Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/748/2015 z 12. 2. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 12. februára 2017, sp. zn. 23Co/748/2015, ECLI:SK:KSTT:2017:2714202644.1 Krajský súd Trnava | 23Co/748/2015 | ECLI:SK:KSTT:2017:2714202644.1 | 2017-02-12 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 101 OZ, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4b72f16d-f5b2-4b2d-ae11-e56c5543519d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2714202644.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/748/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714202644
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2714202644.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň:
JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, B., o
zaplatenie 1.411,87 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica
č. k. 2C/267/2014-73 zo dňa 09. júla 2015 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalobu zamietol a druhým
odsekom výroku rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 52 ods. 1, 2, 3 § 100 ods. 1, § 101
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 497, § 499, § 501, § 502, § 503, § 504 Obchodného zákonníka
(ďalej len ObZ), § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, § 5b, § 23a zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vecne argumentoval tým, že
vykovaným dokazovaním mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa
a.s.) uzatvoril so žalovanou zmluvu o splátkovom úvere dňa 23.08.2005, na základe ktorej bol
žalovanej poskytnutý úver 50.000,- Sk (1.659,70 eura) pri úrokovej sadzbe 17,30 % p.a., dohodnutej
mesačnej splátke 1.307,- Sk (43,38 eura), s dohodnutou splatnosťou prvej splátky 20.9.2005 a konečnou
splatnosťou úveru dňa 20.8.2010. Žalobca v danej veci vystupuje ako podnikateľ, ktorý koná v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná ako spotrebiteľ, ktorá nemá postavenie podnikateľa,
a ktorá nemohla ovplyvniť podstatný obsah zmluvy a ani obsah všeobecných obchodných podmienok
k zmluve. Súd dospel k záveru, že v tomto prípade bola uzatvorená formulárová spotrebiteľská
zmluva. Text zmluvy bol vopred pripravený, dlžník ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym podstatným
spôsobom zasahovať do jej obsahu a ani do obsahu príslušných obchodných podmienok tvoriacich
neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Hoci je v zmluve uvedené, že účastníci uzatvoril zmluvu podľa § 497 a nasl.
ObZ, ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu vzhľadom na charakter postavenia účastníkov. Súd vychádzal
z toho, že v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 zb. o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzatvorenia
zmluvy sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa ObZ. Právny predchodca žalobcu konal
pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalovaná zmluvu uzatvorila ako
spotrebiteľ, lebo pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy vystupovala ako fyzická osoba nekonajúca v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, spotrebiteľský úver jej bol poskytnutý na
iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Súd ustálil, že právny vzťah medzi



účastníkmi založený predmetnou zmluvou o splátkovom úvere je nevyhnutné posudzovať podľa zák.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu
na to, že predmetná zmluva je tzv. absolútny obchod. S poukazom na vyššie uvedené a vychádzajúc
zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom
prípade je zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť
pred všeobecnou úpravou, ktorou je ObZ súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania
podľa ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. S prihliadnutím na
§5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1.5.2014 sa súd vyporiadal ex offo
s otázkou možného premlčania uplatneného nároku. Vychádzal z toho, že ako orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku,
ktorá bráni uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi. Premlčanie je kvalifikované
plynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou premlčania. Zmyslom
tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť
na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje nároky a zároveň
aj zabrániť tomu, aby povinné osoby nebolo po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje
povinnosti. Po vykovanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť, pretože
nárok žalobcu je premlčaný (posudzujúc ho podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa). Na základe
zmluvy o splátkovom úvere z 23.8.2005 boli zmluvné strany dohodnuté na splácaní úveru mesačne po
1.307,- Sk (43,38 eura) vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalobca sa žalobou domáha zaplatenia sumy 1.411,87
eura, ktorá pozostáva z neuhradenej istiny úveru 1.208,06 eura a z riadneho úroku v sume 203,81 eura.
Žalobca si taktiež uplatňuje úrok z omeškania z dlžnej istiny od 14.12.2012 do zaplatenia. Súd vychádzal
z všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty (podľa OZ) a dohodnutej konečnej splatnosti celého úveru k
20.8.2010. Žalobcovi začala plynúť premlčacia lehota od 20.8.2010 a uplynula 20.8.2013. Žaloba bola
bol súdu doručená 28.4.2014, t. j. po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty. O náhrade trov konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. Úspešná žalovaná si trovy konania neuplatnila, preto jej súd
trovy konania nepriznal.

