{"guid": "289e7edb-76f8-46b9-b57b-394abd9646f8:d075333d-4eae-4789-8eb8-5c758024f4be", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1413222061.1", "spisova_znacka": "7CoPr/9/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/9/2017 z 25. 9. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. septembra 2018, sp. zn. 7CoPr/9/2017, ECLI:SK:KSBA:2018:1413222061.1", "identifikacne_cislo": "1413222061", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Blanka Podmajerská", "sudca_id": 1325, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-blanka-podmajerska-1325", "datum_vydania": "2018-09-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d075333d-4eae-4789-8eb8-5c758024f4be", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1413222061.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1413222061.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1413222061.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/9/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413222061
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1413222061.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a
členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: F. M., nar.
XX.X.XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX A., štátny občan SR, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Andrej Jaroš, spol. s r.o., so sídlom Námestie sv. Anny 361/20, 911 01 Trenčín, IČO: 36 839 132, proti
žalovanému: Puerta Eslovaquia, s.r.o. „v likvidácii\", so sídlom Palisády 33, 811 06 Bratislava, IČO: 47 244
836, zastúpeného: JUDr. Katarína Jančárová, advokátka, Legionárska 618, 911 01 Trenčín, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23.1.2017, č.k. 22 Cpr/5/2013-288 a proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 31.1.2017, č.k. 22 Cpr/5/2013-301, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23.1.2017, č.k. 22 Cpr/5/2013-288 sa v napadnutej
časti potvrdzuje.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 31.1.2017, č.k. 22 Cpr/5/2013-301 sa potvrdzuje.

Žalobcovi sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom  rozsudku súd prvej inštancie určil, že výpoveď žalovaného zo dňa 2.9.2013 daná
žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a okamžité skončenie pracovného pomeru
žalovaného zo dňa 9.9.2013 dané žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sú neplatné a
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 28 959,96 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške  5,50% ročne zo sumy 1 379,04 eur od 21.10.2013 do 23.1.2017,  vo výške 5,25%
ročne zo sumy 2 413,33 eur od 21.11.2013 do 23.1.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2 413,33 eur
od 21.12.2013 do 23.1.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2 413,33 eur od 21.1.2014 do 23.1.2017,
vo výške 5,25% ročne zo sumy 2 413,33 eur od 21.2.2014 do 23.1.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy
2 413,33 eur od 21.3.2014 do 23.1.2017, vo  výške 5,25% ročne zo sumy 2 413,33 eur od 21.4.2014
do 23.1.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2 413,33 eur od 21.5.2014 do 23.1.2017, vo výške 5,15%
ročne zo sumy 2 413,33 eur od 21.6.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,15% ročne zo sumy 2 413,33 eur
od 21.7.2014 do 23.1.2017, vo výške 5,15% ročne zo sumy 2 413,33 eur od 21.8.2014 do 23.1.2017,
vo výške 5,05% ročne zo sumy 2 413,33 eur od 21.9.2014 do 23.1.2017, vo výške 5,05% ročne zo
sumy 1 034,29 eur od 21.10.2014 do 23.1.2017 a  vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady mzdy  žalobu
zamietol. Vo výroku rozhodnutia s použitím ust. § 262 ods.1, § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“)   priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania  rozhodne  súd samostatným uznesením po
právoplatnosti  rozsudku.



2. Určovacie výroky rozhodnutia právne odôvodnil § 42 ods.1, § 43 ods.1, § 61 ods.1,2,3, § 63
ods.1 písm. b/, § 63 ods.2 písm. a/, § 68 ods.1 písm. b/, § 68 ods.2, § 77 zákona č. 311/2001
Z.z. Zákonník práce (ďalej „Zákonník práce„), keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
určovacia žaloba o neplatnosť  oboch úkonov smerujúcich ku skončeniu pracovného pomeru  bola
podaná včas (§ 77 Zákonník práce ) a pri posudzovaní medzi stranami spornej otázke o tom,
že žalobca pre žalovaného v skutočnosti nikdy pozíciu vedúceho obchodnej skupiny nezastával,
vychádzal z pracovnej zmluvy predloženej v konaní, z ktorej vyplynulo, že žalobca mal pre žalovaného
vykonávať prácu na pozícii vedúci obchodnej skupiny s  náplňou práce navrhovať a uskutočňovať
konkurencieschopné obchodné stratégie, získavať, viesť, motivovať, usmerňovať a kontrolovať skupinu
obchodných zástupcov za účelom dosahovania stanovených cieľov. Konštatoval, že pokiaľ žalobca
vystupoval v rámci organizačnej štruktúry ako obchodný riaditeľ, táto skutočnosť nemá vplyv na
existenciu pracovnej zmluvy zo dňa 1.3.2013, nakoľko k zmene tejto pracovnej zmluvy nedošlo. Žalobca
od 11.4.2013 vykonával funkciu konateľa a pravdepodobne z pozície tejto funkcie bol označovaný
ako „obchodný riaditeľ“. Žalovaný dňa 10.9.2013 doručil žalobcovi podanie označené ako okamžité
skončenie pracovného pomeru, ktoré odôvodnil ustanovením § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce,
teda závažným porušením pracovnej disciplíny, za ktoré označil, že dňa 1.3.2013 bolo žalobcovi na
základe dohody o zverení, správe a využívaní služobného motorového vozidla zverené motorové
vozidlo zn. D. C. výlučne na služobné účely, napriek tomu ho žalobca použil na súkromnú cestu
v Chorvátsku v auguste 2013, že dňa 4.3.2013 bola žalobcovi na základe preberacieho protokolu
zverená platobná karta spoločnosti k podnikateľskému účtu vedenému v Tatra banke, a.s. výlučne na
služobné účely, napriek tomu ju žalobca použil v rozpore s účelom, na ktorý mu bola zverená, a to dňa
20.8.2013 na nákup pohonných hmôt vo výške 78,66 eur počas súkromnej cesty v Chorvátsku a že
na základe internej kontroly dokladov spoločnosti boli zistené porušenia povinnosti žalobcu spočívajúce
v neoprávnenom uplatňovaní si nákladov vo výške 477,83 eur pozostávajúcich  z neoprávnene
vyžiadaných úhrad stravného vo výške 160,44 eur (neoprávnenosť spočívala v poberaní stravných
lístkov od zamestnávateľa a zároveň preplácania stravného z pokladne spoločnosti) a neoprávnene
vyžiadaných úhrad nákladov na reprezentatívne účely vo výške 317,39 eur (úhrady nekorešpondovali
s evidenciu pracovného času a knihou jázd žalobcu).

3. Súd prvej inštancie  uviedol, že skutočnosť, že žalobca použil služobné motorové vozidlo na súkromné
účely, nebola medzi stranami sporná. Pri posudzovaní , či žalobca mal právo takéto vozidlo na súkromné
účely použiť, po zohľadnení výsledkov vykonaného dokazovania (predovšetkým výsluchov svedkov I..
U. B., T. L., S. D., F.D. B., M. L. J. M. D.) mal za preukázané, že žalobca ako aj ostatní zamestnanci,
ktorým bolo pridelené služobné motorové vozidlo, mohli toto vozidlo používať na súkromné účely v
rozsahu 600 km,  súkromné jazdy sa ani zvlášť neviedli a  boli vykázané ako tzv. akvizičná činnosť (t.j.
cesta za klientom, cesta za neplatičom atď.). Pokiaľ teda žalobca použil služobné motorové vozidlo na
súkromnú cestu do K.,  nepreukázalo sa,  že by tak urobil v rozpore z pracovnou zmluvou, dohodou
o zverení motorového vozidla resp. s pracovným poriadkom zamestnávateľa. Naviac,  žalobca bol v
dobe použitia motorového vozidla na súkromnú cestu konateľom spoločnosti, a teda si mohol udeliť
povolenie na takéto použitie. Pokiaľ ide o druhý dôvod vymedzený v okamžitom skončení pracovného
pomeru, skutočnosť, že žalobca platobnou kartou v auguste 2013 uhradil pohonné hmoty v Chorvátsku
nebola  sporná. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti  poukázal na mailovú komunikáciu medzi žalobcom
a účtovníčkou spoločnosti, s ktorou sa snažil vyriešiť situáciu, či má v zahraničí natankovať a zaplatiť
služobnou platobnou kartou tak, aby zamestnávateľovi potom sedeli údaje s knihou jázd a použitými
kilometrami, nakoľko súkromné kilometre sa neviedli zvlášť. Zároveň opätovne konštatoval, že  aj v
tomto prípade bol žalobca v danom čase konateľom spoločnosti a mohol si udeliť súhlas na použitie
platobnej karty. Pokiaľ ide o neoprávnené preplácanie stravného konštatoval, že stravné lístky žalobca
poberal ako zamestnanec spoločnosti, pričom o nárok (na stravné) mu vyplýva priamo zo Zákonníka
práce. Pokiaľ ide o počet stravných lístkov a ich prideľovanie, tieto povinnosti mala na starosti účtovníčka
spoločnosti a v prípade, ak žalobcovi nesprávne pridelila stravné lístky, táto skutočnosť nemôže byť
na ujmu žalobcu. Z vykonaného dokazovania (najmä výsluchov svedkov I.. U. B., L. B., F. B. J. M. L.)
mal za  preukázané, že žalobca mal možnosť nechať si preplácať náklady na reprezentáciu v súvislosti
s pracovnými a obchodnými stretnutiami. Pokiaľ ide o preplatenie nákladov v čase po 18-tej hodine,
kedy už mal  oficiálne skončiť pracovný čas žalobcu konštatoval,  že skutočnosť, že sa pracovné resp.
obchodné stretnutia odohrali po oficiálnom ukončení pracovného času zamestnanca ešte neznamená,
že náklady, ktoré si dal žalobca preplatiť, boli neoprávnené.  Žalobca bol nielen zamestnancom, ale aj
konateľom spoločnosti žalovaného, pričom obchodné stretnutia musel plánovať s ohľadom na pracovnú
vyťaženosť druhých strán a nie vždy bolo reálne možné vykonať pracovné stretnutie v rámci jeho



pracovného času. Na základe uvedeného preto ani tento  dôvod ukončenia pracovného pomeru titulom
závažného porušenia pracovnej disciplíny nemal za preukázaný. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti  okamžitého skončenie pracovného pomeru zo dňa 9.9.2013.
Mal za to, že aj v prípade  preukázania  dôvodov vymedzených  v okamžitom skončení pracovného
pomeru, žalovaný ako zamestnávateľ mohol skončiť pracovný pomer so žalobcom okamžite len vtedy,
ak by jeho konanie bolo možné považovať za tak závažné, že od žalovaného ako zamestnávateľa by
nebolo možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Podľa názoru súdu  prvej
inštancie však dôvody vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru s ohľadom na osobu
žalobcu, jeho dovtedajší postoj k plneniu pracovných povinností, situácie, v ktorej k porušeniam došlo,
nedosahovali intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré by bolo možné okamžité
ukončenie pracovného pomeru v zmysle Zákonníka práce.

4. Pri posudzovaní  výpovede zo dňa 2.9.2013 z dôvodu nadbytočnosti v dôsledku organizačných zmien
konštatoval, že výpoveď bola písomná, žalobcovi bola  riadne doručená na dňa 5.9.2013 a dôvod
výpovede bol v nej nezameniteľne vymedzený nadbytočnosťou žalobcu v dôsledku organizačných
zmien. Podmienkou použitia uvedeného výpovedného dôvodu je organizačná zmena u zamestnávateľa,
nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
zamestnanca. Pritom platí, že rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec
stane nadbytočným, musí zamestnávateľ urobiť písomne a zároveň v čase, keď sa zamestnancovi
dáva výpoveď. Tiež platí, že o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočný a s ktorým z toho
dôvodu skončí pracovný pomer, rozhoduje výlučne zamestnávateľ sám, pričom ani súd nie je oprávnený
takéto rozhodnutie preskúmavať. V prejednávanej veci žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu rozhodol
o organizačných zmenách rozhodnutím zo dňa 29.8.2013, v rámci ktorého  pristúpil k zrušeniu jedného
pracovného miesta na pozíciu vedúci obchodnej skupiny. Uvedená organizačná zmena nebola bližšie
odôvodnená a až v rámci záverečnej reči právnej zástupkyne žalovaného táto zrušenie uvedenej
pozície odôvodnila tým, že pracovná činnosť žalobcu v zmysle pracovnej zmluvy a v súvislosti s jeho
pozíciou konateľa sa prelínala, a preto sa žalovaný rozhodol pristúpiť k zrušeniu uvedeného pracovného
miesta. Súd prvej inštancie rozhodnutie o organizačných zmenách posúdil ako účelové, keď nezohľadnil
tvrdenie právnej zástupkyne žalovaného o zrušení pracovného miesta na pozíciu vedúci obchodnej
skupiny z dôvodu prelínania sa pracovných činností s činnosťou konateľa, nakoľko v deň, keď prišlo
k rozhodnutiu žalovaného o organizačnej zmene,  bol zároveň žalobca odvolaný z funkcie konateľa a
vykonaným dokazovaním zistil, že už  dňa 1.9.2013 bola na pozíciu vedúceho obchodnej skupiny prijatá
pani T. Š..  Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že rozhodnutie o organizačnej zmene neodrážalo
skutočnú situáciu u žalovaného.

5. Pokiaľ ide o splnenie ponukovej povinnosti žalovaného podľa § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce
súd prvej inštancie konštatoval, že voľným pracovným miestom je pracovné miesto, na ktorom má
zamestnávateľ možnosť zamestnanca zamestnávať v čase dania výpovede. Nemožnosť zamestnanca
zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu
nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (R 51/1997). Dôvody nadbytočnosti pritom môžu spočívať
v tom, že zamestnávateľ nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom buď vôbec alebo v pôvodnom
rozsahu. Hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie výpovede z dôvodu nadbytočnosti je splnenie tzv.
ponukovej povinnosti zamestnávateľom, ktorú  musí zamestnávateľ splniť pred doručením výpovede
a jej splnenie je potrebné posudzovať podľa stavu, kedy bol úkon výpovede urobený, t.j. k  5.9.2013.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný v čase, keď pristúpil k rozhodnutiu o
organizačných zmenách - zrušeniu pracovného miesta na pozíciu vedúci obchodnej skupiny, a v
súvislosti s tým k rozhodnutiu ukončiť pracovný pomer práve so žalobcom, disponoval voľným
pracovným miestom na pozíciu vedúceho obchodnej skupiny, čo potvrdzuje pracovná zmluva pani T. Š.,
ktorú žalovaný prijal na uvedenú pozíciu už 1.9.2013, teda tri dni po prijatí rozhodnutia o organizačnej
zmene a deň pred tým, než dal žalobcovi výpoveď (2.9.2013). Naviac,  v prípade výpovede podľa § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce,  zamestnávateľ nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené
pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.
Z listinných dôkazov predložených v konaní však vyplynulo, že  žalovaný už dňa 16.9.2013 prijal na
pozíciu vedúci obchodnej skupiny nového zamestnanca Ing. Miroslava Kohúta. S poukazom na uvedené
súd prvej inštancie  dospel k záveru, že výpoveď zo dňa 2.9.2013 daná žalobcovi žalovaným je neplatná.

