Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8Co/79/2016 z 30. 3. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 30. marca 2017, sp. zn. 8Co/79/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7813213462.1 Krajský súd Košice | 8Co/79/2016 | ECLI:SK:KSKE:2017:7813213462.1 | 2017-03-30 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: CSP, § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5a1200a8-c733-4189-87b4-f0daa08b09f9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7813213462.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/79/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813213462
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7813213462.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek
senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľa W. W. nar.
XX.XX.XXXX bývajúceho v P. na M. X zastúpeného advokátom JUDr. Alexandrom Milkom so sídlom
Advokátskej kancelárie v Rožňave na Cyrila a Metoda 4 proti odporcom v 1. rade O. W. nar. X.X.XXXX
bývajúceho v L. X a 2. rade Q. W. nar. X.X.XXXX bývajúceho v L. X zastúpených advokátkou JUDr.
Martinou Vnenčákovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Rožňave na Čučmianskej dlhej 26 v konaní
o zrušenie vyživovacej povinnosti o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z
20.4.2016 č.k. 12C 528/2013-82 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku o zrušení vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporcovi
v 1. rade O. W. nar. X.X.XXXX.

Mení rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania tak, že náhradu trov prvostupňového konania
odporcom v 1. a 2. rade nepriznáva.

Nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania odporcom v 1. a 2. rade.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 20.4.2016 č.k. 12C 528/2013-82 zrušil vyživovaciu povinnosť určenú
rozsudkom Okresného súdu Rožňava z 2.12.2008 sp. zn. 7P 342/2008-48 zo strany navrhovateľa voči
odporcovi v 1. rade O. W. nar. X.X.XXXX od 12.3.2012 a voči odporcovi v 2. rade Q. W. nar. X.X.XXXX
s účinnosťou od 30.6.2011. Zaviazal navrhovateľa nahradiť trovy konania odporcom v prvom a druhom
rade vo výške 188,92 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyni odporcov
v prvom a druhom rade.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že odporca v prvom rade O. W. sa zamestnal 12.3.2012 a odporca v
druhom rade ukončil stredoškolské štúdium 30.6.2011, teda nadobudli schopnosť sami sa živiť, preto
odlišne od návrhu navrhovateľa, ktorý sa domáhal zrušenia svojej vyživovacej povinnosti voči deťom
od 3.5.2010 rozhodol, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporcovi v prvom rade zrušil od
12.3.2012 a voči odporcovi v druhom rade od 30.6.2011. S poukazom na to, že navrhovateľ mohol
kontaktovať odporcov pred podaním návrhu a zistiť, či sú splnené predpoklady pre zrušenie vyživovacej
povinnosti, aby sa predišlo zbytočným trovám právneho zastúpenia, ako aj na trvalý nezáujem
navrhovateľa o odporov a neplnenie si vyživovacej povinnosti, ako to vyplynulo aj z rozhodnutia súdu
(rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo 4.3.2009 č.k. 8CoP 40/2009-65), by sa priznanie náhrady
trov konania navrhovateľovi javilo ako postup súdu v rozpore s dobrými mravmi. Náhradu trov konania
za právne zastúpenie priznal odporcovi v prvom rade vo výške 117,49 Eur a odporcovi v druhom rade
71,43 Eur, spolu 188,92 Eur, ktorú zaviazal navrhovateľa zaplatiť na účet právnej zástupkyne odporcov



(§ 149 ods. 1 O.s.p.). Súd prvej inštancie zistený skutkový stav posúdil a rozhodol podľa § 62 ods. 1 až
5 Zákona o rodine a o trovách konania rozhodol podľa § 143 O.s.p..

