Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/281/2018 z 21. 2. 2019
Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 21. februára 2019, sp. zn. 4Co/281/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1710215072.5
Krajský súd Bratislava | 4Co/281/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1710215072.5 | 2019-02-21 | Uznesenie
Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2d46c5e1-ad5b-4cc2-82d7-df92d850f41c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1710215072.5

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/281/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710215072
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1710215072.5

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov
senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: K. N., U..
XX.XX.XXXX, F. R. R., zast. JUDr. Ján Čarnogurský, advokát, so sídlom Grösslingová ul. 6-8, Bratislava,
proti žalovaným: 1/ G. H., U.. XX.XX.XXXX, F. R. N. XXX/XX, U. R., 2/ Q. H., U.. XX.XX.XXXX, F. R. N.
XXX/XX, U. R., obaja zast. Mgr. Martin Ťupek, advokát, so sídlom Palisády 29/A, Bratislava, 3/ GERONT
DSS s.r.o., IČO: 36 686 409, so sídlom Tamaškovičova 17, Trnava, 4/ C.. G. E., U.. XX.XX.XXXX, F. R.
A. XXXX/XX, R., 5/ K. E., U.. XX.XX.XXXX, F. R. D. XXX/X, R., 6/ E. D., U.. XX.XX.XXXX, F. R. R., t.č.
bytom u p. G. T., R. H. XXX, D., Č. A., o neplatnosť zmluvy o zrušení vecného bremena a o určenie,
že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena, na odvolania žalovaných 1/, 2/, 4/, 5/ proti uzneseniu
Okresného súdu Pezinok zo dňa 16. júla 2018, č.k. 9C 375/2010-331, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom prvom výroku, ktorým bolo konanie o
neplatnosť zmluvy o zrušení vecného bremena vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ zastavené,   p o t v r
d z u j e.

Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom druhom výroku, ktorým bol žalobkyni voči žalovaným 1/
a 2/ priznaný nárok na náhradu trov konania v plnej výške,   m e n í   tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznáva
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom štvrtom výroku, ktorým bol žalobkyni voči žalovaným 4/ a
5/ priznaný nárok na náhradu trov konania v plnej výške,   m e n í   tak, že v konaní o žalobe žalobkyne
proti žalovaným 4/ a 5/ nemá žiadna zo strán tohto sporu právo na náhradu trov konania.

Vo zvyšných výrokoch (v treťom a v piatom výroku) zostáva uznesenie súdu prvej inštancie rozhodnutím
odvolacieho súdu nedotknuté.

Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania iniciovaného odvolaním žalovaných
4/ a 5/.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvým výrokom napadnutého uznesenia súd prvej inštancie zastavil vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/
konanie o neplatnosť zmluvy o zrušení vecného bremena, a nasledujúcimi výrokmi rozhodol o nároku na
náhradu trov konania medzi žalobkyňou a žalovanými 1/ až 6/ tak, že druhým výrokom priznal žalobkyni
voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnej výške; tretím výrokom jej priznal nárok na
náhradu trov konania v plnej výške voči žalovanému 3/, štvrtým výrokom jej priznal nárok na náhradu
trov konania v plnej výške aj voči žalovaným 4/ a 5/, a posledným, piatym výrokom rozhodol tak, že jej
nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 6/ nepriznal.



2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou voči žalovaným 1/ až 6/ domáhala
určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena zo dňa 25.07.2007, notársky osvedčenej dňa
26.07.2007, uzatvorenej medzi ňou ako oprávnenou z vecného bremena a žalovanými 1/ a 2/, a určenia,
že je osobou oprávnenou z vecného bremena spočívajúceho v doživotnom bezplatnom užívaní a
obývaní nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území R., a to: rodinného domu so súpisným
číslom XXX postaveného na parcele č. XXXX/X, pozemku registra „C“ s parcelným č. XXXX/X vo výmere
371 m2 - zastavané plochy a nádvoria, a pozemku registra „C“ s parcelným č. XXXX/X vo výmere 330
m2 - záhrady, zapísaných na liste vlastníctva číslo XXXX vedenom katastrálnym odborom Okresného
úradu Senec (ďalej len „nehnuteľnosti“), a tiež náhrady trov konania. O žalobe rozhodol rozsudkom
č.k. 9C 375/2010-207 zo dňa 12.06.2015, ktorého prvým výrokom určil, že zmluva zo dňa 25.07.2007,
osvedčená notársky dňa 26.07.2007, uzavretá medzi žalobkyňou ako oprávnenou z vecného bremena
a žalovanými 1/ a 2/, o zrušení vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bezplatného
užívania a obývania vyššie špecifikovaných nehnuteľností oprávnenou z vecného bremena, je neplatná,
a druhým výrokom určil, že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena pozostávajúceho z doživotného
bezplatného užívania a obývania týchto nehnuteľností. Na základe žalovanými 1/, 2/ a 4/, 5/ riadne a
včas podaných odvolaní bol tento rozsudok uznesením odvolacieho súdu č.k. 4Co 544/2015-279 zo
dňa 29.03.2017 zrušený vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu a vo vzťahu k žalovaným 4/
a 5/ v časti určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena, pričom vec mu bola v rozsahu
zrušenia vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podaním zo dňa 02.08.2017 zobrala žalobkyňa
svoju žalobu späť voči žalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu a voči žalovaným 4/ a 5/ v zostávajúcej časti
(t.j. v časti určenia, že zmluva o zrušení vecného bremena je neplatná) z dôvodu, že v danom štádiu
konania už nemá naliehavý právny záujem na žalobe voči žalovaným 1/ a 2/ a ani voči žalovaným 4/
a 5/ na určení, že zmluva o zrušení vecného bremena je neplatná, nakoľko rozhodnutie súdu v časti,
v ktorej určil, že je oprávnená z vecného bremena už nadobudlo právoplatnosť. Súčasne navrhla, aby
súd podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p. zaviazal žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/, ktorí jej oprávnenie z vecného
bremena neuznávali, k náhrade trov konania, prípadne, aby s prihliadnutím na existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa rozhodol o trovách konania podľa ust. § 257 C.s.p.. Poukázala na to, že
v čase podania žaloby ešte nebola vykryštalizovaná súdna prax v tom, že určenie neplatnosti zmluvy
je predbežnou otázkou. Náhrady trov konania voči žalovanej 6/ sa výslovne vzdala, a to z dôvodu,
že žalovaná 6/ súhlasila s neplatnosťou zmluvy o zrušení vecného bremena. Uviedol, že následne
uznesením č.k. 9C 375/2010-306 zo dňa 26.09.2017 zastavil konanie vo vzťahu k žalovaným v 1/ a 2/ v
celom rozsahu a vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ v časti o neplatnosť zmluvy o zrušení vecného bremena,
a o trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni v zmysle ust. § 257 C.s.p. náhradu trov konania nepriznal.
Uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ proti tomuto uzneseniu odvolanie nepodali, a preto bolo konanie vo vzťahu
k nim právoplatne zastavené. Poukázal na to, že toto rozhodnutie bolo však na základe žalovanými
4/ a 5/ podaného odvolania uznesením odvolacieho súdu č.k. 4Co 52/2018-326 zo dňa 18.04.2018 v
časti, ktorou zastavil konanie o neplatnosť zmluvy o zrušení vecného bremena vo vzťahu k žalovaným
4/ a 5/, a v časti trov konania zrušené, a vec mu bola v týchto častiach vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie s tým, že v novom rozhodnutí sa najskôr vysporiada s nesúhlasom žalovaných 4/ a
5/ s čiastočným späťvzatím žaloby žalobkyňou voči nim, opätovne rozhodne o späťvzatí žaloby v časti
určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena voči žalovaným 4/ a 5/ a o nároku na náhradu
trov celého konania s prihliadnutím na zásadu úspechu v spore a na zavinenie zastavenia konania v tej
ktorej časti vo vzťahu k jednotlivým subjektom konania s prihliadnutím na skutočnosť, že subjekty na
žalovanej strane tvoria samostatné spoločenstvo.

