Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/125/2011 z 12. 6. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 12. júna 2012, sp. zn. 1Co/125/2011, ECLI:SK:KSKE:2012:7209202691.2 Krajský súd Košice | 1Co/125/2011 | ECLI:SK:KSKE:2012:7209202691.2 | 2012-06-12 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/af91f2cd-8dee-48e9-b1cd-0b149cd33146 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7209202691.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/125/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209202691
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7209202691.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka
a JUDr.Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcov: 1/ O.. D. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., H. XX, 2/
L. R., nar. XX.X.XXXX, bytom P., H. XXX/XX, 3/ O.. L. R., nar. XX.X.XXXX, bytom P., H. XX/XX,
všetkých zastúpených D.. E. P., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom R. P., M. Č.. XX, proti
žalovanému E. P.O., Q. J. Č.. XX/A, IČO: XX XXX XXX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 13.1.2011 č.k. 43C 28/2009-131
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo veci samej.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že účastníkom nepriznáva náhradu trov konania.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyhovel žalobe a určil, že nehnuteľnosť, pozemok parc.č.
XXX/X - záhrada o výmere XXX E. vedený P. Ú. R. P., J. P. P. na LV č. XXX kat.úz. H., patrí do
zaniknutého a nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľa O.. D. R. r.č. XXX XXX/
XXX, naposledy bytom H. XX, zomrelého dňa XX.X.XXXX a jeho manželky žalobkyne v 2.rade. Zároveň
súd prvého stupňa zaviazal žalovaného nahradiť žalobcom trovy konania vo výške XXX,XX L. a tieto
zaplatiť advokátovi D.. E. P. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa v celom rozsahu vyhovel nároku žalobcov na určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti titulom spracovania.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že právnemu predchodcovi žalobcov O.. D. R. nar. X.X.XXXX bol rozhodnutím S. E. R.
A. pod číslom XXX/XXXX zo dňa X.X.XXXX (správne č. XXX/XXXX W. C. X.X.XXXX) do bezplatného
užívania pridelený pozemok - A. R. Č. pod parc.číslom XXX/XX zapísaný v pozemnoknižnej vložke
Č.. XXX kat. úz. H. o výmere 0,18 ha. V čase pridelenia pozemku žalobkyňa v 2.rade bola jeho
manželkou a ich manželstvo bolo uzavreté v roku XXXX. D. R. zomrel dňa XX.X.XXXX. Súd prvého
stupňa ďalej konštatoval, že z vykonaného dokazovania uzavrel, že manželia R. uvedený pozemok ktorý
bol v čase pridelenia neužívaný, neobhospodarovaný, zanedbaný, zarastený burinou a divo rastúcimi



kríkmi a stromami, vyčistili od divo rastúcich porastov, vykopali korene stromov, odstránili z neho
veľké množstvo kamenia v dôsledku jeho svahovitosti a podmáčania tento odvodnili, oddrenážovali,
navozili zeminou a takto tento zrekultivovali a následne na ňom vysadili ovocné stromy a okrasné
kríky. Konštatoval, že títo takto neúrodnú podmáčanú a kamenistú zem zmenili vlastnou prácou a
vlastnými finančnými prostriedkami na úrodnú záhradu. V rokoch XXXX-XXXX na časti pozemku
postavili rodinný dom. Pôvodná parcela vedená pod par.č. XXX bola prečíslovaná na parc.č. XXX
ktorá bola následne geometrickým plánom z roku 1994 rozdelená na parcely Č.. XXX/X I. XXX/X.
Žalobcovia na základe kúpnej zmluvy uzavretej C. XX.XX.XXXX odkúpili od E. P. parcelu označenú
parcelným číslom XXX/X o výmere XXX E.. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že z listu vlastníctva
XXX vyplýva, že pozemok pod parcelným číslom XXX/X je vedený ako záhrada oproti pôvodnému
označeniu les. Z vykonaného dokazovania taktiež vyvodil, že žalobcovi a predmetnú nehnuteľnosť
od roku XXXX nepretržite, nerušene a dobromyseľne obhospodarovali. Vlastnou prácou títo dosiahli
zásadnú technickú, ale aj právnu zmenu pozemku, čím sa jeho hodnota zvýšila oproti pôvodnému stavu.
Konštatoval, že za obdobie dokiaľ bol ako vlastník pozemku vedený štát, tento nikdy od nich nežiadal
vrátenie pozemku.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že po ustálení skutkového stavu sa zaoberal otázkou podľa akého
práva je potrebné vec právne posudzovať a mal za to, že za rozhodujúcu okolnosť v tejto otázke
je treba považovať to, kedy došlo ku spracovaniu nehnuteľností. Konštatoval, že sa tak stalo v čase
účinnosti zák.č. XXX/XXXX W.. a mal za to, že takto je namieste aplikovať ustanovenia tohto zákona. Na
základe toho s poukazom na ust. §. XXX a XXX Z..X zákona č. XXX/XXXX W.. (Stredného občianskeho
zákonníka) konštatoval, že žalobkyňa v 2.rade spolu s jej nebohým manželom vykonaním rozsiahlych
úprav na spornom pozemku v období do X.X.XXXX nadobudli vlastnícke právo k spornej parcele titulom
spracovania. Mal za to, že hodnota prác žalobkyne v 2.rade a jej manžela a ich investícií do pozemku
predstavuje viacnásobne vyššiu hodnotu ako bola hodnota pôvodného pozemku. Na základe toho
žalobe v celom rozsahu vyhovel a úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania podľa § 142 ods.
1 O.s.p., ktorých výšku aj položkovite vyčíslil.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods.
2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.. V odvolaní poukázal na to, že počas dokazovania pred súdom prvého stupňa
uvádzal celý rad predovšetkým právnych argumentov, ktorých línia spočítavala predovšetkým v jeho
záveroch o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku spracovaním veci fyzickou osobou
podľa zákona č. 141/1950 Zb. ako aj na nejednoznačnú súdnu prax v tejto otázke. Rovnako poukázal
na to, že namietal aj vydržanie vlastníckeho práva zo strany žalovaného a súd prvého stupňa sa s touto
námietkou dôsledne nevyporiadal. Je toho názoru, že dôvody prvostupňového rozsudku nezodpovedajú
úprave uvedenej v § 157 ods. 2 O.s.p., keďže z jeho obsahu nie je zrejmé, akými úvahami sa súd pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a preto s poukazom na článok 46
ods. 1 Ústavy SR, ako aj na judikatúru Ústavného súdu SR možno z tejto skutočnosti vyvodiť záver o tom,
že žalovanému bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Rozsudok súdu prvého stupňa
považuje za založený na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ z ustanovení §§ 125 a nasl. zák.č.
141/1950 vyvodil možnosť aplikovania týchto ustanovení na ustálený skutkový stav, keďže žalovaný má
za to, že uvedené ustanovenia zákona nemožno aplikovať na nehnuteľnosť. Svoje odvolanie smeroval
aj voči výroku rozsudku o trovách konania, keďže mal za to, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný
nadobudol vlastníctvo k dotknutému pozemku na základe zákona o majetku obci č. 138/1991 Zb., stal sa
teda legitimovaným k nemu bez akéhokoľvek svojho zapríčinenia a mal za to, že pri svojom stanovisku vo
veci sa nemohol vzdať svojho takto priznaného vlastníckeho práva a žalobcovia si svoj nárok ani nemohli
usporiadať inak ako súdnou cestou. Má teda za to, že svojím správaním nezapríčinil, ani neprivodil stav,
ktorý viedol k začatiu súdneho sporu a má za to, že za takejto situácie by podľa § 143 O.s.p. dokonca mal
právo na náhradu trov konania, ktorú si však podľa prednesu svojho odvolacieho návrhu neuplatňuje.

Žalobcovia žiadali rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a vo svojom vyjadrení
uviedli, že sa nestotožňujú s právnymi názormi žalovaného. Majú za to, že tieto prezentoval už pred



súdom prvého stupňa a tento sa s uvedenými skutočnosťami aj vyporiadal. Majú za to, že medzi
účastníkmi konania nie je v podstate sporný ustálený skutkový stav a spornou je iba otázka výkladu
právnej normy a toto patrí súdu.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo podľa
§ 212 ods. 1,3 O.s.p. na vytýčenom odvolacom pojednávaní zopakoval dokazovanie čítaním listinných
dôkazov a to rozhodnutia S. E. R. A. zo dňa X.X.XXXX, výpisom z pozemnoknižnej zápisnice Č.. XXX
kat. územia A., identifikáciou parciel a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné vo veci samej a toto je dôvodné iba vo vzťahu k výroku o trovách konania.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci postupom
v súlade s § 120 ods. 1 O.s.p., vykonané dôkazy zákonným spôsobom vyhodnotil, vec správne právne
posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také
nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aj iné rozhodnutie, ako rozhodol súd prvého stupňa.

Žalobcovia svoj nárok na určenie vlastníckeho práva skutkovo odôvodnili tým, že popísali okolností na
základe ktorých vstúpili v roku 1959 do užívania sporného pozemku, v akom stave sa tento v tomto
období nachádzal, aké úpravy na ňom vykonali v záujme jeho prispôsobenia na užívanie na taký účel,
na aký ho od štátu získali. Uviedli aj okolností z ktorých odvodzovali svoje presvedčenie o tom, že
tieto úpravy pozemku vykonávajú s úmyslom, že pozemok sa následnými a administratívnymi úkonmi o
ktorých boli uistení stane ich vlastníctvom. Svoj nárok aj právne kvalifikovali na základe hmotnoprávneho
inštitútu spracovania podľa zák.č. 141/1950 Zb. (Stredný občiansky zákonník) , s poukazom na, to že
úpravy pozemku v dôsledku ktorých sa tento zmenil z pôvodného lesného pozemku na záhradu, ukončili
ešte počas účinnosti tohto právneho predpisu, teda do 31.3.1964.

Podľa ust. § 125 citovaného zákona, ak cudziu vec dobromyseľne spracuje socialistická právnická
osoba, je výrobok v socialistickom vlastníctve, inak sa vec ak možno tak urobiť uvedie do predošlého
stavu.

Podľa § 126 ods. 1 ak ustanovenie veci do predošlého stavu nie je dobré možné, najmä ak tomu bráni
povaha výrobku, alebo všeobecný záujem, stane sa vlastníkom výrobku ten podiel ktorého ocenený v
peniazoch je najväčší. Pri určení ceny pozemku sa vezme do úvahy aj hodnota vytvorená prácou.

Podľa ods. 2 ak sú podiely rovnaké alebo ak bráni osobitné ustanovenie alebo všeobecný záujem tomu,
aby sa vlastníkom stal ten, koho podiel je najväčší, určí vlastníka súd, pritom dá spravidla prednosť
tomu, kto ku vzniku výrobku prispel prácou.

Podľa ust. § 127 ak niekto spracuje cudziu vec vedome, môže súd po uvážení všetkých okolností prípadu
a so zreteľom na všeobecný záujem rozhodnúť inak, najmä môže uložiť, aby sa vrátilo každému čo je
jeho, i keď tým bude výrobok porušený, alebo pririeknuť ho tomu, koho podiel je menší.

Podľa § 128 kto sa stane vlastníkom výrobku, je povinný ostatným poskytnúť náhradu. Nároky na
náhradu škody nie sú tým dotknuté.



