Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4To/5/2014 z 14. 5. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 14. mája 2014, sp. zn. 4To/5/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8312010168.1 Krajský súd Prešov | 4To/5/2014 | ECLI:SK:KSPO:2014:8312010168.1 | 2014-05-14 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo – Život a zdravie Citované ustanovenia: TZ, § 156 ods. 2 písm. a) TZ, § 156 ods. 1 TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eceb8f33-61a0-42be-981d-c34b84d1801a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8312010168.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/5/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312010168
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8312010168.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.05.2014, v trestnej
veci obžalovaného ml. I. N. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. o
odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 08.10.2013, sp. zn. 1 T 45/12,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovaného

ml. I. N., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom Z., G. č. XXXX/X, prechodne bytom R. č. XX,

u z n á v a v i n n ý m, ž e

- dňa 20.08.2011 v čase okolo 16.00 hod, pri rieke X. v obci R., okr. C., po vzájomných schválnostiach,
vzájomnej hádke a vulgárnych nadávkach s mal. O. Z., nar. XX.XX.XXXX, v prítomnosti najmenej troch
maloletých a mladistvých osôb, túto fyzicky napadol tak, že ju chytil za ukazovák ľavej ruky a zámerne
s ním otáčal, čím jej spôsobil zranenie, a to zlomeninu ukazováka ľavej ruky s dobou liečenia 21 dní,

t e d a

- dopustil sa fyzicky, na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného,
- inému úmyselne ublížil na zdraví a čin spáchal na chránenej osobe - dieťati,

č í m s p á c h a l

- prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ tr. zák. v jednočinnom súbehu s
- prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.,

Z a t o m u u k l a d á:



Podľa § 156 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. § 117 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j/
Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., výkon uloženého trestu podmienečne odkladá.

Podľa § 119 ods. 1 Tr. zák. u r č u j e skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 1 (jeden) rok.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. mu u k l a d á povinnosť nahradiť poškodenému Všeobecná zdravotná
poisťovňa, a.s., Mamateyova 17, Bratislava IČO: 35937874 škodu vo výške 38,73 eur.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného ml. I. N. vinným z prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa
§ 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

- dňa 20.08.2011 v čase okolo 16.00 hod, pri rieke X. v obci R., okr. C., po vzájomných schválnostiach,
vzájomnej hádke a vulgárnych nadávkach s mal. O. Z., nar. XX.XX.XXXX, v prítomnosti najmenej troch
maloletých a mladistvých osôb, túto fyzicky napadol tak, že ju chytil za ukazovák ľavej ruky a zámerne
s ním otáčal, čím jej spôsobil zranenie, a to zlomeninu ukazováka ľavej ruky s dobou liečenia 21 dní,

Za to mu uložil podľa § 364 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. § 117 ods. 1 Tr. zák. 38 ods. 2 Tr. zák.,
§ 36 písm. j/ Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) mesiacov,
výkon ktorého mu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., § 119 ods. 1 Tr. zák., podmienečne odložil na
skúšobnú dobu jedného roka.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. mu uložil aj povinnosť nahradiť poškodenému Všeobecnej zdravotnej
poisťovni, a.s., Prešov, Kúpeľná 5 škodu vo výške 38,73 eur.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný odvolanie, ktoré neskôr
osobitným podaním, prostredníctvom svojho obhajcu, aj odôvodnil. V písomných dôvodoch svojho
odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je svojvoľné, arbitrárne a nedostatočne
zdôvodnené. Vyjadril názor, že v prejednávanej veci ide o tvrdenie proti tvrdeniu, keďže obžalovaného
zo spáchania žalovaného skutku usvedčovala len poškodená maloletá O. Z.. Pokiaľ jej tvrdenia
mala podporovať svojou výpoveďou jej sestra svedkyňa maloletá V. Z., táto nemohla, podľa jeho
názoru, priebeh incidentu vidieť, pretože v tom čase mala podľa vlastných tvrdení vyťahovať botasky z
vody, navyše ide o sestru poškodenej, pričom ich tvrdenia boli vyvrátené jednak jeho (obžalovaného)
výpoveďou tvrdiac, že to bola práve poškodená, ktorá ho napadla ako prvá (hádzala doňho kamene),
on sa len bránil, chytil ju pravou rukou za ľavé predlaktie, aby doňho nehádzala kamene a keď
ju pustil začala ho biť a kopať a jednak aj výpoveďou jediného nestranného svedka maloletej W.
N., ktorá uviedla, že videla ako pri vzájomnom konflikte obžalovaný chytil poškodenú za ruku, nie
za palec, a to za zápästie, pričom poškodená ho voľnou rukou chytila za jeho ruku, z čoho potom
vyvodil záver, že jej nemohol svojou druhou rukou chytiť palec, pretože mu ju držala poškodená. Z
uvedeného podľa názoru odvolateľa potom vyplynulo, že zranenie si poškodená spôsobila sama, keď
ho bila rukami. Ďalej uviedol, že jeho obhajobu potvrdili aj svedkyne G. N. a O. N. uvádzajúc, že
poškodenú chytil za predlaktie jej ľavej ruky a nie za ukazovák, pričom výpoveď svedkyne maloletej C. O.
považoval za nevierohodnú, pretože svedkyňa na hlavnom pojednávaní odmietla vypovedať z dôvodu,
aby nepoškodila obžalovanému a ani poškodenej, ktorá je jej sesternicou. Vyčítal súdu prvého stupňa,
že v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, prečo výpovediam svedkýň G. N., O. N. a W. N. neuveril.
Vyjadril názor, že znalec z odboru zdravotníctva MUDr. M. N. vychádzal zo základnej premisy, ktorá
sa neskôr ukázala ako nepravdivá. Namietal ďalej, že podľa jeho názoru znalec vo svojom znaleckom
posudku nepodal odborné vysvetlenie k možným príčinám vzniku poranenia, ale ustálil priebeh kritickej
udalosti, aj keď nebol jej svedkom, vôbec sa nezaoberal tým, že poškodená si zranenie mohla spôsobiť
sama udieraním doňho (obžalovaného) a pri týchto úderoch mohlo dôjsť k páke a otočeniu a takýto
mechanizmus zranenia prešiel mlčaním, opomenul výpovede svedkýň G. N., O. N. a W. N., ktoré
potvrdili, že on (obžalovaný) chytil poškodenú za zápästie, predlaktie, nie za palec, preto jej ľavým



ukazovákom neotočil, pričom znalec priebeh spornej udalosti nemôže ustáliť, pretože nebol jej svedkom.
Navyše závery znaleckého dokazovania považoval za spochybnené aj výpoveďou svedka MUDr. U. C.,
ktorý okrem iného uviedol, že jednou z možností takéhoto zranenia je aj náraz alebo pád, no pacientka
by musela naraziť alebo spadnúť priamo na ukazovák s čím sa súd prvého stupňa vysporiadal len tak, že
nemá vedomosť o tom, že by poškodená spadla, pritom poškodená ho (obžalovaného) bila rukami pri
čom si mohla ublíženie na zdraví sama spôsobiť. Výpoveď svedka MUDr. W. N. považoval za absolútne
nepravdivú a zavádzajúcu z dôvodu, že svedok vo svojej výpovedi uviedol, že poškodená k nemu prišla
prvýkrát 30.08.2011, čo nie je pravda, pretože z lekárskej správy vyplýva, že to bolo 22.08.2011, pričom
v správe je uvedené, že poškodená mala tomuto lekárovi povedať, že bola, napriek vyššie popísanému
spôsobu zranenia, potiahnutá za prst, tvrdil, že poškodená k nemu prišla s nasadenou sadrovou dlahou,
čo svedok MUDr. U. C. vyvrátil, tvrdil, že poškodená bola uňho na ošetrení dvakrát, čo rozporoval
svojim tvrdením otec poškodenej, podľa ktorého to bolo štyrikrát. Tieto rozpory konajúci súd vôbec
neodstránil, relevantne sa s týmito skutočnosťami nevysporiadal a v dôsledku toho rozhodol nezákonne
a nespravodlivo. V ďalšom poukázal na ustálenú súdnu prax a dôvodil, že v prejednávanej veci navyše
nebol preukázaný jeho (obžalovaného) úmysel spôsobiť poškodenej ublíženie na zdraví a navyše z
pomsty a namietal, že pokiaľ majú byť vo veci použité závery znaleckého skúmania ako dôkaz, jeho
výsledky potom musia byť presné, objektívne, konkrétne, znalec musí adekvátne presvedčiť, že jeho
postupy a metódy boli zvolené správne, orgány činné v trestnom konaní a súd musia pred použitím
takéhoto dôkazu v procese dokazovania zhodnotiť závery znalca a jeho postupy, pričom v dnešnej
dobe dochádza k nadužívaniu znaleckých posudkov, pritom znalecký posudok je dôkaz ako každý iný.
Záverom ešte vyčítal súdu prvého stupňa len konštatáciu skutočnosti, že obhajoba mladistvého bola
tendenčná, prezentovaná v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti bez konkrétneho zdôvodnenia. V
podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil a jeho spod obžaloby
okresného prokurátora oslobodil alebo alternatívne, aby po zrušení napadnutého rozhodnutia vec vrátil
súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok
podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1 Tr. por. a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané
dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie
skutkového stavu nevyhnutné. Prvostupňový súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v
ust. § 2 ods. 12 Tr. por. a takýmto postupom dospel k v zásade správnym skutkovým záverom vyjadreným
vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne
preukázané, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, tak ako bol ustálený, sa stal a že ho
spáchal práve obžalovaný.

Medzi osobami zúčastnenými na predmetnom incidente, ktoré boli v prejednávanej veci vypočuté,
nebolo sporné, že medzi obžalovaným ml. I. N. a poškodenou maloletou O. Z. došlo najprv k slovnému a
neskôr aj fyzickému konfliktu, v prejednávanej veci nebolo ďalej sporné, že poškodená utrpela zranenie
počas incidentu s obžalovaným, keďže na miesto činu prišla nezranená a po odchode zo spomínaného
miesta odišla na lekárske ošetrenie v bezprostrednej časovej súvislosti. Sporným v podstate už len
zostalo, či zranenie poškodenej, ako to vyplýva z jej výpovede, spôsobil obžalovaný tým, že ju chytil
za prst a ten jej vykrútil, čo vo svojej výpovedi potvrdila aj svedkyňa V. Z. (sestra poškodenej), alebo
si zranenie spôsobila poškodená sama tým, že do obžalovaného udierala rukami, ako to vyplynulo z
výpovedí obžalovaného a svedkýň maloletej G. N. a O. N. (sestier obžalovaného).

