Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/72/2011 z 24. 4. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 24. apríla 2012, sp. zn. 24Co/72/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2106223401.5 Krajský súd Trnava | 24Co/72/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2106223401.5 | 2012-04-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu, Iné Citované ustanovenia: § 451 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/efcd0a29-1447-4a55-81ca-ae89ace9838b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2106223401.5 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/72/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106223401
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2106223401.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Petra Príbelská, PhD. a JUDr. Magdaléna Krajčovičová, v právnej veci navrhovateľa: N. K., nar.
X.X.XXXX, bytom D. XXXX/XX, R., proti odporcovi: Bytové družstvo so sídlom v Trnave, IČO: 00 175
480, Beethovenova 26, Trnava, zastúpenému advokátom: JUDr. Dušan Slanina, so sídlom Bradlanská
2, Trnava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo
dňa 7.12.2010, č.k. 19C/101/2006-220 a proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 8.12.2010, č.k.
19C/101/2006-225, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p
o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd priznal R. C. a.s. sumu 31,61 Eur a upravil učtáreň
Okresného súdu Trnava, aby po právoplatnosti tohto uznesenia poukázala R. C. a.s. sumu 31,61 Eur.
Rozhodnutie prvostupňový súd s poukazom na § 91 ods. 4 písm. a) a § 92 ods. 10 zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách stručne odôvodnil tým, že banka podala súdu vyžiadanú správu, preto jej súd priznal
uplatnenú úhradu nákladov vo výške 31,61 Eur podľa faktúry č. 2830531 zo dňa 29.11.2010.

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa, odporcovi
nepriznal náhradu trov konania a navrhovateľovi uložil zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 31,61
Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Trnava. Rozhodnutie prvostupňový súd
s poukazom na § 185a ods. 1 a 2, § 185d ods. 2 a § 185e O.s.p., § 415, § 420 ods. 1 a § 424 Občianskeho
zákonníka odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že na základe žiadosti
navrhovateľa, uznesením č. k. Nsa 5/02-6 zo dňa 23.1.2003, právoplatným dňa 17.3.2003 Okresný súd
Trnava prijal do súdnej úschovy finančnú čiastku 46.696,50 Sk, ktorá bola zložená v prospech Bytového
družstva so sídlom v Trnave. Dôvodom zloženia uvedenej finančnej čiastky do súdnej úschovy bola
skutočnosť, že na súde sa viedol spor, kde žalovaným bol N. K. - navrhovateľ v predmetnom konaní,
žalobcom bolo Bytové družstvo so sídlom v Trnave - odporca v predmetnom konaní. Zložiteľ zložil
peňažnú sumu do úschovy v domnení, že mu nebudú narastať poplatky z omeškania. Následne zložiteľ
N. K. požiadal o vydanie finančnej hotovosti zo súdnej úschovy, preto súd vyzval Bytové družstvo so
sídlom v Trnave, aby sa vyjadrilo, či súhlasí s jej vydaním. Zástupca Bytového družstva so sídlom v
Trnave dňa 13.4.2006 vyslovil nesúhlas s vydaním predmetu úschovy v prospech zložiteľa. Finančná
hotovosť bola napokon zložiteľovi N. K. vydaná až na základe uznesenia Okresného súdu Trnava č.
k. 20Nsa/5/2002-63 zo dňa 23.2.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 2.4.2010, ktoré bolo vydané



