Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25CoP/41/2014 z 7. 10. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 7. októbra 2014, sp. zn. 25CoP/41/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4613206753.1 Krajský súd Nitra | 25CoP/41/2014 | ECLI:SK:KSNR:2014:4613206753.1 | 2014-10-07 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo, Rodinné právo, Rodinné právo – Rozvod, Starostlivosť o maloletých, Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 28 ods. 3 OSP, § 144 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP, OSP, § 25 ods. 2 ZoR, § 23 ods. 2 ZoR, § 23 ods. 1 ZoR, ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bfd38d7c-73ae-4d68-8778-da399d30a53a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4613206753.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoP/41/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613206753
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4613206753.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu JUDr.
Ingrid Doležajovej a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľky: T.. B. C., bytom I. Z. XXX,
zastúpenej Advokátskym združením Dudzík & Gerová, so sídlom Topoľčany, Škultétyho 1597/7, proti
odporcovi: T.. N. C., bytom I. Z. XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o.,
so sídlom Nitra, Štefánikova 57, IČO: 47 237 252, v mene ktorej koná JUDr. Juraj Kotrusz, advokát, o
rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na dobu po rozvode k maloletej B.
C., nar. XX. XX. XXXX, bytom u rodičov, zastúpená Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Topoľčany
ako kolíznym opatrovníkom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 5. júna
2014 č.k. 24P/303/2013-65, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozviedol manželstvo účastníkov konania, uzavreté dňa 11.
09. 1999 v I. Z., zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu I. U. vo zväzku 10, ročník 1999, na
strane 26, pod poradovým číslom 7. Zároveň upravil výkon rodičovských práv a povinností k maloletej
B. C., nar. XX. XX. XXXX na čas po rozvode tak, že maloletú zveril do osobnej starostlivosti matky,
ktorá je oprávnenú maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok a otca zaviazal prispievať na
jej výživu sumou 250 eur mesačne, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky a to od
právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na náhradu
trov konania. Rozhodnutie zdôvodnil ustanoveniami § 18, § 23 ods. 1-3, § 24 ods. 1, 4, § 25 ods. 1, ods.
2, § 62 ods. 1-5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rodine“), keď na základe
výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrh navrhovateľky na rozvod manželstva
je dôvodný. Za hlavnú príčinu rozpadu vzťahov medzi manželmi označil stratu nielen citového vzťahu
navrhovateľky voči odporcovi, ale aj stratu dôvery, náklonnosti. Nezhody, ktoré v manželstve vznikali aj
z dôvodu absencie vzájomného porozumenia a tolerancie, súvisiace aj s problémami so zabezpečením
chodu domácnosti, rozdielnymi názormi na finančné uspokojovanie potrieb rodiny, dospeli až k rozvratu
manželstva, ktorý sa vzhľadom na jeho dĺžku a intenzitu javí ako nenapraviteľný. Konštatoval, že aj keď
v zmysle Zákona o rodine je úlohou spoločnosti manželský zväzok všestranne chrániť a napomáhať
jeho dobru, nikoho nie je možné v tomto zväzku nútiť zotrvať. Dospel k záveru, že manželstvo si nemôže
v ďalšom plniť svoj účel a vytvárať tak harmonické a trvalé životné spoločenstvo zabezpečujúce riadnu
výchovu maloletého dieťaťa, z ktorého dôvodu návrhu navrhovateľky vyhovel. Zároveň upravil práva a
povinnosti rodičov na čas po rozvode manželstva k maloletej B., pochádzajúcej z manželstva účastníkov
konania tak, že maloletú B. zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky, keďže to žiadali obaja rodičia.