3. Proti rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
alebo ho zmenil tak, že návrhu vyhovie a uplatnil si náhradu trov konania. Podľa žalobcu súd vec
nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Žalobca namietal, že súd na daný prípad
nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo
potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny
obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Zmluva bola
uzavretá 23.8.2005 a v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 OZ sa na zmluvu o úvere, ktorá
bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka nevzťahovali. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej
zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným
ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani
platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred
1.1.2008 sa spravujú ustanoveniami ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov. V tomto smere žalobca
poukazuje na viaceré rozhodnutia súdov, a to rozhodnutie NS SR sp. zn. 7MCdo 7/2014 z 24.3.2015,
rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo 3/2011 z 28.4.2011, rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo 4/2012 z
27.3.2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013 15Co 132/2013, zo dňa
30.10.2013, sp. zn. 15Co/28/2013, ako aj ďalšie rozhodnutia krajských súdov, z ktorých vyplýva, že na
danú vec je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca tiež poukázal na rozsudok
NS SR sp. zn. 4Obo 54/2007 zo 17.6.2008, v ktorom NS vyjadril právny názor, že premlčacia lehota
začne plynúť po lehote splatnosti celého úveru. Konečná splatnosť úveru na stala 20.8.2010, žaloba
bola podaná 28.4.2014, kedy nárok premlčaný nebol.

4. Žalobca nesúhlasil s tým, že súd na daný prípad aplikoval § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, ktorý nadobudol účinnosť 01.05.2014. Poukázal na článok 1 ods. 1 Ústavy SR, nálezy
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24.05.1995, PL. ÚS 36/95 z 03.03.1996, ako aj na čl. 125
ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a nález Ústavného súdu SR z 8.3.2011, III. ÚS 348/06-42.
Aplikáciou § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy
SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho
práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového



protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému
a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť
sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom
zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, v ktorom
prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliadať na nemožnosť
uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo
inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by
zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu.
Aplikáciou § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za
akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo
k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a
závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Prijatím § 5b ZoOS zákonodarca zašiel ešte ďalej a
porušil tým Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému súdu a
narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu. Priamym aplikovaním § 5b zákona
o ochrane spotrebiteľa súd porušil zásadu stanovenú v článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v
súlade s Ústavou SR. Žalobca si v konaní uplatnil svoj nárok žalobou 28.4.2014, pričom predmetné
ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až 01.05.2014. Poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 30.9.2014 sp. zn. 9Co/64/2013 a uznesenie Okresného súdu
Košice II zo 17.7.2015, sp. zn. 36C 117/2014, ktorým súd konanie prerušil do právoplatného skončenia
konania na Ústavnom súde SR o určenie, že ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. nie je v súlade s
čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Žalobca si uplatnil náhradu trov konania a právneho zastúpenia
prvoinštančného i odvolacieho konania.

5. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho
častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi
základ pre rozhodnutie, odvolací súd sa s odôvodnením súdu stotožňuje, k veci považuje za potrebné
dodať iba nasledovné:

9. Z obsahu spisu vyplýva, že pohľadávka žalobcu voči žalovanej ku dňu postúpenia pohľadávky
(13.12.2012) predstavovala sumu 2.036,60 eura, ktorá pozostáva z istiny 1.208,06 eura, riadneho úroku
203,81 eura, úroku z omeškania 624,73 eura. Ku dňu podania žaloby žalobca tvrdí, že žalovaná má
dlh 1.411,87 eura a tento pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 1.208,06 eura, z riadneho
úroku vo výške 203,81 eura a zákonného úroku z omeškania 9% z istiny 1.208,06 eura od 14.12.2012
do zaplatenia. Aktívna legitimácia žalobcu bola v konaní preukázaná zmluvou o postúpení pohľadávok



zo dňa 13.12.2012, ktorou SLSP a.s. postúpila svoju pohľadávku voči žalovanej na žalobcu. Súd prvej
inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca si pohľadávku voči žalovanej uplatnil po trojročnej
premlčacej lehote. Na základe zmluvy o splátkovom úvere z 23.8.2005 mala žalovaná splácať úveru
mesačne po 1.307,- Sk (43,38 eura) vždy k 20. dňu v mesiaci. Poslednú splátku mala žalovaná
zaplatiť 20.8.2010 a v rovnaký deň došlo ku konečnej splatnosti celého úveru. Žalobcovi začala plynúť
premlčacia lehota od 20.8.2010 a uplynula 20.8.2013. Žaloba bola bol súdu doručená 28.4.2014, t. j.
po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty.

10. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď otázku premlčania
posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a namietal aplikáciu § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa, pre jeho retroaktivitu. Žalobca podal žalobu v čase, keď § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa
nebol účinný.

11. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v § 387 a
nasledujúcich Obchodného zákonníka a v § 100 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Právna úprava
premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej
úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. Hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho
obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú
širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného
zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. V prípade spotrebiteľských
zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského
práva v širšom slova zmysle, t. j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú v
prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci
prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na
jeho vykonanie.

12. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok
na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle §
101 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované
ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia,
ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní
otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je
priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný
vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým
vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán.
Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa
vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

13. Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani
uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou,
sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje
zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.
Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie
spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo.

14. Je preto potrebné uzavrieť, že na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský
charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie.
Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn.
17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok



Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.6.2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

15. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý,
pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku
a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci
účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1.4. 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový
status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia
režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze
nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije
úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.

16. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015, sp. zn. 3 MCdo
14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené
pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 OZ. Rovnaký právny názor vyslovil
Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp.zn. 4 MCdo 17/2014.

17. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie v danom prípade nepostupoval správne, keď
aplikoval § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací súd
sa ani s touto odvolacou námietkou nestotožňuje.

18. V danom prípade síce žalovaná nenamietala premlčanie uplatneného nároku žalobcom, v zmysle
súdom prvej inštancie správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie
uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa.
Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.

19. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa
ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť
uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania
alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie
predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností
dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti
od 01.05.2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným
od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa
ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona
č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny
hlavne z dôvodu, že ide o procesnú normu, ktorá sa aj vo všeobecnosti aplikuje odo dňa jej účinnosti.

20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na
zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti
ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z.
účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie
nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa
riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy, a to bez ohľadu na to, že
žalobný návrh bol podaný pred účinnosťou tohto ustanovenia. V danom prípade ide o procesnú právnu



normu, ktorá ak nadobudla účinnosť v čase rozhodovania súdom, súd túto aplikuje okrem prípadov,
ak by prechodné a záverečné ustanovenia aplikáciu vylučovali. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd
prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu
nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať
na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 OZ, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka.
Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o premlčaní nároku žalobcu, ktorý sa stal splatným dňa
20.8.2010 v dôsledku zmluvne dohodnutej konečnej splatnosti úveru, 3-ročná premlčacia doba začala
plynúť dňa 21.8.2010 a uplynula 21.8.2013, návrh bol podaný na súd až dňa 28.4.2014.

21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade
s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná. Z dôvodu, že žalovaná ale preukázateľne a účelne nevynaložila žiadne výdavky v
súvislosti s týmto odvolacím konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd jej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.

23. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).



Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).