na základe rozhodnutia Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/20/2009-159 zo dňa 2.12.2009, ktorým
súd uložil príjemcovi - Bytovému družstvu so sídlom v Trnave povinnosť súhlasiť s vydaním predmetu
úschovy. Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady škody na úrokoch za každý rok odo
dňa 21.11.2002 až do zaplatenia vo výške 17,6% zo sumy 46.696,50 Sk s odôvodnením, že suma, ktorú
vložil do súdnej úschovy nemala byť prijatá do súdnej úschovy, keď neboli splnené podmienky, odporca
proti tomuto rozhodnutiu nepodal odvolanie, následkom čoho podľa jeho názoru súhlasil s uložením
sumy do súdneho depozitu, čím mu spôsobil škodu na úrokoch, nakoľko nemohol disponovať s peniazmi.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za
škodu v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti, existencia škody,
príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosť a škodou a zavinenie. V danej veci, napriek
tomu, že neboli splnené zákonné podmienky pre samotné prijatie finančnej hotovosti do súdnej úschovy,
súd na základe žiadosti navrhovateľa ako zložiteľa postupoval ďalej v konaní o úschovách v súlade s
Občianskym súdnym poriadkom a vyzval príjemcu - odporcu o vyjadrenie, či súhlasí s vydaním predmetu
úschovy. Odporca napriek tomu, že mal vedomosť o vložení finančnej hotovosti do súdnej úschovy v jeho
prospech i o dôvode vloženia, odoprel udelenie súhlasu, napriek tomu čo tvrdil v predmetnom konaní,
že sa nepovažoval za príjemcu a veriteľa. Týmto svojim konaním opomenul vykonať to, čo malo byť v
súlade s právom vykonané, to znamená, pokiaľ sa nepovažoval za príjemcu a vecne legitimovaného
v konaní o úschovách, takýmto spôsobom mal i konať, nemal teda dôvod odoprieť súhlas s vydaním
predmetu úschovy. Podľa názoru súdu si odporca týmto opomenutím svojej právnej povinnosti založil
svoju zodpovednosť za prípadnú škodu vzniknutú navrhovateľovi v zmysle citovaných ustanovení §§
415, 420 ods. 1, 424 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu však v danom prípade pre vznik
zodpovednosti odporcu za škodu absentuje splnenie ďalšej základnej podmienky a to vznik - existencia
škody. Navrhovateľ si v predmetnom konaní uplatnil náhradu škody v podobe ušlého zisku. Tak ako
konštatoval krajský súd vo svojom rozhodnutí v predmetnej veci, tento ušlý zisk ku ktorému malo
dôjsť tým, že navrhovateľ nemohol užívať predmetné finančné prostriedky nie je možné automaticky
stotožniť s výškou úroku z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako
to uplatňuje navrhovateľ, keďže úrok z omeškania v zmysle citovaného zákonného ustanovenia patrí
veriteľovi ako sankcia za omeškanie s plnením peňažného dlhu dlžníkom Výška škody v danom prípade
by, podľa názoru krajského súdu, skôr zodpovedala ušlému zisku v podobe priemernej úrokovej miery,
ktorú poskytovali banky v mieste sídla navrhovateľa v čase vzniku škody pri danom objeme finančných
prostriedkov za dané obdobie. Keďže navrhovateľ nevedel preukázať, aká skutočná škoda mu vznikla,
súd požiadal peňažné ústavy v mieste bydliska navrhovateľa o správu, aká bola priemerná úroková
miera v prípade, ak klient dňa 13.4.2006 vložil do ich banky peňažnú hotovosť vo výške 46.696,50 Sk,
ktorú následne vybral dňa 3.4.2010, pričom súd žiadal zohľadniť priemernú úrokovú mieru pri takomto
vklade pri využití rôznych produktov, resp. súd žiadal vyčísliť, aký by bol priemerný výnos, ak by uvedená
suma v uvedenom období bola vložená v ich banke, pričom súd žiadal zohľadniť priemerný výnos pri
využití rôznych produktov ktoré boli k dispozícií a zohľadniť i prípadné výdavky spojené s vedením účtu
a iné výdavky. Čo sa týka obdobia, ktoré súd ohraničil, súd je toho názoru, že pokiaľ odporcovi vznikla
zodpovednosť za škodu, škoda vznikla až dňom, kedy nesúhlasil s vydaním predmetu úschovy, keď v
zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, prípadne v zmysle § 424 Občianskeho zákonníka, za škodu
môže škodca zodpovedať až odkedy sa dopustil opomenutia. Následne navrhovateľ si mohol finančnú
hotovosť vyzdvihnúť dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o vydaní
predmetu úschovy, t. j. dňa 3.4.2010. Zo správ peňažných ústavov a to VÚB, a.s. Bratislava a
Tatra banka, a.s. Bratislava, vyplýva, že pokiaľ by suma, ktorá bola predmetom súdnej úschovy bola
v uvedenom období uložená v banke, výnos by bol nižší ako poplatky spojené s vedením účtu. Preto
mal súd za to, že navrhovateľ v predmetnom konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že
zložením finančnej hotovosti v súdnej úschove a tým, že nemohol disponovať finančnou hotovosťou,
mu vznikla nejaká škoda, či v podobe ušlého zisku, resp. iná škoda. Navrhovateľ namietal správy z
peňažných ústavov, sám však nepreukázal, hoci dôkazné bremeno bolo na ňom, že by vložením sumy
do peňažného ústavu získal v uvedenom období nejaký výnos, napokon ani nepreukázal, že by takýmto
spôsobom nakladal so svojimi finančnými prostriedkami.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím ustanovenia
§ 150 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, za ktoré považoval skutočnosť, že odporca porušením právnej povinnosti tak, ako
to súd odôvodnil v tomto rozhodnutí spôsobil, že navrhovateľ po dobu takmer štyroch rokov nemohol
disponovať so svojimi finančnými prostriedkami.