Pri určení výšky výživného vychádzal z príjmu matky vo výške 1.052,59 eura a z príjmu otca vo
výške 957,08 eura. Suma 250 eur, ktorú určil ako výšku výživného, je primeraná veku a odôvodneným
potrebám maloletej B. a tiež je v schopnostiach, možnostiach a majetkových pomeroch povinnej osoby
túto sumu na výživu dcére poskytovať. Styk odporcu s maloletým dieťaťom súd neupravil, nakoľko rodičia
aj naďalej žijú v spoločnej domácnosti, obaja žiadali styk neupraviť. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 144 Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len
„OSP“) tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania, nakoľko ide o konanie o rozvod alebo
neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca, dôvodiac najmä
procesnými pochybeniami súdu prvého stupňa. Tomu vytkol, že vo výroku napadnutého rozhodnutia
absentuje výrok o úprave styku odporcu s jeho dcérou. Aj keď súd v odôvodnení rozsudku uviedol,
že styk odporcu s maloletým dieťaťom neupravil, nakoľko rodičia žijú v spoločnej domácnosti, obaja
zhodne žiadali tento neupraviť, je súd povinný vo výroku rozsudku uviesť, že na základe žiadosti súd
styk neupravuje, nakoľko bez tejto časti výroku je výrok o úprave výkonu rodičovských práv a povinností
na čas po rozvode nekompletný. Z tohto dôvodu nepostačuje, ak súd iba v odôvodnení konštatuje
neupravenie styku rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti s dieťaťom. Ďalej
odporca namieta, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom dôvodiac, že odporca na prvom
pojednávaní dňa 26. 11. 2013 splnomocnil advokátsku kanceláriu KOTRUSZ- BENČÍK, s.r.o., so sídlom
Štefánikova 57, Nitra na zastupovanie v konaní. Na pojednávanie dňa 15. 05. 2014 (medzitým bolo
konanie prerušené, ktorá skutočnosť sa v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa vôbec neodrazila)
predvolal navrhovateľku a odporcu a vôbec nebol predvolaný právny zástupca odporcu, ktorý sa o
termíne nedozvedel a pojednávania dňa 15. 05. 2014 sa nezúčastnil. Súd prvého stupňa, vedomý
si svojej procesnej chyby - nezaslania predvolania právnemu zástupcovi odporcu, pred otvorením
pojednávania uviedol, že odporca má možnosť sa právneho zastúpenia vzdať, aby bolo možné
pokračovať v konaní, čo odporca aj urobil a do zápisnice vypovedal plnomocenstvo svojmu právnemu
zástupcovi, urobil tak v strese a v prekvapení, že jeho právny zástupca nie je prítomný a bez toho, aby
si uvedomil, že sa tým pripraví o možnosť kvalifikovanej právnej obrany jeho argumentov. Za nesporné
považuje, že uvedeným postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v podobe realizácie
práva na právnu pomoc v súdnom konaní, čo predstavuje vadu konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP.
Súdu prvého stupňa v konečnom dôsledku vytkol nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania
dôvodiac, že z tohto vyplýva, že s manželkou spoločne finančne naďalej hospodária, podieľajú sa na
úhrade výdavkov súvisiacich s riadnym chodom domácnosti, manželka má dispozičné právo k jeho
účtu, bývajú v spoločnej domácnosti, nemajú žiadnym spôsobom oddelené, či rozdelené miestnosti,
s rodinou trávi viac času, viacej sa venuje maloletej dcére, opätovne zdôraznil, že manželke nebol
neverný, diagnostikovanie ochorenia na chlamýdie bolo sprievodným znakom zápalu močových ciest.
Poznamenal, že si uvedomil svoj podiel na zhoršení manželských a rodinných vzťahov a aktívne pracuje
na tom, aby sa tieto chyby už neopakovali a je jeho primárnym cieľom zachovať manželský zväzok
a vytvoriť pre manželku a dcéru vhodné rodinné prostredie. Zastáva preto názor, že súd nesprávne
právne vec posúdil, neviedol účastníkov konania k ďalšiemu zmiereniu využitím dostupných prostriedkov
sociálneho a psychologického poradenstva, k čomu sa vôbec v rozsudku nevyjadril. Žiada na základe
týchto argumentov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania,
ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 2 písm. a/ OSP), dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, doručený súdu prvého stupňa dňa 09. 07. 2013,
ktorým sa domáhala rozvodu jej manželstva s odporcom a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletej B., nar. XX. XX. XXXX na dobu po rozvode. Preskúmavaným rozsudkom súd prvého stupňa
manželstvo účastníkov konania rozviedol, maloletú B. zveril do osobnej starostlivosti matky a otca
zaviazal prispievať na jej výživu sumou 250 eur mesačne. Predmetom odvolacieho konania je odporcom
napadnutý rozsudok v celom rozsahu, nakoľko nesúhlasí s rozvodom manželstva.



Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine (zák. č. 36/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov), súd môže
manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené
a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie
manželského spolužitia.

Podľa § 23 ods. 2 Zákona o rodine, veta prvá, súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov
medzi manželmi a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada.

Pri posudzovaní podmienok pre prípadný rozvod manželstva podľa Zákona o rodine súd berie do
úvahy najmä vzájomný vzťah medzi manželmi a doterajšie spolužitie, jeho dĺžku, ako aj mieru vzájomnej
odkázanosti a možnosti poskytnúť si osobnú, mravnú a materiálnu pomoc. Intenzitu narušenia a rozvratu
treba skúmať aj z hľadiska, či manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel. Tým sa zdôrazňuje
objektivita hodnotenia dôsledkov narušenia vzťahov medzi manželmi a vážneho rozvratu manželstva. V
každom prípade je potrebné skúmať, aký vplyv majú tieto okolnosti na možnosť plnenia spoločenského
účelu manželstva, ako aj na obnovenie manželského spolužitia. Základným predpokladom rozvodu
manželstva je existencia rozvratu vzťahov medzi manželmi (vážne narušenie a trvalé rozvrátenie
vzťahov medzi manželmi). Rozvrat vzťahov medzi manželmi nastáva predovšetkým vtedy, ak sa
manželia neriadia (prípadne sa nemôžu riadiť) vo vzájomnom správaní pravidlami, ktoré vyplývajú z
ustanovení §§ 18 - 20 Zákona o rodine. Zrušenie manželstva však neodôvodňuje akýkoľvek rozvrat
vzťahov medzi manželmi, musí ísť o kvalifikovaný rozvrat, pričom záver o vážnosti rozvratu vzťahov
medzi manželmi je odôvodnený vtedy, ak sa javí ako neodstrániteľný a nenapraviteľný vzťah vzhľadom
na hĺbku a trvalosť rozvratu. Kvalifikácia tohto rozvratu sa ďalej posudzuje podľa toho, ako sa vážny
rozvrat prejavuje v plnení spoločenského účelu manželstva.

V predmetnej veci súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a na základe takto zisteného
skutkového stavu dospel k správnemu právnemu záveru. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že
účastníci konania uzavreli manželstvo dňa 11. 09. 1999, ide teda o dlhotrvajúce manželstvo, z ktorého
pochádza maloletá B., nar. XX. XX. XXXX. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa,
ktorými konštatoval, že napriek tomu, že účastníci konania žijú v spoločnej domácnosti, ich manželstvo
neplní ani jednu zo základných spoločenských funkcií a vzťahy medzi nimi sú tak vážne rozvrátené, že
tieto funkcie ani plniť nemôžu. Manželstvo plní tri základné spoločenské funkcie, ekonomickú, výchovu
a biologickú. Manželstvo účastníkov konania už dlhodobo neplní ani jednu z týchto funkcií, posledné
obdobie je len formálnym zväzkom a to aj napriek tomu, že manželia stále žijú v spoločnej domácnosti.
Na rozdiel od odporcu, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako i konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel k záveru, že hospodárenie, akým obaja účastníci konania v súčasnej dobe
finančne zabezpečujú starostlivosť o maloletú dcéru a základné životné potreby ich oboch (náhodné
uhrádzanie nákladov, občasný nákup základných potravín), nie je možné považovať za splnenie
ekonomickej podmienky manželského spolužitia. Taktiež aj súčasné spolužitie účastníkov konania v
spoločnej nehnuteľnosti, bez vzájomnej dôvery, náklonnosti, za existencie absencie porozumenia a
tolerancie, nie je možné hodnotiť ako harmonické, pokojné životné spoločenstvo. Je nesporné, že súd
v zmysle Zákona o rodine je povinný viesť manželov k zmiereniu s cieľom obnovenia ich manželského
spolužitia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že manželstvo je dobrovoľným zväzkom muža a ženy
a nikoho proti jeho vôli nemožno nútiť, aby v ňom zotrval. Navrhovateľka v priebehu celého konania,
vrátane doby, kedy bolo konanie o rozvod manželstva na jej návrh prerušené, zotrvala na podanom
návrhu na rozvod manželstva s nespochybniteľným vyjadrením, že v tomto zväzku ďalej nemieni a
nechce zotrvať. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi, ktoré súd prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, týkajúce sa rozvodu manželstva účastníkov konania, uviedol a na tieto ďalej
odkazuje. Odporca v podanom odvolaní nenapadol zverenie maloletej B. do starostlivosti matky a tiež



