Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoP/7/2014 z 25. 3. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. marca 2014, sp. zn. 10CoP/7/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2312221750.2 Krajský súd Trnava | 10CoP/7/2014 | ECLI:SK:KSTT:2014:2312221750.2 | 2014-03-25 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 63 ods. 1 ZoR, § 75 ods. 1 ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/29cf28ea-5617-4f15-a22d-e9bdc61b335e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2312221750.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoP/7/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312221750
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2312221750.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej
a JUDr. Jána Mihala v právnej veci navrhovateľky: L. X., nar. XX. J. XXXX, bytom K., J. O. XX,
zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s. r. o., Šaľa, Hlavná 6,
proti odporcovi: L. N., nar. XX. F. XXXX, bytom Q., W. XXXX/XX, zastúpenému splnomocnencom: M. N.,
nar. XX. F. XXXX, bytom ako odporca, o zníženie výživného, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu Galanta z 25. apríla 2013 č. k. 13P/285/2012 - 142 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že odporcovi nepriznáva náhradu
trov prvostupňového konania.

Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy označenia splnomocnenkyne navrhovateľky v úvodnej
časti jeho rozsudku.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky (matky odporcu), ktorým
sa táto domáhala zníženia výživného k odporcovi zo sumy 99,58 eur na sumu 26,65 eur mesačne s
účinnosťou od 10. septembra 2012 a tomu zodpovedajúcej zmeny skoršieho rozsudku upravujúceho
vyživovaciu povinnosť - rozsudku Okresného súdu Galanta z 26. februára 2008 č. k. 15P/26/2005-174
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 10. decembra 2008 č. k. 24CoP/37/2008-322.
Účastníkom (obom ?) potom nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
právne ust. § 62 ods. 1, 2 a 4, § 75 ods. 1 vety prvej, § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zák. o rodine
(zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom najmä záverom o tom,
že tu nešlo usudzovať na nástup podstatnej zmeny pomerov (oproti času skoršieho rozhodovania o
výživnom) odôvodňujúci navrhovanú úpravu rozsahu vyživovacej povinnosti matky k už plnoletému
synovi. Vychádzal z toho, že aktuálne navrhovateľka pracuje, jej priemerný čistý mesačný zárobok je
163,60 eur, je zdravá a vlastní záhradu (nech aj zaťaženú exekúciami); otec odporcu má priemerný
čistý mesačný zárobok 933,65 eur a odporca je študentom 3. ročníka súkromnej strednej školy, pričom
jeho výdavky za prvý školský rok činili 1.370 eur a inak má bežné výdavky, ktoré sú v plnom rozsahu
hradené jeho otcom. Vzhľadom na vykonané dokazovanie bol súd prvého stupňa názoru, že je v
schopnostiach a možnostiach navrhovateľky nájsť si zamestnanie, kde by dosahovala vyšší príjem, na
výkon zamestnania nie je viazaná len na oblasť miesta bydliska a navrhovateľka sa napriek tomu, že



má vyživovaciu povinnosť už voči dospelému dieťaťu, ktoré študuje a náklady naň sú vysoké a hradené
výlučne jeho otcom, uspokojuje s tým, že pracuje na kratší pracovný čas ani nie za minimálnu mzdu. V
časti trov konania potom rozsudok bol odôvodnený právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom odporcu,
ktorý však priznanie mu náhrady nenavrhol.

Proti takémuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie len navrhovateľka s návrhom na
jeho zmenu (rozsudku) vyhovením návrhu v celom rozsahu, namietajúc najmä vyvodenie súdom prvého
stupňa z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení. Namietala jednak správnosť niektorých
záverov z rozsudku súdu prvého stupňa (o uspokojení sa navrhovateľky s prácou na kratší pracovný
čas ani nie za minimálnu mzdu, ako aj o schopnostiach a možnostiach nájsť si zamestnanie, kde by
dosahovala vyšší príjem), najmä však zotrvala na argumentácii, že v dôsledku vedenia trestného konania
proti nej (v ktorom bola spod obžaloby oslobodená), nepriaznivej situácie na trhu práce a vzhľadom na
jej odbornú kvalifikáciu (SOU železničiarske) a vek, nie je v jej možnostiach a schopnostiach nájsť si zo
dňa na deň prácu, hoci si pracovné miesto neustále hľadá. Žiadala zohľadniť nielen potreby odporcu
(ktoré nad rámec bežných výdavkov považovala za nepreukázané a výdavky na telefón a internet
nepovažovala za nevyhnutné), ale aj jej základné potreby. Na strane navrhovateľky došlo k výraznej
zmene pomerov, s ktorou sa súd dostatočne nevysporiadal, keď v čase poslednej úpravy výživného na
odporcu bola jedinou spoločníčkou a konateľkou obchodnej spoločnosti, kde poberala mesačnú odmenu
konateľky, avšak táto spoločnosť bola v roku 2012 zrušená bez likvidácie a navrhovateľka je aktuálne
zamestnaná a pracuje na kratší pracovný čas. Rovnako sa súd nevysporiadal s tým, že odporca bol
v čase ostatnej úpravy výživného maloletý a t. č. je už plnoletý, pričom má možnosť príležitostne si
privyrábať, čo aj realizuje.

