Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoKR/12/2015 z 30. 1. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 30. januára 2018, sp. zn. 8CoKR/12/2015, ECLI:SK:KSTN:2018:3114217677.3 Krajský súd Trenčín | 8CoKR/12/2015 | ECLI:SK:KSTN:2018:3114217677.3 | 2018-01-30 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Konkurz Citované ustanovenia: § 87 ods. 2 písm. k) ZKR, § 87 ods. 2 písm. l) ZKR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/af6d6c7f-f9ec-475b-af8c-66a2b3b6040c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3114217677.3 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoKR/12/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114217677
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3114217677.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek
senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu: Sociálna poisťovňa, so sídlom Ul.
29. Augusta 8 - 10, 813 63 Bratislava, IČO 30 807 484, proti žalovanej: JUDr. Barbora Hudeková, so
sídlom kancelárie Kominárska 2, 831 04 Bratislava, správkyňa úpadcu KANAPA spol. s r.o. v konkurze,
so sídlom Staničná 267/21, 906 13 Brezová pod Bradlom, IČO 18 049 753, o určenie právneho dôvodu
a výšky pohľadávky proti podstate, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k.
37Cbi/85/2014-40 zo dňa 27. januára 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým vo výroku I. žalobu zamietol
m e n í takto:
- u r č u j e s a, že pohľadávka žalobcu vzniknutá z titulu nezaplateného poistného na sociálne poistenie
za október 2013 v popretej časti 105.642,30 Eur, uplatnená v konkurznom konaní úpadcu KANAPA spol.
s r.o. v konkurze, so sídlom Staničná 267/21, 906 13 Brezová pod Bradlom, IČO: 18 049 753 vedeného
Okresným súdom Trenčín pod
sp. zn. 38K/23/2013, je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i) zák. č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. m e n í tak, že žalobcovi nárok na náhradu
trov konania n e p r i z n á v a.

Žalobcovi sa proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. žalovanému
nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že dňa 30.07.2014 bola Okresnému súdu
Trenčín doručená žaloba žalobcu, ktorou sa domáha určenia pohľadávky žalobcu vzniknutej z titulu
nezaplateného poistného na sociálne poistenie za obdobie október 2013 v popretej časti 105.642,30
Eur za pohľadávku proti podstate podľa
§ 87 ods. 2 písm. i) zákona č. 7/2005 Z. z. (ďalej len ZoKR) eventuálne podľa § 87 ods. 2 písm. k) ZoKR.
Žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38K/23/2013 zo dňa 14.10.2013
zverejnenom v Obchodnom vestníku č. 198/2013 rozhodol súd o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka
KANAPA spol. s r.o., za správcu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. Barbora Hudeková. Žalobca
podaním zo dňa 20.01.2014 si podľa § 87 ods. 2 písm. i) a písm. k) ZoKR prihlásil u správcu pohľadávku
proti podstate
z titulu nezaplateného poistného na sociálne poistenie za obdobie október 2013 vo výške



105.642,30 Eur a za obdobie november 2013 vo výške 656,79 Eur, spolu vo výške 106.299,09 Eur.
Správca úpadcu listom zo dňa 08.07.2014 poprel čo do výšky a čo do právneho dôvodu prihlásenú
pohľadávku z titulu nezaplateného poistného na sociálne poistenie za obdobie október 2013 vo výške
105.642,30 Eur. Popretie odôvodnil tým, že na to, aby pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie
mohli byť zaradené medzi pohľadávky proti podstate podľa
§ 87 ZoKR je potrebné kumulatívne splnenie dvoch podmienok. V zmysle § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR
pohľadávky musia vzniknúť po vyhlásení konkurzu a zároveň musia súvisieť s
prevádzkovaním podniku počas konkurzu alebo v zmysle § 87 ods. 2 písm. k) ZoKR musia súvisieť
so správou a speňažovaním majetku. Podľa správcu sa nejedná o pohľadávku proti podstate, ktorá
by súvisela s prevádzkovaním podniku, nakoľko správca nepokračuje v prevádzkovaní
podniku, ani so správou a so speňažovaním majetku, nakoľko v danom prípade sa nejedná o poistné
na sociálne poistenie zamestnancov, ktorým by správca prideľoval prácu v súvislosti so správou a
speňažovaním majetku. Taktiež uviedol, že prihlásené poistné vzniklo ako poistné za zamestnancov,
ktorí mali ukončený pracovný pomer v mesiaci október 2013, nejedná sa o správu a speňažovanie
majetku, ani o prevádzkovanie podniku, nakoľko k ukončeniu prevádzkovania podniku došlo dňom
vyhlásenia konkurzu 15.10.2013. Žalobca nesúhlasil s popretím výšky a právneho dôvodu prihlásených
pohľadávok proti podstate a s dôvodmi popretia sa nestotožnil. Na účely sociálneho poistenia sa
za pohľadávku považuje právo Sociálnej poisťovne na zaplatenie dlžnej sumy poistného na sociálne
poistenie za príslušné obdobia. Pohľadávka Sociálnej poisťovni ako veriteľovi úpadcu vzniká, ak poistné
na sociálne poistenie nebolo uhradené do dňa jeho splatnosti.
V prípade, že by zamestnávateľ - úpadca uhradil poistné na sociálne poistenie v lehote jeho splatnosti,
pohľadávka by žalobcovi vôbec nevznikla. Poistné za obdobie október 2013 v sume 105.642,30 Eur
bolo splatné dňa 02.12.2013. Dátum splatnosti v prípade poistného na sociálne poistenie podľa zákona
o sociálnom poistení predstavuje zároveň dátum povinnosti zaplatiť poistné. Ak zamestnávateľ - úpadca
nezaplatí poistné v deň jeho splatnosti, vzniká Sociálnej poisťovni pohľadávka na poistnom. Zároveň
mesačný výkaz poistného a príspevkov za obdobie október 2013 bol Sociálnej poisťovni predložený dňa
18.11.2013, teda po vyhlásení konkurzu. Zamestnávateľ - úpadca sa nemôže stať dlžníkom Sociálnej
poisťovne skôr, než mu vznikne povinnosť zaplatiť a odviesť poistné a skôr, než na základe mesačného
výkazu poistného a príspevkov sa stane zrejmým suma poistného na sociálne poistenie. (obdobne
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžso/5/2011 zo dňa 28.06.2012, rozsudok Krajského súdu v
Košiciach sp.zn. 23S/325/2013 z 12.03.2014, rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 1S/16/2011-40 zo dňa 31.05.2011). Vzhľadom ku skutočnosti, že poistné na sociálne
poistenie za obdobie október 2013 v sume 105.642,30 Eur nebolo uhradené do dňa jeho splatnosti,
vznikla žalobcovi pohľadávka z titulu jeho neuhradenia dňa 03.12.2013 t. j. po vyhlásení konkurzu
na majetok úpadcu. Tým pohľadávka spĺňa časové kritérium v zmysle § 87 ods. 2 písm. i) a
písm. k) ZoKR na zaradenie medzi pohľadávky proti podstate. Počas celého mesiaca október 2013
evidovala Sociálna poisťovňa úpadcu ako ekonomicky aktívneho odvádzateľa poistného s počtom
zamestnancov 164. Úpadca ako zamestnávateľ nebol ani ku dňu podania žaloby odhlásený z registra
odvádzateľov poistného, je naďalej evidovaný ako aktívny zamestnávateľ a ekonomicky činný subjekt
a ku dňu podania žaloby bolo v Sociálnej poisťovni evidovaných 6 zamestnancov úpadcu. Pracovné
pomery so zamestnancami, za ktorých vznikla povinnosť zaplatiť z ich vymeriavacieho základu poistné
za obdobie október 2013, boli ukončované v priebehu mesiaca október 2013 s rôznymi dátumami, a
to aj po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu. Poistné sa v zmysle § 142 zákona č. 461/2003 Z.
z. platí za kalendárny mesiac pozadu, pričom ak poistencovi trvalo poistenie len časť kalendárneho
mesiaca, poistné sa platí len za túto časť. V zmysle zákona o sociálnom poistení nie je
možné pohľadávku z titulu neuhradeného poistného na sociálne poistenie rozdeliť na časť za obdobie
do vyhlásenia konkurzu a obdobie po vyhlásení konkurzu (obdobne rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 1S/16/2011-40 zo dňa 31.05.2011), takéto rozdelenie by odporovalo celkovej zákonnej koncepcii
poistného na sociálne poistenie. Sociálna poisťovňa pohľadávku z titulu poistného na sociálne poistenie
za mesiac október prihlásila na podklade mesačného výkazu poistného a príspevkov za obdobie
október 2013, ktorý bol vyhotovený a zaslaný Sociálnej poisťovni zamestnávateľom - úpadcom po
vyhlásení konkurzu dňa 18.11.2013. Mesačný výkaz obsahuje vyčíslenie celkového poistného, teda je
súhrnom všetkých odvodov poistného zaťažujúcich mzdy všetkých zamestnancov za príslušné mesačné
obdobie, ktoré je zamestnávateľ povinný zaplatiť resp. odviesť za svojich zamestnancov a v žiadnom
prípade nie rozčlenenie na zamestnancov, s ktorými bol ukončený pracovný pomer pred vyhlásením
konkurzu, resp. po jeho vyhlásení. Sociálna poisťovňa ani nemá možnosť z mesačného výkazu takéto
údaje získať a poistné žiadnym spôsobom rozčleňovať. Podľa § 141 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.
z. povinnosť zamestnávateľa platiť poistné a odviesť za zamestnanca je povinnosťou, ktorá sa viaže