Priebeh sporného deja, tak ako poškodená, v podstate popísala aj svedkyňa C. O. (sesternica
poškodenej), tá však na hlavnom pojednávaní nevypovedala z dôvodu, že prežila rodinnú tragédiu
a nechce poškodiť ani obžalovanému, ktorý je jej blízkym priateľom a ani poškodenej, ktorá je jej
sesternicou. Rodinná tragédia, aj napriek potreby chápavejšieho prístupu k maloletému svedkovi, ktorý
ju prežil, dôvodom pre odmietnutie výpovede nie je, deklarovaný blízky priateľský vzťah k obžalovanému



svedkyňa aj napriek poučeniu v prípravnom konaní dňa 09.02.2012 nespomenula, a preto možno
mať pochybnosti o opodstatnenosti aj toho dôvodu na odopretie výpovede, zvlášť za situácie, keď
svedkyňa s ohľadom na jej vek tento pomer bližšie nedefinovala, v tomto smere ju bolo potrebné bližšie
vypočuť, poučenie o práve odoprieť vypovedať bližšie vysvetliť, aby si súd mohol vytvoriť reálny obraz
o opodstatnenosti dôvodu odoprieť vypovedať s ohľadom na pomer svedkyne k obžalovanému. Na
strane druhej svedkyňa v prípravnom konaní dňa 14.10.2011, kedy priebeh incidentu súvislo, podrobne
popísala, o práve nevypovedať nebola vôbec poučená, je pravdou, že išlo o maloletú svedkyňu a v
takýchto prípadoch musí byť svedok poučený primerane jeho veku, primeranosť veku však v žiadnom
prípade neznamená, že by nebolo potrebné svedka poučiť vôbec, alebo že by bolo možné niektorú
časť poučenia vyplývajúcu z ust. § 130 ods.1 alebo ods. 2 Tr. por. vynechať, znamená to len, že pri
interpretácii spomínaných ustanovení je potrebne zvoliť z hľadiska formy také vyjadrovacie a štylistické
prostriedky, ktoré by boli dieťaťu nízkeho veku zrozumiteľné, z hľadiska obsahu však poučenie musí
aj v prípade maloletého svedka kompletne obsahu ust. § 130 Tr. por. zodpovedať. Pri svojej druhej
výpovedi, kedy bola poučená vyhovujúcim spôsobom už len uviedla, že na svojej predchádzajúcej
výpovedi trvá a nechce na nej nič meniť, pričom o kontakte obžalovaného s poškodenou vypovedala
len po otázke obhajcu, ktorá ale už obsahovala spôsob ako ku kontaktu došlo. Za takejto situácie potom
výpoveď svedkyne z prípravného konania nespĺňa podmienky zákonnosti, nebola vykonaná spôsobom
predpokladaným zákonom (v prvom prípade svedkyňa nebola dostatočným spôsobom poučená a v
druhom prípade sama súvisle priebeh incidentu nepopísala), a preto takúto výpoveď nebolo možné v
konaní pred súdom použiť.

Avšak len dôvod, že maloletá svedkyňa V. Z. je sestrou poškodenej, dôvodom pre odmietnutie jej
výpovede ako nevierohodnej nie je, keďže trestný poriadok (zák. č. 301/2005 Z.z.) takýto dôvod
odmietnutia výpovede nepozná, navyše už len z tohto dôvodu by potom bolo potrebné odmietnuť
aj výpovede svedkýň maloletej G. a O. N., ktoré sú sestrami obžalovaného. Pokiaľ bolo obhajobou
namietané, že maloletá svedkyňa V. Z. nemohla vidieť podstatnú časť incidentu, teda nemohla vidieť
ako obžalovaný drží poškodenú za prst a točí ním, pretože v tom čase, ako to sama uviedla, vyťahovala
sestrine botasky z vody, k tomu je potrebné uviesť, že z výpovede maloletej svedkyne nie je možné vôbec
vyvodiť záver, že by práve v momente, keď upriamila svoj zrak na vodu alebo botasky, došlo k spornej
časti incidentu, a preto ho nemohla vidieť. Z výpovede maloletej svedkyne je zrejmé, že popisovala
dlhší časový úsek incidentu, keď zároveň uviedla, že „ja som počas toho išla k vode a vybrala som z
vody botasky“, pretože tomuto jej vyjadreniu predchádzali tvrdenia o tom, ako obžalovaný hodil botasky
poškodenej do vody, ako jeho sestra G. zakričala, že jej poškodená hodila „kraťasy“ do vody a následne
ešte uviedla, že „potom I. (obžalovaný) podišiel k mojej sestre O. (poškodenej) a chytil ju za ukazovák
ľavej ruky a začal ním točiť“, čo znamená, že maloletá svedkyňa išla po botasky a vyťahovala ich z vody
niekedy v čase, od kedy obžalovaný hodil botasky poškodenej do vody až po okamih, keď k nej pristúpil a
chytil ju za prst, následne potom maloletá svedkyňa ešte uviedla „keď som sa vracala s botaskami späť,
I. ju stále držal za prst a krútil ním“, z uvedeného je potom zrejmé, že maloletá svedkyňa jednoznačne
uviedla, že v čase keď obžalovaný krútil poškodenej prstom, ona sa v tom čase už vracala s botaskami,
preto nemusela upriamovať svoj pohľad na botasky, či vodu. Výpoveď maloletej svedkyne V. Z. niet
preto dôvodu odmietnuť.

