Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/28/2012 z 28. 11. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 28. novembra 2012, sp. zn. 9Co/28/2012, ECLI:SK:KSNR:2012:4611202684.1 Krajský súd Nitra | 9Co/28/2012 | ECLI:SK:KSNR:2012:4611202684.1 | 2012-11-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 210 OSP, § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z., § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z. z., § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z., § 37 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fd781b5c-b91a-40d7-bc2b-17b19d888352 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4611202684.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/28/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4611202684
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4611202684.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členov senátu
JUDr. Veroniky Svoradovej a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka
cirkev, Biskupstvo Nitra so sídlom Nitra, Nám. Jána Pavla II., IČO: 35 593 086, zast. JUDr. Svoradom
Petruškom, advokátom so sídlom v Nitre, Kupecká 18, proti žalovanému: LESY Slovenskej republiky,
štátny podnik so sídlom Banská Bystrica, Nám. SNP 8, zast. JUDr. Evou Mihókovou, advokátkou so
sídlom v Zlatých Moravciach, Ul. 1. mája 22, o vydanie nehnuteľností, o odvolaniach účastníkov konania
proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 23. novembra 2011, č. k. 4C/72/2011-464, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 1.139,95 eura, právnej zástupkyni
žalovaného JUDr. Eve Mihókovej, advokátke so sídlom v Zlatých Moravciach, Ul. 1. mája 22, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi nehnuteľnosti
a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam a to: parc. č. 3247 - pasienok o výmere 3.262 m2,
pôvodne vedenej v pozemno-knižnej vložke č. 35, ktorá je vedená Správou Katastra Topoľčany v kat.
území F., v KN v reg. E na mape určeného operátu na LV č. XXX ako parc. č. 3247 - trvalé trávne
porasty o výmere 3.262 m2, parc. č. 3407 - pasienok o výmere 2.079 m2, pôvodne vedenej v pozemno-
knižnej vložke č. 35, ktorá je vedená Správou Katastra Topoľčany v kat. území F., v KN v reg. E na mape
určeného operátu na LV č. XXX ako parc. č. 3407 - trvalé trávnaté porasty o výmere 2.079 m2, parc. č.
3357 - hora o výmere 203.362 m2, pôvodne vedenej v pozemno-knižnej vložke č. 35, ktorá je vedená
Správou Katastra Topoľčany v kat. území F., v KN v reg. C, na katastrálnej mape na LV č. XXX ako
parc. č. 3357 - lesné pozemky o výmere 203.362 m2, parc. č. 3414 - hora o výmere 57.111 m2, pôvodne
vedenej v pozemno-knižnej vložke č. 35, ktorá je vedená Správou Katastra Topoľčany v kat. území F.,
v KN v reg. C na katastrálnej mape na LV č. XXX ako parc. č. 3414 - lesné pozemky o výmere 57.111
m2, parc. č. 3416 - hora o výmere 9.506 m2, pôvodne vedenej v pozemno-knižnej vložke č. 35, ktorá je
vedená Správou Katastra Topoľčany v kat. území F., v KN v reg. C na katastrálnej mape na LV č. XXX
ako parc. č. 3416 - lesné pozemky o výmere 9.506 m2, parc. č. 3423 - hora o výmere 583 m2, pôvodne
vedenej v pozemno-knižnej vložke č. 35, ktorá je vedená Správou Katastra Topoľčany v kat. území F.,
v KN v reg. C na katastrálnej mape na LV č. XXX ako parc. č. 3423 - lesné pozemky o výmere 583
m2, parc. č. 3425 - hora o výmere 5.960 m2, pôvodne vedenej v pozemno-knižnej vložke č. 35, ktorá
je vedená Správou Katastra Topoľčany v kat. území F., v KN v reg. C na katastrálnej mape na LV č.
XXX ako parc. č. 3435 - lesné pozemky o výmere 5.960 m2, parc. č. 3427 - hora o výmere 34.118 m2,
pôvodne vedenej v pozemno-knižnej vložke č. 35, ktorá je vedená Správou Katastra Topoľčany v kat.
území F., v KN v reg. C na katastrálnej mape na LV č. XXX ako parc. č. 3427 - lesné pozemky o výmere