3. Postupujúc v intenciách odvolacieho súdu vyslovil, že pred rozhodnutím o čiastočnom späťvzatí
žaloby žalobkyňou je potrebné najskôr ustáliť, či možno dôvody, pre ktoré žalovaní 4/ a 5/ s čiastočným
späťvzatím žaloby žalobkyňou voči ním nesúhlasia, považovať za vážne, odôvodňujúce nezastavenie
konania. Poukázal na to, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči šiestim žalovaným určenia
neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena zo dňa 25.07.2007 a určenia, že je oprávnená z vecného
bremena spočívajúceho v bezplatnom užívaní a obývaní nehnuteľností, ktorých vlastníkmi sú podľa
verejne dostupných údajov na webovom portáli www.katasterportal.sk/kapor/ žalovaní 4/ a 5/, ktorí
nesúhlasia so zastavením konania v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena
vo vzťahu k nim. V tejto súvislosti uviedol, že vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ je konanie v časti o
určenie, že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena, právoplatne skončené, pretože žalovaní 4/
a 5/ podaným odvolaním napadli len ten výrok rozsudku č.k. 9C 375/2010-207 zo dňa 12.06.2015,
ktorým bola určená neplatnosť zmluvy o zrušení vecného bremena. Zdôraznil, že v priebehu konania



bolo rozhodovacou prax súdov ustálené, že posudzovanie neplatnosti právnych úkonov (napr. zmluvy,
dohody, splnomocnenia) je predbežnou otázkou, ktorú si musí súd zodpovedať, aby mohol meritórne
rozhodnúť. Pokiaľ sa teda žalobkyňa domáhala určenia, že je oprávnená z vecného bremena, a súd
jej žalobe vyhovel, musel nevyhnutne dospieť k záveru, že zmluva o zrušení vecného bremena je
neplatná. Vzhľadom na skutočnosť, že už právoplatne (vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/) rozhodol o
tom, že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena, rozhodovanie o neplatnosti zmluvy o zrušení
vecného bremena vyhodnotil ako bezpredmetné. Uviedol, že žalobkyňa mala naliehavý právny záujem
na určení, že je oprávnená z vecného bremena, o tom však už meritórne vo vzťahu k žalovaným 3/ až 6/
rozhodol. Vychádzajúc z uvedených skutočností nepovažoval nesúhlas žalovaných 4/ a 5/ s čiastočným
späťvzatím žaloby žalobkyňou za vážny a s poukazom na ust. § 144, § 145 ods. 1, 2, § 146 ods. 1 C.s.p.
konanie o neplatnosť zmluvy o zrušení vecného bremena vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ prvým výrokom
napadnutého uznesenia zastavil.

4. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a 2 a § 256 ods.
1 C.s.p.. Vzhľadom na skutočnosť, že vo vzťahu k žalovaným 3/ a 6/ a vo vzťahu k žalovaným 4/
a 5/ v časti o určenie, že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena, bolo právoplatne rozhodnuté
rozsudkom č.k. 9C 375/2010-207 zo dňa 12.06.2015, a keďže vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ bolo konanie
právoplatne v celom rozsahu (uznesením č.k. 9C 375/2010-306 zo dňa 26.09.2017) z dôvodu späťvzatia
žaloby žalobkyňou zastavené a vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ bolo zastavené z dôvodu čiastočného
späťvzatia v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena (týmto uznesením), pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupoval podľa zásady úspechu vo veci, a tiež podľa
zásady procesného zavinenia zastavenia konania. Vychádzajúc zo skutočnosti, že rozsudkom č.k.
9C 375/2010-207 zo dňa 12.06.2015 žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel, a tento rozsudok
nadobudol vo vzťahu k žalovaným 3/ a 6/ právoplatnosť, vyhodnotil, že žalobkyňa bola v konaní vo
vzťahu k žalovaným 3/ a 6/ v plnom rozsahu úspešná a vznikol jej voči nim nárok na náhradu trov
konania v plnej výške. Rozhodol preto tak, že voči žalovanému 3/ jej priznal nárok na náhradu trov
konania v plnej výške (tretím výrokom napadnutého uznesenia). Pokiaľ ide o jej nárok na náhradu trov
konania voči žalovanej 6/, tento jej nepriznal z dôvodu, že sa výslovne v čiastočnom späťvzatí žaloby
voči žalovanej 6/ vzdala nároku na náhradu trov konania (piatym výrokom napadnutého uznesenia). Pri
skúmaní procesného zavinenia zastavenia konania v tej ktorej časti vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/, 4/ a 5/
prihliadal na správanie žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/ spočívajúce v neuznaní oprávnenia žalobkyne z vecného
bremena (čo považoval za dôvod, pre ktorý žalobkyňa iniciovala toto súdne konanie) a vychádzajúc aj
zo skutočnosti, že žalobkyňa vzala žalobu späť z dôvodu, že (po tom, ako bolo právoplatne rozhodnuté
o jej žalobe vo vzťahu k žalovaným 3/ a 6/ a vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ v časti určenia, že je
oprávnená z vecného bremena) už nemala naliehavý právny záujem na rozhodnutí o žalobe vo vzťahu k
žalovaným 1/ a 2/ a vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ v časti určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného
bremena, vyslovil záver, že procesné zavinenie na zastavení konania možno pripísať žalovaným 1/, 2/,
4/ a 5/, preto žalobkyni voči žalovaným 1/, 2/, 4/ a 5/ priznal nárok na náhradu trov konania (druhým a
štvrtým výrokom napadnutého uznesenia). S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p. uviedol, že o výške
náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

5. Proti druhému výroku toho uznesenia, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni voči žalovaným 1/ a
2/ nárok na náhradu trov konania v plnej výške, podali žalovaní 1/ a 2/ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu včas odvolanie a žiadali, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v tejto napadnutej
časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo ho zmenil tak, že
žalobkyni voči žalovaným 1/ a 2/ neprizná nárok na náhradu trov konania. Namietali, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Keďže k zastaveniu konania voči
nim došlo z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany žalobkyne, vyslovili názor, že potom zastavenie konania
voči nim procesne zavinila žalobkyňa. Zdôraznili, že ak žalobca zoberie späť žalobu bez toho, aby išlo
o reakciu na správanie žalovaného, potom nemožno pričítať procesné zavinenie zastavenia konania
žalovanému a trovy žalovaného znáša žalobca. Uviedli, že pôvodná žaloba je súčasťou komplexu žalôb
resp. konaní súvisiacich s otázkou vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Vzhľadom na
skutočnosť, že v týchto konaniach sa opakovane vynárajú pochybnosti týkajúce sa poctivosti konania
žalovanej 6/ - dcéry žalobkyne, vyslovili, že bez ohľadu na vedomosť žalobkyne o konaní svojej dcéry
nemožno pričítať zodpovednosť za vzniknutú situáciu im, a z toho dôvodu leží procesná zodpovednosť
na strane žalobkyne. V prípade, ak by odvolací súd vyhodnotil procesnú zodpovednosť strán inak,
žiadali, aby konanie žalobkyne (prostredníctvom žalovanej 6/) posúdil ako dôvod hodný osobitného



zreteľa a žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči nim z tohto dôvodu nepriznal. Poukázali tiež na
to, že žalovaná 6/ zastupovala žalobkyňu vo vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam na základe plnej moci,
pričom uviedli, že súvisiace skutkové a právne okolnosti sú dostatočne zadokumentované v spisoch
týkajúcich sa sporov dotknutých nehnuteľností. Z týchto dôvodov nesúhlasili s vyhodnotením skutkového
a právneho stavu a so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého uznesenia.

6. Proti prvému výroku napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie zastavil vo vzťahu k
žalovaným 4/ a 5/ konanie o neplatnosť zmluvy o zrušení vecného bremena, a proti štvrtému výroku
tohto uznesenia, ktorým bol žalobkyni voči žalovaným 4/ a 5/ priznaný nárok na náhradu trov konania
v plnej výške, podali žalovaní 4/ a 5/ včas odvolanie a žiadali, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a pokračoval v konaní, alebo aby napadnuté uznesenie
zrušil v celom rozsahu, zamietol žalobu a žalobkyňu zaviazal k náhrade trov konania v plnej výške.
Odvolanie podali z dôvodu nesúhlasu s právnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že nimi uvedené
dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby voči nim v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení
vecného bremena nie sú vážne a neodôvodňujú nezastavenie konania v tejto časti. Tomuto záveru
prislúchajúce odôvodnenie napadnutého uznesenia považovali za nepreskúmateľné, v dôsledku čoho
došlo podľa ich názoru k porušeniu ich práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
Opätovne zdôraznili, že bez určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena nie je možné bez
akýchkoľvek pochybností vyvodiť záver o oprávnenosti žalobkyne z vecného bremena spočívajúceho
v doživotnom bezplatnom užívaní a obývaní nehnuteľností v ich vlastníctve, nakoľko takáto povinnosť
im voči oprávnenej zo žiadneho právneho úkonu nevznikla, preto ani plnenie tejto povinnosti nemôže
byť od nich vyžadované. Zdôraznili, že bez rozhodnutia o základe sporu - určení neplatnosti zmluvy
o zrušení vecného bremena, nie je odstránený sporný právny stav o oprávnení žalobkyne z vecného
bremena k nehnuteľnostiam v ich vlastníctve, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, z ktorého im
nevyplýva žiadny záväzok z vecného bremena. Keďže sporné nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere
bez ťarchy tohto vecného bremena, necítia sa byť akýmkoľvek spôsobom zaviazaní k výkonu takéhoto
oprávnenia žalobkyne z vecného bremena bez súčasného preukázania právneho titulu, z ktorého
žalobkyňa takéto oprávnenie odvodzuje. Z týchto dôvodov namietajú výkon práva žalobkyne ako osoby
oprávnenej z vecného bremena. Uviedli, že pri uzatváraní zmluvy o zriadení vecného bremena a
zmluvy o zrušení vecného bremena so žalobkyňou nekonali a neuzatvárali s ňou žiadnu kúpnu, ani
inú zmluvu, a v čase, keď uzatvárali kúpnu zmluvu so žalovaným 3/ ako predávajúcim, nebol na
príslušnom liste vlastníctva vykonaný v katastri nehnuteľností žiadny zápis o vzniku alebo trvaní vecného
bremena k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudli do vlastníctva v dobrej viere, a voči ktorým sa žalobkyňa
domáha výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na základe zmluvy o zriadení vecného
bremena, ktorá však v čase zakúpenia predmetných nehnuteľností nebola na liste vlastníctva zapísaná,
čiže ako nadobúdatelia neboli schopní dozvedieť sa o tom, ako vec opustila sféru predchádzajúceho
vlastníka a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom)
konaní. Nakoľko konanie o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena bolo voči nim na
základe späťvzatia žaloby žalobkyňou v tejto časti zastavené, a keďže bez určenia neplatnosti zmluvy
o zrušení vecného bremena podľa ich názoru nemožno dospieť k záveru o oprávnenosti žalobkyne z
vecného bremena, vyslovili, že tieto skutočnosti predstavujú vážne dôvody v zmysle ust. § 146 ods. 1
C.s.p., pre ktoré nesúhlasia so späťvzatím žaloby a so zastavením konania voči nim v tejto časti. Vo
vzťahu k napadnutému štvrtému výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni voči nim nárok
na náhradu trov konania v plnej výške, uviedli, že tento je úplne nepreskúmateľný a nepochopiteľný,
pretože súd prvej inštancie mal rozhodovať o trovách konania žalovaných, ktorí vzhľadom na výsledok
sporu boli úspešní, a preto bolo potrebné rozhodnúť o ich trovách konania podľa miery úspešnosti
a miery zavinenia. S týmto výrokom nesúhlasia a nie je im zrejmý vzhľadom na mieru zavinenia,
pretože zastavenie konania v časti určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena nezavinili
a sporné nehnuteľnosti zakúpili v dobrej viere od žalovaného 3/ bez akejkoľvek ťarchy a vedomosti o
prejednávanom vecnom bremene. Nie je im preto zrejmé, akého zavinenia sa voči žalobkyni dopustili. V
tejto súvislosti uviedli, že z listinných dôkazov a zistených skutočností nesporne vyplýva, že predmetný
spor (konanie) zavinila žalovaná 6/. Okrem týchto skutočností v podanom odvolaní poukázali tiež na ich
právnu argumentáciu, na základe ktorej považovali za dôvodné zamietnutie žaloby žalobkyne v časti
určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena vo vzťahu k nim, pretože nie sú pasívne vecne
legitimovaní v tomto konaní, a žalobkyňa vo vzťahu k nim nepreukázala svoj naliehavý právny záujem
na tomto konaní a neuniesla ani dôkazné bremeno.



