Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/81/2014 z 9. 11. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 9. novembra 2015, sp. zn. 20S/81/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2014200749.2 Krajský súd Trnava | 20S/81/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2014200749.2 | 2015-11-09 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5ef4cd3f-b340-4d8e-93a4-07fa34156bc1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2014200749.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/81/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200749
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2014200749.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr. Róberta
Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: Alojz Horváth, Hlavná 992/45, 924 01
Galanta, IČO: 30 347 963, zastúpený advokátkou JUDr. Ľubicou Masárovou, Púchovská 12, 831 06
Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/348459/2014/4779 zo dňa
31. júla 2014 t a k t o

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 14.10.2014 sa žalobca zastúpený advokátkou domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/3484459/2014/4779 zo dňa 31.07.2014, ktorý
postupom podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok") potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č.
9211401/5/541503/2014 zo dňa 10.02.2014 o vyrubení rozdielu dane vo výške 11 043,04 eur na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011, vydanom podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku.

Žalobca predovšetkým namietal hrubé porušenie práva na spravodlivé konanie správcom dane vo
vyrubovacom konaní ako i žalovaným v odvolacom konaní, ktoré je garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a porušenie dvojinštančnosti daňového konania, keď správca dane vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2008 - december 2011. Počas daňovej
kontroly ale správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku, keď daňovému
subjektu - žalobcovi neoznámil existenciu pochybností o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov
predložených žalobcom, nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril, neúplné údaje doplnil, vysvetlil a nepravdivé
údaje opravil alebo preukázal ich pravdivosť, ktorý postup žalobca označil za odopretie možnosti počas
daňovej kontroly uvádzať tvrdenia a navrhovať dôkazy.

O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 9211401/5/5397928/2013 zo dňa 04.12.2013,
ktorý bol doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu spolu s výzvou zo dňa 09.12.2013 na
vyjadrenie sa. Po doručení Protokolu splnomocnený zástupca žalobcu podal námietky zo dňa
08.01.2014, na ktoré ale správca dane neprihliadol a podaním č. 9211401/5/214830/2014/Sme zo dňa
20.01.2014 žalobcovi oznámil, že s poukazom na ust. § 14 ods. 1 Daňového poriadku predmetnú
písomnosť považuje za bezpredmetnú, nakoľko daňový subjekt ako platiteľ dane z pridanej hodnoty
má povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, čo žalobca ako daňový subjekt neurobil,



vyjadrenie k Protokolu spôsobom predpísaným zákonom nepodal, na základe ktorého záveru správca
dane prerokoval pripomienky žalobcu na ústnom pojednávaní a vydal prvostupňové rozhodnutie.

Podľa názoru žalobcu s poukazom na ust. § 13 a § 14 Daňového poriadku bol správca dane povinný sa
predmetným podaním zaoberať a podľa ust. § 13 ods. 8 Daňového poriadku ho vyzvať na odstránenie
nedostatkov, ak predmetné podanie nie je spôsobilé na prerokovanie, k čomu žalobca poukázal na Nález
ÚS SR sp. zn. I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008, podľa ktorého, ak sa daňové konanie pre žalobcu
začalo bez prvej daňovej inštancie, teda len odvolacím konaním, správca dane tak svojím postupom
porušil základné zásady daňového konania. Zákonnou úpravou uvedenou v ust. § 14 Daňového poriadku
v spojení so spôsobom jej aplikácie zo strany daňových orgánov bola žalobcovi odňatá možnosť sa
v prvostupňovom konaní k veci vyjadriť, čím bolo porušené aj právo žalobcu na spravodlivé a riadne
konanie. Na základe takéhoto právneho predpisu bol proti svojej vôli nútený sprístupniť informácie, ktoré
sú predmetom daňového tajomstva svojej dcére, aby tak zabezpečil elektronické doručovanie , pretože
vzhľadom na svoj vyšší fyzický vek, zdravotný stav a počítačovú negramotnosť nemohol konať inak.
Takýto vynútený postup považoval za zásah do súkromia. Žalobca s odkazom na uvedenú argumentáciu
uviedol, že dáva podnet súdu, aby podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu ust. § 14
Daňového poriadku s Ústavou SR, konkrétne s čl. 19 ods. 2, čl. 20, v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl.
13 ods. 4 Ústavy SR.

Za porušenie práva na spravodlivé konanie garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR označil žalobca aj
skutočnosť, že v jeho veci nerozhodoval nestranný a objektívny orgán, čím bolo porušené ust. § 60 ods.
1 a 2 Daňového poriadku, pretože výroky plk. Ing. J. K., generálneho riaditeľa daňovej a colnej sekcie
Finančného riaditeľstva SR vytvárajú silný náznak, že je presvedčený o spáchaní daňového podvodu zo
strany žalobcu, ktoré boli ním prezentované ešte v štádiu neukončenej daňovej kontroly a v čase, keď
žalobca ani nebol oboznámený s výsledkami kontroly. Táto osoba preto mala byť vylúčená z daňového
konania z dôvodu pochybností o jej nestrannosti a navyše, osoby, ktoré sú v priamej riadiacej pôsobnosti
plk. Ing. J. K. ovplyvňovali aj priebeh úkonov počas daňovej kontroly, z čoho možno nadobudnúť dojem,
že mali vplyv aj na hodnotenie dôkazov a ich právne posúdenie prvostupňovým orgánom v Protokole
z kontroly a následne vydanom prvostupňovom rozhodnutí. Ak tie isté osoby súčasne mali vplyv na
rozhodovanie žalovaného je tým porušená zásada dvojstupňového konania, pretože podľa ust. § 60
ods. 2 Daňového poriadku je právom daňového subjektu, aby v prípade druhostupňového konania konal
nestranný orgán aj vo vzťahu k zamestnancom zúčastňujúcim sa rozhodovania na prvom stupni.

Ďalej žalobca namietal nedodržanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, ktorá bola prerušená od
12.04.2013, napriek tomu ale správca dane sám z vlastného podnetu v daňovej kontrole pokračoval,
keď dňa 19.04.2013 uskutočnil tri ústne pojednávania so žalobcom, čím fakticky došlo k pokračovaniu
daňovej kontroly a lehota na jej vykonanie začala opätovne plynúť. Okrem toho neboli splnené ani
podmienky na prerušenie daňovej kontroly v materiálnom zmysle, k čomu žalobca poukázal na Nález
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 24/2010-57, podľa ktorého nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej
kontroly je porušením zásady primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní, pričom správca dane mohol
pokračovať v kontrole aj bez informácií, ktoré mal získať medzinárodnou výmenou, pretože výsledkom
informácií, pre ktoré správca dane kontrolu prerušil bolo oznámenie českej daňovej správy, podľa
ktorého nie je možné uskutočniť výsluch požadovanej osoby. K tomuto zisteniu už správca dane
nevykonal žiadne úkony, ktoré by smerovali k výsluchu tejto osoby a v Protokole absentuje akákoľvek
zmienka o potrebe vykonať uvedený dôkaz, alebo z akého dôvodu takýto dôkaz nebude vykonaný.
Podľa žalobcu správca dane takýmto konaním zneužil právomoc, ktorá mu vyplýva z ust. § 61 ods. 1
Daňového poriadku.

V ďalšej časti žaloby žalobca namietal nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu a právne
posúdenie veci, k čomu dal do pozornosti judikatúru Súdneho dvora EÚ, konkrétne - Rozsudok v
spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid zo dňa 21.06.2012, Rozsudok vo veci
C-324/11 Gábor Tóth zo dňa 06.09.2012 a Rozsudok vo veci C-18/13 Maks Pen zo dňa 13.02.2014
a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 28.02.2013 C-563/11. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že
dôkaznú povinnosť preukázania takých objektívnych skutočností, na základe ktorých žalobca vedel
alebo musel vedieť, že jemu dodávané plnenie je dotknuté nezákonnosťou, majú daňové orgány.

V súvislosti s nepriznaním práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom
LK IMPOEXPO, s.r.o., žalobca poukázal na výpoveď konateľa spoločnosti Ladislava Kižnanského



(konateľ spoločnosti v dotknutom zdaňovacom období), ktorý potvrdil, že žalobcovi dodal tovar od
svojich dodávateľov - českých spoločností, popísal priebeh spolupráce so žalobcom, spôsob dodávky
a prepravy tovaru pre žalobcu, potvrdil vystavenie faktúr aj pokladničných dokladov, prevzatie úhrad
za predmetný tovar, označil osobu, ktorá spoluprácu sprostredkovala a zúčastňovala sa obchodu za
spoločnosť LK IMPOEXPO, s.r.o., ktorou bol L. B., ktorý pri výsluchu uvedené skutočnosti týkajúce sa
spolupráce medzi dodávateľom LK IMPOEXPO, s.r.o. a žalobcom potvrdil.

Žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením správcu dane, podľa ktorého žalobca neuniesol dôkazné bremeno
týkajúce sa splnenia podmienky nároku na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 2 písm. a) v
nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty ako aj s tvrdením, že žalobca
nekonal v dobrej viere, keď neprijal všetky potrebné opatrenia na uistenie sa toho, že svojou účasťou na
zdaniteľnom plnení sa nezúčastní podvodného konania. Správca dane pochybil, keď k vyššie uvedeným
záverom dospel iba na základe zistenia, že spoločnosť LK IMPOEXPO, s.r.o. nepredložila správcovi
dane pri daňovej kontrole svoje účtovné doklady a súčasne správca dane vyhodnotil konanie zástupcov
uvedenej spoločnosti, ktorí pri daňovej kontrole spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. opakovane prisľúbili
predloženie dokladov, avšak tak neurobili, ako úmyselné s cieľom získať čas, kým bremeno tejto
povinnosti neprenesú na nového konateľa - bulharského občana, od ktorého bude už minimálna šanca
doklady získať. Z toho dôvodu, v tejto časti žalobca označil rozhodnutie žalovaného za nezákonné a pre
nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

Žalovaným nebola spochybnená existencia plnenia (tovaru) ani skutočnosť, že žalobca bol zdaniteľnou
osobou a použil predmetný tovar na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, faktúra má všetky
náležitosti a osoba, ktorá faktúru vystavila bola v danom čase platiteľom dane z pridanej hodnoty, čím boli
splnené podmienky požadované Smernicou 2006/112 tak, ako ich definoval Súdny dvor EÚ vo svojich
rozhodnutiach, a tak dôkazné bremeno preukázania, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia,
ktoré sú predmetom sporu sú dotknuté daňovým podvodom sa v plnom rozsahu, presúva na daňové
orgány, ktoré sú povinné predložiť konkrétne indície o existencii daňového podvodu.

Žalobca dal do pozornosti aj rozsudok NS SR č. k. 3 Sžf 1/2011, podľa ktorého daňový subjekt vyčerpal
vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu
faktúru a prílohy s podrobným opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovaru od určitého dodávateľa,
čo žalobca dodržal.

