Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/33/2011 z 7. 2. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 7. februára 2012, sp. zn. 2Co/33/2011, ECLI:SK:KSPO:2012:8308212479.1
Krajský súd Prešov | 2Co/33/2011 | ECLI:SK:KSPO:2012:8308212479.1 | 2012-02-07 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, Vydržanie
Citované ustanovenia: OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6468614-2082-4bc3-9ecf-6ad66c6c16e4
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8308212479.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/33/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8308212479
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8308212479.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Márie Kupkovej v právnej veci žalobcov 1/ R. N., L. č. XX, 2/ X. A., O. A.
č. XXX, 3/ X. A., rod. A., O. A. č. XX, všetci zastúpení JUDR. Jánom Sopiakom, advokátom, Humenné,
Štefánikova 17, 4/ A. V., O. A. XX, 5/ W. A., O. A. XX, zastúpený JUDr. Jánom Sopiakom, advokátom,
Humenné, Štefánikova 17, 6/ R. V., N., B. XX, 7/ X. V., D. A., A. XX/XX proti žalovaným 1/ A. N., bytom
L. č. XXX, 2/ W. N., bytom L. č. XXX, zastúpených JUDr. Petrom Barňákom, advokátom so sídlom v
Humennom, Ul. Kukorelliho č. 68, o určenie rozsahu dedičstva s prísl., o odvolaní žalovaných v 1. a 2.
rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 17.1.2011 č.k. 12 C 188/2008-98 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Z r u š u j e   rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu 1. stupňa
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že spoluvlastnícke podiely 25/7128 z parciel KN 1584,
KN 1833 a KN 1936 zapísaných na LV č. XXX, kat. úz. L., v podiele pod B 575 a pod B 576 patria do
dedičstva po nebohom B. N., zomrelom X.X.XXXX. Určil, že spoluvlastnícke podiely 25/7128 z parcely
KN 1581, zapísanej na LV č. XXX kat. úz. L. pod B 533 a pod B 534 patria do dedičstva po nebohom B.
N. zomrelom X.X.XXXX. Taktiež prvostupňový súd určil, že spoluvlastnícke podiely 25/7128 z parcely
KN 1583 zapísanej na LV č. XXX kat. úz. L. pod B 534 a pod B 535 patria do dedičstva po nebohom
B. N., zomrelom X.X.XXXX. H. v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne
trovy konania vo výške 2.626,80 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V dôvodoch rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že predmetom konania bolo určenie okruhu
nehnuteľností patriacich do dedičstva po nebohom B. N.. Skonštatoval, že ide o určovaciu žalobu,
pričom žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem na podaní žaloby, keďže prichádzajú do úvahy
ako právni nástupcovia po nebohom B. N.. Prvostupňový súd uviedol, že pri tomto charaktere konania
postačuje, ak čo i len jeden z dedičov podá žalobu o určenie, že tá-ktorá vec má patriť do dedičstva
po poručiteľovi. Keďže ide o tzv. určovaciu žalobu, v danom prípade ani k premlčaniu nároku žalobcov
dôjsť nemohlo. Mal za preukázané, že právny predchodca účastníkov konania B. N., ktorý zomrel dňa
X.X.XXXX, bol vedený ako vlastník podielov, ktoré boli predmetom sporu a sú zapísané na LV č. XXX,
XXX a XXX kat. úz. L.. B. N. zomrel X.X.XXXX s tým, že podiely, ktoré boli predmetom sporu mala
podľa vyjadrenia žalovaných začať užívať H. N., teda manželka B. N. a táto ich mala neskôr okolo
roku 1938 darovať svojmu synovi W. N., teda právnemu predchodcovi oboch žalovaných. Podľa názoru



