Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/55/2017 z 26. 2. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 26. februára 2018, sp. zn. 26Co/55/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2114222970.1
Krajský súd Trnava | 26Co/55/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2114222970.1 | 2018-02-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie
Citované ustanovenia: § 3 OZ, § 451 OZ, § 4 zákona č. 258/2001 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8defb5c1-b516-478f-96b0-da385ba73132
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2114222970.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/55/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114222970
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114222970.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr.
Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: A. G., nar. XX. M.
XXXX, O. XXXX/XX, H., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Košice, proti
žalovanej: POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, o 555,51 € s prísl., na
odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16 C 185/2016-71 z 13. októbra 2016
takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  sa potvrdzuje.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 16 C 185/2016-71 z 13. októbra 2016 súd prvej inštancie (I) vyhovel
žalobe a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 555,51 € s 8,15 % ročným úrokom z omeškania od 9.
septembra 2014 z titulu bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným tým, že žalobca zo zmluvy o
úvere plnil viac než mal, a (II) priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalobca ako dlžník a žalovaná ako veriteľ podpísali 22. januára 2008 listinu „Zmluva o úvere“ č.
2380062, na základe ktorej poskytol veriteľ dlžníkovi úver 7.000 býv. Sk a dlžník sa zaviazal vrátiť ho
zvýšený o poplatok 4.520 býv. Sk v ôsmich mesačných splátkach po 1.440 Sk počnúc 12. februárom
2008. Zmluva neobsahuje ďalšie údaje, najmä neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov
(RPMN). Úver bol dlžníkovi poskytnutý, ten zaplatil žalovanej postupne 1.306,80 €, pričom posledná
úhrada bola vykonaná 17. augusta 2011.

4. Súd prvej inštancie neakceptoval procesnú námietku žalovaného, že vo veci sa už právoplatne
rozhodlo rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej, a.s.,
sp. zn. SR 09437/08 z 3. októbra 2008. Podľa § 35 zákona           č. 244/2002 Z. z. má rozhodcovský
rozsudok rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu len medzi účastníkmi, nie pre ďalšie orgány.
Súd ako štátny orgán nie je viazaný rozhodcovským rozsudkom založeným na neplatnej rozhodcovskej
doložke, ako je formulovaná vo všeobecných obchodných podmienkach žalovanej, ktorú súd prvej
inštancie považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Takýto rozhodcovský rozsudok potom nemôže
byť prekážkou veci rozhodnutej.

5. Zo zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že zmluva o úvere z 22. januára
2008 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, ktorá musí obsahovať náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 cit. zákona, medzi nimi ročnú



percentuálnu mieru nákladov [§ 4 ods. 2 písm. g)]. Táto zmluva o úvere však neobsahuje ani RPMN, ani
úrokovú sadzbu, v dôsledku čoho sa úver podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Žalobca bol teda povinný žalovanej uhradiť len sumu skutočne poskytnutého
úveru 7.000 Sk, t. j. 232,36 €, naviac jej však uhradil ďalších 1.074,44 €, čím sa žalovaná bezdôvodne
obohatila. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka je potom žalovaná povinný žalobcom uplatnenú sumu
555,51 € vrátiť. Námietku premlčania vznesenú žalovanou súd prvej inštancie považoval za výkon práva
v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neprihliadol na ňu. Poukázal
na to, že žalovaná si postavila svoje podnikania na zneužívaní spotrebiteľských práv a nedostatočnom
právnom vedomí svojich klientov. Prihliadol na poctivosť žalobcu a jeho dôveru v poctivosť žalovanej,
kvôli čomu si od nej žalobca doteraz bezdôvodné obohatenie neuplatňoval. Žalovaná pritom musela
vedieť, že sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila, napriek tomu nevyvinula žiadne úsilie túto sumu
vrátiť. Nárok na úrok z omeškania súd prvej inštancie priznal žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. v
spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a nárok na náhradu trov konania s odkazom na § 255
ods. 1 C. s. p., keďže žalobca mal vo veci plnú úspech.

6. Včas podaným odvolaním sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a zastavenia konania, resp.
vrátenia veci na ďalšie konanie. Na úvod poprela naliehavý právny záujem žalobcu na žiadanom určení
úveru za bezúročný a bez poplatkov. S odkazom na § 161 a 230 C. s. p., ako aj § 35 zákona č. 244/2002
Z. z. zopakovala svoj názor, že konaniu vo veci bráni neodstrániteľná prekážka konania v podobe
právoplatného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej,
a.s., sp. zn. SR 09437/08, ktorým bola zmluva o úvere z 22. januára 2008 posúdená ako platná. Vo veci
samej potom žalovaná namietla, že túto zmluvu nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere
podľa           § 258/2001 Z. z., pretože strany dohodli jej uzavretie podľa § 497 Obchodného zákonníka a
ide o absolútny obchod. Podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere nie je dohoda o úroku, preto prípadná
vada v dojednaní výšky úrokov má za následok, že dlžník je na základe § 502 Obch. zák. povinný platiť
obvyklé úroky. Okrem toho v čase uzavretia zmluvy bola obmedzená len celková odplata v zmysle § 53
ods. 6 Obč. zák., ktorej neprimeranosť musí dokázať dlžník (žalobca). Podľa názoru žalovanej nenastal
ani jeden prípad bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Obč. zák. a splátky, ktoré za bezdôvodné
obohatenie považuje žalobca, boli vymožené na základe exekúcie, ktorej navrátenie do pôvodného stavu
je podľa    § 61 Ex. por. vylúčené. Konečne, nárok žalobcu je premlčaný, keďže subjektívna premlčacia
doba plynula od okamihu, kedy dlžník plnil splátky nad rámec istiny. Ku dňu podania žaloby uplynula tak
objektívna, ako aj subjektívna premlčacia doba.

7. Žalobca vo vyjadrení navrhol prvoinštančný rozsudok potvrdiť. Vzťah zo zmluvy o úvere je
spotrebiteľský vzťah a aplikujú sa naň ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z., pretože stranou zmluvy je
spotrebiteľ. Poukázal v tomto smere na § 2 písm. a) cit. zákona, ako aj na rozdiely medzi pôžičkou a
úverom, a na podporu svojho názoru cituje rozhodovaciu prax NS SR aj ÚS SR. Nesúhlasil s existenciou
prekážky rozhodnutej veci, keď rozhodcovský rozsudok založený na neplatnej rozhodcovskej doložke
je ničotný „paakt“, a na podporu svojho názoru obsiahlo cituje rozhodovaciu prax NS SR, krajských
súdov, ako aj okresných súdov v Slovenskej republike. Námietky žalovanej proti posúdeniu odplaty (§ 53
ods. 6 Obč. zák.) ako neprimeranej považuje za nesprávne a odporujúce konštantnej judikatúre súdov
Slovenskej republiky. Povinnosť uvádzať úrokovú sadzbu v zmluve o úvere vyplývala z § 4 ods. 2 písm. i)
zákona č. 258/2001 Z. z. Námietka nedostatku naliehavého právneho záujmu sa podľa neho veci vôbec
netýka, keďže tu nejde o určovaciu žalobu. Vo vzťahu k premlčaciu žalobca na základe citácie obsiahlej
rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky podporil názor, že bezdôvodné obohatenie získané
žalovanou je bezdôvodným obohatením získaným úmyselne, teda objektívna premlčacia doba je 10
rokov (§ 107 ods. 2 Obč. zák.). Uplynutie subjektívnej premlčacej doby žalovaná nijako neodôvodnila,
podľa názoru žalobcu však táto doba mohla začať plynúť až od 2. septembra 2014, kedy žalobca
vyhľadal právnu pomoc advokáta. Pre jej plynutie je pritom rozhodujúca skutočná, nie predpokladaná
vedomosť oprávneného subjektu.

8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce
konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani
dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem           (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho
preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti
(§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.



9. Ešte pred prieskumom skutkových a právnych záverov napadnutého rozsudku sa treba zaoberať
procesnou námietkou žalovanej, že vo veci sa už právoplatne rozhodlo rozhodcovským rozsudkom
citovaným vyššie. Súd prvej inštancie túto námietku posúdil a vyrovnal sa s ňou (ods. 35 jeho rozsudku),
takže neobstojí opačné tvrdenie žalovanej v odvolaní. Riešenie námietky veci rozhodnutej súdom prvej
inštancie pritom odvolací súd považuje za správne. Žalovaná nespochybnila skutkový záver súdu prvej
inštancie, že rozhodcovská doložka, na ktorej bola založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
Slovenskej rozhodcovskej, a. s., bola obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach zmluvy,
ktorú treba kvalifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom od
1. januára 2008. Takisto žalovaná nijako nespochybnila právny záver súdu prvej inštancie, že táto
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Obč.
zák. a ako taká je neplatná (§ 53 ods. 5 Obč. zák.).  Potom ale zodpovedá ustálenej judikatúre vyšších
súdnych autorít, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu,
preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre
občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti zmluvy (porov. judikát R 77/2015). Uvedené závery platia
rovnako aj vtedy, keď predmetom civilného sporového konania nie je samotná neplatnosť zmluvy, ale
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, v rámci ktorého sa platnosť zmluvy skúma ako predbežná
otázka (porov. § 194 C. s. p.). Súd prvej inštancie preto rozhodol správne, keď rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej rozhodcovskej, a. s., sp. zn. SR 09437/08 nepovažoval za
prekážku rozhodnutej veci a konanie nezastavil, ale žalobu žalobcu vecne prejednal.

10. Pokiaľ ide o námietku nedostatku naliehavého právneho záujmu, podľa § 80 písm. c) O. s. p.
účinného v čase podania žaloby, ale aj § 137 písm. c) C. s. p. je takýto právny záujem predpokladom
len žaloby o určenie, že tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. V prerokúvanej veci však žalobca
podal žalobu o splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b)       O. s. p., resp. § 137 písm. a) C. s. p., pri
ktorej sa naliehavý právny záujem vôbec nevyžaduje. Námietka žalovanej je tak celkom nepodstatná.

11. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav
reprodukovaný v odsekoch 3.1 až 3.3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie
aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z  vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti
v súlade s § 191 C. s. p. Žalovaný vo svojom odvolaní zistený skutkový stav ani nijako nespochybnil, v
dôsledku čoho odvolací súd nie je oprávnený ho preskúmavať (porov. § 380 C. s. p.).

12. V nadväznosti na citované ustanovenie § 380 C. s. p. treba predoslať, že žalovaná vo svojom
odvolaní namieta množstvo právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré však tento vo svojom rozsudku
vôbec nevyslovil. Žalovaná tu celkom zjavne používa paušálne odvolania pripravené vopred pre veľké
množstvo vecí bez toho, aby zohľadnila konkrétnu skutkovú a právnu argumentáciu súdu prvej inštancie,
na ktorej je založený napadnutý rozsudok. Viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi potom
znamená, že odvolací súd môže rozumne vziať zreteľ len na tie dôvody, ktoré súvisia s argumentáciou
rozsudku súdu prvej inštancie. Zvyšné nesúvisiace dôvody nie sú vôbec spôsobilé spochybniť správnosť
napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa preto nebude ďalej osobitne venovať argumentácii ohľadom
výšky úroku a odplaty v zmluve o úvere, pretože súd prvej inštancie nezaložil svoj rozsudok na tom,
že by výška úrokovej sadzby alebo výška odplaty v zmluve z 22. januára 2008 dohodnutá v zmluve
odporovala zákonu.