6. K námietkam právnej zástupkyne žalovaného ohľadom pochybnosti o vierohodnosti a objektívnosti
svedkyne S. D. J. P. M. L. súd prvej inštancie  konštatoval,  že žalovaný žiadnym spôsobom



nepreukázal skutočnosti svedčiace o zaujatosti týchto svedkov. Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd
vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k stranám konania
a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali
jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a
k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a
podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz
výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú);
celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27. októbra 2010, sp. zn. 30 Cdo
3577/2008). Skutočnosť, že svedkyňa S. D. pracuje v rovnakej spoločnosti ako žalobca ešte sama
o sebe neznamená, že táto  je zaujatá. Obdobne aj skutočnosť, že svedok M. L. je v spore so
žalovaným o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nespôsobuje sama o sebe zaujatosť svedka.
Súd  prvej inštancie zdôraznil, že pri hodnotení výpovede svedkov posudzoval najmä súladnosť ich
tvrdení s ďalšími dôkazmi predloženými v konaní, pričom nezistil skutočnosti, ktoré by oprávňovali súd
pochybovať o správnosti ich výpovedí.

7. S prihliadnutím na  rozhodnutie  v určovacej časti žaloby  súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku na
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru  vychádzal z ust. § 79 ods.1,2, § 134 ods.1,2
Zákonníka práce a zohľadnil, že žalobca si v konaní uplatňoval nárok na náhradu mzdy od septembra
2013 v rozsahu 36 mesiacov až do augusta 2016 spolu s príslušnými úrokmi z omeškania do dňa
rozhodnutia súdu. Súd  prvej inštancie pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z výpočtu mesačnej náhrady
mzdy vykonanej žalobcom, pričom túto sumu žalovaný v priebehu konania nerozporoval. Žalobca pri
výpočte mesačnej náhrady mzdy vychádzal z výplatných pások za máj a jún 2013 a vzhľadom k tomu,
že výplatnú pásku za apríl 2013 nemal k dispozícii, vychádzal z hrubej mzdy vyplývajúcej z pracovnej
zmluvy, ktorá bola omnoho nižšia ako reálna hrubá mzda za máj a jún 2013 a  mesačnú náhradu mzdy
ustálil na sumu 2 413,33 eur (1.500 eur + 2.940 eur + 2.800 eur / 3 = 2 413,33 eur). Súd prvej inštancie
konštatoval,  že pokiaľ by  pri výpočte vychádzal z ustanovenia § 134 Zákonníka práce a za rozhodujúce
obdobie by vzal obdobie mesiacov apríl až jún 2013, kedy hrubá mzda žalobcu predstavovala spolu 7
240 eur (apríl - 1.500 eur, máj - 2 940 eur, jún - 2.800 eur), pričom žalobca pracoval v tomto období
spolu 488 hodín (apríl - 160 hodín, máj - 168 hodín, jún - 160 hodín)., pri vydelení hrubej mzdy počtom
odpracovaných hodín by zistil priemerný zárobok za 1 hodinu v sume 14,83 eur, čo pri vynásobení
počtom hodín pripadajúcim na 1 pracovný deň (8 hod.), by dostal priemerný zárobok za 1 deň (118,64
eur). Takto zistený priemerný zárobok by  potom vynásobil koeficientom 21,74 a dostal priemerný
mesačný zárobok žalobcu v rozhodujúcom období vo výške 2 579,23 eur. Nakoľko však žalobca v
konaní uplatnil náhradu mesačnej mzdy vo výške 2 413,33 eur mesačne, súd prvej inštancie  rešpektujúc
zásadu ne ultra petitum vychádzal zo sumy uplatnenej žalobcom. Náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru priznal odo dňa 13.9.2013 (t.j. odo dňa, kedy žalobca oznámil, že trvá na tom,
aby ho žalovaný naďalej zamestnával) za dobu 12 mesiacov. Za prevyšujúci čas žalobcovi náhradu
mzdy nepriznal a žalobu v tejto časti  zamietol s  ohľadom na skutočnosť, že žalobca je od 1.8.2014 v
pracovnom pomere v spoločnosti Fair Credit Slovakia, SE na pozícii oblastný riaditeľ a  výška jeho mzdy
je porovnateľná s výškou mzdy u žalovaného.

8. Keďže nevyplatením náhrady mzdy v lehote splatnosti (15- ty deň v mesiaci)  sa žalovaný dostal
do omeškania, vznikla mu tak v nadväznosti na ust. § 517 ods.2 Zákonníka práce  povinnosť zaplatiť
žalobcovi úroky z omeškania z jednotlivých súm náhrady mzdy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti
náhrady mzdy pri zohľadnení žaloby v tejto časti, v ktorej si  žalobca uplatnil  úroky od 21-dňa v
príslušnom mesiaci. Priznanú výšku úrokov z omeškania súd prvej inštancie odôvodnil  § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z.. K námietkam žalovaného ohľadne nároku na úrok z omeškania z náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru poukázal  na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.12.2009, sp. zn. 1Cdo 116/2008.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie okrem  výroku, ktorým bola zamietnutá časť žaloby o náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,  podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný
dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
365 ods.1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie  súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci,  pretože súd rozhodol na základe nepríslušnej právnej normy
(§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.).  K rozhodnutiu súdu prvej inštancie o neplatnosti okamžitého skončenia



