Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/868/2013 z 27. 1. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 27. januára 2014, sp. zn. 6Co/868/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3812211182.2
Krajský súd Trenčín | 6Co/868/2013 | ECLI:SK:KSTN:2014:3812211182.2 | 2014-01-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c0d724e0-ea59-459e-9074-c73ec66eadbf
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3812211182.2

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/868/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812211182
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812211182.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.
Ľubice Bajzovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o.
so sídlom Údernícka 5, 852 05 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so
sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti odporcovi: K. W., narodený X.X.XXXX, bytom V. XX/X, B., za účasti
vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom
Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, obaja zastúpení advokátom JUDr. Andrejom Cifrom so sídlom
J. Kráľa 5/A, Lučenec o zaplatenie 6.124,47 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa, proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 30. septembra 2013, č.k. 17C/251/2012-166, jednohlasne,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti   p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania
v sume 158,86 eur, advokátovi JUDr. Andrejovi Cifrovi, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, okresný súd rozhodol tak, že konanie sa v časti
o zaplatenie 140,- eur s príslušenstvom, zastavuje. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu
1.829,91 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 14,25 % ročne zo 76,25 eur od 2.7.2008 do zaplatenia, zo
76,25 eur od 2.8.2008 do zaplatenia, zo 76,25 eur od 2.9.2008 do zaplatenia, zo 76,25 eur od 2.10.2008
do zaplatenia, zo 76,25 eur od 2.11.2008 do zaplatenia a zo 76,25 eur od 2.12.2008 do zaplatenia; v
sadzbe 10,00 % ročne zo 76,25 eur od 2.1.2009 do zaplatenia a zo 76,25  eur od 2.2.2009 do zaplatenia;
v sadzbe 9,50 % ročne zo 76,25 eur od 2.3.2009 do zaplatenia; v sadzbe 9,25 % ročne zo 76,25 eur
od 2.4.2009 do zaplatenia; v sadzbe 9 % ročne zo 76,25 eur od 2.5.2009 do zaplatenia, zo 76,25
eur od 2.6.2009 do zaplatenia, zo 76,25 eur od 2.7.2009 do zaplatenia, zo 76,25  eur od 2.8.2009 do
zaplatenia, zo 76,25  eur od 2.9.2009 do zaplatenia, zo 76,25 eur od 2.10.2009 do zaplatenia, zo 76,25
eur od 2.11.2009 do zaplatenia, zo 76,25 eur od 2.12.2009 do zaplatenia, zo 76,25 eur od 2.1.2010 do
zaplatenia, zo 76,25 eur od 2.2.2010 do zaplatenia, zo 76,25 eur od 2.3.2010 do zaplatenia, zo 76,25
eur od 2.4.2010 do zaplatenia, zo 76,25 eur od 2.5.2010 do zaplatenia, zo 76,25 eur od 2.6.2010 do
zaplatenia; a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti  návrh zamietol. Uviedol,
že o náhrade trov konania, bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení svojho rozhodnutie uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 26.6.2012,
proti odporcovi domáhal zaplatenia sumy 6.124,47 eur s úrokom z omeškania vo výške 887,34 eur a
s úrokom z omeškania zo 4.882,44 eur vo výške 9% ročne od 23.5.2012 do zaplatenia a náhrady trov



konania, pričom tvrdil, že jeho právny predchodca, navrhovateľovi ako úver, poskytol čiastku 3.319,39
eur, dôvodne vyúčtoval poplatky vo výške 88,96 eur a úroky vo výške 1.730,34 eur, pričom odporca
jeho právnemu predchodcovi zaplatil len jednu dohodnutú splátku, vo výške 76,25 eur a po postúpení
pohľadávky na navrhovateľa, odporca navrhovateľovi zaplatil v ďalších splátkach 180,- eur. Preto má
odporca navrhovateľovi na istine, dlhovať 4.882,44 eur. Okrem toho žiadal zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 887,34 eur a úroku z omeškania zo 4.882,44 eur vo výške 9% ročne od 23.5.2012 do zaplatenia
v dôsledku toho, že odporca sa omeškal so zaplatením dohodnutých splátok, pričom tvrdil, že medzi
odporcom a jeho právnym predchodcom, bola dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, vo výške 26,40
% ročne. Podaním doručeným súdu dňa 1.8.2013, vzal navrhovateľ návrh v časti o zaplatenie 140,- eur s
príslušenstvom späť. Preto súd konanie v tejto časti, podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
zastavil. Proti nároku, ktorý si uplatnil navrhovateľ, vzniesol vedľajší účastník zastúpený advokátom
a následne aj odporca zastúpený tým istým advokátom, námietku premlčania, pričom na rozdiel od
navrhovateľa tvrdil, že právny predchodca navrhovateľa, od zmluvy s odporcom odstúpil ešte pred
postúpením pohľadávky navrhovateľovi, a preto odo dňa odstúpenia od zmluvy, sa stal celý dlh splatným
a od tohto dňa,  treba posudzovať premlčanie celého uplatneného nároku.

Ďalej v odôvodnení okresný súd uviedol, že po vykonanom dokazovaní zistil, že Slovenská sporiteľňa,
a.s. ako veriteľ a odporca ako dlžník, uzavreli dňa 28.7.2005 zmluvu, na základe ktorej, bol odporcovi
poskytnutý úver vo výške 100.000,- Sk, pri úrokovej sadzbe 12,10 % ročne, poplatku za poskytnutie
úveru 2.000,- Sk, poplatku za správu úveru vo výške 50,- Sk mesačne, ktorý sa odporca spolu s
úrokom, zaviazal vrátiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške 2.297,- Sk mesačne, splatných
vždy do prvého dňa mesiaca, a to pri splatnosti prvej splátky dňa 1.8.2005 a poslednej dňa 1.6.2010. Vo
všeobecných podmienkach, bolo v bode 7.6.1. uvedené, že banka je v prípade definovaného porušenia,
oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere
a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o
mimoriadnej splatnosti. Rovnako bola banka v takomto prípade, oprávnená od zmluvy odstúpiť, alebo
ju vypovedať. Z výpisu z účtu úveru vyplynulo, že odporca právnemu predchodcovi navrhovateľa,
zaplatil dňa 28.7.2005, poplatok za poskytnutie úveru vo výške 2.000,- Sk a dňa 1.8.2005, zaplatil
prvú dohodnutú splátku úveru, vo výške 2.297,- Sk. Odporca a vedľajší účastník na strane odporcu,
na rozdiel od navrhovateľa tvrdili, že právny predchodca navrhovateľa, Slovenská sporiteľňa, a.s., v
dôsledku nesplácania úveru odporcom, vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru a požiadala odporcu o
zaplatenie celého úveru. Na preukázanie tejto skutočnosti, však odporca a vedľajší účastník, nepredložili
žiaden dôkaz, pričom vychádzali len z tvrdení navrhovateľa, ktoré boli uvedené v návrhu. Z listín
predložených navrhovateľom, a to prílohy k zmluve o postúpení pohľadávky, vyplynulo, že v nej bolo
uvedené, že počet dní omeškania je 1.147, pričom táto zmluva bolo uzavretá 22.10.2008, a preto k
splatnosti celej navrhovateľom uplatnenej pohľadávky, muselo podľa vedľajšieho účastníka na strane
odporcu, dôjsť ešte niekedy v priebehu roka 2005. Okrem tohto rozporného dôkazu, nič nenasvedčovalo
tomu, že by pôvodný veriteľ požiadal odporcu, o predčasné splatenie úveru. Práve naopak z výpisu
z účtu (čl. 147 - 153) je zrejmé, že právny predchodca navrhovateľa, až do 22.10.2008, odporcovi
účtoval na zaplatenie dohodnuté splátky úveru, pričom ani v oznámení o postúpení pohľadávky, nie je
predčasná splatnosť úveru, žiadnym spôsobom spomenutá. Až advokát navrhovateľa, v pokuse o zmier
zo dňa 12.6.2012 konštatuje, že právny predchodca navrhovateľa, vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru,
pričom deň tejto mimoriadnej splatnosti, neuvádza. Preto súd považoval bližšie nešpecifikované tvrdenie
odporcu a vedľajšieho účastníka, z ktorého dospel k záveru, že k predčasnej splatnosti úveru došlo pred
postúpením pohľadávky z pôvodného veriteľa na navrhovateľa, za nepreukázané. Navrhovateľ tvrdil,
že podľa bližšie nešpecifikovaného výňatku z úrokových sadzieb, bola medzi právnym predchodcom
navrhovateľa a odporcom, dohodnutá sadzba úroku z omeškania vo výške 26,40 % ročne z dlžnej
čiastky. Navrhovateľ na preukázanie tejto skutočnosti, nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu. Preto súd
považoval toto tvrdenie navrhovateľa, za nepreukázané. Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 22.10.2008,
uzavrela s navrhovateľom zmluvu, na základe ktorej, previedla svoju pohľadávku voči odporcovi na
navrhovateľa, pričom v zmluve bolo uvedené, že spolu s pohľadávkou, sa prevádzajú všetky práva,
ktoré sú s pohľadávkami spojené. Osoba oprávnená konať v mene navrhovateľa, kontaktovala odporcu
na jeho ubytovni, pričom mu uviedla, aby dlh splácal aspoň v splátke vo výške 20,- eur mesačne, aby
dlh nemusel byť vymáhaný exekučne. Na tomto stretnutí, odporca označený ako dlžník, podpísal dňa
24.10.2010, navrhovateľom vo formulári pripravenú a jeho povereným zamestnancom vyplnenú listinu,
označenú ako dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, v ktorej je sformulované
uznanie záväzku odporcu, voči navrhovateľovi, a to zo zmluvy č. 372452358,  uzavretej s pôvodným



veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s. pozostávajúcej z istiny vo výške 5.062,44 eur, nešpecifikovaného
príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie vo výške 149,37 eur. Ďalej je v
dohode uvedené, že odporca dlh splatí v mesačných splátkach vo výške 20,- eur mesačne, splatných
vždy do 25. dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bude splatná dňa 25.11.2010. Na konci článku 3.1. tejto
listiny, ktorý obsahuje dojednanie o splátkach, sa nachádza predformulovaná veta, podľa ktorej, odporca
má vedomosť o premlčaní a jeho následkoch.

Ďalej s odkazom na § 497, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka , § 3 ods. 1 Nariadenia vlády
87/95 Z.z., § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, 2, 397 Obchodného zákonníka, § 407 ods.
1, 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v odôvodnení okresný
súd uviedol, že právny predchodca navrhovateľa, s odporcom uzavrel zmluvu, v ktorej bolo uvedené,
že sa uzaviera ako zmluva o úvere, podľa § 497 Obchodného zákonníka. Okrem tohto právneho
posúdenia právneho úkonu medzi účastníkmi, ktorým súd zásadne viazaný nie je, je z tohto dojednania
účastníkov zrejmá ich vôľa podriadiť svoj právny vzťah, podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka,
pod ustanovenia Obchodného zákonníka. Súd uvedené dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka
na právny vzťah účastníkov posúdil ako platné, keďže nebolo v rozpore so žiadnym ustanovením
zákona, či skôr deklarovalo právny stav, podľa ktorého treba vzťah účastníkov posúdiť ako absolútny
obchod. V prípade účastníkov, bola nepochybne uzavretá zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného
zákonníka. To, že i spotrebiteľskú zmluvu možno uzavrieť aj podľa Obchodného zákonníka, je zrejmé
z nedávno novelizovaného znenia § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak záväzok
vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania, najviac
do výšky stanovenej podľa predpisov občianskeho práva. V tomto ustanovení zákonodarca jednoznačne
akceptuje vznik spotrebiteľských vzťahov i v rámci Obchodného zákonníka. Z vykonaného dokazovania
nevyplynuli skutočnosti, z ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že dlh odporcu voči navrhovateľovi,
sa stal splatným v celom rozsahu pred 1.6.2010, keď bola splatná posledná splátka úveru, pretože
nielen pôvodný veriteľ, ale ani navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi neurobili žiaden úkon, z ktorého by
bolo možné vyvodiť, že by stal celý dlh odporcu voči navrhovateľovi, alebo jeho právnemu predchodcovi,
splatným. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že odporca dlh riadne nesplácal, čím
došlo k prípadu porušenia podľa článku 7.6.1 prvá veta, obchodných podmienok. Návrh navrhovateľa
vo vzťahu k odporcovi, bol dôvodný v tej časti, v ktorej sa navrhovateľ proti týmto odporcovi, domáhal
zaplatenia splátok vo výške 76,25 eur (pôvodne 2.297,- Sk) za obdobie od 1.7.2008 do 1.6.2010,
teda za obdobie 24 mesiacov, spolu vo výške 55.128,- Sk, čo je 1.829,91 eur, keďže z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že odporca ako dlžník, podľa § 497 Obchodného zákonníka, dohodnuté
splátky navrhovateľovi nezaplatil. Vo vzťahu k navrhovateľom uplatnenému návrhu, nebola úplne
dôvodná námietka premlčania odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu, ktorá vychádzala z
nesprávneho právneho posúdenia otázky dĺžky premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka, keďže
na vzťah účastníkov, sa vzťahuje premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že navrhovateľom poskytnuté peňažné prostriedky, mal odporca vrátiť spolu s
úrokom v mesačných splátkach vo výške 2.297,- Sk mesačne, splatných vždy do 1. dňa mesiaca, a to pri
splatnosti prvej splátky dňa 1.8.2005 a poslednej dňa 1.6.2010. Z tohto skutkového zistenia je zrejmé, že
k začatiu plynutia premlčacej doby dochádzalo podľa § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka samostatne,
vo vzťahu ku každej zo splátok úveru. Preto už odo dňa splatnosti každej splátky samostatne, mohol
právny predchodca navrhovateľa, alebo navrhovateľ podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, uplatniť
dlh z každej splátky proti odporcovi na súde, a preto vždy 1. deň mesiaca začala plynúť štvorročná
premlčacia doba, podľa § 397 Obchodného zákonníka, ktorá uplynula vždy do štyroch rokov odo dňa
splatnosti splátok. Navrhovateľ podal návrh na súde až dňa 26.6.2012, teda po uplynutí štvorročnej
premlčacej doby ku všetkým splátkam, ktorých splatnosť nastala do 26.6.2008. Preto súd na námietku
premlčania, zamietol len návrh v časti o zaplatenie 34 splátok, ktorých splatnosť nastala od 1.9.2005
do 1.6.2008, spolu vo výške 78.098,- Sk, čo je 2.592,38 eur. Neboli dôvodné námietky navrhovateľa,
v tom smere, že jeho návrh proti odporcovi nie je premlčaný, keďže odporca dlh voči nemu uznal. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporca podpísal navrhovateľovi vo formulári pripravenú a jeho
povereným zamestnancom vyplnenú listinu, označenú ako dohoda o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku, v ktorej je sformulované uznanie dlhu vo výške istiny 5.062,44 eur, nešpecifikovaného
príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie vo výške 149,37 eur. Súd
uvedený právny úkon uznania záväzku, považoval za neplatný, a to pre jeho neurčitosť podľa § 37
Občianskeho zákonníka. Uznanie záväzku, vyžaduje jasnú identifikáciu uznávaného záväzku v jeho
výške, v právnom dôvode a v subjektoch záväzku. Neurčitosť uznania záväzku, spôsobuje celkom



