Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6CoE/65/2012 z 30. 10. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 30. októbra 2012, sp. zn. 6CoE/65/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5412203055.1 Krajský súd Žilina | 6CoE/65/2012 | ECLI:SK:KSZA:2012:5412203055.1 | 2012-10-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9fbc0bad-3ffa-46b3-88b1-a53a1910f7da Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5412203055.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoE/65/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5412203055
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5412203055.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: Poštová banka, a.s., so
sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie č. 4, IČO: 31 340 890, zastúpený Ing. Jurajom Grnáčikom, nar.
X.X.XXXX, bytom B., Z. X. č. X, proti povinnému: D. A., nar. XX.X.XXXX, bytom L. A., Z. č. XXXX/XX, o
vymoženie 1.209,87 eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Dolný Kubín č. k. 6Er/251/2012-14 zo dňa 13. júla 2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v nadväznosti na
ustanovenia Občianskeho zákonníka a smernice Rady č. 93/13/EHS žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Ivana Poláka o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že zmluvná podmienka v štandardnej
formulárovej zmluve alebo v obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský
rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O
takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi
rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na
návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh
na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Oprávnený v tomto konaní nijakým
spôsobom nepreukázal, že poskytol povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky, naopak
povinný mal len možnosť buď odmietnuť službu - poskytnutie úveru, alebo ju prijať aj s obchodnými
podmienkami a všeobecnými obchodnými podmienkami. Je zjavné, že v tomto prípade je rozhodcovská
doložka súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Ustanovenie všeobecných
obchodných podmienok, podľa ktorého mohol povinný neskôr vyjadriť písomným oznámením nesúhlas
s rozhodcovskou doložkou, potvrdzuje skutočnosť, že spotrebiteľ nemal možnosť výberu. Banka by mu
zrejme úver pri doručení takéhoto oznámenia neposkytla. Dojednanie nekalej rozhodcovskej doložky
viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje spotrebiteľsko-právna
úprava.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol
prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že rozhodcovskú
doložku dohodnutú priamo v zmluve o úvere, ako aj v obchodných podmienkach a všeobecných
obchodných podmienkach nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, a teda ani plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom za právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, pretože nespĺňa



podmienky ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka ani generálnej klauzuly
podľa článku 3 ods. 1 smernice č. 93/13/EHS alebo § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Naviac
prostredníctvom uvedenej doložky si plnila Poštová banka, a.s. svoju zákonnú povinnosť podľa §
93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Odvolateľ zdôraznil, že povinný mal ako spotrebiteľ na
výber, či zmluvu o úvere uzatvorí s rozhodcovskou doložkou alebo bez nej (bod 10.2.3 všeobecných
obchodných podmienok). Na podporu svojej argumentácie dal oprávnený do pozornosti uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2CoE/83/2012 zo dňa 29.12.2012, z ktorého vyplýva,
že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neobsahuje zákaz riešenia sporov v
spotrebiteľských vzťahoch v rozhodcovskom konaní; za neprijateľnú podmienku treba považovať len
také ustanovenie zmluvy, ktoré bráni spotrebiteľovi, aby svoje práva uplatňoval na všeobecnom súde.
Z bodu 10.2.3 všeobecných obchodných podmienok je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola
spotrebiteľovi vnútená, nakoľko mu bolo dané na výber, či uzatvorí zmluvu o úvere s touto rozhodcovskou
doložkou alebo bez nej. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil, v čom spočívala značná
nerovnováha v právach a povinnostiach účastníkov. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd
považoval rozhodcovské konanie za „menej zákonné či spravodlivé“ a už len tento samotný fakt spôsobil
nerovnováhu medzi zmluvnými stranami. Inštitút rozhodcovského konania bol do nášho právneho
poriadku zavedený na základe Modelového zákona Komisie OSN pre medzinárodné obchodné právo
o medzinárodnej komerčnej arbitráži (UNCITRAL) z roku 1985. Niet preto žiadneho objektívneho
dôvodu pre znevažovanie inštitútu arbitráže, ktorá má na celom svetre významné postavenie pri riešení
sporov v bankových a finančných veciach, čo dokazuje aj znenie § 93b zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách. V rozhodcovskom konaní majú obaja účastníci rovnaké procesné práva a povinnosti a
obaja sú povinní podrobiť sa pravidlám rozhodcovského konania rovnako. Odvolateľ zdôraznil, že
vopred určený a známy rozhodcovský súd zabezpečuje právnu istotu povinnému, ktorý sa tak môže
oboznámiť s jeho štatútom a rokovacím poriadkom. Povinný ako účastník rozhodcovského konania mal
možnosť výberu konkrétneho rozhodcu a toto právo v súlade s rokovacím poriadkom nevyužil. Vzhľadom
na písomnosť rozhodcovského konania nemal spotrebiteľ náklady na cestovanie do miesta konania.
Inkorporovaním rozhodcovskej doložky do zmluvy si oprávnený ako subjekt podliehajúci dohľadu
Národnej banky Slovenska plnil svoju povinnosť v zmysle Zákona o bankách, keď ponúkol povinnému
uzavretie rozhodcovskej doložky a zároveň mu dal možnosť vyjadriť, že tento návrh neprijíma. Zákon o
rozhodcovskom konaní nevylučuje spotrebiteľské spory z okruhu sporov, ktoré možno prejednať v tomto
type konania. Ďalej odvolateľ poukázal na procesnú pasivitu povinného v priebehu rozhodcovského
konania. Postupom okresného súdu došlo k odňatiu práva veriteľa na súdnu ochranu.

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu
právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní



však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda
môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak
odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného
výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti;
spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj
procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva
a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do
rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi oprávneným - bankou a povinným zmluvou o úvere
zo dňa 18.11.2008 bolo nutné posúdiť podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom do 31.12.2008. Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky,
úveru alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/ zákona spotrebiteľských úveroch).

Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 28.2.2010 (ďalej len „Občiansky
zákonník“) demonštratívnym výpočtom definovalo jednotlivé druhy neprijateľných podmienok. Odsek 5
uvedeného ustanovenia sankcionoval neprijateľnú podmienku jej neplatnosťou.

Krajský súd považoval za súladné s exekučno-právnou úpravou preskúmať, či dojednaná rozhodcovská
doložka spĺňa kritéria neprijateľnosti, ktorá skutočnosť bola dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Z obsahu zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným, ako aj
zo všeobecných obchodných podmienok krajský súd zistil, že zmluvné strany dojednali rozhodcovskú
doložku, v zmysle ktorej sa všetky spory z danej zmluvy mali riešiť pred rozhodcovským súdom - Stálym
rozhodcovským súdom Asociácie bánk, so sídlom v Bratislave.

Rozhodcovská doložka dojednaná medzi oprávneným a povinným je súčasťou obsahu formulárovej
zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používal v prípadoch uzatvárania
zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej
doložky uvedeným spôsobom, v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Okresný logicky a vyčerpávajúco vysvetlil dôvody
neprijateľnosti uvedenej doložky, z ktorého dôvodu odvolací súd na výklad uvedený v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia odkazuje. Zároveň je nutné pripomenúť, že dojednaná rozhodcovská doložka
mala výhradný charakter - určovala ako jediný súd na riešenie sporov medzi účastníkmi určený
rozhodcovský súd. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom
viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podstatnou je v danom prípade skutočnosť, že
všeobecný súd by bol povinný zohľadňovať spotrebiteľský charakter základného vzťahu a na základe
toho aj rozhodcovskú doložku, čo rozhodcovský súd celkom nezohľadnil. Princíp arbitráže založený
na rovnocennosti dvoch právnych subjektov fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je
dosiahnuť rýchle a efektívne vyriešenie sporu, v danom prípade nebol naplnený.

V tejto súvislosti sa žiada tiež poukázať na znenie ustanovenia § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách v znení účinnom do 31.12.2008, podľa ktorého banky a pobočky zahraničných bánk sú
povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku
1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní
obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh
rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa
osobitných predpisov.



Z obsahu uvedeného ustanovenia je zjavné, že dojednanie rozhodcovskej doložky malo byť v zmysle
zákona výsledkom individuálneho rokovania a nie produktom nanútenia vo forme zakomponovania
rozhodcovskej doložky do neprehľadných ustanovení zmluvy a všeobecných obchodných podmienok.
Krajský súd v tejto súvislosti nespochybňuje význam rozhodcovského konania a jeho stabilné miesto v
našom právnom poriadku, jeho použite však v danom prípade nebolo súladné so spotrebiteľsko-právnou
úpravou.

Na základe uvedeného záveru preto odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve nemohol spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený
rozhodcovský súd.

Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko
Európskeho súdneho dvora vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet
Sustikné Gyórfi, odsek 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v
zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola
individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v
obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť
z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa
v zmysle smernice všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo
spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný
zákonný súd spotrebiteľa.

Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne,
keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č.
244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ.

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.