pracovného pomeru v zmysle § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce uviedol, že nesúhlasí so závermi
súdu  o tom, že v konaní nebolo preukázané  závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom.
Žalobcovi bolo ako zamestnancovi zverené osobné motorové vozidlo na základe písomnej dohody
o zverení motorového vozidla, ktoré mohol využívať výlučne na služobné účely. Žiadna dohoda o
používaní motorového vozidla žalobcom aj na súkromné účely uzatvorená nebola a žalobca takúto
skutočnosť v konaní nepreukázal. O tom, že používanie vozidiel na súkromné účely nebolo bežné ako
uvádzal žalobca, svedčí aj email účtovníčky, ktorá sa nevedela vyjadriť k jeho použitiu na súkromné
účely. K výsluchom v konaní vypočutých svedkov  k používaniu  zverených motorových vozidiel na
súkromné účely odvolateľ uviedol, že ich výpovede boli v rozpore so znením dohôd o zverení vozidiel
a vierohodnosť týchto svedkov môže byť spochybnená. Jediní svedkovia, ktorí vykonávali spolu so
žalobcom pre žalovaného činnosť na rovnakej úrovni ako žalobca, boli U. B. J. L. B. ktoré uviedli, že
vozidlá sa na súkromné účely používať nemohli. Žalovaný uviedol, že mu nie je zrejmý argument, akým
spôsobom komunikácia s účtovníčkou, ktorá nebola oprávnená udeliť súhlas na použitie karty, zbavuje
žalobcu zodpovednosti za porušenie pracovnej disciplíny. Pri dôvode okamžitého skončenia pracovného
pomeru z dôvodu neoprávneného preplácania nákladov na reprezentáciu  žalovaný v konaní predložil
doklady z ktorých jednoznačne vyplýva, že sa časom a dátumom nezhodujú s evidenciou pracovného
času žalobcu. Pokiaľ ide o pojem závažné porušenie pracovnej disciplíny, tento Zákonník práce priamo
nedefinuje, avšak súdna prax za takéto považuje napr. spreneveru a nedovolené používanie služobného
vozidla na súkromné účely.  K rozhodnutiu o neplatnosti  výpovede danej žalobcovi v zmysle § 63
ods.1 písm. b/ Zákonníka práce žalovaný uviedol, že  so žalobcom mal uzatvorenú pracovnú zmluvu na
pracovnú pozíciu vedúceho obchodnej skupiny. Žalobca v žalobe a v konaní uviedol, že túto pracovnú
pozíciu nikdy nevykonával, resp. ju vykonával v obmedzenom rozsahu. Z uvedených dôvodov bolo
logické, že pri zefektívňovaní svojho fungovania žalovaný prijal organizačné opatrenia a prihliadal na
túto skutočnosť. Pri posudzovaní splnenia ponukovej povinnosti žalovaným nemal súd prvej inštancie
prihliadať na nekompletnú pracovnú zmluvu Janky Škvarkovej, keď naviac splnenie tejto povinnosti
žalovaným nie je a nemala byť predmetom daného konania.  Postup súdu prvej inštancie a hodnotenie
dôkazov bolo v rozpore s ust. § 191 ods.1 C.s.p., keď súd prvej inštancie bez akejkoľvek opory v zákone
uprednostnil vyjadrenie žalobcu a svedkov a znenia dohôd o zverení vozidla, dohody o zverení platobnej
karty vôbec nebral do úvahy. Podľa názoru žalobcu Zákonník práce v § 1 ods.4 zakotvuje pôsobnosť
všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Z uvedeného mal za
zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy  sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce
úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Odvolateľ žiadal, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil,  resp.  aby ho vrátil  na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

10. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie
v časti napadnutej odvolaním  ako vecne a právne správne potvrdiť V celom rozsahu  sa stotožnil
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie vzťahujúceho sa k výroku o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce. Uviedol, že žalovaný na
svoju obranu využíva len konštatovanie, ktoré žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, naopak,
vykonaním dôkazov (vrátane výsluchov svedkov) bolo preukázané, že žalobca bol oprávnený na použitie
motorového vozidla aj na súkromné účely. Z výpovedí svedkov bolo preukázané, že žiadna osobitná
dohoda na použitie motorového vozidla na súkromné účely sa nevyžadovala. Žalobca nevyužil motorové
vozidlo v rozpore s bežnou a zaužívanou praxou u žalovaného. Sama bývalá konateľka žalovaného
p. U. B. vo výpovedi zo dňa 12.5.2014 uviedla a dosvedčila, že motorové vozidlá môžu byť využívané
aj na súkromné účely.  Pokiaľ ide o žalobcom namietanú dôveryhodnosť a zaujatosť svedkov žalobca
uviedol, že sa pridržiava vyjadrenia k tejto otázke  prezentovaného na pojednávaní dňa 19.10.2016.
Žalovaný v konaní nepreukázal, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu pracovnej disciplíny v takom
rozsahu, aby to založilo splnenie podmienok na okamžité skončenie pracovného pomeru, naopak,
bolo preukázané, že platba kartou nebola u žalovaného výslovne zakázaná, avšak mali sa len doriešiť
konečné detaily. Účelovosti konania žalovaného nasvedčuje i to, že ako dôkaz v konaní predložil len
predné strany bločkov i napriek tomu, že v konaní  žalobca uvádzal, že na zadnej strane boli vo väčšine
prípadov poznačené informácie , t.j. údaje osôb, s ktorými sa žalobca stretol.   Súd prvej inštancie
pri hodnotení dôkazov postupoval v súlade so zákonom a na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo neplatné. Pokiaľ ide
o výpoveď danú mu žalovaným podľa § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce, žalovaný si preukázateľne
nesplnil svoju ponukovú povinnosť, nakoľko došlo k preukázaniu skutočnosti, že  mal voľné pracovné
miesta v čase, kedy mu dal výpoveď. Na základe odpovede Sociálnej poisťovne zo dňa 2.11.2016



