Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/398/2017 z 15. 10. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 15. októbra 2018, sp. zn. 14Co/398/2017, ECLI:SK:KSBB:2018:6416205575.1 Krajský súd Banská Bystrica | 14Co/398/2017 | ECLI:SK:KSBB:2018:6416205575.1 | 2018-10-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 39 OZ, § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1bcfe598-7646-4694-b7c8-e06bf2a7fd1d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6416205575.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/398/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416205575
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6416205575.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
sudcov JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, ako členov senátu, v spore žalobkyne: U. X., nar.
XX. XX. XXXX, bytom R. M. XX, V. X., zast. Mgr. Peter Mačaj, advokát, so sídlom Dolná 7, Banská
Štiavnica, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Račianska 42/A, Bratislava, IČO: 35 807
598, o určenie neplatnosti zmluvy a určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 22C/244/2016 - 40 zo dňa 17. 02. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 22C/244/2016 - 40 zo dňa 17. 02. 2017 p o t
v r d z u j e .

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote
troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žiar nad Hronom, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom prvou výrokovou
vetou určil, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20. 04. 2012 uzatvorená medzi žalobkyňou a
žalovaným je neplatná. Druhou výrokovou vetou vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal právo na
náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,
že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20. 04. 2012 uzavretá medzi sporovými stranami je absolútne
neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Uviedol, že žalobkyňa má na uvedenej
určovacej žalobe naliehavý právny záujem, pretože len rozhodnutím súdu sa môže dostať do stavu
právne istoty ohľadne výšky sumy, ktorú je povinná žalovanému zaplatiť. Súd považoval za preukázané,
že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená zmluva o úvere, na ktorú sa vzťahujú všeobecné
ustanovenia OZ o spotrebiteľských zmluvách a zákon č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku
dňu uzatvorenia zmluvy. Zmluvu označil za formulárovú, predtlačenú, kde žalobkyňa nemohla ovplyvniť
jej obsah. Súd priznal žalobkyni jednoznačne postavenie spotrebiteľky. Po vyhodnotení dôkazov dospel
súd k záveru, že konaním žalovaného došlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov
na ochranu spotrebitelˇa. Odplata za poskytnutie úveru bola dohodnutá spôsobom a vo výške, ktorá
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Pri poskytovanom úvere vo výške 3500,- Eur a dohodnutej
odplate 3.028,- Eur, táto predstavuje 86,51 % a RPMN 257,12 %. V danom období banky požadovali
za poskytnutie obdobných spotrebitelˇských úverov poskytnutých do roka pre domácnosti priemerné
úrokové miery 7,20 % ročne. Aj pri zohľadnení skutočnosti, že v prípade žalovaného ide o nebankovú
spoločnosť, ktorý nesie väcˇšiu mieru rizika pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľom,
dojednaná odplata vo výške 86,51 % rocˇne je neporovnatelˇne vyššia ako úrokové miery ostatných
subjektov na financˇnom trhu v rovnakom období, preto toto dojednanie nemôže požívatˇ právnu
ochranu a je neprijatelˇnou zmluvnou podmienkou v spotrebitelˇskej zmluve, ako taká je neplatná.
Dohoda o výške odplaty je z uvedeného dôvodu pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatná podľa