nejednoznačný odkaz na bližšie nešpecifikovanú na istinu vo výške 5.062,44 eur, hoci je zrejmé, že
právnym dôvodom záväzku, nebolo len zaplatenie istiny, ale aj úroku a rôznych v uznaní záväzku
bližšie nešpecifikovaných poplatkov. To, čo je vlastne predmetom uznania záväzku, spochybňuje a robí
neurčitým, i odkaz na nešpecifikované príslušenstvo záväzku a zjavne bez právneho dôvodu uznávané
náklady, na bližšie nešpecifikované inkasné konanie. Predovšetkým však nie je zrejmé, ktorá časť
pôvodného dlhu, teda ktoré splátky a iné časti tohto dlhu, sú predmetom uznania. Podľa dojednaní
účastníkov, mal odporca navrhovateľovi v 59 splátkach vo výške 2.297,- Sk, zaplatiť spolu 4.498,54 eur,
uznal však čiastku vo výške 5.062,44 eur a osobitne nešpecifikované príslušenstvo, teda vôbec nie je
zrejmé, čo z dlhu tvoreného viacerými rôznymi nárokmi, navrhovateľovi vôbec uznal. Úrok z omeškania,
súd navrhovateľovi priznal len z nepremlčaných splátok, pričom pri jeho vyčíslení, vychádzal vždy z
návrhu navrhovateľa a toho, že z vykonaného dokazovania a tvrdení účastníkov, nevyplynulo osobitné
dojednanie o sadzbe úroku z omeškania. V tých prípadoch, keď navrhovateľom uplatnená úroková
sadzba, prekračovala zákonom stanovenú úrokovú sadzbu, súd rozhodol vždy podľa účinného znenia
§ 369 Obchodného zákonníka v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka. V prevyšujúcej časti, v ktorej si navrhovateľ napriek zmene
právnej úpravy, uplatňoval úrok z omeškania v sadzbe 9 % ročne, resp. uplatňoval bližšie skutkovými
okolnosťami nešpecifikovaný kapitalizovaný úrok z omeškania, súd návrh zamietol. Súd zamietol návrh
navrhovateľa aj v časti, v ktorej sa navrhovateľ proti odporcovi, domáhal zaplatenia poplatkov za správu
účtu a poplatkov za upomienky v celkovej výške 88,96 eur. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že
navrhovateľ odporcovi zaslal akékoľvek upomienky. Preto nebol dôvod na to, aby súd navrhovateľovi,
takto vyúčtované poplatky za upomienky priznal. Súd považoval návrh navrhovateľa za nedôvodný aj
v tej časti, v ktorej sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal zaplatenia dohodnutého poplatku za správu
účtu, keďže z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by právny predchodca navrhovateľa, viedol
osobitný účet odporcu, teda že by mu poskytoval akúkoľvek inú službu ako to, že si vnútorne viedol
evidenciu o poskytnutom úvere, jeho úročení a jeho splácaní. O náhrade trov konania, bude podľa §
151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, rozhodnuté do 30 dní,  po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

Rozsudok okresného súdu, v zákonom stanovenej lehote, odvolaním napadol navrhovateľ, a to v časti,
v ktorej súd jeho návrh zamietol,  prostredníctvom právneho zástupcu, z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, čím uplatnil dôvody odvolania, uvedené
v § 205, ods. 2, písm. f, c/ O.s.p.  a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového
súdu zmenil a to tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu, resp. aby tento v napadnutej
časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil voči odporcovi a
vedľajšiemu účastníkovi, náhradu trov odvolacieho konania, spolu vo výške 262,34 eur. Vo svojom
odvolaní poukázal na to, že dňa 24.10.2010, odporca podpísal Dohodu o uzavretí splátkového kalendára
a uznanie záväzku, čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa tento záväzok splniť, pričom dohoda má všetky
náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu. Poukázal na čl. 3 bod 3.1. dohody, v ktorej
sa jednoznačne uvádza, že dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.
Podľa jeho názoru, v danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu, teda namiesto pôvodnej
premlčacej doby, začala plynúť nová 10 ročná premlčacia doba. Poukázal na to, že zákon nevyžaduje,
aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Poukázal na to, že týmto bolo umožnené
odporcovi splácanie dlžnej sumy v mesačných splátkach, teda išlo o snahu, v jeho záujme predísť
súdnemu konaniu. Práve pre prípad neskoršieho neplnenia splátkového kalendára odporcami, je
zabezpečená vymožiteľnosť tejto pohľadávky a to práve uznaním dlhu zo strany odporcu, s čím je
aj  nové plynutie premlčacej doby spojené. Vzhľadom na uvedené, je absurdné hovoriť o zhoršení
postavenia spotrebiteľa uzatvorením dohody, keďže ide o prejav slobodnej vôle odporcu, ktorý si je
vedomý svojho záväzku. Týmto prístupom súdu, podľa neho došlo k popretiu procesnej zásady rovnosti
účastníkov a neprimeranej ochrane spotrebiteľa. Napriek tomu, že odporca si bola vedomý svojho
záväzku, tento neuhradil, ktoré konanie nemožno považovať za morálne a čestné a preto nemožno
súhlasiť ani s tým, aby tomuto konaniu, bola poskytnutá súdom ochrana. Dohoda neobsahuje žiadne
zložité, ani zavádzajúce právne formulácie. Odporca sa mal možnosť s jej obsahom oboznámiť, túto si
prečítať a mal možnosť ju odmietnuť a nepodpísať, ak s jej obsahom nesúhlasil. Nemôže teda súhlasiť
so zamietnutím  časti návrhu,  z dôvodu premlčania, nakoľko je zrejmé, že ak by aj odporca v čase
uznania dlhu, nevedel o jeho premlčaní, právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá §
110 ods. 1 veta druhá OZ, t.j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatie plynutia novej 10
ročnej premlčacej doby, v tomto prípade nastupuje. Dohodou došlo k zmene obsahu záväzku zmluvných



strán, ktorá spočívala v tom, že odporcovi bolo umožnené splácať záväzok v splátkach. Podľa jeho
názoru, dohoda o zmene v obsahu záväzku je zmluvný vzťah, pričom navrhovateľ ako postupník, tu
nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy a preto sa na takúto dohodu o uznaní dlhu,
nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Odporca a vedľajší účastník na strane odporcu, využili svoju zákonnú možnosť písomne sa vyjadriť
k podanému odvolaniu a to prostredníctvom právneho zástupcu, v ktorom vyjadrení uviedli, že
napadnuté rozhodnutie považujú za správne po stránke skutkovej i právnej a žiadali odvolací súd,
aby toto v napadnutej časti potvrdil. Poukázali na osobitný právny režim  spotrebiteľských zmlúv,
vyplývajúci zo zvýšeného záujmu spoločnosti , ochraňovať slabšieho účastníka zmluvného vzťahu,
teda spotrebiteľa, ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s predajcami a poskytovateľmi rôznych plnení
a služieb, ktorí stále častejšie na trhu vystupujú v monopolnom postavení. V preskúmavanej veci,
nepochybne právny predchodca navrhovateľa,  Slovenská sporiteľňa  a.s. ,v právnom postavení
dodávateľa, uzatvoril s odporcom, ako spotrebiteľom, zmluvu o úvere zo dňa 28.07.2005. Dohoda o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 24.10.2010, je formulár vopred pripravený
dodávateľom, ako veriteľom, pre odporcu ako spotrebiteľa, teda dlžníka, pričom spotrebiteľ nemal žiadnu
možnosť ovplyvniť jeho obsah. Poukázal na to, že táto dohoda je vo vzťahu k hlavnej spotrebiteľskej
zmluve,  akcesorickým právnym úkonom, ktorý bezpochyby v rámci predmetu svojho podnikania
uzatvára navrhovateľ, v právnom postavení dodávateľa s dlžníkom, ako spotrebiteľom. Akékoľvek
argumentačné snahy navrhovateľa o spochybňovanie uvedeného právneho a skutkového stavu,
sú účelové. Predformulovaná dohoda, predstavuje neprijateľné zmluvné podmienky a to predĺženie
premlčacej doby formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku. Ich právny význam a dôsledky, sú
pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Ako neprijateľné, sú obe zmluvné podmienky
obsiahnuté vo formulári dohody, absolútne neplatnými. Poukázali aj na rozpor tejto dohody s dobrými
mravmi, v zmysle § 4 ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní dohody, neboli
dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a navrhovateľom boli využité omyl a lesť, v snahe
dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky, predĺženie premlčacej doby
formou uznania dlhu, videl v tom, že navrhovateľovi umožňuje účelové kapitalizovanie pohľadávky
nárastom príslušenstva, v dôsledku plynutia času, pričom drvivá väčšina priemerných spotrebiteľov, už
v čase uplatnenia pohľadávky na súde, nedisponuje prvotnými dokumentmi o uplatnenej pohľadávke.
Navrhovateľ vo formulárových dohodách, necháva dlžným spotrebiteľom uznávať často pohľadávky
v rozsahu takej sumy, na ktorý nemá v celom rozsahu platný právny titul, t.j. suma istiny je vyššia,
ako skutočná pohľadávka, podložená platnými právnym titulom. Touto dohodou, chce navrhovateľ pre
potreby súdneho konania, navodiť dojem perfektnosti pôvodných zmlúv a získať titul aj na vymáhanie
súm, na ktoré nemá právny nárok. Jednostranné predĺženie premlčacej doby na strane navrhovateľa,
bez súčasného predĺženia premlčacej doby k nárokom spotrebiteľa, na vydanie bezdôvodného
obohatenia, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na to, že návrh na uzatvorenie
formulára Dohodyo uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku , nikdy nevychádza od spotrebiteľa
napriek tomu, že sa navrhovateľ snaží tvrdiť opak. V skutočnosti, sa spotrebiteľom predkladá pod
zámienkou uzavretia splátkového kalendára, dohoda o uznaní a splácaní dlhu, ktorej významu a
zamýšľaným právnym dôsledkom, oslovené osoby nerozumejú. Navrhovateľ sa v rámci predmetu
podnikania, dlhodobo zaoberá inkasovaním pohľadávok a takáto činnosť, ktorá je súdu známa, zahŕňa
aj celé spektrum mimosúdnych úkonov, ktorých cieľom je, aby sa dosiahla úhrada pohľadávky bez
súdneho konania, resp. aby sa získala čo najlepšia východisková pozícia pre súdne konania. Priemerný
spotrebiteľ, je nielen právne neznalý a neinformovaný, ale súčasne aj mimoriadne manipulovateľný
v situácii, pokiaľ sa dostane pod psychický tlak a sú u neho vyvolané emócie strachu a obáv, čo
školená osoba pracujúca pre inkasnú spoločnosť, dokáže bez ťažkostí vhodne využiť. Pracovníci
navrhovateľa, poverení podpisovaním formulárových dohôd, postupujú plošne non lege artis a dlžníkov
nepoučujú o premlčaní záväzku, vôbec už nie o podstate samotného premlčania, nakoľko ani samotní
pracovníci navrhovateľa, o premlčaní záväzkov nemajú žiadnu vedomosť. Z uvedených dôvodov, s
poukazom na rovinu verejnoprávnej ochrany spotrebiteľa, upravenej ustanoveniami zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, je podľa ich názoru, potrebné považovať okolnosti, za ktorých navrhovateľ
uzatvára so spotrebiteľmi formulárové dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, za
nekalú obchodnú praktiku, ktorému konaniu, nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Zastávajú názor, že
preukázateľná kumulácia nekalých obchodných praktík navrhovateľa, ktoré odporujú dobrým mravom,



súčasne s neurčitosťou dohody, je dôvodom na posúdenie uznania, ako neplatného právneho úkonu
z hľadiska ust. § 39 a § 37 ods. 1 OZ. Súčasne žiadali náhradu trov odvolacieho konania, vo výške
158,86 Eur.

Krajský súd preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného
súdu v napadnutej časti je vecne správny, a preto je potrebné ho podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdiť.  O odvolaní navrhovateľa, rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu,  podľa §
214 ods. 2 O.s.p..  Rozsudok okresného súdu v ostatných častiach, z hľadiska jeho vecnej správnosti
nepreskúmaval, pretože vo vzťahu k nim, rozhodnutie prvostupňového súdu napadnuté nebolo, teda v
tých častiach, nenastal suspenzívny účinok odvolania (§ 206 ods. 1, 3 O.s.p.).

Rozsudok okresného súdu, je odôvodnený v súlade s kritériami uvedenými v ust. § 157 ods. 2, O.s.p.
je správny  a presvedčivý, preto podľa § 219 ods. 2 O.s.p.,  sa odvolací súd s odôvodnením rozsudku
okresného súdu v napadnutej časti,  stotožňuje.

Zároveň však považuje za potrebné k dôvodom odvolania navrhovateľa, uviesť nasledovné:

Podľa § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh , určený čo do dôvodu aj výšky predpokladá
sa, že dlh v čase uznania trval. Takéto uznanie, zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho
uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či
už pre omyl skutkový, alebo pre omyl právny, nenastávajú právne účinky. Aj uznanie premlčaného dlhu,
zakladá len vyvrátiteľnú domnienku. Dlžník sa tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol,  alebo, že
v čase uznania neexistoval.

Predovšetkým odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právny vzťah, ktorý existuje medzi
navrhovateľom a odporcom, je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať
ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia, je potrebné
aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na
právny úkon uznania dlhu.

Nedôvodnou je  odvolacia námietka navrhovateľa, spočívajúca v tom, že v danom prípade došlo k
účinkom uznania dlhu, podľa § 110, ods. 1 O.s.p., pre ktoré zákon nevyžaduje vedomosť odporcu, ako
dlžníka o tom, že v čase uznania dlhu, bol tento premlčaný, v nadväznosti na čo, došlo k prerušeniu
premlčania. Paralelne s právnou úpravou samostatného zabezpečovacieho inštitútu uznania dlhu podľa
§ 558 OZ, upravuje Občiansky zákonník uznanie práva v ust. § 110, ods. 1 O.s.p., zo znenia ktorého
nevyplýva, že by nebolo možné uznať premlčaný dlh. Avšak ak uznanie práva dlžníkom, má mať právne
dôsledky v podobe prerušenia premlčania, je potrebné, aby došlo k uznaniu práva čo do dôvodu, ako
aj do výšky. Pokiaľ ide o uznanie čo do dôvodu, tento musí byť jednoznačne vyvoditeľný, teda písomné
uznanie práva, musí povinne obsahovať nezameniteľný dôvod vzniku záväzku a jeho výšku, bez
akýchkoľvek výhrad. V preskúmavanej veci, však z obsahu dohody o uznaní dlhu vyplýva, ako správne
uviedol aj prvostupňový súd, neurčitosť uznávaného záväzku, čo spôsobuje  bližšie nešpecifikovaná
istina vo výške 5.062,44 eur, keďže nie je zrejmé o ktoré splátky má ísť, prípadne čo istina zahŕňa,
obsahuje nešpecifikované príslušenstvo záväzku a uznávané náklady na bližšie nešpecifikované
inkasné konanie, bez zjavného právneho dôvodu. Za týchto okolností rozhodne nemožno hovoriť, že
zo strany odporcu, došlo k uznaniu dlhu,  čo do právneho dôvodu, čím pochopiteľne nemohli nastať
ani právne dôsledky, v podobe prerušenia premlčania, v zmysle ust. § 110, ods. 1 O.s.p.. Pokiaľ
prvostupňový súd vyhodnotil s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, Dohodu o uznaní záväzku
za neplatný právny úkon z hľadiska jej neurčitosti, vychádzajúc z ust. § 37 OZ, je jeho záver v celom
rozsahu správny a odvolací súd sa s ním plne identifikuje.

Naviac, odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že v danom prípade, pri uzatváraní dohody
o splátkovom kalendári a uznaní dlhu, došlo k nekalej obchodnej praktike. Zmienka o premlčaní dlhu
v texte zmluvy o uznaní záväzku, je síce uvedená, ale je účelovo znevýraznená, zvýraznená je len tá



časť, ktorá sa týka uznania záväzku, bez zmienky o jeho čiastočnom premlčaní, pričom text uznania
dlhu, bol vopred navrhovateľom naformulovaný. V texte nie je zmienka o tom, že by bol odporca riadne
oboznámený, s významom uznania premlčaného záväzku. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného
dlhu nasvedčuje tomu, že zo strany navrhovateľa, došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k
spotrebiteľovi, ktoré predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od
dodávateľa, pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi. Preto naviac aj  z  tohto hľadiska, nemožno považovať
dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku za platnú, pre rozpor s dobrými  mravmi.

Z týchto dôvodov, odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p., rozsudok súdu prvého stupňa, v napadnutej
časti,  ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania, rozhodol odvolací súd podľa § 224 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1,
§ 151,ods. 1  O.s.p. tak, že priznal úspešnému odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi, ktorí si trovy v
odvolacom konaní uplatnili, náhradu trov odvolacieho konania z titulu trov právneho zastúpenia, a to   za
vyjadrenie k odvolaniu vo výške 151,05 Eur (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl.č. 655/2004 Z.z.), režijný paušál
7,81 Eur (§ 16 ods. 3), spolu trovy 158,86 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e    j e    p r í p u s t n é .