady škody v ČR pritom nie je odlišná od



právnej úpravy SR a rovnako tak ako naše súdy, ako i odborná právnická obec čerpá poznatky tak z
judikatúry slovenských súdov, ako i z judikatúry a odbornej literatúry českej.

Napokon navrhovateľ apeloval na jasný a dôrazný postoj k aplikácii a výkladu práva, ktorý by nebol v
extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, príkladom čoho je prílišný formalizmus. V tomto smere
poukázal na viaceré rozhodnutia a nálezy Ústavného súdu ČR.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti
podľa § 221 ods. 1, 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z nasledovných dôvodov:

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že sporným v prejednávanej veci bolo to,
či od nákladov na opravu je, resp. nie je možné odpočítať zhodnotenie vozidla vykonanou opravou.
V tomto smere okresný súd svoje rozhodnutie založil v podstate na tom, že v prípade havarovaného
vozidla opraveného novými dielmi je jeho skutočná hodnota vždy nižšia ako pôvodná hodnota použitého
vozidla, a preto nemožno teda prenášať povinnosť na úhradu nákladov na uvedenie veci do pôvodného
stavu na poškodeného a neodôvodnene ho znevýhodňovať oproti škodcovi. Odporcu preto zaviazal
k zaplateniu takej skutočnej škody, ktorá vznikla navrhovateľovi zaplatením faktúry č. 124/08 na sumu
482,15 eur. K predmetnej - spornej otázke zaujal stanovisko viackrát aj Najvyšší súd SR, pričom v
jednom zo svojich posledných rozhodnutí, na ktoré poukázal aj vedľajší účastník (sp. zn. 5Cdo/20/2011
zo dňa 26. 04. 2012) uviedol, že pri škodách na veci opotrebovanej alebo použitej sa vychádza z
názoru, že pri vynaložení určitej čiastky na opravu veci je od tejto čiastky potrebné odrátať čiastku
zodpovedajúcu zhodnoteniu veci oproti jej stavu pred poškodením. Zopakoval (R 57/03), že pokiaľ
sa vykonanou opravou (napr. výmenou súčiastok) vec oproti pôvodnému stavu zhodnotí, od nákladov
na uvedenie do pôvodného stavu sa odráta čiastka, predstavujúca toto zhodnotenie. Široký výklad
ochrany majetku poškodeného by mohol vo viacerých prípadoch viesť k bezdôvodnému obohateniu na
strane poškodeného, ktorý by tak mohol po oprave veci získať vec vo vyššej hodnote ako mala pred
poškodením, čo nie je v súlade s právnym inštitútom náhrady škody. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že
vyššie uvedený právny názor bol prezentovaný Najvyšším súdom SR aj vo viacerých rozhodnutiach, na
ktoré správne poukázal odvolateľ.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení pojmu skutočnej škody (§ 442 a § 443 Občianskeho
zákonníka), a preto ho v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1, 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, v ktorom bude viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. V prípade potreby
stanovenia skutočnej škody vzhľadom k protichodným stanoviskám jednotlivých účastníkov konania,
prvostupňový súd môže v ďalšom konaní tiež nariadiť znalecké dokazovanie.

Vo zvyšnej časti zostáva rozhodnutie okresného súdu nedotknuté, keďže nebolo napadnuté odvolaním.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .