Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/21/2016 z 17. 4. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. apríla 2018, sp. zn. 6Sžf/21/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:6015200820.1 Najvyšší súd | 6Sžf/21/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:6015200820.1 | 2018-04-17 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250ja ods. 3 OSP, § 246c ods. 1 OSP, OSP, § 219 ods. 2 OSP, zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/39a4c17d-97bb-4774-ae60-82ce38b6f558 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6015200820.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/21/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015200820
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6015200820.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej
a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu:
TREMA SK s. r. o., so sídlom Kragujevská 389, 010 01 Žilina, IČO: 46 860 801, právne zastúpený: Mgr.
Karolom Haťapkom, advokátom so sídlom AK Drieňová 34, 821 02 Bratislava, proti žalovanému: Daňový
úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen, J. Kozáčeka 2180/38, 960 99 Zvolen, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 9614401/5/5482066/2014/An zo dňa 22. decembra
2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/116/2015-36 zo
dňa 22. januára 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/116/2015-36
zo dňa 22. januára 2016 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na prvostupňovom súde

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej v texte rozsudku aj „krajský súd“ alebo
„prvostupňový súd“) postupom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 9614401/5/5482066/2014/An zo dňa 22. decembra 2014, ktorým žalobcovi oznámil, že mu:
„dňom 20.12.2014 zanikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2014
vo výške 8.827,59 Eur. Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie marec 2014 bola začatá na základe Oznámenia o
daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za
zdaňovacie obdobie marec 2014 č. 9614401/5/2514597/2014/An zo dňa 05.06.2014. Daňová kontrola
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie
obdobie marec 2014 bola ukončená dňa 20.12.2014.
Daňový subjekt neumožnil vykonať daňovú kontrolu - správca dane postupoval v zmysle § 46 ods. 9
písm. c) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov - daňová kontrola je ukončená dňom zániku nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
V zmysle § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do 6 mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie



nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca, a to vo výške, v akej jeho vznik bol
uplatnený v daňovom priznaní.
V zmysle ustanovenia § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa protokol nevyhotovuje, ak je daňová
kontrola ukončená podľa § 46 ods. 9 písm. c).
Dňa 22.12.2014 vyhotovili zamestnanci správcu dane Úradný záznam o ukončení daňovej kontroly na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie
marec 2014 č. 9614401/5/5482028/2014/An.“

Prvostupňový súd uviedol, že predmetom preskúmavacieho konania v predmetnej veci bolo
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - oznámenia o tom, že nárok žalobcu na vrátenie
nadmerného odpočtu zanikol posledným dňom šiesteho mesiaca vo výške, v akej bol vznik uplatnený v
daňovom priznaní, a to z dôvodu, že žalobca neumožnil vykonať daňovú kontrolu do šiestich mesiacov
odo dňa jej začatia. Skonštatoval, že nakoľko ide o oznámenie, ktorým môže byť právo, právom chránený
záujem alebo povinnosť žalobcu ako právnickej osoby priamo dotknuté, aj takéto oznámenie podlieha
preskúmaniu súdom podľa ustanovení piatej časti O. s. p.

Z obsahu žaloby vyplynulo, že žalobca nezákonnosť rozhodnutia žalovaného videl predovšetkým v
tom, že konštatovanie žalovaného o neumožnení daňovej kontroly je nesprávne, pretože so žalovaným
aktívne komunikoval, snažil sa mu za každých okolností vyjsť v ústrety a žalovaný ustanovenie § 79
ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“) použil v konaní neoprávnene. Žalobca namietal
nezákonnosť rozhodnutia žalovaného aj v nedostatočne zistenom skutkovom stave a v nesprávnom
postupe žalovaného spočívajúcom v porušení práva na slobodu podnikania. Na pojednávaní nad
rámec žalobných dôvodov rozšíril žalobnú námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia,
ktorú špecifikoval tým, že podľa jeho názoru z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé,
akými úvahami sa žalovaný spravoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia. Iné žalobné námietky
žalobca v žalobe (a ani na pojednávaní) neuviedol.