§ 39 Občianskeho zákonníka. Naviac, žalovaný neprijateľným spôsobom postupoval pri uzatváraní
zmluvy so žalobkyňou, keď podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. neposúdil s odbornou starostlivosťou
schopnosť žalobkyne splácať spotrebiteľský úver, keď výška dohodnutých splátok úveru prevyšovala
celkový príjem žalobkyne, konkrétne jej starobný dôchodok. Súd považoval za dôležité posúdiť, či
z objektívneho hľadiska je úverová zmluva z dôvodu neplatnosti jednotlivých klauzúl ako celok ešte
udržateľná. Prihliadol na objektívne hľadisko, či je zmluva ako celok neplatná, respektíve ďalej možná,
za dôležité tiež považoval, či by zmluvné strany mali vôľu na kontrakte trvať bez neplatných klauzúl. V
rámci interpretačného pravidla sa vychádzalo z dobromyseľnosti spotrebiteľky, ktorej bola predložená
vopred naformulovaná zmluva, obsahujúca viaceré neprijateľné zmluvné podmienky. Podľa záveru
súdu zmluva vykazovala závažné vady čo do podstatných náležitostí. Obsahovala neprijateľnú zmluvnú
podmienku, týkajúcu sa výšky dohodnutej odplaty, v zmluve absentujú viaceré obligatórne náležitosti,
konkrétne údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnej úrokovej sadzbe, výške, počte
a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov
a priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov. Práve tieto údaje sú podstatným údajom pre
rozhodnutie spotrebiteľa, či danú úverovú zmluvu uzatvorí, keďže tieto údaje umožňujú spotrebiteľovi
posúdiť výhodnosť ponúkaného úveru oproti úverom ponúkaných inými bankovými či nebankovými
subjektmi. Používanie takejto zmluvy evidentne zakladá nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zakázaná.
Podľa záveru súdu takúto zmluvu nemožno ako celok považovať za platnú. Vzhľadom na hrubú
nerovnováhu práv a povinností v neprospech slabšieho spotrebiteľa, na okolnosti, za ktorých bola
zmluva uzavretá (finančnú situáciu žalobkyne), evidentnú nadvládu veriteľa nad dlžníkom, dospel súd
k záveru o neplatnosti celej predmetnej úverovej zmluvy. Pretože súd určil zmluvu za neplatnú ako
celok, v časti určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru žalobu zamietol. Pokiaľ žalovaný namietal
nedostatok podmienky konania vzhľadom na prekážku veci rozhodnutej s poukazom na rozhodcovské
konanie, súd uviedol, že predmetom rozhodcovského konania bolo konanie o zaplatenie sumy, v
tomto konaní sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy, preto túto námietku nepovažoval za
dôvodnú. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žalobkyňa,
ktorá mala úspech v rozsahu 50 % má priznanú náhradu trov konania v takomto rozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní
tvrdil, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP tým, že súd prvej inštancie
rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, že súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytkol súdu, že sa nevysporiadal s jeho
argumentáciou, nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.
Povinnosťou súdu je riadne odôvodniť rozhodnutie, to znamená, vysporiadať sa aj so špecifickými
námietkami účastníka konania, inak súd odníme možnosť náležite, skutkovo a právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva na
spravodlivé súdne konanie.

3. V ďalšej časti odvolania k otázke res iudicata uviedol, že v tejto veci sa žalobkyňa domáhala
určenia, že úver je bezúročný a bez poplatkov, išlo teda o určovaciu žalobu zo dňa 20. 06. 2016.
Pritom žalovaný už dňa 08. 09. 2014 podal návrh na rozhodcovský súd, predmetom ktorého bola
povinnosť žalobkyne zaplatiť sumu s príslušenstvom, teda bola podaná žaloba na plnenie. Z hľadiska
skúmania procesných podmienok prekážky res iudicatae žalobný nárok na plnenie konzumuje určovací
žalobný nárok. Preto žaloba na plnenie vytvára prekážku res iudicatae pre určovaciu žalobu. Poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/115/2012 zo dňa 01. 08. 2012, kde najvyšší
súd uviedol: „právoplatný rozsudok na plnenie z hľadiska identity predmetu konania tvorí prekážku
rozhodnutej veci pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo je alebo nie je, nakoľko vychádza
z toho istého skutkového základu“ (obdobne aj R 110/2003). Poukázal teda na neodstrániteľnú
prekážku konania, ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej, na ktorú súd povinne prihliada počas
ktorejkoľvek časti konania. Uviedol, že o platnosti jednotlivých častí Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX
bolo rozhodnuté dňa 20. 10. 2014 rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, pod sp. zn. SR 06154/14, ktorý nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť. Poukázal na viaceré rozhodnutia, v ktorých súd rozhodoval o námietke
veci rozhodnutej - uznesenie NS ČR sp. zn. 29Cdo/2254/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Cdo/100/01, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/42/2006, ako aj rozhodnutia krajských
súdov a Okresného súdu Bratislava I., aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR (3M Cdo/11/2010,



6Cdo/143/2011, 3Cdo/122/2011), potvrdzujúce právnu povahu rozhodcovského rozsudku v zmysle
názoru odvolateľa. Táto argumentácia je podporená aj komunitárnym a medzinárodným právom -
napríklad rozhodnutie ESD vo veci Asturcom, rozhodnutie ESD č. C-2/08 vo veci Amministrazione
dell´Economia a delle Finanze s tým, že rozhodcovský rozsudok ako res iudicata je jednou zo
základných zásad rozhodcovského konania akceptovateľná v medzinárodnom meradle. Z uvedeného
rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že ten posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho
základe priznal žalovanému voči žalobkyni plnenie. Z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť
rozhodcovského rozsudku irelevantná, a teda res iudicata naďalej existuje. Súd mal preto konanie
zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania.

4. V bode III. podaného odvolania namietal voči posúdeniu uvedenej zmluvy o úvere ako zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Tvrdí, že zmluva bola v zmysle dohody strán uzatvorená tak, že sa bude
spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), bola uzatvorená podľa § 269 ods.
2 a nasl. ObZ, teda iný daný zmluvný vzťah nemožno aplikovať, inak by to bolo v rozpore so zákonom.
Práve Obchodný zákonník umožnil vylúčiť aplikáciu Občianskeho zákonníka dohodou zmluvných strán
o vylúčení aplikácií dispozitívneho ustanovenia Občianskeho zákonníka. V zmluve je jednoznačne
uvedené, že veriteľ poskytne dlžníkovi úver vo výške 3.500,- Eur, dlžník sa zaviazal zaplatiť túto
sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 3.028,- Eur, teda celkove 6.528,- Eur v 12 mesačných
splátkach po 544,- Eur počnúc dňom 28. 05. 2012, to znamená do 28. 05. 2013, preto nemožno
hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Každá splátka je
prednostne započítaná na istinu až následne na poplatok a úroky, o tom je klient informovaný ústne.
Veriteľ, ako jeden z mála, používa takýto spôsob započítavania v prospech dlžníka. Výška RPMN je
uvedená na prednej strane zmluvy o úvere vo výške 257,12 %, preto tvrdenie o absencii tohto údaju
je nedôvodné. Spotrebiteľ zároveň v zmluve zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej
RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola vo
výške 21,98 %.

5. V bode IV. odvolateľ uviedol, že slovenská právna úprava nebráni účtovaniu poplatku, Zákon o
spotrebiteľských úveroch výslovne niektoré poplatky spomína (napr. notárske služby, poplatok za
predčasné splatenie úveru, poplatok za vedenie účtu) a v prípade definície celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napr. uvádzajú okrem iného aj poplatky
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úveru.
Pritom v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny
predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných
prostriedkov, možno preto vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka (odplata
nesmie prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch). Dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, nie žalovaný. Naviac,
žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme nižšia. Správne má
prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a nebankové, leasingové a iné spoločnosti,
pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac prevýšenie takejto odplaty, je možné, zakázané je len podstatné
prevýšenie. Rozhodnutie považuje za rozporné so slovenským hmotným právom, pretože slovenská
práva úprava v oblasti spotrebiteľského práva účtovaniu poplatku výslovne nebráni. Aj Obchodný
zákonník, aj Zákon o spotrebiteľských úveroch umožňuje vyberanie iných platieb, ako len splátok úveru
a úroku. Žalovaný odmieta, že zmluvná podmienka, t. j. administratívny poplatok za administratívne
náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou,
je neprijateľná zmluvná podmienka. Poukázal na článok 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého hodnotenie nekalej povahy
podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy, ani na primeranú cenu a úhradu
na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ
tieto podmienky sú zrozumiteľné. Podstatou spotrebiteľského práva preto nie je a nemôže byť regulácia
cien, tieto sú predmetom voľného pôsobenia ponuky a dopytu. Zmluvné dojednanie, ktoré podliehalo
prieskumu v tomto konaní, je jednoznačne cenovým dojednaním, a vzhľadom na ustanovenie § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj článku 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS je vylúčené, aby
súd preskúmaval primeranosť tohto dojednania. Žalovaný tiež uvádza, že v danom prípade nemožno
žiadať neplatnosť právneho úkonu ako takého, pretože podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod
neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť. Koncepciu neplatnosti
zmluvy nemožno vyvodiť ani z komunitárneho práva a ani prípadná nekalá obchodná praktika nemôže
byť v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ dôvodom neplatnosti celej zmluvy. Aj Súdny dvor EÚ



(C-453/10 P., P. vs. SOS financ) akcentoval princíp zachovania platnosti (zvyšku) spotrebiteľskej zmluvy
a uviedol, že nekalá obchodná praktika nemá priamy vplyv na posúdenie platnosti zmluvy o úvere.
Tiež poukázal na ústavnoprávny princíp zachovania platnosti zmluvy, keď základným princípom výkladu
zmluvy je priorita takého výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred výkladom, ktorý neplatnosť
zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 14. 04. 2005 sp. zn.
1ÚS/625/03). Žalobca navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

6. Právny zástupca žalobkyne v podanom vyjadrení s dôvodmi odvolania nesúhlasil, uviedol, že súd
prvej inštancie dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil, na základe čoho rozhodol, aké boli jeho skutkové
zistenia, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ako vec právne posúdil. Žalovaný prioritne namietal
prekážku rozhodnutej veci, a k tomu uviedol, že v prípade ak si odvolací súd osvojí právny záver súdu
prvej inštancie o neplatnosti zmluvy, treba dôjsť k záveru, že pokiaľ je zmluva o úvere absolútne neplatná,
nemá táto námietka žiadne opodstatnenie, pretože rozhodcovská zmluva bol len akcesorický záväzok,
ktorý je teoreticky platný iba pri platnosti hlavného záväzku zmluvy o úvere. Pokiaľ je zmluva absolútne
neplatná, neplatná je aj rozhodcovská zmluva, a teda rozhodcovský súd nemal žiadnu právomoc vo veci
konať a rozhodovať. Naviac rozhodcovský súd nemal právomoc konať pre neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky, pretože táto spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom.

7. Pokiaľ ide o aplikáciu zákona č. 129/2010 Z. z. je zrejmé, že žalovaný nemôže svojvoľne vylúčiť
aplikáciu zákonných predpisov chrániacich spotrebiteľa, a to ani samotný Zákon o spotrebiteľských
úveroch, ani príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Je evidentné, že zmluva neobsahuje
náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z., konkrétne porušenia, ktoré uviedla žalobkyňa v
žalobe. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, vychádzajúce zo zisteného
skutkového stavu a následne správneho právneho posúdenia veci. V ostatnom zotrváva na dôvodoch
uvedených v žalobe a v rámci pojednávania. Navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu
náhradu trov odvolacieho konania.

