Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8S/25/2018 z 2. 10. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 2. októbra 2019, sp. zn. 8S/25/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7018200399.1 Krajský súd Košice | 8S/25/2018 | ECLI:SK:KSKE:2019:7018200399.1 | 2019-10-02 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 190 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9962483e-1543-44c8-967a-e78c8343904a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7018200399.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8S/25/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200399
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7018200399.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr.
Jozefa Kuruca a JUDr. Dany Bystrianskej, v právnej veci žalobcu: Hydcom Plus s.r.o., Štefánikova 76,
071 01 Michalovce, IČO: 45407801, právne zastúpeného: JUDr. Jana Šepeľová, Námestie Slobody
13/15, Humenné, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia č. 1010238737/2018 zo dňa 26.01.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žiadal správnou žalobou podanou dňa 4. apríla 2018 na správny súd zrušiť rozhodnutie
žalovaného č. 1010238737/2018 zo dňa 26.01.2018, v spojení s rozhodnutím správcu dane /Daňového
úradu Košice, pobočka Michalovce/ č. 102235722/2017 zo dňa 23.10.2017, vec vrátiť tomuto na nové
konanie a rozhodnutie a žalobcovi priznať úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

2. Správca dane rozhodnutím č. 102235722/2017 zo dňa 23.10.2017 nepriznal žalobcovi ako platiteľovi
dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2016, podľa § 68 ods. 5
a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a určil žalobcovi rozdiel dane v sume 32
035,65 eur, na dani z pridanej hodnoty.

3. Žalovaný napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie správcu dane
č. 102235722/2017 zo dňa 23.10.2017. V odôvodnení správnou žalobou napadnutého rozhodnutia k
námietkam žalobcu konštatoval, že sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným správcom dane.

4. Žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie december 2016 deklaroval odpočítanie dane
podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona č. 222/2004 Z. z. vo výške 32
035,65 eura. Správca dane vykonal v uvedenej súvislosti 15.03.2017 miestne zisťovanie a následne
daňovú kontrolu, ktorá začala doručením Oznámenia dňa 28.03.2017. Odpočet sa týkal faktúry za
dodávku krmiva z 19.12.2016, od spoločnosti Agro Arsol s.r.o., Štefánikova 76, 071 01 Michalovce, IČO
46918337, IČ DPH SK2023651256 (ďalej len „Agro Arsol s.r.o."), so základom dane 155 000,00 eur,
DPH 31 000,00 eur, spolu 186 000,00 eur (vrátane DPH). Správca preveroval doklady u dodávateľskej
spoločnosti Agro Arsol s.r.o. o pôvode dodávky a zistil, že Spoločnosť Agro Arsol s.r.o., krmivo kúpila
od spoločnosti MA-KA Kft IČ DPH HU12861606, z Maďarskej republiky s miestom vykládky Žabany, v
celkovej hodnote 60 061,30 eur. Na jeho žiadosť mu spoločnosť neposkytla doklady o preprave a pôvode
dodávaného krmiva, ani skladovú evidenciu krmiva. K prevodu práv od maďarskej spoločnosti došlo dňa
28.12.2016 a 30.12.2016 /faktúry č. FP16370 a č. FP16373/, ale žalobcovi bolo krmivo podľa dokladov