O trovách konania štátu súd rozhodol v súlade s ustanovením § 148 ods. 1 O.s.p. tak, že zaviazal
navrhovateľa, ktorý bol v konaní neúspešný, zaplatiť štátu náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v
súvislosti so zaplatením faktúry vystavenej R. C., a.s., C. za poskytnutú bankovú informáciu vo výške
31,61 eur, priznané uznesením č.k. 19C/101/2006-220 zo dňa 7.12.2010, keď u navrhovateľa nezistil
predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Proti uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa vo veci samej
nesprávne postupoval, robil zbytočné prieťahy a konal neefektívne, keď oslovoval viaceré banky s
otázkou, ktorá sa netýkala danej veci, súd mal k dispozícii výšku úrokov, a to na základe rozhodnutia vo
veci sp.zn. 18C/280/2000. Navrhovateľ považuje poplatok banke vo výške 31,61 Eur za neprimerane
vysoký, priemerné výšky úrokov sú dostupné aj na internete.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil a odporcu zaviazal zaplatiť mu spôsobenú škodu vo výške 17,6% ročne
od 21.11.2002 do zaplatenia a náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa
navrhovateľa úmyselne diskriminuje tak, že vo veci uprednostňuje protiprávne konanie odporcu.
Navrhovateľovi bola spôsobená škoda odporcom, keď bol nútený vložiť sumu 46.696,50 Sk do súdneho
depozitu, aby nemusel platiť úrok z omeškania 17,5%, ktorý odporca dodatočne uplatňoval. Keď bol
navrhovateľ odsúdený na zaplatenie 17,5% ročného úroku z omeškania, tak má právo na zaplatenie
odporcom spôsobenej škody ako ušlý zisk vo výške 17,6% ročne, spôsobenej nemožnosťou disponovať
zloženou finančnou hotovosťou. Keby bol navrhovateľ použil vloženú sumu v podnikateľskej činnosti,
ušlý zisk by predstavoval oveľa vyššiu sumu. Zisťovanie výšky úrokov v bankách bolo neefektívne s
úmyslom zbaviť odporcu povinnosti zaplatenia spôsobenej škody a dokonca navrhovateľa potrestať
tým, že ho súd zaviaže zaplatiť neprimerane vysokú sumu 31,61 Eur za zisťovanie údajov v banke.
Navrhovateľ nechápe, ako súd mohol dospieť k názoru, že poplatky za vedenie účtu by boli vyššie ako
samotný výnos. Vedenie účtu v banke slúži na rôzne bankové operácie a nie výlučne k peňažnému
výnosu, ako napr. vklady s dobou viazanosti.