8. V následnej replike žalovaný zdôraznil, že zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným
bola uzavretá tak, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, bola
uzatvorená podľa § 269 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho vyplýva, že iný zákon ani na
daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. K tvrdeniam právneho zástupcu žalobkyne uviedol, že pri
uzatváraní zmluvy o úvere sa žalovaný spravuje požiadavkami klientov, ktorí ho oslovia so žiadosťou o
uzatvorenie zmluvy o úvere. Klient svojím prejavom ovplyvňuje obsah zmluvy prostredníctvom informácií
dôležitých pre neho a jeho záväzok ako výška úveru, o ktorú si sám v žiadosti o úver požiadal, poplatok,
ktorý sa vypočítal v závislosti od úveru, dobu splatnosti, ktorú si sám určí, v koľkých splátkach chce úver
splatiť a dátum splatnosti a v neposlednom rade aj účel, na základe ktorého použije finančné prostriedky,
má klient možnosť slobodnej voľby uzavrieť danú zmluvu. Zmluva o úvere plní funkciu návrhu na
uzavretie zmluvy, návrh môže obsahovať dodatky, výhrady, či iné zmeny, pokiaľ ich ale dlžník navrhne.
Pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení uvádza, že vzhľadom na vek povinnej a okolnosti uzatvorenia
rozhodcovskej zmluvy, nemožno prihliadať na túto ako na individuálne dojednanú, pretože vzhľadom na
vek žalobkyne sa vyžaduje jej vyššia ochrana, žalobca neuvádza, v čom vidí nedostatok individuálneho
dojednania uvedenej podmienky, tieto tvrdenia právny zástupca žalobkyne iba konštatuje a žiadnym
spôsobom ich nepreukazuje. Podľa žalovaného vek nie je dôvodom na to, aby zmluva nemohla byť
považovaná za dojednanú individuálne, žalovaný považuje toto tvrdenie za účelové s cieľom vyhnúť sa
povinnostiam, ktoré pre žalobkyňu vyplývajú z predmetnej zmluvy o úvere.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej „CSP“),
preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade s §
385 ods. 1 CSP a contrario. Napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil s poukazom na ust. § 387
ods. 1, 2 CSP.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, ako aj
odvolania žalovaného dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné, nespôsobilé privodiť zmenu alebo
zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd považuje za správny rozsudok súdu prvej inštancie
ako vo výrokovej časti tak aj v dôvodoch, s ktorými sa stotožňuje a na ktoré v podrobnostiach odkazuje.
Zároveň konštatuje, že napadnutý rozsudok zodpovedá ust. § 220 ods. 2 CSP, to znamená, že je z



neho zrejmé, ako súd prvej inštancie posúdil skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, tiež je zrejmé,
ktoré skutkové okolnosti považoval za rozhodné pre danú vec, zjavné sú aj úvahy súdu, z ktorých
vychádzal pri skutkovom hodnotení veci. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, súd prvej inštancie uviedol
citáciou právnych noriem, ktoré považoval za rozhodujúce pre právne posúdenie veci. Nesúhlasí s
odvolacou námietkou, podľa ktorej súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil najmä tým,
že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a nekriticky prevzal iba argumentáciu žalobcu. Z
odôvodnenia rozsudku je zjavné, že súd prvej inštancie pod bodom 4. uviedol stručne všetky podstatné
argumenty žalovaného vo vyjadrení k podanej žalobe a s týmito sa následne v dostatočnom rozsahu
aj vysporiadal (v ods. 14, 15, 16 a 18).

11. Odvolací súd považuje za potrebné ako prvoradé zodpovedať na otázku, či súd prvej inštancie
správne rozhodol, keď dospel k záveru, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20. 04. 2012 je
neplatná ako celok podľa § 39 Občianskeho zákonníka v zmysle odôvodnenia súdu prvej inštancie. V
tomto smere odvolací súd v celom rozsahu súhlasí s názorom okresného súdu založeným na absolútnej
neplatnosti uvedenej zmluvy. Už zo samotného textu zmluvy o úvere, ktorá na druhej strane obsahuje
všeobecné podmienky poskytnutia úveru je zrejmé, že uvedená zmluva úplne ignoruje zák. č. 129/2010
Z. z. (v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy), bez akýchkoľvek pochybností je zrejmé, že neobsahuje
zákonom predpísané náležitosti, neobsahuje výšku úroku, ročnú percentuálnu mieru nákladov, ako aj
ďalšie náležitosti tak, ako tieto citoval v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie. Práve uvedené
náležitosti sú rozhodujúce pre posúdenie výhodnosti úveru pre spotrebiteľa voči iným úverom, či už
bankovým alebo nebankovým. Už samotná výška dohodnutej odplaty 3.028,-Eur pri poskytnutom úvere
3.500,- Eur (v 12-tich mesačných splátkach) predstavuje odplatu vo výške 86,51 % poskytnutej výšky
úveru, čo súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku odporujúcu
dobrým mravom a ako takú aj absolútne neplatnú. Správne súd prvej inštancie potom v ods. 17. vyvodil,
že zmluva vzhľadom na všetky vytknuté nedostatky - absencia podstatných zmluvných náležitostí v
zmysle spotrebiteľského práva, zakotvenie neprijateľných zmluvných podmienok do zmluvy, sú spolu
takého rozsahu, že zmluva ako celok nie je udržateľná ako platný právny úkon a správne vyvodil, že
predmetná zmluva je neplatná ako celok. Naviac, odvolací súd má za to, že uvedená zmluva je neplatná
nielen preto, že sa prieči dobrým mravom, ale zároveň aj pre obchádzanie zákona, konkrétne zákona č.
129/2002 Z. z. a príslušných ustanovení OZ zakotvených a slúžiacich ochrane spotrebiteľa, ako slabšej
zmuvnej aj sporovej strany.

12. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o úvere neobstojí ani odvolacia námietka založená na nedostatku
podmienky konania, ktorá je neodstrániteľná - prekážka res iudicatae z dôvodu, že rozhodcovská zmluva
je k zmluve o úvere akcesorickým právnym úkonom a pokiaľ je hlavný právny úkon neplatný, neplatný
je aj tento akcesorický právny úkon. Naviac, odvolací súd uvádza, že v celom spise sa nenachádza
žiadna rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, na túto nepoukazuje vo
vyjadrení ani samotný žalovaný a pokiaľ potom rozhodcovský súd vo veci rozhodoval na základe
neplatnej rozhodcovskej zmluvy, nemožno v tomto prípade ním vydaný rozsudok považovať za res
iudicata, pretože v zmysle aktuálnej judikatúry v obdobných veciach ide o akt nulitný (neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský
rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre občianskoprávne konanie o určenie
neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy - rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/27/2011 zo dňa 29. 01.
2015).

13. K námietke posúdenia zmluvy o úvere, v ktorej sa domáha žalovaný posudzovania predmetnej
zmluvy podľa Obchodného zákonníka, konkrétne ust. § 267 ods. 2, odvolací súd odkazuje na
záväznosť ustanovení spotrebiteľského práva, či už v Občianskom zákonníku alebo v samotných
zákonoch na ochranu spotrebiteľa, ktorých pôsobnosť a aplikáciu na právny vzťah medzi dodávateľom
- poskytovateľom úveru a spotrebiteľom nie je možné vylúčiť. V súdenej veci je nepochybné, že
zmluvný vzťah založený Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20. 04. 2014 m všetky atribúty
spotrebiteľskej zmluvy v zmysle definície v ustanovení § 52 OZ; podľa ustanovenia § 54 OZ sa týchto
zákonom stanovených podmienok nemôže spotrebiteľ vopred vzdať, takéto dojednanie v zmluve je
neplatné. Podmienky spotrebiteľských zmlúv sú kogentné a nepripúšťajú odchylnú úpravu v neprospech
spotrebiteľa.

14. Pokiaľ v bode IV. vyjadroval odvolateľ svoj právny názor k administratívnemu poplatku, odvolací
súd odkazuje na svoje doterajšie závery majúc za to, že uvedený poplatok „vo výške 3.028,-Eur, ktorý



v svojom dôsledku predstavuje odplatu za poskytnutý úver je neprijateľnou zmluvnou podmienkou tak,
ako už bolo uvedené skôr z dôvodu, že ide o obchádzanie zákona, konkrétne Zákona o spotrebiteľských
úveroch a naviac tak, ako správne uviedol súd prvej inštancie, je neprijateľnou podmienkou aj pre výšku,
ktorú treba mať za odporujúci dobrým mravom.

15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považuje odvolaním napadnutý rozsudok za vecne správny a
správne a náležite odôvodnený, preto ho s poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému uložil povinnosť nahradiť úspešnej žalobkyni trovy odvolacieho
konania v celom rozsahu. O výške týchto trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v zmysle ust. §
262 ods. 2 CSP.

17. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).