Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11CoP/13/2019 z 12. 6. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 12. júna 2019, sp. zn. 11CoP/13/2019, ECLI:SK:KSBB:2019:6814206387.3
Krajský súd Banská Bystrica | 11CoP/13/2019 | ECLI:SK:KSBB:2019:6814206387.3 | 2019-06-12 | Rozsudok
Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/95c62076-13a3-447e-b93f-abeaed69951a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6814206387.3

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoP/13/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6814206387
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6814206387.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v právnej veci
výživou oprávnených 1/ D. J., nar. XX. B. XXXX, bytom I. XXXX/X, Z. a 2/ T. J., nar. XX. N. XXXX, bytom
T. J. XXXX/XX, Z., deti rodičov: matka: T. U., nar. X. N. XXXX, bytom I. XXXX/X, Z., zastúpená Mgr.
Martinom Jankovičom, advokátom, so sídlom AK Železničná 257/19, Revúca a otec, výživou povinný:
D. J., nar. X. D. XXXX, bytom T. J. XXXX/XX, Z., zastúpený JUDr. Pavlom Halajom, advokátom, so
sídlom AK Nám. slobody 2, Revúca, o zvýšenie výživného, o odvolaní otca ako výživou povinného proti
rozsudku Okresného súdu Revúca, č.k. 5P/3/2015-809 zo dňa 20. decembra 2018 v spojení s opravným
uznesením, č.k. 5P/3/2015-820 zo dňa 28. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

I.  Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku  I., II., IV., VI. a VII. a v závislom výroku VIII. o nároku na
náhradu trov konania  p o t v r d z u j e .

II.  Žiaden z účastníkov  n e m á  nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Revúca (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým
rozsudkom v spojení s opravným uznesením rozhodol nasledovne:
I. Súd neschvaľuje súdny zmier uzavretý v konaní medzi otcom ako výživou povinnou osobou a výživou
oprávnenou T. J., nar. XX.XX.XXXX ohľadne vyživovacej povinnosti otca k T. J. za obdobie od 10.09.2014
do 31.08.2018.
II. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 23.05.2005, č.k. RA-1P/101/04-27 sa vo výroku
o výživnom na T. J., nar. XX.XX.XXXX mení tak, že otec je povinný  prispievať na výživu T. J. výživným
vo výške 170,-Eur mesačne od 10.09.2014 do 20.03.2017 a vo výške 100,-Eur od 01.05.2017 do
31.08.2018.
III. Vyživovacia povinnosť otca voči Eve Výbornej sa počnúc 01.09.2018 zrušuje.
IV. Za obdobie od 10.09.2014 do 20.03.2017 vznikol otcovi dlh na zameškanom výživnom voči T. J.
vo výške 920,98 Eur, ktorý je povinný zaplatiť v splátkach vo výške 50,-Eur mesačne, pričom výška
poslednej splátky bude 20,98 Eur, splatných vždy do 15-teho dňa v mesiaci k rukám Z. A.V. Za obdobie
od 01.05.2017 do 31.08.2018 otcovi dlh na zameškanom výživnom voči T. J. nevznikol.
VI. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 23.05.2005, č. k. RA-1P/101/04-27 sa vo výroku
o výživnom na mal. D. J., nar. XX.XX.XXXX mení tak, že otec je povinný prispievať na výživu mal. D.
výživné vo výške 140,-Eur mesačne od 10.09.2014 do 31.08.2016 a vo výške 170,-Eur od 01.09.2016
vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky mal. dieťaťa.
VII. Za obdobie od 10.09.2014 do 31.12.2018 vznikol otcovi dlh na zameškanom výživnom na mal. D. vo
výške 4.666,25 Eur, ktorý je otec povinný zaplatiť v splátkach vo výške 130,-Eur mesačne, pričom výška



poslednej splátky bude 86,25 Eur, splatných spolu s bežným výživným, s tým, že v prípade neuhradenia
čo i len jednej splátky riadne a včas sa stáva splatným celý dlh zameškaného výživného.
VIII. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

1.1 Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že matka maloletej D. J., nar. XX.XX.XXXX a v
čase podania návrhu maloletej T. J., nar. XX.XX.XXXX sa domáhala zvýšenia vyživovacej povinnosti zo
strany otca k maloletým deťom, najmä z dôvodu, že od posledného rozhodnutia súdu o výške výživného
(rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 23.05.2005, č.k. RA-1P/101/04-27) sa výrazne
zmenili pomery na strane maloletých detí. Otec detí ako osoba výživou povinná s návrhom na zvýšenie
vyživovacej povinnosti nesúhlasil.

1.2 Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie nielen výsluchom účastníkov, zisťovaním
názorov maloletých detí a listinnými dôkazmi, ale aj znaleckým posudkom č. 9/2016 vypracovaným M..
G. D., E.. vo vzťahu k hospodáreniu zamestnávateľa otca.

1.3 Pokiaľ na pojednávaní dňa 13.12.2018 výživou oprávnená T. J. uzavrela s otcom (osobou výživou
povinnou) zmier, okresný súd poukázal na skutočnosť, že matka s obsahom súdneho zmieru nesúhlasila
a výživné žiadala určiť v uplatnenej výške. V tomto smere okresný súd zdôraznil, že dieťa je po
dosiahnutí plnoletosti účastníkom s plnou procesnou spôsobilosťou, je oprávnené konať samo za seba.
Účastníkom konania v konaní o výživnom za obdobie do dosiahnutia plnoletosti dieťaťa aj po dosiahnutí
plnoletosti zostáva však aj druhý rodič dieťaťa; po dosiahnutí plnoletosti dieťaťa už rodičia nemôžu
ohľadne výživného uzavrieť rodičovskú dohodu. Účastníci o výške výživného môžu uzavrieť dohodu
formou súdneho zmieru, tento s poukazom na § 148 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“) uzatvárajú žalobca a žalovaný, musia ho uzavrieť obe strany sporu a pokiaľ
na strane žalobcu, resp. žalovaného vystupuje viacero osôb, všetky osoby vystupujúce na príslušnej
strane sporu. Uvedené ustanovenie C.s.p. je s poukazom na        § 2 ods.1, 2 zákona č. 161/2015 Z.z.
Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“) aplikovateľné aj na konania vedené podľa C.m.p.. V
tomto smere súd prvej inštancie zdôraznil, že v konaní, kde súd rozhoduje o výživnom aj za obdobie
do plnoletosti, musia súdny zmier uzavrieť všetci účastníci konania, výživou povinný rodič, výživou
oprávnené dieťa a druhý rodič dieťaťa, ktorý v tomto smere zostáva účastníkom konania. Nakoľko v
predmetnom konaní matka ako účastníčka konania súdny zmier ohľadne výživného za obdobie do
plnoletostiX J. neuzavrela, zmier uzavretý len medzi výživou oprávnenou a povinnou osobou nie je v
súlade s ustanovením § 148 ods.1 C.s.p. v spojení s         § 7 ods.2 C.mp.. Z uvedeného dôvodu súd
prvej inštancie zmier uzavretý medzi výživou povinnou osobou a plnoletou výživou oprávnenou osobou
neschválil.

1.4 Pokiaľ ide o zmenu pomerov, okresný súd mal za preukázané, že od posledného rozhodnutia súdu o
výživnom na maloleté A. J. a T. J. došlo k takej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu rozhodnutia o
výške výživného na deti. Naposledy bola vyživovacia povinnosť otca v tom čase k maloletej T. a maloletej
D. upravená rozhodnutím súdu v roku 2005, kedy mala maloletá T. X rokov a maloletá D. 4 roky. Od
posledného rozhodnutia súdu sa tak podstatným spôsobom zmenili potreby detí, značne sa zvýšili s
ohľadom na ich dosiahnutý vek, štúdium na základnej, resp. strednej škole, ako aj potreby spojené s
realizáciou záujmov detí, najmä maloletej D.. Rovnako sa zmenili aj majetkové pomery na strane otca
detí, ktoré v predmetnom konaní (sp.zn.5P/3/2015) boli preukazované a preukázané dôslednejšie a vo
väčšom rozsahu ako v konaní, v ktorom bolo naposledy rozhodnuté o výške vyživovacej povinnosti.
Okresný súd uviedol, že výšku vyživovacej povinnosti otca k deťom určil s poukazom na ustanovenie §
75 ods.1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonom (ďalej len „zákon
č.36/2005 Z.z.“ alebo „Zákon o rodine“) s ohľadom na zistené odôvodnené potreby detí, ako aj s ohľadom
na schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca, vychádzal z celkovej životnej úrovne otca detí, ktorá
sa musí premietnuť do rozsahu uspokojenia potrieb detí, ktoré majú právo podieľať sa na životnej úrovni
svojich rodičov.

1.5 Vykonaným dokazovaním okresný súd zistil, že bežné potreby maloletej T. boli od septembra 2014
v priemernej mesačnej výške 280,-Eur, tieto sa podstatne neznížili ani od novembra 2015, kedy v tom
čase maloletá prestúpila zo strednej školy v Y. Y. na strednú školu v Z. a nezmenili sa ani do dosiahnutia
plnoletosti dieťaťa. Od 20.03.2017, do dosiahnutia plnoletosti bola X.X. na základe neodkladného
opatrenia súdu vydaného vo veci 6P/14/2017 v striedavej starostlivosti oboch rodičov, súd výživné po
dobu trvania neodkladného opatrenia neurčil. Od plnoletosti si T. J. uplatňovala výživné len vo výške



100,-Eur až do 31.08.2018, od kedy zhodne s otcom navrhli vyživovaciu povinnosť voči nej zrušiť. Bežné
potreby maloletej D. boli od septembra 2014 do septembra 2016 preukázané v priemernej výške 250,-
Eur mesačne a od septembra 2015 vo výške 273,-Eur mesačne.

1.6 Pokiaľ ide o otca detí, ako výživou povinnej osoby, okresný súd mal za preukázané, že jeho príjmy
nepredstavujú len oficiálne deklarované príjmy zo závislej činnosti, ale príjmy otca reálne pochádzajú
z podnikateľskej činnosti vykonávanej na meno jeho sestry M. J.. Súd mal preukázané, že zisk tohto
podnikateľského subjektu je príjmom otca detí. V tomto smere poukázal súd prvej inštancie na závery
znaleckého dokazovania formou auditu, z ktorého vyplýva, že podnikateľský subjekt M. J. - J. mal v
roku 2012 zisk vo výške 53.449,-Eur, v roku 2013 vo výške 19.088,-Eur, v roku 2014 vo výške 23.399,-
Eur, v roku 2015 vo výške 33.131,-Eur a v roku 2016 vo výške 66.613,-Eur. Daňové priznanie za rok
2017 nepreukázalo podstatný rozdiel v ročných príjmoch a výdavkoch oproti tým, ktoré boli dosiahnuté
v uplynulých rokoch. V tomto smere okresný súd zdôraznil, že pri určení výšky mesačného príjmu
otca, ročný zisk z podnikania zistený znaleckým dokazovaním sa znížil o 20% dane z príjmu, ktorú by
bol podnikateľ povinný odviesť. Výšku príjmu preto vypočítal tak, že za základ dane považoval reálny
výsledok hospodárenia podnikateľa za príslušný rok znížený o nezdaniteľnú čiastku na daňovníka na
príslušný rok. Zistil tak čistý priemerný mesačný príjem otca, ktorý v roku 2012 predstavoval sumu
3.624,-Eur, v roku 2013 1.334,80 Eur, v roku 2014 1.623,32 Eur, v roku 2015 2.272.12 Eur a v roku
2016 4.370,92 Eur. Pokiaľ otec detí v konaní deklaroval bežné výdavky na bývanie a ostatné výdavky
na zabezpečenie životných potrieb v minimálnej výške s argumentom, že výdavky vo vyššej výške si
vzhľadom na svoj príjem nemôže dovoliť, okresný súd posudzoval jeho skutočnú životnú úroveň, ktorú
mal v konaní preukázanú tak, že otec má k dispozícii na užívanie poschodový rodinný dom, ktorý neužíva
len z dôvodov zle vykonaných stavebných prác, motorové vozidlá, nosí značkové oblečenie a chodí
minimálne jedenkrát ročne na zahraničnú dovolenku aj do exotických destinácií.

1.7 S prihliadnutím na vyššie uvedené mal okresný súd za to, že potreby T. J. odôvodňujú možnosti a
schopnosti otca, umožňovali mu prispievať na výživu sumou 170,-Eur mesačne odo dňa podania návrhu
(10.09.2014) až do 20.03.2017, kedy bola zverená do striedavej starostlivosti matky a otca. Pri výživnom
za obdobie  od 01.11.2015 do 20.03.2017 okresný súd s poukazom na ustanovenie § 40 C.m.p. prekročil
aj návrh matky a výživné určil vo vyššej výške, odôvodňovali to potreby dieťaťa, ktoré sa po prestupe
X.X do školy vA. neznížili. Od plnoletosti dieťaťa s ohľadom na návrh T. J. okresný súd určil výživné
len v navrhovanej výške 100,-Eur mesačne. Nakoľko T. J. ako plnoletá a otec zhodne uviedli, že od
01.09.2018 je T. J. schopná sama sa živiť, okresný súd vyživovaciu povinnosť voči nej s účinnosťou od
01.09.2018 zrušil. Vychádzal z toho, že sa zamestnala u zamestnávateľa M. J. - J..

1.8 Okresný súd mal tiež za preukázané, že odôvodnené potreby maloletejXXX,-Eur J. odôvodňujú a
je v možnostiach a schopnostiach otca ako osoby výživou povinnej prispievať na jej výživu výživným
vo výške 140,-Eur od podania návrhu (01.09.2014) a vo výške 170,-Eur od septembra 2016, nakoľko
od uvedeného dátumu potreby dieťaťa stúpli a vyrovnali sa odôvodneným potrebám T. J.. Aj vo vzťahu
k maloletej D. okresný súd prekročil návrh matky a kolízneho opatrovníka, výživné určil vo vyššej
výške, nakoľko to odôvodňovali a odôvodňujú potreby dieťaťa. Výživným vo výške 170,-Eur mesačne od
10.09.2014 do 20.03.2017 a vo výške 100,-Eur od 01.05.2017 do 31.08.2018 na Evu Výbornú a vo výške
140,-Eur mesačne od 10.09.2017 do 31.08.2016 a 170,-Eur mesačne od 01.09.2016 na maloletú D. J.
sa pokryjú zistené mesačné potreby detí a zároveň mesačne otcovi detí ostane z ním dosahovaného
príjmu dostatok voľných finančných prostriedkov na zabezpečenie jeho vlastných potrieb, ktoré môžu aj
po uhradení výživného byť uspokojené v takom štandarde, v akom to prináleží s ohľadom na vlastnou
prácou dosahovaný príjem otca.

1.9 Vo vzťahu k námietkam otca týkajúcich sa dlhov podnikateľského subjektu M. J. - J., na tieto
súd neprihliadal, nebolo možné určiť, či podnikateľský subjekt nie je objektívne schopný splácať svoje
záväzky, resp. ktoré záväzky a v akej miere nie je schopný objektívne splácať. Samotná existencia
nesplatených záväzkov sama o sebe neznamená, že podnikateľ nie je schopný ich splatiť alebo ich
splatiť aspoň čiastočne. K nesplácaniu môže dochádzať nielen z dôvodu platobnej neschopnosti, ale
aj v dôsledku jeho subjektívneho zavinenia. Zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že podnikateľský
subjekt M. J. - J. mal každoročne k dispozícii voľné peňažné prostriedky a jeho príjmy boli pre
daňové účely optimalizované dubióznymi výdavkami. Určité množstvo výdavkov bolo každoročne tiež
vynakladané nehospodárne. Presahuje rámec dokazovania a je nemožné reálne zistiť, ktoré, najmä
dlhodobo nesplácané záväzky bol a je podnikateľský subjekt M. J. - J. schopný z dosiahnutého zisku



zistiť, najmä keď reálny zisk bol každoročne skresľovaný. Takto vzniknuté dlhy potom súd nemohol
zohľadniť pri určení vyživovacej povinnosti a na rozdiel od príjmov z podnikania, ktoré užíval otec detí,
dlhy z podnikania vymáhané v exekučných konaniach zaťažujú majetok jeho sestry, keďže podnikanie
je vedené na jej meno.

1.10 Pokiaľ sa matka domáhala zvýšenia výživného za obdobie spred podania návrhu, okresný súd
zdôraznil, že nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo potrebné výživné
priznať aj za obdobie spätne od podania návrhu. Konštatoval tak, že na výživnom na T. J. vznikol otcovi
za obdobie od 10.09.2014 do 20.03.2017 dlh z titulu zameškaného výživného vo výške 920,98 Eur,
pričom pri výpočte zameškaného výživného zohľadnil, že otec si vyživovaciu povinnosť plnil aj naturálne,
reálnym zabezpečovaním potrieb dieťaťa, ktoré nebolo iba príležitostné. Ani otec, ani T. J. nevedeli
vyčísliť mieru, v akej reálne otec prispieval na výživu dieťaťa, a preto ju súd určil v priemernej výške 60,-
Eur mesačne nad rámec v peniazoch uhrádzaného výživného. V konečnom dôsledku aj otec a T. J. sa
na pojednávaní vyjadrili, že výška zameškaného výživného predstavuje sumu 700,-Eur.

1.11 Pokiaľ ide o v čase rozhodovania okresného súdu o maloletú D. J., okresný súd konštatoval,
že otcovi vznikol za obdobie od 10.09.2014 do 31.12.2018 dlh na zameškanom výživnom vo výške
4.666,25 Eur, okresný súd v tomto smere podrobne poukázal na uhradené výživné zo strany otca
za jednotlivé obdobia a výpočet, ako k sume dlžného výživného dospel. Na zaplatenie dlžnej sumy
zameškaného výživného súd otcovi povolil splátky vo výške 130,-Eur mesačne, ktoré považoval za
primerané s ohľadom na možnosti otca uhrádzať aj bežné výživné, aj splátky zameškaného výživného
v danom mesiaci. Výška mesačnej splátky nie je natoľko nízka, že by pri takejto výške splátky maloleté
dieťa nemalo záujem na splnení dlhu v splátkach. Splátky zameškaného výživného sú pritom splatné
s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok v prípade neuhradenia čo i len jednej splátky
riadne a včas.

1.12 O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodoval s poukazom  na § 52 C.m.p. a rozhodol,
že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal otec, ktorý je povinný podľa návrhu platiť výživné (ďalej v
texte aj „odvolateľ“), včas odvolanie, v ktorom napadol výroky I., II., IV., VI. a VII. rozsudku okresného
súdu. Namietal odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) C.s.p..

2.1 V konkrétnostiach namietal vo vzťahu k výroku I., že okresný súd vychádzal z nesprávneho
právneho názoru, že schválením súdneho zmieru bráni nesúhlas matky s jeho uzavretím. Tvrdil, že
povinnosťou súdu bolo navrhnutý zmier schváliť; zo skutočnosti, že matka je účastníčkou konania o
zvýšenie výživného i po nadobudnutí plnoletosti, nemožno vyvodiť záver, že môže svojim súhlasom,
resp. nesúhlasom ovplyvniť schválenie súdneho zmieru uzavretého medzi osobou prijímajúcou plnenie
a osobou poskytujúcou plnenie. Matka je totiž v konaní o zvýšenie výživného osobou povinnou rovnakou
ako otec a jediným dôvodom pre neuloženie vyživovacej povinnosti jej je skutočnosť, že si svoju
vyživovaciu povinnosť plniť v naturálnej forme.

2.2 Vo vzťahu k zmene výšky vyživovacej povinnosti otca voči T. J., otec v podanom odvolaní
argumentoval, že vzhľadom k nezákonnému rozhodnutiu a neschváleniu zmieru, je nezákonné i
rozhodnutie o autoritatívnej zmene výšky vyživovacej povinnosti otca voči T. J.. Súd nebol oprávnený
rozhodnúť o zvýšení výživného, ale mal uzavretý zmier schváliť.

2.3 Za nezákonné považoval otec i určenie výšky zameškaného výživného otca voči dcére T. J. (výrok
IV.) z dôvodu nezákonného rozhodnutia  ohľadne výroku I. a II. Zopakoval, že súd mal uzavretý zmier
schváliť, súčasťou zmieru bola i dohoda o výške zameškaného výživného a spôsobe jeho splatenia.

2.4 Pokiaľ ide o výrok VI.  otec v podanom odvolaní zdôraznil, že konajúci súd nezistil a nezohľadnil
sociálne výdavky poskytované štátom  určené pre nezaopatrené dieťa, nesprávne určil výšku
odôvodnených potrieb nezaopatreného dieťaťa a podstatnú časť odôvodnených výdavkov určil bez
akéhokoľvek dokazovania s odôvodnením, že ide o všeobecne známu skutočnosť. Mal za to, že aj
výdavky na stravu, obuv a oblečenie a hygienické potreby a kozmetiku je v potrebné v konaní preukázať.
Otec ďalej argumentoval, že okresný súd do výšky odôvodnených potrieb započítal aj výdavky, ktoré
nezaopatrené dieťa nezaťažujú a ktoré predstavujú bývanie u matky. Výdavky na bývanie má rodič,



je povinný zabezpečiť  svojim deťom bývanie. Tento druh výdavkov má v podstatnej časti charakter
tzv. fixných výdavkov, ktoré existujú bez ohľadu na počet bývajúcich osôb. Otec ďalej argumentoval,
že súd nezohľadnil, že matka bez dôležitého dôvodu vzdala príjmu, pokiaľ ukončila pracovný pomer
na vlastnú žiadosť. Nezohľadnil tiež skutočnosť, že otec poskytol svojim deťom a ich matke možnosť
bývania na ulici I. v H.tým, že matke predmetný byt daroval.  Nezohľadnil tiež, že na výdavkoch
matky na obstaranie chodu  spoločnej domácnosti a nákladoch na bývanie sa podieľa, resp. mal by
sa podieľať aj jej druh. Taktiež namietal, že pri určení jeho schopností súd vychádzal z fiktívnych
príjmov, ktoré určil vlastnou úvahou a nie zo skutočných a preukázaných príjmov. Súd nesprávne a
nezákonne vychádzal z príjmov otcovho zamestnávateľa, od ktorých odpočítal náklady, ktoré považoval
za nepreukázané a dubiózne. Takýto postup súdu bol nezákonný. Otec detí zdôraznil, že okresný súd
nechal bez povšimnutia informáciu otca, že jeho nebohý otec nasporil deťom na účtoch vedených v
Slovenskej sporiteľni finančné prostriedky, ktoré matka detí vybrala, tieto finančné prostriedky neboli
použité pre potreby detí. Na preukázanie týchto skutočností, súd prvej inštancie nevykonal žiadne
dokazovanie. Zdôraznil, že nebolo preukázané, že by sa bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho
zamestnania alebo príjmu, alebo inej majetkovej výhody.

2.5 Otec súhlasil s tým, aby výživné na maloletúX.X bolo zvýšené na 70,- Eur mesačne, s účinnosťou
od podania návrhu a navrhol, aby odvolací súd po doplnení dokazovania v tomto zmysle rozhodol.

2.6 Pokiaľ ide o výrok VII. napadnutého rozsudku okresného súdu,  toto rozhodnutie otec považoval za
nezákonné z dôvodu nezákonného rozhodnutia ohľadne výroku VI.

2.7 Navrhol, aby mu odvolací súd umožnil uhradiť zameškané výživné, ktorého výška bude vychádzať
z jeho  návrhu (70,- Eur mesačne) v splátkach po 50,- Eur mesačne.

3.  Matka detí v písomnom vyjadrení prostredníctvom právneho zástupcu navrhla, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch potvrdil a uplatnila nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vzhľadom na celkový postoj otca detí v priebehu celého konania, ako aj vzhľadom
na skutočnosť, že matke detí bol určený advokát na poskytovanie právnej pomoci Centrum právnej
pomoci.

3.1 Pokiaľ otec detí napadol  rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II., IV., VII. len tvrdením o jeho
nezákonnosti, v tomto smere matka poukázala na závery uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý
považovala za riadne a vyčerpávajúco odôvodnený, a ktorý zodpovedal na všetky sporné otázky.

3.2 Pokiaľ ide o argumentáciu voči výroku VI. rozsudku okresného súdu, matka nesúhlasila so
stanoviskom otca, že súd prvej inštancie  nevykonal dostatočné dokazovanie, na pojednávaní dňa
13.12.2018  ďalší návrh na doplnenie dokazovania otec nemal.  Nepovažoval za pravdivé tvrdenie,
že sa bez dôležitého dôvodu vzdala príjmu, po ukončení zamestnania u zamestnávateľa E., a.s.,
O., začala vykonávať prácu ako opatrovateľka v Rakúsku s vyššou mzdou ako u predchádzajúceho
zamestnávateľa.  Skúmanie, či sa niekto vzdá výhodnejšieho zamestnania, zárobku a majetkového
prospechu, sa posudzuje výslovne u osoby povinnej na výživu.  Pokiaľ otec namietal, že súd prvej
inštancie nesprávne posudzoval výdavky účastníkov konania na bývanie, s týmto tvrdením sa matka
nestotožnila a okresný súd riadne vypočítaval podľa osôb nachádzajúcich sa v domácnosti, výdavky
boli riadne rozpočítavané aj na súčasného druha matky detí a na všetky ďalšie osoby nachádzajúce sa
v tejto domácnosti.

4. Opatrovník  sa v písomnom vyjadrení priklonil k rozhodnutiu súdu prvej inštancie  a mal za to, že
určené výživné je v záujme maloletej D..

5. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu § 65 a § 66 C.m.p, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu v zmysle § 387
ods. 1 C.s.p. vo výrokoch I. II., IV. VI. a VII. ako vecne správne potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:

6.1 Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého



rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len a skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie otca ako osoby povinnej
výživným v  nie je dôvodné; krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu, pretože tento vykonal v prejednávanej veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie,
reflektujúce, že v čase podania návrhu (na zvýšenie výživného) boli osoby oprávnené výživným maloleté,
skutkový stav zistil úplne a správne a z tohto vyvodil aj správny právny záver. Rozhodnutie súdu bolo
podložené náležitým preskúmaním sociálnych pomerov účastníkov.

7.1 V zmysle platnej právnej úpravy plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom  je obmedzené
na obdobie, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Kedy nastane takýto právny stav, závisí od okolností
konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav,
štúdium, schopnosť zamestnať sa, vykonávať prácu, jeho odôvodnené záujmy a potreby, majetkové
pomery a podobne. Len samotná skutočnosť, že dieťa je schopné nejakej zárobkovej činnosti nestačí,
aby došlo k zániku vyživovacej povinnosti. Uprednostňuje sa záujem oprávneného, preto v prípade, ak
dieťa pokračuje v príprave na konkrétne povolanie v ďalšom vzdelávaní, povinnosť rodičov vyživovať
dieťa nezaniká.  Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov; pri skúmaní schopností, možností
a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie
je nevyhnutné vynaložiť.

7.2 S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania v prejednávanej veci odvolací súd považoval
rozhodnutie okresného súdu za správne. Okresný súd sa prakticky so všetkými skutočnosťami,
uvádzanými otcom v odvolaní, náležitým a presvedčivým spôsobom vysporiadal, jeho rozhodnutie
spĺňa všetky požiadavky na zákonné rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal všetkými
otázkami, ktoré boli rozhodujúce v prejednávanej veci. Vykonané rozsiahle dokazovanie bol odvodené
potrebou zistiť skutočný príjem otca, ktorý poukazoval na svoj minimálny príjem, resp. zistiť možnosti,
schopnosti a majetkové pomery otca s prihliadnutím na jeho životnú úroveň. Výživné určené okresným
súdom je vzhľadom na potreby a vek osôb oprávnených výživným postačujúce. Odvolací súd súd
sa nestotožňuje s tvrdením otca, že takto stanovené výživné je neprimerane vysoké; už vôbec sa
nestotožňuje s odvolacím tvrdením otca, že výživné vo výške 70,- Eur mesačne (pokiaľ ide o XX,XX J.)
je postačujúce, nakoľko takéto výživné by bolo v rozpore so zákonnými kritériami pre určenie výživného
a jeho výšky, ktorými sú predovšetkým odôvodnené potreby osoby oprávnenej a možnosti, schopnosti
a majetkové pomery osoby povinnej.

7.3 Krajský súd po preštudovaní spisového materiálu konštatuje, že naposledy bola vyživovacia
povinnosť otca upravená rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 1P/101/04-27 zo dňa
23.05.2005), ktorým bola otcovi určená vyživovacia povinnosť na v tom čase maloletú T. vo výške
39,83 Eur a na v tom čase maloletú D. vo výške 33,19 Eur mesačne. Je nesporné, že na strane dcér
od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti došlo k podstatnej a viacnásobnej zmene pomerov, od
poslednej úpravy vyživovacej povinnosti do rozhodnutia súdu prvej inštancie prešlo viac ako 13 rokov,
pôvodne maloleté dcéry sa stali dospelými, opakovane postúpili na vyšší stupeň školského vzdelávania,
s tým spojenými nákladmi na zabezpečenie bežnej a štandardnej výživy, nákladmi na vzdelávanie,
záujmy a voľnočasové aktivity. Zmenu pomerov na strane osôb oprávnených výživným otec v konaní
ani v podanom odvolaní nespochybnil. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, v čom súd prvej inštancie
videl zmenu pomerov na strane povinného otca, resp. dôsledne a precízne vysvetlil skutočnosť, že
majetkové pomery a schopnosti otca boli v prejednávanej veci preukazované a preukázané dôslednejšie
a vo väčšom rozsahu ako v konaní, v ktorom bolo naposledy rozhodnuté o výške vyživovacej povinnosti.

8. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie mal schváliť zmier uzavretý medzi ním
a v tom čase plnoletou dcérou T. J. a súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho názoru, že
schváleniu zmieru bránil nesúhlas matky s jeho uzavretím. Touto argumentáciou napadol výroky I., II. a
IV rozsudku okresného súdu. K uvedenému odvolací súd uvádza, že okresný súd sa precízne zaoberal
skutočnosťou, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie sa dcéra T. stala plnoletou (dňa
XX.XX.XXXX) zdôraznil však, že v čase začatia konania bola maloletá a matka maloletej, ktorej bola táto
zverená do osobnej starostlivosti, nárok na zvýšenie výživného uplatnila aj za obdobie pred dovŕšením
jej plnoletosti. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že účastníkom konania (o
určenie vyživovacej povinnosti) ostáva aj druhý rodič dieťaťa (v danom prípade matka) a to za obdobie



do dosiahnutia plnoletosti dieťaťa. Je tomu tak aj z toho dôvodu, že ako aktívne legitimovaná osoba
(rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do starostlivosti) uplatnila nárok na zvýšenie výživného
v dôsledku zmeny pomerov a v konečnom dôsledku zabezpečovala nielen výchovu ale aj výživu v
tom čase maloletého dieťaťa. Ak teda medzi plnoletou dcérou T. a otcom došlo k uzavretiu zmieru
nielen pokiaľ ide o obdobie po dosiahnutí plnoletosti ale aj za obdobie do plnoletosti dieťaťa, nemožno
konštatovať, že zmier bol platne uzavretý. V konečnom dôsledku treba poukázať aj na skutočnosť, že
takýto zmier (za obdobie maloletosti) by bol v rozpore s hmotným právom, ustanoveniami Zákona o
rodine a najmä kritériami pre určenie vyživovacej povinnosti. Odvolací súd ďalej uvádza, že odvolateľ
nijakým spôsobom údajnú nezákonnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie nekonkretizuje a neuvádza
prečo  rozhodnutie súd považuje v tomto smere za nezákonné a z akých dôvodov, absentuje tvrdenie
rozporu záverov okresného súdu s konkrétnym ustanovením právneho predpisu.

8.1 Ani argumentácia, že matka je v konaní o zvýšenie výživného osobou povinnou rovnako ako otec,
nie je správna. Z ustanovenia § 62 ods.1 Zákona o rodine vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti
rodičov k ich deťom je ich zákonná povinnosť, táto trvá, kým deti nie sú schopné sa samé živiť. Súd
pri rozhodovaní o úprave vyživovacej povinnosti prihliada na odôvodnené potreby osoby oprávnenej
(ktorou je v konaní o určenie vyživovacej povinnosti a jej výšky maloleté dieťa) a prihliada na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného. Zároveň podľa ustanovenia § 36 Zákona o rodine súd
rozhoduje o úprave výkonu rodičovských práv a povinností v prípade nezhody rodičov; aj bez návrhu
môže upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté
dieťa do osobnej starostlivosti. Podľa ustanovenia § 24 ods.1 Zákona o rodine  súd rozhodnutí, ktorým
sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k
maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti,
kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté
dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o
výške výživného. Súd tak výživné a jeho výšku rozhodnutím upravuje rodičovi, ktorému maloleté dieťa
do osobnej starostlivosti zverené nebolo. Z uvedeného vyplýva, že rodič, ktorému je maloleté dieťa
rozhodnutím súdu zverené, nemá také právne postavenie, že by bol vylúčený zo súhlasu pri zmieri,
uzatváranom plnoletým dieťaťom s povinným rodičom aj za obdobie pred dovŕšením plnoletosti. O
vyživovacej povinnosti matky sa v konaní nerozhodovalo; táto svoju vyživovaciu povinnosť plnila nie len
samotnou osobnou starostlivosťou o v tom čase maloleté deti, ale nesporne aj finančnými plneniami
zodpovedajúcimi jej možnostiam a schopnostiam. V konaní o určenie a výšku výživného matka (ktorej
boli maloleté deti zverené do starostlivosti) nie je osobou povinnou výživným; výživné sa určuje rodičovi,
ktorej maloleté dieťa do starostlivosti zverené nie je.

8.2 Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ tento
zmier medzi plnoletou T. J. a otcom neschválil, nakoľko sa týkal aj obdobia spred dosiahnutia plnoletosti
a matka účastníčkou zmieru nebola. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozsudok okresného súdu vo
výroku I. ako vecne správny potvrdil.

8.3 Pokiaľ odvolateľ napadol aj výroky II. a IV. rozsudku okresného súdu iba s argumentáciou
nesprávnosti rozhodnutia v tom, že súd prvej inštancie neschválil zmier, z dôvodu, že odvolací súd sa
so vecnou správnosťou v tejto časti stotožnil, nebol odvolací dôvod na zmenu alebo zrušenie rozsudku
okresného súdu ani v časti, v ktorej súd prvej inštancie rozhodol o výške vyživovacej povinnosti otca za
obdobie od podania návrhu do dňa plnoletosti T. J. a pokiaľ rozhodol o dlhu na výživnom.

8.4 Odvolací súd dodáva, že pokiaľ aj okresný súd zmier T. J. a osoby povinnej výživným neschválil,
správne akceptoval viazanosť návrhom v časti vyživovacej povinnosti otca za obdobie od dosiahnutia
plnoletosti a výživné za obdobie od dosiahnutia plnoletosti určil v zhode s návrhom plnoletej. Zároveň
po zistení, že plnoletá T. J. sa od 1.9.2018 zamestnala, správne a v zhode s návrhom, s ktorým otec
ako osoba povinná výživným súhlasil, rozhodol o zrušení jeho vyživovacej povinnosti z dôvodu, že bolo
preukázané, že osoba oprávnená výživným je schopná sama sa živiť.

9. Otec odvolaním napadol aj rozsudok okresného súdu vo výroku VI., ktorý súd prvej inštancie rozhodol
o zvýšení výživného na v čase vyhlásenia rozhodnutia maloletú dcéru D. tak, že za obdobie od
10.09.2014 (deň podania návrhu) do 31.08.2018 určil výživné vo výške 140,- Eur a od 01.09.2016 vo
výške 170,- Eur; na odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k dcére D. odkázal aj v časti odvolania voči výroku
II., ktorým okresný súd určil výživné na T. J. v sume 170,- Eur mesačne od 10.9.2014 do 20.3.2017.



9.1 Odvolateľ argumentoval, že súd prvej inštancie nezistil a nezohľadnil výdavky poskytované štátom
určené pre nezaopatrené dieťa; nesprávne určil výšku odôvodnených potrieb nezaopatreného dieťaťa
a podstatnú časť odôvodnených výdavkov určil bez akéhokoľvek dokazovania s odôvodnením, že ide
o všeobecne známu skutočnosť; vyjadril názor, že aj výdavky na stravu, obuv, oblečenie a hygienické
potreby a kozmetiku je potrebné v konaní preukázať. Táto odvolacia námietka neobstojí. Pokiaľ ide o
vyživovaciu povinnosť a výšku výživného, jej stanovenie nie je a nemôže byť iba a len matematickým
výpočtom  mechanicky vypočítaným podľa príjmov a výdavkov rodičov; výživné sa určuje podľa
princípov uvedených v Zákone o rodine (§ 62, § 75 ods.1 zákona č. 36/2005 Z.z.). Prídavok na
maloleté dieťa poskytovaný podľa zákona č. 600/2003 Z.z., od 01.01.2019 poskytovaný vo výške
24,34 Eur mesačne, je notorietou; poskytuje sa v danom prípade rodičovi, ktorému bolo maloleté dieťa
zverené do starostlivosti. Skutočnosť, že sa výška tejto dávky nepremietla do odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nespôsobuje jeho nesprávnosť, najmä pokiaľ v podstatnom rozsahu je odôvodnenie
rozsudku okresného súdu precízne a vyčerpávajúce. Nemožno dôvodne tvrdiť, že tento príjem matky
súd prvej inštancie nezohľadnil, najmä ak zistil výšku odôvodnených potrieb v tom čase maloletých detí
(u T. J. v priemernej mesačnej výške 280,- Eur od 9/2014 do 20.03.2017 /striedavá starostlivosť/; u D. J.
v priemernej výške 250,- Eur od 9/2014 do 8/2016 a v priemernej mesačnej výške 273,- Eur od 9/2016),
otcovi určil výživné vo výške 170,- Eur na dcéru Evu a vo výške 140,- Eur, resp. 170,- Eur na mal.
D.. Z uvedeného vyplýva, že časť potrebných finančných prostriedkov, slúžiacu potrebám v tom čase
maloletých detí, mala poskytovala matka, minimálne vo výške rovnajúcej sa rozdielu medzi zistenými
odôvodnenými potrebami maloletých detí a výškou výživného, ktorú súd prvej inštancie určil otcovi.
Skutočnosť, že časť nákladov na výživu a starostlivosť o maloleté deti matka uhrádzala z finančných
prostriedkov majúcich pôvod v prídavku na maloleté dieťa nespôsobuje nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia. Obdobné konštatovanie platí aj pre daňový bonus, ktorý je poskytovaný rodičovi, ktorý
má maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti; v konečnom dôsledku sa výška daňového bonusu
premietla do zisteného príjmu matky.

9.2 Ani postup súdu prvej inštancie, ktorý výšku bežných výdavkov na v tom čase maloleté deti
osobitne nedokazoval, nepovažoval odvolací súd za nesprávny. Súhlasí s tým, že ide o skutočnosti
všeobecné známe, s určujúcimi faktormi výšky týchto výdavkov vek a pohlavie dieťaťa. K dátumu,
ku ktorému došlo k zvýšeniu výživného mali v tom čase maloleté deti 15, resp. 13 rokov s tým
zodpovedajúcimi bežnými potrebami; z dokazovania nevyplynulo, že by výška nákladov na stravovanie
bola ovplyvnená osobitným spôsobom stravovania, diétami, prípadne alergiami (kde by sa dokazovanie
týchto skutočností vyžadovalo). Uvedené platí aj pre stanovenie nákladov na oblečenie a obuv ako aj
na kozmetiku, tieto náklady sú primerané veku oprávnených osôb. Odvolateľ ani netvrdil, že by išlo o
nereálne náklady súvisiace so starostlivosťou o maloleté deti.

9.3 Zo Zákona o rodine vyplýva, že pojem výživného v ňom nie je explicitne definovaný; výživné však
slúži na uspokojovanie všetkých potriem dieťaťa pre jeho všestranný telesný a duševný vývoj. Nejde tak
len o uspokojovanie základnej potreby dieťaťa spočívajúcej v strave, ale aj jeho ďalších potrieb, ošatenia,
hygienických potrieb, nákladov na školskú dochádzku, zdravotnú starostlivosť, voľnočasové aktivity a
podobne. Rodič, ktorému je maloleté dieťa zverené, vykonáva osobnú starostlivosť o dieťa, poskytuje
mu vecné plnenia (strava, oblečenie a pod.), uhrádza náklady súvisiace so školskou dochádzkou a
zabezpečuje maloletému dieťaťu bývanie, ktorá položka býva často podstatnou položkou v rodinnom
rozpočte. Neplatí, že tieto náklady na bývanie je povinný tento rodič znášať výlučne sám a nie je
pravdivým ani tvrdenie, že ide o výlučne fixné náklady, ktoré existujú bez ohľadu na počet osôb
bývajúcich v byte (dome). Časť nákladov je totiž závislá aj od počtu bývajúcich osôb, najmä pokiaľ
ide o poplatok za komunálny odpad, dodávky a spotrebu energií a vody. Je známe, že rodič, ktorému
sú maloleté deti zverené do starostlivosti je pri rozhodovaní o veľkosti bytu nútený zohľadniť počet
jemu zverených maloletých detí, prípadne spolubývajúcich osôb tak, aby bytové priestory zodpovedali
štandardu, resp. životnej úrovni rodičov. Ak teda súd prvej inštancie zohľadnil náklady súvisiace s
bývaním, jeho postup bol správny. Odvolateľ ani nenamietal, že by v prípade výdavkov na bývanie išlo
o neprimerané výdavky, resp. že by matka s v tom čase maloletými deťmi užívala byt (dom), ktorý by
presahoval životnú úroveň oboch rodičov s tým súvisiacimi neprimeranými výdavkami.

9.4 Neobstojí ani tvrdenie odvolateľa, že matka maloletých sa vzdala príjmu, ktorý dosahovala, najmä
z dôvodu, že následne zmenila zamestnanie a pracovala ako ošetrovateľka v Rakúsku. Zo súdneho
spisu vyplýva, že dôvodom pre požadovanú zmenu výživného bola predovšetkým skutočnosť, že



doposiaľ súdom určené výživné nezodpovedalo potrebám maloletých detí; k návrhu na úpravu výživného
dochádza po deviatich rokoch od pôvodného rozhodnutia o výške vyživovacej povinnosti otca. Skúmanie
možností, schopností a majetkových pomerov je vyžadované predovšetkým u osoby povinnej, ktorou
je otec v tom čase maloletých detí; on je osobou, u ktorej sa vzdanie príjmu v konaní o určenie
výživného zisťuje. Dočasne znížený príjem matky výšku vyživovacej povinnosti otca neovplyvnil.
Tvrdenie odvolateľa, že na výdavkoch na obstaranie spoločnej domácnosti a nákladoch na bývanie by sa
mal podieľať aj druh matky je správne; z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že súd prvej inštancie
sa s týmito skutočnosťami zaoberal a z nijakého záveru súdu prvej inštancie nevyplýva, že by priznané
výživné bolo alebo malo byť spotrebované v súvislosti s potrebami druha matky.

9.5 Odvolateľ zároveň namietal, že matke byt na X.Xulici v Z. matke daroval a poskytol tak deťom a
ich matke možnosť bývania. Uvedeným tvrdením sa odvolateľ v konaní pred súdom prvej inštancie
nebránil; prípadným darovaním bytu jeho vyživovacia povinnosť nezanikla. Darovanie je v zmysle
Občianskeho zákonníka bezodplatný právny úkon, skutočnosť, že odvolateľ matke detí nehnuteľnosť
daroval, neznamená bez ďalšieho zánik jeho vyživovacej povinnosti; vyživovacia povinnosť trvá, dokým
dieťa nie je schopné samé sa živiť.

9.6 Ak odvolateľ  tvrdil, že matka detí vybrala z účtov vedených v Slovenskej sporiteľni finančné
prostriedky, ktoré nasporil deťom jeho otec, odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť na vyživovaciu
povinnosť otca vplyv nemá; finančné prostriedky nesporil deťom odvolateľ a z tvrdení otca ani nevyplýva,
že by týmito finančnými prostriedkami starý otec maloletých detí za otca plnil vyživovaciu povinnosť.

9.7 Výška výživného je limitovaná odôvodnenými potrebami osoby oprávnenej a možnosťami,
schopnosťami a majetkovými pomermi osoby povinnej. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery
povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho
zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká,
ktoré povinný na seba berie. V prejednávanej veci okresný súd vychádzal z príjmu otca, ktorý nezisťoval
len z príjmu, ktorý deklaroval v konaní otec a jeho zamestnávateľ. Vzhľadom k pochybnostiam o
reálnosti príjmu otca, ktoré v konaní pred súdom vznikli, súd prvej inštancie v tomto smere vykonal
rozsiahle dokazovanie; nariadil tiež znalecké dokazovanie. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd
prvej inštancie si osvojil závery znaleckého dokazovania, poukázal na nehospodárne a dubiózne náklady
zamestnávateľa otca a uzavrel, akým spôsobom by sa výsledok hospodárenia podnikateľského subjektu
M. J. - J. zvýšil, a to v dôsledku poklesu výdavkov. Súd prvej inštancie zároveň podrobne odôvodnil, z
akých dôvodov považoval za preukázané, že príjmy otca nepredstavujú len oficiálne deklarované príjmy
zo závislej činnosti a uzavrel, že príjmy otca reálne pochádzajú z podnikateľskej činnosti vykonávanej
na meno jeho sestry (M. J. - J.). S prihliadnutím na obsah spisu odvolací súd s týmto záverom
okresného súdu súhlasí a v celom rozsahu naň odkazuje. Neobstojí odvolacie tvrdenie, že súd prvej
inštancie vychádzal z fiktívnych príjmov otca, ktoré určil vlastnou úvahou. Zo strany súdu prvej inštancie
nešlo o svojvoľnú a ničím nepodloženú úvahu, príjmy otca boli zistené vykonaným dokazovaním, súd
prvej inštancie vyhodnotil v tomto smere vykonané dôkazy správne podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Zistené skutočnosti vyhodnotil v súlade so
zásadami formálnej logiky; právne závery, na základe ktorých založil svoje rozhodnutie ohľadne príjmov
otca, vyplývajú z vykonaného dokazovania. Takýto postup súdu nejaví prvky žiadnej nezákonnosti, ako
to namieta odvolateľ; závery súdu prvej inštancie sú súladné s vykonaným dokazovaním.

9.8 Na základe uvedeného odvolací súd považoval napadnutý rozsudok za vecne správny aj vo vzťahu
k zvýšeniu výživného na v tom čase maloletú D. J. a určenie výživného na sumu 140,- Eur, resp. 170,-
Eur mesačne. Odvolateľ podaným odvolaním napadol aj výrok o zameškanom výživnom (výrok VII.),
avšak len s poukazom na tvrdenú nezákonnosť rozhodnutia ohľadne výroku VI. Nakoľko sa odvolací
súd stotožnil so správnosťou rozhodnutia o výške výživného, nevznikol dôvod na zmenu alebo zrušenie
rozsudku okresného súdu pokiaľ ide o zameškané výživné. Nevznikol ani dôvod na zmenu splátok tak
ako to požadoval odvolateľ (splátky na 50,- Eur mesačne); okresný súd výšku splátky pri zistenom príjme
otca riadne odôvodnil. Závery okresného súdu v tomto smere odvolateľ argumentačne nenapadol.

10. Námietky odvolateľa uvedené v odvolaní tak odvolací súd nepovažuje za dôvodné. Súd prvej
inštancie vo veci vykonal náležité dokazovanie, vec správne právne posúdil, pričom otec v odvolaní
neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť alebo zvrátiť výsledky doterajšieho
dokazovania.



11. Vzhľadom vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec
správne právne posúdil pri riadnom zistení skutkového stavu, jeho rozhodnutie je vecne správne, a
preto odvolací súd odvolaním napadnuté výroky v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. Odvolací súd
zároveň ako vecne správny potvrdil aj závislý výrok o trovách konania, keď okresný súd správne aplikoval
ustanovenie § 52 C.m.p..

12. Právny zástupca matky v podanom vyjadrení žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho
konania s poukazom na celkový postoj otca v priebehu konania (ktorý však nekonkretizoval) ako aj
skutočnosť, že matke bol určený advokát na poskytovanie právnej pomoci Centrom právnej pomoci.

12.1 V konaní upravenom Civilným mimosporovým poriadkom platí zásada, že žiaden z účastníkov
nárok na náhradu trov konania nemá, pokiaľ C.m.p. neustanovuje inak; výnimky sú uvedené v § 53
až § 55 C.m.p.; § 53 a § 54 v prejednávanej veci nemožno aplikovať. Odvolací súd z obsahu spisu
nezistil, že by zo strany otca ako osoby povinnej platiť výživné dochádzalo k šikanóznemu výkonu práva
spočívajúcemu napr. v opakovanom zjavne nedôvodnom podávaní návrhov. Účastníkovi konania patrí
právo obrany v konaní, pri rozhodovaní o výške výživného otec výživou povinný poukazoval na svoje
príjmy a životné náklady. Otázka, ako súd jeho obranu v konaní posúdil, je otázkou právnou. Samotná
skutočnosť, že otec sa proti návrhu na zvýšenie výživného bránil, sama o sebe nie je dôvodom na
aplikáciu ustanovenia § 55 C.m.p.. Samostatným dôvodom nemôže byť ani skutočnosť, že matke bol
právny zástupca ustanovený rozhodnutím Centra právnej pomoci. Nejde totiž o okolnosť, pre ktorú by
priznanie nároku na náhradu trov konania bolo spravodlivé, ustanovenie právneho zástupcu centrom
nemá súvis s prípadným šikanóznym výkonom práva ale iba súvis so splnením zákonných podmienok
(na strane matky) pre takéto ustanovenie.

12.2 O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p. v spojení s § 58 C.m.p.
tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá
veta C.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta
C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa               (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo  k  porušeniu  práva  na  spravodlivý  proces  (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).



Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje  sumu  podľa  písmen  a) a b)  (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho  sa  dovolateľ  domáha  (dovolací návrh)  (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).

Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu v konaní podľa tohto zákona je prípustné dovolanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len "generálny prokurátor"), ak to vyžaduje verejný záujem alebo
ochrana práv a ak nápravu nemožno v čase podania dovolania generálneho prokurátora dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami (§ 78 ods. 1 C.m.p.). Dovolanie generálneho prokurátora je prípustné, ak potreba
zrušiť alebo zmeniť právoplatné rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti
a nad princípom právnej istoty (§ 78 ods. 2 C.m.p.).

Generálny prokurátor podá dovolanie iba na základe podnetu účastníka alebo osoby dotknutej
právoplatným rozhodnutím súdu. Generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v
ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 80 ods. 1 C.m.p.). Generálny prokurátor
môže podať dovolanie aj bez podnetu vo veciach, v ktorých môže prokurátor do konania vstúpiť, a to aj
vtedy, ak prokurátor do konania nevstúpil (§ 80 ods. 2 C.m.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie
(§ 379 ods. 1 a 2 C.m.p.), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 C.m.p.), rozhodnúť
o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 C.m.p.) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho
odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo
na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného



alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 C.m.p.) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2
C.m.p.).