Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/47/2013 z 28. 1. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. januára 2014, sp. zn. 24Co/47/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2712203770.1
Krajský súd Trnava | 24Co/47/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2712203770.1 | 2014-01-28 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-100.odsek-1
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/64150ac4-009a-496e-a96d-5b06c870e282
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2712203770.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/47/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712203770
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2712203770.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom Karadžičova
8, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Karadžičova 8, P.O.BOX
205, Bratislava, proti žalovanej: H. S., nar. XX.XX.XXXX, N. č. XXX, N., o zaplatenie 108,08 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 20. novembra
2012, č.k. 1C/237/2012-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa     r u š í     a    vec mu            v r a c i a
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobcom uplatnený nárok zamietol. Rozhodnutie odôvodnil
s použitím § 23a zákona č. 643/1992 Zb., § 1 zákona č. 528/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
§ 879f ods. 3, 4 veta prvá  Občianskeho zákonníka (OZ), ďalej     § 1 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1
a2 Obchodného zákonníka,§ 397 Obchodného zákonníka, § 100 ods. 1 ako aj § 558 OZ a vecne
tým, že žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie 89,62 Eur a zmluvnej pokuty 18,46
Eur s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 184,62 Eur od 21.12.2006 do 30.12.2010, 9% úrok
z omeškania zo sumy 134,62 Eur od 31.12.2010 do 27.10.2011, 9% úrok z omeškania ročne zo
sumy 114,62 Eur od 28.01.2011 do 28.02.2011, 9% úrok z omeškania ročne zo sumy 89,62 Eur od
01.03.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania. Žaloba je odôvodnená tým, že na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 02.09.2010 medzi postupcom Consumer Finance Holding, a.s. a
žalobcom, tento nadobudol pohľadávku voči žalovanej. Súd potom nárok posúdil v súlade aj s čl. VII.
písm. d) Všeobecných obchodných podmienok a uznania záväzku a dohody o splatení záväzku a ustálil,
že v danom prípade účastníci uzatvorili z hľadiska podstatných náležitostí zmluvu v zmysle ustanovení
Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka), ktorá je absolútnym obchodným
vzťahom v zmysle ustanovení § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, zároveň ide však o zmluvu
spotrebiteľskú (na čo  treba usudzovať  aj podľa všeobecných obchodných  podmienok v čl. I. písm. a) s
odkazom na zák. č. 25/2001 Z.z.), na ktorú sa vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
Napriek tomu, že predmetná zmluva bola uzatvorená podľa ustanovení Obchodného zákonníka a
jedná sa o absolútny obchod, vzhľadom na charakter postavenia účastníkov zmluvy dodávateľa a
spotrebiteľa, ktorý nemohol ovplyvniť obsah, tzv. formulárového typu zmluvy, súd tento právny vzťah
posúdil s aplikovaním ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka , zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa účinných v čase uzavretia zmluvy. Žalobca, resp. jeho právnych predchodca, ako dodávateľ
pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupuje ako spotrebiteľ, pretože sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri
uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti.  Na daný právny  vzťah sa vzťahujú subsidiárne ustanovenia Občianskeho zákonníka ako
základnom predpise občianskeho práva, v ktorom  sa s účinnosťou zák. č. 150/2004 Z.z. od 01.04.2004
implementovali európske pravidlá na ochranu spotrebiteľa do vnútroštátneho právneho poriadku SR.
Súčasťou tejto úpravy je pravidlo o nemožnosti úpravy zmluvných podmienok spotrebiteľskou zmluvou