Odporca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. celú vec, pretože od rozhodnutia
vo veci samej (zamietajúceho návrh v celom rozsahu a z tohto dôvodu napadnutého ako celok) bolo
závislým aj rozhodnutie o trovách konania a to podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods.
2 O. s. p. potom na pojednávaní (v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocnenca odporcu,
keď neprítomnosť navrhovateľky na pojednávaní ospravedlnila až na odvolacom pojednávaní jej
splnomocnenkyňa a to len komunikačnou chybou medzi ňou a navrhovateľkou, v dôsledku ktorej
sa mala navrhovateľka dostaviť omylom na súd prvého stupňa a nie na odvolací súd, teda iným
než dôležitým dôvodom a nežiadala o odročenie pojednávania, odporca napriek riadnemu vykázaniu
doručenia mu predvolania svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil a od jeho splnomocnenca
sa do odvolacieho pojednávania nevrátila doručenka), doplnil dokazovanie potvrdeniami o príjmoch
odporcu na základe dohody o brigádnickej práci študentov z 12. marca 2014 od INDEX NOSLUŠ s. r.
o. Bratislava a z 13. marca 2014 od agentúry brigádnici.sk, spol. s r. o. Galanta, oznámením o zaradení
navrhovateľky do evidencie uchádzačov o zamestnanie z 26. novembra 2013, vystaveným Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Prievidza, rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Prievidza, zo 6.
decembra 2013 č. 11371/2013-PD-DvN o priznaní navrhovateľke nároku na dávku v nezamestnanosti vo
výške 50% denného vymeriavacieho základu 5,5438 eur od 1. novembra 2013 na obdobie 6 mesiacov,
potvrdením Obvodného úradu Prievidza, odboru živnostenského podnikania, z 3. septembra 2013 o
ukončení podnikania navrhovateľkou vo všetkých predmetoch podnikania uvedených na doklade o
živnostenskom oprávnení dňom 27. augusta 2013, potvrdením o podaní daňového priznania k dani z
príjmov fyzickej osoby za roky 2011 a 2012 navrhovateľkou, spolu s takýmito daňovými priznaniami,
potvrdením živnostníka W. N. - EMICOM, Galanta, z 10. marca 2012 o príjmoch fyzickej osoby -
navrhovateľky zo závislej činnosti za rok 2011, potvrdením z 31. októbra 2013 od uvedeného živnostníka
o zápočte zamestnaní navrhovateľky a o tom, že navrhovateľka bola jeho zamestnankyňou od 1.
septembra 2010 do 31. októbra 2013, upovedomením o podaní obžaloby adresovaným navrhovateľke,
podľa ktorého mala byť na ňu podaná obžaloba dňa 23. septembra 2013 Okresnou prokuratúrou Galanta
pod č. k. 3 Pv 504/13 - 6 pre prečin zanedbania povinnej výživy a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
treba považovať vo veci samej za vecne správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere
umožňovanej mu okolnosťami prípadu v tejto konkrétnej veci a najmä vec posúdil správne po právnej
stránke, čo muselo mať za následok, že odvolaniu nebolo možno priznať ani len čiastočný úspech.



Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok i konanie mu predchádzajúce a hoci od vydania
napadnutého rozsudku prišlo k určitým zmenám v okolnostiach, ktoré bolo potrebné vyhodnotiť
odvolacím súdom a je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa uspokojil s pomerne kusým
odôvodnením svojho rozsudku (teda zdôvodnením toho, prečo bolo potrebné návrh zamietnuť), je tu
i možnosť doplnenia dokazovania na odvolacom súde, rovnako doplnenie argumentácie odvolacím
súdom a tiež zákonná úprava podľa § 219 ods. 1 O. s. p. (ktorá ukladá odvolaciemu súdu praktickú
povinnosť potvrdiť napadnutý rozsudok, ak je vo výroku vecne správny), pre ktoré bolo možné
rozhodnutie potvrdiť bez ohľadu na jeho nedostatočné zdôvodnenie.

Rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 10. decembra 2008 č. k. 24 CoP/37/2008-322, ktorý nadobudol
právoplatnosť 16. januára 2009, bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Galante z 26. februára 2008
č. k. 15P/26/2005-174 v časti zverenia odporcu (v tom čase maloletého) do starostlivosti otca s tým, že on
bude maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok a v časti výživného bol (spomínaný prvostupňový
rozsudok) zmenený tak, že matke bolo uložené s účinnosťou od 3. decembra 2005 prispievať na výživu
maloletého 3.000 Sk mesačne vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám otca a nedoplatok na
výživnom za obdobie od 3. decembra 2005 do 30. novembra 2008 vo výške 54.000 Sk súd povolil matke
zaplatiť v mesačných splátkach po 1.500 Sk splatných ako bežné výživné s účinnosťou od právoplatnosti
takéhoto rozsudku, pričom omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého dlhu
(čím došlo zároveň k zmene rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 12C/173/2002-21 zo 17. marca
2003). Súd vtedy vychádzal z príjmov otca v roku 2005 12.369 Sk, v roku 2006 4.204 Sk, v roku 2007
23.567 Sk a v roku 28.694 Sk, u matky z preukázaných príjmov v roku 2005 (vychádzajúc z daňového
priznania) 10.272 Sk, v roku 2006 (vychádzajúc z potvrdenia o odmene za funkciu konateľa) 9.000 Sk
a v roku 2007 rovnako z odmeny konateľa vo výške 10.000 Sk mesačne. Zohľadnil, že matka mala do
júna 2007 ďalšiu vyživovaciu povinnosť k plnoletému synovi, otec nemal ďalšiu vyživovaciu povinnosť a
na strane maloletého zohľadnil, že v priebehu celého rozhodného obdobia navštevoval základnú školu
a zvýšené náklady mal až od septembra 2007 v súvislosti s tým, že sa venoval boxu.

Rozsudkom Okresného súdu Galanta z 20. januára 2010 č. k. 13P/104/2009-55 bol zamietnutý návrh
matky, ktorým sa domáhala, aby súd v rámci rozhodnutia o nezhode rodičov vo veci prípravy maloletého
dieťaťa na budúce povolanie vydal rozhodnutie, ktorým zakáže otcovi umožniť maloletému vycestovať
do zahraničia za účelom prípravy na budúce povolanie. Na odvolanie matky proti takémuto rozsudku
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 20. apríla 2010 č. k. 24CoP/23/2010-71 napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil, pričom rozsudok tu nadobudol právoplatnosť 7. mája 2010.

Napokon rozsudkom Okresného súdu Galanta z 5. mája 2010 č. k. 16P/8/2010-182 bol zamietnutý návrh
matky na zníženie výživného, konanie o návrhu otca na zvýšenie výživného bolo zastavené a o trovách
konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd vtedy
vychádzal zo zistení, že k zníženiu príjmu matky došlo výlučne jej zavinením, pre dlžoby z podnikateľskej
činnosti nevyvíjala žiadnu podnikateľskú činnosť, vykonávala kroky k likvidácii spoločnosti, ktorej bola
jedinou konateľkou aj vlastníčkou, získala finančné prostriedky z odpredaja strojov, ktoré používala na
podnikateľskú činnosť, bola dobrovoľne nezamestnaná a nebola sociálne odkázaná. Dôkazy o tom, že
matka nedosahuje žiadne príjmy súd vyhodnotil len ako účelový prostriedok potvrdzujúci, že matka nemá
záujem na plnení vyživovacej povinnosti k maloletému minimálne do času, kým sa rozhodne o súhlase
so štúdiom dieťaťa v cudzine. Tiež vychádzal z toho, že na strane maloletého došlo k zmene pomerov,
keď tento študuje v zahraničí. Na odvolanie matky maloletého proti uvedenému rozsudku bol rozsudkom
Krajského súdu v Trnave z 24. augusta 2010 č. k. 9CoP/40/2010-202 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti zníženia výživného potvrdený a rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť 14.
septembra 2010.