dodané 19.12.2016 /skôr ako krmivo nadobudla spoločnosť Agro Arsol s.r.o./. Správca spochybnil
dodávku krmiva pre žalobcu od dodávateľa Agro Arsol s.r.o., vychádzajúc zo zásob krmiva, Agro Arsol
s.r.o., jeho spotreby na 1 kg prírastku hmotnosti chovaných kurčiat, t.j. 1,95 kg krmiva počas 6 týždňov,
zohľadniac úhyn v chove je cca 4,2 % jednodňových kurčiat v tejto spoločnosti v uvedenom období /
z dokladov predložených spoločnosťami Agro Arsol s.r.o. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o. (Odpoveď č.
1302567/2017 zo dňa 28.08.2017)/. V turnuse chovu kurčiat od 01.11.2016 do 15.12.2016 Agro Arsol
s.r.o. nenakúpila žiadne iné krmivo. Správca uzavrel, že faktúry ku krmivu z Maďarska dodávané pre
Agro Arsol s.r.o. časovo zodpovedali turnusu chovu od 01.11.2016, s nákupom 103 586 ks jednodňových
kurčiat, ku vyskladneniu ktorých došlo pre spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. v čase od 07.12.2016
do 14.12.2016 (v jatočnej hmotnosti 209 667 kg). Koncom roka 2016 začal Agro Arsol s.r.o., nový turnus
chovu hydiny, ku ktorému táto spoločnosť /Agro Arsol s.r.o./ nakúpila dňa 28.12.2016 ďalších 108 244
ks jednodňových kurčiat, ktoré mohli byť kŕmené krmivom z Maďarska, dovezeným v dňoch 28.12.2016
a 30.12.2016. Žalobca neodstránil pochybnosti o reálnom dodaní tovaru - krmiva od spoločnosti Agro
Arsol s.r.o., deklarovaného v zmysle faktúry č. FV16054 a žalovaný vychádzal aj z ďalších zistení
správcu dane z 20.6.2017. Žalobca nepredložil prepravné doklady súvisiace s presunom krmiva, ktorú
mal realizovať sám nákladným automobilom, traktobagrom a UNC v 12/ 2016, zo spoločnosti Agro Arsol
s.r.o., do haly č. 1. Správca dane uzavrel, že pri daných rozmeroch haly uvedené vozidlo nemohlo do
haly vojsť a vyložiť uvedené množstvo krmiva pre nízky strop haly č. 1.). Žalobca nepredložil k tomuto
potrebné vysvetlenia a na výzvu na predloženie dôkazov a odstránenie rozporov o objeme krmív, ktoré
mali byť predmetom faktúry č. FV16054 cca 400 ton krmiva /predložil doklady na 193 ton krmiva/,
nepredložil dôkazy o preprave krmiva na farmu do Úbreže, náklady na fólie na prepravené krmivo,
cenovú kalkuláciu krmív pri nákupe od Agro Arsol s.r.o a vysvetlenie rozdielu medzi označením krmív
uvedených na faktúrach od maďarského dodávateľa ako Br. Bef I tk, Brojler bef II, Brojler ind. Tak.
kev., Žalovaný tak vychádzal zo zistení správcu dane, ktorý dôvodil, že žalobca nepreukázal prepravu
krmiva na trase zo Žaban do Úbreže (23 km). Dodávateľ (Agro Arsol s.r.o.) časť deklarovaných dodávok
krmiva nevlastnil 19.12.2016, v čase, kedy ho mal žalobcovi dodať. Samotnému dodávateľovi (Agro
Arsol s.r.o.) bolo krmivo dodané až 28.12.2016 a 30.12.2016), preto správca konštatoval porušenie § 13
a § 19 zákona č. 222/2004 Z. z.. /nákupom bez reálnej fyzickej manipulácie s tovarom a dodávateľ Agro
Arsol s.r.o., ktorý nemohol previesť na žalobcu vlastnícke právo už 19.12.2016/. V čase deklarovaného
prevodu práv, dňa 19.12.2016, tak ani žalobca nemohol nakúpiť krmivo od Agro Arsol s.r.o., ktoré bolo
dovezené na Slovensko napokon až 28.12.2016 a 30.12.2016. Uviedol pochybnosti o objeme krmiva a
cene deklarovanej vo výške 155.000,00 eur pri nákupe (19.12.2016) od Agro Arsol s.r.o. a pri spätnom
odpredaji 31.01.2017 došlo podľa správcu dane k porušeniu § 74 ods. 1 písm. f) zákona č. 222/2004
Z. z.. Preto konštatoval, že krmivo, ktoré malo byť predmetom dodania na základe faktúry č. FV16054,
bolo spotrebované hydinou v prebiehajúcom chovnom turnuse v Žabanoch, patriacej Agro Arsol s.r.o.,
(priebežne po dovezení z Maďarska. Uzavrel, že spoločnosť Agro Arsol s.r.o. reálne kúpila krmivo od
maďarského dodávateľa v decembri 2016, ale krmivo okamžite po dodaní spotrebovala na farme v
Žabanoch, pri chove brojlerov v počte (103 586 ks), ktorý priamo spotreboval 400 ton krmiva a tak
došlo k prírastku hmotnosti kurčiat na 209 ton, ktoré boli fakturované spoločnosti HYDINA SLOVENSKO
s.r.o. Pre uvádzané rozpory žalovaný pokladal za nepreukázané, že ekonomická činnosť kúpa krmiva
žalobcom bola uskutočnená a konštatoval len formálne vyhotovenie daňových dokladov žalobcom
a jeho dodávateľom. Spoločnosť Agro Arsol s.r.o. síce kúpila krmivo od maďarského dodávateľa v
objeme 193 ton za sumu 60 061,30 eur ale podľa fa č. FV16054 žalobca kúpil deklarované krmivo v
nešpecifikovanom množstve za 186 000,00 eur (základ dane 155 000,00 eur, DPH 31 000,00 eur).
Vystavením faktúr o predaji krmiva reálne nedošlo k zdaneniu príjmov, ani k reálnemu odvodu dane z
pridanej hodnoty, ale doklady o nadobudnutom objeme krmív (193 ton), tvorili základ dane vo výške
155 000,00 Eur. Splnomocnený zástupca uviedol, že išlo o 400 ton krmív.

5. Žalovaný právne uzavrel s poukazom na ustanovenie § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z., že
daň z pridanej hodnoty uvedená na faktúre č. FV 16054 (základ dane 155 000,00 eur a 20% DPH
31 000,00 eur) s dátumom dodania 19.12.2016, od spoločnosti Agro Arsol s.r.o. za dodanie krmiva
pre žalobcu bola vystavená bez reálneho základu. Preto nevznikla daňová povinnosť podľa § 19
zákona a žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie v zmysle § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods.
1 zákona č. 222/2004 Z. z. z prijatej faktúry. Závery odvodil a podporil aj tým, že spoločnosť Agro
Arsol s.r.o. za zdaňovacie obdobie december 2016 vykázala v daňovom priznaní na dani z príjmov
právnických osôb stratu v sume 957 880,88 eur a reálne odviedla do štátneho rozpočtu 425,33 eur.
Všetky dodávateľské faktúry súvisiace s deklarovanou činnosťou na hospodárskom dvore v Úbreži



boli k 31.12.2016 vykazované ako neuhradené záväzky. Žalobca finančné prostriedky prostredníctvom
deklarovaných odpočtov nepoužíval na úhradu faktúr, z ktorých si uplatňoval odpočítanie DPH.

6. Žalobca si podaním daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december
2016 uplatnil aj odpočítanie dane z pokladničných dokladov (V 1155 až V 1447, In27 a In28) v celkovej
sume 988,85 eur. Podľa daňového priznania k dani z motorových vozidiel za rok 2016 nemal prihlásené
motorové vozidlo na dieselový pohon a nemal ani zamestnancov zhodných s osobami zo zoznamu
vlastníkov bonusových palivových kariet, uvedené náklady za čerpanie PHM neboli uznané, keďže
všetky zistenia správcu dane poukazovali na skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty uvedená na
pokladničných dokladoch nebola výsledkom ekonomickej činnosti v podnikaní žalobcu. V kontrolovanom
období bol žalobca (konateľ aj splnomocnený zástupca) majetkovo, alebo personálne prepojení s
mnohými spoločnosťami, ktoré v rozhodnutí uvádza. V roku 2016 žalobca nevykonával ekonomickú
činnosť, ale podozrivá bola neštandardne vysoká intenzita častého opakovania nákupu pohonných
hmôt v nízkych sumách viackrát v ten istý deň, 6x do týždňa, počas celého mesiaca decembra
2016 a to prevažne na jednej prevádzke čerpacej stanice v Michalovciach (CS LUKOIL, Močarianska,
Michalovce). Ani pokladničné doklady neboli dostatočným podporným dôkazom pre uplatnenie práva
na odpočítania daňovým subjektom Hydcom Plus s.r.o. v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) v
nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z..

7. Preverovaním prijatej faktúry č. FP16030 zo dňa 29.12.2016 za servisnú správu od spoločnosti
Agro Arsol s.r.o. podľa žalovaného nadobudol opodstatnené pochybnosti o materiálnej stránke faktúry
za servisné služby. Zistil i to, že tzv. servisnú správu vykonávala spoločnosť JK&OŠ s.r.o. na farme
v Žabanoch pre spoločnosť Agro Arsol s.r.o. a to na základe zmluvy o výkone správy medzi týmito
spoločnosťami , teda nie pre žalobcu. Išlo o čistenie a dezinfekcia síl na krmivo a likvidácia odpadových
látok z čistenia sila, čistenie a dezinfekcia technológie prísunu krmiva zo sila do chovnej haly, kosenie a
hrabanie trávnatých plôch, odvoz a likvidácia, strihanie kríkov a živých plotov, zabezpečenie zjazdnosti
prístupových komunikácii a zimná údržba. Dňa 22.03.2017 podal žalobca dodatočné daňové priznanie,
v ktorom základ dane znížil na 18 000,00 eur a daň na znížil na sumu 3 600 eur, z dôvodu vykonania
opravy faktúry č. FV16055 (int. č. 16030) od spoločnosti Agro Arsol s.r.o..

8. Žalovaný uviedol, že dňa 20.6.2017 miestnym zisťovaním v Úbreži (Zápisnica č. 101382261/2017)
správca dane preveroval i materiálnu stránku prijatej faktúry č. FV16044 (int. č. FP 16031) zo dňa
30.12.2016 od spoločnosti Agro Arsol s.r.o. za stavebné práce vykonané v mesiacoch január až jún
2016 v hodnote 6.000,00 Eur. Zistil, že okolnosti o ekonomickej činnosti žalobcu poukazujú na to, že
uplatňované stavebné práce a iné náklady s ňou súvisiace neboli vynakladané za účelom uskutočnenia
zdaniteľných obchodov žalobcu. Spochybnil materiálnu stránku faktúry z dôvodu porušenia ustanovení
§ 49 ods. 2 písm. b) v nadväznosti na § 72, § 71 a § 74 zákona č. 222/2004 Z. z. a § 3 ods. 6 Daňového
poriadku a nepriznal právo na odpočítanie DPH.

9. Podľa žalovaného, správca dane dôvodne konštatoval, že u faktúr od dodávateľskej spoločnosti Agro
Arsol s.r.o. externé č. FV16044 (stavebné práce) rovnako ako fa č. FV16054 (krmivo) a FV 16055
(servisná správa), došlo k porušeniu ustanovenia § 74 ods. 1 písm. f) zákona č. 222/2004 Z. z. (pri
dodaní tovaru a služby v tuzemsku platiteľ je povinný vyhotoviť faktúry podľa stanovení tohto zákona).

10. Žalobcovi nebolo uznané ani odpočítanie dane z prijatých faktúr int. č. FP16028 (ext. č. 7270257397)
s dátumom dodania 31.12.2016, za elektrickú energiu od spoločnosti Východoslovenská energetika.
Žalobca podľa žalovaného nepreukázal právny vzťah k areálu v Úbreži, v ktorom deklaruje rekonštrukciu
hál počas viacerých zdaňovacích období, pričom dlhodobé vynakladanie vysokých súm na rekonštrukciu
považuje aj správca dane za rozporuplné, lebo vysokými investíciami si netvoril hmotný majetok
spoločnosti, ktorý bude využívať na dosahovanie príjmov Hydcom Plus s.r.o. Napokon, žalobcovi
nebolo vydané povolenie na prevádzkovanie hydinovej farmy a podľa informácií Štátnej veterinárnej a
potravinovej správy Slovenskej republiky v čase daňovej kontroly, mala povolenie na prevádzku v Úbreži,
spoločnosť AGRO DUMA s.r.o. Duklianska 2, Michalovce, nie Hydcom Plus s.r.o.

11. Žalovaný tak mal za to, že správca dane oboznámil daňový subjekt so svojimi zisteniami a z nich
plynúcimi pochybnosťami na ústnom pojednávaní dňa 07.09.2017 (Zápisnica o ústnom pojednávaní č.
101873142/2017), ktorý s prezentovaným výsledkom nesúhlasil, k zisteniam správcu dane však počas
výkonu daňovej kontroly nepreukázal reálnu ekonomickú činnosť.



12. Preto o výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane dňa 25.09.2017 Protokol č.
102026472/2017, ktorý doručil splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 27.09.2017. Ten sa sa k
zisteniam uvedeným v protokole v lehote 15 pracovných dní nevyjadril a dňa 23.10.2017 rozhodnutím
č. 102235722/2017 správca dane určil rozdiel dane v sume 32 235,65 eur /za december 2016/.

