Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/433/2014 z 14. 4. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 14. apríla 2015, sp. zn. 15Co/433/2014, ECLI:SK:KSBB:2015:6812206562.1 Krajský súd Banská Bystrica | 15Co/433/2014 | ECLI:SK:KSBB:2015:6812206562.1 | 2015-04-14 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2cca6b2d-a4e2-46da-b8d1-0c83e0e97a9b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6812206562.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/433/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206562
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6812206562.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej a
sudcov JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO:
36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Revúca zo dňa 13. 03. 2014, č. k.: 4C/288/2012-52, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Navrhovateľ sa domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom,
t.j. zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
uplynutí zákonnej lehoty a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom. Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným
spisom a zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 17. 01. 2011 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 06. 05.
2011.

Konštatoval, že po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky tak,
ako je tomu v predmetnej zmluve o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, je v rozpore
s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv aj s ustanoveniami
smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993. V danom prípade ide o zmluvu, ktorou
sa nezakladá právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, čo
znamená, že neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia. Preto
žiadosť súdneho exekútora zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Zároveň uviedol, že lehotu 15 dní uvedenú v ust. § 44 ods. 2 EP na preskúmanie žiadosti o udelenie
poverenia exekútora považuje za extrémne krátku na to, aby mohol preskúmať rozhodcovský rozsudok
a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pripomenul, že v súvislosti so
vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je potrebné poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu
vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch. Exekučný súd bol povinný dôsledne skúmať,



či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Okrem iného je povinný skúmať,
či podklad, na základe ktorého exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým
exekučným titulom. Poukázal na názor Ústavného súdu SR v uznesení zo dňa 3. marca 2011, č. k.: IV. ÚS
60/2011-13, na základe ktorého môže vnútroštátny súd ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej
doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku a vyvodiť z toho patričné dôsledky, ktoré
podľa vnútroštátneho práva z toho vyplývajú. Taktiež odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 18. januára 2012, sp. zn.: 6 Cdo/143/2011, z ktorého vyplynulo oprávnenie všeobecného súdu (aj
povinnosť) skúmať priebeh rozhodcovského konania.

Exekučný súd uvedomujúc si, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu,
vzhľadom na zložitosť veci, význam konania pre oprávneného a povinného, časovú náročnosť
posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi EÚ
preskúmal predložený rozhodcovský rozsudok. Dospel k záveru, že v rámci uvedeného postupu
exekučného súdu nedošlo k prieťahom v konaní a exekučný súd bol oprávnený skúmať, či predložený
exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) nie je v rozpore so zákonom. Zdôraznil, že štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch
podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť. Uzavrel, že nemal preukázaný tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu a svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 9
ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; o
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonné podmienky. Trval na osobnej účasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie,
čím došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného
súdu o dodržaní zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými
v odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v
jeho neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
dôvodu určil sám. Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v
zákonnej lehote a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec
nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Poukázal na to, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s konaním dlžníka. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému. Namietol, že súd v rozhodnutí
nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných „prielohov“ zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právu na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Súd sám
zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd
zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.
1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.



Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako
exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a
súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
v rozpore so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom
okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých
sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z
prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa
odporcovi na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania,
okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Vyjadrenie odporcu k návrhu riadne doručil
navrhovateľovi prostredníctvom pošty. K spisu okresného súdu je pripojený v napadnutom rozsudku
uvedený konkrétny exekučný spis ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi
podľa návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda. Treba
zdôrazniť, že okresný súd na prejednanie veci samej nariadil pojednávanie, na ktoré sa navrhovateľ a ani
jeho právny zástupca nedostavili, pričom doručenie predvolania mali riadne vykázané. Svoju neúčasť
neospravedlnili a ani nepožiadali o odročenie pojednávania. Námietky navrhovateľa v tomto smere sú
irelevantné.

Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal
všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým
rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi
okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc
na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva, že okresný súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právnych
predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu o nenaplnení predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu za správny, pretože
navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v spornom exekučnom
konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods.
1 O. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a
procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či
došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp.
zn. 3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného
sudcu riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného sudcu navrhovateľ v odvolaní neuviedol.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho
neprítomnosti a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať



pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu. Z obsahu spisu taktiež vyplynulo, že navrhovateľ nežiadal
o zrušenie pojednávania z dôvodu, že zákonný sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, prípadne že podal ústavnú sťažnosť. O námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej
navrhovateľom nadriadený súd riadne rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného
súdu nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný
odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľovi bolo riadne
doručené aj vyjadrenie odporcu k návrhu. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo
ani v rámci dokazovania. Okresný súd sa oboznámil s exekučným spisom, ktorý ako dôkaz navrhol
vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania s tým, že navrhovateľ
bol účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených
skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia
exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy, pretože z exekučného spisu vyplýva, že
všetky rozhodnutia boli navrhovateľovi riadne doručené. Odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel
k záveru, že k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu,
ktorý by napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, pretože navrhovateľ nenavrhol prerušiť konanie
a o takomto návrhu ani okresný súd nerozhodoval. Navrhovateľ nebol vylúčený z uplatnenia žiadneho
svojho procesného oprávnenia a postup okresného súdu je plne odôvodnený ust. § 101 ods. 2 O. s. p.

Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej
lehote. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom
postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty. Súdna
prax sa však ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp.
zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013). Preto v
prípade, ak okresný súd v zhode s odvolacím súdom z pripojeného exekučného spisu zistil, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
dňa 17. 01. 2011 (v tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému
postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný
súd ju zamietol uznesením zo dňa 06. 05. 2011, uvedený postup a obdobie nemožno považovať za
nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní) a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a
materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Z exekučného spisu vyplýva, že exekučný
súd nebol v uvedenom období nečinný a vykonával viaceré procesné úkony vedúce k rozhodnutiu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd podotýka,
že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je
ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je
exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou
ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k



posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho
vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn.
6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
R 68/2013, ale aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa
22.05.2013, sp. zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp.
zn. 5MCdo/25/2012 zo dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri
aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn.
II.ÚS/545/2010 zo dňa 09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho
dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti O. P. zo dňa 16. 11. 2010).
Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Odvolací súd dodáva, že vzhľadom na čas doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP 15 dňová lehota neplatí, keďže išlo o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. d).

Nakoniec navrhovateľ v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý
sa podľa neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Ani v tomto smere však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu okresnému súdu nič vytknúť. Nakoľko
navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup
exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení
rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto
v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom
rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.
s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca bol v
odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu voči plne neúspešnému navrhovateľovi právo
na náhradu trov konania. Keďže odporca nedal návrh na náhradu trov odvolacieho konania v súlade s
§ 151 O. s. p., odvolací súd mu ich nepriznal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.