Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/107/2018 z 14. 11. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 14. novembra 2018, sp. zn. 5Co/107/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7514216745.1 Krajský súd Košice | 5Co/107/2018 | ECLI:SK:KSKE:2018:7514216745.1 | 2018-11-14 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 388 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/79c42c8f-a643-4fa1-9457-94bd32418077 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7514216745.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/107/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7514216745
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7514216745.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členov
senátu JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, v právnej veci žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa,
a.s., Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovaným 1/ S. Ž., H.. X.X.XXXX, Z. H. C., H. C. H..
Ľ.. Š. X, X/ Z. N., H.. XX.X.XXXX, E., E. Z. XX/XX, v konaní o zaplatenie 4368,44 eura s príslušenstvom
o odvolaní žalobcu a žalovanej v 2. rade, proti rozsudku 11C/26/2015 - 52 z 5.10.2015 v spojení s
opravným uznesením z 22.11.2016 a 14.12.2017 Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v spojení s opravným uznesením z 22.11.2016 a 14.12.2017 tak, že žalobu v prvom
výroku, v časti zaplatenia sumy 4 368,44 eur zamieta a v prevyšujúcej časti potvrdzuje a v druhom výroku
mení tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 6,49% p. a. počítaný zo
sumy 3 598,15 eur od 17.5.2014 do zaplatenia.
Žalobcovi priznáva náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalovaní 1/, 2/ sú zaplatiť žalobcovi sumu
4368,44 eura spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4368,44 eura od 17.5.2014 do zaplatenia
a trovy tohto konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v sume 262,- eur, všetko do
3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V opravnom uznesení z
22.11.2016 opravil v záhlaví označenie žalovaných tak, že „1/ S. Ž., H.. XX.XX.XXXX, H. C. H.. Ľ.. Š. X,
Z. H. C., toho času na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou A.. S. N., T.X. X. K. E. P., X/ Z. N., H..
XX.XX.XXXX, C. E. Z. XX/XX, E.,“. V ostatných častiach ostáva rozhodnutie nezmenené a v opravnom
uznesení z 14.12.2017 doplnil výrok rozhodnutia tak, že Rozsudok Okresného súdu Košice - okolie č.k.
11C/26/2015-52 z 5.10.2015 opravuje tak, že výrok rozhodnutia správne znie: „Žalovaní 1/, 2/ sú povinní
zaplatiť žalobcovi sumu 4368,44 eura, spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4368,44 eura od
17.05.2014 do zaplatenia a trovy tohto konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v
sume 262,- eur, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.“
V ostatných častiach ostáva rozhodnutie nezmenené.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čo žalobca podanou žalobou žiadal a ako ju skutkovo a právne
odôvodnil, aké dokazovanie vykonal a čo z neho zistil. Citoval znenie § 497 zák. č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka v platnom znení (ďalej len „ObZ“), § 52 ods.1,2,3, § 53 ods.1,4, § 54 ods.2
Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods.1,2, čl.5 Smernice Rady č. 93/13 EHS, § 2 písm. a) a b), § 4 ods.1 -
5 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení platnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej
len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 1, § 7 ods.3 zák. č. 310/1992 o stavebnom sporení v
znení platnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o stavebnom sporení“) a uviedol, že podľa
bodu I ods.1 zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere predmetom zmluvy je poskytnutie
mimoriadneho medziúveru pod č. 2752672204 vo výške pôvodne 127 000,- Sk, pričom po pridelení



cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol mimoriadny medziúver poskytnutý a
súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok ako aj „Všeobecných podmienok pre zmluvy o
stavebnom sporení“ sa mimoriadny medziúver zmení na stavebný úver pod č. 2752672503 vo výške
cca 82 550,- Sk. Presná výška stavebného úveru sa rovná rozdielu cieľovej sumy a nasporenej sumy pri
pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení. Podľa bodu II zmluvy o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere výška úrokovej sadzby mimoriadneho medziúveru je 6,49 % ročne ku dňu uzatvorenia
zmluvy. Za spracovanie medziúveru vyrubuje veriteľ dlžníkovi poplatok v sume pôvodne 3 500,- Sk.