Z výpovedí obžalovaného, svedkýň maloletej G. a O. N. a maloletej W. N. však naopak vyplynulo, že
obžalovaný mal počas incidentu poškodenú držať za predlaktie, či zápästie, teda nie za prst, navyše z
výpovede maloletej svedkyne W. N. ďalej vyplynulo, že maloletá poškodená taktiež chytila obžalovaného
za jeho ruku, z čoho potom obhajoba vyvodila záver, že ju obžalovaný nemohol chytiť za prst a ani ju
zaň nechytil, teda nemohol jej vyššie popísané zranenie spôsobiť, poukazujúc pritom na skutočnosť,
že v osobe maloletej svedkyne W. N. ide o nezainteresovaného svedka nemajúceho vzťah k žiadnej
strane v konaní. K tomu je ale potrebné v prvom rade uviesť, že v osobe mladistvého obžalovaného ide
oproti poškodenej o cca tri a pol roka staršieho chlapca, vôbec nie subtílnej postavy, ktorý v čase skutku
mal takmer sedemnásť rokov, pričom poškodená mala niečo cez trinásť rokov, za takejto situácie potom
skutočnosť, že maloletá poškodená držala obžalovaného za ruku mu zásadným spôsobom nemohla
zabrániť v tom, aby ju chytil za druhú ruku. Pokiaľ ide o výpoveď maloletej svedkyne W. N. tá sama
osebe nie je spôsobilá, a to aj keď ide o na prvý pohľad nezainteresovaného svedka, vyriešiť otázku,
ku ktorému z rozdielnych verzií priebehu skutkového deja (na jednej strane prednesenej poškodenou
a jej sestrou a na strane druhej prednesenej obžalovaným a jeho sestrami) je potrebné sa prikloniť.
Maloletá svedkyňa totiž pripustila, že priebeh skutkového deja nevnímala súvisle celý čas, pretože chvíľu
bola otočená k vode, aj keď tvrdila, že práve tú časť, keď obžalovaný mal poškodenú držať za ruku



videla a videla ako obžalovaný drží poškodenú za zápästie, raz uvádzala, že videla ako poškodená
chytila obžalovaného tiež za ruku, druhý raz na položenú otázku, aby uviedla, čo robila poškodená,
keď ju obžalovaný držal za ruku, tvrdila, že si nepamätá, ako sa poškodená správala a na otázku, či
poškodená bila obžalovaného rukami uviedla, že asi nie. Maloletá svedkyňa si teda presne pamätala,
čo obžalovaný robil, no už si nepamätala, čo v tom istom čase pri tom istom vzájomnom fyzickom
incidente robila poškodená, navyše svedkyňa si presne nepamätala, či poškodená bila obžalovaného,
nevedela na túto otázku jednoznačne odpovedať, každopádne ale verziu obžalovaného podporovanú
jeho sestrami, že poškodená obžalovaného bila rukami, nepotvrdila. Za takejto situácie potom, podľa
názoru krajského súdu, vznikajú pochybnosti, či si maloletá svedkyňa priebeh skutkového deja, a to aj
s ohľadom na jej vek (v čase skutku mala niečo cez desať rokov) vôbec zapamätala tak ako prebehol,
a či jeho priebeh v podstatnej časti vnímala, a preto len jej výpoveď nie je spôsobila vzniknuté rozpory
v priebehu skutkového deja, ako to už bolo vyššie uvedené, rozptýliť.

Za účelom ustálenia mechanizmu vzniku zranenia poškodenej bol potom do konania pribratý znalec z
odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia - traumatológia, ktorý v prejednávanej veci vypracoval znalecký
posudok a bol na hlavnom pojednávaní konanom súdom prvého stupňa opakovane vypočutý. Hneď v
úvode tejto časti je potrebné obhajobe prisvedčiť, že znalecký posudok nepredstavuje „naddôkaz“, ktorý
by mal mať vyššiu dôkaznú silu ako iné vo veci vykonané dôkazy, ale má dôkaznú silu rovnakú a súd
ho hodnotí ako ostatné vo veci vykonané dôkazy, teda tak individuálne ako aj v súhrne, teda vo vzťahu
k ostatným spomínaným dôkazom. V prejednávanej veci však krajský súd nedospel k záveru, že by súd
prvého stupňa vo veci vykonané znalecké dokazovanie nadhodnotil, prisúdil mu vyššiu dôkaznú silu
ako iným vo veci vykonaný dôkazom. Z obsahu podaného znaleckého posudku a v ňom obsiahnutých
informácii a záverov vyplýva, že znalec sa oboznámil s obsahom spisu, dostupnou a s vecou
súvisiacou zdravotnou dokumentáciou, podaný znalecký posudok má požadovanú logickú štruktúru,
neobsahuje zjavné chyby, logické nezrovnalosti, na prvý pohľad odhaliteľné nedostatky. Znalec sa
primeraným spôsobom, logicky zrozumiteľne a presvedčivo vysporiadal s položenými otázkami, pričom
ani krajský súd nezistil, že by znalec použil nevhodné, neprimerané, či nesprávne metódy. V žiadnom
prípade nie je možné v prejednávanej veci dospieť k záveru, že by si znalec, ktorý samozrejme
nebol svedkom prejednávaného skutku, sám vytváral skutkové závery, ale na podklade spisu, pričom
vychádzajúc z ust. § 145 ods. 1 Tr. por. znalec môže a v podstate sa aj musí oboznámiť s obsahom
spisu, môže sa zúčastniť výsluchu obžalovaného alebo svedkov alebo vykonávania iných dôkazov,
už v posudkovej časti podrobnejšie a následne v závere posudku stručnejšie popísal vychádzajúc
z obsahu spisu a v ňom obsiahnutých výpovedi jednotlivých zúčastnených osôb pravdepodobnejší
mechanizmus vzniku zranenia, ktorý zodpovedal mechanizmu tak ako ho popísala poškodená považujúc
mechanizmus vzniku zranenia tak, ako ho popísal obžalovaný, za veľmi nepravdepodobný, logicky a
presvedčivo argumentujúc, že je nepravdepodobné, aby k zadokumentovanému zraneniu poškodenej
došlo udieraním jej rukami do tela obžalovaného, pretože v takomto prípade by došlo u nej k priečnej
alebo šikmej zlomenine, nie však zlomenine rotačného typu, ako to vyplýva z rtg snímky z 20.08.2011,
pričom znalec na týchto svojich záveroch zotrval aj pri svojich výsluchoch na hlavnom pojednávaní
a doplnil, že rotačný charakter zlomeniny je zrejmý aj z rtg snímky urobenej v rámci znaleckého
dokazovania dňa 15.12.2011 s tým, že na tomto svojom závere zotrval poukazujúc na charakter
zlomeniny identifikovateľný na rtg záznamoch aj po oboznámení sa s vyjadrením svedka MUDr. U. C.,
lekára prvého kontaktu, podľa ktorého takáto zlomenina mohla vzniknúť aj nárazom alebo pádom, no
pacientka by musela padnúť priamo na daný ukazovák, pričom ale toto svoje konštatovanie svedok
ničím iným nepodporil ani bližšie nezdôvodnil. K tomu je potrebné ešte uviesť, že znalec svoj záver o
pravdepodobnosti vzniku zranenia rotačným mechanizmom, ako to už bolo vyššie uvedené logickým,
akceptovateľným spôsobom zdôvodnil argumentujúc charakterom zlomeniny viditeľným na rtg snímkoch
typickým pre rotačný mechanizmus vzniku zranenia samozrejme opierajúc svoj záver aj o svoje odborné
vedomosti a odborné skúsenosti znalca zapísaného do zoznamu znalcov ku dňu podania znaleckého
posudku viac ako štrnásť rokov, nehovoriac potom ešte o praxi znalca v odbore, pričom ani krajský súd,
a to aj s ohľadom na vyššie uvedené, žiadne dôvody, ktoré by odbornosť znalca spochybňovali, nezistil.
Ničím potom nepodporené tvrdenie svedka MUDr. U. C., podľa jeho vlastného vyjadrenia, s celkovou
praxou v odbore päť rokov bez atestácie nemôže závery znalca spochybniť. Pokiaľ zákonní zástupcovia
obžalovaného namietali, že znalec vykonáva posudkovú činnosť pre poisťovňu Kooperatíva, ktorej
„šéfom“ by mal byť otec poškodenej, k tomu sa znalec vyjadril, že znalecké posudky vypracúvava
pre rôzne poisťovne, o otcovi poškodenej vie, že pracuje v Kooperatíve, bližšie kontakty však s ním
nemá. Len samotná skutočnosť, že znalec externe pracuje pre spoločnosť, ktorej je zamestnancom otec
poškodenej samé osebe dôvodom pre vylúčenie znalca z vykonania znaleckého úkonu nie je. Takýmto



dôvodom vychádzajú z ust. § 11 ods. 1 zák. č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch
by musel byť vzťah užší, či už priateľského alebo naopak nepriateľského charakteru, ale obyčajný
vzťah nepresahujúci rámec bežného kolegiálneho vzťahu dôvodom pre vylúčenie znalca nie je, je totiž
nemysliteľné, aby znalec len z dôvodu, že je činný pre určitú inštitúciu bol bez ďalšieho, bližšieho vzťahu
k dotknutej osobe vylúčený z vykonávania znaleckého úkonu vo vzťahu ku všetkým zamestnancom a
navyše ich príbuzných danej inštitúcie. Krajský súd z obsahu spisu nezistil na strane znalca žiaden bližší
vzťah k otcovi poškodenej a napokon zákonní zástupcovia obžalovaného žiadne konkrétne skutočnosti,
ktoré by mohli bližšiemu vzťahu znalca a otca poškodenej nasvedčovať, ani neuviedli.

Je potrebné obhajobe prisvedčiť, že medzi tvrdeniami svedka MUDr. W. N. a otca poškodenej svedka
Ing. M. Z., či samotnej poškodenej, vznikli rozpory, a to najmä ohľadom počtu ošetrení, ktoré uňho
poškodená absolvovala a spôsobu ich realizácie, na tomto mieste je však potrebné uviesť, že súd nemá
za povinnosť odstraňovať všetky rozpory, ktoré sa medzi jednotlivými dôkazmi objavia, ale len rozpory
podstatné, tak ako to vyplýva z ust. § 125 Tr. por., § 158 ods. 4 Tr. por., § 264 Tr. por. a pod., teda rozpory
ktoré môžu mať vplyv na ustálenie skutku, jeho právnej kvalifikácie a pod., nepodstatné nedôležité
rozpory súd nemusí odstraňovať, v opačnom prípade by totiž zdĺhavé odstraňovanie nepodstatných
rozdielov nemajúcich zásadný vplyv na objasňovanie podstatných skutočnosti mohlo mať za následok
vznik prieťahov v konaní.

Znalec počas znaleckého dokazovania ustálil, že doba liečenia zranenia, aké utrpela poškodená trvá
spravidla tri až štyri týždne a je daná potrebou znehybnenia zranenej časti tela po dobu dvoch až troch
týždňov a následnej týždennej rehabilitácie, pričom vysvetlil, že u poškodenej bola doba liečenia cca
tri týždne, pretože u nej ide o mladý organizmus, ktorého zlomeniny sa liečia rýchlejšie. Vo svetle tejto
skutočnosti je potom nepodstatné koľkokrát konkrétne bola poškodená na ošetrenie u svedka MUDr.
W. N. a či prišla k nemu so znehybnenou rukou za pomoci obväzom ovinutej špachtle alebo sadrovej
dlahy, keďže podľa vyjadrenia znalca je v podstate nepodstatné akým spôsobom bola ruka znehybnená,
dôležité je, že znehybnená bola, pritom aj z hľadiska obmedzenia v obvyklom spôsobe života je v zásade
nepodstatný spôsob znehybnenia určitej časti tela, podstatné je, že pacient nemôže znehybnenou
končatinou voľne pohybovať, čo ho obmedzuje v samoobslužných činnostiach. Navyše svedok MUDr. W.
N. vysvetlil, že tento konkrétny prípad si bližšie nepamätá, čo je aj pri každodennom ošetrovaní viacerých
pacientov aj pochopiteľné, preto neodstraňované vyššie spomenuté rozpory prekážkou správneho
rozhodnutia súdu nie sú. Taktiež obhajobou namietaný zápis v lekárskej správe, že poškodená mala byť
potiahnutá za prst, ustálený skutkový dej nespochybňuje. Poškodená bola vo veci opakovane vypočutá,
kde na v podstate zhodnom mechanizme vzniku svojho zranenia zotrvala, takto ho popísala aj u lekára
prvého kontaktu MUDr. U. C., preto skutočnosť, že buď sa poškodená presne nevyjadrila, alebo lekár
nepresne je vyjadrenie pri ďalšom ošetrení zachytil, pochybnosti zásadnejšieho významu o priebehu
skutkového deja nevyvoláva.

Svedok M. O. sa konkrétne k spôsobu vzniku zranenia poškodenej nevedel vyjadriť, pretože ho nevidel,
rovnako tak svedkyňa V. O. a rovnako tak svedkami spornej udalosti neboli ani vo veci vypočutí
svedkovia - rodiča, či už obžalovaného alebo poškodenej, ako aj stará matka poškodenej.

Vo svetle vyššie uvedeného je potom potrebné konštatovať, že vina obžalovaného bola preukázaná
výpoveďou poškodenej maloletej svedkyne O. Z., v súlade s ktorou vyznieva výpoveď jej sestry maloletej
svedkyne V. Z., pričom ich výpovediam nemal ani krajský súd dôvod neveriť a objektívnym vo veci
vykonaným dôkazom, a to závermi znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia
- traumatológia.

Obhajobe potom obžalovaného, podporovanej výpoveďami svedkýň maloletej G. a O. N. a W. N. ani
krajský súd neuveril, pretože je v rozpore s vyššie uvedenými dôkazmi, a to aj dôkazom objektívneho
charakteru, akým je záver znaleckého dokazovania. Výpovedi svedkyne W. N. nebolo možné nekritický
veriť z už vyššie uvedených dôvodov vyvolávajúcich pochybnosti o tom, či videla priebeh celého
incidentu a či si jeho priebeh aj zapamätala tak ako sa odohral. Obžalovaný predniesol svoju obhajobu
zjavne v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti a výpovede svedkýň maloletej G. a O. N. sú zjavne
poznamenané snahou mu napomôcť, pričom tieto tvrdenia nevyplývajú len zo samotnej skutočnosti,
že sú v rozpore s usvedčujúcimi dôkazmi, ale aj s ohľadom na obsah ich výpovede. Obžalovaný totiž
na hlavnom pojednávaní uvádzal, že kamene vôbec nehádzal do poškodenej, len si hádzal „žabky“,
teda úplne nezávisle od prítomnosti poškodenej, svedkyňa O. N. sa pokúšala súd presvedčiť, že nie



obžalovaný bol ten prvotný agresor, ktorý začal kamene hádzať po ostatných a tým, zľahčiť podiel
obžalovaného na vyvolaní konfliktu, ale tvrdila, že deti si kamene hádzali medzi sebou, okrem toho, že
ostatní svedkovia, a to nie len O. Z., V. Z. ale aj svedok M. O. uvádzal, že to bol práve obžalovaný, kto ako
prvý začal kamene po nich hádzať, aj svedkyňa G. N., teda sestra obžalovaného pripustila, že kamene
ako prvý hádzal obžalovaný, a to za účelom, aby Z. ošpliechal, aj keď následne sa pokúšala jeho konanie
ospravedlňovať tým, že nikoho netrafil, napriek tomu poškodená so svedkyňou C. O. hádzali kamene
do obžalovaného. Obe svedkyne N. zvýrazňovali, že konanie obžalovaného nemalo žiadne následky
a podčiarkovali, že konanie ostatných detí bolo podstatne závažnejšie. V tejto súvislosti sa žiada
uviesť, že ten kto začne zaužívané pravidlá správania sa, a to najmä stanovené zákonom, porušovať
ako prvý, ktorých porušovaním hádzanie kameňov smerom k iným ľudom, čo vyvoláva ohrozenie ich
zdravia bezpochyby je, nesie riziko z porušenia pravidiel a jeho dôsledkov voči nemu od brániacej
sa osoby, a to aj vo vyššej intenzite akej bol pôvodný útok, preto skutočnosť, že následne ostatné
deti po vyprovokovaní incidentu obžalovaným, začali doňho hádzať kamene, správanie obžalovaného
neospravedlňuje, samozrejme ale pokiaľ by obrana ostatých detí bola celkom zjavne neprimeraná,
mohla by potom zakladať prípadnú zodpovednosť na ich strane. Navyše charakter žalovaného skutku
zodpovedá charakteru obžalovaného tak, ako vyplynul zo správy školy, ktorú obžalovaný navštevuje, a
v ktorej škola uvádza, že obžalovaný má problémy so správaním, často provokuje, útočí, a to nie len
na žiakov, ale aj učiteľov.

Pokiaľ zákonní zástupcovia obžalovaného namietali, že vyšetrovanie na polícii neprebiehalo zákonným
spôsobom, pretože rodičia poškodenej majú na polícii známosti, policajti im odkazovali, že sa majú
s poškodeným dohodnúť, že poškodený neoficiálne mal od nich pýtať peniaze, k tomu je potrebné
uviesť, že z obsahu spisu nijakým spôsobom nevyplýva (až na vyššie spomenutý nedostatok poučenia),
že by prípravné konanie neprebehlo v súlade so zákonom, nič nenasvedčuje tomu, že by poverený
príslušník policajného zboru nepostupoval nezaujato, navyše jednotlivé výsluchy vypočúvaných osôb
boli realizované za prítomnosti pedagógov, sociálnych pracovníkov, rodičov vypočúvaných osôb, či
obhajcu, čo zvýšenú záruku dodržiavania zákonného postupu pri vykonávaní spomínaných dôkazov
ešte zvyšuje.

Na základe vyššie uvedeného dospel potom krajský súd k záveru, že súd prvého stupňa zistený skutkový
stav v zásade ustálil správne.

Avšak tzv. skutková veta, teda slovný popis skutku, by mala obsahovať jeho slovné vyjadrenie
dostatočne určito a zrozumiteľne v takom rozsahu, aby slovnému popisu skutku bolo možné priradiť
jednotlivé znaky stíhaného trestného činu, a to tak objektívneho ako aj subjektívneho charakteru.
Skutková veta by nemala obsahovať závery vzťahujúce sa na právne hodnotenie zistených skutkových
okolností, teda formulácie predstavujúce súčasť právnej kvalifikácie skutku, či právne závery, ktoré by
mali byť obsiahnuté až v tzv. právnej vete.

Slovné spojenie „v prítomnosti najmenej troch maloletých a mladistvých osôb“ však už predstavuje
právne závery, ktoré v skutkovej vete nemajú opodstatnenie a zároveň skutok neobsahuje také
konkrétne skutkové okolnosti, na podklade ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že obžalovaný sa
skutku dopustil v prítomnosti najmenej troch maloletých a mladistvých osôb, teda v prítomnosti skupiny
osôb mladších ako osemnásť rokov, čo predstavuje len inými slovami vyjadrený ten istý právny záver. V
skutku bolo pre vyjadrenie spomínaného právneho záveru potrebné uviesť konkrétne skutkové okolnosti,
teda konkrétne mená konkrétnych osôb, pred ktorými ku skutku došlo, a to aj uvedením ich iniciál,
ak by súd dospel k záveru, že je potrebné ich takto chrániť a uvedením dátumu ich narodenia, aby
údaj o ich maloletosti bol zrejmý. Vzhľadom ale na to, že odvolanie v prejednávanej veci prokurátor
nepodal, krajský súd nemohol tieto konkrétne skutkové okolnosti do skutkovej vety doplniť, pretože
tým by rozhodol v neprospech obžalovaného, čo s ohľadom na ust. § 322 ods. 3, veta druhá, Tr. por.
urobiť nemohol a keďže v takejto situácii právna kvalifikácia skutkovým okolnostiam nezodpovedala,
nezostávalo krajskému súd nič iné len z právnej vety spornú časť vypustiť a uznať obžalovaného
vinným len z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. nie aj ods. 2 písm. c/ citovaného
ustanovenia. (V tejto súvislosti sa žiada ešte uviesť, že trestný zákon spája pojem mladistvý len s
osobou obvineného, či obžalovaného, svedok môže byť buď plnoletý alebo maloletý, teda mladší ako
osemnásť rokov, nie však mladistvý). Obdobne tak, krajský súd v ustálenom skutku nevzhliadol také
skutkové okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že skutok spáchal obžalovaný z pomsty a takémuto
záveru ani vykonané dokazovanie, podľa názoru krajského súdu, nenasvedčuje, preto túto časť právnej



vety vypustil (predchádzajúca hádka, či hodenie oblečenia do vody, podľa názoru krajského súdu bez
ďalšieho, dôvody na pomstu nevyvolávajú).

Obžalovaný teda tým, že sa dopustil fyzicky, na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol
iného a inému úmyselne ublížil na zdraví a čin spáchal na chránenej osobe - dieťati, dopustil sa prečinu
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.. A preto krajský súd právne závery súdu prvého stupňa vo
vyššie uvedených intenciách upravil.

Pokiaľ ešte obhajoba namietala, že obžalovanému nebol preukázaný úmysel poškodenej ublížiť na
zdraví, k tomu je potrebné uviesť, že obžalovaný konal minimálne v nepriamom úmysle podľa § 15
písm. b/ Tr. zák., pretože bol minimálne uzrozumený s tým, že s ohľadom na svoje pomery a pomery
poškodenej jej môže ublíženie na zdraví vykrútením ukazováka ruky spôsobiť. Ako to už bolo vyššie
uvedené v osobe mladistvého obžalovaného išlo oproti poškodenej o cca tri a pol roka staršieho chlapca,
v žiadnom prípade nie subtílnej telesnej konštrukcie, ktorý v čase skutku mal takmer sedemnásť rokov,
pričom poškodená mala niečo cez trinásť rokov. Za takejto situácie potom obžalovanému muselo byť
zrejmé, že vykrútením jej ukazováka jej môže ublíženie na zdraví spôsobiť.

Zrušenie výroku o vine si nevyhnutne vyžiadalo aj zrušenie výroku o treste, o ktorom potom krajský súd
sám rozhodol.

Pri ukladaní trestu prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé hľadiska ukladania trestov vyplývajúce z
ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce
okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy majúc na zreteli
aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a to ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že
mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol
riadny život ako aj odradenie iných od páchania trestných činov.

Obžalovaný je v mieste trvalého bydliska hodnotený len všeobecne, školou ktorú navštevuje skôr
negatívne. Z odpisu registra trestov však plynie, že obžalovaný sa, keďže v odpise nemá žiaden záznam,
doposiaľ do rozporu so zákonom v trestnoprávnom zmysle nedostal a z výpisu z ústrednej evidencie
priestupkov plynie, že ani inak zákon neporušil, čo znamená, že mu poľahčovalo, že pred spáchaním
žalovanej trestnej činnosti viedol riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.). Obžalovanému priťažovalo, že
spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zák.)

U obžalovaného bola teda zistená rovnováha poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (§ 38 ods. 2 Tr.
zák.). Vzhľadom na to, že obžalovaný sa dopustil viac trestných činov, trest mu bolo potrebné ukladať
podľa ustanovenia pre prísnejšie trestný zo zbiehajúcich sa trestných činov (§ 41 ods. 1 Tr. zák.), ktorým
v prejednávanej veci je § 156 ods. 2 Tr. zák. (za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí od
jedného do troch rokov, podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. je možné uložiť trest až na tri roky a podľa § 364 ods.
2 Tr. zák. od šesť mesiacov do troch rokov ). Keďže obžalovaný je mladistvý, túto trestnú sadzbu bolo
potrebné znížiť na polovicu (§ 117 ods. 1 Tr. zák.) a uvažovať o trestnej sadzbe v rozmedzí od šiestich
mesiacov do jeden a pol roka. Súd prvého stupňa však uložil obžalovanému trest odňatia slobody podľa
§ 364 ods. 2 Tr. zák. s dolnou hranicou šiestich mesiacov, ktorá mu umožnila po jej úprave podľa § 117
ods. 1 Tr. zák. uložiť test odňatia slobody vo výmere troch mesiacov. S ohľadom na vyššie uvedené,
najmä na relatívne priaznivú prognózu nápravy obžalovaného prameniacu najmä zo skutočnosti, že
obžalovaný sa doposiaľ nedopustil trestného činu a ani priestupku, dospel aj krajský súd k záveru, že
trest na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby je trestom tak z hľadiska individuálnej
ako aj generálnej prevencie, teda tak na nápravu obžalovaného ako aj ochranu spoločnosti, primeraný,
správne ale, ako to už bolo vyššie uvedené, malo ísť o trest vo výmere šiestich, nie troch mesiacov.
Vzhľadom ale na to, že prokurátor v prejednávanej veci odvolanie nepodal, pochybenie súdu prvého
stupňa napraviť z už vyššie uvedených dôvodov možné nebolo a krajský súd vo výroku o treste len
upravil zákonné ustanovenie, podľa ktorého trest ukladal, no výmeru trestu už zmeniť nemohol.

Vzhľadom na už vyššie uvedené a najmä spomínanú priaznivú prognózu nápravy obžalovaného dospel
aj krajský súd k záveru, že na nápravu obžalovaného postačí hrozba trestom odňatia slobody a
jeho bezpodmienečný výkon nie je nevyhnutný, a preto mu výkon uloženého trestu odňatia slobody
podmienečne odložil na skúšobnú dobu jedného roka.



Obžalovaný si však musí uvedomiť, že akékoľvek vybočenie z riadneho spôsobu života, či už spáchaním
iného trestného činu alebo priestupku, môže odôvodňovať rozhodnutie súdu o tom, že podmienečne
odložený trest odňatia slobody vo výmere troch mesiacov vykoná.
A keďže poškodený Všeobecná zdravotná poisťovňa si riadne a včas uplatnila svoje náklady spojené s
liečením poškodenej a tieto aj riadne vyčíslila a preukázala, krajský súd uložil obžalovanému aj povinnosť
túto škodu poškodenému nahradiť.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný