Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/386/2013 z 8. 10. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 8. októbra 2014, sp. zn. 8Co/386/2013, ECLI:SK:KSNR:2014:4312217297.2 Krajský súd Nitra | 8Co/386/2013 | ECLI:SK:KSNR:2014:4312217297.2 | 2014-10-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 7 zákona č. 514/2003 Z. z., § 8 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., EP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ce2a4c02-acf3-4c4d-aa93-6e3f9fc69b1c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4312217297.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/386/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217297
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217297.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.
Adriany Kálmánovej PhD., JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
25C/34/2013-26 zo dňa 19. septembra 2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ (žalobca) sa návrhom (žalobou) zo dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie,
ktorým by bol odporca (žalovaný) zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 326,39 Eur a náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoj návrh právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č.
233/1995 Z. z. - v znení do 31.05.2010, do 31.05.2011, po 01.06.2011) a zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo
návrh odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Levice v exekučnom konaní vedenom na základe
jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému -D. P., registrovaný u súdneho exekútora pod sp.
zn. EX 6483/2010 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 18.11.2010,
konanie začalo dňa 25.05.2010, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním viac ako 177
dní) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ďalej odôvodnil svoj návrh tým, že navrhovateľ vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v
exekučnom konaní a primeľ porušovateľa k vydaniu rozhodnutia. Opísaný postup exekučného súdu
hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je
ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla navrhovateľovi
majetková škoda v celkovej výške 125,- Eur, predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov



spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Vynaložil v tomto období náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- Eur, na udržiavanie a správu
informačného systému sumu 40,- Eur, v sume 15,- Eur na administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania na súde. Výška tejto škody je stanovená na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s
nepomernými ťažkosťami. Ďalej si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej
výpočet uskutočnil alikvótnym pomerom 55,- Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu (na základe aplikácie doktríny ústavného súdu pokiaľ ide o zbytočné prieťahy 660,- Eur za rok : 12
mesiacov v roku = 55,- Eur). Mal za to, že samotné konštatovanie porušenia jeho práva na súdnu ochranu
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
ktorý je dôsledkom nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Nesprávnym úradným postupom boli
reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík : -neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom k zániku povinného, -k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, -
k insolvencii povinného a najmä, že navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu
v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola
zamietnutá a je potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu.

Ďalším dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy je, že neexistencia akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u navrhovateľa,
resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj
na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je
nutné deklarovať porušenie jeho práva na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu ochrany legitímnych očakávaní,
princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a
majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením označených práv a
princípov právneho štátu. Uviedol, že si uplatňuje nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Medzitýmnym
rozsudkom žiadal určiť žalovanú zodpovednou za škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom
súdu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní v
zákonom stanovenej lehote.

Odporca navrhol návrh vo vyššie uvedených právnych veciach ako nedôvodný zamietnuť.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní
návrh navrhovateľa zamietol a o trovách účastníkov rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu
Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/517/2010 a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 4 ods. 1 písm. a) bod 1,§ 5 ods. 1, 3, § 9
ods. 1 a 2 v znení platnom do a od 01.01.2013, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 a citované
ustanovenia Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z.) § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. d), i) v
znení účinnom od a do 01.06.2011, § 44 ods. 1 a 2 v znení platnom v čase do a po 31.05.2010 a dospel
k záveru, že návrh navrhovateľa nebol dôvodne podaný. V konaní úspešnému odporcovi náhradu trov



konania nepriznal s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
OSP Zák. č. 99/1963Zb.) z dôvodu, že trovy konania nešpecifikoval a žiadne trovy konania mu nevznikli.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu Okresného
súdu Levice sp. zn. 12Er/517/2010, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná
na súde dňa 16.07.2010. Exekučný súd uznesením zo dňa 06.10.2010 žiadosť o udelenie poverenia
zamietol, právoplatne dňa 03.03.2011. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ. Odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhovateľ ako oprávnený podal sťažnosť na
prieťahy v exekúcii dňa 30.08.2010.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa spĺňal náležitosti v zmysle § 43 OSP.
Návrh nebol predčasne podaný dôvodiac tým, že mal za preukázané, že navrhovateľ podal žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu 25.09.2012, návrh na súd podal pred
uplynutím 6 mesačnej lehoty od podania tejto žiadosti, pričom ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa
6-mesačná zákonná lehota uplynula a odporca návrhu nevyhovel v rámci predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody. Súd prvého stupňa ďalej dôvodil, že uplatnený právny nárok navrhovateľa
nie je premlčaný i s poukazom na skutočnosť, že exekúcia začala v roku 2010.

Súd prvého stupňa v danej právnej veci dospel k záveru, že nie je oprávnený skúmať, či v danej veci
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žiadne konanie, v ktorom možno konštatovať prieťahy v konaní sa
neviedlo.

