Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/94/2017 z 10. 7. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 10. júla 2018, sp. zn. 20S/94/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2017200280.2 Krajský súd Trnava | 20S/94/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2017200280.2 | 2018-07-10 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: SSP, § 1 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok) Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/12f60bb4-7369-4c2b-9f88-4d20d3fc64f6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2017200280.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/94/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200280
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2017200280.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr.
Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: Ján Brocka BROCKA, s miestom
podnikania ul. Svätopeterská 66, 920 01 Hlohovec, IČO: 33 429 707, zastúpeného spoločnosťou:
Advokátska kancelária MCL, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 50 074 369 proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101372120/2017 zo dňa 19.06.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101372120/2017 zo dňa 19.06.2017
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný rozhodnutím č. 101372120/2017 zo dňa 19.06.2017 v rámci odvolacieho konania postupom
podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil prvostupňové
rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 100441573/2017 zo dňa 13.03.2017,
ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 22 414,34 Eur
na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010.
2. Dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na vrátenie dane a dodatočného určenia
dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) bolo neuznanie DPH zaplatenej žalobcom za prijaté
zdaniteľné plnenia deklarované faktúrami za nákup bravčového mäsa, vystavenými dodávateľom
žalobcu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii so sídlom v Malackách (ďalej len „EUROCOOP“).
Správca dane na základe vyhodnotenia skutkových zistení získaných v rámci výkonu daňovej kontroly
spochybnil reálny základ žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov od uvedeného dodávateľa.
Na základe zisteného skutkového stavu daňové orgány oboch stupňov konštatovali nesplnenie
zákonných podmienok na odpočítanie dane žalobcom z preverovaných faktúr podľa ustanovení § 49
ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a uplatnený nárok na odpočet dane neuznali.

II. Žaloba a jej dôvody

3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
101372120/2017 zo dňa 19.06.2017, ako aj prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava
č. 100441573/2017 zo dňa 13.03.2017, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal
nezákonnosť napadnutých rozhodnutí spôsobenú nesprávnym vyhodnotením skutkového stavu



daňovými orgánmi oboch stupňov, nesprávnym právnym posúdením veci a procesnými pochybeniami
správcu dane v priebehu daňového konania.
4. Podľa žalobcu nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu spočívalo v tom, že správca dane
sa pri preverovaní žalobcom uplatneného práva na odpočet dane rozsiahlym spôsobom zaoberal
skutočnosťami relevantnými pre dodávateľské subjekty nachádzajúce sa v obchodnom reťazci
(EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, PERRO s.r.o. a MARKT, s.r.o.), pričom sa mal správca
dane pri dokazovaní predovšetkým zamerať na vyhodnotenie dôkazov predložených žalobcom.
5. Žalobca mal za to, že predložením daňových dokladov vyčerpal svoje dôkazné bremeno a v
prípade pochybností správcu dane, tento žalobcu nevyzval na predloženie konkrétneho dôkazu. Zároveň
uviedol, že existencia kupovaného mäsa nebola spochybnená a žalobca prevzatím tovaru preukázateľne
nadobudol právo nakladať s predmetným tovarom ako vlastník. Ďalej žalobca namietal, že správca dane
sa v priebehu daňového konania obmedzil len na spochybňovanie dôkazov predložených žalobcom a
žalovaný v odvolacom konaní nijako nerozporoval, ani bližšie nevyhodnotil závery správcu dane.
6. S poukazom na právne závery vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdneho dvora (C-354/03,
C-355/03, C-484/03), podľa ktorej každá transakcia musí byť vyhodnotená samostatne, a teda nemožno
na ňu prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu, žalobca dôvodil, že
správca dane mal dokazovanie zamerať na skúmanie reálnosti dodania mäsa žalobcovi, a nie skúmať
podrobnosti podvodnosti konania predchádzajúcich dodávateľov.
7. V súvislosti s konštatovaným podvodným konaním žalobcu, tento napádal nepreukázanie vedomosti
žalobcu zo strany daňových orgánov, prípadne jeho nedostatočnej odbornej starostlivosti spôsobujúcej
nevedomosť o podvodnom konaní daňových subjektov nachádzajúcich sa v kontrolovanom obchodnom
reťazci s mäsom. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na právne závery rozsudkov Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2010 a sp. zn.
3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011.
8. V neprospech žalobcu vyhodnotený dôkaz o konaní žalobcu s neoprávnenou osobou jeho dodávateľa
EUROCOOP, s pánom F., žalobca spochybňoval poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 a 2
Obchodného zákonníka, upravujúce záväznosť úkonov podnikateľa, ak zaňho konala neoprávnená
osoba dopúšťajúca sa excesu v rozsahu poverenia konať za podnikateľa. Žalobca dôvodil, že spotrebné
družstvo EUROCOOP počas ich vzájomnej spolupráce nespochybňovalo medzi nimi uzatvárané
obchody v zastúpení s pánom F., všetky dojednané dodávky tovaru sa vždy realizovali a dodávateľ nikdy
nespochybňoval oprávnenosť úhrad za dodaný tovar. V prípade potencionálneho prekročenia poverenia
by už podľa názoru žalobcu išlo o vnútorný zodpovednostný vzťah v rámci jeho dodávateľa, ktorý žalobca
zo svojej pozície dobromyseľného odberateľa nemal dôvod skúmať a ani sa ho netýkal.
9. Pokiaľ správca dane vyhodnotil ako nedostatočnú starostlivosť zo strany žalobcu skutočnosť, že
nepreveril potrebnú registráciu jeho dodávateľa na príslušnej Regionálnej veterinárnej a potravinovej
správe, žalobca namietal nemožnosť spochybnenia reálnosti preverovaných zdaniteľných plnení na
základe absencie predmetnej registrácie u jeho dodávateľa. V tejto súvislosti žalobca argumentoval
osobitosťami tohto druhu veľkoobchodnej činnosti, pri ktorej v odvetví predaja mäsových výrobkov
nie je obvyklé a ani opodstatnené kontrolovať registráciu dodávateľa mäsa, pretože výrobky sú ďalej
predávané podnikateľom na ich finálne spracovanie a predaj konečným spotrebiteľom. Podľa názoru
žalobcu porušenie registračných povinností jeho dodávateľom nijakým spôsobom nevplývajú na nárok
žalobcu pre uplatnenie práva na odpočítanie dane.
10. Žalobca ďalej napádal spochybňovanie práva žalobcu na odpočet dane na základe zistení správcu
dane z dôvodu odovzdávania hotovosti šoférom producenta mäsa Jatky Moravský Krumlov, spol. s
r.o. (ďalej len „JMK“), z dôvodu tvrdenej fiktívnosti obchodov žalobcu s jeho odberateľmi - G., jeho
sprostredkovania cez pána F., ako i z dôvodu realizácie kontrolovaných dodaní tovaru prostredníctvom
prepravy uskutočnenej tým istým prepravcom mäsa - JMK. Uvedený spôsob realizácie zdaniteľných
obchodov žalobca odôvodňoval ako zavedenú obchodnú prax medzi stranami, pričom malo ísť o
obdobu bežného trojstranného obchodu, o čom žalobca nemal dôvod pochybovať. Dodávanie tovaru
prostredníctvom tretieho subjektu bolo úplne bežným spôsobom zabezpečenia zmluvných povinností
dodávateľa žalobcu, ako i jeho samotného, keďže nedisponovali chladiarenskými vozidlami potrebnými
na prepravu mäsa. V nadväznosti na spôsob realizácie dodávok mäsa žalobca mal za to, že vynaložil
náležitú starostlivosť pri výbere obchodných partnerov a pri realizácii predmetných zdaniteľných plnení,
pričom dôvodil pravidlom podnikateľského úsudku, aplikovaného na základe úpravy zodpovednosti
štatutárnych orgánov podľa Obchodného zákonníka a rozhodovacej praxe súdov, podľa ktorého členovia
štatutárneho orgánu nemôžu niesť zodpovednosť za neúspech v obchodovaní. Podľa žalobcu vykonané
dokazovanie preukázalo, že žalobca pri všetkých jeho spochybnených transakciách konal v dobrej viere,



zadovážil si dostatok potrebných informácií, prijal všetky obvyklé rozumné opatrenia, čím bezpochyby
preukázal konanie s odbornou starostlivosťou.
11. V súvislosti s uvedeným žalobca namietal záver žalovaného, že žalobca s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu vedel, resp. musel vedieť, že sa zúčastňuje na podvodných plneniach a túto možnosť
akceptoval.
12. Nedostatočné zistenie skutkového stavu správcom dane žalobca vzhliadol vo všeobecne a
nekonkrétne formulovaných výzvach a požiadavkách správcu dane na žalobcu, aby preukázal ním
deklarované zdaniteľné plnenia a jeho konanie s odbornou starostlivosťou, pričom žalobca na základe
nekonkrétnych požiadaviek správcu dane nemohol vedieť, čo vlastne správca dane od neho požaduje,
čím sa žalobca v dôsledku tohto postupu daňového orgánu ocitol v stave právnej neistoty. Naproti tomu
správca dane odmietol vypočuť žalobcom navrhovaných svedkov napriek tomu, že dopredu nemohol
mať vedomosť o tom, že výpovede žalobcom navrhovaných svedkov nebudú mať vplyv na závery
správcu dane o neoprávnenom uplatnení odpočtu DPH.
13. Z procesných pochybení žalobca namietal porušenie zásad úzkej súčinnosti správcu dane so
žalobcom a materiálnej pravdy určujúcej správcovi dane povinnosť zistiť úplný a presný stav veci
v preskúmavanom daňovom konaní. Namietané porušenie malo spočívať vo vykonaní výsluchu
kľúčového svedka, pána F., správcom dane k okolnostiam preverovaných zdaniteľných plnení bez
toho, aby o pripravovanom výsluchu konanom dňa 05.05.2014 vopred upovedomil žalobcu. Týmto
postupom bolo porušené právo žalobcu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky. Žalobca
nepovažoval za správny postup správcu dane, na základe ktorého bol žalobca oboznámený s priebehom
výsluchu a výsledkami šetrenia až na ústnom konaní konanom u správcu dane dňa 06.10.2014, pričom
konfrontovaný s uvedeným svedkom bol až na ústnom konaní dňa 14.11.2014.
14. Rovnako za nezákonný označil žalobca postup žalovaného, ktorým odmietol návrh žalobcu na
prerušenie daňového konania z dôvodu jeho vyhodnotenia ako nekvalifikovaného podnetu. Žalobca
podal návrh na prerušenie daňového konania podľa § 61 ods. 2 daňového poriadku z dôvodu
informovania správcu dane o podaných správnych žalobách na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
žalovaného v skutkovo zhodných veciach týkajúcich sa skôr rozhodnutých vecí žalobcu za kontrolované
mesačné zdaňovacie obdobia roku 2008. Žalobca zdôraznil, že výsledok súdnych konaní môže mať
dopad aj na výsledok prebiehajúceho daňového konania za zdaňovacie obdobie roku 2010. Dôvodil,
že prebiehajúce súdne konania sú spôsobilé prispieť k správnemu určeniu dane, pretože sa v nich
rozhoduje aj o zákonnosti použitej argumentácie, ktorú totožný správca dane použil v prebiehajúcom
daňovom konaní. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 daňového poriadku a zásadu hospodárnosti
daňového konania žalobca uviedol, že žalovaný bol povinný sa podaným návrhom na prerušenie
daňového konania zaoberať a vo vzťahu k prebiehajúcemu daňovému konaniu mal podľa § 61 ods. 1
písm. b) daňového poriadku vyhodnotiť, či išlo o konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia, keďže ich predmetom boli skutkovo zhodné veci, v ktorých daňové orgány vychádzali z
rovnakej právnej argumentácie, ako v prebiehajúcom daňovom konaní. Žalobca nesúhlasil s výkladom
ustanovenia § 61 ods. 2 daňového poriadku žalovaným, ktorý argumentoval nemožnosťou prerušenia
daňového konania na návrh žalobcu z dôvodu, že v konaní je len jeden účastník konania, pričom
uvedené ustanovenie predpokladá prerušenie daňového konania len v prípade, ak to zhodne navrhnú
účastníci konania.
15. S poukazom na princíp právnej istoty ovládajúcej civilné sporové konanie a správne súdne konanie
(§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 Civilného sporového poriadku) žalobca apeloval na zohľadnenie
skutočnosti, že Krajský súd v Trnave rozhodol v konaní medzi žalobcom a žalovaným, vedenom pod
sp. zn. 14S/73/2016 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 103883505/2016 zo dňa 12.09.2016
vrátane rozhodnutia Daňového úradu č. 103371750/2016 zo dňa 20.06.2016. V tejto veci správny súd
rozhodoval o skutkovo zhodnom prípade, v ktorom sa správca dane a žalovaný opierali o totožnú právnu
argumentáciu, pričom uvedeným rozsudkom sp. zn. 14S/73/2016 zo dňa 13.07.2017 Krajský súd v
Trnave rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov zrušil a vec im vrátil späť na ďalšie konanie.
16. V nadväznosti na uvedenú skutočnosť žalobca dal do pozornosti znenie ustanovenia § 140 SSP,
podľa ktorého vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom
konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len
na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
17. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania
nepriznať.



18. Zopakoval zistenia týkajúce sa prvotných odberateľov mäsa na území SR v roku 2010, spoločnosti
MARKT, s.r.o., J. W., spoločnosti PERRO s.r.o. a daňového subjektu, ktoré mali podľa vystavených
faktúr dodávať mäso nakúpené od JMK dodávateľovi žalobcu, obchodnej spoločnosti EUROCOOP
spotrebné družstvo v likvidácii. Podstatnými zisteniami boli skutočnosti vyplývajúce z výpovede jediného
konateľa spoločnosti MARKT, s.r.o. A. W., ktorý sa vyjadril, že v sídle tejto spoločnosti nikdy nebol,
nevedel, či spoločnosť vlastnila nejaký majetok, nesplnomocnil nikoho zastupovaním spoločnosti,
nevykonával žiadnu činnosť za spoločnosť, nevedel, kto vykonával obchodné transakcie za túto
spoločnosť, nezúčastnil sa žiadnych obchodných rokovaní a ani nikoho tým nepoveril, nevystavoval a
nepodpisoval za spoločnosť účtovné doklady a ani iné doklady, len podpísal asi 10 ks odberateľských
faktúr za reklamné služby v roku 2009, ktoré mu predložil p. B., asi 2-3 krát vybral finančné prostriedky z
bankového účtu spoločnosti, ktoré následne odovzdal p. B., neuhrádzal za dodávky tovaru, účtovníctvo
spoločnosti nikdy nemal, nevedel o obchodnej spolupráci so spoločnosťou JMK od zástupcov tejto
spoločnosti neprijímal žiadny faktúry, dodacie listy, neuhrádzal za dodávky tovaru a ani nikoho tým
nepoveril a nezúčastňoval sa pri vykládke tovaru. Vo vzťahu k odberateľom daňového subjektu (C. G.,
Q. Y. MUDr. J. G.; ďalej len ako „G.“) poukázal na to, že sám žalobca sa vyjadril, že G. nepoznal, nikdy
sa s nimi nestretol, kontakt zabezpečoval p. F., žalobca G. úveroval, za čo mal cenovú výhodu, G. si
objednávali tovar u F. (teda nie u žalobcu), p. F. uviedol, že G. si objednávali priamo u JMK, žalobca
nikdy tovar G. nedodával, len vystavoval faktúry.
19. V súvislosti so žalobnou námietkou napádajúcou preverovanie subjektov na predchádzajúcich
stupňoch obchodného reťazca opätovne poukázal na záver rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Sžf/24/2012, v zmysle ktorého je správca dane podľa § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku povinný
šetriť celý obchodný reťazec a zisťovať pohyb tovaru v celom obchodnom reťazci medzi všetkými
obchodnými partnermi. Preto nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správca dane sa mal primárne zamerať
na vyhodnotenie dôkazov ním predložených a nie skúmať reálie týkajúce sa iných subjektov. V tejto
súvislosti poukázal na to, že daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov dodajúc, že
dokazovanie vedie správca dane a je povinný dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy
daní boli zistené čo najúplnejšie. Z uvedeného dôvodu by len obmedzenie sa na tvrdenia daňového
subjektu znamenalo, že dokazovanie by nebolo vykonané riadne, skutočnosti nevyhnutné na účely
správy daní by neboli zistené čo najúplnejšie a takýto postup by nebol v súlade so zákonom.
20. K namietaným všeobecne znejúcim výzvam správcu dane na predloženie dôkazov žalobcom
za účelom preukázania jeho tvrdení žalovaný s odvolaním sa na platnú právnu úpravu uviedol, že
správcovi dane zo zákona nevyplýva žiadna povinnosť usmerňovať žalobcu alebo mu radiť, akým
spôsobom, resp. akými konkrétnymi dôkazmi má preukázať oprávnenosť odpočítania dane. Naopak, ide
o zákonnú povinnosť žalobcu, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, a preto je na ňom, akými dôkaznými
prostriedkami preukáže svoje tvrdenia. V súvislosti s dôkazným bremenom platcu DPH uplatňujúcim si
odpočet dane poukázal na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/63/2011, z ktorých
vyplýva, že na uplatnenie odpočtu DPH nepostačuje iba predloženie faktúr a preukázanie ich úhrad, ale
zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet stanovil preukázal,
že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre.
