Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5To/11/2018 z 7. 8. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 7. augusta 2018, sp. zn. 5To/11/2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8413010116.2 Krajský súd Prešov | 5To/11/2018 | ECLI:SK:KSPO:2018:8413010116.2 | 2018-08-07 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Hospodárske trestné činy Citované ustanovenia: Trestný zákon. (140/1961 Zb.), § 148 ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb., § 148 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/564c4ba2-d30a-46ae-9358-705e10f5a90b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8413010116.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/11/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413010116
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8413010116.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Monoka a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 08.08.2018 v Prešove
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu
Kežmarok sp. zn. 7T/29/2013 zo dňa 09.03.2017.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 7T/29/2013 zo dňa 09.03.2017 boli podľa § 285 písm.
a/ Tr. poriadku obžalovaní W. B. a J. B. oslobodení spod obžaloby prokurátora pre skutok právne
kvalifikovaný ako trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, 5 Tr. zákona na tom
skutkovom základe, že

že v období od 25. 1. 2002 do 31. 3. 2003 ako zodpovední pracovníci spoločnosti Q., s.r.o., IČO:
XXXXXXXX, so sídlom od 19. 2. 2001 do 1. 10. 2002 v Topoľčanoch a od 2. 10. 2002 do 31. 12. 2005
v Kežmarku, podali na Daňový úrad v Topoľčanoch
- daňové priznanie za zdaňovacie obdobie r. 2001 podali dňa 04.04.2002 v ktorom si vykázali celkové
výnosy z podnikanie vo výške 333 387,43,- € (10 043 630 Sk), celkové náklady vo výške 333 107,64
€ /10 035 201,-- Sk/, na základe čoho si priznali základ dane v sume 279,79,-€ /8.429,-Sk / a daňovú
povinnosť v sume 79,67,-€ / 2400,- Sk /
- daňové priznanie dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2002 podali dňa
31.03.2003 v ktorom si vykázali celkové výnosy z podnikania v sume 571 043,01,- € /17 203 242,- Sk/,
celkové nálady vo výške 571 398,19,-€ /17 213 942,- Sk/, na základe čoho si priznali základ dane vo
výške 355,18,- € /10 700,-Sk/ a nulovú daňovú povinnosť,
- daňové priznanie dane z pridanej hodnoty /DPH/ za zdaňovacie obdobie IV štvrťrok 2001 podali dňa
25.1.2002, v ktorom priznali daň na vstupe v sume 35 808,77,- € /1 078 775,- Sk/, daň na výstupe v ume
35 915,62,- € /1 081 994,- Sk/ a vlastnú daňovú povinnosť v sume 106,85,- € / 3219,- Sk /,
- daňové priznanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2002 podali dňa
26.04.2002, v ktorom priznali daň na vstupe v sume 189,21,-€ / 5 700,- Sk/, daň na výstupe v sume
199,16,- € /6000,- Sk/ a vlastnú daňovú povinnosť vo výške 9,96,- € /300,- Sk/,
- daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2002 podali dňa
29.07.2002 v ktorom priznali daň na vstupe v sume ,9 170,85,-€ /276,281,- Sk/, daň na výstupe v ume
9 171,28,-€ /276 294,- Sk/ a vlastnú daňovú povinnosť v sume 0,43 centov / 13 Sk/,
- daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvťrok 2002 podal dňa
28.10.2002, v ktorom priznali daň na vstupe v sume 2552,81,- € /76 906,- Sk/ daň na výstupe v sume
2501,16,- € /75 350,- Sk/ a nadmerný odpočet vo výške 51,65,- € / 1556,- Sk/,
- daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. Štvrťrok 2002 dňa 30.01.2003,
v ktorom priznali daň na vstupe v sume 96 926,64,-€ /2920,012,- Sk/, daň na výstupe v sume 96 997,51,-
€ /2922,147,- Sk/ a vlastnú daňovú povinnosť v sume 70,87,-€ / 2 1 35,- Sk/