nielen na existenciu vzniku a zániku samotného pracovného pomeru, ale predovšetkým na okolnosti
podmieňujúce vznik nároku na mzdu, jej výšku a osobný status zamestnanca ako platiteľa poistného.
Nakoľko úpadca zamestnával zamestnancov po 15.10.2013, po vyhlásení konkurzu (a to nielen v
priebehu mesiaca október ale aj mesiace nasledujúce) bol jednoznačne hospodársky činným subjektom.
V súvislosti so zamestnávaním a výkonom práce zamestnancov úpadcu po vyhlásení konkurzu, vznikla
úpadcovi zákonom stanovená povinnosť zaplatiť z vymeriavacieho základu zamestnancov poistné na
sociálne poistenie. Nakoľko sa jedná o poistné zamestnancov úpadcu, má toto jednoznačne súvis so
správou majetku úpadcu resp. s jeho speňažovaním a rovnako prevádzkovaním podniku úpadcu. Tým
pohľadávka z titulu poistného za obdobie mesiaca október 2013 spĺňa aj vecné kritérium v zmysle
§ 87 ods. 2 písm. i) a písm. k) ZoKR na zaradenie medzi pohľadávky proti podstate.
Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril podaním zo dňa 27.10.2014 a vo vyjadrení uviedol, že v
zmysle ustanovení ZoKR sú pohľadávkami proti podstate iba také pohľadávky, ktoré ZoKR výslovne za
pohľadávky proti podstate označuje. Veriteľ si prihlásil do konkurzného konania úpadcu pohľadávku s
právnym dôvodom vzniku - nezaplatenie poistného na sociálne poistenie za obdobie október 2013 v
celkovej výške 105.642,30 Eur ako pohľadávku proti podstate. Správca úpadcu prihlásenú pohľadávku
proti podstate poprel čo do právneho dôvodu a výšky s poukázaním na § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR. Na
to, aby pohľadávky na sociálnom poistení mohli byť zaradené medzi pohľadávky proti podstate podľa §
87 ods. 2 písm. i/ alebo písm. k/ ZoKR je potrebné kumulatívne splnenie dvoch základných podmienok,
a to : pohľadávky proti podstate musia vzniknúť po vyhlásení konkurzu (časové kritérium)
a zároveň pohľadávky proti podstate musia súvisieť s prevádzkovaním podniku počas konkurzu (vecné
kritérium) podľa § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR, musia súvisieť so správou
a speňažovaním majetku (vecné kritérium) podľa § 87 ods. 2 písm. k) ZoKR. Vzhľadom na skutočnosť,
že v danom prípade sa nejedná o pohľadávku proti podstate, ktorá by súvisela
s prevádzkovaním podniku, nakoľko správca nepokračuje v prevádzkovaní podniku a nejedná sa ani o
správu a speňažovanie majetku, nakoľko v danom prípade sa nejedná o poistné na sociálne poistenie
zamestnancov, ktorým by správca prideľoval prácu v súvislosti so správou a speňažovaním majetku,
správca je toho názoru, že v prípade danej prihlásenej pohľadávky sa nejedná o pohľadávku proti
podstate v zmysle § 87 ods. 2 ZoKR. V žiadnom prípade nejde o prevádzkovanie podniku, nakoľko
vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu došlo
k ukončeniu prevádzkovania podniku a správca nepostupoval v súlade s § 88 ods. 1 ZoKR,
a taktiež nejde v danom prípade o pohľadávku, ktorá by vznikla ako poistné na sociálne poistenie
zamestnancov, ktorá by súvisela so správou a speňažovaním majetku. Správca úpadcu k tvrdeniu
žalobcu, že v čase vyhlásenia konkurzu v mesiaci október 2013 a rovnako v súčasnosti eviduje
žalobca úpadcu ako aktívneho odvádzateľa poistného uvádza, že nakoľko ku dňu vyhlásenia konkurzu
neboli úpadcom ukončené pracovné pomery zamestnancov, bolo potrebné zo strany správcu ukončiť
pracovné pomery s týmito zamestnancovi, ktorým správca neprideľoval prácu v súvislosti so správou
majetku, nakoľko v prevádzkovaní podniku správca nepokračoval. V pracovnom pomere, prípadne na
základe dohôd o vykonaní práce, ostali v danom čase zamestnanci, ktorým správca prideľoval prácu
v súvislosti so správou majetku. Ku dňu vyjadrenia je zamestnancom úpadcu iba jeden zamestnanec,
ktorému správca prideľuje prácu v súvislosti so správou majetku. Na základe uvedeného musí byť
úpadca evidovaný žalobcom ako aktívny odvádzateľ poistného. Poistné za zamestnancov, ktorým
správca prideľoval v danom čase prácu, je riadnou pohľadávkou proti podstate a bude uspokojované
v rámci poradia pohľadávok proti podstate. Aj v prípade ak by zamestnával zamestnancov úpadca je
povinný v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení odvádzať za zamestnancov poistné
a podávať mesačné výkazy. Neznamená to však, že správca v októbri 2013 prevádzkoval podnik
alebo zamestnával zamestnancov na správu majetku úpadcu. Na základe uvedeného, žalovaný je toho
názoru, že prihlásená pohľadávka nie je pohľadávkou proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 ZoKR a
to vzhľadom na skutočnosť, že žalobcom prihlásené poistné za zamestnancov, ktorí mali ukončený
pracovný pomer
v mesiaci október 2013 nemožno posudzovať ako pohľadávku proti podstate, ktorá by spĺňala vyššie
uvedené kritériá. Na základe uvedeného navrhol žalobu zamietnuť. Súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov a rozsahu dokazovania zistil, že
uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 38K/23/2013-161 zo dňa 26.09.2013 bolo začaté konkurzné
konanie voči dlžníkovi KANAPA spol. s r.o. Toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku
dňa 03.10.2014 a nadobudlo právoplatnosť dňa 04.10.2013. Uznesením Okresného súdu Trenčín
č.k. 38K/23/2013-168 zo dňa 07.10.2013 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka KANAPA spol. s
r.o., do funkcie správcu bol ustanovený Crossdefault Management Group, k.s., súd uložil správcovi
vypracovať podrobnú písomnú správu o stave zisťovania a zabezpečenie majetku úpadcu, súd uložil



