Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/1098/2015 z 18. 10. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 18. októbra 2016, sp. zn. 5Co/1098/2015, ECLI:SK:KSNR:2016:4412222058.2
Krajský súd Nitra | 5Co/1098/2015 | ECLI:SK:KSNR:2016:4412222058.2 | 2016-10-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/19435e3b-ac22-4a16-ba31-0cfc0edfa450
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4412222058.2

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/1098/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222058
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412222058.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a členov
senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a
konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 20. mája 2015
č. k. 6C/737/2012-189 a proti uzneseniu zo dňa 07. októbra 2015 č.k. 6C/737/2012-207, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e.
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Add. I.
1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 20.05.2015 č.k. 6C/737/2012-189
(ďalej len „napadnutý rozsudok“)  zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V
odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd žalovanú zaviazal
zaplatiť jej 562,24 euro titulom škody (387,24 Euro nemajetková  ujma + 175 Euro majetková škoda)
a   to podľa zákona 514/2003 Z.z., ktorá škoda jej vznikla v   dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Nové Zámky a   to v  exekučnej veci vedenej na tom súde medzi oprávnenou:
POHOTOVOSŤ, s.r.o. a   povinným : Pavol Turák. V žalobe uviedla, že súdny exekútor predložil návrh
žalobkyne na zmenu exekútora  Okresnému súdu Nové Zámky. Prijatím tohto návrhu došlo k založeniu
zákonnej povinnosti tohto súdu  rozhodnúť o   tomto návrhu v   rámci priznanej právomoci a   to
zákonom ustanovenej dobe. Podľa zákona č. 233/1995 Z.z. exekučný súd bol povinný o    tomto návrhu
oprávneného rozhodnúť do 30 dní od doručenia takejto žiadosti. Žalobkyňa 11/18/2010 (takto uviedla
žalobkyňa v žalobe) spísala návrh na zmenu exekútora, o ktorej žiadosti však exekučný súd nerozhodol
v   zákonom stanovenej lehote, čo treba považovať za porušenie zákona a   nesprávny úradný postup,
pre ktorý jej vznikla predmetná škoda. V   žalobe ďalej uviedla, že v   dôsledku takéhoto nesprávneho
úradného postupu súdu jej vznikla škoda nasledovne: 1. Majetková škoda v   sume 175 Euro, ktorá
predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vo veci
správy a   vymáhania pohľadávky v   období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti a   o
zmenu exekútora a   rozhodnutím o   nej (na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému suma 70 Euro, udržiavanie a    správa informačného
systému 40 Euro, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s   vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, sumu na poštovné
a telekomunikačné výdaja spojené s  urgovaním a    kontrolou stavu konania na exekučnom súde 15



Euro, pričom táto suma by ju nezaťažila, ak by exekučný súd pri rozhodovaní o    návrhu o   zmenu
exekútora dodržal zákonnú lehotu. 2. Nemajetková ujma náhrady ktorej sa domáha ako primeranú
náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania, za porušenie
jeho práv, stratu legitímnych očakávaní , že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom,
stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky. Túto nemajetkovú ujmu si uplatňuje v   sume 387,24  Euro, ktorú vyčíslila v    súlade
s   judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej za každý mesiac zbytočného prieťahu dotknutému
účastníkovi prináleží 55,32  Euro, pričom v predmetnej   exekučnej veci exekučný súd bol nečinný viac
ako  211dní.
2. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril, žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žaloba je
zmätočná, žalobca nepredložil žiadne dôkazy, nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody, žaloba je
podaná predčasne, poukázal na to, že nič nebránilo žalobcovi, využiť účinný prostriedok nápravy a to
podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu, ústavná sťažnosť taktiež podaná nebola, namietal aj
premlčanie návrhu.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že zo spisu  Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.  10Er/135/2004 zistil,
že na základe žiadosti o   udelenie poverenia na vykonanie  exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z.
vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35  807 598 proti povinnému A. H.   o  vymoženie
637,32 Euro s prísl (19 200,-  Sk)  exekučný súd dňa 27.9. 2004 poveril vykonaním exekúcie súdneho
exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára . Dňa 22.11.2010 oprávnený podal návrh na zmenu exekútora. Dňa
17.6.2011 exekučný súd vydal uznesenie č. k. 10Er/135/2004-37, ktorým vyhovel žiadosti oprávneného
na zmenu exekútora.

4. Rozhodnutie právne posúdil podľa § 1, § 2, § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1-5, § 25 ods.
1-3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Dospel k záveru, že žalobkyňa mala
preukázať vznik škody a konkrétne označiť a preukázať ujmu, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom, musí byť preukázané, z akých dôvodov samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením a musí byť preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy. Žalobkyňa súd predložila znalecký posudok č. 1/2014
vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave.  Tento znalecký posudok však
nevyčísluje skutočnú škodu , ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd o
návrhu na zmenu exekútora doručeného dňa 20.11.2010 rozhodol dňa  17.6.2011. Predložený znalecký
posudok vo všeobecnosti a v abstrahovanej podobe podáva výpočet skutočnej škody ( bez konkretizácie
a vyčíslenia  škody vzniknutej v tejto konkrétnej exekučnej veci). V tomto konaní žalobkyňa  však mala
preukázať v akej sume, na základe akého skutkového stavu jej tvrdená škoda vznikla a to v priamej
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu v tejto konkrétnej exekučnej
veci. Okrem toho musí byť preukázané, z akých dôvodov samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením a musí byť preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy. Keďže žalobkyňa všetky  tieto rozhodujúce skutočnosti
nepreukázala, neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik nároku na náhradu majetkovej škody,
ale ani na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Vzhľadom na všetky vyše uvedené skutočnosti súd dospel k  záveru, že všetky zákonné predpoklady
vzniku zodpovednosti žalovanej podľa 514/2003 Z.z. súčasne splnené nie sú, preto žalobu v celom
rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
5. Podľa názoru súdu prvej inštancie v predmetnom  exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom
tvrdené  zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej
úpravy § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods.
2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto
smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k
prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné
prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s
ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo



možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Konajúcemu  súdu je známe, že navrhovateľ podával návrhy
na zmenu exekútora v tisíckach obdobných veciach,  preto v postupe exekučného súdu,  s ohľadom na
okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

6. Námietka žalovanej o tom, že  žaloba je zmätočná (hlavne preto, že žalobkyňa vôbec neuvádza
spisovú značku exekučného konania v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu , okrem
toho žalobkyňa neuvádza, kedy sa dozvedela o  vzniku škody a  len vo všeobecnosti odkazuje na
exekučný spis,  nie je jasný ani konkrétny titul na náhradu škody) a  preto nie je spôsobilá byť podkladom
tohto sporové súdneho konania, podľa ustálenej judikatúry  NS SR je nedôvodná, pretože žalobkyňa
v  žalobe uviedla podstatné náležitosti návrhu na začatie konania podľa §-u 79 ods.1  OSP (uviedla,
proti komu smeruje návrh, čoho sa týmto návrhom domáha a  uviedla aj právny dôvod -náhrada škody-
uplatneného práva ) . Vzhľadom na túto skutočnosť nebol namieste postup súdu podľa §-u 43 OSP, a
nepredloženie dôkazov môže mať za následok len prípadne zamietnutie žaloby nie však jej odmietnutie.
Súd nesúhlasí s  názorom žalovanej o   tom, že  žaloba by mala byť zamietnutá preto, lebo bola na súd
podaná predčasne, keď  do podania žaloby na súd neuplynula zákonná 6 mesačná lehota po doručení
návrhu na obligatórne predbežné prejedanie nároku . Pre súdne rozhodnutie je rozhodujúci stav v  čase
rozhodnutia súdu, pritom je nesporné , že žalovaná uplatnený nárok napriek uplynutiu zákonnej lehoty v
rámci predbežného prejednania  nároku návrhu žalobkyne nevyhovel a to ani čiastočne, preto súd vec
prejednal a o uplatnenom nároku žalobkyne rozhodol týmto rozsudkom.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. §-u 142 ods. 1 OSP, keď v   konaní úspešnej
žalovanej nepriznal náhradu trov konania, pretože ich nevyčíslila.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvej inštancie odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie v merite veci
aplikoval novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného
právneho vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012
Z. z. Mal za to, že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh žalobcu na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na
to, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii
súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych
prejavov, ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v
ňom obsiahnuté listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na
tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote. Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd
ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho
výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Ďalej uviedol, že  súd s poukazom len na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by
ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie, tým mu znemožnil objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a na zamietnutie znaleckého
dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť
jednej zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie
na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Ďalej dôvodil tým, že súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a
naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania



ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej
trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci
v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom, v súvislosti
s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Namietal, že súd prvej
inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa  s predloženým znaleckým posudkom,
z ktorého vyplývajú uplatňované náklady. Uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou,
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keďže nevzhliadol dôvod na nariadenie pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP s verejným
vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016), odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku
nevydania rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok
v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Nové Zámky pod sp. zn. 10Er/135/2004. Majetková
škoda predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
exekútora a rozhodnutím o ňom. Vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov  pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie
a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučného súdu na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučného
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolu stavu konania na
exekučnom súde sumu 15 eur, spolu sumu 175 eur. Nemajetkovú ujmu požadoval ako primeranú
náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky, pričom pri výpočte vychádzal z alikvotného pomeru 55,32 eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe aplikácie doktríny ústavného súdu.

13. Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 10Er/135/2004 na základe návrhu oprávneného
podaného do 31.08.2004. Dňa 22.11.2010 doručil oprávnený súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal,
aby súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Súd uznesením č.k.
10Er/135/2004-37 zo dňa 17.06.2011 vyhovel návrhu na zmenu exekútora.
14. Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež



zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania.
Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania
je odvolací súd viazaný vždy. Odvolací sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami
žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nerozhodol o návrhoch na
prerušenie konania, v spise sa však také návrhy nenachádzajú.
15. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
16. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa ods. 2, právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.

17. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.

18. Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa ods. 2, každý je povinný
bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť
skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

19. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, právo na náhradu škody sa premlčí
za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia. Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov
odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda;
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.  Podľa  ods.
3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

20. Podľa § 44 ods. 6 EP v znení účinnom od 1.3.2004 do 31.8.2005, ak oprávnený požiada súd o
zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

21. Podľa § 238 ods. 1 EP, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného
do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

22. Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca



explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 30-dňová lehota na rozhodnutie o návrhu
na zmenu exekútora (ak bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny
úradný postup súdu. Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody
a danosti príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.

23. Súd prvej inštancie nesprávne citoval ustanovenie § 44 EP. Keďže exekučné konanie začalo dňa
do 31.08.2004 (podaním návrhu na vykonanie exekúcie), s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 je
potrebné na celé konanie aplikovať Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného
konania. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenie existovala lehota na rozhodnutie o návrhu na zmenu
exekútora. Keďže však napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, odvolací súd ho potvrdil.

24. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť.
Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný
postup okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu
je práve nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok
ustanovených zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch
základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu - nesprávneho úradného
postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie
splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť
nemôže. Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci
určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
ustanovených právnymi normami.

25. Odvolací súd poukazuje na to, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu
exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i
povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie
vyplýva, že exekučný súd po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora vykonával úkony potrebné k
rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne o zmene súdneho exekútora aj rozhodol,
pričom tieto úkony vykonával v akceptovateľnej lehote. Podľa konštantnej  judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie  zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje
automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky
okolnosti prípadu. Avšak v danom prípade podľa ustanovenia § 44 v znení účinnom v čase začatia
exekúcie v danej veci, zmena súdneho exekútora bola upravená v § 44 ods. 6 EP a v tom čase nebola
určená lehota na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora. Samotné nedodržanie lehoty nemožno
totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré majú vplyv na jej plynutie. Vychádzajúc
z okolností daného prípadu odvolací súd dospel  rovnako ako súd prvého  stupňa k záveru, že návrh
žalobcu je nedôvodný.