34.118 m2, parc. č. 3432 - hora o výmere 8.920 m2, pôvodne vedenej v pozemno-knižnej vložke č. 35,
ktorá je vedená Správou Katastra Topoľčany v kat. území F., v KN v reg. C na katastrálnej mape na LV
č. XXX ako parc. č. 3432 - lesné pozemky o výmere 8.920 m2, parc. č. 3434 - hora o výmere 23.108
m2, pôvodne vedenej v pozemno-knižnej vložke č. 35, ktorá je vedená Správou Katastra Topoľčany v
kat. území F., v KN v reg. C na katastrálnej mape na LV č. XXX ako parc. č. 3434 - lesné pozemky o
výmere 23.108 m2, parc. č. 3435 - pasienok o výmere 1.370 m2, pôvodne vedenej v pozemno-knižnej
vložke č. 35, ktorá je vedená Správou Katastra Topoľčany v kat. území F., v KN v reg. C na katastrálnej
mape na LV č. XXX ako parc. č. 3434 - trvalé trávnaté porasty o výmere 1.370 m2, parc. č. 3436 -
pasienok o výmere 4.780 m2, pôvodne vedenej v pozemno-knižnej vložke č. 35, ktorá je vedená Správou
Katastra Topoľčany v kat. území F., v KN v reg. C na katastrálnej mape na LV č. XXX ako parc. č. 3436 -
trvalé trávnaté porasty vo výmere 4.780 m2, parc. č. 3437 hora o výmere 2.129 m2, pôvodne vedenej v
pozemno-knižnej vložke č. 35, ktorá je vedená Správou Katastra Topoľčany v kat. území F., v KN v reg.
C na katastrálnej mape na LV č. XXX ako parc. č. 3437 - lesné pozemky o výmere 2.129 m2, spolu s
dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov
konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na príslušné zákonné ustanovenia zákona č. 161/2005 Z.
z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a o prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, ako aj na zistený skutkový stav. Aktívnou legitimáciou žalobcu
na vydanie nehnuteľností sa vyporiadal v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. tak, že ustálil, že
právnym nástupcom Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, ktorá vyzývala na navrátenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam a rovnako podávala žalobný návrh je Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, ktorá
má samostatnú právnu subjektivitu. V tejto súvislosti dodal, že čo sa týkalo listu Správcu farnosti Mgr.
Jozefa Lehotského, Rímskokatolícky farský úrad Závada, označený ako dohoda o vydanie nehnuteľností
z 27. 03. 2006, tak v zmysle kánonického práva správca farnosti, či farár nie je oprávnený podávať
návrh na súd, môže to urobiť len jeho nadriadená právnická osoba. Pokiaľ išlo o pasívnu legitimáciu,
súd prvého stupňa zhodne s predchádzajúcim rozsudkom a s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1
zákona č. 161/2005 Z. z. uviedol, že povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti
zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce, alebo nehnuteľnú vec drží.
S poukazom na uvedené ustálil, že žalovaný má postavenie povinnej osoby a žalobca ako oprávnená
osoba správne voči žalovanému si uplatnil svoje právo na navrátenie vlastníctva. Ďalej sa súd prvého
stupňa v konaní zaoberal náležitosťou výzvy, ktorou si žalobca uplatnil svoj nárok podľa zákona č.
161/2005 Z. z., teda, či bola spôsobilá vyvolať zákonom sledované účinky, či tento nárok bol uplatnený
včas. V danom prípade mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobca si v zmysle § 5 ods. 1 zákona
č. 161/2005 Z. z. uplatnil svoje právo na navrátenie vlastníckeho práva v zákonnej lehote a to do 30.
04. 2006. Dodal, že právo na navrátenie vlastníctva môže oprávnená osoba uplatniť písomnou výzvou
ako jednostranným úkonom, ktorým určitý subjekt uplatňuje voči druhému subjektívne právo. Len na
základe riadnej výzvy sa subjektívne právo oprávnenej osoby stáva uplatniteľným nárokom na súde. V
tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na judikatúru (nález Ústavného súdu SR zo dňa 07. 07. 2010,
sp. zn. I. US 12/2010, nález Ústavného súdu SR zo dňa 24. 11. 2010, sp. zn. I. US 206/2010),
podľa ktorej právne úkony reštituentov treba posudzovať s vyššou mierou tolerancie, než je v občiansko-
právnych vzťahoch obvyklé. Konštatoval, že predmetná výzva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam je dostatočne určitá a zrozumiteľná, keď oprávnená osoba žiada navrátenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, zapísaným v pozemno-knižných vložkách, ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa § 3
ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., čo osvedčuje zápis v časti B/ v pripojených pozemno-knižných vložkách,
ktoré sú verejnými listinami, resp. v dokumentoch, ktoré na ne odkazujú. Vykonaným dokazovaním
súd prvého stupňa zistil, že v spise sa nachádza predmetná výzva, resp. jej kópia a s ňou doložená
kópia výpisu z pozemno-knižnej vložky č. 35, v ktorej sú uvedené predmetné parcely, ktorých vydania
alebo navrátenia vlastníckeho práva sa žalobca domáha a v časti B/ tejto vložky je uvedené v bode
3, že sa vkladá vlastnícke právo: Československého štátu v správe Krajská správa lesov Nitra - Lesný
závod v Topoľčanoch. Z uvedeného podľa súdu prvého stupňa vyplývalo, že predmetnú výzvu nebolo
možné oddeliť od príloh, na ktoré žalobca poukazoval a doručoval s výzvou. K určitosti výzvy poukázal
aj na výzvu Rímskokatolíckeho farského úradu v Závade, ktorá rovnako uvádzala a konkretizovala
nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. 35, kat. územie F., konkretizovala parcely, ktoré sú zapísané na LV
č. XXX vo vlastníctve žalovaného. Zastal názor, že adresát výzvy, teda žalovaný, mohol bez akýchkoľvek
pochybností mať vedomosť o tom, čoho sa žalobca predmetnou výzvou domáhal, teda konkrétne ktorých
nehnuteľností. Preto ustálil, že túto výzvu nebolo možné považovať za neplatný právny úkon, keď



žalovanému bolo zrejmé, čo je predmetom výzvy a že ide o požiadavku podľa zákona č. 161/2005
Z. z. K spochybneniu reštitučného nároku žalobcu zo strany žalovaného uviedol, že došlo k výkupu
podľa zákona č. 46/1948 Zb., pričom išlo o majetok Rímskokatolíckej cirkvi v Závade. S poukazom na
uvedené dospel k záveru, že bol preukázaný dôvod na navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1 písm. c)
zákona č. 161/2005 Z. z. V danom prípade reštitučný nárok žalobcu vznikol priamo zo zákona, ktorý si
v zákonnej lehote tento nárok uplatnil, a preto súd žalobnému návrhu žalobcu vyhovel. Pri rozhodovaní
o trovách konania súd prvého stupňa považoval za spravodlivé rozhodnúť tak, ako bolo rozhodnuté
už v predchádzajúcom rozsudku, na základe ktorého bol úspešný žalovaný, ktorému súd nepriznal
náhradu trov konania, keď dôvody hodné osobitného zreteľa videl v okolnostiach, ktoré žalobcu viedli
k uplatneniu svojho práva na súde, dané mu zákonom č. 161/2005 Z. z. Vychádzal pritom z toho,
že samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť týchto konaní, ktorými sa naprávali
spáchané krivdy z minulosti na pôvodných vlastníkoch, na základe čoho si žalobca ako oprávnená osoba
uplatňoval svoje zákonné právo na navrátenie vlastníctva.

