Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoE/119/2018 z 9. 1. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 9. januára 2019, sp. zn. 9CoE/119/2018, ECLI:SK:KSNR:2019:4217210134.1 Krajský súd Nitra | 9CoE/119/2018 | ECLI:SK:KSNR:2019:4217210134.1 | 2019-01-09 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c80cf72b-b0ff-48cf-8f4c-150166cea62a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4217210134.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/119/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4217210134
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4217210134.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v exekučnej veci
oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast.
Advokátska kancelária Advocate, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti
povinnému: R. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom N., o vymoženie sumy 336 eur s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 22. augusta 2018 č. k.
15Er/2062/2017-13 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, PhD. (EX 2372/17) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 243h ods. 1 prvá veta, § 44 ods. 2 prvá a druhá veta, § 44 ods. 3, § 41 ods.
2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej Exekučný
poriadok), § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka, § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov. Súd prvej inštancie preskúmal oprávneným predloženú zmluvu o spotrebiteľskom
úvere č. 400600453 zo dňa 03. 04. 2014, všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského
úveru, ako aj rozhodcovskú zmluvu zo dňa 03. 04. 2014 uzavretú medzi povinným a oprávneným,
podľa ktorej: „Všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 400600453 uzatvorenej dňa 03. 04.
2014, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o
vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude
vedené podľa vnútorných poriadkov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa
vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, pričom účastník rozhodcovského konania môže
do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu
žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca
ustanovený podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom
SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane
sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,
ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského
súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu.“ Mal za to, že vyššie uvedená zmluva
o spotrebiteľskom úvere, v rámci ktorej bola uzavretá i citovaná rozhodcovská zmluva, založila



záväzkovo-právny vzťah medzi oprávneným, ktorý pri jej uzatváraní konal v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti a povinným, ktorý pri jej uzatváraní nekonal v rámci svojej podnikateľskej
činnosti. Oprávnený teda pri uzavieraní predmetnej úverovej zmluvy vystupoval ako dodávateľ a
povinný ako spotrebiteľ (§ 52 ods. 3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na uvedené
skutočnosti bolo nesporné, že záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným založený na základe
predkladanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je záväzkovým vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a
teda je potrebné ho posudzovať v kontexte ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Exekučný súd skúmal či spotrebiteľské rozhodcovské konanie prebehlo
na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy
alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka
musí mať písomnú formu inak je neplatná, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská
zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených
listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú
zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (viď. § 3 a 4 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy).
Bol toho názoru, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej zmluvy považovať za
platnú rozhodcovskú zmluvu. Takto formulovaná rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi
zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľovi
(t. j. povinnému) je v danom prípade fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným
súdom v prípade, keď oprávneným je podaná žaloba na rozhodcovský súd. Vznik rozhodcovskej
zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie,
a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona
a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného najprv poučil povinného a
nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Predtlačené poučenie oprávneného v rozhodcovskej zmluve
o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy súd nepovažuje za kvalifikované vysvetlenie vážnych
dôsledkov rozhodcovského konania. Oprávnený si tak v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Z
celkového formátu rozhodcovskej zmluvy (vo forme tlačiva), mal za to, že ide o rovnaký typ zmluvy,
aký veriteľ používal pri poskytovaní úverov fyzickým osobám. Uvedená rozhodcovská zmluva bola
oprávneným vopred pripravená pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich
obsah a zmluvné dojednania. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú
zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich
obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách). Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená. Nakoľko tieto podmienky neboli splnené a povinný nemal možnosť ovplyvniť obsah
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ani rozhodcovskej zmluvy, nemožno považovať rozhodcovskú zmluvu
za zmluvnú podmienku dojednanú individuálne. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je,
že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom
veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil ako
nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. V tejto
súvislosti poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11CoE/17/2017 zo dňa 28. 02. 2017
a na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4CoE/27/2016 zo dňa 27. 02. 2017. Ak v určitej veci
nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať
rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom,
pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho
zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením
veci, spočívajúcim v prekročení rámca preskúmavacej činnosti zverenej zákonom č. 233/1995 Z.
z. v znení neskorších právnych predpisov a v jeho nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne
aplikoval právny predpis. Zdôraznil, že formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na
dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie §
34 Zákona o rozhodcovskom konaní a preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či
sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie
musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. V tejto súvislosti poukázal na nález ÚS



SR 5/2000. Namietal, že postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 Zákona o
rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní.
Okrem toho vytkol aj nesprávne zistenie skutkového stavu veci súdom prvého stupňa. K uvedenému
poukázal na skutočnosť, že oprávnený s povinným uzatvoril rozhodcovskú zmluvu podľa ust. § 3
a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov formou
samostatného právneho úkonu a to na samotnej listine. Uznal pritom, že v niektorých prípadoch je
rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné
strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou
nedostatočne zisteného skutkového stavu. Vo veci námietky konajúceho súdu ohľadom znemožnenia
voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom v súvislosti s ust. § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka poukázal na odôvodnenie zákonodarcov, v zmysle ktorého je cieľom
tejto úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. V danej veci zastal názor,
že konajúci súd konal nad rámec zákonných ustanovení. Z uvedených dôvodov navrhol napadnuté
uznesenie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP), viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie
oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnuté uznesenie súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

4. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom spísaným do zápisnice pred súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým v Exekútorskom úrade so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava,
dňa 18. 01. 2017 požiadal súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vykonanie exekúcie voči
povinnému na vymoženie sumy 336 eur s príslušenstvom. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž, sp. zn. SRSAspA 00595/16 zo dňa 07.
06. 2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17. 10. 2016 a vykonateľnosť dňa 01. 12. 2016. Vyššie
označený súdny exekútor doručil dňa 15. 05. 2017 Okresnému súdu Komárno žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie spolu s prílohami. Následne súd prvej inštancie vo veci rozhodol
napadnutým uznesením.

5. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne vec po právnej stránke posúdil a
svoje rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 387
ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

6. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

7. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti postupu súdu prvej inštancie ohľadom preskúmavania
rozhodcovského rozsudku považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 zaujal stanovisko, že
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým,
či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so
zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z



pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

8. Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený
exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,
že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to, či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013 sp.
zn. 4Cdo 31/2013).

9. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.

10. Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by súd prvej inštancie ako exekučný súd
prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej
veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvej inštancie, ktorý po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská zmluva bola
uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej
zmluvy súd prvej inštancie len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

11. K samotnému záveru súdu prvej inštancie v súvislosti s rozhodcovskou zmluvou treba uviesť,
že rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je
neplatná, avšak na rozdiel od súdu prvej inštancie bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu je
potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú zmluvu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko celkom
zjavne svojím obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Rozhodcovská zmluva bola uzavretá s
fyzickou osobou - nepodnikateľom, nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne
nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť, bol pre vybraný
rozhodcovský súd zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je potom takéto
rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne objavilo aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa
a priznaní práv, na ktoré oprávnený v zmysle spotrebiteľských predpisov nemal nárok. Okrem toho
odvolací súd rozpor s dobrými mravmi videl aj v okamihu, kedy došlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy,
nakoľko v čase podpisu ešte žiadna pohľadávka neexistovala a spotrebiteľ sa zameriaval na získanie
finančných prostriedkov, na získanie ktorých mu bolo oprávneným predložených niekoľko listín a medzi
nimi aj rozhodcovská zmluva. Z uvedeného pohľadu je potrebné vyjadriť pochybnosť, či spotrebiteľ sa
mal možnosť so samotným textom rozhodcovskej zmluvy oboznámiť a uvedomiť si jeho obsah, najmä
právne následky. Navyše bolo potrebné v tomto ohľade vidieť aj určité obchádzanie zákona, pretože



v takejto forme rozhodcovskú zmluvu nemožno hodnotiť ako rozhodcovskú doložku a podrobovať
ju súdnej kontrole, pričom bolo už viackrát judikované, že rozhodcovská doložka v rovnakom znení
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma,
v akej je rozhodcovská zmluva napísaná - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným textom -
už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto
texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej
zmluve, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže
byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému
vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

12. Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho
vydanie. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).