správcovi povinnosť bez zbytočného odkladu informovať známych veriteľov, veritelia boli vyzvaní na
prihlásenie svojich pohľadávok v lehote 45 dní a bolo uskutočnené poučenie pre veriteľov. Uznesenie
bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 14.10.2013 a nadobudlo právoplatnosť dňa 15.10.2013.
Žalobca si do konkurzného konania prihláškou zo dňa 20.2.2014 prihlásil pohľadávku proti podstate vo
výške 105 642,30 Eur z titulu poistného
a príspevkov za mesiac október 2013 a vo výške 656,79 Eur z titulu poistného a príspevkov za mesiaca
november 2013. Žalovaný dňa 16.07.2014 oznámil písomne žalobcovi, že prihlásená pohľadávka nie
je pohľadávkou proti podstate, neuznáva právny dôvod prihlásenej pohľadávky a vyzval žalobcu na
podanie určovacej žaloby v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Žalobcovi bolo oznámenie žalovaného
doručené dňa 16.07.2014 a žalobca podal na súd žalobu o určenie prihlásenej pohľadávky ako
pohľadávky proti podstate dňa 30.07.2014. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval § 1,
§ 23 ods. 1, § 24 ods. 1, § 28
ods. 1, § 87 ods. 2 písm. i), k), § 87 ods. 2, 7, 8 ZoKR, § 141 ods. 2, § 142 ods. 1, 2, § 143 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a § 80 písm. c) O.s.p. Po posúdení vecnej legitimácie na strane
sporových strán zistil, že aktívna legitimácia žalobcu a pasívna legitimácia žalovaného je daná. Žalobca
má postavenie veriteľa v konkurze podľa § 24 ods.1 ZoKR. Žalovaný má postavenie správcu majetku
úpadcu podľa § 40 ods.1 ZoKR. Žalobca podal žalobu o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky
proti podstate dňa 30.07.2014 t.zn. v lehote 15 dní od doručenia výzvy správcu na podanie predmetnej
žaloby, žaloba bola podaná včas. Na uvedené súd prvej inštancie prihliadol z úradnej povinnosti. Žalobca
v súvislosti s určením, že uplatnená pohľadávka je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2
písm. i) ZoKR eventuálne ide o pohľadávku proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. k) ZoKR, neuviedol
konkrétne dôvody odôvodňujúce súvis predmetnej pohľadávky s prevádzkovaním podniku alebo so
správou a speňažovaním majetku resp. so správou majetku. Poukázal na to, že ak ide o zamestnancov
úpadcu automaticky každá ich činnosť súvisí s prevádzkou podniku resp. so správou majetku. ZoKR
v § 87 špecifikuje pohľadávky proti podstate, pričom rozdeľuje pohľadávky proti všeobecnej podstate
a oddelenej podstate, s tým, že následne v odsek 2 klasifikuje aké sú pohľadávky proti všeobecnej
podstate
a v akom poradí sa uspokojujú. ZoKR klasifikáciu pohľadávok po novele účinnej od 01.01.2012 nastavil
taxatívnym spôsobom s nemožnosťou zaradenia iných než taxatívne vymedzených pohľadávok ako
pohľadávok proti podstate. V rámci jednotlivých pohľadávok vymedzených v § 87 ods. 2 ZoKR, zákon
ďalej uvádza aj pri jednotlivých pohľadávkach časové hľadisko vzniku pohľadávky, musí ísť o pohľadávku
vzniknutú po vyhlásení konkurzu a určitý druh pohľadávky. Čo sa týka časového hľadiska vzniku
pohľadávky, skutočnosť, že
v uvedenom prípade ide o pohľadávku, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu v konaní, nebolo sporné.
Predmetná pohľadávka vznikla dňa 02.12.2013 v čase, kedy bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz.
Spornou skutočnosťou medzi účastníkmi bola klasifikácia predmetnej pohľadávky. Žalobca tvrdil, že išlo
o pohľadávku súvisiacu so správou a speňažovaním majetku resp. s prevádzkovaním podniku. Túto
skutočnosť súd prvej inštancie však v konaní nemal preukázanú. Pohľadávka žalobcu prihlásená do
konkurzu vznikla nezaplatením splatného poistného na sociálnom poistení. Z ustanovenia § 87 ods. 2
ZoKR vyplýva, že pohľadávky na poistnom na sociálnom poistení sú pohľadávkami proti podstate za
splnenia všetkých predpokladov uvedených v písmene i) alebo k). Podľa § 87 ods. 2 písm. i)
o pohľadávku proti podstate ide vtedy, ak vznikla po vyhlásení konkurzu a súvisí
s prevádzkovaním podniku počas konkurzu. V zmysle tohto ustanovenia sú pohľadávkami proti podstate
iba tie pohľadávky z titulu sociálneho poistenia, dôchodkového sporenia, ktoré vznikli po vyhlásení
konkurzu vo vzťahu k zamestnancom, ktorým správca prideľuje prácu
v súvislosti s prevádzkovaním podniku úpadcu. Pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu z titulu
sociálneho poistenia, dôchodkového sporenia, ktoré sa týkajú ostatných zamestnancov, ktorým správca
žiadnu prácu neprideľuje a ktorí nevykonávajú činnosť
v súvislosti s prevádzkovaním podniku úpadcu, nie sú pohľadávkami proti podstate. Vzhľadom k
vykonanému dokazovaniu, súd prvej inštancie nemal preukázané, že
v uvedenom prípade ide o pohľadávku proti podstate v zmysle uvedeného ustanovenia.
V uvedenom prípade žalovaný ako správca úpadcu ukončil prevádzkovanie podniku po vyhlásení
konkurzu. Ak nebola počas konkurzu realizovaná prevádzka podniku nemôžu automaticky s takouto
neexistujúcou prevádzkou súvisieť ani žiadne pohľadávky. Žalobca poukazoval na to, že nie sú mu
známe dôvody ukončenia po vyhlásení konkurzu prevádzky podniku, v rámci vykonaného dokazovania
sa súd prvej inštancie týmito dôvodmi nezoberal, nakoľko k rozhodnutiu o uvedenej veci to nepovažoval
za nevyhnutné, pretože by to nič nezmenilo na skutočnosti, že počas konkurzu k prevádzke podniku
nedochádzalo. Týmto je zároveň vylúčená existencia pohľadávok proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm.