Podľa bodu II. ods. 1 až 3 zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere do nasporenia 35
% cieľovej sumy sa dlžník zaväzuje vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné
vklady minimálne vo výške 445,- Sk. Do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa
dlžník zaväzuje splácať úroky z mimoriadneho medziúveru pravidelnými mesačnými splátkami vo výške
678,- Sk. Splátka úrokov je splatná prvého každý mesiac a musí byť uhradená veriteľovi do 15. dňa
mesiaca. Podľa bodu II. zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere dlžník sa zaväzuje
uhradiť plnú výšku stavebného úveru vrátane úrokov vo výške 4,70 % ročne pravidelnými mesačnými
splátkami vo výške pôvodne 1270,- Sk. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žaloba
žalobcu je čiastočne dôvodná. V danom prípade je nesporné, že účastníci konania uzavreli Zmluvu o
mimoriadnom medziúvere č. 2751672204 a stavebnom úvere č. 2752672503 z 19.12.2005. Na základe
predmetnej zmluvy poskytol žalobca žalovaným mimoriadny medziúver v sume 4215,63 eura a žalovaný
1/ sa zaviazal do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadne ho medziúveru 6,49% ročne
pravidelnými mesačnými splátkami v sume 22,80 eura a do nasporenia 35% cieľovej sumy vkladať na
účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 14,77 eura. Po pridelení cieľovej sumy
zmluvy o stavebnom sporení sa žalovaný 1/ zaviazal splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške
4,70% ročne pravidelnými mesačnými splátkami v sume 42,16 eura. Žalovaná 2/ prevzala ručením na
seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokojí žalovaný 1/. Vzhľadom „k tomu“, že žalovaný
1/ porušil zmluvné podmienky, žalobca odstúpil od úverovej zmluvy. Celková čiastka ku dňu odstúpenia
predstavovala sumu 4368,44 eura, pričom pozostáva z istiny v sume 3598,15 eura a nezaplatených
úrokov a poplatkov v sume 770,29 eura a priznal k tejto sume úrok z omeškania. V časti úrokov z
úveru za obdobie po zosplatnení úveru žalobu zamietol. Má za to, že pri predčasnom a mimoriadnom
zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej sumy istiny úveru, vrátane
úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, následkom čoho nastáva strata nároku veriteľa na
úroky za požičanie peňažných prostriedkov. Ak teda nastala situácia kedy žalovaný - spotrebiteľ už nemá
právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, nie je dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky,
ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade
by došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V
prípade, ak existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace
len v právne súladnom stave, bola by táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods.2 OZ, resp. § 53 ods.1 až 5 OZ robí absolútne
neplatnou. Na základe týchto dôvodov návrh zo zvyšnej časti zamietol, ako nedôvodný. Na základe
uvedeného priznal len sankcie podľa § 517 ods.2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR. O trovách
konania rozhodol citujúc znenie § 142 ods.1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, bola voči
žalovaným 1/ a 2/ priznaná náhrada trov konania v sume 262,- eur, ktoré vznikli žalobcovi na zaplatenom
súdnom poplatku.
3.Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobca a žalovaná v 2. rade.
4.Žalobca podal odvolanie I. v časti zamietnutia uplatneného 6,49 % p.a. úroku zo sumy 3 598,15
eur od 17.5.2014 do zaplatenia a to z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (205 ods.2 písm. f OSP) a odôvodnil ho nasledovne: Súd priznal
celkovú čiastku ku dňu odstúpenia 4 368,44 eur a z tejto sumy úrok z omeškania. Súd nepriznal
zaplatenie úroku vo výške 6,49 % ročne zo sumy 3 598,15 eur od 17.5.2014 do zaplatenia. Súd má
za to, že pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové
vrátenie požičanej sumy istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru,
následkom čoho sa nastáva strata nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov.
Ak teda nastala situácia kedy žalovaný - spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné u seba a
tieto užívať, nie je dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu
oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by došlo k značnej nerovnováhe v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, ak existuje zmluvná
úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom
stave, bola by táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú
podmienku podľa § 52 ods.2 OZ resp. § 53 ods. 1 a 5 OZ robí absolútne neplatnou. Na základe



týchto dôvodov súd návrh vo zvyšnej časti zamietol ako nedôvodný. Na základe uvedeného súd
priznal len sankcie podľa § 517 ods.2 OZ v spojení s § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z.. II. Napadol
zamietnutie návrhu v časti uvedenej vyššie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Samotná
zmluva o úvere po vyhlásení mimoriadnej splatnosti nezanikla, práva a povinnosti účastníkov z
nej naďalej trvajú. Napadol čiastočné zamietnutie žaloby v časti riadneho úroku po zosplatnení
pohľadávky, nakoľko výrok nemá oporu v žiadnom citovanom právnom ustanovení. V odôvodnení
sa uvádzajú § 52 - 54 OZ, Smernica Rady č. 93/13 EHS, zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a zák.č. 310/1992 Z.z. o stavebnom sporení. Zo žiadneho z citovaných právnych predpisov
nevyplýva právne posúdenie súdu: „pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi
nárok na jednorazové vrátenie požičanej sumy istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru, následkom čoho sa nastáva strata nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných
prostriedkov." Okrem toho vzťah medzi účastníkmi konania nie je vzťahom zo spotrebiteľského úveru
podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Občiansky ani Obchodný zákonník v žiadnom
ustanovení neurčuje, že po splatnosti pohľadávky z úveru zaniká nárok na riadny úrok ako odplata
za poskytnutie peňažných prostriedkov. Obchodný zákonník nerozlišuje, či má byť poskytnutá suma
vrátená v splátkach alebo jednorázovo. Následná úvaha súdu o požadovaní úroku ako neprijateľnej
zmluvnej podmienky z dôvodu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa nezohľadňuje základnú právnu úpravu inštitútu zmluvy o úvere podľa § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka. Na túto úpravu odkazuje § 12 ods.2 zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom
sporení: „dočasne voľné zdroje fondu stavebného sporenia môže stavebná sporiteľňa použiť len na
poskytovanie stavebných úverov za komerčných podmienok na stavebné účely stavebným sporiteľom,
ktorí splnili podmienky sporenia svojich vkladov, ale ďalšie zmluvne dohodnuté podmienky na pridelenie
stavebného úveru ešte nespĺňajú, alebo stavebným sporiteľom, ktorí ešte len sporia." Nakoľko žalovaní
nespĺňali podmienky stavebného sporenia na získanie stavebného úveru, medziúver bol poskytnutý na
základe § 12 ods.2 zák. č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení za komerčných podmienok. Komerčné
poskytovanie úverov upravuje § 497 a nasl. Obchodného zákonníka zmluva o úvere a citoval znenie §
497, § 502 ods.1 Obchodného zákonníka. Dlžník je teda povinný s vrátením poskytnutého úveru zaplatiť
aj dojednané úroky a to do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov. Analogicky túto povinnosť
možno vyložiť k § 503 ods.3 ObchZ, podľa ktorého, ak dlžník vráti peňažné prostriedky skôr, než bolo
dohodnuté, je povinný platiť úroky len do momentu vrátenia peňažných prostriedkov. Podľa jeho názoru
je teda nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením
poskytnutých finančných prostriedkov. V prípade, ak by porušením povinnosti dlžníka, zanikol veriteľov
nárok na zaplatenie úrokov za úver, dlžník by prakticky porušením povinnosti získal pre neho výhodnejšie
postavenie, nakoľko by sa „zbavil" povinnosti plniť zmluvne dohodnuté plnenie. Podľa jeho názoru je
akékoľvek konanie, ktoré porušuje povinnosť a spôsobuje tým výhodu v rozpore s dobrými mravmi, je v
rozpore s účelom právnych predpisov vzťahujúcich sa na daný právny vzťah. Nakoľko povinnosť zaplatiť
úroky § 497 Obchodného zákonníka spája iba s reálnym vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov,
požadovanie zaplatenia úroku až do vrátenia celej poskytnutej sumy nie je v rozpore s právnymi
predpismi, t.j. nemôže ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku resp. dojednanie spôsobujúce značnú
nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Strata nároku veriteľa na úroky za poskytnutie peňažných