jednoznačne vyplýva, že žalovaný mal voľné pracovné miesta, ktoré mu mohol ponúknuť, čo neurobil,
naopak vo výpovedi uviedol nepravdivé tvrdenia. Zároveň žalovaný  porušil aj povinnosť vyplývajúcu
mu z ust. § 61 ods.3 Zákonníka práce. Žalobca konštatoval, že na základe všetkých dôkazov, ktoré mal
súd prvej inštancie k dispozícii je zrejmé, že žalovaný len predstieral  prijatie organizačných  zmien a
jeho skutočným cieľom bolo ukončiť s ním pracovný pomer, nakoľko aj naďalej prijímal zamestnancov
na pracovnú pozíciu vedúceho obchodnej skupiny ako aj na iné pracovné pozície, aj keď v doručenej
výpovedi tvrdil, že iné voľné pracovné miesto, ktoré by mohol žalobcovi poskytnúť, nemal k dispozícii.
K odvolacím dôvodom týkajúcim sa priznaných úrokov z omeškania žalobca upriamil pozornosť na
vyriešenie tejto otázky v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 116/2008 a sp. zn. 6 Cdo
246/2010.

11. Žalovaný v následnom písomnom vyjadrení zo dňa 29.5.2017 konštatoval, že skončenie pracovného
pomeru výpoveďou a aj okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom bolo riadne odôvodnené
okolnosťami danej veci. Skončenie pracovného pomeru výpoveďou bolo odôvodnené organizačnými
zmenami, kedy sa stal žalobca nadbytočným vo funkcii vedúci obchodnej skupiny, nakoľko túto funkciu
fakticky ani nevykonával. Ďalšie okolnosti, ktorými boli použitie služobného vozidla na súkromné účely,
neoprávnené použitie platobnej karty a neoprávnené preplácanie výdavkov, považoval a považuje za tak
závažné porušenie pracovnej disciplíny, že využil zákonnú možnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru so žalobcom. K právnemu posúdeniu úrokov z omeškania z náhrady  mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru  dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013.

12. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa  7.6.2017 opätovne uviedol, že zo strany žalovaného
nedošlo k platnému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a ani k platnému okamžitému skončeniu
pracovného pomeru. Vo veci žalovaným citovaného uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
494/2013 dal do pozornosti jeho konštatáciu, že zamestnávateľ sa dostáva  do omeškania s vyplatením
jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím
výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom
vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady  mzdy.

13.  Odvolací súd  preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania podľa  § 379, §
380 ods. 1, 378 ods. 1  C.s.p. (t.j. okrem výroku, ktorým bola zamietnutá časť žaloby o náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

14. Odvolací súd,  prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac
v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa  procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.),
sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje  s dôvodmi vzťahujúcimi  sa k odvolaním
napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým určil, že výpoveď žalovaného zo dňa 2.9.2013
daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a okamžité skončenie pracovného pomeru
žalovaného zo dňa 9.9.2013 dané žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sú neplatné a
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 28 959,96 eur spolu s úrokom
z omeškania špecifikovanom v prisudzujúcom výroku. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu
konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie  dostatočne  a  presvedčivo  zodpovedal
na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenej žalobe  podstatný význam, pričom
sa v rozhodnutí  vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými  v konaní na súde prvej
inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.) vzťahujúcimi sa k prijatým výrokom týkajúcim sa veci samej,  ktoré
odvolateľ zopakoval  v podanom odvolaní. Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. §
387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len  na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia vzťahujúcim sa k prijatým určovacím výrokom a prisudzujúcemu výroku na plnenie.

15. Pre doplnenie rozhodnutia a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza
nasledovné.

16. Predmetom daného konania je žaloba žalobcu podaná na súd v lehote podľa § 77 Zákonníka práce
o určenie neplatnosti výpovede  žalovaného zo dňa 2.9.2013 danej žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce, o určenie neplatnosti  okamžitého  skončenia pracovného pomeru žalovaného



zo dňa 9.9.2013 daného  žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce  a o náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie správne posudzoval platnosť oboch
úkonov smerujúcich ku skončeniu pracovného pomeru medzi stranami ( ako právneho  základu pre
rozhodovanie o žalobe  na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru )  podľa
príslušných ustanovení hmotného práva , t.j. § 42 ods.1, § 43 ods.1, § 61 ods.1,2,3, § 63 ods.1 písm.
b/, § 63 ods.2 písm. a/, § 68 ods.1 písm. b/, § 68 ods.2, § 77 Zákonníka práce . Námietku odvolateľa
o tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v prijatých určovacích výrokoch  vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pretože súd rozhodol na základe nepríslušnej právnej normy  (§ 365 ods.1
písm. h/ C.s.p.)  posúdil ako nedôvodnú.

17. Pokiaľ žalovaný vo vzťahu k prijatým  určovacím výrokom namietal, že konanie má inú vadu, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d/ C.s.p.) a súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1 písm. f/ C.s.p.),
tieto odvolací súd posúdil ako neopodstatnené.    V procesnom postupe súdu prvej inštancie nezistil
akékoľvek pochybenie  (nesubsumovateľné  pod ostatné odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1,2
C.s.p.), ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d/ C.s.p.). K
odvolaciemu dôvodu podľa  § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p.  konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v
súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie
spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov strán sporu  nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie  založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa   dokazovania. Odvolací
súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu
prvej inštancie   nemožno  vo vzťahu k prijatým výrokom o určení  neplatnosti výpovede  žalovaného
zo dňa 2.9.2013 danej žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a  o určení neplatnosti
okamžitého  skončenia pracovného pomeru žalovaného zo dňa 9.9.2013 daného  žalobcovi podľa § 68
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení  druhého dielu  C.s.p.  alebo, že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil.

18. K námietkam žalovaného o nesprávnom vyhodnotení výpovedí v konaní vypočutých svedkov  vo
vzťahu k skutkovým a právnym záverom týkajúcim sa posudzovania platnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru  žalovaného zo dňa 9.9.2013 daného žalobcovi  podľa § 68 ods.1 písm. b/
Zákonníka práce odvolací súd  konštatuje, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dôsledne
vysvetlil dôvody vedúce ho k úvahe o neplatnosti tohto úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného
pomeru, vrátane vysvetlenia dôvodov, pre ktoré  nevzal v úvahu námietky žalovaného týkajúce sa
vierohodnosti a zaujatosti  v konaní vypočutých svedkov, s ktorou úvahou sa odvolací súd plne
stotožňuje. Z odôvodnenia rozhodnutia je jednoznačné, že súd prvej inštancie  výsledky vykonaného
dokazovania neposudzoval izolovane, ale tieto vyhodnocoval jednotlivo a všetky aj v ich vzájomnej
súvislosti (t.j. aj vrátane  uzavretých dohôd o zverení motorových vozidiel a ostatných listinných dôkazov
tvoriacich obsah súdneho spisu) , pričom prihliadal na všetko, čo počas konania vyšlo najavo (§ 191
C.s.p.). Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na výpovede  U. B. J. L. B., ktoré spolu so žalobcom
vykonávali pre žalovaného činnosť na rovnakej úrovni ako žalobca  je treba uviesť, že prvá menovaná
svedkyňa v priebehu výsluchu nariadeného na deň 12.5.2014  najskôr uviedla, že pridelené služobné
motorové vozidlo mohla využívať na súkromné účely, následne konštatovala, že pri nástupe žalobcu
do pracovného pomeru nebola možnosť používania vozidlo na súkromné účely a po tom, čo žalobca
vozidlo použil na cestu do K., bola u žalovaného vypracovaná smernica  umožňujúca zamestnancom
vozidlo využívať aj na súkromné účely. Svedkyňa L. B. vo výpovedi dňa 27.10.2014 uviedla, že služobné



motorové vozidlá slúžili len na služobné účely, vedenie spoločnosti bolo možné písomne požiadať o
použitie vozidla na súkromné účely a následne bola spísaná zmluva o nájme motorového vozidla.  Podľa
názoru odvolacieho súdu sú práve výpovede  týchto svedkýň  nielen vo vzájomnom rozpore, ale aj v
rozpore s ostatnými dôkazmi (vrátane výsluchov ostatných v konaní vypočutých svedkov) vykonanými v
priebehu konania, keď žalovaný v konaní neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce napr. uzatváranie
písomných zmlúv so zamestnancami o nájme vozidiel na súkromné  účely. Na základe uvedeného sa
potom celkom stotožňuje s úvahou súdu prvej inštancie v tom, že  dôvody vymedzené  v tomto  úkone
smerujúcom ku skončeniu pracovného pomeru  nie je možné považovať intenzitou za také,  pre ktoré
by  bolo možné  pristúpiť k tomuto výnimočnému spôsobu skončenia pracovného pomeru.

19. Námietky žalovaného  týkajúce  sa nesprávneho skutkového vyhodnotenia dokazovania  vo vzťahu
k  právnym záverom o neplatnosti  výpovede žalovaného zo dňa 2.9.2013 danej žalobcovi podľa
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce odvolací súd rovnako neposúdil ako dôvodné. Nesplnenie
si ponukovej povinnosti žalovaného v súlade s hmotnoprávnou úpravou  nepochybne vyplýva z
vykonaného dokazovania, a to nielen z pracovnej zmluvy  T. Š. zo dňa 1.9.2013, ktorú žalovaný v
odvolaní označil za neúplnú, ale  aj z oznámenia Sociálnej poisťovne  č. 599-2185/2016-BAM zo dňa
2.11.016 , v prílohe ktorého bol doložený  zoznam zamestnancov prijatých do spoločnosti žalovaného
v období od 1.2.2013 do 30.9.2013. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že „splnenie ponukovej
povinnosti žalovaným nie je a nemala byť predmetom daného konania“, táto námietka je v rozpore s
hmotnoprávnou úpravou. Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods.2 Zákonníka
práce je totiž hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede, ktorej splnenie je povinný súd  v konaní
o určenie neplatnosti výpovede aj bez návrhu preskúmavať a vysporiadať sa s ňou.

20. Pokiaľ ide o rozhodnutie o priznanej náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,
žalovaný v odvolacích dôvodoch napadol len skutkové a právne závery  týkajúce sa priznania úrokov
z omeškania z priznaného prísudku. Priznanú výšku úrokov z omeškania súd prvej inštancie v
napadnutom rozhodnutí  odôvodnil  § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z., pričom k námietkam žalovaného ohľadne nároku na úrok z omeškania z náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru poukázal  na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.12.2009, sp. zn. 1Cdo 116/2008. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie
v tejto časti plne stotožňuje poukazujúc na to, že je v súlade s doterajšou ustálenou súdnou praxou
(uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/116/2008, uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo/246/2010, uznesenie NS
SR sp.zn. 2Cdo/76/2011), pričom v prejednávanej veci nebol dôvod od nej sa odkloniť,  na základe
ktorej pri posudzovaní právnych  následkov omeškania účastníkov pracovnoprávnych vzťahov  s
plnením si ich peňažných záväzkov je potrebné vychádzať z  Občianskeho zákonníka (lex generalis)
v dôsledku absencie osobitnej právnej úpravy v Zákonníku práce (lex specialis) a aplikovať tak § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka na  prípady omeškania zamestnávateľa so zaplatením  náhrady mzdy
zamestnancovi. Odvolací súd zdôrazňuje, že v tomto prípade sa uplatňuje širší výklad „ Všeobecných
ustanovení“ Občianskeho zákonníka, na ktorých subsidiárne použitie  odkazuje § 1 ods. 4 Zákonníka
práce, ktoré neodkazuje výlučne na Všeobecné ustanovenia Prvej časti Občianskeho zákonníka, a
preto je potrebné  za všeobecné ustanovenia v zmysle dikcie § 1 ods.4 Zákonníka práce,  považovať
nielen „Všeobecné ustanovenia“ Občianskeho zákonníka uvedené v jeho Prvej časti (§ 1- § 122), ale
aj „Všeobecné ustanovenia“ uvedené  v jeho Ôsmej časti - označenej ako Záväzkové právo (§ 488-
§ 587), keďže pracovnoprávne vzťahy je potrebné rovnako ako občianskoprávne vzťahy považovať
za záväzkové vzťahy, v ktorých účastníci vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a povinností
stanovených normami pracovného práva. Tento názor je naviac plne súladný aj s právnymi závermi
uvedenými v  uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 494/2013, na ktoré poukazoval v odvolacom
konaní žalovaný.

21. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23.1.2017, č.k.
22 Cpr 5/2013-288 v napadnutej časti, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania, podľa § 387
ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

22. Okresný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 31.1.2017, č.k. 22 Cpr 5/2013-301 s použitím ust.
§ 255 ods.1, § 262 ods.2 C.s.p. priznal štátu  nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v
rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že  trovy štátu predstavuje  svedočné  vyplatené zo štátnych



finančných prostriedkov  svedkyni F. B. vo výške 44 eur,  svedkovi M. L. vo výške 44 eur a P. M. D.
vo výške 27,60 eur.

23. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že  s rozhodnutím vo veci
samej nesúhlasí a v zákonnej lehote podáva odvolanie voči rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo
dňa 23.1.2017, č.k. 22 Cpr/5/2013-288. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak,  že
prizná náhradu trov štátu voči žalobcovi.

24. Vychádzajúc  z rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní žalovaného podaného proti  rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23.1.2017, č.k. 22 Cpr 5/2013-288, v ktorom nebol priznaný úspech
odvolacím námietkam žalovaného, odvolací súd  uznesenie  Okresného  súdu Bratislava IV zo dňa
31.1.2017, č.k. 22 Cpr 5/2013-301 podľa § 387 ods.1 Cs.p. ako vecne a právne správne potvrdil.

25.  O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi  priznal
proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po
právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy  (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom                    (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                   (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22Cpr/5/2013", "guid": "1fff13c2-c29f-49c3-9dcd-40dfff5734a3:f0fed0a3-9255-4f32-8407-2e33059ec547", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1052efac-1965-4c23-a8f8-ea257b4f98a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 494/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1052efac-1965-4c23-a8f8-ea257b4f98a4"}], "citovane_v": []}