i) ZoKR. Súd prvej inštancie nemal z vykonaného dokazovania ani preukázané, že v uvedenom prípade
ide o pohľadávku proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm. k) ZoKR, pohľadávku na poistnom na
sociálnom poistení, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu a súvisí so správou a speňažovaním majetku. K
uvedenému dôvodu žalobca poukázal iba všeobecne na to, že akákoľvek činnosť zamestnanca úpadcu
automaticky už len z titulu, že je zamestnanec, súvisí so správou
a speňažovaním majetku. K tomuto tvrdeniu súd prvej inštancie uviedol, že toto tvrdenie nebolo
zo strany žalobcu nijak preukázané a ako také je aj nesprávne. Podľa názoru súdu prvej inštancie
samotné speňažovanie majetku uskutočňuje správca úpadcu, samotný zamestnanci úpadcu môžu
poskytovať súčinnosť správcovi, avšak bez akéhokoľvek dosahu na finálne speňaženie. Čo sa týka
správy majetku, aj tu podľa názoru súdu prvej inštancie činnosti, ktoré súvisia so správou majetku v
prípade úplného pozastavenia činnosti podniku (tak ako tomu bola v uvedenom prípade) vykonávajú
iba určitý zamestnanci (napr. strážna služba, resp. zamestnanci údržby v prípade potreby) ostatní
zamestnanci napríklad výrobní pracovníci v prípade pozastavenia výroby, nevykonávajú žiadnu činnosť
a správca vzhľadom k pozastaveniu výroby im ani nie je schopný žiadnu činnosť, úlohy uložiť. Samotný
žalobca ani v žalobe netvrdil, že vyplatené poistné sa viaže k vyplateniu za konkrétnych zamestnancov,
vykonávajúcich konkrétnu činnosť. Samotnú správu majetku po vyhlásení konkurzu podliehajúceho
konkurzu vykonáva správca. Jedine správca by mohol eventuálne poveriť výkonom nejakých činností inú
osobu, napríklad aj zamestnancov úpadcu, avšak správca v uvedenom prípade toto vylúčil. Správca vo
vyjadrení uviedol, že so zamestnancami ukončil pracovné pomery okamžite ako to bolo možné, pričom
následne uzatvoril s niektorými z nich dohody na výkon určitých činností súvisiacich so
správou majetku. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ by mali byť pohľadávkami proti podstate
všetky pohľadávky subjektov verejného práva, aj Sociálnej poisťovne, museli by byť tieto pohľadávky
všeobecne, bez akéhokoľvek obmedzenia ako pohľadávky proti podstate
v zákone uvedené. Súčasné taxatívne vymedzenie však nastavuje pevné pravidlá rozdelenia
pohľadávok a tým aj určenia pohľadávok proti podstate. Preto, aj v prípade týchto subjektov, treba
rozlišovať medzi jednotlivými pohľadávkami, a len pohľadávky, ktoré splnenia všetky zákonné kritériá,
možno považovať za pohľadávky proti podstate. Žalobca má možnosť si uplatniť predmetnú pohľadávku
v konkurze na majetok úpadcu prihláškou v zmysle § 28 ods. 1, § 28 ods. 3 ZoKR. O trovách konania
rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Hoci úspešnému žalovanému vznikol nárok na
náhradu trov konania, žalovaný si nárok na náhradu trov konania neuplatnil a preto súd prvej inštancie
žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote za platnosti a účinnosti O.s.p.. odvolanie
žalobca a odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a v konkurznom konaní úpadcu určiť
pohľadávky žalobcu z titulu nezaplateného poistného na sociálne poistenie za obdobie október 2013 v
popretej časti 105.642,30 Eur za pohľadávky proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR eventuálne
za pohľadávky proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. k) ZoKR. V odvolaní uviedol, že sporná pohľadávka
vznikla z nezaplateného poistného za sociálne poistenie za október 2013 do dňa jeho splatnosti, t.j.
vznikla 13.12.2013. Konkurz na úpadcu bol vyhlásený s účinkami od 15.10.2013, predmetná pohľadávka
teda vznikla po vyhlásení konkurzu s čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie. Žalobca mal za to, že
pohľadávka na poistnom za mesiac október 2013 vznikla v súvislosti s prevádzkovaním podniku úpadcu
počas konkurzu, resp. so správou a speňažovaním jeho majetku v zmysle § 87 ods. 2 písm. i) a k)
ZoKR, nakoľko sa jednalo o poistné vyčíslené z miezd zamestnancov, ktorých úpadca zamestnával
v mesiaci október 2013, teda v období po vyhlásení konkurzu. Napriek tomu správca pohľadávku
proti podstate neuznal z dôvodu, že podľa správcu došlo dňom vyhlásenia konkurzu 15.10.2013 k
ukončeniu prevádzkovania podniku a poistné vzniklo za zamestnancov, ktorým správca neprideľoval
prácu v súvislosti so správou ani speňažovaním majetku, nakoľko v prevádzkovaní podniku správca
nepokračoval. Žalobca vo veci namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie,
pričom poukázal na ust. § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR, podľa ktorého pohľadávky proti podstate sú
pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ak súvisia s
prevádzkovaním podniku počas konkurzu. Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí nevysporiadal s tým,
či po vyhlásení konkurzu zamestnanci nevykonávali žiadnu prácu a uspokojil sa len s vyhlásením
správcu o ukončení prevádzky. Žalobcu prvoinštančný súd postavil do pozície, že akákoľvek jeho snaha
o preukázanie súvisu pohľadávok na poistnom za zamestnancov úpadcu vzniknutých po vyhlásení
konkurzu bude irelevantná a vopred neúspešná, pretože správcovi bude postačovať vyhlásenie, že on
podnik neprevádzkuje, žiadneho zamestnanca prácou nepoveril a to napriek tomu, že zamestnancov aj
po vyhlásení konkurzu ponecháva v pracovnom pomere a Sociálnej poisťovni z tohto dôvodu narastajú
pohľadávky z titulu poistného a z titulu povinnosti vyplatiť garančné dávky. Žalobca odvodzuje svoju