Prvostupňový súd v rozsudku skonštatoval, že žalobca si ako daňový subjekt uplatnil nárok na
vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie marec 2014 vo výške 8.827,59 Eur.
Ustanovenie § 79 zákona o DPH upravuje postup daňového subjektu pri vzniku nadmerného odpočtu
za zdaňovacie obdobie, ako aj postup správcu dane pri uplatnení nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu DPH. Správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu vo vzťahu k uplatneniu nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu, pričom povinnosti kontrolovaného daňového subjektu pri daňovej
kontrole upravuje ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“ alebo
„zákon č. 563/2009 Z. z.“). Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej
kontrole (§ 46 ods. 1 prvá veta daňového poriadku), končí dňom doručenia protokolu podľa odseku 8,
dňom doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo dňom zániku
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu (§ 46 ods. 9 daňového poriadku). V
prípade skončenia daňovej kontroly dňom doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok alebo
dňom zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu sa protokol z daňovej
kontroly nevyhotovuje. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa
jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca, a to vo
výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní (§ 79
ods. 6 posledná veta zákona o DPH).

V preskúmavanej veci daňová kontrola začala dňa 20. júna 2014 na základe oznámenia o daňovej
kontrole adresovanej žalobcovi. Z administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia vyplynulo, že
podľa stanoviska žalovaného ako správcu dane nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zanikol dňa
20. decembra 2014 z dôvodu, že kontrolovaný daňový subjekt neumožnil vykonanie daňovej kontroly. V
takomto prípade nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká priamo zo zákona, protokol z daňovej
kontroly sa nevyhotovuje, rozhodnutie sa nevydáva a správca dane o zistenej skutočnosti spíše úradný
záznam.

Pokiaľ žalobca videl nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v tom, že správny orgán nesprávne
vyhodnotil jeho konanie ako také, ktorým neumožnil vykonanie daňovej kontroly, táto námietka bola v



rozpore s obsahom administratívneho spisu. Aj keď z administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca
písomne reagoval na každú výzvu správcu dane, je nesporné, že doklady potrebné k vykonaniu
daňovej kontroly nepredložil (nakoľko nepredložil žiadne doklady), pričom bol vyzvaný na predloženie
všetkých účtovných a daňových dokladov, zmlúv, dohôd a účtovnej evidencie za kontrolované obdobie
(podľa oznámenia o daňovej kontrole) a nepredložil ani doklady žiadané správcom dane vo výzve (a
opakovanej výzve) na predloženie dokladov a to hlavnú knihu, evidenciu DPH, odberateľské faktúry s
prílohami, CMR, dodávateľské faktúry s prílohami, pokladničné doklady, výpisy z účtu a zmluvy potrebné
ku kontrole za zdaňovacie obdobie mesiac marec 2014. Žalobca ako daňový subjekt tak neumožnil
správcovi dane vykonanie daňovej kontroly. Jedinou obranou žalobcu pri daňovej kontrole bolo tvrdenie
o tom, že požadované doklady nemá a objektívne nemá možnosť ich predložiť z dôvodu, že mu boli
zaistené pri domovej prehliadke a neboli mu vrátené Národnou kriminálnou agentúrou, Bratislava. Podľa
názoru prvostupňového súdu toto tvrdenie žalobcu vyplývajúce z jeho písomného podania zo dňa
25. septembra a 4. decembra 2014 neobstojí, lebo nebolo z jeho strany nepreukázané a naopak, na
žiadosť správcu dane Národná kriminálna agentúra oznámila, že medzi dokladmi zaistenými pri domovej
prehliadke sa nenachádzajú žiadne doklady týkajúce sa žalobcu. Uvedené konštatovanie platí o to viac,
že požadované doklady podľa tvrdenia žalobcu mali byť zaistené dňa 6. marca 2014, pričom vo vyjadrení
k oznámeniu o daňovej kontrole zo dňa 30. júna 2014 (t. j. po vykonaní domovej prehliadky) túto neskôr
tvrdenú podstatnú skutočnosť neuviedol. Dôkaz svojho tvrdenia žalobca v konaní nepredložil.

