Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 7CoE/66/2017 z 27. 3. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 27. marca 2018, sp. zn. 7CoE/66/2017, ECLI:SK:KSNR:2018:4617204431.1 Krajský súd Nitra | 7CoE/66/2017 | ECLI:SK:KSNR:2018:4617204431.1 | 2018-03-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/12f351fb-61ed-4733-bbde-fff4389f8a5d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2018:4617204431.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoE/66/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4617204431
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4617204431.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a
členiek senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v exekučnej veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou
kanceláriou: Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému:
V. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, o vymoženie sumy 35 eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany, č. k. 4Er/283/2017-13 zo dňa 24. augusta
2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany, č. k. 4Er/283/2017-13 zo dňa 24. augusta
2017 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 44 odsek 2, odsek 3, § 243h
odsek 1 zákona č. 233/1995 Z.z. národnej rady Slovenskej republiky o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a §
3 odsek 1, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanoveniami § 1 odsek 2, § 2 písmeno
a), písmeno b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“)
a § 2 odsek 1, § 73 odsek 3, 4 zákona 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o
zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž, Vansovej 2, 811 03 Bratislava sp. zn. SRSAspA
00843/16 zo dňa 10.6.2016 (ďalej len rozhodcovský rozsudok alebo exekučný titul), ktorý bol vydaný
rozhodcom Mgr. Petrom Senovským. Vymáhať oprávnený žiadal istinu vo výške 35,- eur, známy úrok vo
výške 8,80 eur, poplatok vo výške 117,70 eur, úrok vo výške 39,15% ročne zo sumy 35,- eur od 1.11.2013
do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 35,- eur od 21.9.2014 do zaplatenia,
zmluvnú pokutu vo výške 33,- eur, poplatok za upomienky vo výške 10,- eur, trovy rozhodcovského
konania vo výške 88,20 eur a všetkých účelne vynaložených trov exekúcie.

4. Ďalej doplnil, že na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podľa § 44 ods. 2 a 3 EP, musel v prvom rade zistiť, či právny vzťah medzi účastníkmi
je spotrebiteľským. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že ním bol povinný zaviazaný zaplatiť
oprávnenému nároky majúce základ v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 403801115 uzavretej medzi
oprávneným a povinným dňa 13.9.2013 (ďalej len zmluva alebo zmluva o úvere).Zo zmluvy uzavretej



medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom vrátane jej súčasti - všeobecných podmienok
poskytnutia spotrebiteľského úveru (ďalej len všeobecné podmienky alebo VP), bolo zistené, že
oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 200,- eur, ktorý sa povinný zaviazal oprávnenému vrátiť
a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa so spotrebiteľským úverom vo výške 196,- eur, t. j. celkom sa
zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 396,- eur do dňa 20.9.2014. Podľa zmluvy celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške 39,15% ročne z poskytnutého úveru, čo
je 78,30 eur, a administratívnych nákladov na vypracovanie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 117,70 eur. Zo zmluvy vyplýva RPMN vo výške 98,00%.
Spolu so zmluvou o úvere bola medzi zmluvnými stranami dňa 13.9.2013 uzavretá aj rozhodcovská
zmluva.

5. Súd prvej inštancie ďalej poznamenal, že preskúmaním rozhodcovského rozsudku a zmluvy súd
zistil, že právny vzťah účastníkov je spotrebiteľský (§ 52 a nasl. OZ) a úver poskytnutý povinnému
je spotrebiteľský m úverom - podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to z
nasledovných dôvodov. Predmetom zmluvy o úvere bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
vo forme úveru bez uvedenia účelu. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti a mal preto postavenie veriteľa podľa § 2 písm. b) ZoSÚ a dodávateľa podľa §
52 ods. 3 OZ. Pokiaľ ide o povinného, ktorý je dlžníkom zo zmluvy o úvere, je nepochybné, že zmluvu
uzatváral ako fyzická osoba, pričom nekonal v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolenia, resp.
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Pri uzatváraní zmluvy mal
preto povinný postavenie spotrebiteľa podľa § 2 písm. a) ZoSÚ a § 52 ods. 4 OZ. Z celkového formátu
zmluvy (tlačiva) vyplýva, že ide o typ zmluvy (vrátane úverových podmienok, ktoré sú jej súčasťou), ktorá
bola vopred oprávneným pripravená pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť
jej obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi je
teda typizovanou, štandardnou zmluvou (uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že dlžník
obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť).

6. Ďalej poukázal na to, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z
rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 13.9.2013. Upriamil pozornosť
na článok II. rozhodcovskej zmluvy, kde je uvedená rozhodcovská doložka, pričom akcentoval na jej
doslovné znenie. Rozhodcovská zmluva obsahuje v čl. II rozhodcovskú doložku, podľa ktorej môžu
byť spory medzi zmluvnými stranami riešené v rozhodcovskom konaní alebo v súdnom konaní, z čoho
by vyplývalo, že rozhodcovská doložka nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r/ OZ v znení účinnom do 31.12.2014 - § 879s
OZ). V skutočnosti však rozhodcovská doložka možnosť riešenia sporov na všeobecnom (štátnom) súde
spotrebiteľovi prakticky neposkytuje, pretože o forme konania (pred rozhodcovským alebo všeobecným
súdom) rozhoduje žalobca, čo vzhľadom na charakter sporov zo zmlúv o úvere znamená, že o forme
konania rozhodne veriteľ (dodávateľ). Súdu je totiž z jeho činnosti známe, že práve dodávateľ je ten, kto
si uplatňuje nároky zo zmlúv o úvere podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Tým došlo k porušeniu
Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným
súdom (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). Rozhodcovská doložka v čl. II rozhodcovskej zmluvy je vzhľadom
na uvedené neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Podpisom rozhodcovskej zmluvy s rozhodcovskou doložkou tak,
ako je koncipovaná v čl. II rozhodcovskej zmluvy, sa spotrebiteľ vopred vzdal práva, aby bol jeho
spor s dodávateľom zo zmluvy o úvere riešený pred nezávislým a nestranným súdom (§ 54 ods. 1
OZ). Súd pritom nemá pochybnosti o tom, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy bolo práve v záujme
dodávateľa, ktorého snahou bolo zabezpečiť si, aby prípadný spor zo zmluvy o úvere riešil subjekt,
ktorý dodávateľ sám vyberie a s ktorým spolupracuje, pričom to platí aj v prípade, že by bola podaná
žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, keďže preskúmanie má vykonať rozhodca toho istého
rozhodcovského súdu. Rozhodcovská doložka v čl. II rozhodcovskej zmluve tak nútila spotrebiteľa, ak
podá žalobu dodávateľ, neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.

7. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je absolútne neplatná podľa § 39
a § 53 ods. 5 OZ, pretože nebola dojednaná individuálne a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, pričom aj keď ide o spotrebiteľa menej bdelého,
či nečinného (až ľahostajného) je namieste mu poskytnúť súdnu ochranu. Súd je toho názoru, že
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (ako to vyplýva
aj z judikatúry súdneho dvora - Oceáno), t. j. zostane nečinný, nie je zanedbateľné. Oprávnený nemôže



žiadať, aby exekučný súd, napriek explicitnej zákonnej úprave, neposkytol ochranu spotrebiteľovi a iba
"odklepol" nútené postihnutie majetku povinného. Úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, je vyrovnávať
nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú
nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej zmluvy, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Pri
posudzovaní rozhodcovskej zmluvy súd nemohol vychádzať iba zo skutočnosti, že táto bola koncipovaná
na samostatnej listine, ale prihliadal aj na celkový charakter rozhodcovskej zmluvy, t. j. okolností, za
ktorých bola uzavretá (pri uzatvorení zmluvy o úvere, teda v čase, keď hlavným cieľom povinného
bolo získať peniaze) a tiež schopnosti povinného ako priemerného spotrebiteľa pochopiť význam tak
dôležitého dojednania, akým rozhodcovská zmluva je a napokon aj nemožnosť povinného ako slabšej
zmluvnej strany ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy (§ 53 ods. 2 OZ). Súd pritom prihliadal aj na to,
že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods.
2 OZ). V tomto smere súd poukazuje na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu, ktorý
v rozhodnutí z 21.6.2006 č. k. 7U 17/06 konštatoval, že "Pri skúmaní neprijateľnej povahy zmluvných
podmienok súd v slade s rozhodovacou líniou Spolkového súdneho dvora (BGH) potvrdil, že je potrebné
vychádzať z nejneprijateľnejšieho výkladu, aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec
prichádza do úvahy."

8. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie.

9. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Mal za to, že exekučný súd
v prejednávanej veci prekročil rámec svojej prieskumnej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995
Z.z. v znení neskorších predpisov a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Poukázal na ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj na ustanovenia § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd v konaní
o vydanie poverenia na vykonávanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul
z formálnej a materiálnej stránky, pričom formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje
na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu, tak ako ich vyžaduje § 34 zákona o
rozhodcovskom konaní a preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje súd, či sú splnené hmotnoprávne
predpoklady exekučného titulu, ktorými sú dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi. Poukázal
na to, že exekučný súd v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke, nemôže
skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom
uznesení, upravuje podmienku zastavenia exekučného konania vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
a nie vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu. Preto mal za to, že exekučný súd nemôže v rámci
exekučného konania zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu. Podľa
jeho názoru sa musí súd obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo
zjavných dôvodov. Nemôže sa teda jednať o dôvody právneho posúdenia veci. V prípade, ak súd na
zistený skutkový stav veci aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia správnosti
výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon
o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok a to hlavne právo na prejednanie veci
pred príslušným súdom. Ďalej zdôraznil, že postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie
rozhodcovských rozsudkov (podľa ust. § 40 cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v
rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. K neúplnému zisteniu skutkového
stavu veci súdom prvej inštancie uviedol, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu
podľa § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho
úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci
všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto
skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového
stavu veci. V zmysle čl. 2 zmluvy je následne daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu rozhodnúť
spor medzi stranami, pričom Stály rozhodcovský súd postupuje v súlade so zákonom č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní ako aj v zmysle svojho Rokovacieho poriadku. Zmluvné strany sa v
zmysle článku 2 ods. 2, druhá veta dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 článku
zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy. Vo veci námietky konajúceho
súdu ohľadom znemožnenia voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom
v súvislosti s ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, poukázal na odôvodnenie



zákonodarcov, v zmysle ktorého je cieľom tejto úpravy umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatnia
svoje práva. V danej veci teda konajúci súd konal nad rámec zákonných ustanovení. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal
v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.

11. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 28.01.2017, kedy bola pred
súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 20.06.2017 požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku
sp. zn. SRSAspA 00843/16 zo dňa 10.06.2016. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým
uznesením.

12. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.03.2017, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods.
4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného
titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný
nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné
podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti
uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.

13. Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.03.2017, súd pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
spotrebiteľskom spore4ead) preskúma okrem súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa
podmienky ustanovené právnymi predpismi, či bolo rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore
vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname
rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, a pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu4ead) a či je vykonateľné. Ak
súd dospeje k záveru, že nie je splnená ktorákoľvek z podmienok podľa prvej vety, žiadosť o udelenie
poverenia zamietne.

14. Súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v spotrebiteľskom spore preskúma okrem súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa
podmienky ustanovené právnymi predpismi, či bolo rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore
vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname
rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, a pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu a či je vykonateľné. Ak súd
dospeje k záveru, že nie je splnená ktorákoľvek z podmienok podľa prvej vety, žiadosť o udelenie
poverenia zamietne.

15. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak,
exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca
2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom
na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.



16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

17. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Podľa § 470 ods. 1, 2 a 3 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

19. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

20. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto
zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.

21. Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 233/2005 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
Exekučný poriadok) v znení účinnom od 1. júla 2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto
zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

22. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvej inštancie
vec po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu
odôvodnil, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna a presvedčivá. Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

23. Odvolací súd na dôvažok uvádza, že spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná
v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť,
že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom jej charakteristickým znakom je to, že
spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ
bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred
pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo
jej zmeny. Medzi účastníkmi sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať
ustanovenia o spotrebiteľskom práve.

24. Z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ,
pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy
konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinný uzatváral
zmluvu ako fyzická osoba s uvedením rodného čísla. Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia § 52 ods.
4 Občianskeho zákonníka považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto je možné
konštatovať, že povinný je spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné
zdôrazniť aj tú skutočnosť, že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre
veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania,
ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú.

25. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zmysle
tohto ustanovenia exekučný súd posudzuje súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak by exekučný súd nesúlad
so zákonom zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V
prípade, ak by exekučný súd tento dôvod zistil neskôr, t.j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,
musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania,



len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania
ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvej inštancie je oprávnený a aj
povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Odvolací
súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 372/2011-18
zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný
súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov
je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v
citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

26. Odvolací súd z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SRSAspA 00843/16 zo dňa
10.06.2016 založeného v súdnom spise na č.l. 7 a nasl., zistil, že rozhodcovský súd v ňom konštatuje,
že svoju právomoc odvodil od rozhodcovskej zmluvy, čím tento dospel záveru, že na základe platnej
rozhodcovskej zmluvy legitímne založil svoju právomoc.

27. Odvolací súd ďalej z obsahu súdneho spisu zistil, že podkladom na vydanie exekučného titulu bola
práve Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 13.09.2013 č. 403801115 (č.l.5) Súčasne je
v súdnom spise založená aj predmetná rozhodcovská zmluva na č.l. 4, z ktorej vyplýva, že je uzavretá
medzi oprávneným a povinným dňa 13.09.2013, v ten istý deň ako samotná Zmluva o spotrebiteľskom
úvere.

28. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný titul, ale aj predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a rozhodcovskú zmluvu.
Exekučný súd je totiž v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Uvedený postup exekučného súdu nie je v tomto
prípade posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k "zrušeniu"
tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej zmluvy súd prvého stupňa len realizuje svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

29. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného dospel taktiež k záveru, že rozhodcovská zmluva je
neplatná, pričom bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu je potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú
zmluvu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka,
neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie.

30. Preto celý postup od rozhodcovskej zmluvy až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv oprávneného, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
zmluvy považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už v štádiu
rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý
vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú zmluvu) ani nemal byť vydaný,
nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie
preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako
celok.



31. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

32. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - § 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ
musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť
spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo
ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.