Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 15CoE/205/2012 z 22. 11. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 22. novembra 2012, sp. zn. 15CoE/205/2012, ECLI:SK:KSNR:2012:4012899616.1 Krajský súd Nitra | 15CoE/205/2012 | ECLI:SK:KSNR:2012:4012899616.1 | 2012-11-22 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 14 ods. 1 písm. b) zákona č. 288/1995 Z. z., § 14 ods. 3 zákona č. 288/1995 Z. z., EP, § 15 ods. 1 zákona č. 288/1995 Z. z., § 14 ods. 2 zákona č. 288/1995 Z. z., OZ, § 14 ods. 1 zákona č. 288/1995 Z. z., § 39 OZ, § 58 ods. 1 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b4493f03-412d-4fa1-a076-c5f4275ee775 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4012899616.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/205/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4012899616
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4012899616.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4 , Bratislava, proti povinnému: N. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. M. R. W. XX, H., o vymoženie sumy
1.453,33 eura, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 4Er/462/2003-18
zo dňa 30.04.2012, a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

1. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 4Er/462/2003-18 zo dňa 30.04.2012 vo výroku
I., II. a III. p o t v r d z u j e .

2. Odvolací súd napadnuté uznesenie v časti trov exekúcie m e n í tak, že oprávnený je povinný nahradiť
súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, so sídlom P. Pázmaňa 49/3, Šaľa, trovy exekúcie v
sume 85,57 eura do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

3. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
zároveň vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu
exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, náhradu trov exekúcie vo výške 155,24 eura do troch dní od
právoplatnosti uznesenia.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia
odôvodnil ustanovením § 41 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 22 ods. 2, §23, §39 Občianskeho súdneho
poriadku. O náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodol s poukazom na ustanovenie § 203 ods.
1 Exekučného poriadku, § 14, § 15, § 22, § 23 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov (ďalej len "vyhláška").

Súd prvého stupňa uviedol, že vzhľadom na formuláciu plnomocenstva, ktoré vytvorilo široký priestor
pre konanie a právne úkony splnomocnenca a na neexistujúcu zmluvnú voľnosť pri zvolení si
splnomocneného zástupcu, je možné konštatovať, že pre takéto splnomocnenie je pre obchádzanie
zákona neplatným právnym úkonom, čo následne robí neplatnou aj samotnú notársku zápisnicu.
Nakoľko súd považoval notársku zápisnicu za neplatný právny úkon, exekúciu zastavil.

O náhrade trov exekúcie súd rozhodol tak, že oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi ich
náhradu. Trovy exekúcie pozostávajú z odmeny podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu
vo výške 23,91 eura vrátene DPH (odmena za 3 začaté hodiny po 6,64 eura zvýšená o daň z pridanej
hodnoty, § 14 ods. 1, 2 vyhlášky), z paušálnej odmeny vo výške 19,90 eura vrátane DPH, náhrady



hotových výdavkov - poštovné 54,56 eura, spotrebný materiál - 8,28 eura, cestovné náhrady - 41,40
eura a náhrady za stratu času vo výške 5,53 eura (§ 23 vyhlášky), celkovo teda vo výške 155,24 eura.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie v zákonom stanovenej lehote. Namietal, že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nezistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Namietal,
že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie
požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie
prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany
dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká
právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu
revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi.
Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a
preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil,
že súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.
Súd pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady
súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Ďalej dospel k záveru, že odlišné
zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je
priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na
základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na
základe uvedeného preto tvrdil, že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne
nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal
ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje
o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením
a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z
ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo
forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal že zástupca povinného žiadny spôsobom
neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo
forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. S
poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súd prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Následne oprávnený doručil súdu prvého stupňa podanie označené ako: „Návrh na prerušenie konania
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Poukázal na uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 120/2012-12 zo dňa 14.03.2012, kde Ústavný súd konštatoval, že ak exekučný
súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu, musí postupovať v
súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii, pokiaľ
sa povinnosť nesplní alebo sa nezistí iní dôvod na to, aby sa v exekúcii nepokračovalo. Opačným
postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe. Pripomenul,
že zákonom č. 384/2008 Z. z. z 23.09.2008 sa Exekučný poriadok doplnil o ust. §42 ods.3, pričom v
prechodnom ustanovení k zákonu č. 384/2008 Z. z. je uvedené, že na notárske zápisnice vyhotovené
pred 15.10.2008 sa tento zákon nevzťahuje. Na základe uvedeného mal preto za preukázané, že zákon
umožňoval a aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo
poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Tvrdil ďalej, že udelením plnomocenstva
povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh. Dodal, že ak by povinný zmenil
názor, mohol plnomocenstvo v zmysle §33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Na základe uvedeného preto zdôraznil, že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa



spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jej neprospech. Dodal, že súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Uviedol ďalej, že jednotlivé
ustanovenia smernice nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte v prospech jednej zo zmluvných strán.
Zastal názor, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo
dňa 12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51 ods.1 Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd na základe
§109 ods.1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu
dvoru EÚ predkladá prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1, Je možné za neprijateľnú zmluvnú
podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať
a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky pohľadávky a jej príslušenstva, a
na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2, Je v súlade s čl. 17 a
47 Charty základných práv EÚ také rozhodovanie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP),
a zitil, že vo výroku I., II. a III. je potrebné uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správne potvrdiť, a vo výroku IV. je potrebné uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP
zmeniť. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie začalo dňa 20.10.2003, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie na základe Notárskej zápisnice
N1506/2003, NZ57108/2003 zo dňa 08.07.2003, ktorú vyhotovil notár JUDr. Ondrej Ďuriač. Dňa
27.11.2003 súd prvého stupňa udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Oprávnený
podaním zo dňa 18.11.2010 navrhol zmenu súdneho exekútora. Následne súd prvého stupňa vydal
napadnuté uznesenie.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek,
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho
jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v
ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal a zistil, že
napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vzťahujúci sa k
vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver
a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého uznesenia, a preto, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, sa v odôvodnení tohto



rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho,
aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva, že podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy
ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. V danom prípade podstatnou a právne relevantnou
skutočnosťou je, či splnomocnenie je platným právnym úkonom a uznanie dlhu na základe takto
udeleného plnomocenstva v notárskej zápisnici je platným právnym úkonom, nakoľko podľa § 22 ods.
2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami
zastúpeného. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2, v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka spôsobia absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na
skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli.

Odvolací súd je toho názoru, že otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže
posudzovať iba exekučný súd. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na
návrh alebo aj bez návrhu. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť
skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom
exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa názoru odvolacieho
súdu preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné
vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie
izolovane.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie v časti zastavenia exekúcie podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj postup súdu prvého stupňa pri určovaní výšky
priznaných trov exekúcie v medziach podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
je z časti dôvodné.

Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade patria súdnemu exekútorovi trovy v sume 85,57 eura.

Odvolací súd sa stotožňuje s odmenou vypočítanou súdom prvého stupňa v zmysle § 14 ods. 1 a, ods.
2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. vo výške 23,91 eura s DPH ako aj s odmenou vypočítanou podľa § 14 ods.
1 písm. b) ods. 3 a § 15 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. vo výške 19,90 eura s DPH.

Súdnemu exekútorovi však patrí náhrada hotových výdavkov podľa § 22 ods. 1 vyhl. (poštovné) v sume
34,80 eura (29 preukázaných doručeniek založených v exekučnom spise v sume 1,20 eura). Vzhľadom
na skutočnosť, že súdny exekútor nepreukázal konkrétne výdavky pri jednotlivých zásielkach (originál/
fotokópia podacieho lístka), odvolací súd vychádzal z ceny stanovenej poštovým doručovateľom -
Slovenskou poštou, a.s. za cenu doporučeného listu 1. triedy, do hmotnosti 50g. Odvolací súd nepriznal
poštovné v sume 54,56 eura, a to aj napriek tomu, že je nepochybné, že poštovné vzniklo, ale keďže
nie je v exekučnom spise preukázané originálom potvrdenej doručenky nie je ho možné priznať.

S poukazom na § 25 vyhlášky odvolací súd uvádza, že v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj
náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou, t.j. aj spotrebovaný
kancelársky materiál, preto nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu za spotrebovaný materiál.

Súdny exekútor požiadal o priznanie cestovného celkom v sume 41,40 eura, avšak zo spisu nevyplýva a
ani žiadne doklady nepreukazujú použitie motorového vozidla. Spis neobsahuje žiadny cestovný príkaz,
žiadne vyúčtovanie cestovného, dokladu o pracovnej ceste, resp. potvrdenie o vykonaní pracovnej cesty
a ani technický preukaz motorového vozidla. Preto odvolací súd cestovnú náhradu nepriznal. Exekútor
si uplatnil náhradu za stratu času, nakoľko však exekútor nepreukázal vykonanie pracovnej cesty mimo
sídla jeho exekútorského úradu, nebolo možné mu náhradu priznať.

V zmysle § 196 Exekučného poriadku v platnom znení, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty
podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej



hodnoty. Súdny exekútor je platiteľom dane od 10.01.1997. Na základe uvedeného preto patrí súdnemu
exekútorovi odmena zvýšená o 20% DPH, celkovo teda vo výške 85,57 eura.

Podľa § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky JE zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť
zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium
SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) a vo veci
Pohotovosť (C-76/10) ) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU umožňuje, aby sa aj
vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je
povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1,
2 Exekučného poriadku a pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je preto možné v danom exekučnom
konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani
v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená
na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na
postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný
poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.



Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.