odchylne od zákona v neprospech spotrebiteľa, z čoho logicky potom vyplýva, že použitie iných
noriem než noriem spotrebiteľského práva na posúdenie dovolenosti dojednaní v spotrebiteľskej zmluve
sa musí riadiť hľadiskom výhodnosti, prospešnosti toho ktorého dojednania pre spotrebiteľa. Normy
obchodného práva sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z
povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Súd potom
podľa obsahu posúdil vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej, ktorá poukazovala na
uplynulú dobu a oprávnenie domáhať sa zaplatenia žalovanej sumy žalobcom s použitím úpravy o
premlčacích dobách v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Použitie úpravy o premlčacích
dobách z Obchodného zákonníka na ochranu spotrebiteľa neprichádza do úvahy, pretože je v ňom
zakotvená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba, ktorá zvyšuje ochranu veriteľa a naopak predlžuje
stav neistoty spotrebiteľa, že by veriteľ od neho mohol niečo úspešne žalovať.  Ustálil, že v  danom
prípade  platí trojročná premlčacia lehota, pretože pri uvedenej zmluve nie je stanovené inak. Súd
prihliadol na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej, posúdil uznanie jej záväzku zo dňa
22.12.2010, ktoré bolo vykonané so zrejmým zámerom žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky
po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty, čo považoval súd za právne neúčinné. Poukázal
na to, že sa jedná o vzťah spotrebiteľský a žalovaná je priemerným spotrebiteľom, ktorá nevedela
posúdiť následky týchto inštitútov. Vyplýva to aj z jej vyjadrenia, keď potvrdila, že v čase podpisovania
uznania záväzku nemala vedomosť o tom, že jej záväzok je premlčaný. Nevie čo je premlčanie,
nevie čo toto znamená a ani aké následky sú spojené s podpísaným predmetnej dohody. Žalobca
nepreukázal, že žalovaná v čase uznania záväzku mala vedomosť o jeho  premlčaní, preto nenastali
právne následky v súvislosti s uznaním dlhu .Pri uzatvorení dohody o uznaní záväzku došlo zo strany
žalobcu k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá
podstatne narušila alebo mohla podstatne narušiť ekonomické správanie sa priemerného spotrebiteľa
vo vzťahu k poskytovanej službe, ktorému je adresovaná, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú
skupinu spotrebiteľov, čo v danom prípade splnené bolo. Okrem toho žalobca nepreukázal ani to, že v
čase uznania dlhu žalovanej tento existoval, preukázanie ktorej skutočnosti bolo povinnosťou žalobcu.
V prípade dohodnutého použitého právneho predpisu a to zákona č. 513/1991 Zb., teda Obchodného
zákonníka v súvislosti s obsahom uznania záväzku a dohody o splatení záväzku súd poukazuje na to,
že sa jedná o podmienku neprijateľnú. Normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľnými
len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských
vzťahov v Občianskom zákonníku. Vzhľadom na takto prijatý právny záver súd potom už ďalej neskúmal
prijateľnosť ďalších obchodných podmienok dohodnutých vo Všeobecných obchodných podmienkach
(napr. pri zmluvnej pokute). O trovách konania rozhodol s použitím § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej
žalovanej nepriznal náhradu trov konania, pretože ich priznanie nenavrhla a z obsahu spisu jej žiadne
trovy nevyplynuli.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Súd prvého stupňa totiž vec nesprávne
právne posúdil, pretože správnym postupom vo svetle vykonaného dokazovania by súd prvého stupňa
musel dospieť k správnemu názoru, že v predmetnom spore vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie
peňažnej pohľadávky žalobcu v rozsahu ním uplatnenom ako aj právo na náhradu trov konania a
právo na náhradu trov právneho zastúpenia s tým, že pohľadávka žalobcu v čase jej uplatnenia na
súde nebola premlčaná. Hlavným dôvodom, ktorý mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je
nesprávne posúdenie písomného uznania záväzku, že žalovanej súdom prvého stupňa poukazujúc
na listinný dôkaz, ktorý je uznanie záväzku je zrejmé, že z jeho obsahu je dostatočne určité a je z
neho zrejmé, že žalovaná uznala čo do dôvodu uvedeného v čl. I. Dohody  o splatení záväzku s
uznaním záväzku a výšky uvedenej v čl. I. tejto dohody svoj záväzok voči žalobcovi, ktorý vznikol z titulu
nesplateného úveru, na základe úverovej zmluvy evidovanej u právneho predchodcu žalobcu pod č.
2017478. To, že uvedený listinný dôkaz, ktorý žalobca podporne predložil v súdnom konaní je riadne
podpísaný žalovanou niet pochýb. Na tvrdenie súdu o nekalej obchodnej praktike žalobcu ohľadom
spísania splátkovej dohody s uznaním záväzku uviedol, že spísaním dohody o splatení záväzku sa
postavenie žalovanej zlepšilo tým, že žalobca bol ochotný pomôcť žalovanej pri riešení jej finančnej
situácie poskytnutím platobných výhod. Nespochybniteľným dôkazom slobodnej a vážnej vôle žalovanej
pri uzatváraní tejto dohody, jej následné správanie sa žalovanej po jej uzavretí a to splatenie splátok
pri podpise dohody o splatení záväzku. Vzhľadom na uvedené len ťažko možno pochopiť označenie
takéhoto úkonu za neplatný. Žalobca až následne z dôvodu nesplnenia dohodnutých splátok žalovanou
uplatnil svoj nárok v tomto konaní na súde. Žalobcovi nie je zrejmé v čom má spočívať nekalosť