Pokiaľ ide o ďalšie žalobné námietky, podľa ktorých je napadnuté rozhodnutie nezákonné z dôvodu
nedostatočne zisteného skutkového stavu a z dôvodu nesprávneho úradného postupu žalovaného,
prvostupňový súd skonštatoval, že tieto boli nekonkrétne, nakoľko žalobca svoje tvrdenie nedostatočne
zisteného skutkového stavu ničím nešpecifikoval a neuviedol, ako žalovaný svojím postupom porušil
jeho právo na slobodu podnikania a právo na ochranu vlastníctva. Zdôraznil, že skutočnosť, že je žalobca
s napadnutým rozhodnutím nespokojný, nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Žalobca v žalobe odkazom na ustanovenie § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. namietal aj nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia bez bližšieho odôvodnenia. Pokiaľ na pojednávaní svoje žalobné tvrdenie
bližšie špecifikoval a zdôraznil, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akými úvahami sa žalovaný
spravoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia, ani táto jeho námietka nie je dôvodná. Z napadnutého
rozhodnutia bolo zrejmé, že správca dane mal za to, že žalobca v lehote šiestich mesiacov od začatia
daňovej kontroly neumožnil vykonať daňovú kontrolu, v dôsledku čoho nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu zanikol. Z napadnutého oznámenia tiež vyplynulo, že daňová kontrola bola ukončená dňa 20.
decembra 2014 a v zmysle príslušných ustanovení daňového poriadku sa protokol o daňovej kontrole
nevyhotovuje. Napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľnosťou netrpí. Uvedené konštatovanie platí o to
viac, že nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká priamo zo zákona a rozhodnutie v zmysle
ustanovenia § 63 daňového poriadku sa nevydáva. Napadnuté rozhodnutie je oznámením o skutočnosti,
že nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zanikol zo zákona a nemôže byť nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov alebo preto, že je neodôvodnené.

Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na to, že žalovaný mal možnosť konať podľa § 46 ods. 10 daňového
poriadku a daňovú kontrolu prerušiť podľa § 61 daňového poriadku, súd uviedol, že zákon správcovi
dane ukladá povinnosť prerušiť konanie len v prípade, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o
predbežnej otázke. Inak daňovú kontrolu môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti
rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného
predpisu. Nesúčinnosť daňového subjektu spočívajúca v tom, že výzve správcu dane nevyhovel a
dôvody nepredloženia dokladov ničím nepreukázal, nie je dôvodom na prerušenie daňovej kontroly.

Z vyššie uvedených dôvodov prvostupňovému súdu vyplynulo, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je
z dôvodov uvedených v žalobe v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods.1 O. s. p. zamietol.

O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol s poukazom na § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že
žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal

II.
Odvolanie žalobcu



Proti tomuto rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý poukázal na
jeho formálne vady - spisová značka na napadnutom rozsudku je uvedená ako 24S/116/2016-36
(správne má byť 24S/116/2015-36 - poznámka odvolacieho súdu), v predvolaní na pojednávanie, ktoré
sa uskutočnilo dňa 22.01.2016 je však uvedená spisová značka konania 24S/79/2015. Rozsudok ako
aj predvolanie sa týkalo konania o preskúmanie zákonnosti Oznámenia č. 99614401/5/5482066/2014/
An zo dňa 22.12.2014. Vzhľadom na uvedené je vydaný rozsudok zmätočný, a preto nepreskúmateľný.
Z dôvodu zachovania právnej istoty smeruje predmetné odvolanie voči sp. zn. rozsudku, ktorý bol
žalobcovi doručený, hoci počas súdneho konania používal súd inú spisovú značku.

Žalobca podal odvolanie z dôvodov, že v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p.: ,,súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“ a v zmysle § 205 ods. 2
písm. f) O. s. p.: ,,rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

Uviedol, že okruh rozhodnutí, ktoré je možné napadnúť žalobou, je zákonodarcom vymedzený tzv.
princípom generálnej klauzuly. V zmysle toho je právomoc všeobecných súdov SR v správnom súdnictve
na preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy na základe žalobného návrhu daná aj v prípade, ak
v osobitnom zákone nie je výslovne uvedené, že takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom v správnom
súdnictve. Obsahom žaloby napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím v zmysle ust. § 248 O. s. p.
(špecifikácia rozhodnutí ktoré sú zo súdneho preskúmavania ex lege vylúčené).

V zmysle záverov právnej teórie princíp legality (zákonnosti) je imanentnou súčasťou (okrem iných
právnych oblastí) taktiež i celej správy daní a všetkých jej obsahových zložiek. Pri správe daní daňové
úrady sú ex lege povinné postupovať výlučne podľa príslušných všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú.

Žalobca zdôraznil, že dôkazné bremeno nemožno vykladať jednostranne a izolovane tak, že zaťažuje
výlučne daňový subjekt. Tento právny názor zdieľa ustálená platná súdna judikatúra všeobecných
súdov, ktorú odzrkadľuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 7Sž 88-89/98 zo dňa
28.01.1999. Žalovaný (správca dane) má povinnosť v daňovom konaní dostatočne zistiť skutkový stav a
musí pritom vykonať dokazovanie čo najúplnejšie. To síce neznamená, že ťarcha vykonania dôkazov je
len na ňom, ale na druhej strane musí mať k dispozícii všetky podklady potrebné k vydaniu objektívneho
daňového rozhodnutia. Týka sa to najmä písomných dokladov. Žalobca (daňový subjekt) konštatoval,
že v jeho daňovej veci sa správca dane týmito inštrukciami však neriadil.

Zo strany žalovaného (správcu dane) bolo konanie, ktoré viedlo k vydaniu touto žalobou napadaného
výroku a tiež odôvodnenia rozhodnutia v rozpore s ústavným princípom legality a právneho štátu (čl. 1
Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 13 Ústavy SR), právom na slobodu podnikania [žalobcu/daňového
subjektu] (čl. 13 ods. 3 Ústavy SR a čl. 35 Ústavy SR) a v rozpore s právom [žalobcu/daňového subjektu]
na dobrú správu veci verejných (čl. 30 Ústavy SR).

Žalobca ako daňový subjekt zotrval na svojom tvrdení, že všetky doklady potrebné k výkonu daňovej
kontroly, ktoré mal k dispozícii, boli predložené žalovanému. Tvrdenie žalovaného, že žalobca musí
disponovať príslušnými dokladmi podľa žalobcu neobstojí, pretože vzhľadom na okolnosti zaistenia
účtovných dokladov Policajným zborom SR nastal v účtovných podkladoch z objektívnych príčin zmätok.
Tento spôsobila skutočnosť, že požadované dokumenty boli odňaté z dispozície žalobcu. Žalobca si
splnil svoju dôkaznú povinnosť tým, že listom zo dňa 25.09.2014 oznámil správcovi dane, aby podklady
žiadal od Prezídia Policajného zboru, pričom rozporoval, že by požadované doklady neboli medzi
zaistenými dokladmi. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že žalobca nemohol predložiť doklady, ktoré
od neho požadoval správca dane. Takýmto postupom sa žalobca nezavinene dostal do dôkaznej
núdze, za ktorú mu je spôsobovaná ujma na jeho právach. Je preto zrejmé, že rozhodnutie a postup
žalobcu vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný si mal od Polície SR
vyžiadať protokoly o zaistených veciach a nie iba vyjadrenie, ktoré považoval žalobca za nedostatočné.

Žalobca sa nestotožnil s odôvodnením napádaného rozsudku, že bol počas daňovej kontroly pasívny,
nepredložil žiadne dôkazy, nepodal návrhy na vykonanie dôkazov, na vytýčený termín pojednávania
sa nedostavil, resp. by zavinene nesplnomocnil inú poverenú osobu, ktorá by bola kompetentná



pred správcom dane konať. Vydaním napádaného oznámenia došlo k ukráteniu práv žalobcu, keďže
požadované doklady nemohol objektívne predložiť.

Žalobca uviedol, že správca dane je povinný dodržiavať základnú zásadu daňového konania, ktorou
je úzka spolupráca správcu dane s daňovým subjektom a inými osobami. V tejto zásade je zakotvený
aj princíp svedomitého a zodpovedného prístupu zo strany správcu dane ku každej veci, ktorá je
predmetom správy daní. Pri zisťovaní podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci musí správca dane
postupovať tak, aby nedochádzalo k nadmernému zaťažovaniu daňového subjektu a musí zvoliť také
zákonné prostriedky, ktorých výsledkom bude rýchle, avšak objektívne rozhodnutie vo veci.

Podľa názoru žalobcu nepostačuje zo strany žalovaného v napádanom oznámení iba uviesť
konštatovanie zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec
2014 s poukazom na citované ustanovenia zákona o DPH a daňového poriadku bez toho, aby správca
dane konkretizoval v čom spočíva neumožnenie vykonať daňovú kontrolu. Žalobca mal za to, že hoci
dochádza k zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v prípade neumožnenia vykonania daňovej
kontroly ex lege, podľa jeho názoru nepostačuje túto skutočnosť zaznamenať iba úradným záznamom,
na ktorý sa v oznámení odvoláva správca dane. Žalobca totiž ako daňový subjekt nemá možnosť
protiargumentovať záveru správcu dane, že neumožnil vykonanie daňovej kontroly, ak sa mu úradný
záznam nedoručuje a v oznámení nie je odôvodnený záver správcu dane o tvrdenej skutočnosti,
že neumožnil vykonať daňovú kontrolu. Uvedené spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia, resp.
oznámenia správcu dane o zániku nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu.

V dotknutom prípade správca dane v podstate rozhodol o nároku daňového subjektu, avšak nevydal o
tom rozhodnutie. Takýto postup žalobca nepovažoval za súladný s ustanovením § 63 ods. 1 daňového
poriadku, v zmysle ktorého ukladať povinnosti alebo priznávať práva možno len rozhodnutím. Žalobca
uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH podaním daňového priznania. Ak zanikol nárok v
zmysle § 79 ods. 6, posledná veta zákona o DPH v dôsledku neumožnenia vykonania daňovej kontroly
daňovým subjektom, mal žalovaný o tom vydať rozhodnutie a nie iba doručiť o tejto skutočnosti žalobcovi
len oznámenie. Navyše v napádanom oznámení, ktoré postráda elementárne náležitosti rozhodnutia,
absentuje odôvodnenie správcu dane, na základe akých skutočností zistil, že platiteľ neumožnil
vykonanie daňovej kontroly. Za rozhodnutie nemôže byť v právnom štáte považované napádané
oznámenie daňového úradu.

Žalobca doplnil, že žalovaný nepreukázal, že osoba podpísaná na napádanom oznámení je osobou,
ktorá je za žalovaného oprávnená konať. Vzhľadom na uvedené nebolo preukázané, kto napádané
oznámenie vydal a podpísal, preto nemôže ani nadobúdať zamýšľané právne účinky. Žalobca žiadal,
aby žalovaný preukázal oprávnenie zamestnancov správcu dane vo veci konať zákonným spôsobom
a nie interným predpisom. Interné predpisy žalovaného ako správcu dane nie sú záväzné pre žalobcu.
Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vydali osoby, ktoré na konanie v mene žalovaného neboli
oprávnené. Ak oprávnené boli, tak oprávnenie konať žalobcovi nijakým spôsobom nepreukázali. Ak
dôjde k podpísaniu rozhodnutia neoprávnenou osobou alebo osobou, ktorá sa žalobcovi nepreukázala,
ide o rozhodnutie nulitné a nemôže ani nadobúdať zamýšľané právne účinky.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca žiadal, aby odvolací súd rozhodol tak, že zruší
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/116/2015-36 zo dňa 22.01.2016, ako aj
napadnuté Oznámenie Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Zvolen č. 9614401/5/5482066/2014/
An zo dňa 22.12.2014 a zároveň vráti vec na ďalšie konanie. Zároveň žalobca žiadal, aby súd rozhodol,
že žalovaný je povinný nahradiť mu trovy konania vo výške zaplateného súdneho poplatku a trov
právneho zastúpenia vo výške 719,62 Eur podľa § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v
znení neskorších predpisov za úkony právnych služieb, ktoré zároveň presne špecifikoval a vyčíslil.

III.
Vyjadrenie žalovaného



Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom
uvádzaným v odvolaní žalobcu, pretože Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd prvostupňový riadne
a podrobne vyhodnotil dôkaznú situáciu a zaujal právny názor, z ktorého vyplýva, že správca dane mal
za to, že žalobca v lehote šiestich mesiacov od začatia daňovej kontroly neumožnil vykonať daňovú
kontrolu, v dôsledku čoho nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zanikol a taktiež z oznámenia správcu
dane vyplývalo, že daňová kontrola bola ukončená dňa 20. decembra 2014 a v zmysle príslušných
ustanovení zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov sa protokol o daňovej kontrole nevyhotovuje. Krajský súd ďalej
konštatoval, že predmetný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká priamo zo zákona, tým
pádom sa rozhodnutie v zmysle § 63 daňového poriadku nevydáva.

S názorom Krajského súdu v Banskej Bystrici sa žalovaný v plnom rozsahu stotožnil a navrhol, aby
odvolací súd odvolanie zamietol a trovy konania ani jednému z účastníkov nepriznal.

IV.
Posúdenie veci odvolacím súdom

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu
a z dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.);
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p.), keď
deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s.
p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O. s. p.)

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O. s. p. (§ 247 ods. 1 O. s. p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O. s. p.).

Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti,
sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je posudzovať, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O. s. p.).

Úlohou prvostupňového súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť rozhodnutia - oznámenia žalovaného
č. 9614401/5/5482066/2014/An zo dňa 22. decembra 2014, ktorým žalobcovi oznámil, že dňom 20.
decembra 2014 mu zanikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2014
vo výške 8.827,59 Eur.



Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým žalobu žalobcu
zamietol.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého
stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti
napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici po preskúmaní rozsudku a po oboznámení
sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto
závery vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku tohto rozsudku. Preto sa s ním
najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne.

Senát najvyššieho súdu zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že prvostupňový súd vychádzajúc zo
žaloby, podrobil súdnemu prieskumu žalobou napadnuté rozhodnutie - oznámenie správcu dane, ktoré
posudzoval v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako spôsobilý predmet súdneho
prieskumu.

V konaní pred súdom prvého stupňa bol zachovaný zákonný postup v zmysle ustanovení druhej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Žalobca si protirečí, keď na jednej strane uvádza, že „Za rozhodnutie nemôže byť v právnom štáte
považované napádané oznámenie daňového úradu“, ktorého prieskumu sa však na strane druhej v
rámci žaloby domáhal.

Bolo vecou žalobcu, aký spôsob ochrany svojich práv a oprávnených záujmov zvolil. Za stavu, že sa
domáhal preskúmania zákonnosti oznámenia a prvostupňový súd postupoval podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti O. s. p., detailne sa vecou zaoberal a podrobne svoje rozhodnutie aj odôvodnil, nemohlo
dôjsť k ukráteniu žalobcu na jeho právach a oprávnených záujmoch.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že rozsah súdneho prieskumu je limitovaný rozsahom žalobných dôvodov,
ktoré možno uplatniť len v rámci zákonom striktne stanovenej 2-mesačnej lehoty
(§ 250b ods. 1 O. s. p.), dôvody ktoré už nie je možné po uplynutí uvedenej lehoty rozširovať, odvolací
súd sa ďalšími v žalobe neuplatnenými dôvodmi, v rámci odvolacieho konania nezaoberal.

Pokiaľ žalobca namietal nesprávne uvedenú spisovú značku na predvolaní na pojednávanie
senát najvyššieho súdu uvádza, že išlo o formálny nedostatok, nemajúci za následok nezákonnosť
napadnutého rozsudku. Išlo totiž len o formálnu chybu spočívajúcu v nesprávnej spisovej značke
uvedenej na predvolaní na pojednávanie, pričom účastníci konania boli totožní. Zo zápisnice o
pojednávaní zo dňa 22. januára 2016 (č. l. 33 súdneho spisu) je zrejmé, že išlo o konanie vedené pod sp.
zn. 24S/116/2015, pričom predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie Daňového úradu Banská
Bystrica, pobočka Zvolen č. 9614401/5/5482066/2014/An zo dňa 22. decembra 2014.

Odvolací súd zistil, že odvolanie žalovaného neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy,
ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.



Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/116/2015-36 zo dňa 22. januára 2016 ako vecne správny
podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p. a § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.
s. p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O. s. p a s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v súlade s ust. § 142 ods. 1
O. s. p. tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. postupoval podľa
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 492
ods. 2 ustanovil, že odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.