Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/326/2014 z 9. 12. 2014
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. decembra 2014, sp. zn. 8Cdo/326/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:1014894003.1
Najvyšší súd | 8Cdo/326/2014 | ECLI:SK:NSSR:2014:1014894003.1 | 2014-12-09 | Uznesenie
Oblasť práva: Rodinné právo – Starostlivosť o maloletých
Citované ustanovenia: § 237 OSP, § 157 ods. 2 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1869aea6-8eda-4df2-873f-d8902485460d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1014894003.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/326/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014894003
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1014894003.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého T. F., narodeného 15.
decembra 2011, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok,
dieťa rodičov: matky PharmDr. G. M., bývajúcej v Z., v dovolacom konaní zastúpenej NIKU & partners,
s.r.o., Prokopa veľkého 51, Bratislava, za ktorú koná konateľ - advokát JUDr. Anna Niku, a otca Ing. A.
F., bývajúceho v D., v dovolacom konaní zastúpeného Mgr. Štefanom Jakabom, advokátom so sídlom
v Košiciach, Žižkova 6, o úpravu rodičovských práv a povinností, vedenej na Okresnom súde Pezinok
pod sp.zn. 9P/72/2012, o dovolaní otca dieťaťa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. júla 2014
sp.zn. 11CoP/221/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 4. marca 2014 č.k. 9P/72/2012-1259
zveril maloletého T. F. do osobnej starostlivosti jeho matky, ktorá bude maloletého zastupovať a
spravovať jeho majetok. Otcovi maloletého uložil povinnosť prispievať na jeho výživu mesačne sumou
200 €, počnúc dňom 5. apríla 2012 do 28. februára 2014, a od 1. marca 2014 sumou 300 €, ktorú
sumu je otec maloletého povinný zasielať k rukám matky, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred. Zročné
výživné za obdobie od 5. apríla 2012 do 28. februára 2014 v sume 1780 € uložil otcovi maloletého
uhradiť jednorázovo do 15 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám matky. Návrh na začatie konania vo
zvyšku zamietol. Vo výroku rozsudku naostatok upravil čas a podmienky realizácie práva otca maloletého
stretávať sa s ním. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolania matky aj otca maloletého rozsudkom
z 8. júla 2014 sp.zn. 11CoP/221/2014 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že otec maloletého je
povinný prispievať na jeho výživu sumou 300 € mesačne od 5. apríla 2012 do 7. októbra 2012, od 8.
októbra 2012 do 30. apríla 2014 sumou 500 € mesačne a od 1. mája 2014 sumou 350 € mesačne, vždy
do 15-teho dňa v mesiaci k rukám matky maloletého vopred. V časti upravujúcej styk otca s maloletým
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že upravil styk otca s maloletým v nepárnom kalendárnom
týždni v sobotu od 9.00 hod. do 18.00 hod. a v párnom kalendárnom týždni v utorok od 15.00 hod. do
18.00 hod. s výnimkou liečebných pobytov maloletého s tým, že otec maloletého v určený deň a hodinu
prevezme a odovzdá maloletého v mieste bydliska matky maloletého. Rozsudok súdu prvého stupňa v
časti o zročnom výživnom zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal otec maloletého dieťaťa dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie alebo ho zmenil, ak dospeje
k záveru, že napadnutý rozsudok spočíva len na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového



stavu. Prípustnosť svojho dovolania (bod 1. dovolania) otec dieťaťa vyvodzuje z ustanovenia § 238 ods.
1 O.s.p. a odôvodňuje ho dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p.; dovolací
dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Ostatne uvedený dovolací
dôvod (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) spočíva podľa otca
dieťaťa v nedostatočnom, nelogickom a v rozporuplnom odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý z
tohto dôvodu považuje aj za arbitrárne a nepreskúmateľné, ktorý nedostatok napĺňa podľa neho znaky
tzv. inej procesnej vady (bod III., písm. A/ a C/ dovolania). Otec dieťaťa naostatok spochybňuje správnosť
aplikácie ustanovenia § 62 ods. 1 a 5 zákona o rodine odvolacím súdom.

