Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/328/2015 z 6. 12. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 6. decembra 2015, sp. zn. 4Co/328/2015, ECLI:SK:KSTN:2015:3212204713.1 Krajský súd Trenčín | 4Co/328/2015 | ECLI:SK:KSTN:2015:3212204713.1 | 2015-12-06 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0af83fa5-0209-4dfd-8362-0aa874348073 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3212204713.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/328/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204713
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204713.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa B., s.r.o., so sídlom Z., B. XX,
R.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou J. B., s.r.o. so sídlom Z., Q. 4, proti odporcovi
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 15. decembra 2014, č.k. 6C/280/2012-159 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 352,20 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a
zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Zároveň odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3
ods. 1 písm. a) a d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1 a § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov i § 103, § 104 ods. 2, § 154 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ
uviedol, že ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre vymoženie
svojej pohľadávky voči povinnému F., nar. XX.XX.XXXX, ktorá navrhovateľovi vznikla zo zmluvy o úvere
č. 3920075. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bánovce nad Bebravou (ďalej aj len "exekučný
súd") o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť
o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní od jej doručenia súdu. Exekučný súd podľa navrhovateľa
rozhodol o žiadosti až dňa 26.01.2011, pričom konanie malo začať už 19.7.2010 t.j. o vyše 6
mesiacov skôr. K rozhodnutiu o žiadosti tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, čo navrhovateľ
považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu, ktorým mu bola spôsobená majetková škoda
a aj nemajetková ujma. Majetková škoda mala predstavovať súčet nákladov navrhovateľa na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov jeho zamestnancov pomocou informačného systému,
nákladov na udržiavanie a správu informačného systému a na administratívne spracovanie a doručenie
urgencií exekučnému súdu za obdobie, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia súdu a rozhodnutím o nej. Výšku hmotnej škody vyčíslil na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.
Zároveň mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a preto si žalobca
uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v alikvotnej výške zodpovedajúcej sume cca