Rozsudok súdu prvého stupňa, v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, napadol v zákonnej
lehote odvolaním žalobca, domáhajúc sa ním jeho zmeny v súlade s § 220 OSP tak, že žalobcovi
prizná náhradu trov konania vo výške 1.115,74 eura. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého
stupňa vyjadreným v napadnutom rozsudku. S poukazom na § 142 ods. 1 OSP mal za to, že mal vo
veci nepochybne plný úspech, mala mu byť ex lege priznaná aj náhrada trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Zdôraznil pritom, že
svojou žalobou na súde dôvodne uplatnil svoje práva, ktorých sa nemohol domôcť iným spôsobom,
pričom mu v priamej súvislosti s týmto konaním bezpochyby vznikli aj trovy potrebné na účelné
uplatňovanie jeho základných práv. Skutočnosť, že sa prostredníctvom reštitučných konaní naprávajú
krivdy z minulosti spáchané na pôvodných vlastníkoch, nemôže byť predsa na ujmu im samotným
- pôvodným vlastníkom, ktorí sa následkom týchto krívd dostali bez vlastného zavinenia do pozície
súčasných žalobcov, v plnej miere úspešných v predmetnom konaní. Naviac dodal, že žalovaný mohol
vydať žalobcovi sporné nehnuteľnosti a navrátiť vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam aj dobrovoľne a v
takom prípade by bola na mieste aplikácia § 150 ods. 1 OSP ako dôvodov hodných osobitného zreteľa. V
závere uviedol, že námietky ohľadom kvalifikovanosti výzvy žalobcu, ktorými žalovaný túto spochybňoval
nemôžu byť zohľadnené ako dôvody hodné osobitného zreteľa, keďže samotný súd dospel k právnemu
záveru, že predmetná výzva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam je dostatočne určitá a
zrozumiteľná.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol včas podaným odvolaním aj žalovaný, nestotožňujúc sa s
rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej, považujúc ho za nesprávny, vydaný v rozpore s
ustanovením § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP. S poukazom na skutkový stav zotrval na svojom stanovisku,
že žalobcova výzva nie je platným právnym úkonom, nakoľko nespĺňa zákonné podmienky podľa § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti. Namietal, že z predmetnej výzvy
nebolo možné vyvodiť, že sa týka nehnuteľností, ktoré boli predmetom tohto konania, ani domyslieť si,
ktorý konkrétny dôvod podľa § 3 ods. 1 zákona mal žalobca na mysli, k výzve neboli doložené žiadne
písomnosti a neboli ani žiadne písomnosti doručené žalovanému v prekluzívnej lehote do 30. apríla
2006, ktoré by dosvedčovali, že žalobca je v danom spore oprávnenou osobou, spĺňajúcou status podľa §
2 ods. 2 reštitučného zákona. Bol toho názoru, že žalobca v danom spore nikdy nepredložil žiadny dôkaz
o tom, že vlastnil v k. ú. F. nehnuteľnosti vedené v PKV 35, ako ani nepredložil žiadny dôkaz o tom, že mu
bolo odňaté vlastnícke právo k predmetu sporu jedným zo spôsobov podľa § 3 ods. 1 zákona. Zároveň
namietal, že žalobca tiež nepreukázal žiadnym relevantným právnym dôkazom, že je v súčasnosti
právnym nástupcom po pôvodnom pozemkovoknižnom vlastníkovi a to Rímskokatolíckej cirkvi farnosti
v Závade, ktorý nezanikol a je v súčasnosti cirkevným úradom so samostatnou právnou subjektivitou. S
poukazom na § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal práva, ktoré si
u žalovaného zákonným postupom neuplatnil, z čoho podľa neho vyplýva, že jeho právo zaniklo z dôvodu
preklúzie. Dodajúc uviedol, že ako žalovaný síce eviduje písomnú výzvu, týkajúcu sa nehnuteľností dľa
PKV 35 k. ú. F., doručenú dňa 27. 03. 2006, avšak zo strany Rímskokatolíckej cirkvi farnosť Závada, ktorá
je cirkevnou právnickou osobou so samostatnou právnou subjektivitou. Vzhľadom na uvedené považoval
za úplnú absurdnosť domnienku, že z písomnej výzvy Rímskokatolíckeho farského úradu v Závade
mohol on ako žalovaný bez akýchkoľvek pochybností vedieť, že tzv. generálna výzva Rímskokatolíckej
cirkvi Bratislavsko-Trnavskej arcidiecézy zo dňa 25. 04. 2006 sa má dotýkať práve nehnuteľností, na
ktoré si uplatnila právo farnosť v Závade a to písomnou výzvou zo dňa 27. 03. 2006, avšak bez



preukázania, resp. označenia reštitučného titulu v lehote do 30. apríla 2006 a bez toho, aby sa práva
domáhala v ďalšej prekluzívnej 12-mesačnej lehote na súde. Naviac dodal, že právo, ktoré by mohlo
vyplývať z písomnej výzvy farnosti v Závade, zaniklo v dôsledku neuplatnenia práva v lehote do 12-tich
mesiacov od jej doručenia, t.j. do 27. marca 2007, keďže žalobca podával žalobu dňa 27. 04. 2007.
Na základe uvedeného naďalej zotrval na svojich námietkach týkajúcich sa skutočnosti, že žalobca
nenaplnil zákonné predpoklady na platné uplatnenie reštitučného práva podľa zákona č. 161/2005 Z.
z., najmä v zákonom stanovenej lehote do 30. apríla 2006 nepreukázal, že je v reštitučnom
konaní oprávnenou osobou, jeho písomná výzva zo dňa 25. 04. 2006 naplnila znaky platného právneho
úkonu z hľadiska jej určitosti a zrozumiteľnosti podľa § 37 Občianskeho zákonníka a existuje dôvod
na navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1 zákona, preto žiadal odvolací súd o zrušenie napadnutého
rozsudku a o vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne o zmenu napadnutého
rozsudku tak, že žalobu zamietne s tým, že mu prizná trovy právneho zastúpenia.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) a vychádzajúc z obsahu spisu (najmä
žaloby, uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Cdo 159/2010, napadnutého rozsudku, odvolania
žalovaného a odvolania žalobcu) a zopakovaného dokazovania podľa § 213 ods. 3 v spojení s § 129
ods. 1 OSP dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 220 OSP zmeniť tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§
219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