21. Podľa žalovaného žalobcom poukazované pravidlo podnikateľského úsudku „business judgement
rule“ nie je v danom prípade aplikovateľné, pretože sa ním spravujú súkromnoprávne obchodné vzťahy,
avšak v preskúmavanom prípade ide o porušenie daňových právnych predpisov spadajúcich do oblasti
verejného práva.
22. Ohľadne nedodržania potrebnej miery opatrnosti pri účasti žalobcu v preverovaných obchodovaných
reťazcoch žalovaný poukázal na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/42/2012, v
zmysle ktorých, okrem iného je povinnosťou zmluvnej strany overiť si informácie a skutočnosti o svojom
obchodnom partnerovi. Rovnako poukázal na aj právne závery uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 104/2012 z 1. marca 2012 a rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/25/2011 z 27. októbra
2012 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 z 13. septembra 2011, v zmysle ktorých sa v podnikateľskej sfére následky
nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme
znášania väčšieho podnikateľského rizika.
23. Žalovaný s poukazom na rozsudky SDEÚ C-439/04 a C-440/04 (Axel Kittel a Recolta Recycling
SPRL), C-80/11 a C-142/11 (Mahagében Kft a Péter Dávid) a C-78/12 (Evita - K EOOD) skonštatoval,
že bolo nespochybniteľne preukázané, že žalobca vystupuje v reťazci spoločností obchodujúcich s
komoditou bravčové mäso, ktorý bol poznačený podvodom, nakoľko spoločnosti PERRO s.r.o. (uvedená
spoločnosť nevystupovala ako dodávateľ EUROCOOP v zdaňovacom období júl 2010 - poznámka
správneho súdu) a MARKT, s.r.o., ktoré vystupovali ako subdodávatelia EUROCOOP sú fiktívne



spoločnosti, ktoré tovar nikdy nenadobudli a ani nedodali, DPH do štátneho rozpočtu neodviedli,
konateľ spoločnosti MARKT, s.r.o. p. A. W., nikdy v sídle spoločnosti nebol, nikoho nesplnomocnil
na zastupovanie spoločnosti, nevykonal žiadne obchodné transakcie, žiadne faktúry nepodpísal a
odberateľské vzťahy žalobcu s G. boli taktiež umelo vytvorené, žalobca ich nepoznal, nikdy sa nestretli
a títo si tovar objednávali priamo od JMK a žalobca im len dodatočne vystavoval faktúry.
24. Podľa názoru žalovaného sú tvrdenia žalobcu o jeho konaní v dobrej viere, po overení si všetkých
potrebných informácií a po prijatí všetkých rozumných opatrení spochybnené zisteniami o spôsobe
uskutočňovania preverovaných zdaniteľných obchodov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to,
že žalobca konal s neoprávnenou osobou, keď v zmysle zákonných ustanovení bol jedinou osobou
oprávnenou konať za EUROCOOP p. B., pričom p. F. a ani p. F. (ktorý ani nebol zamestnancom
EUROCOOP) oprávnenými osobami neboli. Ďalej poukázal na to, že žalobca pečiatkoval a podpisoval
doklady bez toho, aby si overil čo vlastne podpisuje, žalobca uzatvoril za kontrolované obdobia rokov
2008 - 2011 sporné zdaniteľné obchody v značnom finančnom rozsahu (len DPH predstavuje sumu
1 223 182,59 EUR) a ani si len nepreveril, aké doklady podpisuje (ako sa sám vyjadril, podpisoval
nejaké doklady o príjme vystavené spoločnosťou JMK, tie odovzdával p. F. a pečiatkoval len prázdnu
zadnú stranu CMR dokladov, pričom prednú nečítal). Rovnako mal za to, že boli preukázané umelo
vytvorené odberateľské vzťahy s G., ktorých žalobca nepoznal, nikdy sa s nimi nestretol, tovar si u neho
neobjednávali, čo aj sám potvrdil, tento si objednávali priamo u JMK, pričom žalobcovi iba dodatočne
poslali údaje, na základe ktorých mal pre nich žalobca vystaviť faktúry. V tejto súvislosti poukázal
žalovaný na to, že pri nákupe tovaru od JMK by si G. museli uplatniť samozdanenie, čím by výsledný
vzťah k štátnemu rozpočtu bol nulový, avšak G. si uplatňovali odpočítanie dane z faktúr od žalobcu,
ktorý im tovar v skutočnosti nedodal, a preto ide o podvodné konanie, ktorého priamym účastníkom je
aj žalobca.
25. Namietané porušenie práva žalobcu byť prítomný a klásť svedkovi otázky pri výsluchu dňa
05.05.2014 správcom dane, žalovaný označil za nepravdivé tvrdenie, pretože žalobcovi toto právo
nebolo upierané, keďže so svedkom pánom F. bolo vykonané ústne pojednávanie za prítomnosti
žalobcu, ktorý mal možnosť klásť vypočúvanému svedkovi otázky. V súvislosti s výsluchom tohto svedka
poukázal na to, že výsluch kľúčového svedka bol v konaní vykonaný trikrát - dňa 05.02.2014 za
prítomnosti žalobcu (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9201402/5/454498/2014), ďalej dňa 05.05.2014
(zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9201402/5/1714176/2014 bez prítomnosti žalobcu; o obsahu tejto
výpovede bol žalobca oboznámený na ústnom pojednávaní dňa 06.10.2014) a dňa 14.11.2014 opäť za
prítomnosti žalobcu (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9201402/5/5064610/2014).
26. K zamietnutiu návrhu na vypočutie ďalších svedkov poukázal na to, že daňové subjekty majú právo
predkladať dôkazy až do vydania meritórneho rozhodnutia, pričom súčasne uviedol, že správca dane
rozsiahlym dokazovaním spochybnil oprávnenosť žalobcom uplatneného odpočítania dane zo sporných
faktúr a preto bolo na žalobcovi, aby preukázal oprávnenosť tohto odpočítania. Tvrdil, že správca dane
umožnil žalobcovi využiť právo predkladať dôkazy, avšak žalobca tak neučinil v stanovenej lehote, čo
znamená, že svoje právo si neuplatnil za zákonom stanovených podmienok (v určenej lehote). Preto
uzavrel, že správca dane nebol povinný vypočuť navrhovaných svedkov.
27. V súvislosti s námietkou napádajúcou nezákonné vybavenie návrhu žalobcu na prerušenie daňového
konania žalovaný označil výklad ustanovení daňového poriadku upravujúcich prerušenie daňového
konania žalobcom za nesprávny.
28. Podľa žalovaného podmienky na obligatórne prerušenie daňového konania z dôvodov
predpokladaných ustanovením § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku neboli splnené a zároveň
neboli naplnené zákonné podmienky na fakultatívne prerušenie predmetného daňového konania podľa
ustanovení § 61 ods. 1 písm. b) a § 61 ods. 2 citovaného zákona. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že
ani splnenie podmienok podľa § 61 ods. 1 písm. b) a § 61 ods. 2 daňového poriadku neznamená právny
nárok daňového subjektu, aby daňový orgán prerušil prebiehajúce daňové konanie. Preto bolo v danom
prípade na žalovanom, či daňové konanie preruší alebo nie.
29. K námietke, ktorou žalobca poukazoval na nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia v rámci
odvolacieho konania žalovaný poukázal na ustanovenie § 73 ods. 2 daňového poriadku s tým, že v
riešenom prípade mu odvolanie daňového subjektu s predkladacou správou a kompletným spisovým
materiálom bolo doručené dňa 24. apríla 2017 a preto lehota na vydanie rozhodnutia uplynula
dňa 23.06.2017. V tejto súvislosti tiež uviedol, že žalobca bol listom č. 100643236/2017 zo dňa
19.04.2017 (správne malo byť uvedené 100643291/2017 zo dňa 12.04.2017 - poznámka správneho
súdu) upovedomený, že správca dane v súlade s § 73 ods. 2 daňového poriadku postúpil jeho odvolanie
odvolaciemu orgánu.



30. Záverom svojho vyjadrenia žalovaný vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.
14S/73/2016 uviedol, že proti tomuto rozsudku podal dňa 31. augusta 2017 kasačnú sťažnosť a to z
dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP, nakoľko mal za to, že správny súd rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci.
31. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval vo všetkých žalobných bodoch na svojich
námietkach s tvrdením, že žalovaný nemôže klásť žalobcovi, ktorý si splnil svoju dôkaznú povinnosť
za vinu konanie jeho dodávateľov a na podklade domnelého a nepreukázaného nedostatku odbornej
starostlivosti založiť nesplnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočet dane.
32. Žalovaný dupliku nepodal.

IV. Konanie na správnom súde a relevantná právna úprava
33. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
34. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
35. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
36. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
37. Podľa § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.
38. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
39. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
40. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca
má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka
včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.
41. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
42. Podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku správca dane daňové konanie
a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,
b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je
potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
43. Podľa § 61 ods. 2 daňového poriadku správca dane môže daňové konanie prerušiť najdlhšie na 30
dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci daňového konania; túto lehotu môže správca
dane predĺžiť na nevyhnutný čas.
44. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
45. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) vety po bodkočiarku zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva
nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
46. Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.



47. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
48. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu
správneho orgánu, preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako i postup predchádzajúci ich vydaniu, pričom
za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP ) vec prejednal bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
49. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že žalobca podal za zdaňovacie
obdobie júl 2010 daňové priznanie, na základe ktorého si uplatnil odpočítanie dane z nakúpených tovarov
v tuzemsku, bravčového mäsa, od dodávateľa EUROCOOP spotrebné družstvo. Daňová kontrola
oprávnenosti uplatneného nároku na odpočet dane bola začatá dňa 25. mája 2012, pričom predmetom
daňovej kontroly boli zdaňovacie obdobia január 2010 - december 2010. Rozhodnutím o prerušení
daňovej kontroly č. 9201402/5/1405963/2013 zo dňa 15. apríla 2013 bola daňová kontrola podľa § 61
ods. 1 daňového poriadku odo dňa 16.04.2013 prerušená z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú
výmenu informácií. Správca dane listom č. 9201402/5/4014968/2013 zo dňa 3. septembra 2013
daňovému subjektu oznámil, že dňa 3. septembra 2013 mu bola doručená odpoveď na žiadosť o
medzinárodnú výmenu informácií a preto pokračuje vo výkone kontroly začatej dňa 25.05.2012. Dňa
2. októbra 2013 bol vypracovaný Protokol z daňovej kontroly č. 9201402/5/4460259/2013 (ďalej len
„protokol“). Daňový subjekt bol v súlade s § 46 ods. 8 daňového poriadku vyzvaný na vyjadrenie sa k
zisteniam uvedeným v protokole.
50. Daňová kontrola bola ukončená dňa 9. októbra 2013 prevzatím protokolu (§ 46 ods. 9 písm. a/
daňového poriadku). Nasledujúcim dňom sa začalo vyrubovacie konanie, v rámci ktorého prebehlo
doplnenie dokazovania výsluchom svedkov. Dňa 5. februára 2014 bol vypočutý I. F. za prítomnosti
daňového subjektu; dňa 5. mája 2014 bol opäť vypočutý I. F. bez prítomnosti daňového subjektu,
ktorý nebol o tomto výsluchu ani upovedomený, pričom uvedenú skutočnosť správca dane ani
žalovaný nespochybňuje; dňa 6. októbra 2014 prebehlo ústne pojednávanie, na ktorom bol žalobca
oboznámený s výsledkom ústneho pojednávania so svedkom I. F. vykonaného dňa 5. mája 2014,
pričom žalobca nesúhlasil s výpoveďou svedka, konkrétne, že si tovar objednával u šoférov a požiadal
o vzájomnú konfrontáciu s pánom F., aby sa nezrovnalosti vysvetlili; dňa 14.11.2014 sa uskutočnilo
ústne pojednávanie za prítomnosti svedka I. F. a žalobcu. Na základe doplneného dokazovania sa
dňa 8. júna 2015 uskutočnilo ústne pojednávanie za prítomnosti žalobcu, pričom jeho predmetom bolo
prerokovanie výsledkov dokazovania v rámci vyrubovacieho konania za zdaňovacie obdobia rokov 2008
až 2011, pričom žalobca na základe výsledkov doplneného dokazovania navrhol ako svedka vypočuť
L. F., ktorý bol vypočutý za prítomnosti žalobcu dňa 25.08.2015. Dňa 9. novembra 2015 podal žalobca
správcovi dane návrh na vypočutie ďalších svedkov, konkrétne na vypočutie svedka L. Q. (vypočutý dňa
29.02.2016), U. U. (vypočutý dňa 01.03.2016), G. W. (vypočutý dňa 01.03.2016), L. Q. (vypočutý dňa
29.02.2016), I. Q. (vypočutá dňa 29.02.2016), A. B. (vypočutý dňa 01.03.2016) a R. Q. (vypočutý dňa
02.03.2016).
51. Správny súd z obsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí oboch stupňov a z obsahu
administratívneho spisu zistil, že podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia správcu dane,
okrem iných podkladov, bola i výpoveď svedka pána F., ktorá bola realizovaná dňa 05.05.2014 na
ústnom konaní u správcu dane bez toho, aby bol žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly za
predmetné zdaňovacie obdobie informovaný o tom, že sa uvedené vypočutie svedka bude konať.
Uvedené porušenie procesných práv, byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky, žalobca
namietal v žalobe, pričom žalovaný sa v súvislosti s týmto pochybením bránil tvrdením, že bolo vykonané
pojednávanie s uvedeným svedkom za prítomnosti žalobcu a námietku žalobcu označil za rozpornú s
objektívnou skutočnosťou.
52. Išlo o rovnakú procesnú vadu a rovnako vyhodnotený dôkaz výpovede svedka F. zo dňa 05.05.2014,
ktorý správca dane použil i na vyhodnotenie oprávnenosti nároku na odpočet dane za zdaňovacie
obdobia rokov 2008, o ktorých už Krajský súd v Trnave v rámci súdneho prieskumu zákonnosti
rozhodnutí žalovaného rozhodoval rozsudkami napr. vo veciach sp. zn. 14S/73/2016, 14S/75/2016,
20S/113/2016 a 20S/109/2016, v ktorých uvedené procesné pochybenie správcu dane vyhodnotil
nasledovne: „Žalovaný dokonca priznáva určité pochybenie pri vykonaní tohto dôkazu - výsluchu svedka
I. F. bez prítomnosti žalobcu, avšak podľa názoru žalovaného tento procesný nedostatok bol žalovaným
odstránený tým, že s výpoveďou tohto svedka bol žalobca oboznámený dňa 6.10.2014 a okrem toho bol
žalobca s týmto svedkom konfrontovaný počas vykonanej konfrontácie, ku ktorej došlo dňa 14.11.2014.
S týmto tvrdením žalovaného krajský súd nesúhlasí, pretože v danom prípade bolo porušené zo strany



žalovaného ust. § 25 ods. 4 daňového poriadku, podľa ktorého ak vypovedá svedok, daňový subjekt
a jeho právny zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky a správca dane
je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu, pričom
zároveň bol v danom prípade porušený aj článok 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo,
aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonaným dôkazom.“
53. S uvedenou argumentáciou obsiahnutou v skorších rozhodnutiach sa správny súd stotožňuje,
nakoľko i v preskúmavanom daňovom konaní došlo k uvedenej procesnej vade a bolo porušené právo
žalobcu vyplývajúce z ustanovenia § 25 ods. 4 daňového poriadku.
54. Je potrebné súčasne poukázať na to, že ani argumentácia žalovaného, že svedok F. nebol
oprávnenou osobou, ktorá mohla konať za EUROCOOP spotrebné družstvo, nezbavuje správny
orgán zodpovednosti za uvádzané procesné pochybenie, naviac s prihliadnutím na skutočnosť, že
konanie neoprávnenej osoby za obchodný subjekt je vo vzťahu k preverovaniu nároku na uplatnenie
odpočtu DPH bez ďalšieho skutočnosťou irelevantnou, nakoľko pri preverovaní nároku je dôležitá
reálnosť deklarovaných obchodov, ako to v konečnom dôsledku deklaroval aj správny orgán. Prípadné
prekročenie právomoci I. F., keď konal za EUROCOOP ako podpredseda predstavenstva, zakladá iba
jeho zodpovednosť v oblasti obchodnoprávnych vzťahov s tretími osobami.
55. Výpoveď tohto svedka v danom prípade predstavuje zásadný dôkaz potrebný nielen na preverenie
dodávateľských vzťahov medzi EUROCOOP a žalobcom, ale aj obchodných vzťahov týkajúcich sa
dodávateľov spoločnosti EUROCOOP (PERRO s.r.o. a NEXT+ s.r.o.) a prepravných služieb vykonaných
spoločnosťou JMK.