súdu prvého stupňa, H. N., ako pozostalá manželka nemohla podiely, ktoré boli predmetom žaloby,
darovať svojmu synovi v roku 1938, pretože neboli splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho
práva vydržaním u H. N.. Táto ako pozostalá manželka ostala vdovou, mala tri deti, avšak musela si
byť vedomá, že nie je samotnou dedičkou po svojom manželovi. Keďže H. N. nemohla nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním k podielom, ktoré boli predmetom žaloby, pretože podľa názoru súdu prvého
stupňa neboli splnené podmienky vydržania a to dobromyseľnosť a uplynutie vydržacej doby, táto ich v
roku 1938 nemohla darovať svojmu synovi W. N.. Tento následne nemohol darovať podiely žalovaným
v 1. a 2. rade, ktorí si ich nechali osvedčiť. Uviedol, že ide o spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam,
ktoré sú spoločným vlastníctvom a tieto podiely boli v užívaní urbárskej spoločnosti a teda ani neboli
reálne vyčlenené. Z týchto dôvodov prvostupňový súd žalobe vyhovel a o trovách konania účastníkov
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí navrhli
rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že žaloba sa zamieta, alternatívne navrhli rozsudok zrušiť a
vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V dôvodoch odvolania žalovaní poukazujú na to, že sporné podiely nehnuteľností nie sú žiadnym
spôsobom zidentifikované a v danom štádiu dokazovania nemožno vyvodiť záver o tom, z akých
pôvodných parciel boli vytvorené terajšie EKN parcely v katastri nehnuteľností zapísané na predmetných
listoch vlastníctva. Už vôbec nie v situácii, keď sa má zisťovať a určovať vlastníctvo osoby B. N., ktorý
zomrel v roku 1916. Pre posúdenie veci je podľa žalovaných podstatné a dôležité posúdenie skutočností,
ktoré sa udiali na sporných nehnuteľnostiach od roku 1916 až do roku 2011. S týmito okolnosťami sa
súd prvého stupňa síce okrajovo zaoberal, ale v tomto smere vykonané dôkazy vyhodnotil nedostatočne
a nesprávne. Opomenul vyhodnotiť svedecké vyhlásenie svedkov urbárskej spoločnosti, z ktorých
vyplýva, že otec žalovaných bol členom urbárskej spoločnosti a svoj urbársky podiel, ktorý je sporný,
užíval od roku 1939 do začiatku 60 -tych rokov, kedy ich vniesol do užívania JRD. Žalovaní tvrdia,
že B. N. nebol výlučným vlastníkom sporných podielov, ale spoluvlastníčkou bola aj manželka H. N.
o čom svedčí aj zápis v PK č. 101 kat. úz. L.. Išlo tak o spoločný majetok manželov a H. N. ako
vojnová vdova po 1. svetovej vojne mala v držbe tieto nehnuteľnosti výlučne sama až do roku 1939. Za
Slovenského štátu sa ich tri deti oženili a resp. vydali. V tomto období došlo medzi H. N. a plnoletými
deťmi k reálnej deľbe nehnuteľností rodičov na rovnaké diely po 1/3 -tine. Súrodenci B.  a W. žili
dlhodobo mimo obce L., a keďže H. N. dochoval syn W. N., dostal väčšiu časť pozemkov, mimo iných
získal do držby aj podiely na sporných pozemkoch. Otec žalovaných W. N. tieto nehnuteľnosti užíval
a mal v držbe od roku 1939 najmenej do začiatku 60 -tych rokov ako svoje vlastné v presvedčení, že
sú jeho vlastníctvom. V držbe ho nikto nerušil, dokonca všetci súrodenci rešpektovali deľbu z konca
30 -tych rokov a medzi súrodencami nebol žiaden spor. Ani po smrti otca v roku 1916, ani po smrti
matky v roku 1942 neprebehlo žiadne dedičské konanie a každý zo súrodencov získal do vlastníctva
svoju časť rodičovských pozemkov. Vlastníkom sporných podielov sa tak stal otec žalovaných W. N.
titulom vydržania v roku 1949, resp. najneskôr 1.1.1961. Žalobcovia podľa ich názoru neuniesli dôkazné
bremeno v otázke preukázania vlastníctva sporných podielov. Žalobcovia ani nemôžu mať naliehavý
právny záujem na určení, kto bol vlastníkom nehnuteľností v roku 1916, pretože od uvedenej doby
uplynulo dlhé obdobie, za ktoré sa udiali podstatné skutočnosti, ktoré mohli mať a mali vplyv na viaceré
zmeny vlastníctva k nehnuteľnostiam. Žalovaní aj v danom štádiu tvrdia, že pri charaktere konania,
v ktorom sa jedná o spornosť aktív poručiteľa, sa môžu dedičia svojich práv domáhať žalobou na
súde mimo konania o dedičstve. Majú za to, že v danom prípade ide o nerozlučné spoločenstvo
účastníkov žalobného konania a rozhodnutie sa dotýka všetkých účastníkov, ktorí prichádzajú do úvahy
ako právni nástupcovia a to bez ohľadu na to, či vystupujú na strane žalobcu alebo na strane žalovaného.
Okruh účastníkov sa odvodzuje od potencionálnych dedičov. Ak dedičia súhlasia, aby sa k predmetným
nehnuteľnostiam stali spoluvlastníkmi, majú vystupovať na strane žalobcu. Ak s týmto nesúhlasia,
vystupujú na strane žalovaných účastníkov. V danom prípade nedošlo k zmene žaloby v naznačenom
smere. V dedičskom konaní sa súd nezaoberá aktívami, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, a preto
majetok, ktorého sa spornosť týka nie je v dedičskom konaní vysporiadaný. Na základe takejto žaloby
podanej podľa § 175y ods. 1 O.s.p., môže byť v závislosti na obsahu žaloby a žalobnom petite súdnym
rozhodnutím odstránená spornosť aktív dedičstva. Takouto žalobou sa dá domáhať svojich práv aj k tzv.
znovuobjavenému, resp. dodatočne objavenému majetku, ktorý je medzi dedičmi sporný a to typickou
žalobou, prostredníctvom ktorej sa dedičia domáhajú voči osobe zapísanej v katastri nehnuteľností ako
vlastník nehnuteľností, určenia, že vlastníkmi nehnuteľností bol ku dňu svojej smrti poručiteľ. Pre sporové



