Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23CoE/137/2011 z 5. 2. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 5. februára 2012, sp. zn. 23CoE/137/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3807216590.1 Krajský súd Trenčín | 23CoE/137/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3807216590.1 | 2012-02-05 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 57 ods. 2 EP, § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 3 OZ, § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ce0d9772-ff3c-459e-88b9-a0b72cbe82e0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3807216590.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23CoE/137/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807216590
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3807216590.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35807598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, proti povinnému: O. M., bytom P. XXX/X, P., o vymoženie 1 185,32 eur s príslušenstvom, na
odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 9Er/2840/2007-15 zo dňa 24.
augusta 2011, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s poukazom
na § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por., § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
§ 53 ods. 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1-3 a bod 1 písm. q/ smernice Rady
93/13/EHS z 05.04.1993. Uviedol, že oprávnený návrhom podaným dňa 07.12.2007 navrhol vykonať
exekúciu voči povinnému na podklade rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 6420/07 zo dňa 12.09.2007,
ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 1 185,32 eur spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo
sumy 1 082,12 eur od 03.07.2007 do zaplatenia a trov konania v sume 272,49 eur. Z exekučného
titulu súd prvého stupňa zistil, že medzi oprávneným a povinným bola dňa 21.02.2007 uzavretá zmluva
o úvere, z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému sumu 663,88 eur za poplatok vo výške
634,67 eur, pričom povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 1 298,55 eur
v 12 mesačných splátkach po 108,21 eur počnúc dňom 26.03.2007. Považoval ju za spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom zároveň ide o spotrebiteľský úver v
zmysle § 2 písm. a/, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Preskúmaním predmetných VPPÚ, ako neoddeliteľnej časti
zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17 vzhliadol súd prvého stupňa vzhliadol v takto ustanovenom zmluvnom
dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu
uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na
predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si
finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže pred tým ako k uzatvoreniu zmluvy vôbec pristúpil.
Faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v danom prípade
oprávnený, pretože ten zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej
zmluve. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany
spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní
podľa § 53 ods. 3 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvoreniu zmluvy, ale tiež zo všeobecného
zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu podľa
§ 53 ods. 1 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvoreniu zmluvy. Neprijateľné podmienky
sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v § 53 ods. 4
písm. r/ Obč. zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru



súdu prvého stupňa spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu § 53, § 54 Obč. zákonníka platného ku
dňu uzatvoreniu zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS ako nekalá. Existujúca, ale neplatná
rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca
svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul,
nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Po právoplatnosti
tohto rozhodnutia súd prvého stupňa rozhodne o trovách exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý k tvrdeniam súdu o aplikácii smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že
smernice vydávané v rámci acquis communautaire majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre
jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe
neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže táto smernica bola implementovaná do právneho
systému SR ešte v rámci prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva,
ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá.
Povinný ako dlžník požiadal navrhovateľa ako veriteľa o poskytnutie peňažných prostriedkov v žiadosti o
úver. Následne bola uzatvorená zmluva o úvere. V rovnaký deň ako bola uzatvorená zmluva o úvere, boli
povinnému vyplatené aj peňažné prostriedky z úveru, avšak až po tom, ako došlo k osvedčeniu pravosti
jeho podpisu na predmetnej zmluve o úvere. Okamih uzatvorenia zmluvy s povinným nie je totožný
s okamihom vyplatenia peňažných prostriedkov povinnému. Oprávnený poskytuje úvery klientom ako
dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Tento druh zmluvy nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497
Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou
ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť
dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení súd
prvého stupňa. Namietal, že vzhľadom na charakter jeho podnikateľskej činnosti nie je možné, aby
poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí
do pôsobnosti tohto zákona. K tvrdeniam súdu prvého stupňa o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej
zmluvnej podmienke, uviedol, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere je tzv. nevýhradnou
rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv
buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Z ustanovenia § 53 ods. 4 písm.
r/ Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské
konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a
to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. V zmysle príslušnej smernice č.
93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne
predpisy, ide teda o prípady ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom
prípade však rozhodcovské konanie podľa rozhodcovskej doložky prebieha plne v súlade a na základe
zákona o rozhodcovskom konaní. Záverom uviedol, že nie je pravdou, že európske právo rozhodcovské
konanie vylučuje. Podľa čl. 24 novej smernice o spotrebiteľskom úvere členské štáty zabezpečia, aby
sa zaviedol primeraný a účinný postup pre mimosúdne riešenie sporov na urovnanie spotrebiteľských
sporov, ktoré sa týkajú zmlúv o úvere, podľa potreby s využitím existujúcich subjektov. Žiadal, aby
odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.

Povinný sa vo svojom vyjadrení stotožnil s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Požičané peňažné prostriedky vrátil oprávnenému
splácaním splátok. Namietal, že sa nejedná o obchodnú zmluvu uzatvorenú na základe § 497
Obchodného zákonníka, ale o uzatvorenie spotrebiteľskej zmluvy na základe § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Úver žiadal ako fyzická osoba, a nie ako živnostník na účely obchodné alebo podnikateľské.
Na rozhodcovskom súde nemal možnosť sa brániť, a tak obhajovať svoje práva. Tieto práva mu
rozhodovaním na rozhodcovskom súde boli odopreté.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správne.



Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Exekučný súd je v každej fáze exekučného konania ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý
z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takúto možnosť mu poskytuje § 45 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Ex. por. aj
vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Ex. por. alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v ods. 1 písm. b/
alebo c/ citovaného zákona, teda najmä, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Pred zastavením exekúcie alebo exekučného konania sa potom súd zaoberá zisťovaním najmä, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na takéto plnenie.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že slovenský právny poriadok v znení účinnom ku dňu uzavretiu
úverovej zmluvy exemplifikatívne vymedzuje neprijateľné podmienky v § 53 ods. 3 Obč. zákonníka,
pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Obč. zákonníka, to
znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Obč. zákonníku.
Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok, rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky,
ktorá sa považuje za neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je totiž
neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a
následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správne.

Poučenie:

: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.