prostriedkov nastáva až ich vrátením. Práve nepriznaním dohodnutého 6,49 % p.a. úroku zo sumy 3
598,15 eur od 17.5.2014 do zaplatenia súd spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dlžníkom porušujúcimi zmluvné dojednania a medzi dlžníkom riadne plniacim si povinnosť,
ktorý je povinný splácať úroky v dohodnutej výške až do úplného vrátenia poskytnutých peňažných
prostriedkov. Zvýhodňuje tým porušovateľa povinnosti a tým nabáda k nedodržiavaniu dohodnutých
práv a povinností. Nesúhlasí s právnym posúdením súdu, že priznaním úroku po splatnosti ako aj
úroku s omeškania by dochádzalo ku škode na spotrebiteľovi. Úrok z omeškania je zákonným právnym
následkom porušenia povinnosti vrátiť plnenie v lehote splatnosti. Jeho výšku si môžu zmluvné strany
dojednať. Tento následok ustanovuje Občiansky ako aj Obchodný zákonník. Práve týmto spôsobom, keď
sa rozlišuje medzi dlžníkom riadne plniacim svoje povinnosti a dlžníkom porušujúceho svoje povinnosti,
právne predpisy uplatňujú zásadu dobrých mravov, keď dlžníkom porušujúcim svoje povinnosti ukladajú
aj povinnosť platiť úroky z omeškania. III. Vidí rozpor rozsudku s dobrými mravmi aj v tom, že pred
zosplatnením celého dlhu boli žalovaní povinní platiť dohodnutý 6,49 % ročný úrok. Výška tohto úroku
nie je neprimeraná, zodpovedá priemerným úrokovým sadzbám na trhu. Po zosplatnení celého dlhu od
zmluvy pre omeškanie, súd zaviazal odporcov iba „na sankciu" 5% ročného úroku z omeškania, vzniká
otázka, či nedochádza k hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
veriteľa ako dodávateľa, lebo v dôsledku porušenia povinností sa dostali odporcovia do lepšej pozície
ako pred porušením povinnosti. Toto je absurdná situácia nielen vo vzťahu k navrhovateľovi ako



veriteľovi, ale aj voči iným dlžníkom riadne plniacim svoje záväzky zo zmlúv o úvere. Týmto postupom
súd nenapĺňa jednu zo svojich základných funkcii a to výchovu na zachovávanie zákonom, na čestné
plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb. IV. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací
súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Preto v
prípade, ak odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa, žiadal, aby odvolací súd vyslovil vo
výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
5.Žalovaná v odvolaní uviedla, že ho podáva z dôvodu, že nie je so žalovanými v kontakte. Oni ešte žijú,
tak navrhla skontaktovať sa s nimi na tej adrese, ktorú uviedla. Bola len spoludlžník, z tých peňazí nič
nemala, a nemieni to splácať, je už na dôchodku, už dosť za nich platila.
6.Žalobca vo vyjadrení uviedol, že I. čo sa týka možnej aplikácie § 502 ods.1 zák. č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník (ďalej aj len „Obchodný zákonník), že uzatvoril so žalovanými Zmluvu mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere z 19.12.2005 (ďalej len „zmluva o úvere"). Žalovaní sa zaviazali v
štádiu medziúveru splácať len úroky z medziúveru do okamihu splnenia podmienok na poskytnutie
stavebného úveru. Platenie uvedených úrokov bola „odplata" za to, že žalobca poskytol žalovaným
peňažné prostriedky skôr, ako boli splnené podmienky na poskytnutie stavebného úveru a to v súlade
so zmluvou o úvere, všeobecnými podmienkami a zákonom o stavebnom sporení. Vzhľadom na to,
že žalovaní sa dostali do omeškania so splácaním úveru, žalobca bol nútený pristúpiť k odstúpeniu od
zmluvy o úvere, vzhľadom na to, že aj napriek opakovanému upomínaniu žalovaných nedošlo k úhrade
omeškaných splátok. V tejto súvislosti dovolil uviesť, že tento stav nastal z dôvodu, že bol nútený uplatniť
právo toto svoje právo, nakoľko žalovaní porušili svoje povinnosti. Na základe uvedeného je zrejmé, že
takýto postup bol možnosťou ultima ratio. Má za to, že zmluva o úvere je absolútny obchod, a bez ohľadu
na povahu účastníkov úverového vzťahu sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podľa
kogentného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Uvedené ustanovenie priznáva veriteľovi právo
požadovať nielen vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ale zároveň právo požadovať úroky
za úver. Pri nároku na úrok za úver nejde teda o žiadnu jeho svojvôľu, ale o riadne uplatnenie práva,
ktoré mu priznáva platný právny predpis. V zmysle § 502 Obchodného zákonníka je dlžník od doby
poskytnutia peňažných prostriedkov povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej
prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Dlžník je teda povinný s vrátením
poskytnutého úveru zaplatiť aj dojednané úroky a to do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov.