13. Odvolací súd sa stotožňuje s právnou kvalifikáciou zmluvy o úvere z 22. januára 2008 ako zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. Podľa § 2 písm. a) cit. zákona v znení
účinnom k uvedenému dňu je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej
právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa potom podľa § 2 písm. b) cit. zákona rozumie
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť. Z citovaných ustanovení je teda zrejmé, že spotrebiteľský úver
mohol byť poskytnutý okrem iného aj vo forme úveru v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Právny
názor žalovanej, že aplikácia zákona č. 258/2001 Z. z. bola vylúčená dohodou strán, resp. ustanovením
§ 261 ods. 3 písm. c) Obchodného zákonníka, nemá oporu v žiadnom ustanovení platného práva.
Zo žiadneho ustanovenia totiž nevyplýva, že ak sa určitý vzťah spravuje jedným právnym predpisom,
nevzťahuje sa naň žiaden iný právny predpis. Naopak, každý právny vzťah sa spravuje všetkými tými
právnymi normami, ktorých hypotézu (skutkovú podstatu) napĺňa. Ani z § 261 ods. 3 písm. c) Obch.
zák. nevyplývalo vylúčenie aplikácie iných zákonov. Citované ustanovenie ustanovovalo totiž len to,



že právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
účastníkov tohto vzťahu. Z toho ale nevyplýva, že by sa nespravovali žiadnym iným právnym predpisom;
práve naopak, spravovali sa všetkými tými normami, ktoré na ne dopadali. Len v prípade, že by
medzi jednotlivými normami bol priamy rozpor, mohlo by sa uplatniť všeobecné derogačné pravidlo
lex posterior, prípadne lex specialis. Ak medzi normami rozpor nie je, musí sa právny vzťah spravovať
všetkými do úvahy prichádzajúcimi predpismi.

14. Na základe toho treba uzavrieť, že zmluva o úvere z 22. januára 2008 medzi stranami sa mohla
spravovať Obchodným zákonníkom, zároveň však spĺňala definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmysle § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z., takže sa musela spravovať aj týmto zákonom. Medzi
ustanoveniami § 497 až § 507 Obch. zák. upravujúcimi zmluvu o úvere a ustanoveniami zákona č.
258/2001 Z. z. pritom v zásade (okrem niektorých parciálnych otázok) neexistujú priame rozpory. Táto
zmluva musela teda vyhovovať nielen náležitostiam § 497 Obch. zák., ale aj osobitným náležitostiam
podrobne upraveným v § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. Ak náležitosti vyžadované týmto zákonom
neobsahovala, malo to následky v tomto predpise ustanovené. Zmluva o úvere z 22. januára 2008
teda mala podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. obsahovať okrem iného aj určenie
ročnej percentuálnej miery nákladov, a ak nebola uvedená, považoval sa za bezúročný a bez poplatkov.
Následok, že úver je kvôli nedostatku jednej z náležitostí bezúročný a bez poplatkov, je v podstate
osobitným prípadom čiastočnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Práve toto ustanovenie
potom možno považovať za lex specialis aj vo vzťahu k žalovanou citovanému § 502 Obchodného
zákonníka, ktoré spôsobuje, že veriteľovi v týchto prípadoch nepatrí ani obvyklý úrok požadovaný
bankami. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že zmluva túto náležitosť neobsahuje, úver sa teda
považoval za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca tak mal žalovanej vrátiť len prijatú istinu úveru 7.000
Sk (232,36 €), podľa zisteného skutkového stavu však vrátil viac než 1.000 €. Plnenie z (čiastočne)
neplatného právneho úkonu napĺňa jednu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia podľa §
451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho je žalovaná povinná žalobcovi prijaté bezdôvodné
obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Obč. zák.). Žalobca má pritom podľa zisteného skutkového stavu nárok
na viac než ním uplatnených 555,51 €.

