Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 14CoE/357/2012 z 29. 1. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 29. januára 2013, sp. zn. 14CoE/357/2012, ECLI:SK:KSKE:2013:7809205573.1
Krajský súd Košice | 14CoE/357/2012 | ECLI:SK:KSKE:2013:7809205573.1 | 2013-01-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0, § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 45 ZRK, § 52 OZ, § 57 ods. 2 EP, § 41 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a4816b8d-97c3-4005-b451-114c2d6af395
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7809205573.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 14CoE/357/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809205573
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Rizman
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7809205573.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Q., s.r.o., Q. XX, M., IČO: XX XXX XXX,
zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
povinným: 1. O. P., nar. XX.X.XXXX, V. XXX a 2. P. P., nar. XXXX, V. XXX (právni nástupcovia po
poručiteľke A. P., nar. XX.XX.XXXX, V. XXX) o vymoženie 421,98 eura s príslušenstvom, vedenej
súdnym exekútorom JUDr. R. Z., Exekútorský úrad v M., C. XX, M. pod č.k. EX 5109/09 o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 31.8.2012 č.k. 12Er/443/2009-21, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie a vo výroku o náhrade trov exekúcie.

Z a m i e t a   návrh oprávneného na prerušenie konania.

Účastníkom   n e p r i z n á v a   náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu  zastavil a oprávneného zaviazal uhradiť  súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie 39,83 eura do troch dní od právoplatnosti  uznesenia.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe návrhu oprávneného a žiadosti súdneho
exekútora vydal dňa 11.8.2009 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. R. Z. na
vymoženie 421,98 eura s príslušenstvom podľa exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu  sp. zn. SR 5109/09 zo dňa 26.5.2009.

Súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 103 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku,
§ 41 ods. 1, ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok),  § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, § 2 písm. a/, písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52, § 53
ods. 1, 4 písm. r/, 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka  preskúmal podmienky predmetného
exekučného konania a zistil, že medzi účastníkmi konania bola dňa 19.8.2008 uzatvorená zmluva o
úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 10.000,- Sk. Uviedol, že v bode
17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bola zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so
sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Súd prvého
stupňa posúdil  zmluvu o úvere účastníkov konania ako zmluvu spotrebiteľskú podľa ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú
obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti



takejto podmienky. Praktickým dôsledkom rozhodcovskej doložky tak, ako bola formulovaná v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť
svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Na
základe uvedeného súd prvého stupňa vyslovil názor, že ustanovenie bodu 17  zmluvy  o úvere je  v
rozpore s § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka od 1.1.2008 a ako také je absolútne neplatné.
Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne
neplatnom právnom úkone, súd prvého stupňa exekúciu zastavil v súlade s ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a
ods. 2  Zákona o rozhodcovskom konaní a podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože neexistuje
spôsobilý exekučný titul ako základ pre vykonávanie exekúcie.

O trovách exekúcie súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 196, § 199, § 200 ods. 1 a 2, § 203
ods. 1 Exekučného poriadku a na náhradu trov exekúcie vo výške 39,83 eura zaviazal oprávneného v
zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, lebo tento zavinil zastavenie exekúcie tým, že podal návrh
na jej vykonanie na základe nespôsobilého exekučného titulu. Súd prvého stupňa tieto trovy exekúcie
preskúmal v zmysle  vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v
znení platnom od 1.5.2008 a priznal súdnemu exekútorovi v súlade s ustanovením  § 14 ods. 1 vyhlášky
- paušálnu odmenu  33,19 eura a 20 % DPH  z odmeny exekútora v sume 6,64 eura,  spolu 39,83 eura.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru
ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1.
Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2.
V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3.
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože nebol
oprávnený preskúmavať právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok ako súd ďalšej inštancie.
V súvislosti s preskúmavaním rozhodcovského rozsudku vytýkal súdu prvého stupňa nesprávnu
interpretáciu ustanovenia § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré explicitne upravuje konanie
bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského
súdu, navyše len na návrh účastníka rozhodcovského konania, ktorý nebol podaný. Odvolateľ tiež
namietal, že svojim postupom mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom, pretože
ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania. Tvrdil, že súd prvého stupňa porušil princíp
legality, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Oprávnený zastával názor, že mal v tomto konaní výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne, nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Navyše exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernica rady
93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný
súd podľa názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce



závery formujúce konečné rozhodnutie. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi
odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie
vo veci. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1
písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými
mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc
rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,
pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho
orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe
zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia
§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú
ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom. Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru
vymedzený v ustanovení § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že
predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto
zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch
a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie
úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri
poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné
riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy  pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie
je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil. Navrhol preto napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušiť.

Súdny exekútor a povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a
3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa
§ 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie
smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že povinná po začatí exekúcie zomrela. V dedičskom konaní vedenom
na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 12D/160/2012 sú dedičmi po poručiteľke jej synovia O. P. a P.
P., preto odvolací súd vo veci konal s právnymi nástupcami povinnej.

Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou založený
zmluvou o úvere sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, preto nejde o spotrebiteľskú zmluvu.
S týmto názorom oprávneného nemožno súhlasiť.

Účastníci konania uzavreli zmluvu o úvere dňa 19.8.2008 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Pre posúdenie zmluvného vzťahu účastníkov zmluvy nie je rozhodujúce, ako je zmluva označená, ale
rozhodujúci je jej obsah z hľadiska, či spĺňa zákonné podmienky pre právne posúdenie zmluvy ako
spotrebiteľského úveru. Je pravdou, že v zmluve o úvere je za textom „Dlžník prehlasuje, že finančné
prostriedky sú poskytnuté na výkon“ krížikom v okienku vyznačené „povolania“. Nie je však zrejmé,
či toto vyznačenie urobila povinná a vzhľadom na jej vek v čase uzavretia zmluvy (narodená v roku
1928) možno dôvodne pochybovať, že úver si vybrala práve na výkon povolania. Vzhľadom na to,
že oprávnený iným spôsobom nepreukázal, že povinnej bol úver poskytnutý v súvislosti s výkonom
zamestnania, povolania alebo podnikania,  treba zmluvu účastníkov konania posudzovať ako zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. I keď úverová zmluva bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, ktorý tento
typ zmluvy aj upravuje, skutočnosť, že uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou znamená, že na



posúdenie práv a povinností z nej vyplývajúcich sa použije aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V opačnom prípade by
povinnej ako spotrebiteľovi nebola poskytnutá zákonná ochrana, ktorá jej z úpravy spotrebiteľských
zmlúv vyplýva.

Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere na účely tohto zákona sa rozumie

a/ spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,

b/ zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Z predložených listín nepochybne vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej dočasne peňažné prostriedky
vo forme úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť aj
náklady spojené s týmto úverom. Súd prvého stupňa preto správne zmluvu účastníkov konania posúdil
ako spotrebiteľskú zmluvu, v ktorej mala byť uvedená aj ročná percentuálna miera nákladov, inak sa
tento úver považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z.)

Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského
súdu v predmetnej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok, ako neprijateľnej podmienky v
spotrebiteľských zmluvách.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádza v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené

a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,

b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.



Občiansky zákonník v znení platnom od 1.1.2008 označuje za spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Z uvedeného vyplýva, že
spotrebiteľskou zmluvou je zo zákona aj úverová zmluva uzatvorená podľa ustanovení Obchodného
zákonníka, pokiaľ spĺňa ďalšie zákonom stanovené náležitosti charakteristické pre spotrebiteľské
zmluvy (napríklad spotrebiteľskou zmluvou nie je úverová zmluva, podľa ktorej bol úver poskytnutý
na kúpu nehnuteľnosti). v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka je neprijateľnou
podmienkou v spotrebiteľskej zmluve dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, lebo takéto dojednanie
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5
OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, lebo praktickým
dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej, je
fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá
žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ
nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu,
je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového
procesu podľa predstáv oprávneného.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva predovšetkým z ustanovenia §
44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie
exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd
predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie
je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo
posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský
rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. Súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako
aj materiálnej. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri
preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 zákona o rozhodcovskom konaní).

Z citovaný ustanovení vyplýva, že pre platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky sa
vyžaduje písomná forma. Písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou (§ 40



ods. 2 veta prvá pred bodkočiarkou). V posudzovanej veci povinná podpísala zmluvu o úvere, ktorá
však neobsahuje rozhodcovskú doložku. Rozhodcovská doložka je zakomponovaná do všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, s ktorými síce povinná vyslovila v zmluve súhlas, tieto však nepodpísala.
Medzi účastníkmi konania ako veriteľom a dlžníčkou na základe uvedeného nedošlo k uzavretiu platnej
dohody o rozhodcovskej doložke v zmluve o úvere, lebo všeobecné podmienky poskytnutia úveru nie
sú zmluvnými stranami podpísané, preto je takáto dohoda absolútne neplatná.

Dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdom prvého stupňa
bolo vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá oprávňovala rozhodcovský súd vo veci konať
a  rozhodcovský rozsudok vydať. Uvedená skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorú
nemožno odstrániť a pre ktorú sa rozhodcovský rozsudok stáva nespôsobilým exekučným titulom.
Takýto rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom na vykonanie exekúcie a oprávňuje exekučný
súd exekúciu zastaviť v ktoromkoľvek jej štádiu.

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací
súd uvádza, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie tomuto bol predložený len exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie. Až v priebehu
exekúcie oprávnený predložil súdu prvého stupňa zmluvu o úvere, nároky z ktorej boli predmetom
rozhodcovského konania. Prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu
konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súdu prvého stupňa bola v priebehu exekúcie predložená
zmluva o úvere a z tejto zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom, v zmysle ustanovenia § 58
ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Občianskeho súdneho poriadku  a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie  na základe článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie o  prejudiciálnych otázok, odvolací súd udáva:

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak
rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj
„ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej
únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade
aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v
záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu
požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku
267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a
za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.

Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné
konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod na prerušenie exekučného
konania podľa návrhu odvolateľa, v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.



Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom
na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich
zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Odvolací súd konštatuje, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom
(a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť
spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne
v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá
je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti
a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani
disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že
súdny exekútor JUDr. R. Z. bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade
oprávneného) čo vyplýva z Nálezu Ústavného súdu SR č. III. ÚS 322/2010 z 13.4.2011, je okolnosťou
vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30
ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania
exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto
exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku). Preto súdny exekútor JUDr. R. Z. nemôže
vykonávať predmetnú exekúciu pre oprávneného.

Ďalšie odvolacie námietky oprávneného neboli pre posúdenie veci v odvolacom konaní právne
významné, preto sa nimi odvolací súd nezaoberal a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku
o zastavení exekúcie a tiež vo výroku o trovách exekúcie, o ktorých rozhodol súd prvého stupňa v súlade
so zákonom, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 2 O.s.p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nemal
v tomto konaní úspech a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.