Odporca odvolací návrh nepodal. K odvolaniu navrhovateľa doručil prostredníctvom svojho právneho
zástupcu písomné vyjadrenie, ktorým navrhol rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny
potvrdiť, súd postupoval presne v intenciách a právneho názoru odvolacieho súdu. Navrhovateľ nebol
nútený predmetnú sumu 46.696,50 Sk vkladať do úschovy súdu, z jeho strany išlo o špekuláciu, nemohol
sa takto vyhnúť úrokom z omeškania, navrhovateľ mohol s uvedenou sumou podnikať alebo inou formou
dosiahnuť zhodnotenie aj na prípadný úrok 17,5% . To, že mu bolo zatiaľ neprávoplatne uložené zaplatiť
istinu so 17,5% úrokom z omeškania v roku 2000 neznamená, že na také isté percento má nárok aj v
roku 2010 či 2011, je treba rozlišovať úrok z omeškania a náhradu škody. Súd pri zisťovaní prípadnej
výšky škody, ktorá mohla navrhovateľovi vzniknúť, postupoval v súlade s pokynmi a právnym názorom
Krajského súdu v Trnave a zohľadnil výsledok oznámenia peňažných ústavov. Odporca si uplatnil
náhradu trov odvolacieho konania z titulu trov právneho zastúpenia vo výške 78,78 Eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že obe odvolania navrhovateľa
boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti
rozhodnutiam, proti ktorým je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania
majú základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.), preskúmal obe napadnuté rozhodnutia
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniam navrhovateľa nie je
možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie a aj napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sú
v celom rozsahu vecne správne.

Z obsahu spisu bolo zistené, že navrhovateľ sa žalobou doručenou prvostupňovému súdu dňa 4.5.2006,
s poukazom na § 185e O.s.p. domáhal, aby súd vydal rozhodnutie, že príjemca je povinný súhlasiť
s vydaním predmetu úschovy žiadateľovi. Poukázal na to, že lehota troch rokov od právoplatnosti
uznesenia o prijatí peňazí do úschovy už uplynula. Na základe jeho žiadosti o vydanie zloženej sumy



zo súdneho depozitu príjemca odoprel súhlas s jej vydaním. V doplnení návrhu zo dňa 24.2.2007 na
výzvu prvostupňového súdu poukázal na to, že prvostupňový súd v konaní Nsa 5/2002 protiprávne
prijal od neho do úschovy predmetnú sumu. Odporca proti uzneseniu o prijatí peňazí do úschovy zo
dňa 23.1.2003 nepodal odvolanie, následkom čoho nesprávne súhlasil s uložením sumy do súdneho
depozitu a tak mu spôsobil škodu na ročných úrokoch vo výške 17,6% od vloženia sumy do súdneho
depozitu dňom 21.11.2002, ktorú žiadal, aby súd uložil odporcovi nahradiť mu. Tým zároveň odporca
rozšíril pôvodný návrh aj o náhradu škody. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č.k.
19C/101/2006-84 zo dňa 29.9.2008 tak, že návrh v celom rozsahu zamietol.

Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 24Co/20/2009-159 zo
dňa 2.12.2009 v spojení s opravným uznesením č.k. 24Co/20/2009-173 zo dňa 2.2.2010, napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že uložil odporcovi ako príjemcovi povinnosť súhlasiť s vydaním
predmetu úschovy a to peňazí v sume 1.550,04 eur navrhovateľovi ako zložiteľovi a zároveň uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh v časti o náhradu škody. Vo zvyšnej časti,
v časti, ktorou bol zamietnutý návrh na náhradu škody, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetom konania tak zostalo rozhodnutie o nároku
navrhovateľa na náhradu škody.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný.

Krajský súd v Trnave už v rozsudku č. k. 24Co/20/2009-159 zo dňa 2.12.2009 poukázal na potrebu
použitia ustanovení § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka.

V zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosť a škodou a zavinenie. Porušenie právnej povinnosti je teda jeden zo základných a
nevyhnutných predpokladov vzniku zodpovednosti subjektu za škodu. Spočíva v existencii takého úkonu
škodcu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, ku ktorému môže dôjsť buď protiprávnym konaním
alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnený úkon je protiprávny
vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných



právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať, prípadne zo zmlúv alebo iných
právnych úkonov, prípadne i z porušenia § 415 Občianskeho zákonníka.

Z cit. § 415 Občianskeho zákonníka pritom vyplýva, že ak si niektorý účastník občiansko-právneho
vzťahu neplní svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z tohto ustanovenia treba vyvodiť, že
si neplní svoju právnu povinnosť a teda koná protiprávne. Potom zodpovedá za škodu i s poukazom
na § 420 ods. 1 O.s.p., ktorá vnikla v príčinnej súvislosti s týmto opomenutím. Je pri tom potrebné
neprehliadnuť, že za škodu môže škodca zodpovedať až odkedy sa dopustil opomenutia v zmysle §
415 Občianskeho zákonníka, prípadne konania proti dobrým mravom v zmysle § 424 Občianskeho
zákonníka.

Pri vzniku zodpovednosti podľa cit. § 424 Občianskeho zákonníka za škodu spôsobenú úmyselným
konaním proti dobrým mravom sa potom vyžaduje súčasne naplnenie troch podmienok, ktoré musia byť
naplnené kumulatívne: 1. úmyselné konanie proti dobrým mravom, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť
medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom a vznikom škody.

Pod úmyselným konaním proti dobrým mravom treba rozumieť úmyselné konanie priečiace sa morálnym
normám a pravidlám, ktoré sú všeobecne uznávané v demokratickej spoločnosti presadzujúcej slušnosť,
ohľaduplnosť, porozumenie a vzájomné rešpektovanie. Úmyselné konanie proti dobrým mravom
nerešpektuje tieto etické normy a nesie znaky neslušnosti, nepoctivosti, bezohľadnosti, ziskuchtivosti
a pod. Pri zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom môže ísť
buď o úmysel priamy (v prípade, ktorého zodpovedný subjekt vedel, že svojím konaním spôsobí škodu
a súčasne tento následok chcel spôsobiť), alebo nepriamy (v prípade, ktorého zodpovedný subjekt
vedel, že svojím konaním môže spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí bol s týmto dôsledkom
uzrozumený). V oboch prípadoch je teda rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť
zodpovedného subjektu, že svojím konaním spôsobuje škodu a že ju môže spôsobiť. Za škodu pritom
treba považovať majetkovú ujmu - zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred
škodnou udalosťou. Právna teória rozoznáva škodu skutočnú a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou sa
rozumie zmenšenie majetku poškodeného a pod ušlým ziskom to, čo by poškodený mohol získať nebyť
vzniku škody.

V danom prípade teda navrhovateľ uplatňuje náhradu škody v podobe ušlého zisku. Je potrebné
poukázať na to, že tento ušlý zisk ku ktorému malo dôjsť tým, že nemohol užívať predmetné finančné
prostriedky nie je možné automaticky stotožniť s výškou úroku z omeškania v zmysle ust. § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako to uplatňuje navrhovateľ. Výška škody v danom prípade by skôr
zodpovedala ušlému zisku v podobe priemernej úrokovej miery, ktorú poskytovali banky v mieste sídla
navrhovateľa v čase vzniku škody pri danom objeme finančných prostriedkov za dané obdobie. O vzťah
príčinnej súvislosti medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku úmyselného konania proti dobrým mravom, to znamená, ak je medzi nimi vzťah príčiny a
následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k úmyselnému konania proti dobrým mravom, nevznikla
by ani škoda.

Súd prvého stupňa postupoval dôsledne v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho
súdu, ktorým bol podľa § 226 O.s.p. viazaný, a na základe doplneného dokazovania dospel k správnemu
záveru, že odporca zodpovedá za škodu vzniknutú navrhovateľovi podľa ust. § 415, § 420 ods. 1 a §
424 Občianskeho zákonníka.