660,- eur, ktorá v zmysle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky patrí za každý rok
poznačený prieťahmi. K opakovanému návrhu navrhovateľa na prerušenie konania súd prvého stupňa
uviedol, že o rovnakom návrhu bolo už skôr v tomto konaní právoplatne rozhodnuté. Ak by mal súd
akceptovať takéto návrhy na zrušenie alebo odročenie pojednávania za účelom rozhodnutia o návrhu
na prerušenie konania a aj niekoľkokrát rozhodovať o návrhoch na prerušenie konania podaných z tých
istých dôvodov, nebolo by možné pristúpiť k prejednaniu veci a k rozhodnutiu o veci samej, čím bol
popretý zmysel a účel súdneho konania, porušené právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov minimálne jedného z účastníkov, nehovoriac o porušení ďalších zásad súdneho konania, ako
zásady hospodárnosti, ale aj zásady ne bis in idem (nerozhodovať dvakrát o tej istej veci), hoc ide
o procesnú otázku. Okrem toho žiadosť navrhovateľa o zrušenie pojednávania (ergo jeho odročenie)
z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nespĺňala náležitosti v zmysle §
119 O. s. p., navrhovateľ sa o uvedenom dôvode dozvedel podstatne skôr ako bol jeho návrh zaslaný
(nakoľko o identickom návrhu už bolo pred časom rozhodnuté) a dôvod na odročenie nemožno za
žiadnych okolností považovať za dôležitý aj z toho hľadiska, že o totožnom návrhu na prerušenie konania
už bolo rozhodnuté. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že medzičasom došlo vo veci k zmene
zákonného sudcu, ktorý v čase podania žaloby nebol sudcom tamojšieho súdu. Z uvedených dôvodov
dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný a preto ho zamietol. Najskôr skúmal, či sú splnené podmienky
konania. Uzavrel, že pokiaľ sa navrhovateľ domáha náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na
základe nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, je tak
daná právomoc a príslušnosť súdu prvého stupňa tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť
o ňom. Námietkou odporcu o nesplnení podmienky predbežného prerokovania nároku vyhodnotil súd
prvého stupňa ako nedôvodnú. Vyslovil názor, že vo veciach náhrady škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. sú oprávnené konať okresné súdy. Právnym základom nároku na náhradu škody podľa citovaného
zákonného ustanovenia môže byť aj nesprávny úradný postup súdu, pričom tento môže spočívať aj v
nerozhodnutí súdu v zákonnej lehote alebo v zbytočných prieťahoch v konaní. Pokiaľ sa navrhovateľ
domáhal náhrady škody podľa citovaného zákona na základe nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v nerozhodnutí súdu v zákonnej lehote, je tak daná právomoc a príslušnosť okresného
súdu tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť o ňom. Jednou z podmienok konania o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom, je predbežné
prerokovanie na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným
orgánom podľa § 15 zákona. V tejto veci navrhovateľ podal žalobný návrh skôr, než uplynula lehota
6 mesiacov od prijatia jeho písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
ministerstvom, teda v čase začatia konania nebola splnená podmienka na podanie žaloby, keďže od
prijatia žiadosti ministerstvom do podania žaloby neuplynula lehota 6 mesiacov. Ministerstvo však nárok
navrhovateľa do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti neuspokojilo a táto lehota uplynula skôr,
než súd vo veci rozhodol. Pokiaľ odporca namietal procesné nedostatky žalobného návrhu, súd prvého
stupňa konštatoval, že žaloba síce mala nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa
ust. § 43 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ uviedol v návrhu rozhodujúce skutočnosti a z označenia veci
bolo možné zistiť, z ktorej konkrétnej exekučnej veci svoj nárok odvodzuje. Taktiež nebolo potrebné
predkladať listiny z exekučného spisu, keďže tento je spisom tamojšieho súdu a všetky relevantné
skutočnosti možno z neho zistiť. Námietka odporcu, že žaloba je zmätočná v tom, či navrhovateľ
svoj nárok odvodzuje od nesprávneho úradného postupu alebo aj z nezákonného rozhodnutia, je
neopodstatnená. Navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody skutkovo zdôvodnil a nie je potrebné, aby
ho aj právne posúdil. Navrhovateľ svoj nárok vo svojom základe zdôvodňoval nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu, ktorý mal spočívať v nerozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia v lehote
stanovenej Exekučným poriadkom a v postupe exekučného súdu, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, keď podľa navrhovateľa súd neoprávnene skúmal predložený
exekučný titul. Z uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru, že nárok navrhovateľa je uplatnený
tak pre nesprávny úradný postup - nerozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia v exekučnom konaní
v zákonnej lehote, ako aj pre nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, hoc
zamietnutie žiadosti navrhovateľ zdôvodňuje postupom, ktorý predchádzal tomuto rozhodnutiu. Pokiaľ
ide o navrhovateľom tvrdené prieťahy v exekučnom konaní, súd prvého stupňa dospel k záveru, že k
týmto nedošlo. Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval
15 - dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu, nie
od začatia exekučného konania. V žiadnom prípade však táto lehota neplatila pre iné rozhodnutie súdu
o žiadosti exekútora, a to ani na rozhodnutie o zastavení exekučného konania. Pre iné rozhodnutie o



žiadosti o udelenie poverenia platila iba všeobecná povinnosť konať a rozhodnúť o nej v primeranom
čase bez zbytočných prieťahov. V danom prípade exekučný súd o žiadosti rozhodol po pribl. 2 mesiacoch
zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia. Celkovú dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej nemožno považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie
v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu - právu, aby jeho
vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Keďže vecný nárok žalobcu bol nedôvodný už
z hľadiska jeho právneho základu a súd prvého stupňa nezistil nesprávny úradný postup v postupe
exekučného súdu, považoval za bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody, jej výškou a príčinnou
súvislosťou medzi postupom exekučného súdu a škodou navrhovateľa. Znalecký posudok č. 1/2014
znaleckého ústavu - Ekonomická univerzita v Bratislave, ktorým navrhovateľ mienil preukázať výšku
jemu vzniknutej škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu resp. nezákonných rozhodnutí zo
strany súdov SR, z uvedených dôvodov súd prvého stupňa ani bližšie nehodnotil. Pokiaľ išlo o náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolo by možné ju navrhovateľovi priznať jedine v prípade, ak by bol
vôbec preukázaný právny základ nároku, čo v tomto prípade nebolo. Znalecký posudok č. 1/2013
vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. W. M., PhD. za účelom zistenia, či je právom EÚ zakázané, aby
majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo
rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní, súd prvého stupňa nepovažoval za dôkaz, ktorý by
mal význam v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že vo veci by bolo nadbytočné
vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov pôsobiacich na exekučnom súde, keď jediným
objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe
súdu môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejme všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako
aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Keďže návrh bol nedôvodný už v samotnom
právnom základe uplatneného nároku, nebol dôvod o právnom základe uplatneného nároku rozhodovať
medzitýmnym rozsudkom. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p
v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p a odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže si ich nevyčíslil a zo
spisu mu žiadne nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké



oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a
to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4
OSP a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po
podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup
nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne
rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o
tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate
a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére
navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. "súd sa dopustil viacerých



omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané"), ktoré uvádzal aj v
návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá
ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie
exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna prax usmerňuje exekučné súdy
pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna nedovolenosť alebo rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu
je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým
činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného
práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva
vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie exekučného konania. Z jazykového, gramatického
výkladu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu
15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním
exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa
zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil
spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. § 44 ods. 10, § 50 ods. 2, atď.) teda
s použitím slova „rozhodne.“ Z uvedených viacerých druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový,
účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa, podľa ktorého je zákonom daná povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia
takej žiadosti.

Zároveň odvolací súd uvádza, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli
viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, ani za rozhodnutie v lehote,
ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu.

Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ustanovenie § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003
Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.



Prvostupňový súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa, vec bola pridelená sudcovi Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou JUDr. L. M. PhD. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 18.10.2012, č. k.
17NcC/466/2012-16, rozhodol, že sudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. L. M. PhD. nie
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 6C/280/2012.
Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že daná vec bola v priebehu konania pridelená na základe
pokynu č. 11/2013, na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. V. O.. JUDr. V. O. vo svojom vyjadrení
zo dňa 14.11.2013 uviedol, že v danej veci sa necíti byť zaujatý nakoľko ujma, ku ktorej malo na strane
navrhovateľa dôjsť, nebola spôsobená jeho konaním, ani konaním inej osoby, ktorá by bola k nemu vo
vzťahu osoby blízkej. Taktiež si nebol vedomý ani žiadnych iných okolností na základe, ktorých by bolo
dôvodné pochybovať o jeho nezaujatosti pre vzťah k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom.
Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany navrhovateľa dospel k
záveru, že na strane zákonného sudcu JUDr. V. O. nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v
zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci
a účastníkom konania. Odvolací súd má teda za to, že ani zaujatosť sudcu JUDr. V. O. rozhodujúceho vo
veci, tvrdená navrhovateľom a uplatnená ako odvolací dôvod daná nie je. Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných
súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.,
hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa
o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania, riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tento návrh navrhovateľa zamietol a opätovne
o ňom rozhodol aj v rámci odvolaním napadnutého rozsudku.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil opakovane pojednávanie, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady
pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo
veci za podstatné. Vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania bolo navrhovateľovi doručené dňa
14.03.2013 spolu s predvolaním na prvý termín pojednávania vytýčený na 18.06.2013, pričom tento
termín pojednávania bol následne zrušený z dôvodu potreby rozhodnutia o návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania. Druhý termín pojednávania súd prvého stupňa vytýčil na 15.12.2014 a predvolanie
navrhovateľovi doručil dňa 05.12.2014. Žiadneho z nariadených pojednávaní sa navrhovateľ napriek
riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by
v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani po poučení podľa ustanovenia § 120 ods. 4
OSP, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 08.11.2012, ako to vyplýva z obsahu
spisu súdu prvého stupňa.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.