Rozhodná právna úprava robiaca možnosť zmeny skoršieho rozhodnutia o výživnom závislou na
existencii zmeny pomerov pri narábaní s jednotlivými v tomto smere relevantnými (významnými)
kritériami (ktorými sú podľa už súdom prvého stupňa citovaného ust. § 75 ods. 1 vety prvej Zák. o rodine
na jednej strane odôvodnené potreby výživou oprávneného a na strane druhej možnosti, schopnosti



a pomery výživou povinného) pracuje so zisťovaním a porovnávaním pomerov existujúcich v čase
pôvodného rozhodnutia (majúceho sa prípadne zmeniť) aj v čase rozhodovania o zmene (teda spravidla
o návrhu sledujúcom úpravu skoršieho rozhodnutia o vyživovacej povinnosti), resp. podľa okolností
prípadu i v určitom časovom úseku predchádzajúcom začatiu konania o zmene (s prihliadnutím k dnes
už len výnimočnej, na prejednávanú vec inak nedopadajúcej možnosti úpravy výšky výživného na
maloleté dieťa i za čas troch rokov spätne od podania návrhu). Pomermi zhora sú opäť v závislosti
na konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci buď reálne existujúce pomery účastníkov (rozumej ich
príjmové, majetkové a celkové sociálne pomery najčastejšie doložené i správami o príjmoch a ostatnej
finančnej a inej situácii tej-ktorej osoby, resp. inými tomu na roveň postavenými podkladmi), alebo (za
splnenia určitých zákonom ustanovených podmienok) i pomery reálne síce neexistujúce, vyjadrujúce
však najmä pri vyhodnocovaní miery schopnosti výživou povinnej osoby plniť si vyživovaciu povinnosť
jej skutočné predpoklady zhostiť sa plnenia takejto povinnosti. Práve toto má na mysli ustanovenie § 75
ods. 1 vety druhej Zák. o rodine, podľa ktorého na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného
prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,
majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba
berie. Účelom takejto úpravy je ustanovenie miery schopností, možností a majetkových pomerov výživou
povinného síce len v podobe konštatovania hypotetických pomerov, na druhej strane však takých, ktoré
by za riadneho chodu vecí, čiže za predpokladu naozaj zodpovedného počínania výživou povinného
bolo možno dôvodne očakávať. Podobne je to inak aj u úpravy zakotvenej dnes v ust. § 63 ods. 1
vety druhej Zák. o rodine a predpokladajúcej postih rodiča (poberajúceho príjmy z inej než závislej
činnosti podliehajúcej dani z príjmu a neplniaceho si povinnosť takéto príjmy súdu preukázať, doložiť
a prípadne sprístupniť aj iné potrebné údaje) v podobe zákonnej domnienky priemerného mesačného
príjmu takéhoto rodiča vo výške dvadsaťnásobku sumy životného minima; nech aj v takomto prípade
príslušná zákonná domnienka slúži jednak ako preventívny prostriedok na riadne plnenie si povinností
na úseku preukazovania kritérií významných pre úpravu výživného osobami, u ktorých dosledovanie
ich reálnych pomerov môže byť spojené s rôznymi ťažkosťami, ale i ako forma hroziacej sankcie za
nerešpektovanie zákonom ustanovenej povinnosti (v podobe úvahy o takom mesačnom príjme výživou
povinného, z ktorého i vymeranie inak drastického výživného by už nemuselo byť nepredstaviteľným,
resp. neobhájiteľným).