Napriek tomu, že neboli splnené zákonné podmienky pre samotné prijatie finančnej hotovosti do súdnej
úschovy, súd na základe žiadosti navrhovateľa ako zložiteľa postupoval ďalej v konaní o úschovách
v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a vyzval príjemcu - odporcu o vyjadrenie, či súhlasí s
vydaním predmetu úschovy. Odporca napriek tomu, že mal vedomosť o vložení finančnej hotovosti do
súdnej úschovy v jeho prospech i o dôvode vloženia, odoprel udelenie súhlasu, napriek tomu čo tvrdil
v predmetnom konaní, že sa nepovažoval za príjemcu a veriteľa. Týmto svojim konaním opomenul
vykonať to, čo malo byť v súlade s právom vykonané, to znamená, pokiaľ sa nepovažoval za príjemcu a
vecne legitimovaného v konaní o úschovách, takýmto spôsobom mal i konať, nemal teda dôvod odoprieť



súhlas s vydaním predmetu úschovy. Odporca týmto opomenutím svojej právnej povinnosti založil svoju
zodpovednosť za prípadnú škodu vzniknutú navrhovateľovi v zmysle citovaných ustanovení §§ 415, 420
ods. 1, 424 Občianskeho zákonníka.

V danom prípade pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu však absentuje splnenie ďalšej základnej
podmienky a to vznik - existencia škody. Navrhovateľ si v predmetnom konaní uplatnil náhradu škody v
podobe ušlého zisku, ku ktorému malo dôjsť tým, že navrhovateľ nemohol užívať predmetné finančné
prostriedky. Tento ušlý zisk nie je možné automaticky stotožniť s výškou úroku z omeškania v zmysle
ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako to uplatňuje navrhovateľ, keďže úrok z omeškania
v zmysle citovaného zákonného ustanovenia patrí veriteľovi ako sankcia za omeškanie s plnením
peňažného dlhu dlžníkom Výška škody v danom prípade zodpovedá ušlému zisku v podobe priemernej
úrokovej miery, ktorú poskytovali banky v mieste sídla navrhovateľa v čase vzniku škody pri danom
objeme finančných prostriedkov za dané obdobie.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ nevedel preukázať, aká skutočná škoda mu vznikla, prvostupňový súd
požiadal peňažné ústavy v mieste bydliska navrhovateľa o správu, aká bola priemerná úroková miera
v prípade, ak klient dňa 13.4.2006 vložil do ich banky peňažnú hotovosť vo výške 46.696,50 Sk, ktorú
následne vybral dňa 3.4.2010, pričom súd žiadal zohľadniť priemernú úrokovú mieru pri takomto vklade
pri využití rôznych produktov, resp. súd žiadal vyčísliť, aký by bol priemerný výnos, ak by uvedená suma
v uvedenom období bola vložená v ich banke, pričom súd žiadal zohľadniť priemerný výnos pri využití
rôznych produktov ktoré boli k dispozícií a zohľadniť i prípadné výdavky spojené s vedením účtu a
iné výdavky. Čo sa týka obdobia, ktoré súd ohraničil, súd je toho názoru, že pokiaľ odporcovi vznikla
zodpovednosť za škodu, škoda vznikla až dňom, kedy nesúhlasil s vydaním predmetu úschovy, keď v
zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, prípadne v zmysle § 424 Občianskeho zákonníka, za škodu
môže škodca zodpovedať až odkedy sa dopustil opomenutia. Následne navrhovateľ si mohol finančnú
hotovosť vyzdvihnúť dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o vydaní
predmetu úschovy, t. j. dňa 3.4.2010.