13. Žalobca podal dňa 10.11.2017 proti rozhodnutiu správcu dane č.102235722/2017 zo dňa 23.10.2017
odvolanie, v ktorom uviedol, že nielen deklaroval, ale preukázal reálne plnenia na odpočítanie dane.
Citoval právnu vetu z rozsudku NS SR sp. zn. 8 Sžf 6-7/2014 /daňové orgány majú povinnosť dbať
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v
žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu/. Súčasne sú povinné zachovávať práva
a oprávnené záujmy daňových subjektov, čo znamená, že zásada zákonnosti daňového konania
predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

14. Žalobca namietal totožne ako v odvolaní, tak v správnej žalobe, že rozhodnutie žalovaného zo dňa
26.01.2018 je nesprávne pre skutkové a právne vady, ako aj pre porušenie ustanovení o dokazovaní
v daňovom konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Namietal že Finančné orgány nezistili dôsledne
skutkový stav veci, / podľa§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP, lebo posúdenie skutkového stavu správcom dane
nie je dostačujúce pre vyslovenie záveru o porušení § 49 ods. 1, § 49 ods. 2, § 51, § 71, §72 a §74 zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, nesprávne právne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm.
c/SSP/ a že odôvodnenia napádaných rozhodnutí nie sú v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku, /
neodôvodnené nesprávne právne posúdenie podľa § 191 ods. 1 písm. d/SSP.

15. Podľa žalobcu odôvodnenia napádaných rozhodnutí obsahujú len súpis procesných úkonov
vykonaných počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a všeobecný záver, že sa jedná
o obchodné transakcie umelo vytvorené za účelom zneužitia práva a nejedná sa o ekonomickú
činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Predmetné plnenia i podľa záverov žalovaného
nepredstavujú hospodársku činnosť a došlo k porušeniu ustanovení § 49 a § 51 zákona č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ale podrobne neobsahujú rozbor dôkazov a ostatných podkladov
pre rozhodnutie. Žalovaný rovnako a ako správca dane sa nevysporiadali s rozpormi v jednotlivých
dôkazoch, nevykonali ich vyhodnotenie a následne závery o tom, ktoré skutočnosti považovali v
konkrétnom prípade za nepochybne zistené a ktoré nie, a nevykonali posúdenie ich konkrétneho
právneho významu vo vzťahu k zákonu č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Podľa žalobcu vydané
rozhodnutia obsahujú súpis skutočností zistených správcom dane počas daňovej kontroly a všeobecný
záver, že neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil také dôkazy, ktoré by potvrdili vierohodnosť a
správnosť ním deklarovaných údajov v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie. Žalobca uviedol, že obe spoločnosti ako Agro Arsol s.r-o. ako aj Hydcom Plus s.r.o. sa
zaoberajú chovom hydiny. Predaj krmiva od Agro Arsol s.r.o. pre žalobcu bol opodstatnený z dôvodu, že
dané krmivo, ktoré bolo dodávané počas celého obdobia 2016 a až následne fakturované v decembri
2016. Malo slúžiť na chov a výkrm hydiny, ktoré spoločnosť, ktorý plánovala od roku 2017. Predaj
Hydcom Plus s.r.o. a Agro Arsol s.r.o. vznikol po dohode medzi spoločnosťami, nakoľko chov sa posunul
na rok 2018, preto následne spoločnosť žalobcu odpredala i krmivo späť spoločnosti Agro Arsol s.r.o,
ktorá ho skŕmila počas roka 2017 v cene už na aktuálne trhové ceny.

16. Podľa žalobcu správca dane pochybil, ak nepriznal právo na uplatnenie odpočítania DPH z prijatých
faktúr číslo FP16029 externé č. FV16054 s dátumom dodania 19.12.2016 za krmivo od dodávateľa
Agro Arsol s.r.o. , faktúry interné číslo FP16060 za servisnú správu s dátumom dodania 29.12.2016
od dodávateľa Agro Arsol s..o., ako aj z faktúry interné číslo FP16031 s dátumom dodania 30.12.2016
za dodané stavebné práce od spoločnosti Agro Arsol s.r.o. Správca dane taktiež pochybil, ak neuznal
právo na odpočítanie DPH aj z prijatých faktúr: faktúra interné číslo FP16028 (externé 7270257397) s
dátumom dodania 31.12.2016 za elektrickú energiu od spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s.
Košice, ktoré vzniklo z uvedených pokladničných dokladov. Vystavené faktúry podľa žalobcu obsahujú
predpísané náležitosti uvedené v § 74 ods. 1 písm. f), § 72 zákona o DPH, preto si ako platiteľ dôvodne
odpočítal daň podľa § 49 ods. 1 a 2 tohto zákona. Žalobca preto mal za to, že dostatočne preukázal
nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2016 vo výške rozdielu v
sume nadmerného odpočtu DPH 32 235,65 eur. Konštatovania správcu dane a žalovaného považoval
za zavádzajúce a nepravdivé. Finančné orgány si podľa žalobcu nesplnili povinnosť zistiť čo najúplnejšie
skutkový stav potrebný na preverenie a určenie dane a vecne tak nesprávne právne vec posúdili. Tiež



nevykonali vyhodnotenie dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a odôvodnenia ich rozhodnutí
obsahujú len súpis procesných úkonov vykonaných počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a
všeobecný záver, že sa jedná o obchodné transakcie umelo vytvorené za účelom zneužitia práva.

17. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný k formálnym nedostatkom faktúry uviedol, nasledovné
všeobecné argumenty s poukazom na to, že predmet zdaniteľného obchodu musí byť vo faktúre
identifikovaný množstvom a druhom tovaru, alebo rozsahom a druhom dodanej služby /z rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/9/2014/. Dôvodil, že nárok na odpočítanie DPH je podľa § 51 ods. 1
písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. je viazaný na formálnu existenciu faktúry platiteľa, ktorá musí mať
zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 71 (teraz § 74 zákona č. 222/2004 Z. z.), pričom podľa
súdu už samotné nedostatky vo formálnom vyhotovení faktúry neumožňujú uplatniť právo na odpočítanie
dane, naviac nebola preukázaná ani samotná materiálna existencia zdaniteľného obchodov.

18. Žalovaný uviedol, že pre fiškálne záujmy štátu zákon obsahuje osobitnú úpravu zisťovania
preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo
vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu
ku skutočne splatným daniam, t. j. daniam, zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej
hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň,
ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou
podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. V prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry, na základe
ktorej si platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane, nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným,
potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o
dani z pridanej hodnoty.

19. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.
z. v znení neskorších predpisov sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže
nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani za
dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý
nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie
dane stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť
schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na
faktúre. Ak daňový subjekt dôkazné bremeno v tomto zmysle neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení
nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Zopakoval argumenty, z ktorých vychádza i odôvodnenie
jeho rozhodnutia.

20. Žalovaný uviedol, že k oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré
umožnia prijať závery, či boli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane.
Keďže ide o hmotno-právne podmienky, k takému záveru nestačí len existencia faktúry, hoci táto by
obsahovala všetky formálno-právne náležitosti a musí byť overené, že údaje uvedené v preverovanej
faktúre dokladujú predmetné skutočnosti. Ako dôkaz možno v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku
použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

21. Podľa žalovaného správca dane v rámci výkonu predmetnej daňovej kontroly a v rámci vydania
predmetného rozhodnutia dodržal všetky základné zásady daňového konania, ktoré sú v daňovom
poriadku vymedzené všeobecne, vrátane zásady zákonnosti. Zásada zákonnosti daňového konania
vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR.
Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy SR dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.
Podľa neho i správca dane postupoval v súlade z ustanoveniami o povinnosti dbať na zachovávanie
práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, pričom konal v súlade s jeho
povinnosťou chrániť záujmy štátu.

22. Preto pokiaľ žalobca požadoval od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, bolo jeho základnou
povinnosťou preukázať, že má na jeho vrátenie právny nárok. Ak správca dane spochybnil deklarované
zdaniteľné obchody, bolo na žalobcovi, aby túto jeho pochybnosť odstránil. Pretože žalobca nepreukázal
splnenie zákonných podmienok na uplatnenie odpočítania dane nie je možné priznať právny nárok.
Zákonné podmienky po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane nespočívajú len vo



formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu,
t. j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch.

23. K tvrdeniu žalobcu, že dostatočne preukázal nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie december 2016, žalobca pochybnosti a zistenia správcu dane nevyvrátil, nepreukázal reálnosť
zdaniteľných obchodov a oprávnenosť uplatneného odpočítania dane a neuviedol dôvody na základe,
ktorých by bolo možné hodnotiť závery správcu dane ako nesprávne. Na základe uvedeného nie je
možné považovať tvrdenie žalobcu za pravdivé a námietku daňového subjektu za opodstatnenú.

24. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

25. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. SSP po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia
žalovaného a oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu
prvého stupňa v konaní bez nariadenia pojednávania (za splnenia zákonných podmienok podľa § 107
ods.1 a contrario a § 107 ods. 2, § 182 ods.1 písm. g/ a § 105 ods.2 písm. a/ SSP) jednomyseľne
dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Žalobca nepreukázal označené žalobné dôvody a v
administratívnom konaní nesplnil zákonné podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1
písm. a/ zákona o dani z pridanej hodnoty na odpočítanie dane z predmetných obchodov. Preto správny
súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

26. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov daňová povinnosť vzniká dňom
dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru
alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, platiteľ dane môže
odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a
služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, právo na odpočítanie
dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, Každá osoba, ktorá uvedie
vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

Podľa § 69 ods. 12 písm. j) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov platiteľ, ktorý je
príjemcom plnenia od iného platiteľa, je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie stavebných prác
vrátane dodania stavby alebo jej časti podľa § 8 ods. 1 písm. b), ktoré patria do sekcie F osobitného
predpisu.



Podľa § 71 ods. 3 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, zdaniteľná
osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej
vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu,
neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť kontrolné mechanizmy podnikových procesov,
ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru a služby.

Podľa § 74 ods. 1 písm. í) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, faktúra vyhotovená
osobou podľa § 72 musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej
služby.

27. Žalobca v podanej žalobe v súvislosti s uplatnením nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
predovšetkým namietal nepreukázané zistenia správcu dane, na ktorých založil svoje skutkové závery
k nepriznaniu práva na odpočítanie dane v súvislosti s označenými obchodmi, aj keď namietal ako je
zhrnuté v bodoch 4-11 tohto odôvodnenia.

28. Podľa názoru správneho súdu vo vzťahu k namietaným nedostatkom pri zisťovaní skutkového stavu
je potrebné uviesť, že finančné správne orgány zistili skutkový stav dostatočne a ten sa stal základom
pre následné právne posúdenie veci a jednoznačné závery o všetkých dielčích plneniach, ktoré boli
základom pre žalobcom uplatnené nároky vo vzťahu k DPH. Správny súd odkazuje na ich zistenia, ktoré
boli základom ich právnych hodnotení, ako to uvádza v úvodnej časti toto odôvodnenie rozhodnutia
správneho súdu. Zistenia vychádzali aj z preverovania dodávateľov, ich možností a schopností v
konkrétnom čase realizovať obchodné operácie so žalobcom. Na základe aj týchto zistení vyslovil
správca dane pochybnosti o reálnom základe účtovných dokladov vypracovaných pre žalobcu od jeho
dodávateľov. Žalobca pochybnosti správcu dane nevyvrátil.

