Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoE/50/2012 z 19. 3. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 19. marca 2013, sp. zn. 11CoE/50/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2708207913.1
Krajský súd Trnava | 11CoE/50/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2708207913.1 | 2013-03-19 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Iné, Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 53 ods. 4 písm. r) OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c94c07c8-f7df-4eda-af28-fe9a26177b36
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2708207913.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/50/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708207913
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2708207913.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: EXPRESS FINANCE, s.r.o., so sídlom Zámocká
30, Bratislava, IČO: 35 775 165, zastúpený Mgr. Ing. Tomášom Vítekom, usadeným euroadvokátom,
Škultétyho 1, Bratislava, proti povinnému: I. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, vedenej u súdneho
exekútora JUDr. Tomáša Peltznera, Exekútorský úrad Bratislava, Radlinského 27/B, pod sp. zn. EX
624/2008, o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, na odvolanie
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 22. septembra 2011, č.k. 2Er/4980/2008
- 27, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a
súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania nepriznal.

Právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 41, § 57 ods. 1 písm. g), ods.2 a § 58  E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z.
v znení neskorších zmien a doplnení - exekučného poriadku); § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní (ďalej tiež len „ZoRK“), §§ 2, 3 a 4 zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch
ako aj §§ 52 a 53 Občianskeho zákonníka,  keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že exekučný titul je v rozpore so zákonom. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj
s prihliadnutím na predmet činnosti dodávateľa uvedený vo výpise z Obchodného registra. Z okolností
uzatvárania zmluvy a najmä z ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní
zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou
osobou - nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd jednoznačne za preukázané, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je teda nutné okrem ustanovení všeobecných
obchodných podmienok, na ktoré sa odôvodnenie rozhodcovského rozsudku odvoláva, aplikovať aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Zmluvná podmienka -
rozhodcovská doložka, resp. zmluva dohodnutá v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve,
resp. vo všeobecných obchodných podmienkach, tvoriacich ich súčasť, individuálne nedojednaná je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou.  Neplatná rozhodcovská zmluva, resp. doložka nemôže založiť
právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný
a ako exekučný titul je neúčinný.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený, ktorý navrhol napadnuté uznesenie zrušiť.
Oprávnený uzavrel s povinným dňa 06.11.2006 úverovú zmluvu, ktorá je ako zmluvný typ upravená
výhradne v Obchodnom zákonníka a má charakter absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Mal
za to, že súd v priebehu preskúmania zákonnosti rozhodcovského konania posudzoval zmluvu podľa
takého znenia zákona, ktoré nebolo v čase uzatvárania platné a účinné, čím bol porušený zákaz
retroaktivity v zmysle § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z.



Vyjadrenie k odvolaniu povinný nepodal.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p. a § 45 ods. 3
z. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1
O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
(§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie  súdu prvého stupňa je vecne správne.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekučného konania nepriznal.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa s jeho závermi plne
stotožňuje s použitím ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzuje už len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.  K odvolacím argumentom
oprávneného sa však  žiada uviesť nasledovné :

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť,
možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu
vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe
tohto exekučného titulu. Ustanovenie § 45 zák. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ,,ZoRK“) umožňuje
exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v
tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe
rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda
nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40    písm. a) alebo
b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto
jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný
súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne
právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v    § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správností Súd totiž musí počas celej doby
vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Naviac vyššie
uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade prípadov
(napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05
Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že
systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS  vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu
ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné
nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé
podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom
zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je
povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi
poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú
podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný.



Z  formy a obsahu  oboch zmlúv je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárové“ zmluvy, ktorých predtlač
formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného,
pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku,
pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné,
že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení
od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie
spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné
aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa
č. 634/1992 Zb. Námietka odvolateľa, že § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať
na daný právny vzťah, s poukazom na vyššie uvedené preto neobstojí.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho
v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň
je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o
úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné
prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa
základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z., keď zároveň
nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v
§ 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3
písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis
derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Na základe vyššie uvedeného, sa preto odvolací súd stotožňuje s názorom
súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v
zmysle ust. § 2 zák. o  spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k
súladnému záveru so súdom prvého stupňa, že predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na
argumentáciu prvostupňového súdu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované
ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V



ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách.  V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3.

Podľa čl. 3 ods. 1, 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery  spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa
nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný
ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté,
nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj
napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc  a to i v tom období, keď ich zásady
neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil  jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie  prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípade sú rozhodcovské zmluvy vyjadrené iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s
ostatnými zmluvnými podmienkami v  zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému



konaniu. Takáto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy
podľa § 53 ods.1, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a
prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia
ich výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný
výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovské doložky dojednané účastníkmi (resp. právnym predchodcom oprávneného)
v zmluve o úvere ako aj v dohode o úhrade pohľadávky sú v priamom rozpore s cit. ust. § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetných zmlúv
Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008
neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred
01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej
podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho
eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i
Ústavného súdu SR.

Predmetné rozhodcovské doložky s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu sú neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a preto sú neplatné. Keďže
medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich
zák. č. 244/2002 Z.z., nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a
rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne
neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri
rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 ZoRK), súd žiadosť o udelenie poverenia  v zmysle
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietne.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne v zmysle ust. § 219 O.s.p. potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude
rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O.s.p.).

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlavo 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.