Zo správ peňažných ústavov a to VÚB, a.s. Bratislava a Tatra banka, a.s. Bratislava, súd prvého stupňa
správne vyhodnotil, že pokiaľ by suma, ktorá bola predmetom súdnej úschovy, bola v uvedenom období
vložená v banke, výnos by bol nižší ako poplatky spojené s vedením účtu. Pri vyčíslení výnosu v Tatra
banke súd vychádzal z uvedenej priemernej úrokovej miery vo výške 0,766 %, teda výpočtom bolo
zistené, že ak by suma vo výške 46.696,50 Sk bola vložená v období od 13.4.2006 do 3.4.2010 t. j. tri
roky a 333 dní pri uvedenej úrokovej miere by výnos predstavoval sumu 46,80 eur. Poplatky spojené
s vedením účtu by predstavovali i pri najnižšie určenej výške mesačného poplatku bankou za vedenie
účtu (2,29 eur mesačne počas celého obdobia) sumu minimálne 107,63 eur (47 mesiacov krát 2,29 eur).
Súd nepoužil správu zaslanú Slovenskou sporiteľňou, a.s. Bratislava z dôvodu, že bol zaslaný prehľad
produktov a úrokových sadzieb, ktorý bol neprehľadný. Z uvedeného je zrejmé, že poplatky za vedenie
účtu by boli vyššie ako samotný výnos. Preto mal súd za to, že navrhovateľ v predmetnom konaní
neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že zložením finančnej hotovosti v súdnej úschove a tým,
že nemohol disponovať finančnou hotovosťou, mu vznikla nejaká škoda, či v podobe ušlého zisku, resp.
iná škoda. Navrhovateľ namietal správy z peňažných ústavov, sám však nepreukázal, hoci dôkazné
bremeno bolo na ňom, že by vložením sumy do peňažného ústavu získal v uvedenom období nejaký
výnos, napokon ani nepreukázal, že by takýmto spôsobom nakladal so svojimi finančnými prostriedkami.

Nemožno preto dať za pravdu navrhovateľovi, ktorý neustále zotrváva na tom, že mu má byť priznaný
rovnaký úrok ako bol odporcovi priznaný úrok z omeškania vo výške 17,5% ročne. Ako už bolo uvedené
vyššie, ušlý zisk nie je možné automaticky stotožniť s výškou úroku z omeškania v zmysle ustanovenia
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako to uplatňuje navrhovateľ, keďže úrok z omeškania v zmysle
citovaného zákonného ustanovenia patrí veriteľovi ako sankcia za omeškanie s plnením peňažného dlhu
dlžníkom. Výška škody v danom prípade zodpovedá ušlému zisku v podobe priemernej úrokovej miery,
ktorú poskytovali banky v mieste sídla navrhovateľa v čase vzniku škody pri danom objeme finančných
prostriedkov za dané obdobie, po zohľadnení výdavkov s tým spojených.



Dôkazné bremeno na preukázanie vzniknutej škody zaťažovalo navrhovateľa, ktorý v tomto smere
neoznačil a ani nenavrhol žiadne dôkazy. Bolo preto v záujme navrhovateľa, keď súd oslovil banky za
účelom zistenia priemernej úrokovej miery, pri zohľadnení rôznych bankových produktov. Navrhovateľ
namietal závery z uvedeného zisťovania, sám však neuviedol žiaden konkrétny dôkaz, ktorým by
preukázal, že mohlo dôjsť k zhodnoteniu vloženej sumy a jeho rozsahu. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval
na to, že exitujú aj vklady s dobou viazanosti na určité obdobie, podľa názoru odvolacieho súdu ani táto
argumentácia neobstojí, nakoľko navrhovateľ vložil peniaze do súdnej úschovy za účelom splnenia dlhu
voči odporcovi, tieto prostriedky preto mali byť k dispozícii pre prípad splnenia dlhu, pričom čas plnenia
nebol vopred známy, preto ani vložené prostriedky nemohli byť časovo viazané ale mali byť k dispozícii
bez viazanosti.

Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o trovách konania štátu v súlade s ustanovením § 148 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku tak, že zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v konaní neúspešný, zaplatiť
štátu náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti so zaplatením faktúry vystavenej R. C., a.s., C.
za poskytnutú bankovú informáciu vo výške 31,61 eur, priznané uznesením č.k. 19C/101/2006-220 zo
dňa 7.12.2010, keď u navrhovateľa nezistil predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vo veci samej
i vo výroku o náhrade trov štátu, ako vo výroku vecne správny, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Čo sa týka napadnutého uznesenia, ktorým súd prvého stupňa priznal R. C. a.s. sumu 31,61 Eur, súd
správne vychádzal z ust. § 91 ods. 4 písm. a) a § 92 ods. 10 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách tiež
s poukazom na ust. § 128 O.s.p. a priznal banke za poskytnutú bankovú informáciu uplatnenú úhradu
vecných nákladov vo výške 31,61 Eur podľa faktúry č. 2830531 zo dňa 29.11.2010.

Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd konal neefektívne, keď oslovoval viaceré banky, pričom informácie
o úrokoch bolo možné zistiť aj na internete, odvolací súd zdôrazňuje, že potreba tohto zisťovania
vyplynula zo skutočnosti, že navrhovateľ neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz o prípadnej možnosti
zhodnotenia finančných prostriedkov, súd preto vykonal uvedené zisťovanie v jeho záujme, pričom
komplexné informácie v potrebnom rozsahu a za vymedzené časové obdobie nebolo možné zistiť len
z internetových stránok jednotlivých bánk, resp. pokiaľ mal navrhovateľ vedomosť, že na internete
sa nachádzajú všetky potrebné informácie, mohol sám tieto informácie vyhľadať a poskytnúť súdu.
K otázke, prečo nebolo možné vychádzať z výšky úroku z omeškania 17,5% sa súd už dostatočne
podrobne vyjadril v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozsudku.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd i napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

V zmysle § 142 ods. 1 O.s.p., ktorý v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. platí i pre odvolacie konanie, účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V zmysle § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody vhodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,
ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu
patril. To neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Občianske súdne konanie je v zásade spojené so zásadou zodpovednosti účastníka za výsledok
konania, ktorá je vyjadrená aj v ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Z tejto zásady však existuje výnimka vyjadrená v ust. § 150
ods. 1 O.s.p., ktorá umožňuje zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa.

Predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa.
Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu.



Je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania mohla v konkrétnych
prípadoch viesť k nežiaducej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej
veci, ale i v okolnostiach na strane účastníkov konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad
a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdení všetkých okolností konkrétnej
veci. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody osobné, majetkové a sociálne pomery účastníkov konania,
dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup účastníka v konaní. Pri posudzovaní výnimočnosti dôvodov
hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadnuť na pomery oboch strán konania.

Odvolací súd považuje za preukázané, že v danom prípade sú dané takéto dôvody hodné osobitného
zreteľa, tak ako to skonštatoval už prvostupňový súd, ktoré spočívajú najmä v okolnostiach danej veci,
keď bolo preukázané, že odporca porušením právnej povinnosti spôsobil, že navrhovateľ po dobu takmer
štyroch rokov nemohol disponovať so svojimi finančnými prostriedkami, pričom dôvodom zamietnutia
návrhu bolo neunesenie dôkazného bremena v časti preukázania výšky škody. Na základe týchto
skutočností považuje odvolací súd za dôvodné, aby si každý účastník znášal trovy konania, ktoré mu
vznikli, sám. Bolo preto dôvodným napadnutý rozsudok potvrdiť i v časti, ktorou súd náhradu trov
konania odporcovi nepriznal.

V odvolacom konaní bol síce plne úspešný odporca a preto by mu podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. prislúchalo právo na náhradu trov konania voči neúspešnému navrhovateľovi, odvolací
súd však vzhľadom na vyššie preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, aplikáciou ust. § 150 ods.
1 O.s.p. dospel k záveru, že je dôvodné odporcovi i náhradu trov odvolacieho konania nepriznať.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.