7. K odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila žalobkyňa
a uviedla, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a správne rozhodol o jej nároku na
náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p., nakoľko títo s jej žalobou o
určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena a o určenie, že je oprávnená z vecného bremena,
nikdy nesúhlasili, a stáli pri začiatkoch machinácií s jej bytom, a to aj v čase, keď došlo k neplatnému
zrušeniu dohody o vecnom bremene na základe falšovania jej podpisu. Zdôraznila, že po tom, ako súd
prvej inštancie vyhovel jej žalobe v celom rozsahu rozsudkom, a tento nadobudol vo vzťahu k žalovaným
4/ a 5/ v časti, ktorou bolo určené, že je oprávnená z vecného bremena, právoplatnosť, stratila právny
záujem na konaní voči žalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu a voči žalovaným 4/ a 5/ v časti o určenie
neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena, preto podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
04.08.2017 vzala žalobu späť voči žalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu a voči žalovaným 4/ a 5/ v časti
o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena. Dovtedy však bola jej žaloba oprávnená,
pretože žalovaní 1/ a 2/ jej nárok neuznávali a neumožňovali jej využívať oprávnenie z vecného bremena.
Takýmto správaním podľa jej názoru zavinili, že podala na súd žalobu a tiež zastavenie konania voči ich
osobe. Zastávala preto názor, že voči žalovaným 1/ a 2/ boli splnené podmienky na priznanie náhrady
trov konania.

8. Žalobkyňa sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila i k odvolaniu žalovaných 4/ a 5/ a
uviedla, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový a právny stav a napadnutým uznesením vo veci
správne rozhodol podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p.. Opätovne uviedla, že po tom, ako rozsudok súdu prvej
inštancie nadobudol vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ v časti, ktorou bolo určené, že je oprávnená z vecného
bremena, právoplatnosť (a teda súd prvej inštancie právoplatne uznal platnosť a trvanie účinkov zmluvy
o vecnom bremene), stratila právny záujem na pokračovaní v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o
zrušení vecného bremena voči žalovaným 4/ a 5/, a zobrala žalobu v tejto časti voči nim späť. Poukázala
tiež na to, že jej právny záujem na podaní žaloby spočíval v tom, že je žena vyššieho veku a iný byt/
dom nemá, pričom podľa zmluvy o vecnom bremene je odkázaná na byt v dotknutom dome a opateru,
ktorú jej je povinná poskytovať žalovaná 6/.

9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní (§ 379 a § 380 C.s.p.),
preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom prvom, druhom a štvrtom výroku, prejednal
odvolania žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaných 4/ a 5/ je nedôvodné v časti, ktorou namietali prvý výrok napadnutého uznesenia,
ktorým súd prvej inštancie voči ním zastavil konanie o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení vecného
bremena, a dôvodné v časti, ktorou napadli štvrtý výrok napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej
inštancie priznal žalobkyni voči nim nárok na náhradu trov konania v plnej výške, a že odvolanie
žalovaných 1/ a 2/ smerujúce proti druhému výroku napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie
priznal žalobkyni voči nim nárok na náhradu trov konania v plnej výške, je dôvodné.

10. Odvolací súd pristúpil najskôr k prieskumu prvého výroku napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej
inštancie zastavil konanie o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena voči žalovaným 4/
a 5/, ktorý napadli odvolaním žalovaní 4/ a 5/.

11. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12. Podľa ust. § 144 C.s.p., žalobca môže vziať žalobu späť.

13. Podľa ust. § 145 ods. 2 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O
čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

14. Podľa ust. § 146 ods. 1 prvá veta C.s.p., súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby
z vážnych dôvodov nesúhlasí.

15. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.



16. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

17. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa sa domáhala žalobou voči žalovaným 1/ až
6/ určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena zo dňa 25.07.2007, a určenia, že je osobou
oprávnenou z vecného bremena spočívajúceho v doživotnom bezplatnom užívaní a obývaní už vyššie
špecifikovaných nehnuteľností, a tiež náhrady trov konania. O jej žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom
č.k. 9C 375/2010-207 zo dňa 12.06.2015, ktorým bolo jej žalobe v celom rozsahu vyhovené. Predmetný
rozsudok však nadobudol právoplatnosť len vo vzťahu k žalovaným 3/ a 6/, voči ktorým sa okamihom
jeho právoplatnosti predmetné konanie skončilo, a vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ v časti určenia, že
žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena. Uznesením odvolacieho súdu č.k. 4Co 544/2015-279
zo dňa 29.03.2017 bol tento rozsudok zrušený vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu a vo
vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ v časti určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena, a vec
bola v rozsahu zrušenia vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne
podaním zo dňa 02.08.2017 zobrala žalobkyňa svoju žalobu späť voči žalovaným 1/ a 2/ v celom
rozsahu a voči žalovaným 4/ a 5/ v zostávajúcej časti (t.j. v časti určenia, že zmluva o zrušení vecného
bremena je neplatná) z dôvodu, že v danom štádiu konania už nemá naliehavý právny záujem na
žalobe voči žalovaným 1/ a 2/ a ani voči žalovaným 4/ a 5/ na určení, že zmluva o zrušení vecného
bremena je neplatná, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej určil, že je oprávnená z
vecného bremena už nadobudlo právoplatnosť. Vo vzťahu k žalovaným v 1/ a 2/ bolo konanie v celom
rozsahu právoplatne zastavené uznesením č.k. 9C/375/2010-306 zo dňa 26.09.2017. Žalovaní 4/ a 5/ so
späťvzatím žaloby voči nim v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena nesúhlasili z
dôvodu, že považujú za nevyhnutné, aby bolo vo vzťahu k ním rozhodnuté o neplatnosti zmluvy o zrušení
vecného bremena, pretože bez určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena nie je možné bez
akýchkoľvek pochybností vyvodiť záver o oprávnenosti žalobkyne z vecného bremena spočívajúceho
v doživotnom bezplatnom užívaní a obývaní nehnuteľností v ich vlastníctve, nakoľko takáto povinnosť
im voči oprávnenej zo žiadneho právneho úkonu nevznikla, preto nemôže byť od nich vyžadované ani
plnenie tejto povinnosti. Zdôraznili, že bez rozhodnutia o základe sporu - určení neplatnosti zmluvy o
zrušení vecného bremena, nie je odstránený sporný právny stav týkajúci sa oprávnenia žalobkyne z
vecného bremena k nehnuteľnostiam v ich vlastníctve. Súd prvej inštancie po vyhodnotení, že dôvody,
pre ktoré nesúhlasia so späťvzatím žaloby žalobkyňou v tejto časti, nie sú vážne, zastavil voči nim v tejto
časti konanie podľa ust. § 145 ods. 2 C.s.p. prvým výrokom napadnutého v tomto odvolacom konaní
preskúmavaného uznesenia. Svoj záver o tom, že žalovanými 4/ a 5/ uvádzané dôvody nesúhlasu
so späťvzatím žaloby voči nim v časti určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena nie sú
vážne, vyvodil zo skutočnosti, že v danom prípade je vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ už právoplatne
rozhodnuté, že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena, a keďže takémuto rozhodnutiu musel
nevyhnutne predchádzať záver o tom, že zmluva o zrušení vecného bremena je neplatná, vyslovil,
že potom je bezpredmetné rozhodovať o neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena a na strane
žalovaných 4/ a 5/ nemôže ísť o vážne dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby žalobkyňou v tejto
časti. So záverom súdu prvej inštancie o neexistencii vážnych dôvodov však žalovaní 4/ a 5/ nesúhlasili
a vo svojej odvolacej argumentácii poukázali na tie isté dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby voči
nim v časti určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena, ktoré uplatnili už pred súdom prvej
inštancie, a ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia nepovažoval za vážne.

18. V odvolacom konaní bolo preto potrebné preskúmať, či dôvody, pre ktoré žalovaní 4/ a 5/ nesúhlasia
so späťvzatím žaloby a zastavením konania voči nim v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení
vecného bremena, sú vážne a odôvodňujú nezastavenie konania v tejto časti, alebo nie sú vážne a
súd prvej inštancie konanie v tejto časti správne zastavil. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že
dôkazné bremeno existencie spomínaných vážnych dôvodov v konaní nesie žalovaná strana. Pokiaľ ide
o vymedzenie pojmu vážne dôvody, Civilný sporový poriadok túto otázku nerieši, preto treba vychádzať
z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku
súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ
jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku a hodnotí predovšetkým možné
dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi stranami a dopad na
postavenie strán, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených
záujmov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2010, sp. zn. 4 Cdo 136/2010).



19. V danom konaní sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala voči žalovaným 1/ až 6/ určenia
neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena a určenia, že je naďalej oprávnená z tohto vecného
bremena. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v konaní o určenie, že žalobkyňa je oprávnená
z vecného bremena, ktoré je konaním o určovacej žalobe, musí súd prvej inštancie prednostne, pred
rozhodnutím o merite veci, ako predbežnú otázku posúdiť otázku platnosti právneho úkonu, na základe
ktorého malo vzniknúť oprávnenie z vecného bremena (v danom prípade dohody/zmluvy o zriadení
vecného bremena), prípadne i právneho úkonu, na základe ktorého malo dôjsť k jeho neplatnému zániku
(v danom prípade zmluvy o zrušení vecného bremena), a až následne v závislosti od týchto zistení
rozhodnúť vo veci samej buď pozitívne - určením, že žalobkyňa je osobou oprávnenou z vecného
bremena, alebo negatívne - zamietnutím takejto žaloby. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že v
danom konaní musel súd prvej inštancie pred vydaním meritórneho rozhodnutia o tom, či je žalobkyňa
oprávnená z vecného bremena, dospieť prejudiciálne k záveru o platnosti zmluvy o zriadení vecného
bremena v prospech žalobkyne a neplatnosti zmluvy o zrušení tohto vecného bremena. Keďže vo
vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ už dňa 05.08.2015 právoplatne rozhodol o žalobe žalobkyne v časti určenia,
že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena, druhým výrokom rozsudku č.k. 9C 375/2010-207 zo
dňa 12.06.2015, tak, že určil, že žalobkyňa je osobou oprávnenou z tohto vecného bremena, odvolací
súd konštatuje, že tento právoplatný výrok rozsudku je v zmysle ust. § 228 ods. 1 C.s.p. (pôvodne
ust. § 159 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016) pre žalobkyňu a žalovaných 4/ a 5/ záväzný a
žalovaní 4/ a 5/ sú povinní toto oprávnenie žalobkyne z vecného bremena rešpektovať. Právny vzťah
medzi žalobkyňou a žalovanými 4/ a 5/ už teda nie je neistý ako tvrdia žalovaní 4/ a 5/ v odvolaní,
naopak, je vyriešený uvedeným právoplatným rozhodnutím súdu. Odvolací súd potom dospel v zhode
so súdom prvej inštancie k záveru, že v tomto štádiu konania, kedy vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ už
bolo právoplatne rozhodnuté, že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena, neexistuje žiadny vážny
dôvod na strane žalovaných 4/ a 5/ odôvodňujúci, aby voči nim napriek späťvzatiu žaloby v tejto časti
žalobkyňou (z ňou uvedeného dôvodu, že na tomto určení nemá naliehavý právny záujem) pokračovalo
konanie o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení tohto vecného bremena, teda o prejudiciálnej otázke
vo vzťahu k už právoplatnému súdnemu rozhodnutiu, že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena.
Bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, v ktorom žalovaní 4/ a 5/ žiadajú pokračovať (možno
však predpokladať, že žaloba by bola v tejto časti zamietnutá bez jej meritórneho prejednania pre
nedostatok naliehavého právneho záujmu), nemal by žiadny vplyv na právne postavenie žalobkyne a
žalovaných 4/ a 5/, pretože, ako už bolo viackrát uvedené, rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 9C
375/2010-207 zo dňa 12.06.2015 (druhým výrokom) bolo voči žalovaným 4/ a 5/ právoplatne určené, že
žalobkyňa je osobou oprávnenou z vecného bremena. Zastavenie konania o určenie neplatnosti zmluvy
o zrušení vecného bremena z dôvodu späťvzatia žaloby žalobkyňou preto nemá žiadny dopad na právne
postavenie žalovaných 4/ a 5/ ani na právny stav vzťahu medzi nimi a žalobkyňou. Záver súdu prvej
inštancie, že dôvody žalovaných 4/ a 5/, pre ktoré nesúhlasia so späťvzatím žaloby žalobkyňou voči nim v
časti určenia neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena, nie sú vážne, je preto správny. Pre úplnosť
vo vzťahu k odvolacím argumentom žalovaných 4/ a 5/ týkajúcich sa veci samej, napr. nedostatku ich
pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní, nepreukázania naliehavého právneho záujmu žalobkyňou na
určení neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena a na určení, že je oprávnená z vecného bremena,
odvolací súd uvádza, že tieto mohli žalovaní 4/ a 5/ uplatniť v odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, a
ak by odvolanie podali proti obom výrokom rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 9C 375/2010-207 zo dňa
12.06.2015 (ktorým bolo žalobe žalobkyne vyhovené v celom rozsahu), teda aj voči druhému výroku,
ktorým bolo určené, že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena, odvolací súd by sa bol v konaní o ich
odvolaní proti rozsudku s ich námietkami a argumentáciou zaoberal. Keďže však odvolanie proti výroku
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena, odvolanie
nepodali, nadobudol tento výrok voči nim právoplatnosť a sú preto povinní ho rešpektovať. Odvolací
súd uzatvára, že súd prvej inštancie posúdil čiastočné späťvzatie žaloby žalobkyňou voči žalovaným
4/ a 5/ a nesúhlas žalovaných 4/ a 5/ s týmto čiastočným späťvzatím žaloby po skutkovej a právnej
stránke správne, a správne rozhodol, keď konanie o neplatnosť zmluvy o zrušení vecného bremena voči
žalovaným 4/ a 5/ podľa ust. § 145 ods. 2 C.s.p. zastavil, pričom svoje rozhodnutie aj náležite v zmysle
ust. § 236 C.s.p. odôvodnil. Odvolacie námietky žalovaných 4/ a 5/ preto odvolací súd vyhodnotil ako
nedôvodné.

20. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom
prvom výroku, ktorým voči žalovaným 4/ a 5/ zastavil konanie v časti o neplatnosť zmluvy o zrušení
vecného bremena, ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.



21. Následne v medziach žalovanými 1/, 2/, 4/ a 5/ podaných odvolaní pristúpil odvolací súd aj k
prieskumu napadnutého druhého a štvrtého výroku uznesenia, ktorými súd prvej inštancie rozhodol o
nároku na náhradu trov konania tak, že žalobkyni priznal samostatne druhým výrokom voči žalovaným
1/ a 2/, a samostatne štvrtým výrokom voči žalovaným 4/ a 5/ nárok na náhradu trov konania „v plnej
výške“. Z predloženého spisu ako i napadnutého uznesenia vyplýva, že žalobkyňa sa proti žalovaným
1/ a 2/ a taktiež proti žalovaným 4/ a 5/ žalobou domáhala dvoch určení, a to zjednodušene povedané
určenia, že zmluva o zrušení vecného bremena je neplatná, a určenia, že je oprávnená z vecného
bremena (presné znenie požadovaných výrokov je uvedené vyššie). Konanie proti žalovaným 1/ a 2/
bolo v celom rozsahu právoplatne zastavené uznesením č.k. 9C 375/2010-306 zo dňa 26.09.2017,
pretože žalobkyňa zobrala svoju žalobu voči nim v celom rozsahu späť. Vo vzťahu k žalovaným 4/ a
5/ bolo rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 9C 375/2010-207 zo dňa 12.06.2015 právoplatne určené,
že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena (keďže proti tomuto výroku žalovaní 4/ a 5/ nepodali
odvolanie), a konanie voči nim v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena bolo
napadnutým uznesením zastavené z dôvodu, že žalobkyňa zobrala svoju žalobu voči nim v tejto časti
späť. Odvolací súd dospel po preskúmaní odvolaniami napadnutých výrokov o trovách konania k záveru,
že i keď súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval správne zákonné ustanovenia §
255 ods. 1 a 2 a § 256 ods. 1 C.s.p., nemôže jeho rozhodnutie o trovách konania v napadnutých častiach
obstáť, pretože nesprávne vyriešil otázku procesného zavinenia zastavenia konania voči žalovaným 1/ a
2/ a čiastočného zastavenia konania voči žalovaným 4/ a 5/, čo potom samozrejme viedlo k nesprávnemu
rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania. Naviac, rozhodnutie, ktorým žalobkyni priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalovaným 4/ a 5/, je založené na nesprávnom právnom posúdení veci,
pretože súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p. a opomenul aplikovať na vec sa
vzťahujúce ust. § 255 C.s.p..

22. Podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

23. Podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

24. Podľa ust. § 262 ods. 1 a 2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

25. Podľa ust. § 390 C.s.p., odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie
bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b)
odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

26. Podľa ust. § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

27. Na vysvetlenie problematiky rozhodovania o trovách konania považuje odvolací súd v prvom rade
za potrebné uviesť, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou
zavinenia. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa
o veci rozhodlo. U žalobkyne ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia
zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jej žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, u žalovaných ide o plný
úspech vtedy, ak bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Je možné konštatovať, že takáto situácia v
posudzovanej veci nenastala. Ak žiadna strana nemá vo veci plný úspech, potom má každá zo strán
úspech čiastočný, teda obe strany sporu sú sčasti úspešné a sčasti neúspešné. Vo všeobecnosti platí,
že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. Zmyslom využitia zásady
zavinenia je zas sankčná náhrada trov konania, uložená rozhodnutím súdu tej strane, ktorá ich vznik
zavinila. Pri zastavení konania je pre vyriešenie otázky náhrady trov konania rozhodujúce zistenie, ktorá
zo strán procesne zavinila zastavenie konania. Rovnaké zistenie je rozhodujúce aj v prípade, ak bolo
konanie zastavené len v časti, pričom v rámci rozhodovania o trovách celého konania je potom súd



povinný vyhodnotiť čiastočné zastavenie konania ako úspech tej sporovej strany, ktorá takéto zastavenie
konania procesne nezavinila.

28. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre späťvzatie žaloby,
pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania a pod.). Je nesporné, že v
posudzovanej veci bolo konanie proti žalovaným 1/ a 2/ zastavené v celom rozsahu a konanie proti
žalovaným 4/ a 5/ v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena v dôsledku späťvzatia
žaloby žalobkyňou. Ako už bolo uvedené vyššie, pri zastavení konania je pre vyriešenie otázky náhrady
trov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorá zo strán z procesného hľadiska zavinila zastavenie
konania. Kritérium procesného zavinenia je treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu
medzi tým, čo žalobkyňa v konaní proti žalovaným 1/ a 2/ a žalovaným 4/ a 5/ požadovala resp.
akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú neskôr zobrala žalobu späť s tým, aby bolo
konanie zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním
žalovaných, ktorí sa celkom či v relevantnom rozsahu zachovali v zmysle žalobnej požiadavky, potom
nie je možné nachádzať súvislosť medzi ich správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu) a teda
ani procesné zavinenie. V takomto prípade nesie zodpovednosť za zastavenie konania žalobkyňa v
dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie sa sporovej strany, teda jej prejav vôle spočívajúci v
späťvzatí žaloby, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (napr. R 49/1993, aj bod 15 nálezu ÚS SR sp.
zn. I. ÚS 196/09). Tento právny názor je natoľko ustálený, že je v podstate už notorietou.

29. Späťvzatie žaloby (alebo jej časti) je dispozitívny procesný úkon, ktorý patrí výlučne žalobkyni.
Žalobkyňa ako pán v spore (dominus litis), môže žalobu na základe vlastnej úvahy i bez uvedenia
dôvodu vziať späť. Späťvzatie žaloby ako procesnoprávny úkon je prejavom jej autonómnej vôle, s
ktorým procesné normy spájajú ukončenie súdneho konania, a je teda takou subjektívnou, zavinenou
skutočnosťou, ktorá bezprostredne vedie k zastaveniu konania. V posudzovanej veci zobrala žalobkyňa
žalobu späť proti žalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu a proti žalovaným 4/ a 5/ v časti o určenie
neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena s odôvodnením, že už nemá naliehavý právny záujem na
požadovaných určeniach s poukazom na právoplatnosť rozhodnutia súdu, že je oprávnená z vecného
bremena a zároveň tvrdila, že zastavenie konania zavinili žalovaní 1/, 2/, 4/ a 5/ tým, že v doterajšom
priebehu konania neuznávali jej právo z vecného bremena, a preto ich žiadala zaviazať náhradu jej trov
konania. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa zobrala žalobu späť na základe vlastného rozhodnutia,
teda bez príčinnej súvislosti a nadväznosti na správanie a konanie žalovaných 1/, 2/, 4/ a 5/. Nepristúpila
k späťvzatiu žaloby (resp. jej časti) z dôvodu, že sa žalovaní v tom čase celkom či v relevantnom
rozsahu zachovali v zmysle jej žalobnej požiadavky, ale zjednodušene povedané z dôvodu, že stratila
na ďalšom konaní záujem, keď sa uspokojila s právoplatným rozhodnutím súdu voči žalovaným 4/ a 5/,
že je oprávnená z vecného bremena. Odvolací súd potom dospel k rovnakému právnemu záveru, aký
vyjadril už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č.k. 4Co 52/2018-326 zo dňa 18.04.2018
(bod 15), že zastavenie konania proti žalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu a proti žalovaným 4/ a 5/ v
časti o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena procesne zavinila žalobkyňa späťvzatím
žaloby. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že vnútorná pohnútka žalobkyne, vedúca k
späťvzatiu žaloby (alebo jej časti), ju nezbavuje procesnej zodpovednosti na zastavení konania. Ak súd
prvej inštancie opomenul vyššie uvedené subjektívne dôvody, ktoré viedli žalobkyňu k späťvzatiu žaloby,
a s poukazom na to, že žalobkyňa v čase právoplatnosti rozsudku v časti už nemá naliehavý právny
záujem na ňou požadovaných určeniach, a že žalovaní neuznali, že je oprávnená z vecného bremena,
čo bolo dôvodom pre iniciovanie konania žalobkyňou, pripísal procesné zavinenie zastavenia konania
žalovaným 1/, 2/, 4/ a 5/, je jeho právny názor nesprávny. Skutočnosť, že žalobkyňa stratila záujem
na ďalšom pokračovaní v spore (resp. sama vyhodnotila, že nemá naliehavý právny záujem), a preto
zobrala žalobu späť, nemôže totiž v žiadnom prípade viesť k záveru, ktorý urobil súd prvej inštancie,
že zastavenie konania zavinili žalovaní. Konanie bolo predsa zastavené práve pre späťvzatie žaloby
žalobkyňou, ktorá v ňom zo subjektívnych dôvodov nechcela pokračovať.

30. Vychádzajúc z uvedeného je nepochybné, že súd prvej inštancie posúdil otázku procesného
zavinenia zastavenia konania vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ nesprávne. Zastavenie konania proti
žalovaným 1/ a 2/ zavinila žalobkyňa tým, že zobrala žalobu proti nim v celom rozsahu späť, a preto
je v zmysle ust. § 256 ods. 1 C.s.p. povinná nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania. Ak žalobkyňa
v späťvzatí žaloby alternatívne navrhla rozhodnutie podľa ust. § 257 C.s.p. s poukazom na dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré videla výlučne v tom, že žalovaní 1/ a 2/ uzavreli s ňou a so žalovanou
6/ neplatnú dohodu o prevode nehnuteľností, odvolací súd konštatuje, že prevod nehnuteľností nebol



predmetom tohto sporu. I keď nie je vylúčené, aby odvolací súd došiel i k záveru, že sú splnené
predpoklady na aplikáciu ust. § 257 C.s.p., teda nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, v posudzovanom prípade však žalobkyňa žiadne dôvody, ktoré by bolo možné
posúdiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa netvrdila, a ani odvolací súd žiadne takéto dôvody,
na ktoré by bolo potrebné pri rozhodovaní o trovách konania prihliadať, nezistil. Odvolací súd preto
uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom druhom výroku podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil a žalovaným
1/ a 2/ priznal voči žalobkyni, ktorá zavinila, že konanie bolo voči nim zastavené, nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, keďže boli v odvolacom konaní plne úspešní.
Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania žalovaných 1/ a 2/ rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

31. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobkyni voči
žalovaným 4/ a 5/ nárok na náhradu trov konania v plnej výške, dospel odvolací súd k záveru, že toto
rozhodnutie nie je správne, a že je založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Z predloženého
spisu vyplýva, že žalobkyňa sa voči žalovaným 4/ a 5/ žalobou domáhala dvoch určení, a to určenia,
že zmluva o zrušení vecného bremena je neplatná, a určenia, že je oprávnená z vecného bremena. Vo
vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ bolo rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 9C 375/2010-207 zo dňa 12.06.2015
právoplatne určené, že žalobkyňa je oprávnená z vecného bremena, a konanie voči nim v časti o určenie
neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena bolo napadnutým uznesením zastavené z dôvodu, že
žalobkyňa zobrala svoju žalobu voči nim v tejto časti späť. S poukazom na právne závery, ktoré odvolací
súd uviedol v bode 20. tohto uznesenia, je zrejmé, že súd prvej inštancie posúdil otázku procesného
zavinenia zastavenia konania vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ nesprávne, pretože zastavenie konania proti
žalovaným 4/ a 5/ v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena zavinila žalobkyňa
tým, že zobrala žalobu proti nim v tejto časti späť. Aplikujúc zásadu úspechu v spore prijal odvolací
súd záver, že žiadna z týchto sporových strán nemala v konaní plný úspech, a že obe strany sporu,
teda žalobkyňa ako aj žalovaní 4/ a 5/ boli v konaní sčasti úspešné a sčasti neúspešné. Žalobkyňa bola
v spore úspešná v časti o určenie, že je oprávnená z vecného bremena. V tejto časti boli žalovaní 4/
a 5/ neúspešní. Zastavenie konania v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena
voči žalovaným 4/ a 5/ zavinila žalobkyňa, preto odvolací súd vyhodnotil, že v tejto časti boli žalovaní
4/ a 5/ úspešní a žalobkyňa neúspešná. Vzhľadom na konanie ako celok, ktorého predmetom bolo
určenie neplatnosti zmluvy o zrušení vecného bremena a určenie, že žalobkyňa je oprávnená z vecného
bremena, boli žalovaní 4/ a 5/ úspešní v rozsahu 50 % a neúspešní v rozsahu 50 % a žalobkyňa bola
úspešná v rozsahu 50 % a neúspešná v rozsahu 50 %. Z uvedeného je nepochybné, že žalobkyňa
aj žalovaní 4/ a 5/ boli v konaní úspešní a neúspešní v rovnakom rozsahu. Keďže súd prvej inštancie
posúdil otázku procesného zavinenia zastavenia konania v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zrušení
vecného bremena vo vzťahu k žalovaným 4/ a 5/ nesprávne, nesprávne potom určil aj finálny úspech
a neúspech strán v konaní. Nakoľko žalobkyňa a žalovaní 4/ a 5/ boli v konaní úspešní a neúspešní
v rovnakom rozsahu, odvolací súd aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania ust. §
255 ods. 2 C.s.p., ktoré stanovuje, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa ust. § 388 C.s.p. potom uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom štvrtom výroku zmenil a
rozhodol, že v konaní o žalobe žalobkyne proti žalovaným 4/ a 5/ nemá žiadna zo strán tohto sporu
právo na náhradu trov konania. O trovách odvolacieho konania iniciovaného odvolaním žalovaných 4/ a
5/ rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadna zo strán
nemá na ich náhradu právo, vzhľadom na čiastočný úspech žalobkyne a žalovaných 4/ a 5/ v odvolacom
konaní (žalovaní 4/ a 5/ boli neúspešní v časti odvolania proti rozhodnutiu o zastavení konania a úspešní
v časti odvolania proti rozhodnutiu o trovách konania, žalobkyňa bola naopak úspešná v časti odvolania
žalovaných proti rozhodnutiu o zastavení konania a neúspešná v časti ich odvolania proti rozhodnutiu
o trovách konania).

32. Vo zvyšných, odvolaniami nenapadnutých častiach (v treťom a v piatom výroku) zostalo uznesenie
súdu prvej inštancie nedotknuté (§ 367 ods. 2 C.s.p.).

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).