Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/111/2017 z 7. 8. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 7. augusta 2018, sp. zn. 11Co/111/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2116203232.2 Krajský súd Trnava | 11Co/111/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2116203232.2 | 2018-08-07 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f3f4833c-5217-4bfb-ba2c-3203ce80d081 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2116203232.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/111/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116203232
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116203232.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov
Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: AB 2 B.V., so sídlom
Strawinskylaan 933, 1077XX Amsterdam, Holandské kráľovstvo, registračné číslo: 572 79 667,
zastúpený splnomocnencom Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., IČO: 47 234 679,
so sídlom Ul. 1. Mája 173/11, Trenčín, adresa pre doručovanie: Teplická 7434/147, Piešťany, proti
žalovanej: L. L., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Q. XX, A., o zaplatenie 683,51 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 25. októbra 2016, č.k. 22C/44/2016-56,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov
konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním určil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 137,04 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 14.11.2015 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Z
odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že pôvodný žalobca spoločnosť AB 1 B.V. sa žalobou doručenou
súdu prvej inštancie dňa 12.2.2016 domáhal na žalovanej povinnosti zaplatiť mu sumu 683,51 eur spolu
s vyčísleným ročným úrokom z omeškania vo výške 7,94 eur a úrokom z omeškania vo výške 5,05%
ročne zo sumy 683,51 eur od 5.2.2016 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy zo
dňa 27.10.2015 boli pohľadávky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., vzniknuté z úverovej zmluvy
č. 4310127523 zo dňa 30.10.2013 postúpené žalobcovi. Na základe úverovej zmluvy bol žalovanej
poskytnutý úver vo výške 600 eur, ktorý sa zaviazal vrátiť v 60 mesačných splátkach po 25,72 eur.
S úhradou svojho záväzku bola žalovaná v omeškaní. Žalovaná bola právnym predchodcom žalobcu
vyzvaná listom zo dňa 27.10.2015 k splateniu celého zostatku úveru, ktorý pozostáva z nezaplatených
splátok po splatnosti upomienky a zmluvnej pokuty a zo zosplatnených budúcich splátok, keď zmluvné
pokuty a upomienky boli žalovanej vyúčtovávané v zmysle Hlavy 18 úverových zmluvných podmienok,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle
§ 297 písm. b) CSP. Právne vec posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, podľa § 1 ods. 2, § 2
písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
podľa § 52, § 53, § 37, § 39, § 544, § 517 ods. 2 O.z., podľa § 7 ods. 1, 2 Zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa. Mal z vykonaného dokazovania preukázané, že právny predchodca žalobcu Home
Credit Slovakia, a.s., ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 30.10.2013 Zmluvu o hotovostnom
úvere č. 4310127523, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej bezúčelový úver
vo výške 600 eur s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou vo výške 36,27% ročne, RPMN 43,7% a



