Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/2/2014 z 21. 5. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 21. mája 2014, sp. zn. 11Co/2/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8113201340.3 Krajský súd Prešov | 11Co/2/2014 | ECLI:SK:KSPO:2014:8113201340.3 | 2014-05-21 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5c706cda-93ae-4be4-8aa4-781fc2fbef5d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8113201340.3 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/2/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113201340
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8113201340.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana
Tótha a JUDr. Jozefa Škraba, v právnej veci navrhovateľa: Z. P., nar. X.X.XXXX, D. č. XXXX/XX, Z.,
právne zastúpeného JUDr. Martinom Kirňakom, advokátom, Hlavná č. 29, Prešov, proti odporcovi: A.
D., nar. X.X.XXXX, S. č. XXX, Z., právne zastúpenému JUDr. Jozefom Bujňákom, advokátom, Hlavná č.
94, Prešov, o obnovu výživného pre plnoleté dieťa, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 14 C 7/2013 - 73 zo dňa 11. októbra 2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti tak, že odporca je povinný prispievať na výživu
navrhovateľa sumou 50,- Eur mesačne od 16.1.2013 do budúcna, vždy do 25. dňa v mesiaci, do rúk
navrhovateľa.

Dlžné výživné za obdobie od 16.1.2013 do 31.5.2014 vo výške 825,- Eur povoľuje odporcovi splácať
v mesačných splátkach po 30,- Eur mesačne spolu s bežným výživným s tým, že nezaplatením jednej
splátky sa stane zročný celý dlh.

V prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a.

N e p r i z n á v a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania a prvostupňového konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal odporcu prispievať na výživu navrhovateľa sumou
100,- Eur mesačne od 16.1.2013 do budúcna, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám navrhovateľa.
Dlžné výživné za obdobie od 16.1.2013 do 30.9.2013 vo výške 850,- Eur povolil odporcovi splácať
v mesačných splátkach po 50,- Eur mesačne spolu s bežným výživným až do úplného vyrovnania
dlhu s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Napokon
v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol a účastníkom konania náhradu trov nepriznal s
poukazom na ustanovenie § 151 ods.1 O.s.p.. Vychádzajúc z ustanovení § 62 ods.1, 2, 3, 5, § 75 ods.1
a § 77 ods.1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a z vykonaného dokazovania, okresný súd považoval za
preukázané, že navrhovateľ je študentom vysokej školy a nie je schopný sa samostatne živiť, aj keď
má čiastočne vlastný príjem z titulu invalidného dôchodku na základe zdravotných dôvodov, z dohody o
brigádnickej činnosti, pričom sa však nejedná o pravidelný príjem a v roku 2012 predstavoval sumu 10,-
Eur mesačne. Konštatoval, že je v možnostiach a schopnostiach odporcu prispievať na výživu jeho syna
minimálne súdom určenou sumou, pričom zohľadnil, že na výživu má prispievať aj jeho matka, ktorá v
súčasnosti spočíva skôr v osobnej starostlivosti, keďže je nezamestnaná.