Analogicky túto povinnosť možno vyložiť k ustanoveniu § 503 ods.3 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého ak dlžník vráti peňažné prostriedky skôr, než bolo dohodnuté, je povinný platiť úroky len do
momentu vrátenia peňažných prostriedkov. Podľa jeho názoru je teda nepochybné, že povinnosť dlžníka
platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov. Priamo
z § 497 a § 502 Obchodného zákonníka vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie
poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu
užívania, t. j. do doby skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov veriteľovi. Na podporu
svojich tvrdení dovolil si poukázať na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.01.2018, spis.
zn. 5Co/237/2017, ktorým zmenil výrok rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 20.2.2017 v časti,
v ktorej okresný súd zamietol žalobcovi nárok na úrok za úver po splatnosti, spis. zn. 15C/1290/2015,
pričom Krajský súd uviedol, že pokiaľ ide o úroky za úver súdna prax nie je zjednotená. Krajský súd
poukazuje na rozhodnutie 4Obo/143/1998 z 1.7.2000 NS SR, podľa ktorého úroky za úver sú súčasťou
peňažného záväzku dlžníka a preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca
povinnosť platiť úroky z omeškania, pričom dlžník je zároveň povinný od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov do dňa ich vrátenia platiť úroky. Zároveň poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre
z 29.9.2017, spis. zn. 7Co/1443/2015, ktorým zrušil a v rozsahu napadnutého zamietajúceho výroku
rozsudku Okresného súdu Nitra z 28.4.2015, spis. zn. 25C/37/2015, ktorým žalobcovi nebol priznaný
úrok za úver po splatnosti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že pokiaľ by od momentu predčasnej splatnosti úveru už dlžník nebol povinný
platiť úroky, potom by veriteľovi nebola priznaná odplata a za poskytnutie peňažných prostriedkov
by už dlžník neplatil žiadnu sumu. Zároveň poukázal aj na to, že občiansky zákonník ani iný právny
predpis neustanovuje, za akú dobu možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Vzhľadom na uvedené
nemožno vylúčiť, aby si zmluvné strany v rámci zmluvnej autonómie (pokiaľ ide o dobu, na ktorú sa úroky
dojednávajú) dohodli úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického
vrátenia veriteľovi) teda i za dobu, v ktorej sa dlžník ocitne v omeškaní so splnením svojho záväzku,
pretože istinu v zjednanej lehote splatnosti nevrátil. II. Vo vzťahu k uplatneniu § 546 - 548 zák. č. 40/1964



Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len „Občiansky zákonník") žalobca uvádza, že žalovaná v 2. rade
prevzala ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokojí žalovaný v 1. rade. Na tomto
mieste si dovolil poukázať na skutočnosť, že žalovaná v 2. rade bola rovnako upomínaná na úhradu
omeškaných splátok. Ručenie ako právny vzťah medzi veriteľom, t. j. nim a ručiteľom, t. j. žalovanej v
2. rade, ktorého predmetom je záväzok ručiteľa uspokojiť pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí sám
dlžník. Má za to, že je oprávnený požadovať plnenie od žalovaného v 2. rade ako ručiteľa v časti, v ktorej
pohľadávka zo zmluvy o úvere nebude uspokojená dlžníkom. Žalovaný v 2. rade tak predstavuje určitú
formu zabezpečenia v prípade, že pohľadávka nebude zo strany dlžníka uspokojená.