pričom po vykonaných kontrolách správcu dane bolo zistené, že
- za zdaňovacie obdobie r. 2001 došlo v rozpore s § 24 ods. zák. č. 366/1999 k neoprávnenému
navýšeniu nákladov v sume 332 954,65,-€ /10 030 592,- Sk/, na základe čoho správca dane určil
spoločnosti Q., s. r. o. daňovú povinnosť v sume 96 640,76,- € /2 911 400,- Sk/,
- za zdaňovacie obdobie r. 2002 došlo v rozpore s § 24 ods. 1 zák. č. 366/1999 k neoprávnenému
navýšeniu nákladov v sume 57 032,56,- € / 17 181 663,- Sk/, na základe čoho správca dane určil
spoločnosti Q., s. r. o., daňovú povinnosť v sume 142 511,45,-€ / 4293 300,- Sk/,
- za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2001 došlo k neoprávnenému navýšeniu DPH na vstupe vo výške
35 797,02,- €/ 1 078 421,- Sk/,
- za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2002 došlo k neoprávnenému navýšeniu DPH na vstupe v sume
185,85,- € / 5 599,- Sk/,
- za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2002 došlo k neoprávnenému navýšeniu DPH na vstupe v sume
9 151,- €/ 275 713,- Sk/,
- za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2002 došlo k neoprávnenému navýšeniu DPH na vstupe v sume
2 515,14,- €/ 75 771,- Sk/,
- za zdaňovacie obdobie VI. štvrťrok 2002 došlo k neoprávnenému navýšeniu DPH na vstupe v sume
96 907,79,- € / 2 919 444,- Sk/,

čím týmto konaním konateľov spol. Q. s.r.o., IČO XXXXXXXX došlo ku kráteniu dane z príjmov
právnických osôb spoločnosti Q. s.r.o. za zdaňovacie obdobie r. 2001 a r. 2002 v celkovej sume 239
072,56,- € / 7 202 300,- Sk/ a ku skráteniu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia IV štvrťrok
2001 až VI štvrťrok 2002 v celkovej sume 144 557,79,- € / 4 354 948,- Sk/,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor ihneď po jeho vyhlásení. V dodatočne predložených
dôvodoch odvolania po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku a dôvodov rozsudku vyslovil, že
podstata záveru o tom, či skutok sa stal a či je trestným činom spočíva iba v hodnotení dôkazov a súd
môže svoje skutkové závery a právne závery opierať iba o dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní.
Súd však dokazovanie vykonal povrchne, keď okrem toho, že vypočul oboch obžalovaných, prečítal
výpovede svedkov a oboznámil listinné dôkazy. Listinné dôkazy podľa jeho názoru neboli vyhodnotené
jednotlivo i v súhrne s oboznámenými výpoveďami jednotlivých svedkov náležitým spôsobom a všetky
tieto dôkazy preukazujú spáchanie skutku oboma obžalovanými. Z listinného dôkazu na strane 30
je zrejmé, že ide o podpisy oboch obžalovaných, ktorými potvrdili odovzdanie účtovných dokladov
spoločnosti Q. s.r.o. a to komplet za rok 2001, 2002 a 2003 do mesiaca jún, pričom túto skutočnosť
nejednoznačne vyvracia oboznámená výpoveď svedka N. L.. Súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťami
vyplývajúcimi z listinných dôkazov a to že spoločnosť Q. s.r.o. Kežmarok od času, kedy bola prevzatá
oboma obžalovanými W. B. a J. B. nevykonávala žiadnu činnosť a nemala žiadnych zamestnancov,
sídlo spoločnosti bolo v byte na ul. Baštovej v Kežmarku, v ktorom sa v podstate nikto nezdržiaval
a ktorý slúžil len ako dočasné ubytovanie J. B., aby sa z neho nestal bezdomovec. Nie je možné
súhlasiť s tvrdením súdu tak, ako to v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že súd nemôže pri
posudzovaní viny vychádzať len z predpokladov alebo odhadov správcu dane, pretože správca dane
neurčil daňovú povinnosť odhadom alebo predpokladom, ale určil ju na základe konkrétnych daňových
priznaní, ktoré podali práve obžalovaní J. B. a W. B., vychádzajúc tiež z dokladov, ktoré predložil W.
B. dňa 15.08.2002. Nemohlo ísť preto pri určení daňovej povinnosti podľa pomôcok o žiaden odhad
ani predpoklad. Vyslovený záver okresného súdu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú
stíhaní obžalovaní, tak nezodpovedá vyhodnoteniu jednotlivých dôkazov jednotlivo i v súhrne. Tento
záver napokon nemožno opierať o skutočnosť, že od spáchania skutku uplynula neúmerne dlhá doba
a že W. B. sa od spáchania skutku nedopustil žiadnej trestnej činnosti až do vyhlásenia napadnutého
rozsudku. Na základe týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

K odvolaniu prokurátora sa vyjadril aj obhajca obž. M. B., ktorý považuje toto odvolanie za nedôvodné,
pretože rozsudok súdu prvého stupňa je podľa jeho názoru správny a zákonný. Obž. M. B. niekoľkokrát
zdôraznil, že konateľom spoločnosti Q. s.r.o. bol len do 29.07.1992, kedy nadobudlo účinnosť jeho
odstúpenie z funkcie konateľa spoločnosti a od uvedeného dátumu už obvinený za predmetnú
spoločnosť nemohol konať. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že obž. M. B. väčšinu daňových priznaní
nepodpísal a akékoľvek prípadné právne úkony po dni 29.07.2002 ani podpísať nemohol, nakoľko nebol
konateľom predmetnej spoločnosti, ktorá skutočnosť znamená právnu nulitnosť takýchto úkonov. Je



preto bez významu, či to bol práve obvinený, kto doniesol na základe oznámenia o výkone daňovej
kontroly doklady spoločnosti daňovému úradu tak, ako to uvádza prokurátor. Rovnako je bez významu
pre trestné konanie aj to, či a ako boli odovzdávané účtovné doklady spoločnosti novému konateľovi N.
L.. Obž. M. B. sa kladie od počiatku za vinu, že úmyselným konaním skrátil daň, avšak táto skutočnosť
nikdy nebola riadne preukázaná. Vzhľadom k tomu, že prokurátor neuniesol dôkazné bremeno,
poukazuje na bezvýznamné skutočnosti. Až absurdne vyznieva snaha prokurátora odôvodňovať podané
odvolanie kritikou postupu súdu, ktorý sa podľa názoru žalujúceho prokurátora vôbec nezaoberal tým,
že spoločnosť Q. s.r.o. nevykonávala žiadnu činnosť, nemala žiadnych zamestnancov a jej sídlo bolo
v byte Kežmarku, kde sa nikto nezdržiaval. Ak prokurátor tvrdí, že práve tieto skutočnosti preukazujú
úmysel oboch obžalovaných skrátiť daň, tak tento záver považuje obžalovaný za absolútne nesprávny.
Ako to vyplýva z obsahu spisu a dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa, základom pre
vedené trestné konanie bolo práve určenie rozdielu dane z príjmu a DPH daňovým úradom. Prokurátor
pritom nekriticky prevzal závery správcu dane, ktorý na strane príjmov tieto bez výhrady akceptoval, no
na druhej strane neuznal spoločnosťou Q. s.r.o. deklarované výdavky, nakoľko s ohľadom na absenciu
účtovníctva spoločnosti neboli preukázané účtovnými dokladmi. Orgány činné v trestnom konaní ako
aj súdy nesmú pri posudzovaní viny vychádzať len z predpokladov, či odhadov správcu dane, ale
musia vychádzať z dokazovania vykonaného v trestnom konaní, z ktorého následne môžu vyvodzovať
napríklad výšku príjmov a výdavkov daňového subjektu v určitom zdaňovacom období a tým aj výšku
daňovej povinnosti daňového subjektu. Teda, nie je možné uznať obžalovaného vinným z trestného
činu skrátenia dane a poistného, ak bol rozdiel dane, ktorý sa mu kladie za vinu, určený len na
základe pomôcok. Ani priznanie spoluobžalovaného J. B. v tom smere, že je pravdou, čo je uvedené
v uznesení o vznesení obvinenia, nemôže viesť orgány činné v trestnom konaní k záveru, že nie je
potrebné zákonným spôsobom zisťovať rozsah spáchania skutku ako základnú podmienku trestnej
zodpovednosti. K uvedeným otázkam konajúci súd zaujal zákonný postoj a všeobecné formulácie
prokurátora uvedené v podanom odvolaní nemôžu na uvedenom nič zmeniť a sú len snahou prokurátora
o zhojenie skutočnosti, že neuniesol dôkazné bremeno a nemá jediný relevantný dôkaz na preukázanie
viny. V teoretickej rovine je potrebné uviesť i to, že konanie obžalovaného za určitých skutkových
okolností by mohlo byť posúdené ako trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej
evidencie podľa § 125 Tr. zákona účinného do 31.12.2015, avšak toto neprichádza do úvahy, pretože by
nebola zachovaná totožnosť skutku. So zreteľom na uvedené navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť.

Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania prokurátorom ako osobou na to oprávnenou
krajský súd, nezistiac dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku postupom podľa § 316 ods. 3
Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov
napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo,
prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. poriadku, a zistil, že odvolanie nie je dôvodné.

V rámci prieskumného konania odvolací súd v prvom rade preskúmaval procesný postup konajúceho
súdu, ktorý zodpovedá pravidlám stanoveným procesným predpisom. Obžalovaní M. B. a F. B. mali
možnosť sa vyjadriť ku skutkovým zisteniam a navrhovať vykonanie dôkazov, v rámci konania boli
zastúpení obhajcami, ktorí uplatňovali ich právo na obhajobu a predniesli aj argumenty v prospech ich
neviny. Ak sa hlavné pojednávania vykonali v neprítomnosti obžalovaných, boli na to splnené podmienky,
čo vyplýva z obsahu predloženého spisu. Odvolací súd preto konštatuje, že nezistil také skutočnosti,
ktoré by svedčili o porušení práva na obhajobu u obžalovaných.

Konajúci súd vykonal dokazovanie v súlade s Trestným poriadkom, preto o takto vykonané dôkazy
mohol opierať svoje skutkové zistenia. Z nich vyplynulo, že v obchodnej spoločnosti Q. s.r.o. so sídlom
Topoľčany, neskôr so sídlom Kežmarok, boli podľa obchodného registra v období od 02.10.2002 do
16.09.2003 konateľmi obchodnej spoločnosti, avšak z daňových priznaní je zrejmé, že tieto podávali
priebežne za celý rok 2002. V rámci daňovej kontroly vykonanej v uvedenej obchodnej spoločnosti za
obdobie od 25.01.2002 do 31.03.2003 bolo za použitia pomôcok určené, že došlo ku skráteniu dane z
príjmov právnických osôb spoločnosťou Q. s.r.o. za zdaňovacie obdobie rokov 2001 a 2002 v celkovej
sume 239.072,56 eur a ku skráteniu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. Q 2001 až IV.
Q 2002 v celkovej výške 144.557,79 eur.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku plynie, že zaobstarané a predložené dôkazy stranou obžaloby,
ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, neumožňujú bez pochybností vyvodiť záver o vine



obžalovaných a to predovšetkým z dôvodu, že strana obžaloby nepredložila dôkazy, ktoré by
preukazovali reálne skrátenie dane. Na podklade predložených dôkazov prokurátorom sa možno iba
domnievať, že ku skráteniu dane v rozsahu stanovenom správcom dane došlo a to z dôvodu uplatnenia
pomôcok na určenie rozdielu dane.

S vysloveným záverom konajúceho súdu, že o daňovú kontrolu, pri ktorej platia iné pravidlá pre určenie
rozdielu dane ako v trestnom konaní, pokiaľ je táto tzv. rozhodujúcim dôkazom, nemožno opierať vinu v
trestnom konaní, sa stotožnil aj odvolací súd. Konajúci súd správne poukázal na to, že v daňovom konaní
oproti trestnému konaniu, v ktorom vina obvinenému musí byť preukázaná bez rozumných pochybností
a dôkazné bremeno znáša strana obžaloby, platí tzv. obrátené dôkazné bremeno spočívajúce v tom, že
daňový subjekt musí preukázať jednotlivé skutočnosti podstatné pre určenie daňovej povinnosti a ak ich
nepreukáže, potom je správca dane oprávnený postupovať pri určení dane podľa pomôcok. Dôkazné
bremeno v daňovom konaní spočívajúce na daňovom subjekte plynie z ustanovenia § 29 ods. 8 zák.
č. 511/1992 Z. z., ktorý bol účinný v čase, kedy mali obžalovaní spáchať žalovaný skutok. Podľa tohto
ustanovenia daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení
a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Okrem toho odvolací súd poukazuje aj na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf/75/2017 zo dňa 29.09.2016,
ktorý vyslovil, že správa daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a
procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť
sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne
vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie daňové
bremeno.

V posudzovanom prípade správca dane mohol postupovať pri určení dane pri daňových kontrolách podľa
§ 42 zák. č. 511/1992 Z. z., podľa vety tretej ktorého, ak nebolo podané daňové priznanie alebo hlásenie
ani v lehote určenej vo výzve správcu dane alebo ak neboli odstránené chyby v podanom daňovom
priznaní alebo hlásení, správca dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok (§ 29), ktoré má k dispozícii
alebo ktoré si sám zaobstará, a to i bez súčinnosti s daňovým subjektom.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že v rámci tohto vytýkacieho konania správca dane môže požadovať
od daňového subjektu predložiť doklady tykajúce sa daňovej povinnosti a daňový subjekt má povinnosť
na základe tejto výzvy správcu dane doplniť požadované údaje. V posudzovanom prípade možno
konštatovať, že daňový subjekt bol vyzvaný na predloženie dokladov potrebných k vykonaniu kontroly
dane z príjmov právnických osôb a dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2001 a 2002 dňa
10.11.2003 pod hrozbou uloženia pokuty, avšak daňový subjekt túto svoju povinnosť nesplnil, preto bol
správca dane oprávnený postupovať podľa § 29 ods. 6 daňového poriadku, pretože sa nedohodol na
určení dane s daňovým subjektom postupom podľa § 29 ods. 5.

Podľa § 29 ods. 5 zák. č. 511/1992 Z. z. ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení
výšky dane, môže správca dane výšku dane s ním dohodnúť. Na túto dohodu sa vzťahuje primerane §
11. Podľa § 29 ods. 6 citovaného zákona ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaním ním uvádzaných
skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť
správne určiť a daň sa neurčí podľa ods. 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím
obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je
zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej
povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s
daňovým subjektom.

Z protokolov o daňových kontrolách č. 716/340/944-22777/2004/Pov z 09.06.2004 a č.
716/340/944-20601/2004/Pov z 01.06.2004 a k nim priradených protokolov o určení dane podľa
pomôcok je zrejmé, že správca dane postupoval pri určení dane práve vyššie popísaným postupom,
čo mu umožňoval zákon. Pomôckami v danom prípade boli kópie vystavených faktúr za kontrolované
zdaňovacie obdobie, zmluva o prenájme nebytových priestorov a k nej príslušných dodatkov, faktúry
za nájom za kontrolované zdaňovacie obdobie, doklady o úhrade nájomného a nákladov súvisiacich
s prevádzkovaním budovy a výpis z účtu daňového subjektu. Správca dane teda pri určení dane
daňovému subjektu vychádzal zo všetkých príjmov daňového subjektu a za výdavky uznal iba úhradu
nájomného.



Z obsahu a rozsahu vykonaného dokazovania plynie, že strana obžaloby svoje skutkové tvrdenia
opierala o závery daňových kontrol, ktoré sú založené na určení dane podľa pomôcok bez preukázania
rozsahu reálnej daňovej povinnosti. Takýto dôkaz, ktorý je fakticky jediným kľúčovým dôkazom
preukazujúcim rozsah daňovej povinnosti daňového subjektu Q. s.r.o. nemôže byť základom pre uznanie
viny i keď ho verifikovali svedkovia R.. Z. W. a Š. W., ktorí daňovú kontrolu vykonali a zodpovedajú za
správnosť údajov uvedených v protokole o vykonanej daňovej kontrole. V konaní nebol produkovaný
ani jeden dôkaz, ktorý by uplatňované výdavky daňovým subjektom neuznané správcom dane v rámci
daňovej kontroly vyvrátil ako oprávnené. Ani jeden daňový subjekt, s ktorým bola obchodná spoločnosť
Q. s.r.o. v obchodnom styku nevyvrátil, aby zdaniteľné plnenie sa neuskutočnilo. V tom vzhliadol odvolací
súd rovnako ako aj súd konajúci pochybenie orgánov činných v trestnom konaní, že nezabezpečili
dôkazy, ktoré by opodstatnenosť uplatňovaných výdavkov daňového subjektu Q. s.r.o. rozhodných pre
zníženie daňového základu vyvrátili, čím by sa mohlo preukázať, že išlo o uplatnenie fiktívnych výdavkov
a teda o úmyselné zavinené zníženie základu dane majúceho vplyv na zníženie daňovej povinnosti,
či o úmyselné zavinenie uplatňovaného nadmerného odpočtu alebo zníženie základu dane z pridanej
hodnoty.