nenamietal výšku vyživovacej povinnosti. Aj v tomto smere odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s
rozhodnutím súdu prvého stupňa a s jeho odôvodnením.

Odvolací súd, poukazujúc na námietku odporcu, uvádzajú v podanom odvolaní, týkajúcu sa absencie
výroku o úprave styku otca s maloletou dcérou konštatuje, že tento výrok rozsudok nemusí obsahovať,
ak samotní rodičia nežiadajú v priebehu konania upraviť styk rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené
do osobnej starostlivosti, s maloletým dieťaťom. Tomuto záveru nasvedčuje ustanovenie § 25 ods. 2
Zákona o rodine, podľa ktorého, ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa
odseku 1/, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia
úpravu styku žiadajú neupraviť. V prejednávanej veci v priebehu celého konania nielen matka, ale aj sám
odporca zhodne uvádzali, že styk otca s maloletou B. nežiadajú upraviť, nakoľko stále žijú v spoločnej
domácnosti. Z tohto dôvodu námietku odporcu odvolací súd považoval za účelovú a neopodstatnenú.

Taktiež námietku odporcu, týkajúcu sa odňatia možnosti konať pred súdom z titulu nezaslania
predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi odporcu a následnému odvolaniu plnej moci zo
strany odporcu zvolenému právnemu zástupcovi na pojednávaní dňa 15. 05. 2014, odvolací súd
vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú. Je nesporné, že súd prvého stupňa nezaslal predvolanie
na pojednávanie dňa 15. 05. 2014 právnemu zástupcovi odporcu, ale samotnému odporcovi. Ani túto
skutočnosť však nie je možné v konečnom dôsledku vytknúť ako procesné pochybenie súdu prvého
stupňa, majúce za následok vady konania a nesprávne rozhodnutie súdu vo veci samej, nakoľko v
konaní bolo rozhodované o osobnom vzťahu účastníkov konania (o ich zotrvaní v manželskom zväzku),
k dôvodom ktorého vzťahu sa mohli adekvátne vyjadriť iba oni samotní, čiže jednoznačne bolo potrebné
vypočuť k týmto skutočnostiam aj samotného odporcu. Pred otvorením pojednávania sám odporca
(podľa zápisnice z pojednávania) uviedol, že odvoláva plnomocenstvo svojmu právnemu zástupcovi
a v konaní sa bude zastupovať sám. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 28
ods. 3 OSP, podľa ktorého je odvolanie plnomocenstva účastníkom alebo jeho výpoveď zástupcovi
účinné, len čo ich účastník konania súdu oznámil. V danom prípade tak odporca oznámil odvolanie
plnej moci pred otvorením pojednávania dňa 15. 05. 2014, kedy aj nadobudlo toto odvolanie účinnosť.
Súd prvého stupňa tak mohol konať iba so samotným odporcom, ktorému v žiadnom prípade týmto
postupom neodňal možnosť konať pred súdom. Z obsahu spisu nevyplýva a ani sám odporca v konaní
žiadnym spôsobom nenamietal, že by tak urobil v tiesni, pod nátlakom sudkyne, resp. v nevedomosti,
neuvedomujúc si následky svojho konania. Z uvedeného dôvodu námietku odporcu vyhodnotil ako
neopodstatnenú.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa §
219 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP s poukazom
na ustanovenie § 144 OSP tak, že účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania, nakoľko
predmetom konania bol rozvod manželstva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.