V preskúmavanej veci sa žalobca žalobou podanou na súde prvého stupňa dňa 27. 04. 2007 domáhal
voči žalovanému vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam pôvodne vedených v PKV č. 35
v kat. úz. F., parcely číslo: 3247, 3357, 3407, 3414, 3416, 3423, 3425, 3427, 3432, 3434, 3435, 3436
a 3437, spolu s prislúchajúcou dokumentáciou. Žalobca sa svojho nároku domáhal podľa zákona č.
161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva nehnuteľných vecí cirkvám a náboženským spoločnostiam a o
prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, keď predmetom reštitučného nároku sú
nehnuteľné veci, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce v období od mája 1945 do 01. 01. 1990
spôsobom uvedeným v § 3 zákona č. 161/2005 Z. z.

Súd prvého stupňa vo veci najskôr rozhodol rozsudkom zo dňa 31. marca 2009, č. k. 6C/98/2007-243
tak, že žalobu zamietol pre nedostatok riadnej kvalifikovanej výzvy v zmysle § 5 zákona č. 161/2005 Z.
z., z ktorej malo byť zrejmé, ktorých nehnuteľností sa nárok týka a tiež ich prechod do vlastníctva štátu na
základe odňatia bez náhrady a to všetko v lehote do 30. 04. 2006. Mal za to, že požadované skutočnosti
vo výzve neboli, táto obsahovala iba všeobecné údaje o tom, že žalobca vyzýva na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaným a vedeným vo všetkých pozemno-knižných vložkách, v ktorých
je uvedený ako pôvodný vlastník orgán, zložka alebo inštitúcia rímskokatolíckej cirkvi. S poukazom
na vykonané dokazovanie ustálil, že právny úkon žalobcu v danej veci nebol určitý a nekonkretizoval
nehnuteľné veci, ani dôvod navrátenia vlastníctva, a preto nespĺňal zákonom požadované náležitosti
výzvy. Rozsudok súdu prvého stupňa napadol včas podaným odvolaním žalobca. Odvolací súd o
odvolaní žalobcu rozhodol rozsudkom zo dňa 25. februára 2010, č. k. 9Co/122/2009-298 tak, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že posudzujúc výzvu žalobcu zo dňa 25. 04. 2006 v
zmysle § 5 zákona č. 161/2005 Z. z., ako aj v zmysle príslušných všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka dospel k rovnakému právnemu názoru ako súd prvého stupňa, a preto rozhodnutie súdu
prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza
a Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra. O dovolaniach Najvyšší súd SR rozhodol uznesením zo
dňa 10. marca 2011, č. k. 5Cdo 139/2010-405 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25.
februára 2010, sp. zn. 9Co 122/2009 a rozsudok Okresného súdu Topoľčany z 31. marca 2009, č. k. 6C
98/2007-243 a vec vrátil Okresnému súdu Topoľčany na ďalšie konanie, nakoľko zistil, že súdy nižších
stupňov v konaní po zániku pôvodnej žalobkyne v konaní nepokračovali s jej právnym nástupcom, ich
procesný postup nezodpovedá ustanoveniu § 107 ods. 4 OSP, čím konanie zaťažili vadou v zmysle
§ 237 písm. f) OSP. Konštatoval, že ak po začatí konania zanikne právnická osoba a súd nepokračuje



v konaní s jej právnym nástupcom, t.j. zámena účastníkov konania súdom nezodpovedá postupu v
zmysle § 107 ods. 4 OSP, dochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom tomu, komu svedčí právne
nástupníctvo - s kým mal ďalej súd v konaní pokračovať.

Následne súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že žalovanému uložil
povinnosť vydať žalobcovi nehnuteľnosti uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a navrátiť
žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším
výrokom rozhodol o náhrade trov konania tak, že ich náhradu žalobcovi nepriznal.

Žalovaný na odvolacom pojednávaní zdôraznil, že nárok žalobcu považuje za prekludovaný, pretože
žalobca nepreukázal splnenie základných podmienok pre uplatnenie svojho nároku v zmysle zákona
č. 161/2005 Z. z. a nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že nedostatky výzvy žalobcu bolo
možné zhojiť výzvou iného subjektu. Pokiaľ išlo o náhradu trov konania, v prípade úspechu si uplatnil
trovy celého konania, avšak vzhľadom na názor vylovený v uznesení Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.
júla 2012, č. k. 6Co/88/2012-869 žiadal priznať trovy konania z 1/13-iny výpočtového základu za jeden
úkon. Žalobca sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Zmenu
žiadal iba v časti náhrady trov konania, kde navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť
a zaviazať žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 1.115,74 eura a za odvolacie
konanie v sume 244,73 eura.

Podľa § 213 ods. 3 v spojení s § 129 ods. 1 OSP odvolací súd zopakoval dokazovanie listinou
nachádzajúcou sa v spise na č. l. 14 - Výzva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v zmysle
zák. č. 161/2005 Z. z. zo dňa 25. 04. 2006 a po doplnení dokazovania vyzval právnych zástupcov
účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnému inému posúdeniu výzvy v zmysle § 5 zák. č. 161/2005
Z. z. Žalobca k výzve súdu uviedol, že k tejto listine bola pripojená fotokópia pkn. vložky č. 35, kat.
úz. F., na ktorú výzva vo svojich dôvodoch poukazuje. Mal za to, že došlo k dostatočnej špecifikácii
nehnuteľností, nakoľko bolo možné určiť, ktoré nehnuteľnosti oprávnená osoba žiadala vydať. Naproti
tomu žalovaný výzvu zo dňa 25. 04. 2006 považoval za absolútne neplatný právny úkon, pretože mal
za to, že z uvedenej výzvy nebolo možné absolútne dôvodiť, o akú nehnuteľnosť sa má jednať, v akej
pkn. vložke je zapísaná a nevyplýva z nej ani katastrálne územie.

Zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam a o prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam upravuje navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu (zákon č. 282/1993 Z. z. o
zmiernení niektorých majetkových krívd, spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení
zákona č. 97/2002 Z. z.) a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. (ďalej len zákona) právo na navrátenie vlastníctva k
nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a
náboženská spoločnosť so sídlom na území SR, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu,
ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 08. 05. 1945, židovským
náboženským obciam od 02. 11. 1938 do 01. 01. 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona, oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným
veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej
pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej lesnej pôde).

Podľa § 4 ods. 1 zákona, povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona
spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.



Podľa § 5 ods. 1 zákona, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť
oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. 04. 2006, ak v tejto lehote preukáže
skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote, právo zaniká.

Podľa odseku 3 citovaného paragrafu, ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2
alebo jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov
od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

Cieľ prijatia zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a
náboženským spoločnostiam a prechodu vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam vychádzal z čl. XI.
ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb. Listiny základných ľudských práv a slobôd a z čl. XX. Ústavy
SR, ktoré garantujú rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckych práv všetkých účastníkov. Cieľom
zákona bolo teda umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote
(podľa zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd, spôsobených cirkvám a
náboženským spoločnostiam), aby tento mohli uplatniť v novej lehote, a aby sa poskytla rovnaká ochrana
vlastníctva k fyzickým osobám a vlastníctva k cirkvám a náboženským spoločnostiam.

Vo všeobecnosti platí, že zákon č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k
nehnuteľným veciam, cirkvám, náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým
nehnuteľnostiam, ako aj ostatné reštitučné zákony, sú špeciálnymi zákonmi, vo vzťahu k všeobecnej
úprave, obsiahnutej v Občianskom zákonníku, to znamená, že príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka sa použijú len vtedy, pokiaľ takúto úpravu neobsahuje špeciálna úprava, zakotvená v
reštitučných zákonoch.

Zákon v § 5 ods. 1 priznáva právo oprávnenej osobe na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam, a to písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. 04. 2006, za podmienky, ak v tejto lehote
preukáže skutočnosti podľa § 3. Ustanovenie § 5 teda bližšie nevymedzuje pojem výzva oprávnenej
osoby, avšak vychádzajúc zo všeobecnej úpravy, obsiahnutej v § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka,
musí ísť o jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané zákonom.

V zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne, inak je neplatný. Právny úkon je neurčitý, keď síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho
obsah je nejasný a existujúce vecné nedostatky, spočívajúce v neurčitom vyjadrení nemožno odstrániť
ani prostredníctvom interpretačného vyjadrenia, uvedeného v § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd po preskúmaní veci na odvolacom pojednávaní a opätovnom vypočutí účastníkov konania
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Z vykonaného dokazovania a najmä z pozemno-
knižnej vložky č. 35 pre kat. úz. F. pre odvolací súd vyplynulo, že v časti B ako vlastník pod bodom
1 bola zapísaná Rímskokatolícka cirkev Závada. Pod bodom 2 je uvedená zmena podľa výmeru
ONV v Topoľčanoch zo dňa 13. 09. 1955 s tým, že sa vyznačuje, že nehnuteľnosti na strane A boli
zapísané podľa zákona č. 46/1948 Zb. vykúpené štátom a vkladalo sa vlastnícke právo
Československému štátu - Krajská správa lesov v Nitre - Lesný závod v Topoľčanoch v 1/1. Z výmeru
vydaného poľnohospodárskym odborom rady ONV v Topoľčanoch dňa 13. 09. 1955, zn. Pôd-9515/1955
vyplynulo, že ONV - pôdohospodársky odbor rady ONV v Topoľčanoch rozhodol tak, že Československý
štát poľnohospodárskeho majetku patriaceho Rímskokatolíckej cirkvi v Závade a nachádzajúceho sa
v kat. úz. N., W. a F., vykupuje podľa § 1 ods. 1 zákona č. 46/1948 Zb. nehnuteľnosti, okrem iných i
zapísané vo vložke č. 35 kat. úz. F., parcelu č. 3247, 3357, 3407, 3414, 3416, 3423, 3425, 3427, 3432,
3434, 3435, 3436 a 3437 o celkovej výmere 33 ha 62 árov a 87 m2. Na základe uvedeného rozhodnutia
došlo 02. 02. 1957 pod Čd 121 k uloženiu vlastníckeho práva v PKV č. 35 kat. úz. F. Československému
štátu - Krajskej správe lesov Nitra - Lesný závod v Topoľčanoch. V súčasnej dobe sú uvedené
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX kat. úz. F., obec F. na LV č. 158, kde sú uvedené žalované parcely
ako lesné pozemky vo vlastníctve SR - Lesy SR, š. p., Nám. SNP 8, Banská Bystrica v 1/1. Žalobca
výzvou zo dňa 25. 04. 2006 a doručenou žalovanému dňa 28. 04. 2006 vyzval na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam podľa zákona č. 161/2005 Z. z. žalovaného ako povinnú osobu podľa § 4 ods. 1



zákona č. 161/2005 Z. z. (okrem tých, na navrátenie ktorých sme vás už vyzvali) pôvodne zapísaných a
vedených vo všetkých pozemno-knižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník, orgán,
zložka alebo inštitúcia rímskokatolíckej cirkvi, vo všetkých katastrálnych územiach na území SR. Ide o
nehnuteľnosti zapísané v uvedených pozemno-knižných vložkách, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo
obce a boli zapísané v predmetných pozemno-knižných vložkách na základe dôvodu uvedeného v § 3
ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. Napriek tomu, že výzva poukazuje na pripojené pozemno-knižné vložky,
tieto k výzve na vrátenie vlastníctva k hnuteľným veciam žalobca nepripojil, na základe čoho odvolací
súd v predchádzajúcom rozhodnutí potvrdil zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Dokonca
žalobca túto skutočnosť vôbec do prvého rozhodnutia odvolacieho súdu nerozporoval, až následne v
ďalšom konaní začal tvrdiť, že predmetné pozemno-knižné vložky boli k výzve pripojené.

Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. novembra 2010, sp. zn. 2 Cdo
201/2009 vyplýva, že v prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno
ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v
súlade s § 37 Občianskeho zákonníka. Avšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005
Z. z. nie je bližšie vymedzený obsah pojmu výzva a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych
kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie
účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či
obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť
a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na
uvedené nemožno pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. ustúpiť od
požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný
nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Na naplnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka
minimálnej konkretizácie nehnuteľností je splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky aj
katastrálneho územia.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 7. júla 2010, sp. zn. I. ÚS 12/2010-47 dodal,
že označenie nehnuteľnosti v menšom rozsahu, ako to učinila sťažovateľka vo svojej výzve, teda
bez označenia pozemno-knižnej vložky a katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňať požiadavku
minimálnej konkretizácie nehnuteľnosti a poukázal na to, že takýto záver vyplýva aj z rozhodovacej
činnosti ústavného súdu v iných prípadoch, predmetom ktorých bolo posúdenie obdobnej právnej otázky
(uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 150/09-21, sp. zn. II. ÚS 419/09-24, III.
ÚS 382/09-23, I. ÚS 250/2010-42).

Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu žalobcu na vydanie nehnuteľností, odvolací súd súhlasí s názorom súdu
prvého stupňa, že právnym nástupcom Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, ktorá vyzývala na navrátenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a rovnako podávala žalobný návrh, je Rímskokatolícka cirkev
Biskupstvo Nitra, ktorá má samostatnú právnu subjektivitu. V tejto súvislosti sa však nestotožňuje s
tvrdením súdu prvého stupňa, že v zmysle kánonického práva správca farnosti, či farár nie je oprávnený
podávať návrh na súd, ale môže to urobiť len jeho nadriadená právnická osoba. Poukazuje pritom na
kánon 515 § 3 Kódex kanonického práva CIC (1983), ktorý stanovuje, že zákonne zriadená farnosť má na
základe samého práva právnu subjektivitu. Do farnosti je ustanovený farár, prípadne ju spravuje kňaz zo
susednej farnosti. Farár úradne reprezentuje farnosť a je jej štatutárnym zástupcom aj v hospodárskych
veciach. Splnomocnenie farára vystupovať v mene farnosti vyplýva z jeho úradu. Ak má mať farárovo
právne konanie účinky v oblasti občianskeho právneho poriadku, musí mať na zreteli i občianske zákony.
Preto sa musí riadiť nielen kánonmi 1281-1288, ale aj nariadeniami diecézneho biskupa a štátnymi
predpismi. Ich rešpektovanie má vplyv na účinky konania farára a zaistenie práv farnosti. Z uvedeného
vyplýva, že výzvu Rímskokatolíckeho farského úradu v Závade nebolo možné považovať za výzvu
žalobcu.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP preto v odvolacom
konaní opätovne posudzoval výzvu žalobcu zo dňa 25. 04. 2006, doručenú žalovanému 28. 04. 2006, či
ňou došlo k platnému uplatneniu práva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, v zmysle § 5 zákona
č. 161/2005 Z. z. Uvedenou výzvou zo dňa 25. 04. 2006 vyzval žalobca žalovaného ako povinnú osobu



podľa § 4 ods. 1 zákona na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených
vo všetkých pozemno-knižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník orgán, zložka alebo
inštitúcia rímskokatolíckej cirkvi, vo všetkých katastrálnych územiach na území Slovenskej republiky,
na základe dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. v pripojených pozemno-knižných
vložkách. Medzi účastníkmi konania do prvého rozhodnutia odvolacieho súdu nebolo sporné, že žalobca
k výzve zo dňa 25. 04. 2006 nepripojil žiadne pozemno-knižné vložky, ani iné dokumenty, na ktoré
vo výzve poukazuje, pričom uvedené potvrdzuje obsah výzvy, ako aj odtlačok pečiatky. Vychádzajúc
z obsahu uvedenej výzvy žalobcu je potrebné uzavrieť, že výzva neobsahuje žiadne konkrétne údaje
o nehnuteľnostiach, voči ktorým si uplatňuje vlastníctvo, nešpecifikuje teda ani konkrétne katastrálne
územie, v ktorom by sa mali predmetné nehnuteľnosti nachádzať, ani neuvádza bližšie parcelné čísla
a rovnako nešpecifikuje a nepreukazuje reštitučný dôvod na vrátenie vlastníctva, uvedený v § 3 ods.
1 písm. a) až j) zákona. Na základe uvedeného je potrebné ustáliť, že ide o generálnu výzvu, v ktorej
ani za pomoci interpretačného pravidla, vyjadreného v § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, nebolo
možné odstrániť nedostatky v určitosti a zrozumiteľnosti výzvy žalobcu zo dňa 25. 04. 2006. I keď zákon
č. 161/2005 Z. z. v § 5 nekonkretizuje náležitosti výzvy na uplatnenie nároku, je nesporné, že výzva
ako jednostranný právny úkon musí spĺňať náležitosti predpísané právnym poriadkom, pre platný právny
úkon, vyjadrené v § 34 až 37 Občianskeho zákonníka. Aby bolo možné považovať výzvu za platný právny
úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, muselo byť z nej jednoznačne vyjadrený konkrétny
obsah, a to špecifikáciou nehnuteľnosti, prípadne uvedenie katastrálneho územia a pozemno-knižnej
vložky. Žalobca mal možnosť tiež pripojiť listinné dôkazy, na ktoré vo všeobecnej výzve poukazuje,
avšak najneskôr do 30. 04. 2006, kedy by interpretačným pravidlom bolo možné odstrániť nedostatky
spočívajúce v neurčitom vyjadrení právneho úkonu žalobcu, obsiahnutého v písomnej výzve.