15. Nedôvodná je argumentácia žalovanej ustanovením § 61 Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31. marca 2017. Podľa citovaného ustanovenia je navrátenie do pôvodného stavu v  exekučnom
konaní vylúčené. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu, že právne pomery niekoho iného ako
účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť dotknuté. Nemožno však z neho vyvodiť, že
by za podmienok stanovených zákonom nebolo možné dosiahnuť nápravu nesprávností rozhodnutí
vydaných v exekučnom konaní, týkajúcich sa výlučne účastníkov exekučného konania, ako tomu bolo v
prejednávanej veci (porov. R 48/2009). Citované ustanovenie takisto podľa svojho znenia nemôže brániť
tomu, aby sa povinný domáhal svojich nárokov voči oprávnenému mimo exekučného konania, napríklad
žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia (v rovnakom zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo
127/2015). Ani prípadné vymoženie určitých nárokov v exekúcii totiž nič nemení na hmotnoprávnych
predpokladoch, povahe a obsahu týchto nárokov, takže ani prípadné neoprávnené nároky sa samotným
vykonaním exekúcie nestávajú oprávnenými. Ustanovenie § 61 Exekučného poriadku len bráni tomu,
aby sa tieto nároky vyporadúvali v samotnom exekučnom konaní jeho navrátením do pôvodného stavu.
Ak teda boli v exekučnom konaní v dôsledku existencie formálneho exekučného titulu (napr. nulitného
rozhodcovského rozsudku) vymožené určité nároky, neznamená to, že by tieto nároky oprávneného
boli aj hmotnoprávne opodstatnené a že by bolo vylúčené domáhať sa ich vrátenia napríklad ako
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Eventuálna neprípustnosť takejto
žaloby môže vyplývať len z procesného práva (napr. § 230 C. s. p.), nie však zo samotnej skutočnosti,
že vo veci prebehlo exekučné konanie, prípadne z nemožnosti jeho navrátenia do pôvodného stavu
podľa § 61 Ex. por.

16. V poslednej časti svojho odvolania žalovaná obsiahlo rozoberá právnu otázku premlčania nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia, osobitne otázky, odkedy plynie tzv. subjektívna premlčacia doba a
či možno voči žalovanej uplatniť 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Tým sa však žalovaná vo svojej
argumentácii celkom míňa s dôvodmi napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie totiž svoje rozhodnutie
založil predovšetkým na tom, že vznesenie námietky premlčania vyhodnotil ako výkon práva v rozpore
s dobrými mravmi. Preto mu nemohol poskytnúť ochranu v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a na námietku premlčania tak neprihliadol. Samotnej otázke plynutia premlčacej doby sa venoval v
podstate len okrajovo. Podľa cit. § 380 ods. 1 C. s. p. je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi.



Žalovanou uplatnený a odôvodnený odvolací dôvod však vo vzťahu k napadnutému rozsudku neobstojí,
pretože vôbec nespochybňuje správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, že námietka premlčania
odporuje dobrým mravom. Odvolací súd pritom právny názor súdu prvej inštancie považuje za správny.
Podľa § 3 ods. 1 Obč. zák. výkon práva nesmie byť okrem iného v rozpore s dobrými mravmi. Taký
výkon práva je protiprávny a nemožno mu priznať právnu ochranu. Súd prvej inštancie správne poukázal
na judikatúru k cit. ustanoveniu a správne uzavrel, že námietka premlčania ako výkon práva žalovanej
z § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v prerokúvanej veci odporuje dobrým mravom, takže na ňu
nemožno prihliadnuť. Žalovaná potom v podanom odvolaní neuviedla žiadne také argumenty, ktoré by
správnosť tohto záveru súdu prvej inštancie vyvracali.

17. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd podľa § 387 C. s. p. vecne správny rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (výrok I).

18. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania (výrok II).

19. Toto rozhodnutie senát prijal jednomyseľne (3: 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 419 a § 420 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.  V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,  z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.