Pri vyjdení z vyššie citovaných ustanovení zákona však nevyhnutným je aj ďalší záver, podľa ktorého
dôvodom pre ustúpenie od skoršieho ustálenia reálne nejestvujúcich, za riadneho chodu vecí však
predpokladateľných možností, schopností a majetkových pomerov výživou povinného (ako od tzv.
odrazového mostíka, čiže východiska pre úvahy o existencii prípadnej neskoršej zmeny pomerov)
nemôže byť názor o obraznom vyžehlení si výživou povinným počínania z minulosti zbavujúceho ho
možnosti plniť si vyživovaciu povinnosť vo vyššom rozsahu. Je to totiž práve nutnosť v každom (z
viacerých do úvahy prichádzajúcich a v prípade účastníkov konania z prejednávanej veci dokonca
i reálne vedených) konaní o úpravu výživného porovnávať rozhodné kritériá, ktorá vylučuje, aby sa
pri vyhodnocovaní pôvodného stavu v neskoršom konaní prihliadalo (z pohľadu tzv. východiskového
momentu) na iné pomery, než v konaní skoršom, ak tu ide o prípad zamietnutia skoršieho návrhu.
Toto samozrejme neplatí len v prípade opaku, teda vtedy, ak by s návrhom na úpravu rozsahu
vyživovacej povinnosti bol zaznamenaný prinajmenšom čiastočný úspech, tu však práve pre logiku veci,
ktorá po právoplatnosti rozhodnutia zmeňujúceho skoršie rozhodnutie o výživnom prikazuje za nový
východiskový stav (pre prípadné požiadavky na korekciu aj takéhoto ostatného rozhodnutia) brať už
pomery existujúce tu v čase vydania takéhoto rozhodnutia (posledného rozhodnutia predchádzajúceho
novému návrhu, pokiaľ takýmto rozhodnutím nedošlo k zamietnutiu skoršieho návrhu). Pri riadení sa
už uvedenými úvahami a tiež základným leitmotívom právnej úpravy vyživovacej povinnosti rodičov k
deťom, ktorým je záujem dieťaťa, je však namieste uzavrieť i to, že dôvodom pre upustenie od úvah
o len hypotetickom príjme výživou povinného spôsobom vyplývajúcim z ust. § 75 ods. 1 vety druhej
Zák. o rodine je iba taká zmena v možnostiach, schopnostiach alebo majetkových pomeroch príslušnej
osoby, ktorá činí pomoc v podobe opretia sa o iné, než reálne existujúce pomery nepotrebnou, pretože
by to bolo v rozpore so záujmom výživou oprávneného. Takouto zmenou je však z logiky veci len
zlepšenie možností, schopností a majetkových pomerov výživou povinného nad úroveň predstavovanú
jeho skoršími hypotetickými pomermi.

Odvolateľka argumentovala, že vírom určitých udalostí (vznesenie jej obvinenia a vedenie trestného
stíhania proti nej) a okolností (napr. nepriaznivá situácia na trhu práce, odborná kvalifikácia



navrhovateľky získaná na SOU železničiarskom a jej vek) sa ocitla v situácii, ktorá je pre ňu len
problematicky riešiteľná a má ťažkosti pri nájdení si zamestnania, pri zabezpečení zdroja príjmu a tým
pádom aj v plnení si vyživovacej povinnosti k odporcovi. Tieto udalosti a okolnosti však nemali žiaden
právny význam pre rozhodnutie, ktoré sa požadovalo návrhom i odvolaním v predmetnej veci a to z
týchto dôvodov :

Obdobie sledované (resp. kryté) návrhom na začatie konania v tejto veci bolo treba prakticky rozčleniť
na 2 obdobia a to 1. obdobie, v ktorom ešte navrhovateľka disponovala statusom živnostníčky a
teda aj poberateľky príjmov aj z inej než závislej činnosti (do 27. augusta 2013, kedy navrhovateľka
ukončila podnikanie) a 2. obdobie, v ktorom už bola len zamestnankyňou, resp. bola aj nezamestnanou,
evidovanou uchádzačkou o zamestnanie a poberateľkou len podpory (ktoré druhé obdobie možno takto
ešte rozčleniť na 2 podobdobia).