Súd prvého stupňa zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, resp. primeranej, z akého dôvodu,
či je daný dôvod na náhradu škody a či nejaká škoda vznikla. Uviedol, že navrhovateľ si v konaní
uplatňoval náhradu škody podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z.z. dôvodiac tým, že exekučný súd svojim
postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej dobe, resp. bez zbytočných prieťahov. Súd mal za to, že exekučné konanie bolo vedené v
čase účinnosti Exekučného poriadku, podľa ktorého ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
v čase podania návrhu na vydanie poverenia zákonná 15-dňovvá lehota na vyporiadanie sa súdu
so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neexistovala a nevzťahuje sa na rozhodnutie súdu,
ktorým je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Súd dospel k záveru, že pokiaľ exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 16.09.2010, po 82 dňoch, jeho postupom nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu, keďže o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol tak, že ju zamietol
a rozhodol v primeranej lehote. Poukázal ďalej na to, že znenie zákonného ustanovenia § 44 ods.
2 EP oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom,
pri posudzovaní ktorého zákonného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa
exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale len z hľadiska, či bol vydaný
orgánom, ktorý na to mal právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Navrhovateľ
žiadal preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa vydané v exekučnom konaní a napádal samotné
odôvodenie tohto rozhodnutia. Súd prvého stupňa mal za to, že by poverenie nevydal, keďže exekučný
titul bol vydaný v rozpore so zákonom, keď rozhodcovská doložka bola v rozpore s dobrými mravmi,
resp. išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Navrhovateľ sa nemôže svojho nároku domáhať postupom
podľa § 9 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že podľa jeho názoru exekučný súd nesprávne
odôvodnil rozhodnutie, resp. nesprávne aplikoval právne normy SR alebo EÚ, pričom navrhovateľ
vylúčil uplatnenie svojho právneho nároku podľa § 5 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. Ďalej dôvodil tým,
že navrhovateľ v konaní nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody, teda nepreukázal
existenciu škody spočívajúcu v zmenšení jeho majetku alebo v ušlom zisku. Mal za to, že znalecký
posudok slúži na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov, preto mal za to, že znalecké
dokazovanie je nadbytočné a zamietol ho. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo preukázané, že by
zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ďalej sa nezaoberal uplatnenou
škodou a nemajetkovou ujmou, keď nebol daný právny základ uplatneného právneho nároku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že platné
právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov, že v čase podávania návrhu nemal



k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, čo však nič
nemení na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaním
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty, že súd znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku, na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal
žiadne neudržateľné dôvody a že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo.

Odporca sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia,
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/20003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 01.07.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -
článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok
6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a
spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené podmienky zodpovednosti
za škodu podľa tohto zákona.

Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby
medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť,
pričom dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v
prípade ich preukázania sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má
charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a



zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená
zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7)
a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný,
je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto
postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu
pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie
príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu
vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho
úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného
súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (citovaného súdom prvého stupňa) mal
odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala
len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené
v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe
dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu,
a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval
prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor
žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu
sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol
by to upravil explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote
15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná
skrátená forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného
súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

V danej právnej veci bolo preukázané, že exekučný súd v posudzovanom vyššie uvedenom exekučnom
konaní zamietol žiadosť o udelenie poverenia v čase tak, ako je vyššie uvedené, pričom platné znenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku citované súdom prvého stupňa lehotu jednoznačne vylučovalo pre
prípady zamietnutia žiadosti.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za
nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri
rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna
a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v
konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom
platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, z čoho potom vyplýva,
že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom
samostatne. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti



veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí (podávaných navrhovateľom na postup
exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v jednotlivých vyššie
uvedených exekučných konaniach vydané v čase vyššie uvedenom nemožno hodnotiť ako zbytočné
prieťahy (so stavom právnej neistoty navrhovateľa a s dôsledkom vzniku škody), s prihliadnutím
na všetky vyššie okolnosti veci a nemožno neprihliadnuť na tisícky obdobných vecí (podávaných
navrhovateľom na postup exekučnému súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Pokiaľ exekučný súd vydal rozhodnutie a zamietol žiadosť o udelenie poverenia v exekučnej veci sp.
zn. 12Er/517/2010 po dvoch mesiacoch, odvolací súd mal za to, že bez ďalšieho sa nejedná o také
konanie exekučného súdu, ktoré by sa dalo kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vedúce k navrhovateľom
tvrdeným (nepreukázaným) následkom, s poukazom i na činnosť exekučného súdu, ktorá prechádzala
vydaniu tohto rozhodnutia. Neboli splnené ani ďalšie dva predpoklady uplatneného právneho nároku a
to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a
samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné
bremeno navrhovateľa. V danom prípade si navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal
splnenie týchto zákonných predpokladov.

Odvolaciemu súdu v danej veci neprislúcha preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných
v exekučnom konaní a právne závery ohľadne rozhodcovských rozsudkov sú rozsiahlo riešené
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, od ktorých
záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu,
preto nebolo potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech
a ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani prípadná
škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že navrhovateľ
podal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie
v čase rozhodovania súdu už uplynula, že uplatnený právny nárok navrhovateľa nie je premlčaný,
že je neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať)
v konaní vykonaným dokazovaním, že doplnenie dokazovania navrhnutým dôkazom zo strany
navrhovateľa by bolo vo veci nehospodárne a neúčelné, že rozhodovaciu činnosť súdov tvoriacich
podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a
neprerušený (a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by muselo prísť priamo a
len týmto postupom), že navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu
a nemajetkovú ujmu, že znalecký posudok slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení
účastníkov konania, a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil.

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.