pohľadávku na poistnom z mesačného výkazu poistného a príspevkov, ktoré jej predložil zamestnávateľ
(úpadca, resp. správca) za príslušné obdobie, ktoré je zamestnávateľ povinný odviesť za svojich
zamestnancov, ktorých samotný úpadca v mesačnom výkaze identifikoval len rodným číslom, a preto
Sociálna poisťovňa nemá ako preukázať skutočnosti týkajúce sa preukazovania, či ide o pohľadávku z
prevádzkovania alebo speňažovania majetku. Žalobca nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, že v
zmysle § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR sú pohľadávkami proti podstate iba tie pohľadávky z titulu sociálneho
poistenia, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu vo vzťahu k zamestnancom, ktorým správca prideľuje
prácu v súvislosti s prevádzkovaním podniku úpadcu. Zákon však v ust.
§ 87 ods. 2 písm. i) ZoKR vôbec nestanovuje, že má ísť o zamestnancov, ktorým správca prideľuje
prácu, uvedené je obsahom ustanovenia § 87 ods. 2 písm. h) ZoKR, nie písmena i). Prvoinštančný
súd výkladom ustanovenia § 87 ods. 2 ZoKR postavil žalobcu do pozície kedy od neho vyžaduje
predloženie dôkazov, ktoré v tomto ani inom konaní nebude môcť získať ani predložiť. Je neprijateľné,
aby súd poukazoval na neunesenie dôkazného bremena žalobcom ak tento menovite nepoukáže na
konkrétnych zamestnancov a neuvedie čo mal takýto zamestnanec vykonávať. Žalobca mal za to,
že ak odvádzateľ poistného vyčíslil za svojich zamestnancov poistné za mesiac október 2013 a to
na podklade ich vymeriavacích základov a za predpokladu, že zamestnávateľ je v zmysle platných
predpisov povinný prideľovať svojim zamestnancom prácu, tak potom práca týchto zamestnancov
musí súvisieť s prevádzkou podniku, resp. s pokračovaním v niektorých činnostiach, ktoré úpadca
vykonával pred vyhlásením konkurzu, prípadne so správou majetku úpadcu, či s jeho speňažovaním.
Ak správca zamestnancom prácu neprideľoval, v zmysle Zákonníka práce vznikla prekážka práce na
strane zamestnávateľa, za ktorú nesie zodpovednosť správca, nakoľko účelne nevyužíval pracovné sily
úpadcu a napriek tomu priznal zamestnancom riadnu odmenu, ktorú vyplatil z garančného poistenia.
Žalobca zotrval na svojom názore, že nakoľko úpadca zamestnával zamestnancov aj po vyhlásení
konkurzu bol hospodársky činným subjektom a vznikla mu zákonom stanovená povinnosť zaplatiť
z vymeriavaceho základu zamestnancov poistné na sociálne poistenie. Nakoľko sa jedná o poistné
za zamestnancov úpadcu má toto jednoznačne súvis so správou majetku úpadcu, resp. s jeho
speňažovaním a prevádzkovaním podniku úpadcu. Tým pohľadávka z titulu poistného za obdobie
október 2013 spĺňa podmienky na zaradenie medzi pohľadávky proti podstate v zmysle § 87 ods. 2
písm. i) event. písm. k) ZoKR.

3. Žalovaný sa písomne vyjadril k odvolaniu žalobcu a navrhol odvolaciemu súdu napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na ust. § 88 ZoKR, v zmysle ktorého je správca
povinný ukončiť prevádzkovanie podniku v prípade ak nie sú splnené podmienky upravené v ust.
§ 88 ods. 1 ZoKR. Uviedol, že úpadca už v deň vyhlásenia konkurzu nepokračoval vo výrobe -
prevádzkovanie podniku, nakoľko to bol úpadca, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu. Úpadca však
neukončil existujúce pracovné pomery zamestnancov do vyhlásenia konkurzu, a preto bol po vyhlásení
konkurzu povinný ukončiť tieto pracovné pomery správca, nakoľko ostatné prevádzkové činnosti
úpadcu boli ku dňu vyhlásenia konkurzu ukončené a zamestnanci nevykonávali činnosti súvisiace s
prevádzkovaním podniku. Správca ukončil prevádzku podniku ku dňu vyhlásenia konkurzu tým, že
splnomocnil povereného zamestnanca na uzatváranie dohôd o skončení pracovného pomeru, výpovedí
s jednotlivými zamestnancami úpadcu a uzatvoril dohody o vykonaní práce s niektorými bývalými
zamestnancami úpadcu za účelom správy a inventarizácie majetku úpadcu po vyhlásení konkurzu. K
argumentácii žalobcu, že prvoinštančný súd sa uspokojil s vyhlásením správcu o neprideľovaní práce
zamestnancom po vyhlásení konkurzu uviedol, že správca s odbornou starostlivosťou zistil, že nie je
možné pokračovať v prevádzkovaní podniku, pretože nie sú splnené podmienky § 88 ods. 1 ZoKR
a poveril osobu ukončením pracovných pomerov. Správca zistil, že ku dňu vyhlásenia konkurzu mal
úpadca v pracovnom pomere 164 zamestnancov, s čím boli spojené vysoké mzdové náklady, a pretože
úpadca nepokračoval vo výrobe podnikol kroky k ukončeniu ich pracovných pomerov, neprideľoval
im prácu, neprevádzkoval podnik, a preto neboli splnené zákonné podmienky pohľadávky proti ich
podstate. Sociálna poisťovňa si v zmysle § 87 ods. 2 ZoKR môže na základe taxatívneho výpočtu
pohľadávok proti podstate prihlásiť pohľadávku vzniknutú na poistnom na sociálne poistenie ako
pohľadávku proti podstate. Konkrétne si môže ju prihlásiť v zmysle § 87 ods. 2 písm. i) prípadne písm.
k) ZoKR. Takáto pohľadávka na poistnom na sociálne poistenie však musí spĺňať zákonné podmienky
uvedené v týchto ustanoveniach. V zmysle § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR musí ísť o pohľadávku na
poistnom na sociálne poistenie, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu, ak súvisí s prevádzkovaním
podniku počas konkurzu. V zmysle § 87 ods. 2 písm. k) musí ísť o pohľadávku na poistnom na
sociálne poistenie, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu, ak súvisí so správou a speňažovaním majetku.
Pohľadávka na poistnom na sociálne poistenie za mesiac október 2013 však nespĺňa zákonom