Proti rozsudku podal v celom rozsahu včas odvolanie odporca písomným podaním zo dňa 26.11.2013.
Namietal, že súd sa v rozhodnutí dôsledne nevysporiadal so všetkými vykonanými dôkazmi
vo vzájomných súvislostiach, rovnako sa presvedčivo nevysporiadal v odôvodnení so všetkými
skutočnosťami, namietanými odporcom, vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania. Nezaoberal sa
námietkami odporcu voči kvantitatívnej a obsahovej náplni a náročnosti štúdia. Podľa uvedenia
samotného navrhovateľa, ako aj podľa rozvrhu hodín, predloženého odporcom na pojednávaní,
získaným z internetovej stránky školy, za každý z dvoch semestrov počas akademického roka by mal
navrhovateľ absolvovať v dennej forme štúdia na tejto škole do 470-490 hodín výučby, menej ako 1000
hodín. V zmysle ustanovenia § 60 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách sa pre dennú formu
štúdia vyžaduje výučba v rozsahu 1500-1800 hodín za akademický rok, pričom rozsah 750-1440 hodín,
kam spadá aj rozvrh navrhovateľa, prináleží externej forme štúdia. Za zrejmé považuje, že navrhovateľ
nemá ani len pravidelnú týždennú výučbu a niektoré predmety absolvuje len raz. Svedčí to o tom,
že popri štúdiu má dosť voľného času, ako aj o tom, že jeho štúdium má dennú formu iba názvom,
formálne a materiálne naň treba hľadieť ako na externé štúdium. Brigádnicky môže pracovať navrhovateľ
aj vo väčšom rozsahu ako v súčasnosti. Rovnaký študijný program mohol študovať dennou formou aj
na verejnej vysokej škole. Naviac, za denné štúdium VŠ S. sa platia porovnateľné poplatky ako za
externé štúdium, ba dokonca vyššie. Dôležitou skutočnosťou, s ktorou sa súd nevysporiadal, je to,
na základe čoho podľa súdu stratil navrhovateľ schopnosť sám sa živiť, keď rozsudkom Okresného
súdu Prešov sp.zn. 28 P/206/2011 - 26 z 13.2.2012 bola zrušená vyživovacia povinnosť odporcu voči
nemu, lebo ukončil štúdium a v ďalšom nepokračoval, pričom zároveň pracoval. Medzičasom sa stal
invalidným dôchodcom a tento príjem má práve vyrovnať to, že navrhovateľ nemôže pracovať ako zdravý
človek a nikdy ani nebude môcť. Je preto otázne, či práve takéto jeho štúdium zvýši jeho potenciál
na trhu práce tiež s prihliadnutím na skutočnosť, že v zmysle ustálenej rozhodcovskej praxe súdov
sa pri posudzovaní prípravy na povolanie u vyživovanej osoby berie zreteľ na obsahovú a časovú
nadväznosť štúdia. V konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľ výslovne uviedol, že ďalej
študovať nechce. Navrhovateľ absolvoval obchodnú akadémiu, teraz študuje sociálnu prácu, kde tieto
odbory spolu nesúvisia, nenadväzujú na seba, čo svedči o nekontinuite jeho prípravy na povolanie. Ďalej
odvolateľ namietal, že navrhovateľ nepreukázal v dostatočnom rozsahu svoje výdavky, kde dokonca bol
rozpor v jeho tvrdení a tvrdení jeho matky, koľko vynaloží na cestovné mesačne. Navrhovateľ uviedol,
že nepožiadal o sociálne štipendium, hoci škola túto možnosť ponúka a jemu sú poplatky za štúdium
krátené. Súd tiež nevzal do úvahy negatívny vzťah syna k otcovi. Navrhovateľ zrejme celkom odporcu
nevníma už ako svojho rodiča, toto biologické puto vníma zrejme celkom formálne, skôr ho považuje
za príťaž a k synovstvu sa hlási len pre potreby domáhania sa výživného. O manželovi svojej matky
hovoril ako o otcovi a to, že k odcudzeniu došlo v čase, keď mal navrhovateľ 5 rokov, potvrdila jeho
matka. Navrhovateľ o odporcu nemá záujem, nezdraví mu, nekomunikuje s ním a ani nechce, nikdy ho
neinformoval o sebe, svojom štúdiu, na základe čoho odporca aj vzdal aktívnu snahu o vybudovanie
vzťahu so synom. Počas pojednávania odporca opakovane uviedol, že by nemal morálne zábrany
prispievať navrhovateľovi na výživu, keby sa tento k nemu správal aspoň trochu úctivo. Navrhovateľ
dokonca by bol najradšej, keby sa ho odporca vzdal a mohol si ho osvojiť jeho otčim. Zmenil si
priezvisko ako prejav nezáujmu. Za takých okolností, navrhovateľ je dospelý človek, bolo potrebné podľa
odvolateľa, aby súd posudzoval žalovaný nárok aj z hľadiska ustanovenia § 75 ods.2 zákona o rodine
a aplikoval aj korelatív dobrých mravov. Poukázal na to, že súd priznal výživné z čisto matematického
určenia a takáto formálna aplikácia práva je nesprávna, má znaky arbitrability a svedčí o tom, že súd sa
zaoberal vykonanými dôkazmi značne selektívne, v rozsudku zhodnotil len tie v prospech navrhovateľa,
preto nemôže byť napadnuté rozhodnutie spravodlivé. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa tak, že návrh v celom rozsahu zamietne a náhradu trov konania neprizná žiadnemu z
účastníkov.

K odvolaniu odporcu sa písomným podaním zo dňa 9.4.2014 vyjadril navrhovateľ, ktorý považuje
rozsudok za vecne správny, vychádzajúci z dostatočne zisteného skutkového stavu a následne
správneho právneho posúdenia. Odvolanie považuje za nedôvodné, vychádzajúce z nesprávneho
právneho názoru, pričom dôvody v ňom, sú buď právne bezvýznamné alebo účelové. Poukázal na
ustanovenie § 62 vo vzťahu k plneniu si vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu a vyslovil nesúhlas
s tvrdeniami odporcu. Poukázal na to, že sám si neurčuje rozsah ročnej, mesačnej, či týždennej výučby.
Táto je definovaná v študijnom pláne a jej rozsah určuje konkrétny vyučujúci. Rozvrh prednášok
sa určuje týždeň vopred vyučujúcim prostredníctvom elektronických prostriedkov MAIS. Poukázal na
to, že práve zo zdravotných dôvodov je preňho obzvlášť zložité nájsť si prácu, resp. brigádu, keďže



prevažná časť ľahko dostupných brigád spočíva práve v manuálnej práci a táto je pre navrhovateľa
značne obtiažna. Má a mal snahu riadne sa zamestnať, resp. brigádovať, ale okrem už existujúcej
brigády je zatiaľ neúspešný. Preto sa rozhodol zvýšiť si kvalifikáciu štúdiom na vysokej škole, aby tak
zvýšil svoje možnosti na pracovnom trhu. Ďalej poukázal na to, že samotný zlý vzťah rodiča a dieťaťa
nie je možné považovať za dôvod aplikácie § 75 ods.2 zákona o rodine. V tomto prípade došlo k
rozvodu v čase, keď mal 5 rokov a jeho vzťah k otcovi v tom čase závisel od iniciatívy otca na jeho
vybudovaní, resp. udržiavaní a teda tento stav je v konečnom dôsledku aj výsledkom správania sa
odporcu k navrhovateľovi. Konštatovanie, že na to nedal príčinu, je zo strany otca minimálne alibistické.
O jeho snahe sám sa živiť, svedčí práve fakt, že bola zrušená povinnosť odporcu voči nemu a on sa
vzdal možnosti podať odvolanie, nakoľko v tom čase mal snahu sám sa živiť a jeho zdravotný stav mu
to dovoľoval. Až následne po komplikáciách so zdravotným stavom a pracovným zaradením bol nútený
požiadať odporcu o výživné. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v zmysle § 219 ods.1
O.s.p. ako vecne správny potvrdil a trovy odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov.

Na odvolacom pojednávaní odporca trval na podanom odvolaní. Uviedol, že má vyživovaciu povinnosť
voči synovi A., ktorý je v 1. ročníku elektrotechnickej priemyslovky. Manželka je čiastočne invalidná,
ale pracuje. Výživné podľa rozsudku okresného súdu neplatí. Odporca predložil odvolaciemu súdu
potvrdenie o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2013, kde je uvedený
základ dane 3.161,92 Eur a daňová povinnosť v sume 600,76 Eur. Uviedol, že iný príjem nemá. Odporca
v závere uviedol, že ak odvolací súd dospeje k záveru, že navrhovateľ nie je schopný sa živiť, tak
vzhľadom na jeho postoj a teda z morálneho hľadiska navrhuje stanoviť toto výživné len vo výške 50,-
Eur s tým, že náhradu trov nežiada.

