Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 17Co/356/2015 z 18. 5. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 18. mája 2016, sp. zn. 17Co/356/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8814209322.1
Krajský súd Prešov | 17Co/356/2015 | ECLI:SK:KSPO:2016:8814209322.1 | 2016-05-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: ObZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e1384553-f94e-47b2-b3bc-a3a62861225c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8814209322.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/356/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814209322
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8814209322.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Jozefa Engela v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so
sídlom Bajkalská č. 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004 proti žalovaným: 1/ U. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. XXX, XXX XX K. Z., 2/ U. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, XXX XX K. Z., o zaplatenie
6.331,57 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou
č.k. 3C/232/2014-35 zo dňa 03.08.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd žalobu čo do zvyšku zamietol
a v súvisiacom výroku o trovách konania.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 4191,14 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4014,19 eur od 01.10.2014  do zaplatenia, ako aj
trovy konania v sume 122,88 eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu žalobcu čo
do zvyšku zamietol.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 až 3, §
53 ods. 5, § 54, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 10c, § 3 nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z..

V odôvodnení uviedol cit.: „Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne
a nerozdielne zaplatiť sumu vo výške 6.331,57 eur, spolu s 6,49% ročným úrokom za úver zo sumy
5.437,39 eur od 01.10.2014 do zaplatenia a 5% ročne úrokom z omeškania zo sumy 5.755,85 eur od
01.10.2014 do zaplatenia, ako aj trovy konania.

Aj napriek tomu, že ide o úverovú zmluvu, ktorá sa riadi režimom Obchodného zákonníka, ako už súd
uviedol vyššie, v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, pretože ju uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaní ako spotrebitelia, pričom obsah
zmluvy bol daný žalobcom bez možnosti žalovaných privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné
predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, úprava ktorých
je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia.

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobca a žalovaná v 1. rade ako dlžník a žalovaný
2. rade ako spoludlžník uzavreli dňa 04.06.2010 zmluvu o úvere č. 0369231 5 03. V zmysle zmluvy
žalobca ako veriteľ poskytol dlžníkovi medziúver na základe uzatvorenej zmluvy o stavebnom sporení.



Predmetom zmluvy bolo poskytnutie medziúveru vo výške 5.500 eur, ktorý sa po pridelení cieľovej sumy
zmluvy o stavebnom sporení a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok mal zmeniť na
stavebný úver pod číslom 0369231 8 02 vo výške cca 3.300  eur.

Žalobca si svoj záväzok riadne splnil a poskytol žalovaným dohodnutý medziúver. Žalovaní však svoj
záväzok riadne a včas neplnili, a s jeho plnením sa dostali do omeškania.

Keďže nastali podmienky predpokladané v zmluve tým, že dlžník podstatne porušil zmluvu, žalobca
listom zo dňa 01.10.2013 od zmluvy odstúpil a zároveň žiadal o okamžité vrátenie poskytnutých
úverových prostriedkov.

Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým
zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z
porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom
vrátiť už vykonané plnenia ( §457 Občianskeho zákonníka).

Aj napriek tomu, že úverová zmluva je absolútny obchod a je nutné na ňu aplikovať Obchodný zákonník,
prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v
oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.

Ustanovenie čl. X zmluvných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj
napriek odstúpeniu od zmluvy je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení
s § 53 ods. 1, ods. 5 a § 457 Občianskeho zákonníka.

Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovaných platiť úroky aj za obdobie, ktoré má ešte len nastať v
budúcnosti. Teda odstúpením od zmluvy má veriteľ zachované všetky svoje práva, kým spotrebiteľ
žiadne.

Odstúpenie od úverovej zmluvy má účinky ex tunc, teda spätne ku dňu uzavretia zmluvy, úverová zmluva
by sa tak od začiatku zrušila, pričom v súlade s ust. § 457 Občianskeho zákonníka ak by bola zmluva
zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Dôsledkom plnenia zo zrušenej zmluvy je tak povinnosť účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť všetko, čo
plnením z takejto zmluvy nadobudli (teda vzájomná reštitučná povinnosť zmluvných strán), ako výslovne
stanovuje § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý je špeciálnou úpravou bezdôvodného obohatenia z
predmetného záväzkového vzťahu so žalovaným.