stanovené podmienky, a preto si ju musí Sociálna poisťovňa uplatniť riadnou prihláškou do konkurzného
konania a táto bude následne uspokojená pomerne v zmysle rozvrhu výťažku. O pohľadávku v zmysle
§ 87 ods. 2 písm. i) ZoKR nemôže ísť, nakoľko správca dňom vyhlásenia konkurzu ukončil prevádzku
podniku úpadcu. Rozhodnutie o pokračovaní v prevádzke podniku, prípadne o ukončení prevádzky
podniku je výhradne na správcovi. A správca sa na základe zistených skutočností a poskytnutých
informácií rozhodol v tomto konkrétnom prípade ukončiť prevádzku ku dňu vyhlásenia konkurzu, t. j.
ku dňu 15.10.2013. Všetky úkony, ktoré spomína žalobca vo svojom odvolaní súvisiace s ukončením
prevádzky (reálne zabezpečenie ukončenia prevádzky a iných činností zabezpečovaných úpadcom,
ktorý bol výrobným podnikom, odovzdanie dokladov, účtovníctva, uzatvorenie skladov, fyzické ukončenie
prevádzky) - toto všetko samozrejme správca s odbornou starostlivosťou zhodnotil, a to vzhľadom
na stav k 15.10.2013. Vykonaním niektorých úkonov súvisiacich s predmetnými vyššie menovanými
činnosťami správca poveril zamestnancov, s ktorými uzatvoril dohody mimo pracovného pomeru a
ktorým prideľoval prácu po vyhlásení konkurzu. Samozrejme z postavenia správcu, tak ako tvrdí žalobca
vyplýva jeho zainteresovanosť na čo možno najnižšom rozsahu pohľadávok proti podstate, nakoľko
inak by nekonal s odbornou starostlivosťou. Správca je v zmysle ZoKR povinný vynakladať výdavky na
správu majetku v nevyhnutnej miere po dôkladnom zvážení ich účelnosti a hospodárnosti, a zároveň
správca zodpovedá veriteľom, ako aj iným osobám za škodu, ktorú im spôsobí neúčelne a nehospodárne
vynaloženými nákladmi na správu a speňažovanie majetku alebo na prevádzkovanie podniku. Aj z
tohto dôvodu správca poveril hneď v deň vyhlásenia konkurzu osobu ukončením pracovných pomerov
všetkých zamestnancov. Pri popretí pohľadávky proti podstate nie je postačujúce tvrdenie správcu, že
o pohľadávku proti podstate nejde tak, ako to tvrdí navrhovateľ. Správca môže prihlásenú pohľadávku
proti podstate s odbornou starostlivosťou preskúmať a priradiť ju k jednému z písmen uvedených v §
87 ods. 2 ZoKR. Ak však prihlásená pohľadávka (tak ako v tomto prípade) nespĺňa zákonné podmienky
uvedené v § 87 ZoKR a nie je možné ju priradiť pod žiadne z písmen uvedených v § 87 ods. 2 ZoKR,
správca si nemôže takúto pohľadávku svojvoľne priradiť k nejakému písmenu alebo nejaké písmeno
vymyslieť, ak takáto prihlásená pohľadávka nespĺňa zákonné podmienky. Dokonca ani žalobca v zmysle
jeho vyjadrení sám nevie, pod ktoré konkrétne písmeno § 87 ods. 2 ZoKR je potrebné jeho prihlásenú
pohľadávku zaradiť. Podľa jeho názoru ide aj o písmeno j) aj o písmeno k) § 87 ods. 2 ZoKR a necháva
na rozhodnutí súdu, o ktoré písmeno daného paragrafu ide, hoci sám touto vedomosťou nedisponuje
(a napriek tomu si uplatňuje svoju pohľadávku ako pohľadávku proti podstate. V prípade akéhokoľvek
konkurzného konania je totiž veľký rozdiel, či ide o pohľadávku uspokojovanú v poradí podľa písmena
i) prípadne k), keďže pohľadávky proti podstate môže správca uspokojovať iba na základe ich poradia
a na úhradu nižšieho poradia už nemusia vystačiť peňažné prostriedky v konkurze. Žalobca - Sociálna
poisťovňa je rovnakým veriteľom, ako každý iný veriteľ a platia pre ňu rovnaké podmienky a rovnaké
zákonné ustanovenia, aké platia aj pre ostatných veriteľov. Sociálna poisťovňa je aj v tomto konkurznom
konaní veriteľom uznaných pohľadávok proti podstate vzniknutých na poistnom na sociálnom poistení
ato za zamestnancov, ktorým správca prideľuje prácu v súvislosti so správou a speňažovaním majetku
tak, ako to ustanovuje písm. k) § 87 ods. 2 ZoKR. Žalobca má pravdu v tom, že je verejnoprávnou
inštitúciou zaoberajúcou sa sociálnym poistením, nie je zamestnávateľom zamestnancov úpadcu a
podrobnosti o pracovnom zaradení zamestnancov mu nie sú automaticky zo strany zamestnávateľov
oznamované. Nakoľko je však veriteľom prihlásených pohľadávok, a teda riadnym účastníkom konania,
má okrem iného právo informovať sa u správcu o potrebných skutočnostiach a aj nahliadnuť do
konkurzného spisu. V prípade, ak by využil toto svoje právo, vedel by, že správca podnik po vyhlásení
konkurzu neprevádzkoval, a že týmto konkrétnym 164 zamestnancom prácu v súvislosti so správou
a speňažovaním majetku neprideľoval. Týmito informáciami však disponuje správca a práve z tohto
dôvodu má správca oprávnenie neuznať právny dôvod a výšku pohľadávky proti podstate. Nakoľko
správca je po vyhlásení konkurzu jedinou osobu oprávnenou rozhodnúť o pokračovaní v prevádzke
podniku, prípadne o jej ukončení, ako aj je jedinou osobou oprávnenou prideľovať prácu v súvislosti
so správou a speňažovaním majetku, Sociálnej poisťovni - žalobcovi neprislúcha určovať, že správca
pokračoval v prevádzkovaní podniku, prípadne, že týmto 164 zamestnancom prideľoval prácu súvisiacu
so správou a speňažovaním majetku úpadcu. Týmito informáciami disponuje iba správca a žalobca
vychádza pri svojich odôvodneniach z nepodložených a vymyslených tvrdení. Žalovaný poukázal na
skutočnosť, že správca je v zmysle ZoKR povinný konať s odbornou starostlivosťou a plniť všetky
povinnosti mu zo ZoKR a iných zákonov vyplývajúce. Predpoklad žalobcu spočívajúci v hrubom
porušovaní zákonných ustanovení ZoKR správcami konkurznej podstaty a v nekonaní s odbornou
starostlivosťou (možné dôsledky osvojenia si praxe správcov konkurznej podstaty, že zamestnancov
úpadcu možno ponechať v pracovnom pomere de facto na akýkoľvek čas po vyhlásení konkurzu...) je
podľa názoru žalovaného absolútne nevhodný, účelný a zavádzajúci.