26. K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania, teda v správnom znení, preto je táto námietka žalobcu nedôvodná. K odvolaciemu
argumentu žalobcu o vyvrátení nároku žalobcu konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov žalobcu,
uvedeného v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zamietnutie nároku neodôvodnil
nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, pričom na rozhodnutie mal k dispozícii exekučný spis. K trvaniu
stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával úkony smerujúce k
rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu o návrhu žalobcu
na zmenu súdneho exekútora v akceptovateľnej lehote ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,



ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súd v
danej veci  správne  aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci
v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok
uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase.
27. Vzhľadom k tomu, že v danej veci v čase začatia exekučného konania Exekučný poriadok nestanovil
lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v
zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2002 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť
žalovaného na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny vo výroku podľa § 387 ods. 1 OSP potvrdil.
28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.
Add. II.
29. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie) uznesením zo dňa 07.10.2015 č. k. 6C/737/2012-207
uložil žalobcovi, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok
za odvolanie vo výške 20 eur v zmysle položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobcu poučil,
že ak sa poplatok v stanovenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.
30. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady. Uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú
náležitosť rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne
skutkové ani právne dôvody, nie je zrejmé, z akého dôvodu súd toto uznesenie vydal. Predmetným
uznesením bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20 eur za podané odvolanie, pričom bolo uvedené,
že súdny poplatok bol vyrubený v zmysle pol. č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992
Zb. V zmysle uvedenej položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného je zrejmé, že spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody a nepodliehajú mu ďalšie úkony vo veci samej ako je odvolanie, dovolanie a
pod. tak, ako je to pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti
rozsudku a nie žalobu, a teda súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku. Vzhľadom k tomu nemôže byť súdom vyzývaný na platenie súdneho poplatku za
podané odvolanie a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4 Cdo
39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne
stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. S poukazom na uvedené
mu bola uložená poplatková povinnosť tam, kde nemala. V prípade, ak je účastníkovi konania v rozpore
so zákonom č. 71/1992 Zb.  ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah
zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 ústavy, ale aj porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého povinnosti možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd
(Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. marca 2006). Naviac dodal, že podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. Septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola
žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto
je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012
bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené a v súvislosti s uvedeným
poukázal na uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16.10.2013 sp. zn. 8C/842/2012.
31. Odvolací súd sa zaoberal vecnou správnosťou, a teda zákonnosťou odvolaním žalobcu napadnutého
uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 06.08.2015, č. k. 9C/527/2012-116, teda v časti  žalobcovi
uložil, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške
20 eur v zmysle položky 7a/ Sadzobníka súdnych poplatkov (keďže žalobca ničím neodôvodnil
odvolanie ohľadom vyrubeného súdneho poplatku v sume 3 eur za elektronické podanie so zaručeným
elektronickým podpisom) a po zistení, že odvolanie podala oprávnená osoba v zákonnej lehote a že
odvolanie je prípustné, preskúmal uznesenie prvostupňového súdu a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.
32. Odvolací súd sa stotožňuje s napadnutým uznesením súdu prvej inštancie a s jeho odôvodnením a
k námietkam žalobcu, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné,



odvolací súd poznamenáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je
súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva
na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a  článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie
rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané
odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v konkrétnej veci a príslušných
zákonných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého uznesenia.

33. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv
a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia.                         K námietke,
že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale spoplatneniu nepodliehajú ďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie a dovolanie, odvolací súd dodáva, že tento právny názor žalobcu
neberie na zreteľ  ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch,             a to § 2 ods. 4 tohto zákona,
podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie a ten, kto podal dovolanie, § 5 ods. 1 písm.
a), podľa ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a dovolania a § 6 ods. 2, podľa
ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej a poplatok
za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Výklad žalobcu je
účelový, je v rozpore so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne
odvolacie konanie, prípadne dovolacie konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková
povinnosť za odvolanie, či dovolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie
je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku a použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku, pretože prvostupňový súd iba
aplikoval ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch. K argumentácii žalobcu v odvolaní s poukazom  na
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací súd uvádza, že z uvedeného rozsudku najvyššieho súdu
vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh konania v sadzobníku, teda
pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká
ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však už v čase podania odvolania
poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, bola stanovená.

34. K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd  dodáva, že toto ustanovenie stanovuje, že z
úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012
sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012. Keďže v danej veci bolo odvolanie proti
prvostupňovému rozsudku až po 30.09.2012, nešlo ani o úkon, ani o konanie začaté do 30.09.2012,
preto  ak súd prvého stupňa vyrubil žalobcovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm.
a) sadzobníka súdnych poplatkov, je  jeho rozhodnutie vecne správne, preto odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 387 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

35. Záverom odvolací súd poukazuje aj na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 3. decembra 2015 k otázke vzniku poplatkovej povinnosti v odvolacom a
dovolacom konaní, ak v čase podania žaloby bolo konanie oslobodené od súdneho poplatku v zmysle
§ 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
V tomto stanovisku najvyšší súd uvádza, že  „Ak bolo odvolanie (dovolanie) podané po 30. septembri
2012, vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní právna úprava účinná od
1. októbra 2012, i keď konanie vo veci samej na súde prvého stupňa začalo pred 30. septembrom 2012.“
Ďalej sa v uvedenom stanovisku poukazuje na to, že „Občianske súdne konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom bolo podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení pred 1. októbrom 2012 ex lege
vecne oslobodené od súdneho poplatku. Zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 286/2012 Z.z.), došlo k novelizácii zákona č. 71/1992
Zb., ktorou bolo s účinnosťou od 1. októbra 2012 vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb.

36. Z intertemporálneho (prechodného) ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. vyplýva, že z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po tomto dni. Pri výklade tohto ustanovenia



treba vychádzať z celého kontextu zákona č. 71/1992 Zb. a použiť definície pojmu poplatkový úkon (§
1 zákona č. 71/1992 Zb.), ako aj vznik poplatkovej povinnosti (§ 5 zákona č. 71/1992 Zb.) a ostatné
pojmy používané v zákone č. 71/1992 Zb. Stanoviská a rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych
Zbierka stanovísk NS a súdov SR 1/2016. Ak bol poplatkový úkon navrhnutý, alebo ak je v Sadzobníku
ustanovený súdny poplatok za konanie a konanie začalo do 30. septembra 2012, vyberajú sa poplatky
podľa doterajších predpisov. Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity, avšak iba vo vzťahu k
úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým do uvedeného dňa (t.j. do 30. septembra 2012). V prípade
podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 zákona č. 71/1992 Zb. podaním odvolania,
ktoré je poplatkovým úkonom (podobne je to v prípade dovolania). Ak bolo odvolanie (dovolanie) podané
po 30. septembra 2012, i keď samotné konanie na súde prvého stupňa začalo do 30. septembra 2012,
vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní právna úprava účinná po 30.
septembri 2012. Podľa položky 7a Sadzobníka v znení účinnom od 1. októbra 2012 sa za žalobu o
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom platí súdny poplatok vo výške 20,- eur. Ak je ustanovená sadzba za konanie,
myslí sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb.). Poplatok podľa
rovnakej sadzby sa ale vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Za dovolanie sa vyberá poplatok vo
výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v Sadzobníku. Z uvedeného vyplýva, že sám zákonodarca
pre poplatkové účely rozlišuje medzi konaním na prvom stupni a konaním odvolacím a dovolacím.
Poplatková povinnosť za odvolanie (dovolanie) sa posudzuje v každom z týchto konaní samostatne, a to
podľa právneho stavu platného v čase začatia odvolacieho (dovolacieho) konania. Na opodstatnenosti
právneho názoru, ktorý je vyjadrený v právnej vete tohto stanoviska nič nemení skutočnosť, že pri
položke 7a Sadzobníka nie je žiadna osobitná zmienka (poznámka) o platení súdneho poplatku za
odvolanie a dovolanie. Ak totiž položka neobsahuje žiadnu poznámku, alebo v poznámke nie je zmienka
o platení odvolania a dovolania, postupuje sa podľa § 2 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/
a § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb.“

37. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa         (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).