V danej veci mal súd za preukázané, že žalovaným bol poskytnutý úver v sume 5.500 eur, pričom
títo do odstúpenia od zmluvy uhradili sumu 1.392,81 eur (1.330,20 eur vklady + 62,61 eur čiastočne
vyrovnanie medziúveru). Po odstúpení zmluvy, títo ešte uhradili sumu 93,00 eur. Vyššie uvedené sumy
sú zrejmé z výpisu z účtu. Žalobca poskytol žalovaným finančné prostriedky vo výške 5.500 eur, pričom
žalovaní mu uhradili k predmetnej úverovej zmluve sumu 1.485,81 eur. Keďže pri zrušení zmluvy si
účastníci majú vrátiť len navzájom poskytnuté plnenie, žalovaní majú žalobcovi vrátiť rozdiel týchto súm,
t.j. sumu 4.014,19 eur (5.500 - 1.485,81 = 4.014,19 eur). Žalobca si v žalobnom návrhu kapitalizoval
5% úrok z omeškania od 09.10.2013 do 30.09.2014 vo výške 239,68 eur. Súd však vyčíslil úrok z
omeškania z priznanej sumy 4014,19 eur od 09.10.2013 do 30.09.2014 vo výške 176,95 eur, preto súd
zaviazal žalovaných na úhradu sumy 4.191,14 eur (4.014,19 + 176,95) a v prevyšujúcej časti, teda v
časti o zaplatenie sumy 5.437,85 eur, ako aj žalobcom uplatneného úroku z úveru zo sumy 5.437,85 od
01.10.2014 do zaplatenia, žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Žalovaní sa s plnením svojho peňažného záväzku dňom nasledujúcim po dni, ktorý im žalobca v
odstúpení od zmluvy poskytol, dostali do omeškania. V súlade s príslušným ustanovením Občianskeho
zákonníka v spojení s nariadením vlády mal žalobca nárok požadovať úrok z omeškania vo výške 8,50%
ročne, žalobca si však uplatnil úrok z omeškania vo výške 5%, a preto mu súd priznal predmetný úrok len
v takej výške, ako požadoval, a to dňom nasledujúcom po dni, kedy bola zásielka doručená žalovaným,
ale len zo sumy priznanej súdom a  čo do zvyšku žalobu v tejto časti zamietol.



Berúc do úvahy osobné, sociálne a majetkové pomery žalovaných povolil súd v súlade s ust. § 160 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať
aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej
splátky má za následok zročnosť celého plnenia, zaplatiť žalovaným sumu, na zaplatenie ktorých boli
zaviazaní, v mesačných splátkach za podmienok uvedených vo výrokovej časti tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.“

Proti rozsudku, a to proti výroku, ktorým bola žaloba čo do zvyšku zamietnutá a proti súvisiacemu výroku
o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne
posúdenie veci. Výklad § 54 OZ súdom prvého stupňa je v rozpore s účelom zákona. Ustanovenie
§ 54 ods. 1 OZ umožňuje vylúčiť aplikáciu takých zmluvných dojednaní, ktoré zhoršujú postavenie
spotrebiteľa v zmluvnom vzťahu. Súd však vyložil § 54 ods. 1 OZ tak, že umožňuje vylúčiť uplatnenie nie
zmluvných dojednaní ale zákonných, ktorých aplikácia je dôsledkom uzavretia určitého zmluvného typu,
v danom prípade zmluvy o úvere podľa § 497 ObZ a konkrétne vylúčil aplikáciu režimu zániku zmluvy
odstúpením podľa § 344 ObZ ex nunc, čo nie je v súlade s § 54 ods. 1 OZ. Z povahy veci vyplýva, že
ak sa právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, má riadiť ObZ, tak potom neprichádza do úvahy
odchýlenie sa od OZ, pretože je neaplikovateľný. Logicky nemôže dôjsť ani k vzdaniu sa nejakých práv.
Ak sa právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, riadi ObZ, je vylúčené, aby sa za neprípustné
dojednania považovalo to, že sa budú aplikovať všeobecné ustanovenia ObZ o účinkoch odstúpenia od
zmluvy, ktoré sa nakoniec stricto senzu ani nestali súčasťou zmluvných dojednaní. Výklad použitý súdom
je v rozpore s § 1 ods. 2 ObZ. Toto ustanovenie zakotvuje, že ObZ je lex specialis vo vzťahu k OZ ako lex
generalis. V skutočnosti súd aplikoval OZ ako lex specialis vo vzťahu k ObZ ako k lex generalis. Výklad
použitý súdom je v rozpore s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ. Z toho totiž jasne vyplýva, že právny vzťah zo
zmluvy o úvere sa má spravovať ObZ, pričom toto ustanovenie je kogentné. Výklad použitý súdom je aj v
rozpore s princípom právnej istoty. Žalobca poukázal na ust.  § 52 ods. 2 v znení účinnom od 01.04.2015
pričom uviedol, že posudzovanie skutkového stavu v roku 2014 podľa právnych predpisov platných od
01.04.2015, uplatňovanie retroaktivity je neprípustné. Aplikácia práva súdom nemá oporu ani v právnych
aktoch EÚ. Ušlo pozornosti súdu, že plnenie zo strany žalobcu nespočívalo len v peňažnom plnení
v nominálnej výške úveru, ale aj v službe, ktorej podstatou bolo prenechanie peňažných prostriedkov
na používanie na určitý čas. Táto služba má svoju hodnotu, preto je aplikovateľný § 458 ods. 1 OZ,
podľa ktorého sa má za takéto obohatenie poskytnúť peňažná náhrada. Z ust. § 497 a 502 ods. 1 ObZ
nepochybne vyplýva, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením
poskytnutých finančných prostriedkov. Povinnosť upravená v čl. VII bod 6. úverovej zmluvy vychádza z
ustanovení ObZ, teda nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Aplikácia OZ spolu so zákonnou úpravou
úroku z omeškania určenou pre spotrebiteľa na obchodnoprávne vzťahy namiesto aplikácie ust. § 351 a
§ 506 ObZ je neoprávnenou výhodou oproti spotrebiteľom, ktorí si záväzky plnia riadne a včas. Ochrana
spotrebiteľa je zakomponovaná aj do ObZ (§ 369 a nasl. ObZ). Z uvedených dôvodov navrhol, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia §
10 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie
pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu ako aj internetovej stránke a zistil, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.



Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri
výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej služby, ide o
spotrebiteľskú zmluvu a sporný vzťah treba posúdiť vo svetle cieľov Smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“).

Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka a že žalovaní nepoužili predmet plnenia na podnikanie, rovnako, že
žalobca je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti.

Odvolateľ v odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka
upravujúce zmluvu o úvere. K tomu odvolací súd uvádza:

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo
si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd  aplikuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah  a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý
cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov
(absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti  ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka  reguluje aj absolútne obchody.

Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky
spotrebiteľské zmluvy,  a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch  vrátane úverov.
Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali
byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne  upravil. To platí aj na
zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku.

Prvostupňový súd uvedené ustanovenie aplikoval podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so zmyslom
a cieľom predpokladaným  zákonom.

Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa však
týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou
právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu
nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.

V prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné a plne v súlade
s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občianskoprávnu úpravu a nie úpravu obchodnoprávnu.

Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené  v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je  argumentačne  zjednodušené.

Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom
zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje,
ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.



Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto
zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe
nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo zmeniť bez súhlasu druhej strany.

Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od uzatvorenej zmluvy
s tým, že tento inštitút odstúpenia od zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a Občianskom
zákonníku odlišne. Obchodný zákonník v ust. § 349 ods. 1 zánik zmluvy viaže na okamih, keď prejav
vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Zánik zmluvy teda nastáva v
dobe účinnosti úkonu, ktorým oprávnená osoba odstúpila od zmluvy. Tým sa Obchodný zákonník
odlišuje od Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku
zrušuje, ak nie je právnym predpisom upravené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Právna úprava odstúpenia od zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku je
pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti
je právne významné ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré už vyššie odvolací súd poukázal.

Posudzovaním zmluvnej podmienky je pritom aj posudzovanie právneho rámca zmluvy, to znamená,
či ide o aplikáciu obchodného práva alebo občianskeho práva a v tomto smere ust. § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si nemôže
zhoršiť svoje zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené
v spotrebiteľskej zmluve. Toto zákonné ustanovenie zaručuje prednostnú aplikáciu tých právnych
predpisov na spotrebiteľský právny vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom
princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom.

Ustanovenie čl. VII zmluvy vychádzajúce z úpravy odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Obchodnom
zákonníku, podľa ktorej má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je
upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48  v spojení s § 54 ods. 1 a § 457
Občianskeho zákonníka.

Zmluvná klauzula o odstúpení  nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa
vrátane úrokov a  poplatkov len s ďalším zvýhodnením, a to o úroky  aj za úverové obdobie, ktoré ešte
nenastalo.

Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 48 v spojení s § 457) je následkom odstúpenia od zmluvy
len vznik povinnosti účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť to, čo podľa nej dostali. V danom prípade teda
povinnosť žalovaných vrátiť poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi. Nároky, ktoré by patrili žalobcovi
pri existencii zmluvného vzťahu v dôsledku hmotnoprávneho úkonu (odstúpenia od zmluvy) zanikli.

Ak zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od zmluvy (aj keď išlo o zmluvu o mimoriadnom medziúvere
a stavebnom úvere), pre žalovaných ako spotrebiteľov je priaznivejšia právna úprava odstúpenia od
zmluvy upravená v Občianskom zákonníku, nie v Obchodnom zákonníku.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.02.2013
v konaní sp. zn. 6Co/81/2012, v ktorom je vyslovený právny názor, že aj pri úverovej zmluve
uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka medzi podnikateľom a spotrebiteľom (a to aj v prípade,
že k uzatvoreniu zmluvy došlo pred 01.01.2008)  je potrebné použiť pri otázke premlčania (ale
aj pri iných otázkach, napríklad uznanie dlhu a pod.) prednostne úpravu uvedenú v Občianskom
zákonníku. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2011-10 z 19.06.2013
na základe ústavnej sťažnosti proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove uviedol, že
po preskúmaní rozsudku argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri
zisteniach a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na
zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127
ods. 2 Ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľným alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodnený.



Nie je dôvodnou odvolacia námietka týkajúca sa retroaktívnej aplikácie § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015, nakoľko súd vec právne posúdil podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd  konštatuje, že prvostupňový súd rozhodol správne, keď
po zohľadnení výšky poskytnutého úveru a výšky plnení žalovaných žalobu v časti prevyšujúcej sumu
4191,14 Eur zamietol. Preto odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
ako aj súvisiaci výrok o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a úspešní žalovaní si trovy
odvolacieho konania neuplatnili.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.