priemernou hodnotou RPMN vo výške 25,21%. Žalovaná sa zaviazala uvedený úver v celkovej výške
1.335,60 eur zaplatiť v 60-tich mesačných splátkach vo výške 25,72 eur. Lehota splatnosti úveru bola
60 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci. Z predloženého výpisu čerpania
splátok a úhrad vyplýva, že žalovaná čerpala sumu úveru celkom 600 eur, pričom na splatenie úveru
zaplatila sumu celkom 462,96 eur. Listom zo dňa 27.10.2015 oznámil právny predchodca žalobcu
žalovanej zosplatnenie úveru v dôsledku omeškania s úhradou záväzkov vyplývajúcich z úverovej
zmluvy a vyzval ju na zaplatenie dlžnej čiastky vo výške 683,51 eur do 15 dní od odoslania výzvy. Podľa
pripojenej kópie poštového podacieho hárku bola predmetná výzva žalovanej zaslaná dňa 29.10.2015.
Súd prvej inštancie skonštatoval, že právny vzťah medzi stranami založený predmetnou úverovou
zmluvou je nevyhnutné posudzovať ako spotrebiteľský úver. Návrh súd prvej inštancie považoval za
podaný dôvodne a to len sčasti. Zmluva o úvere uzatvorená medzi veriteľom a spotrebiteľom v danom
prípade neobsahuje v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) údaj o výške, počte a termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom. Rovnako chýba v zmluve aj obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a
to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V takomto prípade sa spotrebiteľský úver považuje
v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného
vzťahu za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky 25,72 eur bez bližšej
špecifikácie, zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné ale
predstavuje prehľadné vymedzenie dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň
nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval nároky na ktoré nemá právo. Dlžník musí mať
od začiatku prehľad z akých položiek pozostávajú jednotlivé splátky, ako dlho bude úver splácať, čo
z jednotlivých splátok predstavuje istinu, koľko úrok a odmena veriteľa a kedy je v prípade riadneho
splácania úveru splatná posledná splátka. Účelom náležitosti ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) je teda
informovania spotrebiteľa aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie
poplatky, pretože potom je dostatočne určité akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené
a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky
splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. V zmluve chýba tiež ďalšia
náležitosť a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zmyslom § 9 ods. 2 písm. f) zákona
o spotrebiteľských úveroch bolo, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako
dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené
ustanovenie vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému
záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem doba
trvania zmluvy a pojem termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V danom prípade žalobca
napriek tomu, že ho v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázal, že zmluva obsahovala
údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny a iných poplatkov presne v tomto členení a údaj o konečnej
splatnosti úveru. Preto je potrebné spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca
tak má nárok iba na vrátenie nezaplatenej časti poskytnutých peňažných prostriedkov, nemá nárok na
zaplatenie úroku z úveru, ani poplatkov za upomienky, či za možnosť zmeny splátok alebo odloženia
splátok. Žalovaná z poskytnutého úveru 600 eur zaplatila sumu 462,96 eur, žalobca má tak nárok na
zaplatenie zvyšnej sumy poskytnutej istiny, t.j. 137,04 eur. V danom prípade súd dospel tiež k záveru,
že žalobcovi nepatrí ani nárok na zaplatenie poistného, ktoré malo byť žalovanou dojednané v bode
50 zmluvy. Z formy obsahu zmluvy je zrejmé, že jej text bol vopred pripravený veriteľom pre neurčitý
počet budúcich spotrebiteľov. Žalovaná, ak by aj ako spotrebiteľ mala možnosť oboznámiť sa s textom
tejto zmluvy pred jej podpisom, nesporne nemohla ovplyvniť jej obsah. Ustanovenie bodu 50 zmluvy
nemožno tak považovať za individuálne dojednané. Žalovaná nemala reálnu možnosť ovplyvniť obsah
tohto vopred veriteľom navrhnutého textu bodu 50 zmluvy, mohla iba zmluvu ako celok odmietnuť,
alebo ju prijať spolu s ustanovením o poistení výdavkov. Súd má za to, že v úverovej zmluve právny
predchodca žalobcu v jej bode 50 vopred vnútil konajúcej osobe, teda žalovanej, aj iný úkon, než
iba ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jej záujmu. Žalovaná sa súčasne jedným a tým istým
podpisom na predmetnej listine podpísala aj pod tú časť predtlače listiny, ktorá sa týka absolútne iného
právneho úkonu a to uzatvorenia poistenia pre prípad smrti následkom úrazu alebo invalidity následkom
úrazu, pričom žiadnym spôsobom nemohla prejaviť svoju vôľu, že o takéto poistenie nemá záujem,
prípadne má za iných podmienok. Nemala možnosť zvoliť si ani príslušného poisťovateľa. Dá sa tu tak
usudzovať na nedostatok vôle žalovanej vstúpiť do iného zmluvného vzťahu ako bol primárne vo sfére
jej záujmu. Takýto právny úkon, teda dojednanie o uzatvorení poistnej zmluvy je neplatný s poukazom
na ustanovenie § 37 ods. 1 O.z.. Právny predchodca žalobcu pri vyhotovení úverovej zmluvy postupoval
tiež v rozpore so zásadou dobromyseľnosti a s dobrými mravmi, keď dojednanie o poistení výdavkov
vyhotovil tak drobným písmom, že bolo skoro nečitateľné a tým vlastne využil omyl spotrebiteľa, ktorý



takýmto drobným písmenám len ťažko mohol venovať dostatočnú pozornosť. Takéto konanie právneho
predchodcu žalobcu ako dodávateľa je nutné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi
podľa § 3 ods. 1 O.z.. Žalobca si uplatňoval tiež zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 17 eur, ktorú si
uplatnil v zmysle § 2 Hlavy 18 sankcie účtované v dôsledku omeškania klienta úverových zmluvných
podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., tvoriacich neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy.
Úverové zmluvné podmienky sú napísané veľmi malým a hustým písmom, dojednanie o zmluvnej
pokute nie je žiadnym spôsobom zvýraznené, zaniká v rámci iných ustanovení. O netransparentnú
inkorporačnú doložku ide pritom aj vtedy, ak je uvedená menším písmom ako zmluvné podmienky,
ktoré predstavujú podstatné zložky zmluvy. Nakoľko spotrebiteľ sa môže domnievať, pričom stačí hrozba
tohto rizika, že menším písmom je písaný text, ktorý nemá veľký význam a tak existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podcení takúto časť textu. V súvislosti s uvedeným má súd
za to, že dojednanie o zmluvnej pokute nebolo súčasťou zmluvy, preto dojednanie o zmluvnej pokute
obsiahnuté v zmluvných podmienkach súd nemôže považovať za platné písomné dojednanie zmluvnej
pokuty, ako to vyžaduje § 544 ods. 2 O.z.. Funkcia zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách
je predovšetkým tá, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania, ktoré majú technický
a vysvetľujúci charakter. Nemá však slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložito formulovanej
a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o
ktorých predpokladá, že zrejme uniknú pozornosti spotrebiteľa. Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ
urobí, nespráva sa poctivo a takémuto dojednaniu nemožno priznať právnu ochranu. Súd zároveň
poukázal na nález Ústavného súdu ČR, sp.zn. 1 ÚS 3512/2011 z 11.11.2013, v zmysle ktorého „v rámci
spotrebiteľských zmlúv dojednanie zakladajúce právo na zmluvnú pokutu, rovnako ako aj rozhodcovská
doložka zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len súčasťou
samotnej spotrebiteľskej zmluvy, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis“. V uvedenom
prípade nebol splnený zákonný predpoklad dojednania zmluvnej pokuty v písomnej forme. Preto súd v
súlade s § 40 ods. 1 O.z. žalobu aj v tejto časti zamietol. Súd nárok žalobcu považoval za dôvodný iba v
časti zaplatenia istiny v sume 137,04 eur, z ktorej sumy priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške
5,05% ročne od 14.11.2015. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Podľa výsledku konania ako celku, bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu
20,05%, hrubý úspech žalovanej v rozsahu 79,95 % a tým je daný prevažne čistý úspech žalovanej v
rozsahu 59,90%, čo v konečnom dôsledku znamená právo žalovanej na náhradu účelne vynaložených
trov celého konania práve takýmto percentom. Pretože však žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli,
súd v súlade s článkom 17 základných princípov CSP priamo tak, že žalovanej sa náhradu trov konania
nepriznáva.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, v súvisiacom
výroku o náhrade trov konania podal v zákonom určenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že pokiaľ
sa týka nedostatku náležitostí a to rozdelenia splátok, tak na problematiku spotrebiteľských vzťahov sa
vzťahuje obligatórne Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o
spotrebiteľských úveroch a o zrušení Smernice Rady 87/102/ES. V súlade so zásadou proporcionality,
ktorá je spomenutá v článku 5 ods. 4 ZFEÚ sú štáty pri výkone svojich právomocí povinné dbať na to, aby
povinnosti uložené hospodárskym subjektom boli primerané. Smernica 2008/48 ES nebola do právneho
poriadku SR podľa žalobcu transponovaná správne, čím došlo k porušeniu zásady proporcionality už
samotným prijatím zákona č. 129/2010, ktorý zákon nereflektuje uvedené skutočnosti, pretože jednou
z obsahových náležitostí, ktoré musí zmluva o úvere obsahovať, je uvedená v článku 10 ods. 2 písm.
h) podľa smernice a to náležitosť: výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplneným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia. V zákone o spotrebiteľských úveroch takto uvedenú náležitosť nenájdeme.
Zákonodarca si ju modifikoval, je dôležité v tejto právnej veci zohľadniť rozhodnutie Súdneho dvora
vo veci C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti Klára Bíróová. Veriteľovi zo smernice vyplýva iba
povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi amortizáciu istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou, právo
spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky a to bezplatne a kedykoľvek počas
celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. Nie je povinnosťou veriteľa, aby v úverových zmluvách uvádzal
jednotlivé zložky na výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov ale stačí, ak uvedie iba
výšku, počet a frekvenciu splátok prípadne ich poradie. Povinnosťou veriteľa je uviesť v každej úverovej
zmluve zrozumiteľne a stručne len výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, čo v danom prípade
bolo splnené. Pokiaľ sa týka konečnej splatnosti, tak Súdny dvor judikoval, že nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Z



podmienok zmluvy o úvere relevantnej v tomto konaní môže spotrebiteľ bez väčších ťažkostí a s
istotou identifikovať termín konečnej splatnosti úveru, keďže musí len spočítať dobu 60 mesiacov od
poskytnutia úveru. V zmysle záväznej interpretácie Súdneho dvora je takéto určenie termínu dostatočné.
Nie je sporné, že odopretie úrokov a poplatkov, ktoré sú jediným ekonomickým benefitom veriteľa, z
poskytnutého úveru z dôvodu porušenia ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch o podstatných
náležitostiach predstavuje určitú formu sankcie. Táto sankcia v zmysle zásady proporcionality ako
jednej zo základných zásad práva EÚ musí byť primeraná závažnosti porušenia. Vnútroštátny súd v
zmysle záväzného a nadradeného práva EÚ nesmie automaticky pri akomkoľvek formálnom nedostatku
zmluvy o spotrebiteľskom úvere paušálne veriteľovi odoprieť všetky úroky a poplatky z úveru. Predtým
musí posúdiť, či opomenutie konkrétnych náležitostí výrazne znížilo, až zmarilo schopnosť spotrebiteľa
posúdiť výhodnosť daného úveru. Tento svoj záver musí v zmysle § 220 CSP, článku 46 Ústavy SR
a článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv riadne odôvodniť. Spotrebiteľ nepochybne
mohol posúdiť výhodnosť úveru a informovane sa rozhodnúť o jeho uzavretí. Z tohto dôvodu odopretie
priznania akýchkoľvek úrokov a poplatkov považuje žalobca za neprimerané, za rozpory s judikovaným
princípom proporcionality a preto za neprípustné. Navrhol predmetný rozsudok v zamietajúcej časti
zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania.

3. V priebehu odvolacieho konania žalobca oznámil zánik spoločnosti AB 1 B.V., ktorá ku dňu
18.10.2016 zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou AB 2 B.V., registračné číslo 57279667 so
sídlom Strawinskylaan 933, Amsterdam, Holandské kráľovstvo, ktorá spoločnosť sa stala právnym
nástupcom zaniknutého žalobcu, v dôsledku čoho odvolací súd uznesením zo dňa 18.7.2018 v súlade
s ustanovením § 64 CSP rozhodol, že bude pokračovať v konaní so spoločnosťou AB 2 B.V. so sídlom
Strawinskylaan 933, Amsterdam, Holandské kráľovstvo.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný
(§ 355 ods. 1 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania je vecne správny.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 22C/44/2016 je zaplatenie sumy
683,51 eur s príslušenstvom titulom nedoplatku zo Zmluvy o hotovostnom úvere č. 4310127523 zo dňa
30.10.2013 uzavretej medzi žalovanou a právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou Home Credit
Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, Piešťany.