Za daných zistení, ak nebolo dokázané, že k skráteniu dane, resp. k daňovému podvodu došlo, odvolací
súd skúmal, či konanie nemôže napĺňať znaky iného trestného činu. Spravidla je v obdobných prípadoch
preukázané, že pri daňových trestných činoch daňový subjekt nevedie správne účtovníctvo alebo sa ho
úmyselne zbaví z dôvodu zabezpečenia si výhody v daňovom konaní. Toto konanie sa potom posudzuje,
resp. konanie zodpovednej osoby za právnickú osobu, ako trestný čin skresľovania údajov hospodárskej
a obchodnej evidencie podľa § 125 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku (v
súčasnosti ako § 259 Tr. zákona). Vo vzťahu k tomuto trestnému činu je však nutné uviesť, že skutkové
okolnosti, pre ktoré bolo vznesené obvinenie a aj podaná obžaloba, nevykazujú znaky tohto trestného
činu. Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom obhajcu obž. M. B., že aj keby sa upravili skutkové
zistenia v tomto smere, k uznaniu viny za taký trestný čin by nemohlo dôjsť, pretože by nebola zachovaná
totožnosť skutku.

Odvolacie námietky prokurátora tak nemajú svoje opodstatnenie a je potrebné prisvedčiť obhajobe,
že dôkazná situácia zabezpečená v prípravnom konaní tvoriaca aj základ dokazovania v konaní pred
súdom nepostačuje pre vyslovenie viny u oboch obžalovaných, hoci obž. J. B. pri svojom výsluchu dňa
19.10.2011 v prípravnom konaní naozaj uviedol, že to, čo je uvedené v uznesení o vznesení obvinenia,
je pravda. Ide o výpoveď obžalovaného, ktorá neobsahuje konkrétne skutočnosti vo vzťahu ku skráteniu
dane a preto sa na základe nej iba možno domnievať, že k nejakému konaniu, ktoré mohlo viesť k
skráteniu dane zo strany tohto obžalovaného, došlo, rozsah a spôsob konania však objasnený nebol,
za čo nesie zodpovednosť strana obžaloby.

Odvolaciu námietku prokurátora, že súd vykonal dokazovanie povrchne, odvolací súd považuje za
nelogickú, pretože súd vykonal dokazovanie na hlavnom pojednávaní podľa predloženého návrhu v
obžalobe, pritom prokurátor bol osobne prítomný na hlavnom pojednávaní a v závere dokazovania
nepredložil súdu návrh na vykonanie ďalších dôkazov. Nie je zrejmé teda v čom má spočívať povrchnosť
vykonania dokazovania, ak dôkazy predkladal sám odvolateľ a tieto boli vykonané v súlade s pravidlami
procesného predpisu. Ostatne, odvolateľ ani v dôvodoch odvolania nepredložil žiadnu argumentáciu
ohľadne vykonania ďalších dôkazov, ktoré by mohli byť spôsobilé zmeniť napadnutý výrok rozsudku.
Skutočnosť, že odvolateľ hodnotí inak vykonané dokazovanie sama osebe nepostačuje na zmenu
právneho záveru konajúceho súdu, pretože z už vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že dôkazná
situácia nepostačovala pre vyslovenie viny obžalovaných v rozsahu skutkových tvrdení obsiahnutých
v obžalobe.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd uzavrel, že napadnutý výrok rozsudku, ktorým boli
obaja obžalovaní oslobodení spod obžaloby prokurátora z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok sa
stal, je vecne správnym a zodpovedá zákonu. Tento právny záver bol podkladom pre postup podľa §
319 Tr. poriadku, keďže odvolanie prokurátora nebolo dôvodné. Jeho odvolanie tak bolo zamietnuté.

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.