7.Žalovaná v 2. rade zaslala list žalobcu, z ktorého je zrejmé, že k 1.1.2018 predstavovala pohľadávka
zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere z 19.12.2005 (ďalej aj len „Zmluva") voči
Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. sumu v celkovej výške 6 008 91 eur (z toho istina 4 368,44 eur, úrok
za úver 6,49 % p. a. do 1.1.2018 vo výške 847,61 eur, úrok z omeškania 5,00 % p. a. do 01.01.2018
vo výške 792,86 eur). V období od 1.1.2018 do 5.9.2018 eviduje nasledovné vklady v celkovej výške 4
368,44 eur: 7.2.2018 Vklad 1 000,00 € Z. N., 15.02.2018 Vklad 150,00 € Z. N., 15.03.2018 Vklad 150,00
€ Z. N., 16.04.2018 Vklad 150,00 € Z. N., 15.05.2018 Vklad 150,00 € Z. N. 15.06.2018 Vklad 150,00 €
Z. N., 16.07.2018 Vklad 150,00 € Z. N., 24.08.2018 Vklad 150,00 € Z. N., 28.08.2018 Vklad 2 149,14 €
P.. S. K., 28.08.2018 Vklad 169,30 € P.. S. K.. K 5.9.2018 predstavuje pohľadávka zo Zmluvy voči Prvej
stavebnej sporiteľni, a.s. sumu v celkovej výške 1 838,84 eur (z toho istina 0,00 eur, úrok za úver 6,49 %
p. a. do 5.9.2018 vo výške 945,41 eur, úrok z omeškania 5,00 % p. a. do 5.9.2018 vo výške 893,43 eur).
8.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a zistil, že
nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) rozsudku, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1
CSP), preto ho, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že žalobu v prvom výroku, v časti zaplatenia sumy 4 368,44
eur zamietol a v prevyšujúcej časti potvrdil a v druhom výroku mení tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú
povinní zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 6,49% p. a. počítaný zo sumy 3 598,15 eur od 17.5.2014 do
zaplatenia a žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
9.Žalobca odvolaním napadol druhý výrok, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a žalovaná
podľa obsahu odvolania napadla prvý výrok rozsudku.
10.Žalobca a žalovaná v 2. rade uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť
súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
11.Súd vo vzťahu k odvolaniu žalobcu, síce použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil ale na
daný skutkový stav ho nesprávne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu
nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach stranách sporu, preto uplatnený odvolací dôvod
je daný.
12.Súd vo vzťahu k odvolaniu žalovanej v 2. rade použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a
na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu
vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
13.Je nutné zdôrazniť, že žalovaná v 2. rade mala postavenie ručiteľa a ručením prevzala na seba
povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokojí žalovaný v 1. rade podľa § 546 - 548 O. z.
14.Podľa § 548 ods.1 O. z. ručiteľ je povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ
písomne vyzval.
15.Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dlžník (žalovaný v 1. rade) svoj dlh voči žalobcovi nesplnil,
preto žalovaná v 2. rade bola povinná tento dlh za neho splniť a zaplatiť dlhovanú istinu spolu s
príslušenstvom.



16.Z obsahu odvolania žalovanej v 2. rade je zrejmé, že uplatnila odvolací dôvod podľa § 365
ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam), ktorý sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne,
t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych
(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP
(Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na
to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
17.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
18.Uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
19.Podľa § 378 ods.1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
20.Podľa § 217 ods.1 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o
sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.
21.Žalovaná v 2. rade predložila dôkaz (Odpoveď na žiadosť, č. l. 97), že k 5.9.2018 bola zaplatená
žalobcovi suma 4 368,44 eur a dlh žalobcu k tomuto dňu je 1 838,84 eur, ktorý pozostáva z úroku za
úver 6,49 % p. a. do 5.9.2018 vo výške 945,41 eur, úroku z omeškania 5,00 % p. a. do 5.9.2018 vo
výške 893,43 eur. S prihliadnutím na stav, ktorý existoval v čase rozhodovania, odvolací súd zmenil prvý
výrok rozsudku v časti o zaplatenie 4 368,44 eur tak, že žalobu v tejto časti z dôvodu konania žalovanej
v 2. rade zamietol a v prevyšujúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania, potvrdil.
22.Druhý, zamietavý výrok, sa týkal úroku z úveru po zosplatnení. Zo spisového materiálu odvolací súd
zistil, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o mimoriadnom medziúvere 19.12.2005
pod č. 2752672204 vo výške pôvodne 127 000,- Sk, a stavebnom úvere pod č. 2752672503 vo výške 82
550,- Sk. Žalovaný porušil dohodnuté zmluvné podmienky, preto žalobca od zmluvy odstúpil k 20.3.2014
a žiadal zaplatiť okrem istiny aj zmluvný úrok a úrok z omeškania a to všetko počítané do zaplatenia.