správania sa žalobcu pre prípad uplatnenia niektorého so zabezpečovacích inštitútov garantovaných
zákonov, pričom písomné uznanie dlhu patrí medzi zabezpečovacie inštitúty, s ktorým zo zákona je
spojené založenie plynutia novej 10-ročnej premlčacej lehoty. Pokiaľ z obsahu dohody podľa názoru
súdu nie je zrejmé, že žalovaná bola informovaná, že uznaním dlhu predlžuje premlčaciu dohodu,
uviedol, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Bez ohľadu na to či právny úkon vykonal spotrebiteľ
alebo osoba, ktorú nie je možné označiť za spotrebiteľa. Nie je povinnosťou žalobcu pri zabezpečení
svojej pohľadávky upozorniť žalovaného na následky, ktoré nastávajú priamo zo zákona. Uznaním
záväzku je založená vyvrátiteľná právna domnienka o trvaní uznaného záväzku v čase jeho uznania
a dôkazné bremeno trvania záväzku v čase uznania sa tak presúva na dlžníka, ktorý ak sa má zbaviť
povinnosti plniť, musí preukázať, že uznaný záväzok neexistuje. Žalobca je presvedčený o nesprávnom
právnom názore ohľadom založenia plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby, nakoľko uznaním dlhu
dochádza podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka k založeniu plynutia novej 10-ročnej
premlčacej doby bez ohľadu na to, či žalovaná, ktorá svoj dlh uznala v čase uznania vedela alebo
nevedela o premlčaní pohľadávky žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu, sp. zn. 3Cz/6/68 a sp. zn. 33Odo/934/2005 z 22.08.2007. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
potom má za preukázané, že námietka premlčania a vznesená žalovanou v konaní pred súdom prvého
stupňa neobstojí, žalobca podal žalobu včas dňa 22.05.2012, tzn. pred uplynutím premlčacej lehoty na
uplatnenie práva žalobcu na zaplatenie žalovanej pohľadávky. Je názoru, že súd prvého stupňa v snahe
o bezbrehú ochranu spotrebiteľa zasiahol do vlastníckeho práva žalobcu garantovaného Ústavou SR.
Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 29,08 Eur, tzn. za jeden úkon v
sume 16,60 Eur + 7,63 Eur režijný paušál + 20% DPH.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2
citovaného ustanovenia vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná dňa 29.11.2004 podpísala žiadosť o poskytnutie rýchlej pôžičky
a zmluva bola zo strany postupcu podpísaná 07.12.2004, na základe ktorej bola žalovanej schválená
pôžička vo výške 1.659,70 Eur (predtým 50.000,- Sk), ktorú sa zviazala splácať mesačnou splátkou
v sume 92,31 Eur (2.781,- Sk), v 24 splátkach. Podľa čl. IV. písm. a) a b) Všeobecných obchodných
podmienok, dlžník je povinný riadne a včas splácať poskytnutú pôžičku v pravidelných mesačných
splátkach a v termínoch určených splátkovým kalendárom vo výške dohodnutej v zmluve v pôžičke.
Prvá mesačná splátky je splatná nasledujúcim mesiacom po podpísaní zmluvy. Splátky sú splatné
vždy do 20. dňa v mesiaci. V zmysle Všeobecných obchodných podmienok bola teda prvá splátka
splatná 20.01.2005 a posledná splátka 20.12.2006. Žalovaná teda mala splatenie pôžičky zaplatiť
formou mesačných splátok, celkom v sume 2.215,50 Eur (24 x 92,31), pričom žalovaná do 31.12.2008
formou splátok zaplatila 2.030,82 Eur, v čase od 30.12.2010 do 28.02.2011 zaplatila 95,- Eur, spolu
teda zaplatila 2.125,82 Eur. Podľa čl. VII. písm. d) Všeobecných obchodných podmienok, veriteľ je
oprávnený požadovať od dlžníka zmluvnú pokutu v prípade, ak dlžník sa dostal do omeškania so
splatením jednotlivých splátok. V 30. deň po dobe splatnosti sa dlžná splátka zvyšuje o zmluvnú pokutu
vo výške 10% z tejto dlžnej čiastky. V tento deň sa zmluvná pokuta stáva aj splatnou. V prípade
oneskorenia s úhradou jednotlivých splátok je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi okrem zmluvnej pokuty
i úrok z omeškania vo výške 0,05% z dlžnej čiastky za každý započatý deň oneskorenia.

Žalovaná si povinnosť platenia splátok nesplnila, čím sa dostala do omeškania. Žalobca požadoval
zaplatenie zostatku dlžnej sumy ku dňu postúpenia pohľadávky s príslušenstvom a zmluvnú pokutu.



Podľa uznania záväzku a dohody o splatení záväzku, ktorú žalovaná podpísala dňa 22.12.2010 táto
neodvolateľne uznala čo do dôvodu aj výšky celý svoj splatný peňažný záväzok titulom uzavretej
úverovej zmluvy v dlžnej istine v sume 184,62 Eur, spolu vo výške 248,86 Eur.

V čl. V. Obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného
zákonníka, že ich záväzkový vzťah sa spravuje Obchodným zákonník.  Žalovaná sčasti plnila a to
dňa 30.12.2010 v sume 50,- Eur, 27.01.2011 v sume 20,- Eur a dňa 28.02.2011 v sume 25,- Eur. Na
pojednávaní pred súdom prvého stupňa žalovaná uviedla, že nevie čo znamená premlčanie, ani aký
následok má uznanie dlhu. Žiadala však, aby súd žalobu preskúmal, či žaloba bola podaná včas a „týmto
aj námietku premlčania“.

Súd prvého stupňa potom vec posúdil v zmysle ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, Obchodného
zákonníka a Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (29.11.2004) a zohľadnil
námietku premlčania.

V konaní nebolo sporným a žalobca to v podanom odvolaní ani nenapáda, že predmetná pohľadávka
bola podľa záverov prvostupňového súdu premlčaná ku dňu 21.12.2009  v dôsledku čoho k uzavretiu
predmetnej dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznania záväzku dňa 22.12.2010 došlo po jej
premlčaní, pričom žaloba na súd bola podaná 28.05.2012. Základnou spornou otázkou bolo, či uznanie
premlčaného záväzku malo právny následok založenia behu novej 10-ročnej premlčacej lehoty odo dňa,
keď k uznaniu dlhu došlo, teda od 22.12.2010 v zmysle § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka
a tiež, či vôbec v konaní bola zo strany žalovanej použitá obrana  dovolaním sa premlčania nároku.

Premlčanie sa definuje ako uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez
toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu
práva námietkou premlčania. Hlavným, ba rozhodujúcim následkom premlčania je vznik práva na
námietku premlčania pre povinný subjekt, ktorý ju môže ale nemusí uplatniť. Námietka premlčania práva
je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle §
101 ods. 1 O.s.p. najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie
a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
Procesným následkom dovolania sa premlčania, ak je právne opodstatnené je zamietnutie žaloby. Prejav
vôle smerujúci k dovolaniu sa premlčania, musí byť urobený v konaní pred súdom, musí byť urobený
určite a zrozumiteľne (R 9/2011 z.1).

V zmysle § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka  právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 4 Cdo 5/98 v zmysle ktorého, na námietku premlčania
prihliadne súd len vtedy, ak sa dlžník premlčania zjavne dovolá; nestačí len všeobecné vyjadrenie k
časovému aspektu uplatneného nároku.

Z výpovede žalovanej pred prvostupňovým súdom na pojednávaní dňa 20.11.2012 jednoznačne
nevyplýva, že výslovne vzniesla námietku premlčania a je nejasné, či  a prečo za vznesenie námietky
premlčania súd  považoval jej vyjadrenie: „Žiadam súd, aby súd  žalobu preskúmal, či žaloba bola podaná
včas a týmto aj námietku premlčania“(?) v kontexte s vyjadrením žalovanej, že nevie čo znamená inštitút
premlčania  nároku. Takýto prejav žalovanej  potom nemôže byť bez ďalšieho ani  hodnotený ako určité
a zrozumiteľné dovolanie sa premlčania nároku žalovanou.

V zmysle § 110 ods. 1 veta druhá OZ ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa
za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie
premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Súd posudzoval otázku premlčania predmetného nároku iba s použitím ust. § 558 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,



predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie ten právny následok,
len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Všeobecná premlčacia lehota, ktorá je upravená v § 101 Občianskeho zákonníka je tri roky. S písomným
uznaním práva čo do dôvodu a výšky v zmysle cit. § 110 ods. 1 veta druhá O.s.p. je spojený inštitút
pretrhnutia premlčacej lehoty tak, že platné uznanie práva zakladá beh novej 10-ročnej premlčacej lehoty
a namiesto doteraz ušlej premlčacej doby začína bežať nová 10-ročná premlčacia lehota odo dňa, keď
k uznaniu práva došlo. Uznanie práva je jednostranný adresovaný hmotnoprávny úkon dlžníka, ktorý
k svojej platnosti okrem všeobecných náležitostí právnych úkonov v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho
zákonníka, musí spĺňať i osobitné náležitosti predpísané v citovanom ustanovení, predovšetkým musí
byť urobený v písomnej forme (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a musí sa týkať tak jeho dôvodu,
ako jeho výšky.

Inštitút uznania dlhu podľa súdom prvého stupňa aplikovaného § 558 Občianskeho zákonníka je
samostatným zabezpečovacím inštitútom. Zabezpečovaciu funkciu plní tým, že  zakladá právnu
domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa,
pretože dôkazné bremeno sa presúva na dlžníka, ktorý ak namieta, že dlh neexistuje, je povinný
túto skutočnosť preukázať. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. K
platnému uznaniu dlhu je okrem všeobecných náležitostí podľa § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka
potrebné, aby tento jednostranný právny úkon dlžník urobil písomnou formou, vyjadril v ňom prísľub
zaplatenia dlhu a uviedol dôvod a jeho výšku, teda uznal dlh čo do dôvodu a výšky. Splnením
predpokladov uvedených v cit. § 558 Občianskeho zákonníka dochádza jednak k založeniu vyvrátiteľnej
právnej domnienky trvania dlhu a jednak sú s ním spojené i právne účinky pretrhnutia premlčacej lehoty
v zmysle § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by v úkone absentoval výslovne
prísľub zaplatenia dlhu, je dôsledkom tohto úkonu iba pretrhnutie premlčacej lehoty podľa     § 110 ods.
2 veta druhá Občianskeho  zákonníka  a vyvrátiteľná právna domnienka trvania dlhu v zmysle § 558
Občianskeho zákonníka nevznikne.

Pre záver, že uznanie práva podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka nie je totožné s
inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka svedčia i odlišné právne dôsledky spojené
s uznaním premlčaného práva. Zatiaľ čo uznanie premlčaného práva z hľadiska účinkov spojovaných s §
110 ods. 1 Občianskeho zákonníka  nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal právo premlčané,
úprava v § 558 Občianskeho zákonníka  pre vznik domnienky trvania dlhu vyžaduje, aby ten, kto uznal
premlčaný dlh o premlčaní vedel. Pokiaľ dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu právny následok v
podobe tejto domnienky nemá, ale i tak dôjde k založeniu behu novej premlčacej doby podľa § 110 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Vyššie uvedeným spôsobom rieši vzťah  uvedený v ust. § 110 ods. 1 veta
druhá a § 558 Občianskeho zákonníka už konštantná súdna judikatúra, od ktorej nebol dôvod odkloniť
sa ani v danom prípade, napríklad v rozhodnutiach pod R 51/1968 alebo v novších rozhodnutiach NS
ČR (kde dosiaľ platí v danej oblasti rovnaká právna úprava) v rozsudkoch NS ČR 33Cdo 155/2007,
33Cdo 133/2005, 33Odo 1039/2004.

Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, pričom nadväzne zároveň nedostatočne zistil
skutkový stav na posúdene dôvodnosti žalobou uplatneného nároku z iných hľadísk, ako len z hľadiska
jeho domnelého premlčania a dovolania sa premlčania žalovanou,  odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného
ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Pretože odvolací súd dospel k iným právnym záverom, musel napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, aj preto, aby tým učinil zadosť princípu dvojinštančnosti
občianskeho súdneho konania a neznemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, keďže by im
odoprel možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších záverov súdu prvého stupňa
dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom.



Povinnosťou prvostupňového súdu, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§
226 O.s.p.), bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok žalobcu, prípadne doplniť potrebné
dokazovanie a následne vo veci znova rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o
náhrade tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.