Navrhovateľ na odvolacom pojednávaní potvrdil, že vysokú školu navštevuje od septembra 2012, teraz
je v 2. ročníku vo štvrtom semestri. Uviedol, že ak by požiadal o sociálne štipendium, neboli by mu priznali
zľavu na poplatkoch na štúdium. Jeho zdravotný stav sa zhoršuje a mal by v najbližšej dobe absolvovať
operáciu. Jeho matka nepracuje, je nezamestnaná a evidovaná na úrade práce. Rodinné prídavky
nepoberá, lebo poberá dôchodok. Odvolaciemu súdu doložil rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie
zo dňa 3.5.2012, podľa ktorého od 1. januára 2012 poberá invalidný dôchodok v sume 138,80 Eur.
Navrhovateľ potvrdil, že od januára 2014 poberá invalidný dôchodok vo výške 149,20 Eur mesačne a o
tejto skutočnosti založil do spisu rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 5.12.2013. Pokiaľ ide
o sociálne štipendium, navrhovateľ ešte uviedol, že prax je taká, že vysoké školy často nútia študentov,
ak majú právo získať výživné na základe súdneho rozhodnutia, aby tak robili a to v podstate preto, aby
potom nemali nárok na sociálne štipendium, prípadne, aby si menili bydlisko iné ako bydlisko rodičov,
považovali by sa tak za nezaopatrené deti. Podľa lekárskej správy, pripojenej k rozhodnutiu o invalidnom
dôchodku, môže navrhovateľ vykonávať prácu len v prostredí bez väčšej fyzickej záťaže, dvíhania a
nosenia bremien, dlhšieho státia a dlhšej chôdze. Môže vykonávať práce len administratívne. V závere
navrhovateľ naďalej trval na svojom návrhu s tým, že sa zrieka náhrady trov konania.

Podľa stanoviska vysokej školy, ktoré si vyžiadal odvolací súd k predmetnej veci, bolo navrhovateľovi
odpustené školné v akademickom roku 2012/2013 vo výške 580,- Eur a v akademickom roku 2013/2014
polovica školného v sume 290,- Eur, pričom na druhú polovicu si podal žiadosť o splátky. K stanovisku
boli pripojené podmienky sociálneho štipendia.

Pri pokuse odvolacieho súdu uzavrieť zmier medzi účastníkmi konania, odporca uviedol, že by bol
ochotný uzavrieť zmier na sumu 50,- Eur a ak by navrhovateľ prehodnotil svoj postoj k odporcovi, tak je
ochotný platiť aj vyššie výživné. Navrhovateľ trval na svojom návrhu.

Na základe podaného odvolania, preskúmal odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle ustanovenia § 212 ods.1 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolaniu odporcu je potrebné sčasti vyhovieť.

Podľa § 62 ods.1, 2, 4 a 5 zákona č.36/2005 Z.z. o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k
deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja



rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne
súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Podľa § 75 ods.1 veta prvá cit. zákona, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

Podľa § 78 ods.1 veta prvá a ods.3 cit. zákona, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno
zmeniť, ak sa zmenia pomery. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.