Podľa výkladu týchto zákonných ustanovení dobovou literatúrou (Učebnica občianskeho a rodinného
práva vydaná Právnickým ústavom Ministerstva spravodlivosti v roku 1956 za hlavnej redakcie H.. D..
H.. R. P.) citované ustanovenia upravujú nadobudnutie vlastníctva v prípadoch, keď niekto spracuje
cudziu vec a vznikne vec, ktorá sa odlišuje od pôvodnej veci. Ust. §§ 125 a nasl. upravujú len tie prípady
nadobudnutia vlastníctva výrobku spracovaním, kde zmluvou nie je dohodnuté niečo iné. Ak cudziu vec
dobromyseľne spracuje socialistická právnická osoba, je výrobok v socialistickom vlastníctve a to bez
zreteľa na podiely vlastného alebo cudzieho použitého materiálu. Takto boli zvýhodnené socialistické
právnické osoby. V prípadoch, keď cudziu vec dobromyseľne spracuje niekto iný, než socialistická
právnická osoba, platia ustanovenia:

1/ predovšetkým sa má vec uviesť do predošlého stavu, ak toto možno urobiť bez ťažkosti a každému
sa vráti to, čo mu patrí,

2/ ak vec vôbec nemožno uviesť do predošlého stavu, alebo ak by to bolo možné len s ťažkosťami,
najmä preto že tomu bráni povaha výrobku, alebo všeobecný záujem, stane sa vlastníkom výrobku ten,
podiel ktorého ocenený v peniazoch je najväčší. Pri určení ceny podielu sa berie do úvahy aj hodnota
vytvorená prácou.

3/ ak sú takto vypočítané podiely rovnaké, určí vlastníka súd podľa voľného uváženia. Pritom spravidla
dá prednosť tomu, kto ku vzniku výrobku prispel svojou prácou,

4/ súd určí vlastníka výrobku aj vtedy, ak osobitné ustanovenie alebo všeobecný záujem bráni tomu, aby
sa vlastníkom výrobku stal ten, koho podiel je najväčší. Ako vlastníka určí tú súd toho, ktorého podiel je
menší, alebo podľa voľného uváženia niektorého z tých, ktorých podiely sú menšie ako najväčší podiel.
Aj tu má súd spravidla dať prednosť tomu, kto ku vzniku výrobku prispel svojou prácou, pokiaľ to pravda
nie je práve ten, ktorého podiel je najväčší a kto sa v dôsledku osobitného ustanovenia alebo v dôsledku
všeobecného záujmu nemôže stať vlastníkom.

5/ Vyššie uvedené pravidlá platia predovšetkým vtedy, ak niekto spracuje cudziu vec dobromyseľne.
Ak niekto spracuje cudziu vec nedobromyseľne, t.j. ak niekto spracuje cudziu vec vedome, uvedomujúc
si pritom, že ide o cudziu vec, ku ktorej nemá právo, môže síce súd rozhodnúť rovnako ako podľa týchto
pravidiel, môže sa však od nich odchýliť a rozhodnúť inak s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a
so zreteľom na všeobecný záujem. Súd môže najmä uložiť, aby sa vec navrátila do predošlého stavu
a aby sa každému vrátilo čo je jeho, aj keď tým bude výrobok porušený alebo eventuelne aj zmarený.
Pri uvedení do predošlého stavu musí brať zreteľ na povahu výrobku (iba ak by porušenie výrobku
poškodzovalo všeobecný záujem, pretože všeobecný záujem musí súd aj tu rešpektovať). Ďalej súd
môže v týchto prípadoch pririeknuť výrobok aj tomu, ktorého podiel nie je najväčší, bez toho, že by museli
byť dané podmienky uvedené v ods. 4. Tieto smernice dané súdu v § 127 nie sú ani kogentné, ani
taxatívne a súd môže v prípadoch vedomého spracovania cudzej veci, po uvážení všetkých okolností
prípadu a s prihliadnutím na všeobecný záujem rozhodnúť aj inak, než je ako príklad uvedené v § 127.

Takto uvedený pôvodný výklad citovaných zákonných ustanovení vychádzal z názoru, že spracovaním
možno nadobudnúť iba vlastnícke právo k hnuteľnej veci. Súdna prax tento názor prelomila
predovšetkým pri riešení situácií stavieb postavených na cudzom pozemku. Súdy v takýchto prípadoch
pripúšťali aj možnosť nadobudnutia vlastníctva k pozemku stavebníkom stavby titulom spracovania
podľa vyššie citovaných ustanovení § 125 a nasl. (rozsudky NS ČR Cz 236/53, 5Cz 29/64 a Zborník
stanovísk a správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR
časť prvá, 1970-1983 str. 170 a 171).



Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa, ktorý na
ustálený skutkový stav aplikoval ust. § 125 a nasl. Stredného občianskeho zákonníka, ako aj s jeho
záverom o tom, že žalobkyňa spolu so svojím teraz už nebohým manželom nadobudli sporný pozemok
do svojho bezpodielového spoluvlastníctva.

Možno totiž konštatovať, že v dôsledku ich práce na úpravách tohto pozemku vznikla nová vec, ktorá
sa odlišuje od pôvodnej veci. Pôvodne bol tento pozemok v pozemnoknižnej zápisnici č. XXX kat.
územia A. vedený ako les pod parcelným číslom XXX/XX. Táto skutočnosť vyplýva aj z identifikácie
parciel (č.l. 29). V súčasnosti je tento pozemok vedený na liste vlastníctva č. XXX pod parc.číslom
XXX/X ako W.. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že táto zmena nie je iba zmenou právnou, ale aj
faktickou, keďže ide o pozemok úplne inej formy a kvality. Nebolo v konaní sporné, že výlučný podiel
na tejto zmene veci majú práve jeho úpravy vykonané prácou a investíciami žalobkyne v 2.rade a
jej manžela. Peňažná hodnota týchto investícii spočívajúca v odstránení porastov kríkov, vykĺčovaní
koreňov pôvodného porastu stromov v jeho odvodnení a oddrenažovaní, navození zeminy, výsadbe a
pestovaní ovocných stromov nesporne prevyšuje hodnotu pozemku v stave, v akom sa tento nachádzal
pred vykonaním týchto úprav.

Aj keď na tejto časti pozemku títo nezriadili stavbu, úpravy ktoré na ňom vykonali sú takého rozsahu, že
tieto zjavne úplne zmenili jeho charakter, a kvalitu a hodnota nimi vykonaných prác, ktoré preferovala aj
právna úprava je výrazne vyššia, ako bola hodnota samotného pozemku. Aj odvolací súd sa za takejto
situácie prikláňa k názoru, že žalobkyňa v 2.rade spolu s jej teraz už nebohým manželom tento pozemok
spracovali.

Za nesporný možno považovať aj záver, že nebolo a ani nie je vo verejnom záujme takto upravený
pozemok navracať do jeho pôvodného stavu. Ust. § 127 citovaného zákona ponecháva súdu na úvahu
rozhodnutie o vlastníctve takto nevovytvorenej veci (záhrady) aj za predpokladu, že spracovateľovi
chýbala dobromyseľnosť, teda za predpokladu že si boli vedomí, že pozemok, ktorého úpravy vykonali
nie je ich vlastníctvom.

V súlade s uvedenými zásadami je preto aj záver súdu prvého stupňa, ktorý takto vzniknutú situáciu
vyriešil určením vlastníckeho práva v prospech spracovateľov. Odvolací súd preto považuje jeho závery
v tejto otázky za správne.

Z ust. § 128 citovaného zákona vyplýva povinnosť vlastníka - spracovateľa poskytnúť náhradu vlastníkovi
spracovanej veci, teda v tomto prípade pôvodnému vlastníkovi pozemku v hodnote, akú mal tento v
čase pred vykonaním spracovania. V konaní však žalovaný v dôsledku iného právneho názoru takýto
nárok neuplatnil a preto súd nemal ani priestor zaoberať sa touto otázkou. Žalobcovia na odvolacom
pojednávaní potvrdili svoj záväzok v tomto smere a prejavili ochotu takúto náhradu žalovanému
poskytnúť.

S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne
správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného v ktorej tento svoje vlastnícke
právo zakladal aj na inštitúte vydržania. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov má odvolací súd
za to, že žalobkyňa v 2.rade spolu s jej nebohým manželom sa stali vlastníkmi sporného pozemku
titulom spracovania ešte v období pred 1.4.1964 a to na základe hmotnoprávneho inštitútu, ktorým



bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti aj mimo pozemkovej knihy. Predmet svojho
vlastníctva od roku 1959 nepretržite užívajú, pričom počas celej doby po ktorú bol ako vlastník pozemku
vedený štát, tento sa nedomáhal voči žalobcom ani vydania pozemku, ani žiadnych finančných nárokov.
Je teda zrejmé, že žalobcovia si boli vedomí svojho práva tento pozemok bezodplatne užívať, čo
vyplýva už aj z obsahu samotného rozhodnutia, ktorým im bol daný do užívania bezodplatne. Za takejto
situácie nemožno považovať za splnenú jednu zo základných podmienok pre vydržanie vlastníckeho
práva zo strany žalovaného a to nepretržitú držbu počas zákonom stanovenej doby. Žalobcovia totiž
sporný pozemok užívali aj počas doby, kedy bol ako vlastník v katastri vedený žalovaný a ich správanie
spočívajúce v tom, že žalovanému na základe jeho nárokovania platili symbolickú sumu 1,-Sk za
m2 ročne nemožno hodnotiť inak, ako správanie vynútené tlakom žalovaného a nie ako správanie
vychádzajúce z dohody, akú si vyžaduje platná nájomná zmluva. Takto žalobcami uhradzovaná
hodnota nie je zjavne reálnou cenou nájmu. Takto podmienené správanie žalobcov možno vyvodiť aj
zo skutočnosti, že potom, čo nový starosta mienil zvýšiť úhradu za sporný pozemok do výšky trhového
nájomného s uzavretím nájomnej zmluvy nesúhlasili a takto potvrdili, že zjavne nesúhlasili s obsahom
riadnej nájomnej zmluvy. Z takto ustáleného skutkového stavu nemožno teda vyvodiť záver o tom, že
žalovaný ako vydržiteľ splnil jednu zo zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti titulom vydržania a to nepretržitú a pokojnú držbu, ktorú by realizoval formou nájmu.

Odvolací súd považuje za dôvodné odvolanie žalovaného čo do výroku o trovách konania. Z okolností
veci samej vyplýva, že žalobcovia vyvolali súdny spor v záujme usporiadania dlhodobo neriešenej
situácie týkajúcej sa ich vlastníckeho práva, ktorá vznikla v dávnejšej minulosti a za vznik ktorej
terajší žalovaný nenesie zodpovednosť. Je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že samotné stanovisko
žalovaného k nároku žalobcov mohlo vyplývať zo skutočnosti, že v spore sa prejednávala situácia
súdnou praxou riešená iba veľmi ojedinele, resp. okrajovo. Postoj žalovaného v konaní teda vyplýval z
jeho povinnosti chrániť majetok, ktorý dostal do dispozície na základe zákona. Odvolací súd v takejto
situácii vidí výnimočné okolnosti veci, ktoré možno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
umožňujú súdu výnimočne nepriznať úspešnému účastníkovi náhradu trov konania (§ 150 ods. 1 O.s.p.).

Na základe toho odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania podľa §
220 O.s.p. a úspešným žalobcom náhradu trov konania nepriznal. Na rovnakých dôvodoch sa zakladá
aj rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.