6. Predmetom odvolacieho konanie je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá (potom ako bola žalovanej určená povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 137,04 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 14.11.2015 do zaplatenia) a v časti
náhrady trov konania, kde sa žalovanej náhrada trov konania nepriznala.

7. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku a pretože
odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval
správne hmotnoprávne ustanovenia, tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na
ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie však dodáva nasledovné:

8. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovanou uzavretá úverová zmluva dňa 30.10.2013, na základe
ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 600 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala zaplatiť v celkovej
výške 1.335,60 eur v 60 mesačných splátkach vo výške 25,72 eur pričom prvá splátka bola splatná po
mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, nasledujúce splátky boli splatné vždy v 15. deň v kalendárnom
mesiaci počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka.
Bola dojednaná RPMN vo výške 43,7%, priemerná hodnota RPMN 25,21%, a ročná úroková sadzba



vo výške 36,27%. Cieľom právnej úpravy zákonom o spotrebiteľských úveroch je ochrana spotrebiteľa
ako slabšej strany záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Ustanovenie § 9 ods. 2
stanovuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, teda s rozčlenením jednotlivých čiastok, nestačí uviesť len celkovú výšku splátok. Zo
základného gramatického výkladu § 9 ods. 2 písm. k) je zrejmé, že požiadavka na to, aby v zmluve o
spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet a termíny splátok sa vzťahuje osobitne
ako k istine, tak k úrokom, ako aj k iným poplatkom. Zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného
ustanovenia musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok ako istiny, tak aj úrokov, ako aj iných
poplatkov, aby bolo zrejmé, koľko z každej splátky sa započítava na istinu, koľko na úroky a koľko
na poplatky. Podľa názoru súdu zákonodarca pristúpil k prijatej právnej úprave po predchádzajúcich
skúsenostiach, kedy bolo bežné, že veriteľ si započítaval splátky najprv na úroky, poplatky a rôzne
sankcie a až naposledy na istinu (nebolo to v rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka), čo ale
spôsobovalo neprimerané zadlžovanie spotrebiteľov a narastanie ich dlhu. Pre spotrebiteľa (dlžníka)
je dôležité, aby sa splátka započítavala proporcionálne na všetky zložky, t.j. istinu a aj úroky a nie v
prevažnej miere najprv na úroky a poplatky a až neskôr na istinu, pretože takýto spôsob započítavania
splátky zvyšuje celkovú cenu plnenia. Predložená úverová zmluva zo dňa 20.05.2013 takýto konkrétny
splátkový kalendár neobsahovala. Takáto informácia je významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide
o jeho možnosť zhodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára výhodnosť poskytnutého
úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho prijateľný, resp. aby spotrebiteľ bol schopný
posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej žalobcom za poskytnutý úver. Podstatným v danom prípade
je to, že pokiaľ zákon kladie dôraz na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa OZ musí obsahovať aj ďalšie náležitosti - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, musí to
obsahovať samotná zmluva. Ak žalobca tvrdí, že predloží spotrebiteľovi na požiadanie amortizačnú
tabuľku, niet dôvodu, aby spotrebiteľovi nepredložil tabuľku, ktorá by zrozumiteľne uvádzala prehľad
splátok (v zmysle zákona) pri uzatváraní samotnej zmluvy. Rovnaký právny názor vyslovil aj NS SR v
svojom rozsudku zo dňa 29.11.2017 sp. zn. 7Cdo 128/2016 a 7Sžo 61/2015 z 28.06.2016.

9. Je pravdou, ako na to poukazuje žalobca v odvolaní, že v rozhodnutí Súdneho dvora z 09.11.2016 vo
veci C-42/15 o návrhu na začatie konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská
Streda rozhodnutím z 19.12.2014 a ktorý súvisí s konaním žalobcu proti Kláre Bíróovej súdny dvor
uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o
úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení z článku 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

10. Otázka priameho účinku právnych noriem EÚ sa vo všeobecnosti týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú právnu normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na
prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho
účinku Smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto prípade veriteľ proti spotrebiteľovi) v zásade
platí zákaz priameho (horizontálneho) účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu,
v ktorom stoja proti sebe jednotlivci.

11. Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú právny rámec pre realizáciu povinností súladného
výkladu vnútroštátnych noriem s právom EÚ. To ale neznamená, že tieto metódy môžu viesť k
akémukoľvek výsledku, len aby bol dosiahnutý cieľ smernice. Súdny dvor už sám stanovil medze,
ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. Súdny dvor tieto
medze prehľadne zhrnul vo veci C-212/04 rozsudok Súdneho dvora z 04.07.2006 keď uviedol, že
povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných
ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a
zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (proti zákonu) vnútroštátneho
práva (aj rozsudok C-105/03 zo 16.06.2005, C-268/06 z 15.04.2008). Vzhľadom na explicitné znenie



zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov by súdy, ak by vyložili
toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny a
úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná bez poplatkov doslova
„zlomili“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradili Smernicou (čo je postup typický pre
priamy účinok). Nakoľko ale nejde o priamy účinok Smernice, ale účinok nepriamy, takýto postup nie je
možný preto, lebo by išlo o výklad práva contra legem. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so
Smernicou je potrebné ZoSÚ novelizovať zosúladiť s textom Smernice, inak by bola porušená zásada
právnej istoty (výkladom contra legem). Následkom citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ je nová
legislatívna zmena od 01.05.2018 (vykonaná novelou zák. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení zákon o
bankách), kde sa uvádza, že vzhľadom na toto rozhodnutie sa upravuje náležitosť zmluvy tak, že sa
nahrádza rozčlenenie pojmom frekvencia. Je teda evidentné, že zákonodarca pristúpil k legislatívnej
zmene a súd nemôže vykladať sporné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch rovnako v
prípade dvoch rôznych znení zákona len z dôvodu, aby vyhovel požiadavke žalobcu. Požadovaný výklad
sporného ustanovenia bude možný pri posudzovaní zmlúv uzavretých po účinnosti spomenutej novely
(aby neodporoval princípu zákazu retroaktivity). Podstatným je, že znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v
dotknutom ustanovení sa dostalo do konfliktu so smernicou, čo sa zistilo až po vydaní uvedeného
rozsudku Súdneho dvora EÚ. Eurokonformný výklad nemôže nahradiť znenie zákona a správne na
takúto situáciu zareagoval zákonodarca a prijal novelu sporného ustanovenia.

12. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v rozsahu napadnutom odvolaním potvrdil, keď
ohľadne zamietnutia sumy predstavujúcej poistenie a zmluvnej pokuty odvolací súd považoval rozsudok
súdu prvej inštancie takisto za vecne správny, pričom žalobca vo svojom odvolaní ohľadne uvedených
zamietnutých súm neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, avšak žiadal žalobu v celom rozsahu
zamietnuť, preto odvolací súd aj ohľadne uvedených súm rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

13. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná. S prihliadnutím ku skutočnosti, že žalovaá si náhradu trov neuplatnila, žiadne trovy
v odvolacom konaní jej ani nevznikli, odvolací súd rozhodol, že nemá na náhradu trov odvolacieho
konania nárok podľa článku 4 ods. 2 CSP.

14. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).