konanie konané mimo konania o dedičstve ohľadom spornosti aktív, ktoré majú patri do dedičstva,
treba považovať všetkých účastníkov konania o dedičstve za nerozlučných spoločníkov podľa § 91
ods. 2 O.s.p. Žalovaní tvrdia, že okruh účastníkov žalobného konania podľa § 175k ods. 3 O.s.p. má
byť totožný s okruhom účastníkov dedičského konania. Konania o tejto žalobe preto musia byť účastní
všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie a súd nemôže návrhu vyhovieť. Je pritom
zrejmé, že v prejednávanej veci nie sú účastníkmi konania všetci právni nástupcovia po nebohom B.
N.. Žalovaní ďalej vytýkajú súdu prvého stupňa nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157
ods. 2 O.s.p. a tvrdia, že pokiaľ sa súd v odôvodnení rozsudku  nevyporiadal so všetkými tvrdeniami, aj
vykonanými dôkazmi, ktoré majú zásadný právny význam pre posúdenie dôvodnosti návrhu uplatneného
žalobcami, je jeho právne posúdenie veci neúplné a preto nesprávne. Pokiaľ ide o výrok o trovách
konania, z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom sa súd prvého stupňa dopracoval k
hodnote jedného úkonu právneho zastúpenia. Daný spôsob výpočtu hodnoty právneho úkonu u každého
zo žalobcov nie je možné aplikovať aj z toho dôvodu, že u žalobcov ide o nerozlučné spoločenstvo
účastníkov konania a výpočet je v rozpore s § 13 vyhl. č. 655/2004 Z.z.

Žalobcovia v 1., 2., 3. a 5. rade navrhli rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť.
Zdôrazňovali, že predmetom sporu je urbársky majetok, pričom pri užívaní týchto nehnuteľností je známa
prax v tom zmysle, že nehnuteľnosti sa neužívali podľa podielov, tak aby bola reálne vyčlenená časť, ale
vždy išlo o spoločné užívanie vyše 30 ha lesa. Poukazovali na existujúci rozpor v tvrdeniach žalovaných,
ktoré prezentovali v tomto konaní a ktoré uvádzali vo vydanom osvedčení o vydržaní vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam. Žalobcovia tvrdia, že práve dedičské konanie po nebohom W.
N. z roku 1994 je dôkazom o tom, že k reálnej deľbe nehnuteľnosti medzi právnymi predchodcami
dedičov nedošlo, keďže všetci dedičia dedili iba svoj zákonný 1/3 -tinový podiel. Podiely v sporných
nehnuteľnostiach neboli zahrnuté do dedičského konania v roku 1994 pre ich opomenutie a nestalo sa
tak z dôvodu, že by účastníci rešpektovali vlastnícke právo W.a N. k týmto nehnuteľnostiam. Podľa ich
názoru je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a vyjadrili s ním súhlas.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v  § 212 O.s.p. spolu s
konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal na nariadenom odvolacom  pojednávaní (§
214 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že pokiaľ ide o vec samú, odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade
nie je dôvodné.

Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že podiely nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz.
L. patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi B. N., zomrelom dňa X.X.XXXX, vo vzťahu ku ktorým
sa žalovaní v 1.  a 2. rade stali spoluvlastníkmi osvedčením o prehlásení nadobudnutia vlastníckeho
práva vydržaním v notárskej zápisnici z 20.2.2002 č. N 74/2002, Nz 76/2002 (č.l. 40).

Je zrejmé, že právny predchodca účastníkov B. N. bol pred zápisom spomínaného osvedčenia vedený
ako vlastník podielov nehnuteľností z LV č. XXX, LV č. XXX a LV č. XXX kat. úz. L.. Nešlo pritom
o spoločné vlastníctvo manželov, čo vyplýva z označenia vlastníka sporných nehnuteľností na listoch
vlastníctva, v ktorých bol identifikovaný svojím menom a priezviskom bez uvedenia spoluvlastníctva
týchto nehnuteľností manželkou. Uvedené vyplýva z predloženého vyjadrenia Správy katastra Humenné
(č.l. 42), o správnosti ktorého odvolací súd nemal pochybnosti.

Žalovaní v konaní poukazovali na reálnu deľbu a následnú držbu nehnuteľností ich právnym
predchodcom W. N. s tým, že deľba nehnuteľností po starých rodičoch B. a H. N. mala byť realizovaná
medzi ich plnoletými deťmi - W., B. a W. N.. Je potrebné konštatovať, že existencia takejto deľby v
konaní preukázaná nebola. Nemožno opomenúť, že v dedičskom konaní po B. N. (konanie OS Humenné
sp. zn. 13 D 987/94), ktorého účastníkom bol aj právny predchodca žalovaných W. N., prejednávané
nehnuteľnosti nadobudli všetci dedičia podľa výšky svojich zákonom určených dedičských podielov. V
prípade nehnuteľností, ktoré tvoria predmet konania, pritom nejde o ich reálne vyčlenené časti, keďže
tzv. urbársky majetok bol vždy v spoločnom užívaní jednotlivých podielových spoluvlastníkov.



Podľa žalovaných podiely týchto nehnuteľností  nadobudli vydržaním ako jedným zo spôsobov
pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva. Základnými podmienkami vydržania, pokiaľ právny
poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú oprávnená držba,
uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Právne následky vydržania
pritom nastávajú vtedy, ak sú splnené všetky podmienky, ktoré právny poriadok pre takéto nadobudnutie
vlastníctva vyžaduje. Okolnosťami svedčiacimi pre záver o existencii dobrej viery sú spravidla
skutočnosti, ktoré sa týkajú právneho titulu nadobudnutia veci (práva) a svedčia o poctivosti
nadobudnutia, teda tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby,
napr. existencia zmluvy, ktorá je pre určitú vadu neplatná).

Skutočnosti preukazujúce nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu sporu žalovanými neboli v
konaní nepochybne zistené. Nemožno totiž v tejto súvislosti opomenúť tvrdenia samotných žalovaných
prezentované odlišným spôsobom v osvedčení o vyhlásení účastníkov k nadobudnutiu vlastníctva
vydržaním a v priebehu tohto súdneho konania. Kým v roku 2002 žalovaní tvrdili, že ich držba
je dobromyseľná, nerušená a nepretržitá od roku 1950 až doposiaľ, čím splnili všetky podmienky
pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním podľa ustanovení zákona č. 141/1950 Zb., v súčasnosti
argumentujú predchádzajúcou držbou nehnuteľnosti ich otcom W. N., ktorý im sporné podiely
nehnuteľností mal darovať v rokoch 1994 - 1995 (č.l. 27). Dôkazy svedčiace o darovaní nehnuteľností
žalovaným produkované neboli a aj v prípade pravdivosti týchto tvrdení, zákonom stanovená 10 -ročná
vydržacia doba (§ 134 ods. 1 OZ) do momentu vydania už spomínaného osvedčenia vo vzťahu k
žalovaným neuplynula.

Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že v zásade súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedičia domáhajú
určenia, že tá-ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie,
či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa teda vzťahuje ku dňu smrti
poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu (uznesenie
NS SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010).

K námietkam žalovaných o nedostatočnej vecnej legitimácii účastníkov bolo už v predchádzajúcom
štádiu konania uvádzané, že v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi,
nie je riešené sporné dedičské právo, ale spornosť aktív, ktoré podľa tvrdení žalobcov majú patriť do
dedičstva (§ 175k ods. 3 O.s.p.). V prípade sporných aktív poručiteľa sa môžu dedičia svojich práv
domáhať žalobou na súde mimo konania o dedičstve (§ 175y O.s.p.), pričom v tomto druhu konania
stačí, ak len niektorí z dedičov podajú žalobu o určenie, že konkrétna vec má patriť do dedičstva po
poručiteľovi.

Poukazujúc na všetky uvedené dôvody tak odvolací súd rozsudok okrem výroku o trovách konania
potvrdil ako vecne správne postupom podľa § 219 O.s.p.

Pokiaľ ide o výrok o trovách prvostupňového konania, je nutné uviesť, že súd prvého stupňa postupoval v
zásade správnym spôsobom, keď v nadväznosti na výsledok konania a podľa zásady úspechu v konaní
mal za to, že žalobcom patrí náhrada vzniknutých trov podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Trovy prvostupňového
konania na strane žalobcov pozostávajú zo zaplatených súdnych poplatkov a z odmeny právneho
zástupcu za poskytnutú právnu pomoc. Prvostupňový súd však pri priznávaní vzniknutých trov konania
pochybil, keď žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcom trovy celkovo určenou sumou 2626,80 Eur.
Je zrejmé, že žalobcovia v 1., 2., 3. a 5. rade boli v konaní zastúpení právnym zástupcom, a preto vo
vzťahu k jednotlivým žalobcom mala byť priznávaná náhrada vzniknutých trov samostatne stanovenou
sumou v závislosti od rozsahu poskytnutých úkonov právnej pomoci.

Odvolací súd preto rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil postupom podľa § 221 ods. 1 písm.
f/ O.s.p. a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2
O.s.p. Bude úlohou súdu prvého stupňa v zmysle prezentovaných záverov opätovne rozhodnúť o trovách
prvostupňového konania účastníkov s tým, že v novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o
trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.