29. Správny súd na tomto mieste zvýrazňuje, že účelom daňového konania bolo zisťovanie, či si žalobca
splnil, v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti pri uplatnení odpočtu dane z
pridanej hodnoty. Ak žalobca v zdaňovacom období december 2016 uplatnil právo na odpočítanie dane z
ním deklarovaných zdaniteľných obchodov, bolo povinnosťou daňového subjektu preukázať, že k týmto
zdaniteľným obchodom reálne došlo tak, ako je to uvedené na predložených dokladoch.

30. K námietke žalobcu o nesprávnom a nedostatočnom skutkovom závere správcu dane na základe
ktorého nepriznal právo na uplatnenie odpočítania DPH z prijatých faktúr za dodanie krmiva od
dodávateľa Agro Arsol s.r.o. za servisnú správu, za dodané stavebné práce od tohto dodávateľa a
faktúry za spotrebu pohonných hmôt a faktúr za elektrickú energiu od spoločnosti Východoslovenská
energetika, a.s. Košice, správny súd konštatuje, že samotná existencia faktúr a zaúčtovanie daňových
dokladov(faktúr) v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia
práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok (tovarov a služieb).

31. Spoločnosť Agro Arsol s.r.o. dodala žalobcovi krmivo, sporné zostali objemy krmiva, jeho druh,
preprava krmiva, miesto a reálnosť vykonávania jeho podnikateľskej činnosti v oblasti chovu hydiny,
umiestnenia manipulácie a skladovania krmiva v žalobcom označených skladových priestoroch. Kúpna
cena, ako základ dane pri nákupe (19.12.2016) i pri jeho /spätnom/ odpredaji v januári 2017 za krmivo
a uvedený obchod nákupom a predajom krmiva medzi žalobcom a dodávateľa Agro Arsol s.r.o. nemal
reálny základ. Nákup krmiva deklarovaný na faktúre č. FV 16054 pre žalobcu nemal ekonomické
opodstatnenie, ak nemal podmienky právne ani materiálne pre chov hydiny a na viac deklarovaný
predaj krmiva realizoval s veľkou stratou v cene. Žalobca nemohol vedome plánovať obchod kúpou
krmiva za podstatne vyššiu cenu, pri plánovaní zisku, ktorý je zmyslom podnikateľskej činnosti, v oblasti
kúpy i predaja i chovu hydiny. Žalobca nijakým konkrétnym spôsobom (dôkazmi, resp. vysvetleniami)
nevyvrátil závery správcu dane uvedené v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia, týkajúce
sa neuznania odpočítania dane z faktúry č. FV 16054 v sume 31 000,00 eur.

32. Žalobca nevedel objasniť, čo bolo predmetom fakturácie za servisnú správu, hoci predložil faktúry,
k obsahu servisnej správy neuviedol podstatné ako prebiehala bez zamestnancov dodávateľa. K
stavebným prácam nepredložil stavebný denník, preukázanie súvislosti s ich vykonávaním spotrebou
materiálu. Ak nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť, zostala pochybnou i spotreba pohonných hmôt



a energií. Vyššie uvádzané i podľa názoru správneho súdu preukazuje, že fakturácia neodrážala reálnu
ekonomickú činnosť v súlade s podnikaním.

33. Žalobca nepreukázal tiež splnenie podmienok na odpočítania dane z faktúry č. FV 16044 za
dodanie stavebných prác s prenosom daňovej povinnosti v zmysle § 69 ods. 12 písm. j) zákona č.
222/2004 Z. z., v súlade s ustanovením § 74 ods. l písm. f) zákona č. 222/2004 Z. z., keďže faktúra
neobsahovala množstvo a druh dodanej služby, preto na základe uvedeného správca dane dôvodne
neuznal odpočítanie dane z faktúry č. FV 16044 a v zmysle ustanovení § 69 ods. 5 a ods. 12 písm. j)
zákona č. 222/2004 Z. z. a vyrubil daňovému subjektu daň v sume 1 200,00 eur.

34. Žalobca nepreukázal ani oprávnenosť uplatnenia odpočítania dane z predložených pokladničných
dokladov o oprávnenom odpočítaní dane z predložených pokladničných dokladov sume 988,85 eura,
ktoré správca dane náležíte odôvodnil v odvolaním napadnutom rozhodnutí a tieto nijakým spôsobom
nevyvrátil predložením hodnoverných dôkazov či vysvetlení o spotreba pohonných hmôt, ktorá mala byť
v spojení s jeho podnikaním.

35. K námietke žalobcu, v ktorej poukazuje na skutočnosť, že správca dane odvolaním napadnuté
rozhodnutie odôvodnil skutkovými zisteniami, ktoré nevyplývajú z obsahu spisu správny súd uvádza,
že uvedené tvrdenie nemožno považovať za pravdivé, keďže správca dane vykonal v rámci daňovej
kontroly rozsiahle dokazovanie v súlade so zákonom, na základe ktorého dospel k skutkovým záverom,
uvedeným v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia. Tieto závery správcu dane majú oporu
v predloženom spisovom materiáli. K námietke žalobcu ohľadne prenosu dôkazného bremena súd
uvádza, že dodávateľská spoločnosť Agro Arsol s.r.o. bola personálne prepojená. X.. F. Š. je konateľom
oboch spoločností a X.. Y. O. splnomocneným zástupcom oboch spoločností, z tohto dôvodu nemožno v
danom prípade namietať skutočnosť, že žalobca nenesie zodpovednosť za konanie svojho dodávateľa
a teda, že zistenia správcu dane v spoločnosti Agro Arsol s.r.o. nie sú relevantným zistením v kontexte
obchodov medzi personálne prepojenými spoločnosťami žalobcu a Agro Arsol s.r.o..

36. Správny súd z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z obsahu predloženého
spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o
nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítané dane v zmysle ustanovení § 49 ods. 1 a
ods. 2, § 51 a § 74 zákona č. 222/2004 Z.z. z faktúr predložených daňovým subjektom ) daňových
dokladov, boli správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona
č. 222/2004 Z. z. ako aj Daňového poriadku. Preto nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie december 2016 v sume 32 035,65 eur vyrubil v súlade s platnými právnymi
predpismi.

37. Žalobca nesplnil podmienky § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 zák. č. 222/2004 Z.z.
DPH. Na základe toho mu nevzniklo právo na odpočítanie z tam uvedených pokladničných dokladov.
Ustanovenie § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty vymedzuje právo platiteľa dane
na jej odpočítanie, ktoré vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť
(§19 zákona č. 222/2004 Z.z.) Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy a svojim charakterom vypovedajú, čím tento nárok treba
doložiť a preukázať.

38. Správny súd pripomína, že podľa judikatúry súdov dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje
Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Všeobecne sa uznáva, že dokazovanie
prechádza troma fázami, v rámci ktorých dochádza k obstaraniu dôkazu, vykonaniu dôkazu a
zhodnoteniu dôkazu. Žalobca nijako nereagoval po spochybnení jeho dokladov k uplatneniu odpočtu a
nezodpovedal pochybnosti správcu dane.

39. Správca dane bol oprávnený i povinný rozhodovať na základe vlastnej úvahy a dôkazy a rámci a
rozsahu ich vykonania hodnotiť podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov a v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil v čom videl problematickosť tvrdení žalobcu.
Žalobca tým, čo tvrdil a predložil nepreukázal reálnosť obchodov a svojich výdavkov súvisiacich s
podnikaním. Len na základe formálnych dokladov uplatnil odpočet DPH a na výhradu, že veci neboli
správcom akceptované nijako nereagoval, hoci správca dane aj v protokole spochybnil predložené
formálne doklady žalobcu. V odôvodnení svojich rozhodnutí uviedol žalovaný s odkazom na správcu



dane, prečo pri rozhodovaní neprihliadol na opakujúce sa tvrdenia žalobcu. Žalobca mal povinnosť na
podporu svojich tvrdení ponúknuť správcovi dane vykonanie dôkazov o všetkých skutočnostiach, o
ktorých mal správca dane pochybnosti. Preto podľa správneho súdu žalobná námietka o nedostatočnom
zistení skutkového stavu finančnými orgánmi nie je naplnená.

40. Platí už z poznatkov daňovej i súdnej praxe, že účelom daňového konania je zistiť, či si daňové
subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu
rozpočtu. Daňový poriadok špecificky upravuje zisťovanie, preverovanie základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu,
lebo cieľom daňového konania je určenie správnej výšky dane a prípadné uloženie povinnosti zaplatiť /
vrátiť/ ju konkrétnemu daňovému subjektu, po preukázaní jej oprávnenosti.

41. V rámci dokazovania v daňovom konaní dôkazná povinnosť prioritne svedčí daňovému subjektu.
Primárne je nevyhnutné, aby tento uniesol dôkazné bremeno, ktoré bolo na strane žalobcu, ktorý
disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených ale aj splnených podmienok, nárok na odpočet
DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), ktorý si tento nárok uplatnil. Je preto jeho povinnosťou preukázať,
že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. K otázke daňovej povinnosti
daňového subjektu pri preukazovaní nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sa vo svojej
judikatúre opakovane vyjadril Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku č.k. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 judikoval,
že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Obdobne judikoval dôkaznú povinnosť
daňového subjektu Najvyšší súd SR aj v rozsudku č. k. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18. 05. 2011.

42. Dokazovanie je procesným postupom, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie
o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie, pričom pri dokazovaní
správa dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov; daňové konanie nie je pritom konaním
vyhľadávacím.

43. Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH je potrebné považovať za
špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu preukazovania podľa daňového poriadku. Ustanovenie § 49 ods.
2 a § 51 cit. zákona určujú, ako musí platiteľ prijať a tiež zdaniteľné plnenie použiť, aby mu vznikol nárok
na odpočet DPH, ako má preukázať uplatnenie práva na odpočet a kedy mu tento nárok vzniká. Nárok
na nadmerný odpočet DPH vzniká platiteľovi dane vtedy, ak splní obidve zákonné podmienky stanovené
v § 49 ods. 2 písm. a/ cit. zákona, t. j., že nadobudlo tovar alebo služby a použil nadobudnutý tovar alebo
služby na dodávky tovaru alebo služieb ako platiteľ.

44. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada
nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď
tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre
nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty je preukázanie, že formálna deklarácia predložených
dokladov má aj povahu faktu, teda, že tovary a služby, ktoré sú na faktúre deklarované, boli skutočne
dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nevzniká len
jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za
správnosť ktorých zodpovedá. Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane
uplatňuje, musí preukázať existenciu podmienok, ktoré boli pre nárok na odpočítanie dane stanovené, a
najmä musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou
uvedenou na faktúre.

45. Z ust. § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vyplýva základná
podmienka, za akej si môže daňový subjekt odpočítať daň z pridanej hodnoty, a to, aby išlo o tovar
alebo službu, ktorú mu naozaj dodal konkrétny platiteľ dane z pridanej hodnoty. Úlohou správcu dane pri
posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z dokladov
predložených žalobcom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad.
Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane a v
prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom
len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004
Z. z. v znení neskorších predpisov. Daňový subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre.