56. Naliehavosť a potreba vykonania tohto dôkazu zákonným spôsobom vyplýva zo skutočnosti,
že správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia o vyrubení DPH zdôvodňovali podvodným konaním
subdodávateľov žalobcu, t.j. dodávateľov spoločnosti EUROCOOP, za ktorú vystupoval v prevažnej
miere obchodov pán I. F., ktorý ako svedok mohol vysvetliť a ozrejmiť všetky dôležité otázky vo vzťahu k
dodávateľom spoločnosti, ako aj vo vzťahu k odberateľovi, t.j. žalobcovi. Aby však výpoveď tohto svedka
bola relevantná pre prijaté závery dokazovania, musí byť vykonaná zákonným spôsobom o to viac, ak
predmetom výsluchu tohto svedka dňa 05.05.2014 boli nové skutočnosti, ktoré správca dane získal od
orgánov činných v trestnom konaní. Ohľadne súvisiacej námietky žalobcu treba konštatovať, že výsluch
svedka je iným procesným inštitútom ako konfrontácia a preto nemožno tieto dva procesné úkony
zamieňať, ani ich vzájomne nahrádzať, keďže konfrontáciu vykonávajú príslušné orgány až potom,
ako zistia zásadné rozdiely medzi výpoveďou daňového subjektu a výpoveďou svedka. Pokiaľ však
výpoveď svedka nebola vykonaná v súlade so zákonom, dá sa konštatovať, že je právne bezvýznamná,
nemožno k nej prihliadať a preto ani nie je dôvod na vykonanie konfrontácie, nakoľko neexistujú rozpory
vo výpovedi daňového subjektu a svedka.
57. Procesné pochybenie správneho orgánu v tomto smere nemôže logicky zhojiť ani dodatočné
oboznámenie daňového subjektu s obsahom výpovede svedka. Súčasne má za následok nemožnosť
riadneho vyhodnotenia ďalších námietok žalobcu, vzhľadom na to, že pre preukázanie tvrdenia, že
žalobca vedel, resp. mohol vedieť, že je súčasťou podvodného reťazca obchodných spoločností, ktorých
jediným cieľom bolo získať daňovú výhodu, je potrebné práve vyhodnotenie výpovede svedka I. F., ktorý
ako osoba konajúca s dodávateľskými spoločnosťami ako aj so žalobcom môže v spojitosti s ďalšími
vykonanými dôkazmi potvrdiť, resp. vyvrátiť podozrenie o vedomosti žalobcu o jeho účasti v obchodnom
reťazci podvodných zdaniteľných plnení za účelom získania daňovej výhody.
58. Správny súd môže prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že sa žalobca vo vzťahu k prevereniu registrácie
EUROCOOP v zmysle ustanovenia § 40 zákona č. 39/2007 Z. z. na príslušnej Regionálnej veterinárnej
a potravinovej správe správal nedôsledne, keď si túto skutočnosť nepreveril, avšak tento fakt samotný
nie je dôkazom toho, že žalobca mohol vedieť, alebo vedel, že je súčasťou podvodného dodávateľsko-
odberateľského reťazca.
59. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že návrh žalobcu na doplnenie dokazovania bol
zamietnutý jednak z dôvodu, že nebol predložený v lehote ustanovenej správcom dane, pričom daňový
subjekt bol upozornený na skutočnosť, že ak nebudú v stanovenej lehote identifikovaní všetci svedkovia,
ktorých považuje za potrebné v prebiehajúcom vyrubovacom konaní vypočuť, ďalšie návrhy nebude
správca dane z dôvodu potreby dodržania lehoty na vyrubenie dane akceptovať. V tejto súvislosti
správny súd poukazuje na to, že daňový poriadok vo vzťahu k vykonaniu navrhovaných dôkazov
neupravuje koncentračnú zásadu, ktorá má za následok nemožnosť vykonania dôkazov po uplynutí
lehoty určenej správcom dane vo výzve na predloženie dôkazov v rámci vyrubovacieho konania, a preto
daňový subjekt môže predkladať dôkazy až do spísania poslednej zápisnice o priebehu a výsledkoch
dokazovania podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku. V podstate uvedené žalovaný konštatoval aj



v odôvodnení svojho rozhodnutia, na rozdiel od vyjadrenia k žalobe, keď v rozhodnutí uviedol, že
súhlasí s názorom daňového subjektu o možnosti predkladať dôkazy až do vydania meritórneho
rozhodnutia. Správny súd pri posúdení tejto právnej otázky vychádza práve z ustanovenia § 68
ods. 3 daňového poriadku, ktoré pripúšťa opakované spisovanie zápisnice o priebehu a výsledkoch
dokazovania v rámci vyrubovacieho konania. To konkrétne znamená, že po prerokovaní priebehu a
výsledkov dokazovania môže daňový subjekt navrhovať vykonanie ďalších dôkazov. Pokiaľ správca
dane bude považovať, vzhľadom na výsledky doterajšieho dokazovania, vykonanie ďalších dôkazov
navrhovaných daňovým subjektom za neúčelné a nehospodárne, je potrebné, aby dôvody svojho
rozhodnutia nevykonať navrhnuté dôkazy náležite odôvodnil v rozhodnutí vo veci samej. V tejto súvislosti
správny súd súčasne dodáva, že správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia len skonštatoval,
že zamietol návrh na doplnenie dokazovania a vo vzťahu k čestným prehláseniam uviedol, že tieto
neovplyvňujú závery správcu dane a vyhodnotenie dôkazov, pričom žalovaný na odvolaciu námietku
ohľadom nevykonania navrhovaných dôkazov poukázal na uváženie správcu dane, aké dôkazy vykoná
a akým spôsobom dokazovanie doplní, pričom bližšie s poukazom na jednotlivé okolnosti daného
prípadu už nekonkretizoval neúčelnosť vykonania navrhovaných dôkazov. V tejto súvislosti správny
súd poukazuje na skutočnosť, že posledná zápisnica o priebehu a výsledkoch dokazovania v rámci
vyrubovacieho konania bola spísaná až dňa 7. marca 2017, pričom správca dane navrhol ako prvý
termín ústneho pojednávania deň 6. marec 2017 a návrh na doplnenie dokazovania bol správcovi dane
doručený dňa 25.3.2016. Preto samotná dĺžka vyrubovacieho konania ako dôvod nevykonania týchto
dôkazov neobstojí.
60. V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že celkové objektívne vyhodnotenie samotného
spôsobu realizácie dodávok tovaru žalobcovi, spolu s posúdením jeho dostatočnej odbornej starostlivosti
pri realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení, s dopadom na konečné vyhodnotenia splnenia všetkých
zákonných podmienok na uplatnenie odpočtu dane za nákup predmetného tovaru, bude zo strany
správcu dane možné až po odstránení vyššie uvedených procesných pochybení a následného
vyhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, predovšetkým
po vykonaní výsluchu I. F. v prítomnosti žalobcu, konkrétne pokiaľ ide o podrobnosti týkajúce
sa dodávateľských vzťahov medzi EUROCOOP a žalobcom, obchodných vzťahov týkajúcich sa
dodávateľov spoločnosti EUROCOOP a prepravných služieb vykonaných spoločnosťou JMK, pričom
v závislosti od zistení získaných týmto výsluchom, dáva správny súd daňovým orgánom na zváženie
aj vykonanie výsluchu navrhovaných svedkýň J. Q. a Ing. F. P.61. Vzhľadom na uvedené správny súd
podotýka, že nie je na škodu presvedčivosti správneho rozhodnutia, dôsledne sa vysporiadať i s dôvodmi
nevykonania navrhovaných dôkazov, predovšetkým uvedením úvahy ozrejmujúcej a vyhodnocujúcej
vierohodnosť už vykonaných dôkazov a ich vplyvu na celkové skutkové závery vo vzťahu k navrhovaným
dôkazom.
62. Z dôvodu zistenia vyššie uvedených procesných pochybení konajúcimi orgánmi daňovej správy,
ktoré podľa názoru správneho súdu majú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, sa správny súd
už ďalej nevenoval vecnému posúdeniu predmetnej veci, pretože toto prichádza do úvahy až za splnenia
podmienky vykonania administratívneho konania zákonným spôsobom.
63. V súvislosti s námietkou napádajúcou nevydanie rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu
prebiehajúcich súdnych konaní vo veci prieskumu zákonnosti rozhodnutí žalovaného týkajúcich sa
oprávnenosti nároku žalobcu na odpočet dane za zdaňovacie obdobia v roku 2008 správny súd
konštatuje, že daňový poriadok neukladá povinnosť daňovým orgánom vydať rozhodnutie o neprerušení
daňového konania, ani o nevyhovení návrhu účastníkov konania na jeho prerušenie. V tomto ohľade
žalovaný neporušil zákon, keď sa s dôvodmi nevyhovenia návrhu na prerušenie konania vysporiadal v
rozhodnutí vo veci samej. Na fakultatívne prerušenie daňového konania na základe návrhu účastníkov
konania nie je právny nárok a je výlučne na správnej úvahe konajúceho daňového orgánu, ako vyhodnotí
opodstatnenosť a závažnosť dôvodov na prerušenie daňového konania.
64. Pre úplnosť správny súd považuje za potrebné uviesť, že nemožno prisvedčiť právnemu výkladu
aktívnej legitimácie na podanie návrhu na prerušenie daňového konania podľa § 61 ods. 2 daňového
poriadku žalovaným, pripúšťajúci len podanie zhodného návrhu na prerušenie konania všetkými
účastníkmi konania, pričom jeden účastník konania právom na podanie tohto návrhu podľa žalovaného
nedisponuje.
65. Uvedený jazykový a výslovne formálny výklad predmetného ustanovenia nie je v súlade so zásadou
rovnosti daňových subjektov pri správe daní (§ 3 ods. 7 daňového poriadku), ani s účelom sledovaným
zavedením možnosti prerušiť konanie z dôležitých dôvodov na strane účastníka konania. Formulácia
hypotézy zákona „...,ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci daňového konania;...“ v sebe
zahŕňa možnosť podať uvedený návrh aj jediným účastníkom zúčastneným na tom ktorom daňovom



konaní. Citovaným znením zákon sleduje, aby neboli poškodené práva a oprávnené záujmy ostatných
účastníkov konania, ktorí s návrhom na prerušenie konania nesúhlasia, avšak podanie návrhu na
prerušenie konania jediným účastníkom zúčastneným na daňovom konaní, ustanovenie § 61 ods. 2
daňového poriadku nevylučuje.
66. Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na nedodržanie dĺžky odvolacieho konania,
správny súd uvádza, že táto nie je dôvodná, pretože obsahom administratívneho spisu je preukázané,
že žalovaný rozhodol v zákonnej lehote. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že uvedená námietka by
mohla mať relevanciu výlučne len vo vzťahu k tvrdenej nečinnosti orgánu verejnej správy, voči ktorej je
ochrana poskytovaná formou osobitného druhu žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy.
67. Súd z vyššie uvádzaných dôvodov preskúmavané rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods.1 písm.
e) a písm. g) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie v naznačenom smere.
68. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, sú konajúce orgány verejnej
správy v ďalšom konaní viazané (§ 191 ods. 6 SSP).
69. V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP
náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne
správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§
175 ods. 2 SSP).
70. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky a to v lehote 30 dní od jeho doručenia.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.