23.Podľa § 502 ods.1 Obch. zák. od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z
nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré
poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než
prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške.
24.Dohoda o úrokoch z úveru podľa § 502 Obch. zák. je podmienená tým, že veriteľ na základe zmluvy
o úvere peňažné prostriedky dlžníkovi skutočne poskytol, inak by na ich úhradu nemal nárok. Mal by
však nárok práve na zaplatenie odplaty s poukazom na § 499 Obch. zák. Zmluva o úvere uzatvorená
podľa § 497 Obch. zák. nemôže byť dohodnutá ako bezúročná, keďže záväzok zaplatiť úroky patrí k
pojmovým znakom zmluvy o úvere a je jej podstatnou časťou s poukazom na § 269 ods.1 Obch. zák.
25.Na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa § 502 Obch. zák. má právo každý veriteľ, ktorý
uzavrel písomne zmluvu o úvere, na základe ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol, a
to až do splatnosti úveru. Úroky z úveru sú totiž obsahom, a teda súčasťou záväzku dlžníka, na ktorom
sa s veriteľom dobrovoľne dohodol - platiť zmluvne dohodnuté úroky z úveru spolu so záväzkom vrátiť



použité peňažné prostriedky. Keďže bola zmluva o úvere dohodnutá na dobu dlhšiu ako jeden rok, sú
úroky z úveru v takom prípade, keď dlžník splácal dlh v splátkach, splatné spolu s každou splátkou.
Celková suma úrokov musí byť dlžníkom zaplatená najneskôr so zaplatením zvyšnej časti istiny úveru.
26.Odvolací súd nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie týkajúci sa dohodnutého úroku. Tento záver
je založený na nesprávnom právnom posúdení veci a vychádza z nesprávneho výkladu ustanovení
Obchodného zákonníka. Odvolací súd však konštatuje, že napriek nesprávnemu právnemu posúdeniu
súd prvej inštancie správne a dostatočne zistil skutkový stav veci, z ktorého odvolací súd vychádzal a od
neho sa nijakým spôsobom neodchýlil. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe úverovej zmluvy, a predstavujú cenu úveru, ktorú je dlžník povinný platiť od okamihu reálneho
poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to bez ohľadu na to, či lehotu splatenia celého
dlhu, vrátane úrokov z úveru dodrží alebo sa dostane do omeškania.
27.V danom prípade bola medzi stranami sporu uzatvorená písomná úverová zmluva, platnosť ktorej
nebola spochybnená. Pre určenie práv a povinností zmluvných strán je preto potrebné vychádzať
predovšetkým z obsahu úverovej zmluvy, ktorú strany uzavreli na základe zásady zmluvnej slobody, ako
základnej zásady nielen obchodného, ale aj občianskeho práva. Táto zmluva upravila práva a povinnosti
zmluvných strán vo vzťahu k splácaniu úveru, ale aj ostatné práva a povinnosti z nej vyplývajúce, najmä
úrokov z úveru.
28.Odvolací súd je toho právneho názoru, že v zmluve o úvere dohodli strany úrok z úveru vo výške
6,49% ročne v primeranej výške a teda platne.
29.Žalovaní sa dostali so zaplatením úveru do omeškania a žalobcovi okrem istiny, patrí aj zmluvný
(dohodnutý) úrok vo výške 6,49% p. a. počítaný zo sumy 3 598,15 eur od 17.5.2014 do zaplatenia, ale
aj úrok z omeškania, ktorý správne určil aj súd prvej inštancie.
30.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
31.Podľa § 396 ods.2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
32.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
34.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
35.Žalobca bol plne úspešný v prvoinštančnom aj odvolacom konaní, preto mu bola priznaná náhrada
trov konania v plnom rozsahu, pričom odvolací súd prihliadal na tú skutočnosť, že žalovaná v 2. rade po
rozhodnutí súdu prvej inštancie zaplatila žalobcovi celú istinu, teda jeho neúspech v odvolacom konaní
bol vyvolaný konaním žalovanej.
36.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.



Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.