Citované zákonné ustanovenia vychádzajú zo spoločnosťou daného základného predpokladu, že rodičia
si budú voči svojim deťom plniť povinnosti dobrovoľne a so všetkou starostlivosťou. Pre prípad, žeby
to tak nebolo, sú všetky rodičovské práva a povinnosti upravené zákonom, ktorý zabezpečujú dieťaťu
pomoc oboch rodičov od jeho narodenia až do nadobudnutia plnoletosti, resp. v prípade vyživovacej
povinnosti do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Posudzovanie konca takto vymedzeného
obdobia závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom rozhodujúce sú skutočnosti na strane dieťaťa,
napr. jeho vek, zdravotný stav, prípadné štúdium, schopnosť zamestnať sa, vykonávať prácu, osobné
pomery a podobne. V prípade, keď nastal právny stav, kedy je dieťa schopné živiť sa samo, k zániku
určenej vyživovacej povinnosti môže dôjsť len na základe súdneho rozhodnutia, iniciovaného návrhom
na jej zrušenie. Právna povinnosť, určená rozhodnutím súdu, nemôže zaniknúť len samotným naplnením
takejto skutočnosti. Povinnosť plniť výživné sa môže obnoviť, napríklad v prípade, ak u dieťaťa ktoré
sa samo živilo, dôjde k zmene situácie - zdravotného stavu, príp. iných okolností, pre ktoré nemôže
pracovať. Povinnosť rodičov vyživovať svoje deti existuje ako podporný prostriedok pre výživu po celú
dobu existencie subjektov právneho vzťahu. Možnosť skúmať majetkové pomery povinného umožňuje
súdu komplexne posudzovať pomery povinného rodiča, jeho životnú úroveň. Je potrebné mať na zreteli,
že výživné má zabezpečiť približne také materiálne podmienky pre telesný a duševný vývoj dieťaťa, v
akých by sa dieťa nachádzalo, keby žilo v harmonickej spoločnej domácnosti svojich rodičov.

Odvolací súd sa tak, vychádzajúc z vyššie uvedeného, na základe preukázaných skutočností, stotožňuje
s rozhodnutím prvostupňového súdu, pokiaľ ide o znovuurčenie vyživovacej povinnosti odporcovi voči
jeho synovi - navrhovateľovi v predmetnom konaní. Preukázateľne došlo k tomu, že navrhovateľ študuje
na vysokej škole s cieľom zvýšenia možností zamestnania sa, resp. uplatnenia sa v pracovnom procese,
s čím súvisia jednoznačne výdavky, zvýšené i o náklady spojené s jeho pretrvávajúcimi zdravotnými
ťažkosťami. Príjem navrhovateľa predstavuje invalidný dôchodok, príspevky od matky a nepravidelný
príjem z občasných brigád, ktorý však nijako výrazne neovplyvnil jeho schopnosť samého sa živiť, akú
má na mysli citované ustanovenie § 62 zákona o rodine. Odvolateľ - otec navrhovateľa, je živnostníkom
so stabilným príjmom. Potvrdil, že sa v prípade navrhovateľa nijako ináč nepodieľa na jeho výchove
a výžive. Je v reálnych možnostiach a schopnostiach odporcu prispievať na objektívne a účelne
vynaložené náklady, akým zvyšovanie si kvalifikácie nesporne je, v súvislosti s výchovou a výživou jeho
plnoletého syna i naďalej výživným, minimálne v súdom stanovenej výške.

S ohľadom na ďalšiu vyživovaciu povinnosť odporcu k maloletému synovi A. (nar. X.XX.XXXX),
študujúcemu strednú školu a vzhľadom na príjem odporcu podľa daňového priznania (k dani z príjmov
fyzickej osoby za rok 2013), počnúc dňom podania návrhu navrhovateľom, odvolací súd stanovil
vyživovaciu povinnosť odporcu voči navrhovateľovi na sumu 50,- Eur mesačne do budúcna tak, ako
je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku (§ 220 O.s.p.). Prihliadol pri tom aj na rodinné prostredie
navrhovateľa, osobnú starostlivosť matky a dobrovoľné spolupodieľanie sa jej manžela na výžive
navrhovateľa.

Zároveň vyčíslil dlžné výživné, ktoré povolil odporcovi splácať v splátkach spolu s bežným výživným a
v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa čo do výšky výživného zamietol.



O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 142 ods.1 v spojení s § 224 ods.1,
2 O.s.p.. V časti úspešní obaja účastníci sa práva na náhradu trov konania vzdali, preto im odvolací súd
ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.