Matka maloletého navrhla dovolanie „zamietnuť“ a účastníkom konania nepriznať náhradu trov
dovolacieho konania. Má za to, že v predmetnej právnej veci dovolanie nie je prípustné a že konanie
odvolacieho súdu nemá vady vytýkané otcom maloletého.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v danej veci konal ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či je podané
dovolanie procesne prípustné.

Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky súd pre ľudské práva
vo svojich rozhodnutiach opakovanie poukazuje na potrebu rešpektovania tohto princípu, a to osobitne
vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré už nadobudli právoplatnosť. Princíp právnej istoty nachádza
svoje miesto aj v Občianskom súdnom poriadku v ustanoveniach, ktorými sú upravené podmienky
prípustnosti dovolania.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie.
Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno - v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených - napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť.
Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že
dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012,
2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky
štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v
ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné
vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o
obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní



rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva
alebo o osvojení.

V preskúmavanej veci dovolanie otca maloletého smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci
starostlivosti súdu o maloletého (určenie výživného a úpravu styku rodičov s maloletým). V predmetnom
konaní sa teda nerozhodovalo o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o
pozastavení ich výkonu (porovnaj napr. R 55/1996).

Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, že otcom maloletého podané dovolanie
nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné. Neprípustnosť dovolania v takom prípade znamená, že sa v
podstatnej miere zužuje právna možnosť využitia zákonom prezumovaných dovolacích dôvodov, a teda
možnosť dovolateľa domáhať sa reparácie prípadných nesprávností v súdnom konaní, ktoré sú spojené
s tzv. inou vadou v konaní, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.
b/ O.s.p.) a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Prípustnosť dovolania
otca maloletého prichádza v úvahu, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k
procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z
hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak
v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia,
proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia
najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale
treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Otec maloletého procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací
súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola otcovi maloletého
odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu,
ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktorý mu
poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy,
ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú
účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách
stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne
pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Otec maloletého v dovolaní netvrdí, že by mu postupom súdu bolo znemožnené uplatnenie vyššie
uvedených procesných práv. Tvrdí, že k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom došlo tým, že
odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, resp. ho
odôvodnil nelogicky a rozporuplne. Podľa dovolacieho súdu ale odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu opodstatnenosti tohto tvrdenia otca maloletého nenasvedčuje.



Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž
vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a
správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m.
I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II ÚS 174/04, III. ÚS
117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi (avšak)
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená
v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa vyššie uvedené kritériá pre
odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157, ods. 2 O.s.p., a preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia
veci konajúcim súdom.

Rozhodne nemožno prisvedčiť správnosti argumentácii otca maloletého, že odvolací súd nedostatočne
odôvodňuje svoje závery, resp. na viacerých miestach odôvodnenia svojho rozhodnutia si protirečí (keď
na jednej strane dospieva k záveru, že otec dieťaťa je spôsobilý o dieťa sa postarať, na druhej strane ale
v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa výrazne obmedzuje jeho styk s maloletým). Odvolací
súd na strane 11 až 13 svojho rozsudku podrobne uvádza dôvody, ktoré ho viedli k zmene rozsudku
súdu prvého stupňa v časti o úpravu styku s maloletým. Tieto dôvody sú zrozumiteľné a preskúmateľné.
Otázka ich správnosti je otázkou patriacou do okruhu iných dovolacích dôvodov (k tomu pozri nižšie).

Pokiaľ otec maloletého zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho posúdenia
veci odvolacím súdom, uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (t.j. že
rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci). Polemika o nesprávnosti súdmi
vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie účastníka konania však sama
o sebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich
nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti).



Pokiaľ teda otec maloletého namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba poukázať na to, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie
veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo
41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku)
rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania otca maloletého nevyplýva z § 238 O.s.p., nepreukázala sa
opodstatnenosť jeho argumentácie o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani vady vymenované v § 237 O.s.p., odmietol najvyšší súd
jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 243b
ods. 5 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.