3. Proti výroku rozsudku o zrušení vyživovacej povinnosti voči odporcovi v prvom rade O. W. a výroku
o trovách konania podal včas odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti a zrušil jeho vyživovaciu povinnosť voči odporcovi v prvom rade
od 30.6.2011 a vo výroku o trovách konania tak, že náhradu trov účastníkom nepriznáva. Uviedol, že
odporca v prvom rade ukončil štúdium na prípravu na budúce povolanie 30.6.2011 a len skutočnosť,
že sa nezamestnal, neznamená, že nebol schopný samostatne sa živiť. Konajúci súd má prihliadnuť
na ukončené vzdelanie odporcu v prvom rade a jeho možnosť zamestnať sa na trhu práce. Vyjadril
názor, že odporca v prvom rade bol nepochybne z tohto hľadiska schopný samostatne sa živiť.
Vo vzťahu k náhrade trov konania uviedol, že z preskúmavaného spisu je zrejmé, že pre postoj
odporcov nebolo možné sa dohodnúť o dátume zrušenia vyživovacej povinnosti, keďže trvali na platení
výživného naďalej a navrhovali zrušiť vyživovaciu povinnosť len za mesiace, keď pracovali. On sám
nemal vedomosť o presných údajoch zamestnanosti odporcov a súhlasil s rozhodnutím súdu bez
nariadenia pojednávania, na ktorých sa jeho právny zástupca zúčastnil. Zdôraznil, že odporcovia sa
nezúčastnili pojednávania 12.5.2014 a 16.9.2014, ktoré boli odročené ich zavinením. Z toho vyplýva,
že právne zastupovanie odporcov nebolo zapríčinené jeho postojom tak, ako to odôvodňuje súd prvej
inštancie, pretože odporcovia si na základe doporučenia konajúceho súdu zvolili právnu zástupkyňu,
ich stanoviská boli príčinou odročenia pojednávaní, teda nezapríčinil dôvodnosť právneho zastúpenia
odporcov. Rozhodnutie súdu v tejto časti považuje za nesprávne a tendenčné v jeho neprospech. Na
základe dôkazov, ktorými bol oboznámený na pojednávaní 20.4.2016 upravil čas, odkedy žiadal zrušiť
vyživovaciu povinnosť, a to, že súd jeho vyživovaciu povinnosť voči odporcom zrušil k inému dátumu,
nie je dôvodom na priznanie náhrady trov konania podľa § 143 O.s.p..

4. Odporcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedli, že súd prvej inštancie podľa nich dospel
na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza zo
správneho právneho posúdenia veci. Majú za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní správne a
úplne zistil skutočný stav veci. S poukazom na to, že subjektívne schopnosti dieťaťa samostatne sa
živiť možno realizovať len v rámci objektívne daných možností, súd opodstatnene prihliadol na reálnu
situáciu na trhu práce a mieru nezamestnanosti v regióne. Odporcovia splnili kritérium dobrých mravov,
čomu svedčí aj skutočnosť, že odporca v prvom rade súhlasil so zrušením vyživovacej povinnosti od
28.2.2012, čo predchádzalo obdobiu zrušenia vyživovacej povinnosti, ako rozhodol súd, t.j. 12.3.2012
a odporca v druhom rade na pojednávaní 4.2.2014 súhlasil so zrušením vyživovacej povinnosti na
základe dohody so svojim bratom, kvôli tomu, že sa obaja zamestnali. Konkrétne dátumy na ukončenie
vyživovacej povinnosti boli prejavom ich dobrej vôle, ktorú v priebehu niekoľkých rokov ich života otec
vôbec neprejavil, keďže neplnil ani svoje zákonné povinnosti voči nim. Zo strany navrhovateľa je na
základe uvedeného irelevantné tvrdenie, že so zrušením vyživovacej povinnosti vôbec nesúhlasili a
poukázali na účelovosť takéhoto vyjadrenia, pretože z ich postojov, ako aj z postoja ich matky je zrejmé,
že len žiadali súd o dôsledné zohľadnenie dikcie Zákona o rodine pri prešetrovaní ich skutočných
možností samostatne sa živiť. K odvolaniu navrhovateľa vo vzťahu k náhrade trov konania uviedli, že
iba využili svoje ústavné právo na právnu pomoc v konaní pred súdom, keď sa dali zastúpiť advokátom,
nakoľko ich právne zastúpenie bolo zapríčinené postojom navrhovateľa tak, ako to odôvodnil súd prvej
inštancie. Navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne a priznal
im náhradu trov odvolacieho konania vo výške 63,23 Eur.

5. Zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bol zrušený Občiansky súdny
poriadok v znení platnom do 30.6.2016 (§ 473 CSP) a zároveň 1.7.2016 nadobudol účinnosť aj zákon
č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.



8. Podľa § 395 ods. 1 CMP, ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkon, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP s tým, že podľa § 66 CMP nie je odvolacími dôvodmi
viazaný, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v napadnutej časti o zrušení vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči
odporcovi v prvom rade O. W. dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych zákonných
ustanovení, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko,
čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku
v tejto časti presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd
dospel k záveru, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané
všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti,
v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a
zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech,
resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Úvahy súdu prvej inštancie vychádzajú zo správnych skutkových
zistení a na nich nadväzujúce právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté
v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Pretože súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol, keď zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa
voči odporcovi v prvom rade O. W. s účinnosťou od 12.3.2012, keďže odporca v prvom rade nepodal
odvolanie, odvolací súd rozsudok v tejto časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a
podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.

11. K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd dodáva, že pokiaľ bolo plnenie vyživovacej
povinnosti určené súdnym rozhodnutím, je vždy potrebné rovnakým spôsobom túto povinnosť zrušiť,
pričom tak, ako o počiatku plnenia vyživovacej povinnosti súdom, ako aj o jej zrušení môže súd
rozhodnúť len v súlade s § 77 ods. 1 Zákona o rodine, teda s účinnosťou najskôr odo dňa začatia
súdneho konania a u maloletých detí výnimočne aj tri roky spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to
dôvody hodné osobitného zreteľa. Ďalej je potrebné uviesť, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov
voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí
od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek,
zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu , odôvodnené záujmy
a potreby, majetkové pomery a podobne. Dieťa je schopné samé sa živiť teda vtedy, ak je schopné
samostatne uspokojovať svoje potreby. Môže sa stať, že táto okolnosť nenastane nikdy, napríklad v
prípade ťažkej invalidity dieťaťa. Posúdenie, kedy zanikla odkázanosť dieťaťa na výživu svojich rodičov,
teda závisí od posúdenia všetkých okolností a o tom, kedy takýto stav nastal, rozhodne súd na návrh
povinného rodiča, a to s účinnosťou najskôr od podania návrhu, ako bolo uvedené vyššie a najneskôr ku
dňu jeho rozhodnutia. Ani zo samotnej dikcie ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine nemožno vyvodiť,
že takýto stav nastáva automaticky zo zákona. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhovateľa,
čo mienil alebo nemienil svojim návrhom, z ktorého je zjavné, že sa domáhal zrušenia vyživovacej
povinnosti voči odporcovi v prvom rade O. W. od 30.6.2011, hoci návrh na zrušenie vyživovacej
povinnosti podal 30.12.2013, teda neprípustne obchádza zákonnú úpravu vyživovacej povinnosti a v
konečnom dôsledku takáto interpretácia by smerovala i pri určovaní plnenia vyživovacej povinnosti
rozhodnutím súdu k záveru, že určovacou žalobou možno obísť § 77 ods. 1 Zákona o rodine, a teda
domáhať sa určenia výživného spätne pred podaním návrhu a u maloletých detí nielen tri roky spätne a
nebolo by potrebné ani preukazovať dôvody hodné osobitného zreteľa pre takéto určenie výživného.

12. Podľa ust. § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.



13. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

14. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

15. Odvolací súd nepriznal odporcom v prvom a druhom rade náhradu trov konania podľa § 52 CMP,
nakoľko v konaní (zrušenie vyživovacej povinnosti), ktoré sa prejednáva a rozhoduje podľa Civilného
mimosporového poriadku, žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento
zákon neustanovuje inak a dodáva, že s ohľadom na okolnosti prípadu by nebolo spravodlivé priznať
odporcom náhradu trov konania podľa § 55 CMP, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o
trovách konania zmenil (§ 388 CSP) tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania
a náhradu trov odvolacieho konania odporcom z rovnakého dôvodu nepriznal.

16. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).