S poukazom na predchádzajúce rozhodnutia Krajského súdu v Nitre a Okresného súdu Topoľčany, v
rámci ktorých došlo k zamietnutiu žaloby pre nedostatok riadnej kvalifikovanej výzvy v zmysle § 5 zákona
č. 161/2005 Z. z., posudzoval odvolací súd opätovne výzvu žalobcu zo dňa 25. 04. 2006 v zmysle § 5
zákona č. 161/2005 Z. z., ako aj v zmysle príslušných všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka
(§ 35 a nasl.) a dospel k rovnakému právnemu názoru ako v predchádzajúcom rozhodnutí,
a preto napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Výzvu žalobcu zo
dňa 25. 04. 2006 vyhodnotil ako neurčitý a nekonkrétny právny úkon a výzva ani nekonkretizovala a
nepreukazovala skutočnosti podľa § 3, teda niektorý z dôvodov na navrátenie vlastníctva, vymenovaných
v § 3 ods. 1, keďže zákon v § 3 ods. 1 zakotvuje až desať reštitučných dôvodov na vrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam. Keďže žalobca si v hmotnoprávnej lehote, stanovenej zákonom do 30. 04. 2006
neuplatnil právne relevantným spôsobom svoje právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam,
jeho právo v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. zaniklo.

Na zdôraznenie správnosti odvolací súd poznamenáva, že k zrušeniu predchádzajúcich rozhodnutí
Najvyšším súdom Slovenskej republiky došlo z dôvodu nekonania s právnym nástupcom žalobcu, a nie
z dôvodu nesprávneho vyhodnotenia náležitostí výzvy súdom prvého stupňa, či odvolacím súdom, preto
je pre odvolací súd nepochopiteľný odklon súdu prvého stupňa od predchádzajúceho právneho názoru
a to bezo zmeny skutkového stavu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP
zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 2 a § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému
žalovanému priznal náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 1.139,95 eura. Keďže
žalovaný mal v spore plný úspech, odvolací súd dospel k záveru, že žalovanému patrí náhrada trov
konania vo výške 1.139,95 eura pozostávajúca z trov právneho zastúpenia s príslušnou DPH. V zmysle
vyčíslenia odvolací súd priznal za úkony právnej služby podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm.
a), c), d), § 14 ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška) v znení účinnej do 1. júna 2010 a podľa § 11 ods. 1
písm. a), § 14 ods. 1 písm. b), c), § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky v znení účinnej od 1. júna 2010 vykonané
v prvostupňovom, odvolacom a dovolacom konaní žalovaným sumu 560,84 eura, pozostávajúcu z
odmeny za prevzatie veci v roku 2007, písomné stanovisko zo dňa 07. 09. 2007, pojednávanie konané



na Okresnom súde Topoľčany dňa 14. 11. 2007 v sume 136,50 eura (3 x 45,50 eura), za pojednávanie
konané na Okresnom súde Topoľčany dňa 04. 04. 2008, písomné odvolanie zo dňa 16. 06. 2008 v
sume 72,93 eura (48,62 eura + 24,31 eura ako 1 zo sumy 48,62 eura), za pojednávanie konané na
Okresnom súde Topoľčany dňa 20. 03. 2009 v sume 53,49 eura, za písomné vyjadrenie zo dňa 11. 02.
2010, písomné vyjadrenie na Najvyššom súde SR zo dňa 15. 11. 2010 v sume 110,98 eura (2 x 55,49
eura /žalovaný nesprávne uviedol vo svojom vyčíslení sumu 55,59 eura, ale správne žiadal o priznanie
sumy 110,98 eura ako dvojnásobok sumy 55,49 eura/), za pojednávanie konané na Okresnom súde
Topoľčany dňa 02. 11. 2011, vyhlásenie rozsudku na Okresnom súde Topoľčany 23. 11. 2011, písomné
odvolanie zo dňa 08. 12. 2011 v sume 128,25 eura (2 x 57 eura + 14,25 eura ako 1 zo sumy 57 eura) a za
pojednávanie konané na Krajskom súde v Nitre dňa 29. 11. 2012 v sume 58,69 eura. Ohľadom odmeny
za úkony právnej služby odvolací súd nepriznal žalovaným vyčíslenú odmenu za písomné odvolanie zo
dňa 16. 06. 2008, pretože z obsahu spisu zistil, že predmetné odvolanie bolo podané proti uzneseniu,
ktorým súd prvého stupňa rozhodoval o prerušení konania, teda išlo o odvolanie proti rozhodnutiu, v
ktorom nešlo o rozhodnutie vo veci samej a za takýto úkon právnej služby patrí odmena vo výške 1
základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 14 ods. 2 písm. c) vyhlášky v znení účinnej do 1.
júna 2010. Odmenu za uvedené úkony odvolací súd zvýšil o režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky
a to vo výške 81,57 eura (3 x 178,- Sk + 2 x 190,- Sk + 6,95 eura + 2 x 7,21 eura + 3 x 7,41 eura +
7,63 eura), pretože v roku 2007 režijný paušál predstavoval sumu 178 Sk, v roku 2008 sumu 190,- Sk,
v roku 2009 sumu 6,95 eura, v roku 2010 sumu 7,21 eura, v roku 2011 sumu 7,41 eura a v roku 2012
sumu 7,63 eura. Okrem toho v rámci náhrad priznal aj náhradu za stratu času za čas strávený cestou
na pojednávania podľa § 17 ods. 1 vyhlášky v žalovaným požadovanej sume 202,70 eura (za účasť na
pojednávaní dňa 14. 11. 2007 v sume 39,43 eura, za účasť na pojednávaní dňa 04. 04. 2008 v sume
42,09 eura, za účasť na pojednávaní dňa 20. 03. 2009 v sume 46,36 eura, za účasť na pojednávaní
dňa 03. 11. 2011 v sume 49,40 eura, za účasť na pojednávaní dňa 23. 11. 2011 v sume 49,40
eura a za účasť na odvolacom pojednávaní dňa 29. 11. 2012 v sume 25,42 eura), pričom za každú
polhodinu v roku 2007 požadoval sumu 297,- Sk, v roku 2008 sumu 317,- Sk, v roku 2009 sumu 11,59
eura, v roku 2011 sumu 12,35 eura a v roku 2012 sumu 12,71 eura ako 1/60 z výpočtového základu za
každú polhodinu, pričom cesta na pojednávania na Okresnom súde Topoľčany a späť bola v trvaní 4
polhodín a cesta na pojednávanie na odvolací súd a späť bola v trvaní 2 polhodín. Ohľadom priznanej
sumy odvolací súd zistil chybu v počítaní spočívajúcu v nesprávnom súčte, avšak viazaný návrhom
žalovaného nemohol priznať žalovanému viacej ako žiadal. Cestovné právnej zástupkyne žalovaného
predstavovalo náhradu za použité pohonné hmoty a základnú náhradu za každý 1 km jazdy na ceste zo
Zlatých Moraviec do Topoľčian a späť (90 km) a zo Zlatých Moraviec do Nitry a späť (42 km). Cena za
liter paliva bola v roku novembri 2007 vo výške 38,45 Sk/l, v apríli 2008 vo výške 39,34 Sk/l, v marci 2009
vo výške 1,012 eura/l, v novembri 2011 vo výške 1,462 eura/l a v novembri 2012 vo výške 1,511 eura/
l (údaje zistené zo Štatistického úradu SR). Priemerná spotreba použitého motorového vozidla Renault
Megane N. je 7,03L/100 km (účasť na pojednávaniach dňa 14. 11. 2007, 04. 04. 2008, 20. 03. 2009)
a motorového vozidla SUZUKI SX4 ZM-799BB je 6,7L/100 km (účasť na pojednávaniach dňa 03. 11.
2011, 23. 11. 2011, 29. 11. 2012). Základná náhrada za každý 1 km cesty za roky 2007 a 2008 do 1. júna
2008 predstavovala sumu 6,20 Sk/km a od tohto dátumu za rok 2009, 2011 a 2012 sumu 5,50 Sk/km, t.j.
0,183 eura/km. Spolu tak cestovné priznal vo výške 140,09 eura (za účasť na pojednávaní dňa 14. 11.
2007 v sume 801,27 Sk, t.j. 26,60 eura, za účasť na pojednávaní dňa 04. 04. 2008 v sume 806,90 Sk,
t.j. 26,78 eura, za účasť na pojednávaní dňa 20. 03. 2009 v sume 22,87 eura, za účasť na pojednávaní
dňa 03. 11. 2011 v sume 25,29 eura, za účasť na pojednávaní dňa 23. 11. 2011 v sume 26,19 eura a za
účasť na odvolacom pojednávaní dňa 29. 11. 2012 v sume 12,36 eura). K zníženiu cestovného odvolací
súd uvádza, že právna zástupkyňa žalovaného nesprávne uviedla, že základná náhrada za každý 1 km
jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá do 01. 06. 2008 bola vo výške 6,40 Sk, ako aj nesprávne
uviedla cenu benzínu, ktorú nezosúladila s údajmi so Štatistického úradu SR, resp. nepreukázala jeho
nákup za inú cenu. Keďže právna zástupkyňa žalovaného je platcom DPH, patrí jej 19% DPH z odmeny
určenej podľa § 9 až 14f citovanej vyhlášky za 6 úkonov právnej služby vykonaných do 30. 05. 2009 vo
výške 49,95 eura (19% z odmeny vo výške 262,92 eura), za 2 úkony právnej služby vykonané od 01.
06. 2009 patrí jej 19 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky vo výške 23,83 eura (125,40 eura = odmena
110,98 eura + režijný paušál 14,42 eura) a za 4 úkony právnej služby vykonané od 01. 01. 2011 patrí
jej 20% DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky vo výške 80,97 eura (404,86 eura = odmena 186,94 eura /57
eur + 57 eur + 14,25 eura + 58,69 eura/ + režijný paušál 29,86 eura /22,23 eura + 7,63 eura/ + náhrada
za stratu času 124,22 eura /49,40 eura + 49,40 eura + 25,42 eura/ + cestovné 63,84 eura /25,29 eura
+26,19 eura + 12,36 eura/).



Celkom trovy konania žalovaného predstavujú trovy právneho zastúpenia vo výške 1.139,95 eura
(odmena 560,84 eura + režijný paušál 81,57 eura + náhrada za stratu času 202,70 eura + cestovné
výdavky 140,09 eura + DPH 154,75 eura /49,95 eura + 23,83 eura + 80,97 eura/), na ktorých náhradu
odvolací súd zaviazal žalobcu v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku právnej zástupkyni
žalovaného (§ 149 ods. 1 a § 160 ods. 1 OSP).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.