{"guid": "29242393-8348-4b83-8272-7c6914c79c8f:30e53256-6c20-4a25-b05c-a213960d4feb", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:1018200102.3", "spisova_znacka": "25Sa/20/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 25Sa/20/2018 z 29. 5. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 29. mája 2019, sp. zn. 25Sa/20/2018, ECLI:SK:KSZA:2019:1018200102.3", "identifikacne_cislo": "1018200102", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Mária Podhorová", "sudca_id": 37, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-podhorova-37", "datum_vydania": "2019-05-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/30e53256-6c20-4a25-b05c-a213960d4feb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:1018200102.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:1018200102.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2019:1018200102.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 25Sa/20/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200102
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:1018200102.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej
veci žalobcu: L. Y. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. T. XXF/X, XX-XXX A., Poľská republika, právne zast.:
V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie,
so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: WERPAL, s.r.o., so
sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 236, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej č. 17850-3/2017-BA zo dňa 14.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Žalobu   z a m i e t a .

Účastníkom konania a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím                                    č.
43025-1/2015-CA zo dňa 31. marca 2015 podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona                   č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o sociálnom poistení) a
podľa § 210 ods. 1 citovaného zákona rozhodla, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WERPAL,
s.r.o. od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení citovala článok 11 ods. 3 písm. a)
základného nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), ďalej článok 13 ods. 1 písm. a)
a b) základného nariadenia  v znení účinnom do 27. júna 2012 a konštatovala, že Sociálnej poisťovni
bolo dňa 23.12.2013 doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS,
z ktorého vyplýva, že žalobca od 01.03.2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia
Poľskej republiky.

2. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 31. marca 2015 podal žalobca
odvolanie, v ktorom uviedol, že prvostupňový orgán nepresne a neúplne zistil skutočný stav veci, čím
porušil ust. § 195 zákona. Poukázal na ust. § 209 ods. 2 zákona v spojení s § 209 ods. 4 zákona,
pričom uviedol, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou, ktorá má vplyv na jeho zákonnosť, pretože
neobsahuje skutočnosti (len generálne konštatovania), ktoré boli podkladom pre jeho vydanie. Poukázal
na to, že Sociálna poisťovňa nedodržala zásadu materiálnej pravdy, v zmysle ktorej má organizačná
zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci dôkladne objasňovať všetky rozhodujúce skutočnosti,
bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania. Poukázal na to, že
poľská inštitúcia ZUS mu určila ako predbežnú legislatívu Slovenskej republiky, a toto svoje určenie
zmenila výlučne na základe informácie zo Sociálnej poisťovne, že práca, ktorá je vykonávaná na území
Slovenskej republiky u zamestnávateľa, je marginálneho charakteru. Sociálna poisťovňa svoje tvrdenia
týkajúce sa marginálnosti, ničím nepodložila, pretože fakticky skutkový stav nezisťovala. Určenie
uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia nie je definitívne, a to z dôvodu,



že v Poľsku je možné voči predbežnému určeniu uplatniteľnej legislatívy podať opravný prostriedok,
pričom vec je ukončená až právoplatným rozhodnutím súdu. Poľská inštitúcia ZUS konala predčasne bez
právoplatného určenia uplatniteľnej legislatívy. Sociálna poisťovňa pri zisťovaní skutkového stavu, ako
podkladu pre vydanie napadnutého rozhodnutia, nepostupovala v súlade s právnymi predpismi, pretože
neuviedla žiadne skutočnosti a ani neuskutočnila žiadne šetrenia, ktoré by zdôvodňovali stotožnenie sa
s určením poľskej legislatívy zo strany poľskej inštitúcie ZUS. ZUS síce určuje uplatniteľnú legislatívu ,
avšak Sociálna poisťovňa má možnosť toto určenie buď prijať, alebo odmietnuť. V oboch prípadoch však
rozhodnutiu musí predchádzať zisťovanie skutkového stavu, t.j. skúmanie skutočností rozhodujúcich pre
prijatie záveru o určení uplatniteľnej legislatívy. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané bez relevantných
dôkazov a nie sú v ňom uvedené žiadne individuálne skutočnosti, ktoré boli podkladom na jeho
vydanie. Žalobca v odvolaní žiadal o zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože má za to, že povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti mu dňa
1. marca 2012 vzniklo.
Žalovaná, ako odvolací orgán, preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela
k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a v súlade so zákonom v znení neskorších
predpisov. Rozhodnutím č. 17850-3/2017-BA zo dňa 14. novembra 2017 odvolanie žalobcu zamietla v
celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 31. marca
2015. V rozhodnutí uviedla, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca (žalobcu) do registra poistencov
a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou od 1. marca 2012.
Poukázala na základné nariadenie, ktorého základnou úlohou je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa
bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné
osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pokiaľ ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie
príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia.
Poukázala na článok 13 ods. 1 a ods. 3 základného nariadenia, na nariadenie č. 987/2009 (vykonávacie
nariadenie) a z neho najmä na článok 16 ods. 1, 2, 3. Bolo zistené, že zamestnanec vykonával na
území Poľskej republiky činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby. Sociálnej poisťovni dňa v súlade s
článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia bolo dňa 23. decembra 2013 doručené oznámenie poľskej
inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, ktorým táto určila, že žalobca podlieha v období od 1. marca
2012 právnym predpisom Poľskej republiky, pretože zamestnancom predložené dokumenty nepotvrdili
skutočný výkon práce. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa toto určenie nenamietala, stalo sa v
súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. Žalovaná poukázala na rozsudok
NS SR č.k. 10Sžso/20/2015 z 27.04.2016, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup
správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, ak by došlo k definitívnemu
určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho
nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné. Podľa
nej námietky zamestnanca (žalobcu) uvedené v odvolaní nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozhodnutia. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky,
nemôže deklarovať vznik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia  a povinného poistenia
v nezamestnanosti v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ. Na základe toho, že zamestnancovi
bola určená poľská uplatniteľná legislatíva, Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca dospela k záveru, že
zamestnávateľ prihlásil od 1. marca 2012 zamestnanca do systému slovenského poistenia nesprávne.
Z uvedeného dôvodu prvostupňový správny orgán vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým deklaroval, že
zamestnancovi zamestnávateľa povinné poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti  dňa 1. marca
2012 podľa slovenskej legislatívy nevzniklo.

3. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal žalobca správnu žalobu, v ktorej uviedol, že postup
žalovanej, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii povinného poistenia
zamestnanca žalobcu v zmysle  § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je z právneho hľadiska
nesprávny. Poukázal na oznámenie ZUS, že sa na žalobcu v období od 1. marca 2013 vzťahujú právne
predpisy Poľskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia. Ďalej poukázal na judikatúru Najvyššieho
súdu SR, podľa ktorej pokiaľ bolo rozhodnuté poľskou inštitúciou o určení uplatniteľnej legislatívy a pokiaľ
žalovaná nenamietala toto určenie, existencia takého rozhodnutia mala mať zásadné dôsledky aj na
postup žalovanej. Po takomto určení aplikovateľnej legislatívy, ak sa stalo definitívnym, totiž žalovaná
nemá vôbec právomoc konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako
aj zo slovenského právneho poriadku (rozsudok NS SR sp.zn. 9Sžso/160/2015). Žalobca konštatoval, že
žalovaná nie je oprávnená vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu, ďalej namietal,
že vykonávanie činnosti marginálneho charakteru treba posudzovať z pohľadu  niekoľkých ukazovateľov,
teda individuálne. Žalovaná sa len formálne vysporiadala so zistením skutočného stavu veci a v



tomto ohľadne rozhodnutie prakticky neodôvodnila. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych
predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou posudzovanej osoby je nedostatočné
a nezákonné. Samotná definícia marginálnej práce uvedená v Praktickej príručke je nezrozumiteľná.
Nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/alebo ako kritérií pri určení ukazovateľov zanedbateľných
činností. Určenie výšky príjmu len v zmysle všeobecných zásad je nemožné, nepoužiteľné a v rozpore
so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so zásadou právnej istoty odvodená z ústavných tradícií členských
štátov a medzinárodných nástrojov, zaručujúcich predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov v oblasti
úniového práva. Napadnuté rozhodnutie žalovanej žiadal zrušiť a vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k podanej žalobe uviedla, že námietky žalobcu týkajúce sa definície
marginálnej činnosti považuje za irelevantné, keďže uplatniteľnú legislatívu ZUS určila  z dôvodu, že
žalobca nepreukázal, že dochádza k reálnemu výkonu činnosti na území Slovenskej republiky a nie
z dôvodu, že by táto práca mala marginálny charakter. Rovnako v odôvodnení svojho rozhodnutia
neuvádzala definíciu marginálnej činnosti v zmysle koordinačných nariadení, keďže uvedené nebolo
podkladom na vydanie napadnutého rozhodnutia. Uviedla, že v danom prípade nerozhodovala o určení
legislatívy, ako tvrdí žalobca, ale o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu, a táto právomoc jej vyplýva
priamo z § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Nápravu nesprávnej registrácie
žalobcu bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku
sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na žalobcu sa v zmysle koordinačných
nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Na základe uvedeného žiadala, aby súd
žalobu zamietol.

5. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. zákona                  č. 162/2015
Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 177 SSP, pričom zistil, že rozhodnutie je v
celom rozsahu zákonné, preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú.

6. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky
patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 citovaného zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,
príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok
dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty, penále a o zaradení
zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) na účely
uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite
striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.



Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.
Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska
bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na
článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za
predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie
každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

7. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS
podaním zo dňa 17. decembra 2013 oznámila žalovanej, že určila, že žalobca od 1. marca 2012 podlieha
právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Ďalej uviedla, že žalobca je na území
Poľskej republiky samostatne zárobkovo činnou osobou a na preukázanie tvrdení, že vykonáva závislú
činnosť ako zamestnanec zamestnávateľa WERPAL, s.r.o., predložila len kópiu pracovnej zmluvy, kópie
bločkov a vyúčtovaní, čo však nepreukazuje, že skutočne k výkonu práce na území Slovenskej republiky
dochádza.
Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalovaná voči určeniu poľskej legislatívy stanovenému podľa
článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v stanovenej lehote dva mesiace nenamietala, čím je v
zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia dané definitívne určenie uplatniteľných právnych
predpisov.
Žalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne Registračným listom fyzickej osoby - prihláškou
ako zamestnanec zamestnávateľa WERPAL, s.r.o. od 1. marca 2012.

8. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že v danom prípade za situácie, keď
bola pre žalobcu určená poľská legislatíva podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia,
čo v konaní nebolo sporné, nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať
a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžso/20/2015). Správne orgány, rovnako ako súd musia z
takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať.  Bolo v kompetencii Sociálnej poisťovne,
pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle  § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o
nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnanca WERPAL, s.r.o. od 01.03.2012. V
konaní bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobcu prihlásil žalobcu do Registra poistencov a sporiteľov
starobného dôchodkového sporenia, vedeného Sociálnou poisťovňou, od                         1. marca
2012. Zároveň bolo preukázané, že sa na žalobcu od tohto dňa vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia
poľská legislatíva, preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené
mala žalovaná preukázané z oznámenia ZUS dňa 23. decembra 2013. V preskúmavanej veci teda
nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo určenie poľskej
legislatívy (z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ
prihlásil žalobcu do registra poistencov Sociálnej poisťovne na to isté obdobie, v ktorom sa vzťahovala
na žalobcu poľská legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona o sociálnom poistení bol tento sporný stav odstránený. Z tohto dôvodu správny súd vyhodnotil
námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa nemala oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného
poistenia žalobcu v súlade s týmto ustanovením ako plne nedôvodnú.

9. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia
č.k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, v ktorom bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil.
Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu
podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1
písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Prvostupňovým správnym



rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobcovi, v tomto rozhodnutí sa
prvostupňový správny orgán vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu
poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Prvostupňový správny orgán žiadnym spôsobom
nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobcu na území SR, neposudzoval jej
prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na žalobcu nevzťahoval článok 13 ods. 3
základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia
týkajúceho sa marginálneho charakteru práce. Naopak, všetky  skutkové okolnosti vyhodnocoval
ZUS vo svojom stanovení príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2, 3 nariadenia č. 987/2009,
na ktoré poukázal v oznámení, ktoré bolo doručené žalovanej dňa 23. decembra 2013. Žalovaná
žiadne dokazovanie marginálneho charakteru práce žalobcu na Slovensku nevykonávala, čo vyplýva
nielen z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia, ale aj z obsahu administratívneho
spisu. Ak v rozhodnutí vychádzala zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu
sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bola viazaná, len odstránila rozpor,
ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný.

10. S prihliadnutím na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho
zabezpečenia a na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3  Zmluvy o Európskej únií
(rozsudok ESD C-202/97 alebo C-2/05) správny súd uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných
právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy
členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Žalovaná
teda bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. S poukazom na
vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť o (ne)vzniku
povinného nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu
ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v
registri poistencov žalovanej, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení. Neprekročila teda
svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, len využila oprávnenie dané jej
podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobca, teda
nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nevznik sociálneho
poistenia podľa slovenskej legislatívy a v konečnom dôsledku nedostatok svojej právomoci vo veci
konať.

11. V danom prípade, podľa správneho súdu, nie je možné postupovať v zmysle žalobcom citovaného
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžo/160/2015, keďže tento riešil situáciu, keď sa v správnom
spise nenachádzal dôkaz o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorý by sa týkal konkrétne žalobcu. Z tohto
rozhodnutia nevyplýva zásadný právny záver, že pokiaľ takéto rozhodnutie o určení legislatívy bolo
vydané, nie je možné rozhodovať o nevzniknutí povinných poistení v zmysle § 178 ods. 1 písm. a)
bod 1 zákona o sociálnom poistení. V danom prípade nie je možné ani podporne aplikovať rozsudok
Najvyššieho súdu SR č.k. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý sa týkal iného skutkového prípadu,
a to dohody v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, kde Najvyšší súd SR pristúpil
k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu, pretože zmienka o tejto dohode v rozhodnutí správnych
orgánov absentovala a dohoda nebola ani súčasťou administratívneho spisu. Vzhľadom na to, uvedené
rozsudky, nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec.

12. Zákon o sociálnom poistení špecificky na rozdiel od Správneho poriadku upravuje podmienky
zastavenia konania. V danej veci nebolo možné aplikovať § 30 ods. 1 Správneho poriadku, lebo zákon o
sociálnom poistení vylučuje aplikáciu Správneho poriadku (§ 172  ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a
špecificky pre konanie podľa zákona o sociálnom poistení upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán
konanie zastaviť (§ 194 zákona o sociálnom poistení), pričom daný prípad nie je možné subsumovať
pod žiaden z týchto spôsobov. Pokiaľ žalovaná rozhodla spolu s prvostupňovým správnym orgánom
tak, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tento výrok je súladný s procesným
postupom, ktorý žalovaná a prvostupňový správny orgán v danej veci mohli aplikovať.

13. Žalobca v žalobe, ani počas celého správneho konania nenamietal, že by nedošlo k definitívnemu
určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky. Namietal len, že pokiaľ došlo k takémuto definitívnemu
určeniu, žalovaná nemôže vydať napadnuté rozhodnutie. Správny súd konštatuje, že k definitívnemu
určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia
došlo.



14. Dôvodom pre určenie, že žalobcovi nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by
slovenské správne orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobca
na území SR vykonával alebo nevykonával zanedbateľné (marginálne) činnosti, ale tá skutočnosť, že
pre žalobcu bola definitívne určená poľská legislatíva v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho
nariadenia. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán
sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na paralelnú registráciu žalobcu v registri Sociálnej poisťovne
potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo
dňa registrácie žalobcu v jeho registri. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietky v súvislosti so
zanedbateľnou činnosťou žalobcu na území SR bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS pred orgánmi
Poľskej republiky.

15. Správny súd ani ex offo žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil, preto
žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

16.  O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a
contrario tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako
nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na
jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal
nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s
plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo
dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR.

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa                           §
41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných
náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté
rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom
rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia
(sťažnostný návrh).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "30566544-4a0a-4914-80de-259cb165de30:4635b74a-bba1-4e24-8ca3-19c9038be096", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5014200655.1", "spisova_znacka": "1Vs/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2018 z 3. 12. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-12-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5014200655.1"}, {"guid": "29242393-8348-4b83-8272-7c6914c79c8f:5354b607-d48f-4e05-b9fb-dffa0b406fd5", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:1018200102.3", "spisova_znacka": "25Sa/20/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 25Sa/20/2018 z 29. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:1018200102.3"}], "citovane_v": []}