46. Dostatočným dôvodom na to, že platiteľ vedieť mal alebo vedieť mohol, že celá daň alebo časť dane
z tovaru alebo služby nebude zaplatená, je skutočnosť, že
a) protihodnota za plnenie uvedená na faktúre je bez ekonomického opodstatnenia neprimerane vysoká
alebo neprimerane nízka,
b) uskutočnil zdaniteľný obchod s platiteľom počas obdobia, v ktorom bol tento platiteľ zverejnený v
zozname podľa odseku 15,
c) v čase vzniku daňovej povinnosti bol jeho štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu
alebo spoločníkom štatutárny orgán, člen štatutárneho orgánu alebo spoločník platiteľa, ktorý dodáva
tovar alebo službu.

47. V zmysle vyššie uvedeného ust. § 24 ods. 3 Daňového poriadku nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 Daňového
poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Správcovi dane ust. § 24 ods. 4
Daňového poriadku umožňuje použiť aj zápisnice z iných konaní, a to nielen z daňových konaní žalobcu.

48. K žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa otázky rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým
subjektom a správcom dane súd uvádza, že vo všeobecnosti platí, vychádzajúc z vyššie citovaných
zákonných ustanovení Daňového poriadku, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové
subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu
rozpočtu, keďže ide o fiškálne záujmy štátu.

49. Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca
dane dokazovanie vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,
že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie
doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného
hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány
povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na
svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového
konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí
zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane
viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu
ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, pretože
daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie
a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť,
dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to
predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane
v priebehu konania k dispozícii.

50. V tejto súvislosti súd poukazuje opäť na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III.
ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom
subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č.
222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu
- žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok



nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a
ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene
a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom
leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z
pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Aj podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999), vyplýva záver, že dokazovanie v
daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od
priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje
dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení.

51. Súd pripomína už judikovaný záver, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné
povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti
realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom
spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť
(dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve
v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda
aj povinnosť dôkaznú.

52. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej
kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§
29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov) a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte,
či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov
správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k
presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické
vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

53. Správny súd pokladá odôvodnenie rozhodnutia žalovaného posudzujúce rozhodnutie vydané
správcom dane (tak prvostupňové ako aj druhostupňové, ktoré sa v plnom rozsahu stotožnilo s
prvostupňovým rozhodnutím) za zákonné a v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Porušenie
ust.§ 49 ods. 1, §49 ods. 2, § 51, §71. §72, §74 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
správny súd nezistil. Na základe hore uvedeného a ustáleného právneho názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky správny súd v tomto preskúmavacom
konaní vyhodnotil žalobnú námietku o nesprávnom právnom posúdení skutkového stavu finančnými
orgánmi ako nedôvodnú.

54. Správny súd konštatuje, že ani žalobná námietka týkajúca sa odôvodnenia rozhodnutia na základe
vykonania dokazovania nie je naplnená s odkazom už na uvedené v bode 4 až 11 tohto odôvodnenia.

55. Podľa správneho súdu žalovaný i správca dane vykonaným dokazovaním dospeli k správnemu
záveru, že žalobcom deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako bolo
uvedené na preverovaných faktúrach a to uviedli v odôvodnení svojich rozhodnutí. Z predloženého
spisového materiálu je zrejmé, že správca dane získal také relevantné dôkazy, ktoré mu umožnili
uskutočniť objektívne závery o zdaniteľných obchodoch žalobcu. Zaoberal sa skúmaním jednotlivých
skutočností, najmä faktúr, vyjadreniami zodpovedných osôb z oboch dotknutých spoločností, zisteniami
o okolnostiach obchodov, ktoré dôkazy vyhodnotil. Ak na základe uvedených skutočností dospel k
záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných
podmienok na odpočítane dane v zmysle vyššie citovaných ust. § 49 a ust. § 51 zákona č. 222/2004
Z. z. sú dostatočné pre hore uvedený záver je tento vzhľadom na postoje žalobcu k predkladaniu
ďalších dôkazov, podľa správneho súdu v súlade s citovanými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z.,
a Daňového poriadku. Opakovane sa konštatuje, že tieto fakty sú súčasťou argumentácie žalovaného
v jeho rozhodnutí i vyjadrení k správnej žalobe. Správny súd tak obe napadnuté rozhodnutia, správcu
dane i žalovaného pokladá za preskúmateľné a dostatočne odôvodnené.

56. Pretože žalobné námietky žalobcu sú v prevažnej väčšine žalobných námietok zhodné s odvolacími
námietkami žalobcu a ani podľa názoru súdu žalobca nič podstatné a relevantné pre rozhodnutie súdu



v žalobe neuviedol, súd uzatvára, že žalovaný správne právne posúdil vec žalobcu a zákonne rozhodol,
ak potvrdil rozhodnutie správcu dane. Zistenia skutkového stavu nie sú v rozpore s obsahom spisov a
žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím a procesným postupom nemohol ukrátiť žalobcu na jeho
subjektívnych právach, ako to žalobca tvrdil v žalobe.

57. Správny súd zvážil všetky vyššie uvedené skutočnosti a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu
nie je dôvodná, preto žalobu jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP) podľa § 190 Správneho súdneho poriadku
zamietol.

58. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods.1, § 168 SSP tak, že účastníkom
nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žalobca nemal vo veci celkom a ani v časti úspech.
Žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu
spravodlivo požadovať, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

59. Senát rozhodol v predmetnej veci pomerom hlasov podľa § 139 ods.4 Správneho súdneho poriadku
3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach
v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho
súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo
sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých
dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa.