Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5CoE/234/2015 z 30. 3. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. marca 2016, sp. zn. 5CoE/234/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4115212906.1 Krajský súd Nitra | 5CoE/234/2015 | ECLI:SK:KSNR:2016:4115212906.1 | 2016-03-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, EP, § 243d ods. 1 EP, § 243d ods. 2 EP, zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z., § 93b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z., OZ, § 53 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/15489db7-b690-452e-bea2-92d28c37b51c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4115212906.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/234/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115212906
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4115212906.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., Vajnorská 100/
A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpený: JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom
v Bratislave, Martinčekova 13, proti povinnej: A. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., Z. X, o vymoženie
pohľadávky vo výške 521,55 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Nitra zo dňa 13. júla 2015, č. k. 24Er/502/2015-14, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa, exekučný súd) uznesením zo dňa 13. 07. 2015, č. k.
24Er/502/2015-14 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Erika Tótha, so sídlom Exekútorského
úradu Nitra, Piaristická 2, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie právne odôvodnil s
poukazom na § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 písm. a/, b/ zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii, § 3 ods. 2, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2 a 5 Občianskeho
zákonníka.
V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na to, že oprávnený návrhom zo dňa 15. 03. 2015 žiadal,
aby súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v neprospech povinnej a vymožením
pohľadávky vo výške 521,55 eura s príslušenstvom. Exekučné konanie sa začalo dňa 31. 03. 2015.
Exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok č. k. II/2014-2746, ktorý vydal dňa 24.
04. 2014 Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z
iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov. Rozhodcovským rozsudkom bola povinná
zaviazaná zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 1 311,62 eura, úrok vo výške 14,90 % ročne zo
sumy vo výške 521,55 eura od 02. 08. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 521,55 eura od 02. 08. 2013 do zaplatenia, náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 65,-
eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 102,41 eura, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku. Právny vzťah medzi oprávneným a povinnou vznikol na základe Zmluvy
o poskytnutí flexipôžičky uzatvorenej dňa 17. 03. 2008 medzi Všeobecnou úverovou bankou, a. s.,
a povinnou. Súdu je z jeho rozhodovacej činnosti a z reklamnej kampane VUB (právny predchodca
oprávneného) vo verejných médiách (najmä televízia a denná tlač) známe, že táto spoločnosť ako
bankový subjekt podniká v oblasti požičiavania peňažných prostriedkov (v médiách označované ako
"pôžička") širokému, nešpecifikovanému okruhu osôb. Pôvodný oprávnený mal preto pri uzatváraní
zmluvy postavenie dodávateľa. Súd taktiež zistil, že povinná pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, nemala postavenie podnikateľa,
ale konala ako fyzická osoba, v postavení spotrebiteľa. Na základe uvedeného, exekučný súd vyhodnotil
zmluvu medzi VUB ako dodávateľom a povinnou ako spotrebiteľom ako spotrebiteľskú zmluvu a



na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok
VÚB, a. s., na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám, na ktoré sa odôvodnenie rozsudku
odvoláva aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,
ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súd
preskúmaním zmluvy a VOP zistil, že v článku 9 bod 3 sa nachádza rozhodcovská doložka, v zmysle
ktorej sa strany dohodli, že všetky spory, ktoré by v budúcnosti medzi nimi vznikli z tejto zmluvy, budú
rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle zákona č.244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk podľa zákona č.510/2002 Z. z. o platobnom styku. Cieľom
rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom, na ktorého zmluvné
strany delegovali takúto právomoc. Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť
na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný.
Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo
brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú doložku
si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým VOP, a teda aj
rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných
podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že
si ho môže do zmluvy uvádzať. Takto formulovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka v
štandardne formulovanej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach, resp. obchodných
podmienkach pre úver, inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojedná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná, a teda bráni tomu,
aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom
na udelenie poverenia pre exekútora. Rozhodcovská doložka vo VOP spolu so zmluvou má charakter
štandardnej formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používa s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v
zmluvných vzťahoch.
Keďže rozhodcovská doložka je súčasťou VOP, nemožno považovať takúto rozhodcovskú doložku za
individuálne dojednanú. V čase uzavretia zmluvy v spojení s VOP ešte medzi účastníkmi neexistoval z
uzavretej zmluvy žiadny spor. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným
bez primeraného dôvodu povinná vopred vzdala svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje
práva pred všeobecným súdom. Je síce pravdou, že niekedy rozhodcovská doložka dáva dlžníkovi
právo obrátiť sa v spore s veriteľom aj na všeobecný súd, avšak toto právo je len formálne, pretože
je obmedzené iba do doby, kým nepodá veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd.
Vzhľadom k uvedenému súd dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, tým, že
znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli
dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať
si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať
návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka vo VOP
je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná
rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá
je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na
uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti uznesenia. Záverom uviedol, že
po právoplatnosti predmetného uznesenia súd exekučné konanie zastaví.
Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd,
aby rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vyhovuje, alebo alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil s
poukazom na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e), § 120 ods. 4, § 221 ods. 1 písm. d), f)
a h) OSP. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie
poverenia, pričom prekročenie spočíva v skúmaní iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z
nedostatočne zisteného skutkového stavu a zároveň ním súd odňal oprávnenému možnosť konať pred
súdom. Ďalej poukázal na znenie § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. V zmysle vyššie uvedeného
ustanovenia je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd nemal skúmať iné listiny, ako



je napr. zmluva o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Zdôraznil, že prekročením zákonných
limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1 a 2 ZoRK a prekážky rozsúdenej veci a skúmaním
rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej. Okrem
iného poukázal aj na nedostatočné zdôvodnenie vydaného uznesenia. Uviedol, že ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok, súdom príslušným na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne
príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie alebo ako kasačný súd, či súd konajúci o opravnom
prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu
väčší rozsah vecnej preskúmavanej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia
len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. V
súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 06. 2009 sp. zn. 4Cdo
159/2009. Oprávnený mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul len v zákonom určených medziach. Dodal, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje
rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda ak
existuje prekážka res iudicata, konanie súdu porušuje článok 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy
SR, keďže štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Súd svojím konaním nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.
z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08, s
ktorými sa v celom rozsahu stotožnil. Uviedol, že nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu,
ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Zdôraznil, že
v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s.
postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh
rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom
stanovenú ponuku. Klient rozhodcovskú doložku neodmietol, čo je prejavom jeho osobnej a zmluvnej
slobody.
Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak
opomenul tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej
doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu
si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia. V súvislosti s uvedeným dal do pozornosti odvolacieho súdu uznesenia
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. apríla 2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. apríla 2009, sp.
zn. III. ÚS 264/05 z 29. septembra, Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29. septembra
2009 a sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23. apríla 2009 a sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. októbra 2007. Ďalej súd
nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 OZ a porušil § 153 ods. 1 OSP. Zároveň sa nijako nevysporiadal
s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd.
V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou
oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by
si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite
naplánovať. V rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia, pričom žalobca a žalovaný si určia
každý jedného rozhodcu. V rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, čo zabezpečuje prinajmenšom
rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, a teda aj dlžníka ako spotrebiteľa. Ďalšou namietanou
skutočnosťou bolo, že súd prvého stupňa odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ďalej uviedol, že ani OSP, Exekučný poriadok a dokonca ani
ZoRK neposkytuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej.
V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ a judikatúry mal za to, že smernica je záväzná
pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Záver o neplatnosti rozhodcovskej
doložky teda nemožno oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, keďže ide výlučne o akt sekundárnej
povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, nie
interpretační. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež nie je možné brať do úvahy
judikatúru ESD, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v
spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania. Okrem
iného konštatoval, že súd prvého stupňa porušuje princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní, keďže
exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie niekedy zamietnu a inokedy vydajú.
Podotkol, že súdy svojím konaním neprimerane zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len
na základe postavenia spotrebiteľa. Oprávnený zastáva právny názor, že postupom súd bol porušený
princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinná urobila akýkoľvek právny úkon, bola



nezákonne zvýhodnená len na základe svojho postavenia. Exekučný súd takýmto konaním nahrádza
pasivitu povinnej, svojím konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinná urobila akýkoľvek úkon. Takýmto
spôsobom sú spotrebitelia motivovaní k pasivite namiesto toho, aby boli vedení k dodržiavaniu zákonov
a povinností. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. 23/2013-8, Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. októbra 2007 a sp. zn. III. ÚS 171/096 z 5. apríla 2007.
Na základe vyššie uvedeného konštatoval, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť
svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného
rozsudku.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že exekučné konanie sa začalo návrhom na
vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. Erikovi Tóthovi, so sídlom Exekútorského
úradu Nitra, dňa 31. 03. 2015 v neprospech povinnej o vymoženie sumy 521,55 eura s príslušenstvom,
na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. II/2014-2746 zo dňa 24. 04.
2014 vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom v Bratislave, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 31. 10. 2014 a vykonateľnosť dňa 03. 11. 2014. Exekučným titulom bola
povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému dlžnú istinu vo 1 311,62 eura, riadny úrok vo výške
14,90 % ročne zo sumy 521,55 eura od 02. 08. 2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 521,55 eura od 02. 08. 2013 do zaplatenia, náhradu trov rozhodcovského konania vo výške
65,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 102,41 eura, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku. V prevyšujúcej časti rozhodcovský súd žalobný návrh vo veci samej zamietol.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný
súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).



V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby
a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného
poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto
rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3Cdo/122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). V danej veci súdy konajú v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretujú a aplikujú, ich úvahy vychádzajúce z
konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí - exekučné konanie
je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle č. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne
samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné
konanie.
V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,
zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných
vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade postupom
podľa § 44 ods. 2 EP nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným
spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzajúceho
konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S
prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom
normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých
členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých
rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul.
Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd, ale aj iný povolaný
orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na
všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom
zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka,
ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny
výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť)
prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Exekučný súd pritom nemôže
byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne nemožného,



právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia
samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby
toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti
predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť
zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno
bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia,
ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad
ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle
vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej,
obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom
odporujúcom plnení vyvodiť. S plnením, ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné, sa totiž súd vo
svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského
rozsudku by sa míňal práve euro konformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z
preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť
rozhodcovského rozsudku (vo veciach, na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti,
pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a
rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami
dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí
rozhodcovského súdu, ktorému je možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinnou správne posúdený ako
vzťah spotrebiteľský, ktorý používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov
o ochrane spotrebiteľa, t. z., že je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. Rozhodcovský súd od počiatku
nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na
základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva
alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.
Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je
v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane
súdneho exekútora, ak aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Nemožno totiž
strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie
(§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný
reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony,
ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Navyše, tento postup exekučného
súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu
na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich
následné doručovanie a podobne. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek
rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná
a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd
odvolil svoju právomoc od čl. IX. Záverečné ustanovenia, bod 3 Obchodných podmienok VÚB, a. s., na
poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom, ktoré majú vopred predtlačenú podobu
pred podpísaným zmluvy. Odvolací súd k veci ďalej uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska
informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď
zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju
odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé,
že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším
zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).
Na základe rozhodcovskej doložky konštatoval, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú v budúcnosti budú riešené dohodou strán, resp. mediáciou. Ak by k dohode medzi účastníkmi
konania neprišlo, všetky spory budú rozhodované v rozhodcovskom konaní (Stály rozhodcovský súd
Asociácie bánk). Takto dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, a to v neprospech spotrebiteľa. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou
všeobecných podmienok poskytnutia úveru k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu,
obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto
doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná. Odvolací súd zastáva názor, že nemožno založiť právomoc rozhodcovského
súdu na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo



veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a
exekučne nevykonateľné, a teda súd prvého stupňa pri zamietnutí poverenia na výkon exekúcie súdneho
exekútora postupoval správne.
Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad
rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda,
zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov
„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov
pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať
o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že
nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto
možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou
podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny
neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia.
Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však
uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v
čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi
možnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom
právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá
byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu k
priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Záver o prijateľnosti (primeranosti) spornej rozhodcovskej doložky nemožno oprieť ani o odvolaním
citovanú úpravu zo zákona o bankách.
Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť
voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a
pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich
vzájomných sporov z obchodov.
Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojím klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa
nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1,
tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Uvedené ustanovenia prekračujú rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či
zákonodarcu k „obohateniu“ zákona o bankách, predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení,
viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť
pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného
prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania. Odvolací súd dodáva, že
požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1
zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek
dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru
zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b
ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách, môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi
(spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných



mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného
obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania
na prepracovanie návrhu zmluvy, trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej
zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za
splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, a
to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do
vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ)
v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v
zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z
pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z v praxi viedlo k neskoršej úprave doplnením (s účinnosťou
od 1. decembra 2009) povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia.
Práve oprávnený tak nad rámec neprimeranej (neprijateľnej) podmienky, konštatovanej napadnutým
uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky, odvolaním upozornil na ďalší
dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.
Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre
toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich
náhradu úspešnej povinnej v tomto konaní nepriznal, pretože jej žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.