V prvom z týchto období bola navrhovateľka poberateľkou príjmov zo závislej činnosti, čo sa preukázalo
listinnými dôkazmi, avšak zároveň mala status živnostníčky (zástupca odporcu na pojednávaní 24.
októbra 2012 tvrdil, že navrhovateľka naďalej pracuje v odbore, ako už podnikala, len stroje previedla na
zamestnávateľa a spochybnil vierohodnosť jej príjmov), túto skutočnosť súdu prvého stupňa neoznámila,
nepredložila podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov (tzv. edičná povinnosť podľa § 63
ods. 1 vety prvej Zák. o rodine) a vzhľadom k tomu, že dožiadanie daňového úradu žiaden z účastníkov
nenavrhol, bolo namieste aplikovať právnu domnienku ustanovenú v ust. § 63 ods. 1 vety druhej Zák.
o rodine, teda takto už nevyvrátiteľnú právnu domnienku, že výška priemerného mesačného príjmu
navrhovateľky predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima. Takýto príjem bol z pohľadu reálnej
príjmovej situácie navrhovateľky možno až v závratnej výške a disponoval by ju na platenie podstatne
vyššieho než ostatným rozsudkom určeného výživného, čo však pre odvolací súd malo len postranný
význam, keďže predmetom konania bola len požiadavka navrhovateľky na zníženie výživného a nie
aj požiadavka jej procesného súpera v spore (odporcu) na zvýšenie výživného (čiže súd bol viazaný
návrhom v tom smere, že sa má vyporiadať len s otázkou, či z takéhoto dôvodu môže obstáť požiadavka
na zníženie výživného a nie aj s otázkou či sa má platiť hypoteticky aj vyššie výživné, pretože to
predmetom tohto konania nebolo). S poukazom na podnikateľský status navrhovateľky a nesplnenie
ňou edičnej povinnosti bolo treba až do 27. augusta 2013 (kedy zaniklo živnostenské oprávnenie
navrhovateľky) vychádzať z predpokladaného príjmu navrhovateľky vo výške dvadsaťnásobku sumy
životného minima a možno uzavrieť, že dôvod na zníženie výživného do 27. augusta 2013 tu preto nebol.

Ohľadom druhého obdobia, nasledujúceho po usporiadaní si pomerov navrhovateľkou ukončením
živnostenského podnikania, z písomných podkladov doložených v spise nebolo zrejmé a navrhovateľka
žiadnym spôsobom ani neozrejmila (v ktorom smere ostala dôkazne nie pasívna, ale dôkazne
nedostatočná), z akého dôvodu ukončila zamestnanie zaručujúce jej síce minimálny príjem (a navyše
so zamestnaním len na kratší než týždenný pracovný čas), zaručujúce jej však predsa len vyšší príjem,
ako je jej dnešný príjem z podpory v nezamestnanosti. Preto ohľadom druhého obdobia bolo treba
uplatniť ďalší zákonom predpokladaný faktor a síce faktor tzv. potencionality príjmov podľa § 75 ods. 1
vety druhej Zák. o rodine, keď sa prihliada na príjem dosiahnuteľný (nie dosiahnutý) a v tomto prípade
dosiahnuteľným príjmom musel byť príjem minimálne vo výške príjmu pochádzajúceho z ostatného
zamestnania navrhovateľky z dôvodu, že tu bolo treba usudzovať na vzdanie sa takéhoto príjmu
bez dôležitého dôvodu, nakoľko v konaní nebolo produkované nič, z čoho by sa dalo usúdiť, prečo
takéto zamestnanie bolo potrebné ukončiť, zvlášť ak sa čiastočne rozchádzali aj predložené podklady,
keď ostatný zamestnávateľ navrhovateľky tvrdil v jednom prípade, že zamestnanie navrhovateľky u
neho začalo až od 1. januára 2012 (č. l. 35) a v ostatnom potvrdení, že trvalo už od 1. septembra
2010 (č. l. 230), takže vznikli aj pochybnosti ako to s potvrdeniami je. Podstatné ale bolo, že išlo
o zamestnanie na dobu neurčitú, ktoré zaručovalo navrhovateľke určitú istotu, o ktorú práve svojím
rozhodnutím ukončiť pracovný pomer dohodou a teda nie celkom uváženým počínaním (z pohľadu
plnenia jej vyživovacej povinnosti) prišla. Odvolací súd musel preto v takomto prípade vychádzať
z hypotetického príjmu navrhovateľky (ktorý dosahovala u ostatného zamestnávateľa) a nie z toho
reálne dosahovaného (podpory). Za tejto situácie preto ani v tomto ďalšom období nebolo možné
vychádzať z toho, že sú tu okolnosti odôvodňujúce zníženie výživného, keď na jednej strane je tu
síce možný a vlastne ani nepopierateľný faktický stav znižovania príjmov na strane navrhovateľky,
na druhej strane je tu však evidentný stav permanentného zvyšovania potrieb na strane výživou



oprávneného, ktorým je už plnoletý syn navrhovateľky. Za tejto situácie nie je možné vychádzať z toho,
že by tu bola dôvodná požiadavka na zníženie výživného a z tohto dôvodu odvolací súd nevyhovel
ani návrhu splnomocnenkyne navrhovateľky na ďalšie doplnenie dokazovania výsluchom účastníkov,
predovšetkým navrhovateľky za účelom objasnenia jej snahy o hľadanie si zamestnania, ako aj bližšieho
rozkrytia jej aktuálnej majetkovej a sociálnej situácie, keďže vykonanie takéhoto dokazovania (nech by
bol výsledok akýkoľvek) by nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Preto odvolací súd rozsudok zamietajúci návrh na zníženie výživného vo veci samej potvrdil podľa § 219
ods. 1 O. s. p. aj s doplnením dôvodov (pre ktoré tak bolo treba urobiť) podľa § 219 ods. 2 rovnakého
zákona.