4. K vyjadreniu k odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojich predchádzajúcich
tvrdeniach, nesúhlasil s argumentáciou žalovaného a do spisu doložil rozhodnutie NS SR 1SžSo37/2014
a rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15CoKR/6/2015-102 a poukazoval na ich odôvodnenie, z
ktorých rozhodnutí vyplýva, že žalobcom uplatnená pohľadávka je pohľadávkou proti podstate.

5. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba žalobcu došla súdu prvej inštancie dňa 30.07.2014, vo veci
samej rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 27.01.2015, rozsudok bol žalobcovi doručený dňa
05.03.2015 a žalovanému dňa 09.03.2015. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku na poštovú prepravu
dňa 19.03.2015.

6. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) v znení neskorších
predpisov.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP po právnom
posúdení veci zmeniť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané
pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Pri
posudzovaní veci samej a pri rozhodnutí o nej vychádzal súd prvej inštancie zo skutkových zistení
ustálených v konaní súdom prvej inštancie (§ 383 CSP).

9. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

11. Odvolací súd postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením §
470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné
podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a
odvolania žalobcu podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy
CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu
právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného
práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

12. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že
v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1
písm. a/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach a o predvolávaní na nariadené pojednávania
za účelom prejednania veci. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti strán sporu
konať pred súdom, od 1.7.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám



uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

13. V rámci skúmania z úradnej povinnosti posudzoval odvolací súd aj podmienky vecnej a funkčnej
príslušnosti konania okresného ako súdu prvej inštancie v čase začatia konania
a krajského súdu ako súdu odvolacieho. Ako vyplýva ust. § 87 ods. 8 zákona č. 7/2005 Z.z., ak správca
neuznáva právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate, bez zbytočného odkladu vyzve veriteľa,
aby sa najneskôr v lehote 15 dní od doručenia výzvy žalobou podanou voči správcovi domáhal, aby
súd určil právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate. O žalobe o určenie právneho dôvodu a
výšky pohľadávky proti podstate teda rozhoduje súd (rozumej všeobecný konkurzný súd), ktorým bol v
zmysle § 9 ods. 2 zákona
č. 371/2004 Z.z. platného v čase začatia konania okresný súd v sídle kraja (v konkrétnom prípade je na
prejednanie veci príslušným Okresný súd Trenčín). Zákon totiž v cit. ust. § 87 ods. 8 zákona č. 7/2005
Z.z. neustanovil výnimku, tak ako to urobil v ust. § 32 ods. 13 zákona č. 7/2005 Z.z., podľa ktorého, ak
bola popretá pohľadávka veriteľa, o ktorej rozhodovať patrí do právomoci iného orgánu ako súdu, je súd,
ktorý by bol príslušný na preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia (rozumej správny súd, ktorým
je v zásade krajský súd), príslušný aj na konanie o určení tejto pohľadávky; to platí aj vtedy, ak iný orgán
ako súd takéto rozhodnutie nevydal. Ustanovenie § 32 ods. 13 zákona č. 7/2005 Z.z. má vo vzťahu
k vecnej príslušnosti súdu povahu lex specialis a môže byť použitý len v konaniach upravených v tomto
ustanovení (§ 32 ods. 13), príp. i v iných, ak by odkazovali na primerané použitie tohto ustanovenia
(§ 32 ods. 13). Jednoducho povedané, ak je v zákone č. 7/2005 Z.z. použitý pojem „súd“, má sa na
mysli všeobecný konkurzný súd (okresný súd) a ak je použitý pojem „súd, ktorý by bol príslušný na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia“, má sa na mysli správny súd (krajský súd). K obdobnému záveru
(že krajský súd je vecne príslušným len na prejednanie vecí podľa ust. § 32 ods. 13 zákona
č. 7/2005 Z.z.) dospel i Krajský súd
v Banskej Bystrici v rozhodnutí zo dňa 15.11.2013, sp. zn. 24S/252/2013 a rovnako tiež Najvyšší súd
SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 29.05.2013, sp. zn. 7Nds/3/2013. Na konanie v prvej inštancii je preto
príslušný okresný súd, v danom spore Okresný súd Trenčín, a na rozhodovanie o odvolaniach podaných
proti rozhodnutiam tohto súdu je vecne a funkčne príslušný krajský súd (§ 34 CSP), v danom spore
Krajský súd v Trenčíne.

14. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal hodnotenie dôkazov a
zo zisteného skutkového stavu vyvodil právny záver a s poukazom na ním citované ustanovenia zákona
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov a zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení žalobu zamietol z dôvodu, že pohľadávka žalobcu uplatnená u správcu nie je
pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ZoKR, pretože súčasne nespĺňa aj vecné kritérium, ktorým je
podľa § 87 ods. 2 písm. i) ZoKR súvis pohľadávky s prevádzkovaním podniku počas konkurzu a podľa
87 ods. 2 písm. k) ZoKR súvis pohľadávky so správou a speňažovaním majetku počas konkurzu.

15. Za podstatné odvolacie tvrdenie žalobcu považoval odvolací súd tvrdenie, že úpadca zamestnával
zamestnancov aj po 15.10.2013, teda po vyhlásení konkurzu, nielen v priebehu mesiaca október 2013,
ale aj nasledujúce mesiace, z čoho vyplýva, že bol jednoznačne hospodársky činným subjektom. V
súvislosti so zamestnávaním a výkonom práce zamestnancov úpadcu po vyhlásení konkurzu vznikla
úpadcovi zákonom stanovená povinnosť zaplatiť z vymeriavacieho základu zamestnancov poistné na
sociálne poistenie. Nakoľko sa jedná o poistenie za zamestnancov úpadcu má toto poistenie súvis so
správou majetku úpadcu, resp. s jeho speňažovaním a rovnako s prevádzkovaním podniku úpadcu. Z
tohto dôvodu pohľadávka z titulu poisteného za obdobie október 2013 spĺňa podmienky na zaradenie
medzi pohľadávky proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm. i), event. písm. k) ZoKR. Toto odvolacie
tvrdenie žalobcu podradil odvolací súd pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP,
podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (do
30.06.2016 podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.).

16. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval (vyložil), alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.



17. Odvolací súd sa nestotožnil v celom rozsahu s výkladom § 87 ods. 2 ZoKR uskutočneným súdom
prvej inštancie v rámci právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie zo správnych skutkových
záverov vyvodil čiastočne nesprávne právne závery. Za správny právny záver považoval odvolací
súd záver súdu prvej inštancie, že pohľadávka uplatnená žalobou proti správkyni majetku úpadcu
vznikla po vyhlásení konkurzu, čím bolo splnená požiadavka časového kritéria. Za nesprávny právny
záver považoval odvolací súd právny záver o nesplnení vecného kritéria, ktorým žalobca odôvodňoval
uplatnenie pohľadávky proti podstate predovšetkým podľa § 87 ods. 2 písm. i), príp. podľa § 87 ods.
2 písm. k) ZoKR. Pri posudzovaní splnenia vecného kritéria sa odvolací súd rešpektujúc stav právnej
istoty zakotvený v článku 2 základných princípov Civilného sporového poriadku stotožnil s právnymi
závermi vyslovenými v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.09.2017 v konaní
sp.zn. 3Obdo/9/2017, v ktorom tento súd rozhodoval ako súd dovolací (obdobne rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2015, sp.zn. 1Sžso/37/2014 a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2017, sp.zn. 1Obo/22/2016). V odôvodneniach týchto rozhodnutí
boli v súvislosti s podstatným odvolacím tvrdením žalobcu vyslovené názory a bol ustálený právny
záver, že pohľadávky na poistnom za obdobie po vyhlásení konkurzu vyplácané zamestnancom, ktorým
plynula výpovedná doba, je potrebné považovať za pohľadávky proti podstate, pričom je irelevantná
skutočnosť, či im bola prideľovaná práca. Verejnoprávne peňažné povinnosti, ktoré vznikajú zo zákona
v čase po vyhlásení konkurzu, je možné už len z dôvodu existencie procesnej prekážky upravenej v
§ 47 ods. 4 ZoKR (od 01.07.2016 upravenej v § 47 ods. 5 ZoKR), podľa ktorej súdne a iné konania,
ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, možno po vyhlásení konkurzu
začať len na návrh správcu, návrhom podaným proti správcovi v súlade so ZoKR alebo z podnetu
orgánu príslušného na konanie, pričom účastníkom (stranou sporu) namiesto úpadcu je správca,
považovať za pohľadávku proti podstate. Zamestnanci úpadcu sú podľa pracovnoprávnych predpisov
stále považovaní za osoby v pracovnom pomere, pričom plynutie výpovednej doby nemá na ich
postavenie žiaden vplyv. Z právneho hľadiska je tak irelevantné, či im bola, alebo mohla byť prideľovaná
akákoľvek práca podľa pracovnej zmluvy súvisiaca, resp. nesúvisiaca s úkonmi spojenými s priebehom
konkurzu. Predmetom prebiehajúceho incidenčného konania je rozhodnutie o verejnoprávnym nároku
žalobcu, resp. o verejnoprávnej povinnosti úpadcu vyplývajúcej zo zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu. Z tejto skutočnosti je
povinný súd v incidenčnom konaní vychádzať, na rozdiel od subjektívneho rozhodnutia správcu, že
po vyhlásení konkurzu neprideľuje prácu zamestnancom úpadcu. Rozhodnutie žalovaného správcu
ako zamestnávateľa (§ 56 ZoKR) vo vzťahu k zamestnancom úpadcu, že im po vyhlásení konkurzu
neprideľuje prácu, predstavuje prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle Zákonníka práce,
ktorá nemá vplyv na trvanie pracovného pomeru zamestnancov úpadcu ani na jeho povinnosť platiť
poistné na sociálne poistenie za zamestnancov úpadcu. Rovnako nie je možné túto prekážku v
práci na strane zamestnávateľa stotožňovať s tým, že nedochádza k prevádzkovaniu podniku počas
konkurzu. Pojem „ak súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu“ je potrebné vykladať v zmysle
definície podniku podľa § 5 Obchodného zákonníka s tým, že ak správca neuskutočnil relevantné úkony
smerujúce k ukončeniu podnikateľskej činnosti úpadcu, dochádza k prevádzkovaniu podniku počas
konkurzu. Pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie za zamestnancov úpadcu, ktoré vznikli po
vyhlásení konkurzu súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu a preto predstavujú pohľadávky
proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i/ ZoKR. Uvedené platí aj v prípade, ak zamestnancom úpadcu
správca po vyhlásení konkurzu neprideľoval žiadnu prácu a tiež, ak správca ukončil so zamestnancami
úpadcu pracovný pomer a týmto zamestnancom plynie výpovedná doba.
18. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil po tom, ako
zistil, že podmienky na jeho potvrdenie podľa § 387 CSP ani podmienky na jeho zrušenie podľa § 389
CSP nie sú splnené.

19. Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné zdôvodniť odklon od záverov vyslovených v
iných rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne, napr. zo dňa 27.09.2016 sp.zn.
16CoKR/43/2015 ako súdu odvolacieho (konanie Okresného súdu Trenčín sp.zn.
37Cbi/6/2015). Senát Krajského súdu v Trenčíne posudzujúc pohľadávku proti podstate prijal svoj záver,
keď vychádzal z podstatných odvolacích námietok žalobcu, ktorými namietal, že zo strany žalovaného
bola podstatou popretia skutočnosť spochybnenia dokladu, ktorým žalobca preukazoval uplatnenú
pohľadávku, mesačný výkaz poistného a príspevkov za 8/2014 predložený žalobcovi úpadcom (nie
správcom) dňa 04.02.2015, nakoľko podľa žalovaného nereprezentoval vôľu úpadcu a preto žalobca
nemal tento výkaz pre prebiehajúci konkurz rešpektovať. V označenom konaní sa odvolací súd pri



hodnotení podstatných odvolacích tvrdení stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pohľadávka na
poistnom na sociálne poistenie v konkurze s účinkami vyhlásenia dňa 07.08.2014 nie je pohľadávkou
proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i) ani podľa § 87 ods. 2 písm. k) ZoKR, pričom vychádzal iba z
týchto zákonných ustanovení. Odvolací súd sa však v danom spore, tak ako uviedol v odôvodnení tohto
rozsudku, stotožnil so závermi dovolacieho súdu vydaného po rozhodnutí iného senátu Krajského súdu
v Trenčíne, v ktorom bol výklad označených zákonných noriem upravujúcich pohľadávky proti podstate
posúdený aj za aplikácie § 47 ods. 4 ZoKR v znení do 30.06.2016 v spojení s § 5 Obchodného zákonníka
definujúceho podnik a jeho obchodné imanie pri posudzovaní pojmu prevádzkovanie podniku počas
konkurzu. Pokiaľ o pohľadávkach proti podstate rozhodoval iný odvolací súd, viazanosť s jeho závermi
nie je zaväzujúca v zmysle článku 2 základných princípov CSP. Na nemenej významnú skutočnosť
považoval odvolací súd aj skutočnosť, že ani rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
ako súdu odvolacieho nebola v otázke posudzovania pohľadávok proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm.
i) a k) ZoKR jednotná. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.11.2016 sp.zn.
5Obo/23/2016 bol pri posudzovania pohľadávok proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. i) a k) ZoKR
vyslovený totožný názor ako vyslovil Krajský súd v Trenčíne v rozhodnutí zo dňa 27.09.2016, sp.zn.
16CoKR/43/2015.

20. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd aj bez
návrhu podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovi ako úspešnej strane
sporu patrí nárok na náhradu trov. Z obsahu predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobcovi v tomto
konaní žiadne trovy nevznikli, preto žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie
a odvolacieho konania nepriznal.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)



- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).