Podľa § 220 O. s. p. ale musel zmeniť napadnutý rozsudok v časti o trovách konania, keďže v tejto
časti nezodpovedal procesnému právu. Súd prvého stupňa totiž nepriznal náhradu trov konania obom
účastníkom, hoci jednému v závislosti na výsledku konania nevzniklo právo vôbec (navrhovateľke) a
druhému šlo nepriznať náhradu trov konania z dvoch dôvodov, z ktorých prvým bolo, že sa takéhoto
procesného práva vzdal (výslovne alebo aj nevýslovne) a nepožadoval náhradu, tým druhým potom to,
že mu žiadne trovy nevznikli. V prejednávanej veci sa rozdiel medzi jedným alebo druhým dôvodom
zotrel tým, že úspešný odporca nepodal proti takejto časti rozhodnutia odvolanie, čím sa vlastne
procesného práva na náhradu trov prvostupňového konania vzdal.

Zároveň podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. bolo nutné uložiť súdu prvého stupňa, aby opravil zrejmú
nesprávnosť v úvodnej časti napadnutého rozsudku v časti označenia splnomocnenkyne navrhovateľky,
ktorou je právnická osoba a nie fyzická osoba túto reprezentujúca. Uniklo totiž pozornosti súdu
prvého stupňa, že navrhovateľka na svoje zastupovanie v konaní pôvodne splnomocnila advokátku
JUDr. Renátu Fardousovú (tu por. plnomocenstvo z 3. septembra 2012 na č. l. 5 spisu), ktorá si
na poskytovanie právnych služieb v zmysle zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii založila obchodnú
spoločnosť Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s. r. o., Šaľa, Hlavná 6 (v tejto súv. por. i
zápis vo vložke č. 30072/T oddielu Sro obchodného registra vedeného Okresným súdom Trnava) a
momentom vzniku takejto obchodnej spoločnosti, ktorej je aj konateľkou (čiže už 18. septembra 2012, tu
por. opäť zápis v obchodnom registri) stratila možnosť (oprávnenie) na poskytovanie právnych služieb
samostatne (tu napokon por. i ust. čl. I § 12 ods. 1 písm. a/ a e/ zákona č. 586/2003 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnení, podľa ktorého advokát môže vykonávať advokáciu samostatne alebo ako
konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným v spojitosti s ust. čl. I § 15 ods. 6 rovnakého zákona, podľa
ktorého advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže
súčasne vykonávať advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti
alebo komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným). I keď
podľa vety druhej naposledy citovaného ustanovenia v znení do 31. decembra 2012 sa advokáti mohli
dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých
vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak, nič také preukázané nebolo a 23.
januára 2013 navrhovateľka na svoje zastupovanie v predmetnom konaní splnomocnila (hoc aj takto už
nadbytočne) obchodnú spoločnosť Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s. r. o., Šaľa, Hlavná
6 (viď č. l. 88). I napadnutý rozsudok bolo treba doručiť jej, čo obdobne platilo o potrebe uvedenia
takejto osoby za zástupkyňu navrhovateľky v úvodnej časti napadnutého rozsudku, to sa ale nestalo
a napadnutý rozsudok bol súdom prvého stupňa doručovaný i doručený fyzickej osobe JUDr. Renáte
Fardousovej (tu por. doručenku na č. l. 146) a až odvolacím súdom bol doručený obchodnej spoločnosti
takejto advokátky (viď doručenku na č. l. 174).

Napokon odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. v odvolacom konaní plne úspešnému
odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu jednak preukázateľne žiadne trovy
nevznikli (s výnimkou podania vyjadrenia k odvolaniu), na odvolacie pojednávanie sa nedostavil a
nepodal návrh na priznanie mu náhrady trov odvolacieho konania,

preto bolo potrebné rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania prakticky identicky ako o náhrade
trov konania prvostupňového.



K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.