Ďalej žalobca poukázal na to, že daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty všeobecne požadovať preverenie, že osoba, ktorá vystavila
faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa
podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať, splnila
si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť daň z pridanej hodnoty s cieľom ubezpečenia
sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu. Je
povinnosťou daňových orgánov, aby vykonali u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie
nezákonností a uložili tresty zdaniteľnej osobe, ktorá sa dopustila takýchto nezákonností a daňových
podvodov. Žalobca zastáva názor, že nemá dôkaznú povinnosť k preukázaniu nadobudnutia tovaru jeho
dodávateľmi a vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastník, ak neexistovali žiadne objektívne okolnosti,
ktoré by v ňom vzbudili pochybnosti o akejkoľvek nezákonnosti. Prevod práva nakladať s tovarom ako
vlastník nie je závislý od existencie vlastníckeho práva k predmetnému tovaru a od „fyzického prebratia"
tovaru jeho dodávateľom a jeho následného predaja žalobcovi, nakoľko takáto podmienka z ust. § 8 ods.
1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty nevyplýva. Zdaniteľná osoba nadobúda právo nakladať s
tovarom ako vlastník v okamžiku, keď môže ona sama alebo ňou určená tretia osoba s daným tovarom
vo vlastnom mene disponovať, ako vyplýva i z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, konkrétne C-354/03,
C-355/03 a C-484/03 Optigen, kedy každé plnenie sa musí posúdiť samostatne a povaha určeného
plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich
udalostí. Ak žalovaný ako i správca dane odopierajú právo žalobcu na odpočítanie dane z faktúry
vystavenej jeho dodávateľom z dôvodu, že žalobca neprijal všetky potrebné opatrenia a neobstaral si
ďalšie dôkazy preukazujúce, že jeho dodávateľ uvedený na faktúre skutočne predmetný tovar prijal a
dodal okrem tých ktoré predložil a ktoré sú obvyklými dokladmi v obchodnej praxi a vyžadované zákonom
o dani z pridanej hodnoty a zákonom o účtovníctve pri preukazovaní dodania uvedeného druhu tovaru,
konajú v rozpore so závermi plynúcimi z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ. Žalobca splnil vecné
ako aj formálne podmienky vzniku a výkonu práva, ktoré mu nemožno odoprieť len z dôvodu žalovaným



tvrdenej dôkaznej núdze, resp. nepreukázaním, že by sa žalobca dostatočne ubezpečil, že dodávateľ,
resp. jeho subdodávatelia sú schopní predmetné plnenie poskytnúť, ak žalovaný zároveň nepreukázal,
že žalobca disponoval informáciou, ktorá ho oprávňovala predpokladať vznik nezákonnosti na strane
jeho dodávateľa.

K nepriznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa EUROCOOP
spotrebné družstvo v likvidácií, žalobca opätovne poukázal už na vyššie označené rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen ako aj C-18/13. Opakovane uviedol, že v danom
prípade pri nadobudnutí tovaru od uvedeného dodávateľa bola naplnená tak vecná ako aj formálna
stránka obchodu a zároveň vylúčil, že by mal vedomosť o tom, že je súčasťou reťazca poznačeného
podvodom. Poukázal na nedostatočne zistený skutkový stav, pričom aj v tomto prípade zastáva názor,
že podmienky plynúce zo Smernice Rady 2006/112/ES splnil. Je totiž povinnosťou správcu dane
dokázať, že žalobca o skutočnostiach nasvedčujúcich daňovému podvodu v reťazci subdodávateľov
jeho dodávateľa vedel, resp. mal vedieť, pričom žiaden takýto dôkaz sa v spise nenachádza. Navyše
zástupcovia EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií pri daňovej kontrole v uvedenej spoločnosti
potvrdili dodávky tovaru a predložili požadovanú účtovnú dokumentáciu.

Žalobca ďalej poukázal na to, že všetky závery, na ktorých žalovaný i správca dane založili nepriznanie
práva na odpočítanie dane vychádzajú zo záverov zistených Daňovým úradom Bratislava, teda
správcom dane, ktorý v predmetnej veci vôbec nekonal. Príslušný správca dane - Daňový úrad Trnava
tieto závery bez toho, aby sa s dôkazmi oboznámil, na základe ktorých k nim dospel Daňový úrad
Bratislava, len mechanicky prevzal. V tejto súvislosti žalobca má za to, že došlo k porušeniu práva
žalobcu garantovaného mu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko žalobca nemal možnosť oboznámiť sa s
dôkazmi, na základe ktorých Daňový úrad Bratislava dospel k ním prezentovaným právnym záverom.

V súvislosti s dodaním tovaru žalobca poukázal na výpovede zástupcov spoločnosti Y. T. W., ktorí
potvrdili tú skutočnosť, že predmetný tovar dodávali cez spoločnosti, ktoré deklarovala EUROCOOP
spotrebné družstvo v likvidácií. Rovnako potvrdili, že predmetný tovar u nich objednával p. I. P..

Ďalej žalobca namietal porušenie zásady zákonnosti, zásadu súčinnosti plynúcej z ust. § 25 ods. 4
Daňového poriadku, ako aj porušenie ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku, keď správca dane neoznámil
žalobcovi svoje pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti ním predložených dokladov a
nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril. Namietal, že správca dane včas písomne nevyrozumel žalobcu o tom,
že uskutoční výsluch svedka I. W., a taktiež neumožnil žalobcovi, aby sa tento oboznámil s dôkazmi,
na základe ktorých dospel Daňový úrad Bratislava k ním uvádzanému právnemu posúdeniu veci.
Rovnako žalobca rozporuje aj tú skutočnosť, že správca dane prvýkrát oboznámil žalobcu so svojimi
pochybnosťami týkajúcimi sa ním predložených dôkazov až na ústnom pojednávaní dňa 04.12.2013,
teda v deň vyhotovenia protokolu z daňovej kontroly, čím v konečnom dôsledku porušil ust. § 68 ods.
3 Daňového poriadku.

V záverečnej časti žaloby žalobca poukázal na neúplnosť spisu a stručne zhrnul v žalobe rozvedené
žalobné dôvody a navrhol, aby súd po prejednaní veci zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného
číslo 1100306/1/348459/2014/4779 zo dňa 31.07.2014, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a
žalobcovi priznal náhradu trov konania.

Žalobca súčasne s podaním žaloby požiadal podľa ust. § 250c O.s.p. o odklad vykonateľnosti
žalobou napadnutého rozhodnutia. Predmetnej žiadosti predseda senátu vyhovel a uznesením
č. k. 20S/81/2014-70 zo dňa 13.01.2015 odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného č.
1100306/1/348459/2014/4779 zo dňa 31.07.2014 do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci vedenej
na súde pod sp. zn. 20S/81/2014.

K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 08.12.2014 a žiadal žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť.

K námietke týkajúcej sa nesprávne zisteného skutkového stavu uviedol, že správca dane počas daňovej
kontroly viedol dokazovanie podľa ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku, zo svojich zistení vyvodil
právne závery, ktoré sú súčasťou správcom dane vydaného rozhodnutia. Tam obsiahnuté zistenia
boli posudzované jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, bolo prihliadnuté na všetko, čo pri



správe daní vyšlo najavo, vydané rozhodnutie obsahuje ustanovenia tak hmotnoprávnych predpisov
(zákon o dani z pridanej hodnoty) ako aj procesných predpisov (Daňový poriadok), podľa ktorých bolo
rozhodované.

K námietke porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku uviedol, že žalobca
bol riadne oboznámený s pochybnosťami správcu dane a bola mu poskytnutá možnosť vyjadriť sa
ku všetkým zistením skutočnostiam, vysvetliť nejasnosti a pravdivosť údajov riadne preukázať. Ust.
§ 46 ods. 5 Daňového poriadku neustanovuje formu, akú má mať oboznámenie daňového subjektu
o vzniknutých povinnostiach správcom dane. Výzve na vyjadrenie sa k pochybnostiam predchádza
samotné oboznámenie sa s nimi, pričom táto zákonná podmienka splnená bola.

K porušeniu princípu dvojstupňového konania žalovaný poukázal na to, že konanie prebehlo podľa
ustanovení Daňového poriadku, bolo vedené tak prvostupňovým správnym orgánom ako aj žalovaným,
skutkový stav bol vyhodnotený zo všetkých zistení správcu dane. V danom prípade sa jednalo o rozsiahly
proces dokazovania a v súvislosti s pochybnosťami o dodávkach tovarov prostredníctvom označených
dodávateľov bolo na žalobcovi tieto pochybnosti vyvrátiť a na základe ním predložených dôkazov
nastoliť takú situáciu, ktorá by bola pri uplatňovaní práva v súlade s ust. § 49 a § 51 zákona o dani z
pridanej hodnoty.

K protiústavnosti elektronického doručovania upraveného v ust. § 14 Daňového poriadku žalovaný s
odkazom na ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku uviedol, že pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane striktne postupoval v zmysle
procesných ustanovení o elektronickom doručovaní podaní, preto námietku žalobcu o počítačovej
negramotnosti vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože zákon určuje rovnaké pravidlá pre všetky daňové
subjekty, ktoré majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.

K odmietnutiu práva na odpočítanie dane žalovaný konštatoval, že vznik daňovej povinnosti zo
zdaniteľných plnení je viazaný na ich reálnosť. Dodávateľ v rámci obchodného reťazca ale nepreukázal,
že disponoval formálnym, alebo materiálnym vybavením na to, aby dostatočne odôvodnil ekonomickú
podstatu svojej obchodnej transakcie, pretože tá vytvárala hlavný predpoklad, na ktorom je pojem
podnikanie založené. Vo vzťahu k spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. žalovaný uviedol, že jej
splnomocnený zástupca L. P. nemal žiadnu vedomosť o obchodných aktivitách spoločnosti, konateľ
spoločnosti p. Kižnanský účtovné a daňové doklady nepredložil, pričom nový konateľ spoločnosti
Patrisha Bozhidarova Tsuhleva, štátna občianka Bulharskej republiky bola zapísaná do obchodného
registra len na základe finančnej odmeny. Z dôvodu nesplnenia vyššie uvedených povinností zo strany
spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. a jej štatutárnych orgánov, správca dane pristúpil k určeniu dane
podľa pomôcok, pričom dospel k záveru o nemožnosti priznania žalobcovi práva na odpočítanie dane
z dodávateľských faktúr od menovanej spoločnosti.

Vo vzťahu k dodávateľovi EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií žalovaný uviedol, že príslušné
faktúry boli vystavené bez reálneho základu, nakoľko v rámci daňovej kontroly vykonávanej Daňovým
úradom Bratislava bolo zistené, že zdaniteľné obchody pri nákupe tovaru zo strany tejto spoločnosti
od svojich dodávateľov sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované v týchto dodávateľských faktúrach,
keďže menovaná spoločnosť nikdy fyzicky nenadobudla a ani nemala právo s ním nakladať ako vlastník.
Podnikateľské aktivity EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií neboli štandardnými obchodmi,
nakoľko fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom. Bolo zistené,
že predmetný tovar bol dodaný konečným slovenským odberateľom priamo z Českej republiky. Nakoľko
žalobca neodstránil pochybnosti správcu dane, ten na základe objektívnych dôvodov neuznal žalobcovi
právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty. Dodávateľská spoločnosť
svoju daňovú povinnosť žiadnym spôsobom pred správcom dane neobhájila a túto daňovú povinnosť
nebolo možné preveriť ani po vyčerpaní riadnych procesných prostriedkov, a teda následné uplatnenie
práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr znamenalo v tomto prípade iba umelú konštrukciu
s dopadom na štátny rozpočet, nakoľko na strane žalobcu došlo k odpočítaniu dane z deklarovanej
dodávky, pričom na strane dodávateľa nebol vznik daňovej povinnosti preveriteľný.



K námietke žalobcu vzťahujúcej sa k zaujatosti osôb z prostredia Finančnej správy SR žalovaný uviedol,
že uvedená námietka nebola súčasťou odvolacieho konania a nesúvisí s uplatneným právom žalobcu
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

Dĺžku daňovej kontroly žalovaný mal za dodržanú v rozsahu zákonom stanovenej lehoty zo strany
správcu dane. Daňová kontrola trvala celkom 362 dní, pričom iné námietky týkajúce sa nedodržania
lehoty na vykonanie daňovej kontroly neboli predmetom odvolacieho konania. K námietke, podľa ktorej
správca dane i napriek prerušeniu daňovej kontroly vykonával ďalšie úkony žalovaný uviedol, že správca
dane môže aj počas prerušenia daňovej kontroly (alebo daňového konania) pri správe daní postupovať
podľa ust. § 2 písm. a) Daňového poriadku a vykonávať ďalšie činnosti, pričom pojmom „ďalšia činnosť"
možno rozumieť aj úkony súvisiace so zabezpečením priebehu a účelu správy daní podľa Tretej hlavy
Daňového poriadku, v tomto prípade konkrétne ust. § 19.

K neuznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od deklarovaného priameho dodávateľa
žalovaný uviedol, že správca dane počas daňovej kontroly zistil rozpor pri uplatňovaní práva na
odpočítanie dane podľa ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a)
zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože žalobca a jeho dodávatelia formálne a vecne nepreukázali,
že na faktúrach deklarované plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobami, ktoré vystupovali
v pozícii dodávateľov. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je
súčasne spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového
subjektu na správcu dane je výnimkou, ako vyplýva i z judikatúry vnútroštátnych súdov rešpektujúcej
judikatúru Súdneho dvora EÚ. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie
platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je „esenciálnou" podmienkou pre odpočítanie
dane. Správca dane preukázal, že zdaniteľné plnenia deklarované na faktúrach, ktoré mali realizovať
spoločnosť LK IMPOEXPO, s.r.o. a EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií nenesú v sebe
ekonomický charakter obchodných transakcií, preto na takéto transakcie nemožno prihliadať. Predmetné
spoločnosti nijakým spôsobom nepreukázali, že vo faktúrach deklarovaný tovar aj skutočne dodali a
zároveň, že práve tieto spoločnosti boli priamymi účastníkmi, ktorí fyzicky tovar najskôr preberali a
následne ďalej predali svojim odberateľom. Zo strany dodávateľov nebolo správcovi dane preukázané,
že reálne došlo pri dodaní tovaru k jeho prevodu a tak ku vzniku práva vlastníka s ním nakladať, ako
predpokladá ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty.

Skutkový stav bol teda zistený dostatočne, pričom námietky žalobcu odkazujúce na judikatúru Súdneho
dvora EÚ a týkajúce sa jeho vedomosti, resp. predpokladanej vedomosti, že predmetné plnenia
sú poznačené podvodom žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné. Konaním dodávateľov bol zistený
jednoznačný rozpor, uvedení dodávatelia nijakým dôveryhodným spôsobom neobhájili pred správcom
dane ním žiadané skutočnosti, ktoré priamo súviseli s deklarovaným tovarom, a ktoré by viedli k
záveru pre uplatnenie práv na strane žalobcu. Podľa zistenia bol žalobcovi tovar dodávaný priamo
od zahraničných (českých) dodávateľov, čo žalobca nepopieral. Práve vstupom tuzemskej spoločnosti
do obchodného reťazca došlo na strane žalobcu k získaniu daňovej výhody z prijatej faktúry od
tuzemského dodávateľa, ktorý následne prestáva so správcom dane komunikovať, čím je znemožnené
u neho preveriť skutočnosti uvedené v podanom daňovom priznaní, následne vystaví daňový doklad
s tuzemskou daňou a žalobca si takto prijaté plnenie „zlegalizuje" vo forme uplatnenia práva na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

Z uvedených zistení vyplýva, že správca dane odhalil nezákonnosť konania v oblasti dane z
pridanej hodnoty na strane dodávateľa, ktorý umelo fakturuje dodávky tovarov za účelom získania
daňovej výhody na strane žalobcu. Dodávatelia žiadnym spôsobom nepreukázali (predovšetkým
prostredníctvom daňových a účtovných dokladov), že svoju podnikateľskú činnosť vykonávajú z
ekonomických dôvodov a pre účely dosahovania zisku.

K rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen, na ktoré žalobca v podanej
žalobe odkázal žalovaný uviedol, že ich nemožno aplikovať na daný prípad, nakoľko v tomto prípade
je podvodným konaním poznačené priamo plnenie, ktoré malo byť uskutočnené pre žalobcu priamym
dodávateľom a nie plnenie, ktoré podvodnému plneniu predchádzalo, resp. nasledovalo po plnení
platiteľa dane.



K námietke žalobcu, podľa ktorej mu nebolo umožnené byť prítomný na vypočutí svedka p. W.alovaný
uviedol, že spolupráca s uvedeným svedkom bola problematická, čo vyplýva aj z predloženého
spisového materiálu, správca dane musel využívať všetky zákonné možnosti už len na zabezpečenie
osobného kontaktu s touto osobou a až po predvedení menovaného mohol byť správcom dane vypočutý.
Správca dane oznámil žalobcovi dňa 15.01.2013 prostredníctvom telefonického spojenia predvedenie
menovanej osoby a zároveň tú skutočnosť, že bude s touto osobou spísaná zápisnica o vypočutí
svedka. Žalobca na predmetné oznámenie reagoval vyjadrením, ktoré je obsahom Úradného záznamu
č. 9211401/5/184378/2013 zo dňa 15.01.2013.

Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa ust. § 246 ods. 1 O.s.p. nariadil podľa ust.
§ 244 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vo veci pojednávanie, ktorého sa zúčastnil žalobca a
jeho právna zástupkyňa, žalovaný sa nedostavil, neprítomnosť neospravedlnil, preto súd konal i v jeho
neprítomnosti podľa § 250g ods.2 O.s.p. a vo veci rozhodol.

Právna zástupkyňa žalobcu sa pridržala žaloby v rozsahu žalobných dôvodov v nej uvedených,
zdôraznila, že vo veci vôbec neprebehlo vyrubovacie konanie, nebola dodržaná dvojstupňovosť konania,
poukázala na novelu Daňového poriadku č. 269/2015 Z.z., ktorá upravila znenie ust. § 13 a § 14 v
tom zmysle, že stanovila povinnosť správcovi dane vyzvať daňový subjekt na odstránenie nedostatku
podania pokiaľ nebolo vykonané elektronickým spôsobom. V tejto súvislosti navyše poukázala aj na ust.
§ 71 a § 74 Daňového poriadku platného v Českej republike, podľa ktorého nedodržanie elektronickej
formy podania zo strany daňového subjektu sa považuje za nedostatok, ktorý má správca dane odstrániť.

K námietke spojenej s osobou, generálneho riaditeľa daňovej a colnej sekcie Ing. J. K., ktorý podpísal
žalobou napadnuté rozhodnutie a zároveň priamo riadil a koordinoval činnosť daňových orgánov,
predložila súdu kópiu článku publikovaného v denníku Plus JEDEŇ DEŇ, v ktorom sa tento jednoznačne
vyjadril o šetrení podvodu, čím mal výrazne ovplyvniť samotné rozhodnutie, čo je neprípustné.

K tvrdeniu súvisiacemu s podozrením o možnej manipulácii s administratívnym spisom a jeho obsahom,
ktorý zrejme nie je podľa jej názoru ani súdu predložený kompletný a riadne žurnalizovaný poukázala
na rozhodnutie NS SR č. k. 1Sžp/1/2010 a predložila súdu Zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa
18.09.2014, ktorá obsahuje chronologický prehľad dokladov tvoriacich daňový spis, ale podľa zistenia
nie všetky doklady v prehľade uvedené sú i v spise predloženom súdu, hoci v ňom mali byť a ktoré sú
v uvedenej zápisnici farebne vyznačené.

K otázke riešenia dôkazného bremena a jeho neunesenia žalobcom predložila súdu rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ C-277/14, z ktorého je možné na daný prípad aplikovať záver o tom, že správca dane
nepreukázal žiadne indície, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sa jedná o daňový podvod, prípadne,
že by mal byť žalobca jeho účastníkom. Ďalej poukázala aj na tú skutočnosť, že správca dane odmietol
spísať zápisnicu s Ladislavom . Kižnanským ako konateľom spoločnosti LK IMPOEXPO, ktorý sa spolu
so žalobcom dostavil k správcovi dane, a to s odôvodnením, že daňové konanie je ukončené a na
doklady, ktorými konateľ spoločnosti LK IMPOEXPO disponoval, nemožno prihliadnuť.

V závere svojho vyjadrenia navrhla žalobe vyhovieť a požiadala o priznanie nároku na náhradu trov
konania.

V konaní vypočutý žalobca Alojz Horváth sa v celom rozsahu stotožnil so žalobou a výpoveďou svojej
právnej zástupkyne.

Žalovaný, resp. jeho poverený zamestnanec sa na pojednávanie nedostavil, svoju neprítomnosť
neospravedlnil, pričom predvolanie mal riadne prevzaté, preto súd oboznámil jeho vyjadrenie k žalobe
a vo veci konal a rozhodol i v jeho neprítomnosti. .

Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie ako i rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo, oboznámil
s obsahom súdneho spisu a pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná.

Podľa § 244 O.s.p.



(1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

(2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").

(3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní,
ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických
alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti
fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj
jeho nečinnosť.

Podľa § 247 O.s.p.
(1) Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba
tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

(2) Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa
tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň
pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 250i O.s.p.
(1) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 2 Daňového poriadku
Na účely tohto zákona sa rozumie
a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie
činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov 1);

Podľa § 3 Daňového poriadku
(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a iných osôb.

(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 14 Daňového poriadku
(1) Povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 finančnej správe má
a) daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty,

b) daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní,

c) advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní,

d) zástupca neuvedený v písmenách b) a c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej
hodnoty, ktorého zastupuje pri správe daní.

Podľa § 13 Daňového poriadku
(5) Podanie urobené elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne
podľa § 33 ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a
musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom 20) osoby, ktorá ho podáva. Ak daňový subjekt
chce doručovať správcovi dane písomnosti elektronickými prostriedkami, ktoré nebudú podpísané
zaručeným elektronickým podpisom, oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive



podľa vzoru uverejneného na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane
písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického
doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob preukazovania doručenia.

Podľa § 24 Daňového poriadku

(1) Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 44 Daňového poriadku
(1) Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v
rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
(2) Daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

(3) Správca dane môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorý patrí do miestnej
príslušnosti iného správcu dane; to neplatí, ak je správcom dane obec.

(4) Daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať
u toho istého daňového subjektu aj opätovne,
a) ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním,

b) ak daňový subjekt žiada o vrátenie sumy podľa osobitných predpisov, 35)
c) na podnet ministerstva, finančného riaditeľstva,
d) na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní.

Podľa § 45 Daňového poriadku
(1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"),
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
a) na predloženie
1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec,

b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,



e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.
(2) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,

c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2) a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho
prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,

h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

Podľa § 46 Daňového poriadku
(1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie
o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly,
druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie.
Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie
daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu
nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto
skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový
termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone
daňovej kontroly.

(8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej
kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa
odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový
subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa
osobitných predpisov, 1) zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu
aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo
výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má
kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt
predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v
sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať
alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu
sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v
dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 36a)

(9) Daňová kontrola je ukončená dňom
a) doručenia protokolu podľa odseku 8,

b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo



c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 36a)

(10) Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie
daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré
určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety
pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov.

Podľa § 61 Daňového poriadku
(1) Správca dane daňové konanie

a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,

b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je
potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 21a)

(3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť
skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými
prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť
skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.

(4) Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového
konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku
2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.

(5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa § 68 Daňového poriadku
(1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci
deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia
rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela.
Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo
vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení
protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane,
ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné
riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný
správca dane.

(5) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti
vyrubenej dani.
Podľa § 8 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v rozhodnom znení
(1) Dodaním tovaru je
a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely
tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo,
chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú
cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá
referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou
bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí;

Podľa § 19 zák. č. 222/2004 Z. z.
(1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom
dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej
obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c)
je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.



Podľa§ 49 zák. č. 222/2004 Z. z.
(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.

(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané;

Podľa§ 51 zák. č. 222/2004 Z. z.
(1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71;

Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho
štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívy pri aproximácii daňového práva SR a
krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených
v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy, pomocou ktorých
správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a
je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy Daňového poriadku patrí
zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady
súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej
súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších
zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku), podľa ktorej
správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti
(ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní
rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl.
47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca
dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane
preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového
konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (ust.
§ 24 ods. 1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane dbá, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je
pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom využíva
prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti,
pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom
podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý vyrubil žalobcovi
rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011.

Z obsahu súdneho spisu a k nemu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa
23.05.2012 začala v zmysle ust. 46 ods. 3 Daňového poriadku pre dôvodné podozrenie, že účtovné
alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené, daňová kontrola dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia január - december 2008, január - december 2009, január - december
2010 a január - december 2011. O uvedenej skutočnosti bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní
č. 9211401/5/512890/2012 zo dňa 23.05.2012.

Dňa 12.04.2013 bolo vydané rozhodnutie č. 9211401/5/1488990/2013, ktorým príslušný správca dane
podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s ust. § 46 ods. 10 veta druhá Daňového poriadku



prerušil daňovú kontrolu z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti, rozhodujúcej pre vydanie
rozhodnutia a to zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií Finančnej správe Českej republiky
vo veci vypočutia svedka - konateľa spoločnosti GEWEX s.r.o. Oznámením č. 9211401/5/3838994/2013
zo dňa 19.08.2013 správca dane oznámil pominutie prekážky prerušenia daňovej kontroly.

Dňa 20.08.2013 bolo vydané ďalšie rozhodnutie č. 9211401/5/3860745/2013, ktorým správca dane
prerušil daňovú kontrolu z dôvodu získania potrebných informácií spôsobom podľa osobitného predpisu.
Oznámením č. 9211401/5/4949345/2013 zo dňa 05.11.2013 (žalobcom prevzatým dňa 11.11.2013)
správca dane oznámil pominutie prekážky prerušenia daňovej kontroly.

Dňa 04.12.2013 bol pod č. 9211401/5/5397928/2013 vypracovaný Protokol z daňovej kontroly za
zdaňovacie obdobia január - december 2008, január - december 2009, január - december 2010 a január
- december 2011, výsledkom ktorého bolo aj konštatovanie, že v súvislosti so zdaňovacím obdobím
november 2010 žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z tovarov kúpených v tuzemsku, a to vo
vzťahu k dodávateľovi EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií v sume 4.591,43 eur a vo vzťahu k
spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. v sume 5.619,54 eur, v súhrne 10.210,97 eur.

Výzvou č. 9211401/5/5404810/2013 zo dňa 04.12.2013 (prílohu ktorej tvorí v zmysle ust. § 46
ods. 8 Daňového poriadku príslušný protokol), bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedených v Protokole najneskôr do 30 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Podľa Potvrdenia o
doručení protokolu č. 9211401/5/5447863/2013/Sme zo dňa 06.12.2013 bol príslušný protokol zo strany
splnomocneného zástupcu žalobcu prevzatý dňa 09.12.2013.

Na podklade kontrolných zistení vydal správca dane - Daňový úrad Trnava dňa 10.02.2014 pod č.
9211401/5/541382/2014 podľa ust. 68 ods. 5 Daňového poriadku Rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane,
ktorým vyrubil dňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane v sume 11 043,04 eur na dani
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011.

V súvislosti s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a dodávateľom
EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií správca dane zistil, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane
z dodávateľských faktúr č. A2011144 zo dňa 10.05.2011, č. A2011145 zo dňa 17.05.2011 č. A2011152
zo dňa 23.05.2011, č. A2011153 zo dňa 24.05.2011, č. A2011154 zo dňa 31.05.2011..

Za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci vo vzťahu k vyššie označenej spoločnosti správca
dane vychádzal predovšetkým zo skutočností získaných prostredníctvom dožiadania Daňového úradu
Bratislava (vykonávajúceho daňovú kontrolu u dodávateľa EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií)
a zistil, že vyššie uvedené faktúry vyhotovené dodávateľom EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií
pre odberateľa - žalobcu, neboli faktúrami, ktoré by odrážali reálne uskutočnenie dodávok tovarov. Bolo
preukázané, že zdaniteľné obchody sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované v príslušných faktúrach,
dodávateľ EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií a vystavené faktúry je možné považovať iba za
doklady, na ktorých je uvedená daň. Podnikateľské aktivity EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií
neboli štandardnými obchodmi, fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom tovaru, ktorý bol
dodávaný priamo žalobcovi z Českej republiky. Pôvod tovaru, ktorý mal podľa predložených dokladov
od subjektu v reťazci označeného ako „MISSING TRADER", konkrétne spoločnosť MARKT, s.r.o.
nadobudnúť Daňovým úradom Bratislava kontrolovaný daňový subjekt EUROCOOP spotrebné družstvo
v likvidácií, nebol na základe získaných zistení preukázaný. Nakoľko sa preukázalo, že predmetný tovar
bol na územie Slovenskej republiky dovezený priamo českou spoločnosťou došlo k zneužitiu práva s
cieľom získať daňovú výhodu. Správca dane mal za dostatočne preukázané, že plnenie deklarované
zo strany českého dodávateľa na spoločnosť MARKT, s.r.o., ktorá vystupovala ako nadobúdateľ tovaru
na území Slovenskej republiky a táto následne fakturačne deklarovala dodanie tovaru EUROCOOP
spotrebné družstvo v likvidácií, ktorý v danom prípade vystupuje ako dodávateľ (okrem iného) aj
samotného žalobcu, má čisto umelý charakter s cieľom získať odpočítanie dane u odberateľa (žalobcu).
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správca dane neuznal žalobcovi dotknuté odpočítanie dane,
nakoľko pri tomto nároku neboli splnené podmienky, keď dodávateľom vyhotovené faktúry neboli faktúry
za reálne uskutočnené dodávky tovarov v tuzemsku, a ktoré by boli vyhotovené v súlade s ust. § 71 ods.
1 zák. č. 222/2004 Z. z. na základe vzniku daňovej povinnosti.



Preverovaním zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťou LK IMPOEXPO, s.r.o.
prvostupňový správny orgán zistil, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č.
10110322 zo dňa 05.05.2011, č. 10110337 zo dňa 05.05.2011, č. 10110343 zo dňa 10.05.2011, č.
10110350 zo dňa 12.05.2011, č. 10110359 zo dňa 13.05.2011, č. 10110370 zo dňa 19.05.2011, č.
10110384 zo dňa 18.05.2011, č. 10110396 zo dňa 26.05.2011 a č. 10110407 zo dňa 25.05.2011 a
č.10110420 zo dňa 02.06.2011.

Za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci vo vzťahu k vyššie označenej spoločnosti správca
dane vychádzal predovšetkým zo svedeckej výpovede I. W. (v rozhodnom období konateľa spoločnosti
LK IMPOEXPO, s.r.o.), svedeckej výpovede L. P. (od 13.06.2011 splnomocneného zástupcu menovanej
spoločnosti) ako aj z výsledkov získaných na základe realizovanej Žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií na bulharskú finančnú správu ohľadom vypočutia osoby p. L. X. O. (aktuálna konateľka
spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o.). Nakoľko konateľ menovanej spoločnosti Ladislav Kižnanský
nepredložil žiadne doklady, evidencie a ani iné písomnosti týkajúce sa predmetných zdaniteľných
obchodov, ako aj vzhľadom na to, že v zmysle výsledkov získaných zo strany bulharskej finančnej
správy aktuálna konateľka spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. nemala vedomosť o tom, že je vôbec
konateľkou tejto spoločnosti, neposkytla žiadnu informáciu o tom, s kým bola v spojení a kto to
zabezpečil, a že podpisovala veľa rôznych dokladov v cudzom jazyku bez prítomnosti prekladateľa,
osobu L. P. nepoznala a taktiež neprevzala žiadne účtovné ani daňové doklady, správca dane pristúpil
k určeniu dane podľa pomôcok. V rámci daňovej kontroly bolo objektívne zistené zneužitie práva v
oblasti dane z pridanej hodnoty. Žalobca v súvislosti s uplatnením si nároku na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty nepreukázal, že by sa zdaniteľný obchod reálne uskutočnil, tak ako je deklarovaný
v príslušných faktúrach. Faktúra a výdavkový pokladničný doklad, ktoré boli predložené, ešte samo o
sebe nie sú preukázaním uskutočnenia obchodnej transakcie, keďže mechanicky je možné vyhotoviť
akýkoľvek doklad znejúci na akékoľvek plnenie, a to bez ohľadu na to, či sa takého plnenie aj skutočne
zrealizovalo, alebo nie. Zároveň k vierohodnosti predkladaných dôkazov neprispela ani tá skutočnosť,
že tak konateľ spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. . Ladislav Kižnanský ako aj jej splnomocnený zástupca
neboli schopní predložiť správcovi dane doklady potvrdzujúce uskutočnenie zdaniteľných obchodov.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správca dane dospel k záveru, že nebolo preukázané, či bola
daň voči daňovému subjektu uplatnená dodávateľom - spoločnosťou LK IMPOEXPO, s.r.o.

Žalobca podal proti rozhodnutiu o vyrubení rozdielu dane odvolanie, v ktorom s poukazom na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 24/2010 namietal dĺžku daňovej kontroly, vo vzťahu k
EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií uviedol, že predmetný tovar bol dodaný, spracovávaný
a distribuovaný, čím bola naplnená vecná stránka obchodu a z dôvodu existencie faktúry aj formálna
stránka obchodu. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen
a zároveň dodal, že nevedel a ani nemohol vedieť, že je súčasťou reťazca poznačeného podvodom.
Preukázal, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený osobou uvedenou na faktúre a bol uskutočnený
fyzicky. Z toho dôvodu má za to, že zo strany správcu dane došlo k porušeniu ust. § 3 ods. 1 Daňového
poriadku a ust. § 49 zák. č. 222/2004 Z. z.

Vo vzťahu k spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. žalobca uviedol, že nemal vedomosť o tom, že sa
zúčastňuje plnenia, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty a zároveň dodal,
že skutočnosť, že v roku 2013 sa stala konateľkou menovanej spoločnosti cudzia štátna príslušníčka
nemôže mať negatívny vplyv na nárok na uplatnenie si odpočtu dane. V tejto časti poukázal na
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-642/11 bod 49 a 50, C-324/11, bod 43 a C-80/11 a C- 142/11, body
61 a 65.

Záverom podaného odvolania žalobca dodal, že správca dane sa materiálnou stránkou veci vôbec
nezaoberal, nepreveroval, či bol tovar dovezený, spracovaný, predaný a taktiež nepreveroval
zamestnancov, vozidlá a pod., čím bolo taktiež porušené ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku a ust. § 49
zák. č. 222/2004 Z. z. a navrhol odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie zrušiť.

Žalovaný rozhodnutím č. 1100306/1/348459/2014/4779 zo dňa 31.07.2014 postupom podľa ust. § 74
ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Trnava o vyrubení rozdielu dane vydané pod
č. 9211401/5/541503/2014 zo dňa 10.02.2014 potvrdil keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal
materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia a jeho použite platiteľom dane na uskutočňovanie
zdaniteľných plnení. Správca dane dostatočne preukázal, že v súvislosti s preverovaním uskutočnenia



zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií a spoločnosťou
LK IMPOEXPO, s.r.o. došlo k zneužitiu práva v oblasti dane z pridanej hodnoty, konkrétne získaním
daňovej výhody u platiteľa na základe prijatých deklarovaných plnení. Správca dane má právo preveriť
podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté
pochybnosti, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových
dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania
spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Bolo na platiteľovi, aby predložil také dôkazy, ktoré
by hodnoverne potvrdili, že predmetný obchod s dodávateľom nebol uskutočnený za účelom získania
daňovej výhody.

V uvedenom prípade boli spochybnené obchodné transakcie v oblasti deklarovaných tovarov, pričom iba
predloženie vyhotovených daňových dokladov nemožno považovať za unesenie dôkazného bremena
na strane platiteľa dane (žalobcu). Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Správca
dane na základe zistení spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tuzemskými dodávateľmi
EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií a spoločnosťou LK IMPOEXPO, s.r.o., pričom ich zapojenie
do obchodného reťazca vykresľuje umelý článok bez akéhokoľvek ekonomického a hospodárskeho
cieľa. Obe tuzemské dodávateľské spoločnosti nijakým dôveryhodným spôsobom nepreukázali, že nimi
vo faktúrach deklarovaný tovar dodali tak, ako je uvedené na príslušných dokladoch - faktúrach, a že
práve oni boli priamymi účastníkmi, ktorí fyzicky tovar najprv preberali a následne ďalej predávali pre
svojich odberateľov. Konaním dodávateľov pred správcom dane nebolo preukázané, že v zmysle ust. §
8 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. došlo pri dodaní tovaru k jeho prevodu práva nakladať s hmotným
majetkom. Zo zistení teda vyplýva, že dodávateľské spoločnosti vystupovali v obchode ako „formálni
dodávatelia", ktorých deklaroval samotný platiteľ.

Vznik daňovej povinnosti podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. sa viaže na ust. § 8 ods.
1 písm. a) menovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, teda dňom, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, čo však v danom prípade nebolo vierohodne
preukázané. Záverom žalovaný skonštatoval, že bolo úlohou platiteľa dane, aby preukázal, že vynaložil
a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť plynúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za
dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči takých
zdaniteľných plnení, ktoré samé o sebe zneužívajú právo poskytované a plynúce zo zásady neutrality
dane z pridanej hodnoty. Žalovaný v súlade s názorom správcu dane dospel k záveru, že neboli zistené
dôvody na to, aby mohlo riadne žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 v
spojení s ust. § 51 zák. č. 222/2004 Z. z., správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, o
ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo
nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdil zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Žalobca má za to, že podmienky na odpočet dane boli v jeho prípade splnené a riadne správcovi
dane preukázané a rozhodnutie, ktoré žiada preskúmať označuje za nezákonné, nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvod a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal trpí takými vadami konania, ktoré mohli
zákonnosť rozhodnutia výrazne ovplyvniť a preukazujú i hrubé porušenie práva na spravodlivé konanie.

Súd preskúmal žalobcom namietané konanie správcu dane, podľa ktorých tento nepostupoval v súlade
s ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku keď neoznámil žalobcovi ako daňovému subjektu pochybnosti o
správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov a nevyzval ho, aby sa k nim vyjadril.

Súd mal z administratívneho spisu preukázané, že správca dane od začatia daňovej kontroly - Zápisnica
č. 9211401/5/512890/2012 zo dňa 23.05.2015 a následne v jej ďalších štádiách postupoval v úzkej
súčinnosti s daňovým subjektom, oznámil mu dôvod začatia daňovej kontroly ako aj predmet daňovej
kontroly. Výzvou č. 9211401/5/973879/2012 zo dňa 15.06.2012 ho vyzval na predloženie účtovných a
iných dokladov v súvislosti s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a jeho
dodávateľmi EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií a LK IMPOEXPO, s.r.o., vypočul žalobcu -
Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/2509371/2012 a č. 9211401/5/2509052/2012, obe zo dňa
11.09.2012. Správca dane ďalej Výzvou č. 9211401/5/5005788/2013/Sme zo dňa 08.11.2013 vyzval
žalobcu, aby sa vyjadril k už skôr predloženým faktúram a dodacím listom, spresnil ich plnenia, prípadne
uviedol svedkov podieľajúcich sa na jednotlivých plneniach, nakoľko predložené daňové doklady



preukazujú len formálnu stránku uplatneného odpočítania dane z pridanej hodnoty. Správca dane dňa
04.12.2013 - Zápisnica č. 9211401/5/5401799/2013, oboznámil tak žalobcu ako aj jeho splnomocneného
zástupcu s výsledkami daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobie z
čoho vyplýva, že správca dane postupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom a umožnil mu najneskôr v
rámci vyjadrenia sa k zisteniam uvedeným v Protokole sa k nim vyjadriť, ktoré právo ale žalobca nevyužil,
keď podanie, vykonané prostredníctvom splnomocneného zástupcu žalobcu - vyjadrenie k zisteniam
uvedeným v Protokole nepodal spôsobom určeným zákonom.

Žalobca je daňovým subjektom, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty a preto sa naňho vzťahuje
ust. § 14 ods. 1 písm. a), písm. c) v spojení s ust. § 13 ods. 5 Daňového poriadku a nemožno aplikovať ust.
§ 13 ods. 6 tohto zákona, ktoré sa vzťahuje na tie daňové subjekty, ktoré nie sú platiteľmi dane z pridanej
hodnoty. Správca dane taktiež nemohol postupom podľa ust. § 13 ods. 8 Daňového poriadku žalobcu
vyzvať na odstránenie nedostatkov, nakoľko podanie, ktoré žalobca urobil nebolo možné považovať
za také, ktoré by bolo vykonané zákonom stanoveným spôsobom. Obrana, že daňový subjekt je
počítačovo negramotný a osobou vyššieho veku ne nepodstatná, pričom zo žaloby vyplýva, že žalobca
je osobou vykonávajúcu podnikateľskú činnosť s viac ako 20 ročnou praxou v danej oblasti, čo už samo
o sebe by malo na strane žalobcu zakladať nielen vyššiu mieru právneho vedomia, ale aj praktickej
zručnosti a opatrnosti. Ak žalobca namieta, že ust. § 14 Daňového poriadku je diskriminujúce, súd
zastáva práve opačný názor, ak by totiž zákonodarca vyčlenil z ust. § 14 Daňového poriadku určité
kategórie osôb, na ktoré by sa predmetné zákonné ustanovenie nevzťahovalo, práve to by nieslo znaky
diskriminácie voči osobám ostatným, ktorým „zostala" povinnosť doručovať podania elektronickými
prostriedkami. V tomto prípade sa jedná o zákonné ustanovenie, ktoré platí pre všetky do danej kategórie
zaradené subjekty, čím je zaručená zásada, že daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a
povinnosti v zmysle ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku, ktorá je prejavom premietnutia ústavnej rovnosti
daňových subjektov pred zákonom.

K žalobcom označenému Ústavnému nálezu I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008 súd iba poznamenáva,
že na daný prípad predmetný nález nemožno aplikovať, nakoľko v čase jeho vydania (rok 2008) Daňový
poriadok v znení zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov neupravoval povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami. Táto
povinnosť bola do Daňového poriadku začlenená až jeho neskoršou novelou a v zmysle prechodného
ust. § 165b ods. 3 účinnou od 01.01.2014. Vzhľadom na vyššie uvedené ako aj na skutočnosť, že
spustenie elektronickej komunikácie bezprostredne súvisí s prevádzkovaním nového informačného
systému celej daňovej správy v rámci reformy daňovej a colnej správy, ktorej realizácia postupne začala
od 01.01.2012. S poukazom na uvedené súd nedospel k záveru, že by správcom dane aplikované ust. §
14 Daňového poriadku bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, z toho dôvodu súd nepostupoval
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. ako by mu ukladal zákon v prípade, ak by dospel k opačnému
záveru, že aplikované ustanovenie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

S vyššie uvedeným zistením súvisí i nedôvodnosť žalobcom uplatnenej námietky o nerešpektovaní
dvojstupňového konania. Vyrubovacie konanie začalo nasledujúcim dňom po doručení Protokolu s
výzvou na vyjadrenie, ktoré nebolo zo strany žalobcu správcovi dane doručené zákonom ustanoveným
spôsobom a tak skončilo dňom vydania rozhodnutia správcom dane (ust. § 68 Daňového poriadku).

Žalobca za porušenie svojho práva na to, aby vo veci rozhodoval nestranný a objektívny orgán, u ktorého
nebudú pochybnosti i jeho nezaujatosti označil i konanie plk. Ing. J. K., generálneho riaditeľa daňovej
a colnej sekcie žalovaného, vzhľadom na ním prednesené vyjadrenia v denníku Plus JEDEŇ DEŇ,
vytvárajúce podľa názoru žalobcu silný náznak presvedčenia o spáchaní daňového podvodu žalobcom,
a to ešte v štádiu neukončenej daňovej kontroly a v čase, keď žalobca ani nebol oboznámený s
výsledkami kontroly. Zároveň uviedol, že osoby v priamej riadiacej pôsobnosti plk. Ing. J. K., generálneho
riaditeľa sekcie daňovej a colnej priamo ovplyvňovali aj priebeh úkonov počas daňovej kontroly, a teda
v danom prípade možno mať pochybnosti o tom, že takto ovplyvňovali aj hodnotenie dôkazov a právne
posúdenie veci prvostupňovým orgánom v protokole z kontroly a následnom prvostupňovom rozhodnutí.

V tejto súvislosti súd vychádza z jednotlivých fáz posudzovania zaujatosti úradných osôb, podľa ktorých
je potrebné najskôr zistiť, či existuje relevantný vzťah úradnej osoby k veci, k účastníkom konania alebo
ich zástupcom. Relevantnosť vzťahu je možné pritom odvodzovať z rady skutočností, napr. príbuzenský
alebo profesijný vzťah k účastníkom (ich zástupcom), alebo vzťah vzniknutý až v priebehu správneho



konania napr. priateľský alebo nepriateľský pomer úradnej osoby plynúci zo spôsobu vedenia konania a
komunikácie s účastníkmi (ich zástupcami), s komunikácie úradnej osoby s médiami alebo zapríčinený
protiprávnym konaním úradnej osoby. Následne sa zhodnotí, či z takého vzťahu vyplýva záujem úradnej
osoby na výsledku konania a v poslednej fáze je potrebné posúdiť, či tento záujem má taký charakter,
že je možné pochybovať o nezaujatosti úradnej osoby.

V zmysle Organizačného poriadku Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky na rok 2014 (Článok
2 ods. 1 - 4) vyplýva, že na čele sekcie daňovej a colnej je generálny riaditeľ, teda v rozhodnom čase
plk. Ing. J. K. a vzhľadom na to, že sa jedná o vedúcu (riadiacu) osobu príslušnej sekcie, pod ktorú
uvedená problematika spadá, ide o osobu, od ktorej sa (okrem iného) očakáva mediálne vystupovanie
a vyjadrovanie sa k určitým postupom. Mediálna prezentácia činnosti orgánu verejnej správy k výsledku
rozhodovacej činnosti má byť zo strany správnych orgánov obvyklým štandardom a zároveň prispieva
k realizácii ústavného princípu, podľa ktorého štátna moc slúži všetkým občanom resp. verejná správa
je službou verejnosti.

Žalobca za dôvod zaujatosti Ing. J. K. označil jeho výroky publikované v denníku Plus JEDEŇ DEŇ,
konkrétne sa jedná o výroky:
1/ „Podvod šetríme ďalej, a tak sa konečná suma môže vyšplhať až na 12 miliónov";
2/ „Dôležité je, že v tomto prípade nešlo o čerpanie nadmerného odpočtu priamo zo štátneho rozpočtu.
To nerobili, len si znižovali daňovú povinnosť.";
3/ „Je pravdepodobné, že od začiatku vedeli všetci zainteresovaní, o čo ide, že je to podvodná DPH";

Súd má za to, že za pomer k veci prirodzene nemožno považovať prednesené stanovisko vedúceho
pracovníka správneho orgánu, ktorý z doposiaľ vykonaných dôkazov a ďalších skutočností dôvodil, že
došlo k okolnosti majúcej znaky poručenia predpisov na úseku dane z pridanej hodnoty. Podstatným
sa javí v tomto prípade aj fakt, že sa vyjadrenia vedúceho zamestnanca pohybujú v abstraktnej
rovine, žalobcu žiadnym spôsobom v prezentovaných výrokoch nekonkretizoval, publikované vyjadrenie
postráda akékoľvek emotívne zafarbenie (či už pozitívne alebo negatívne) a je vedené v neosobnej
a pravdepodobnej rovine. Z vyjadrenia vedúceho zamestnanca v príslušnom článku nevyplýva, že
by tento mal akýkoľvek záujem na výsledku konania, pre ktorý by bolo možné pochybovať o jeho
nezaujatosti. Záverom súd ešte uvádza, že pokiaľ osoba majúca vedúce postavenie a vo svojom
mediálnom komentári informuje o prvostupňovom konaní, nemôže to bez ďalšieho znamenať, že sa
stáva zároveň nespôsobilým meritórneho rozhodnutia o prípadne podanom odvolaní. Meno žalobcu sa
síce objavilo v predmetnom článku, ale ako stanovisko „advokáta obvineného Alojza Horvátha", ktoré
nie je vyjadrením Ing. K..

K trvaniu daňovej kontroly a nadväzujúcej námietke nezákonnosti ňou získaných dôkazov súd poukazuje
na skutočnosť, že predmetná daňová kontrola bola začatá v súlade s ust. § 46 ods. 3 Daňového poriadku
dňa 23.05.2012, rozhodnutiami zo dňa 12.04.2013 a 20.08.2013 bola v súlade s ust. 61 ods. 1 v spojení
s ust. § 46 ods. 10 veta druhá Daňového poriadku prerušená, pričom dňa 05.11.2013 pominuli prekážky,
pre ktoré bola daňová kontrola prerušená a ukončená bola dňa 09.12.2013. Lehoty v dobe počínajúcej
oznámením prerušenia konania a končiacej oznámením odpadnutia dôvodov neplynuli, daňová kontrola
teda bola skončená v zákonným spôsobom v lehote 1 rok, ako to predpokladá ust. § 46 ods. 10 veta
prvá Daňového poriadku.

Námietkou žalobcu, že správca dane tým, že dňa 19.04.2013 teda po prerušení daňovej kontroly,
vlastne fakticky zapríčinil pokračovanie výkonu daňovej kontroly súd nepovažuje za dôvodnú, nakoľko
Daňový poriadok v ust. § 61 ods. 4 jasne ustanovuje, že pokračovanie v daňovom konaní správca dane
písomne oznámi účastníkom konania, pričom v tomto prípade bolo príslušné oznámenie o pokračovaní
vo výkone dňovej kontroly doručené žalobcovi dňa 20.08.2013. K uvedenému súd poznamenáva, že
prerušenie daňovej kontroly sa nemá zneužívať na vykonávanie tých procesných úkonov, ktoré sa
majú realizovať v priebehu výkonu daňovej kontroly bez potreby jej prerušenia, avšak v tomto prípade
samotné predvolanie pred správcu dane dňa 19.04.2013 zapríčinil sám žalobca, keď tento v dvoch
výpovediach pred dvomi odlišnými orgánmi odpovedal na rovnakú otázku rozdielne. Správca dane teda
v tomto prípade predvolal žalobcu iba za účelom ozrejmenia a vysvetlenia nezhody v jeho skôr urobenej
výpovedi. V súvislosti s poukazom nález ÚS SR III. ÚS 24/2010-57 súd konštatuje, že v danom prípade
daňová kontrola nebola vykonávaná dlhšie, než to ustanovuje zákon (ust. § 46 ods. 10 Daňového



poriadku), bola riadne ukončená, preto tvrdenie žalobcu o nezákonnosti daňovej kontroly vzhľadom na
prekročenie dĺžky jej trvania nie je dôvodné.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že splnomocnený zástupca žalobcu prevzal
príslušný Protokol č. 9211401/5/5447863/2013/Sme zo dňa 06.12.2013 podľa potvrdenia o doručení
protokolu dňa 09.12.2013 a bola mu správcom dane uložená lehota na vyjadrenie sa 30 pracovných
dní od jeho doručenia, ktorá uplynula koncom mesiaca január 2014. Ak teda žalobca tvrdí, že sa dňa
14.02.2014 dostavil ku správcovi dane aj s daňovými dokladmi, urobil tak po lehote a správca nemal inú
možnosť, ako odmietnuť prevzatie predmetných daňových dokladov. V tomto prípade nešlo zo strany
správcu dane o svojvoľné konanie, ale o konanie v súlade s ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku.

Žalobca namietal, že mu nebolo umožnené sa vyjadriť ku všetkým podkladom rozhodnutia, k spôsobom
ich získania, bolo mu upierané právo nahliadať do spisu a administratívny spis poskytnutý konajúcemu
súdu nie je kompletný. Počas súdneho konania predložil ako dôkaz tohto tvrdenia Zápisnicu o ústnom
pojednávaní zo dňa 18.09.2014, ktorá obsahuje zoznam dokladov tvoriacich spis daňového subjektu,
ktoré sa v spise predloženom súdu nenachádzajú.

K uvedenej námietke žalovaný poukázal na to, že táto nebola predmetom odvolania, preto sa ňou
nezaoberal. Splnomocnený zástupca žalovaného na doplnenie uviedol, že všetky pre rozhodnutie
relevantné listinné dôkazy sa v spise nachádzajú.

Súd námietku porušenia práva žalobcu spočívajúcu v nedostatkoch spisu, ktorý bol predložený súdu,
ak v ňom chýbajú úradné záznamy o telefonických rozhovoroch a zápisnice o nahliadnutí do spisu
nepovažuje za také porušenie práva žalobcu, ktoré by mohlo mať vplyv na správnosť a zákonnosť
napadnutého rozhodnutia a mohlo by výsledok konania zmeniť.

K námietkam, ktoré vzniesol žalobca v spojení s tvrdením o nedostatočne zistenom skutkovom stave a
jeho nesprávnom právnom posúdení súvisiacom s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných obchodov
medzi žalobcom a dodávateľom EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií súd poukazuje na zásadu
objektívnej pravdy ovládajúcu daňové konanie, ktorá ale nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu tvrdenia daňového subjektu ku
skutočnostiam uvádzaným v daňovom priznaní, ktoré sú predmetom správcom dane preverovaných
skutočností, pretože daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Je na správcovi dane a jeho úvahe
aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť
zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí a to predovšetkým s prihliadnutím
na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa
ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať na čo najúplnejšie zistenie
potrebných skutočností vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ku ktorému správca dane zo zistených
skutkových okolností dospel a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho
uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené daňové doklady a dôkazy na
preukázanie sporného zdaniteľného plnenia nespĺňajú zákonné kritériá na uplatnenie nároku na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle ust. § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z.
Príslušný tovar na vyššie označených faktúrach mal nadobudnúť žalobca od dodávateľa - EUROCOOP
spotrebné družstvo v likvidácií, ktorý však reálne neuskutočnil žiadne dodanie tovaru na základe
predmetných faktúr. Uvedené vyplýva tak z obsahu podanej žaloby ako aj z výpovede samotného
žalobcu uskutočnenej dňa 11.09.2012, ktorý uviedol cit.: „Celé to prebiehalo tak, že prišiel český kamión
s českým vodičom a niekedy aj závozníkom ich mená nepoznám, tovar vyložili a po prevážení ho moji
zamestnanci prevzali.".

Rovnaké závery vyplývajú aj zo Zápisnice o výsluchu obvineného č. ČVS: PPZ-577/NKA-FP-ST-2012 zo
dňa 25.02.2013, ako aj zo Zápisnice o výsluchu obvineného č. ČVS: PPZ-577/NKA-FP-ST-2012 zo dňa
30.05.2013, v ktorých žalobca potvrdil tú skutočnosť, že predmetný tovar pochádzal z Českej republiky
odkiaľ bol aj priamo žalobcovi dovážaný.



Vzhľadom na uvedené, ak žalobcovi dovážali tovar priamo české spoločnosti z Českej republiky,
potom je spochybnené postavenie EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií, ktorý tvoril vlastne
medzičlánok medzi týmito dodávkami. Dodávky tovaru z Českej republiky boli tak uskutočňované
priamo do prevádzky žalobcu, ale „fakturačne" prechádzal predmetný tovar cez EUROCOOP spotrebné
družstvo v likvidácií, ktorý vystupoval vo vzťahu k žalobcovi v pozícií dodávateľa. Už táto skutočnosť
mala byť dôvodom pre určité pochybnosti na strane žalobcu, ako podnikateľského subjektu s dlhoročnou
praxou. Súd považuje za správny záver žalovaného, že menovaný dodávateľ EUROCOOP spotrebné
družstvo v likvidácií vystupoval v danej obchodnej transakcii ako „formálny dodávateľ". V priebehu
konania pritom nebolo nijakým spôsobom kontrolovaným daňovým subjektom preukázané, že mu tovar
skutočne dodal EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií tak, ako deklarujú faktúry a zároveň, že bol
priamym účastníkom obchodu, v ktorom predmetný tovar prebral a následne dodal ďalšiemu subjektu
(žalobcovi).

Správnosť vyššie uvedených záverov rovnako podporujú aj skutočnosti zistené v rámci výkonu daňovej
kontroly Daňovým úradom Bratislava, vykonávajúcim daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia január
2010 - december 2010 u kontrolovaného daňového subjektu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií
- Protokol Daňového úradu Bratislava č. 9104406/5/4023754/2013/Nya zo dňa 04.09.2013, kde bolo
zistené, že dodávateľ EUROCOOP-u spotrebné družstvo v likvidácií, spoločnosť MARKT, s.r.o. nikdy
nedodala vykazovaný tovar dodávateľovi žalobcu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií.

Z ust. § 8 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. vyplýva, že pri dodaní tovaru
daňová povinnosť vzniká dňom, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Zo
slovného spojenia „ako vlastník" vyplýva, že pri určení toho, či bolo uskutočnené dodanie tovaru nie je
dôležité nadobudnutie právneho vlastníctva k tovaru kupujúcim, ale vyžaduje sa, aby pre uskutočnenie
zdaniteľného obchodu dodaním tovaru došlo k prevodu ekonomického vlastníctva k tovaru, čo znamená,
aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník a tak bolo jednoznačne zrejmé, na
koho prechádza právo nakladať s tovarom ako vlastník, teda komu je tovar dodaný. V tomto prípade
bolo preukázané, že predmetný tovar dodali žalobcovi české spoločnosti, z toho dôvodu žalobcovi
nevzniklo právo odpočítania dane z pridanej hodnoty uplatnenej voči nemu iným platiteľom - tuzemským
EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií, pretože tento vo faktúre deklarovaný tovar skutočne
nedodal. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom správcu dane, ako aj žalovaného, podľa
ktorého v danom prípade zdaniteľné plnenie vyššie označeného dodávateľa nenieslo v sebe ekonomický
charakter obchodných transakcií, je len umelým článkom bez skutkového základu a žalobcovi teda
nevznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. Faktúra je doklad, ktorým
žalobca preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ale jej samotná existencia,
i keď je na nej uvedená daň z pridanej hodnoty (faktúra vyhotovená iným platiteľom dane), ak nie je
podložená reálnym dodaním tovaru, nezakladá právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty uvedenej
na faktúre. Uskutočnenie dodania tovaru a následné odpočítanie dane z pridanej hodnoty, nie je možné
deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou dodávateľskou faktúrou), ale je potrebné preukázať aj
jej obsahovú stránku a to reálnym preukázaním dodania tovaru. Splnenie formálnej stránky na odpočet
dane z pridanej hodnoty je síce jednou z podmienok na uplatnenie si práva na odpočítanie dane, ale tiež
takýto daňový doklad musí byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností v zmysle
ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukazuje daňový subjekt.

K námietke žalobcu, že všetky závery, na ktorých žalovaný i správca dane založili nepriznanie práva na
odpočítanie dane vychádzajú zo záverov zistených Daňovým úradom Bratislava, teda správcom dane,
ktorý v predmetnej veci vôbec nekonal, čím malo dôjsť podľa názoru žalobcu k porušeniu práva žalobcu
garantovaného mu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko žalobca nemal možnosť oboznámiť sa s dôkazmi,
na základe ktorých Daňový úrad Bratislava dospel k ním prezentovaným právnym záverom, súd
opätovne poukazuje na zásadu objektívnej pravdy ovládajúcu daňové konanie, ktorá ale nepredstavuje
absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu
tvrdenia daňového subjektu ku skutočnostiam uvádzaným v daňovom priznaní, ktoré sú predmetom
správcom dane preverovaných skutočností, pretože daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

V zmysle ust. § 24 ods. 3 a 4 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch
vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz
možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne



určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o
rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o
daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim. Z uvedeného vyplýva, že správcovi dane nič nebránilo, aby v
priebehu daňového konania vychádzal aj zo záverov zistených Daňovým úradom Bratislava v súvislosti
s vykonávanou daňovom kontrolou u daňového subjektu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií.

K námietke, že žalobca nemal možnosť oboznámiť sa s dôkazmi, na základe ktorých Daňový úrad
Bratislava dospel k ním prezentovaným právnym záverom, súd podotýka, že predmetné konanie sa týka
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trnava
č. 9211401/5/541382/2014 zo dňa 10.02.2014, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane vo výške 10.210,97
eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010, a teda námietku žalobcu,
že sa tento nezúčastnil konania vedeného pred Daňovým úradom Bratislava pre účely tohto konania
vyhodnotil ako bezpredmetnú. Navyše súd ešte dodáva, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva,
že žalobca bol zo strany Daňového úradu Bratislava v súvislosti s daňovou kontrolou dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia január - december 2009, január - december 2010 a január - december
2011 vykonávanou u daňového subjektu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií predvolaný na
výsluch ohľadom už vyššie uvedených skutočností, ktorého sa žalobca aj zúčastnil - Zápisnica č.
9102406/5/3784851/2012/Fil zo dňa 19.12.2012.

K zisteniam správcu dane súvisiacimi s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných obchodov medzi
žalobcom a spoločnosťou LK IMPOEXPO, s.r.o. žalobca nemal vôbec vedomosť o pôvode tovaru, viď.
Zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 11.09.2012 a zároveň na ďalšiu položenú otázku správcom
dane dodal, cit.: Celé to prebiehalo tak, že prišiel český kamión s českým vodičom a niekedy aj
závozníkom ich mená nepoznám, tovar vyložili a po prevážení ho moji zamestnanci prevzali.", pričom
konateľ spoločnosti p. Ladislav Kižnanský vo výpovedi uskutočnenej dňa 01.02.2013 na otázku správcu
dane, akým spôsobom predmetný tovar dodala spoločnosť LK IMPOEXPO, s.r.o. žalobcovi a akými
dopravnými prostriedkami bol tovar prepravovaný a uviedol ich evidenčné čísla, resp. mená dodávateľov
uviedol, že cit.: „Dodávateľ našej firmy zabezpečoval dopravu tovaru ako aj naloženie a následnú
vykládku u pána Horvátha. V praxi to vyzeralo tak, že náš dodávateľ vykladal tovar v konkrétnom dni
u viacerých našich odberateľov ..."; „Jednalo sa o nákladné autá s chladiarenskou nadstavbou, vozidla
mali české e. č. nepamätám si ich. Dodávateľmi boli aj sú firma Makovec .... z Prostějova."

Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že v tom čase aktuálny konateľ spoločnosti LK
IMPOEXPO, s.r.o. Ladislav Kižnanský ani na opakovanú žiadosť správcu dane o predloženie všetkých
dokladov, evidencie a iných písomností týkajúcich sa predmetných zdaniteľných obchodov (Zápisnica
o ústnom pojednávaní zo dňa 15.01.2013 ako aj Zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 01.02.2013)
tieto nepredložil, i napriek tomu, že sám vyvinul iniciatívu o ich riadne predloženie, a to v správcovi dane
oznámenom termíne do 31.01.2013, resp. 10.02.2013.

Následne v priebehu daňového konania došlo ku zmene konateľa v spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. a
s účinnosťou od 29.03.2013 sa jedinou spoločníčkou a konateľkou namiesto p. Ladislava Kižnanského
stala p. Patrisha Bozhidarova Tsuhleva, bytom U. G./D.. XXX, U. XXXX, Bulharská republika.

Z toho dôvodu správca dane postupom podľa článku 7 Nariadenia Rady č. 904/2010 o
administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty požiadal pod č.
9211401/5/3826913/2013/Mod. zo dňa 16.08.2013 príslušnú bulharskú finančnú správu o informácie,
z ktorých vyplynulo, že konateľka spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o. nemala vedomosť o tom, že
sa stala konateľkou menovanej spoločnosti a nevedela k tomu predložiť žiadne doklady, osobu p.
I. W. nepoznala. Na otázku, na základe akých skutočností sa stala konateľkou spoločnosti uviedla,
že sa k spoločnosti pripojila k spoločnosti za poplatok; neposkytla žiadnu informáciu o osobách,
ktoré uvedené zabezpečovali. Na otázku, či niekoho splnomocnila na zastupovanie spoločnosti,
uviedla, že nikoho nesplnomocňovala, avšak podpisovala veľa rôznych dokladov v cudzom jazyku
bez prítomnosti prekladateľa, teda nevedela čo podpísala. Podpisovala aj prázdne hárky papiera.
Ďalej sa vyjadrila, že osobu p. P. nepozná, neprevzala žiadne účtovné ani daňové doklady o prevode
obchodného podielu spoločnosti. Nemala žiadnu vedomosť o činnosti spoločnosti LK IMPOEXPO, s.r.o.,
o zamestnancoch spoločnosti ako aj o tom, čí má spoločnosť vlastné, alebo prenajaté sklady, hmotný,
alebo nehmotný majetok. Nevedela, v ktorých priestoroch bolo sídlo spoločnosti, nevedela, kto bol



účtovníkom spoločnosti, nikoho na preberanie pošty nepoverila a na území Slovenskej republiky sa
nezdržiavala.
Konanie I. W. možno po tomto zistení dôvodne považovať za špekulatívne, vyvolávajúce pochybnosť
o jeho dobromyseľnosti. Uvedený záver podporuje aj tá skutočnosť, že sám splnomocnený zástupca
menovanej spoločnosti p. P. P. (zástupca spoločnosti od 13.06.2011) v Zápisnici o ústnom pojednávaní
zo dňa 25.09.2012 na otázku správcu dane, kde sa nachádza účtovníctvo spoločnosti, uviedol, že toto sa
nachádza v sídle spoločnosti na Vinárskej 130/16, Sereď, tak predloženie kompletnej príslušnej účtovnej
evidencie nemalo byť v tom čase zo strany I. W. problémovým.

Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobcu o tom, že práve spoločnosť LK IMPOEXPO, s.r.o. bola
dodávateľom predmetného tovaru pre žalobcu, nebolo ničím preukázané a potvrdené a aj v tomto
prípade, podobne ako v prípade vyššie spomenutého EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií,
bola spochybnená reálnosť deklarovaných obchodných prípadov. Skutočnosť, že bol tovar dodaný je
nesporná, avšak žiadnym dôkazom nachádzajúcim sa v spisovom materiáli nebolo preukázané, že by
tento tovar pre žalobcu dodala práve spoločnosť LK IMPOEXPO, s.r.o. tak ako to vyplývalo z daňových
dokladov, ktoré boli predložené daňovému úradu za účelom odpočítania dane.

Nepreukázanie tvrdených skutočností je neunesením dôkazného bremena v priebehu daňového
konania zo strany daňového subjektu, ktoré je na platiteľovi, pretože jeho povinnosťou je, ak si uplatní
právo na odpočítanie dane z tovaru alebo služby preukázať, že predložené dôkazy, teda faktúry deklarujú
skutočne dodania tými subjektmi, ktoré sú nich uvedené, a v danom prípade bol žalobca povinný
preukázať, že dodávateľom fakturovaných plnení bola práve spoločnosť LK IMPOEXPO, s.r.o. a svojimi
dôkazmi tak vyvrátiť pochybnosti, ktoré zo strany daňových úradov boli zistené.

Žalobca opodstatnenosť svojich tvrdení uvedených v žalobe preukazoval radom rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, ktoré žiadal pri posúdení veci aplikovať, konkrétne rozsudky C-272/13 (Equoland Soc.
coop. arl), C-284/11 (EMS-Bălgarija Transport OOD) C-25/07 (Alicja Sosnowska) (č.l.7.), ku ktorým súd
poznamenáva, že ich na predmetný prípad nemožno aplikovať, pretože prvé rozhodnutie pojednáva
o dovoze tovaru z tretieho štátu a podmienkach jeho fyzického uloženia v sklade, druhé sa týka
oneskoreného zaplatenia dane z priadnej hodnoty, teda otázky súladu prekluzívnej lehoty ohraničujúcej
výkon práva na odpočítanie dane so Smernicou 2006/112/ES a tretie pojednáva o otázke primeranosti
zákonom stanovených podmienok na vrátenie nadmerného odpočtu. V tejto súvislosti považuje súd za
vhodné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sžf/19/2011 zo dňa 25.01.2012, ktorý vo
svojom rozhodnutí (okrem iného) uviedol, cit.: „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní, alebo v súdnom
prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom
preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora,
a nie len uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené." Navyše súd vzal do úvahy, že
odkaz na predmetné rozsudky nebol obsahovou súčasťou už podaného odvolania voči prvostupňovému
rozhodnutiu správcu dane zo dňa 10.02.2014.

Ďalej vo vzťahu k rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11 (Mahagében Kft a Péter
Dávid), C-324/11 (Gábor Tóth) a C-18/13 (Maks Pen) súd konštatuje, že tieto nie sú spôsobilé
spochybniť správnosť tak postupu ako aj samotného rozhodnutia správcu dane a žalovaného, nakoľko
v priebehu daňového konania bolo zo strany správcu dane jednoznačne preukázané, že žalobca (v
hmotnoprávnej pozícii vystupujúci ako platiteľ dane) nesplnil podmienky na vznik nároku na odpočítanie
dane vyplývajúce z ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z., teda nebolo preukázané, že by v
jednotlivých faktúrach deklarovaní dodávatelia, konkrétne EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií
a LK IMPOEXPO, s.r.o. vôbec príslušný tovar dodali.

Žalobcom označené rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vychádzajú zo Šiestej smernice a Smernice
Rady 2006/112/ES, ktorá zdôrazňuje nevyhnutnosť objektívneho preukázanie zistení týkajúcich sa
predpokladanej vedomosti zdaniteľnej osoby o tom, že plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo
súčasťou podvodu.

Súd má za to, že správcom dane bolo v konaní v dostatočnej miere preukázané, že žalobca vedel o
tom, že dodávky plynú od dodávateľov z Českej republiky, čo ani nepopieral. Vedomosť o pôvode
tovaru pochádzajúceho z iného členského štátu EÚ, konkrétne z Českej republiky mala u žalobcu
vyvolať dôvodné pochybnosti a zvýšenú mieru opatrnosti smerujúcej k tomu, aby konanie žalobcu nebolo



možné vyhodnotiť správcom dane ako zneužívanie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty a z toho
dôvodu žiadať od žalobcu, aby v daňovom konaní uniesol dôkazné bremeno nemožno hodnotiť ako
nespravodlivé. Z nadobudnutých poznatkov mohol žalobca vedieť, že takouto formou uskutočňované
plnenie vykazuje znaky podvodného konania, a to práve vstupom ďalšieho článku do obchodného
reťazca, ktorý vytvorili EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií a LK IMPOEXPO, s.r.o., čím došlo k
zneužitiu práva v oblasti dane z pridanej hodnoty získaním neoprávnenej daňovej výhody u jej platiteľa,
keď takto umelo vytvorený fakturačný reťazec nevychádzal z reálneho obchodného plnenia. Ak tieto
spoločnosti obchody len sprostredkovávali, mohli si uplatniť nanajvýš nárok na sprostredkovateľskú
odmenu, ale nie fakturovať kúpnu cenu.

Žalobcovi bola poskytnutá možnosť správcovi dane predložiť alebo navrhnúť vykonanie takých dôkazov,
ktorými by osvedčil, že spôsob uskutočňovania takýchto zdaniteľných obchodov je v jeho podnikateľskej
činnosti bežný, dlhodobo zaužívaný a nie vedený s cieľom získania daňovej výhody, toto právo ale
vhodným spôsobom nevyužil.

Súd nepovažuje za dôvodnú ani obranu žalobcu ktorý mal za to, že ak daňové doklady a tovar
mu bol reálne dodaný, nemusel už vykonať žiadne ďalšie opatrenia. Takýto postoj nie je v súlade s
hmotnoprávnymi a procesnými normami práva vzťahujúceho sa na daný prípad, žalobca mal dbať aby
sa neocitol v ekonomickom cykle vedenom s cieľom zneužívania práva poskytovaného platiteľovi dane
zákonom o dani z pridanej hodnoty. V konaní pred správnym orgánom nebol ekonomický dôvod prevodu
tovaru preukázaný, čo má za následok vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty.

Záverom súd zdôrazňuje, že bolo potrebné aby žalobca sám preukázal, že vynaložil a prijal všetky
rozumné opatrenia, konal s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby
zabránil tomu, že reálne uskutočnenie obchodu bude spochybnené. Žalobca ako podnikateľský subjekt
má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka, ktoré vo vzťahu k správcovi dane
vyplývajú z daňových zákonov . V záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov a
tým aj predchádzania právnej neistote je povinnosťou každej strany obchodnej transakcie dbať o to, aby
sa odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, čo zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a
skutočnosti o obchodnom partnerovi, pretože inak sa následky nedostatočnej obozretnosti pri vstupe
do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského
rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s
podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany, ktorou otázkou sa zaoberá i platná judikatúra, ako
napr. uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 104/2012-89 zo dňa 01.03.2012, rozsudky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/25/2011 zo dňa 27.10.2011 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 zo dňa
13.09.2011).

Konajúci súd konštatuje, že preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v rozsahu žalobných dôvodov,
ako aj konanie a rozhodnutie prvostupňového orgánu ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že
rozhodnutie žalovaného je zákonné, vecne správne, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu, ktorý je v zhode s obsahom pripojeného administratívneho spisu, na zistenia boli aplikované
správne právne predpisy, práva žalobcu porušené neboli a žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 250j
ods. 1 O.s.p. zamietol.

Na nariadenom pojednávaní právna zástupkyňa žalobcu v súvislosti s námietkou uplatnenou v žalobe,
podľa ktorej správca dane pochybil, keď nevyzval žalobcu na odstránenie nedostatku podania, ak nebolo
vykonané elektronicky, predložila poukázala na zák. č. 269/2015 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa daňový
poriadok a podľa ktorej došlo k úprave znenie § 13 a § 14 v tom zmysle, že novela stanovila povinnosť
správcovi dane vyzvať daňový subjekt na odstránenie nedostatku podania, pokiaľ nebolo vykonané
elektronickým spôsobom. Na podporu tohto tvrdenia dala do pozornosti aj ust. § 71 a § 74 Daňového
poriadku platného v Českej republike, ktorý nedodržanie elektronickej formy podania zo strany daňového
subjektu musí správca dane odstrániť.

K tejto námietke súd v prvom rade poukazuje na jednu zo základných zásad daňového konania
vyplývajúcu z ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého sa pri správe daní postupuje podľa
všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane
v rozhodnom období postupoval tak, ako mu to v tom čase účinný právny predpis ukladal. Ak teda



v Daňovom poriadku platnom v rozhodnom čase takáto povinnosť správcovi dane uložená nebola,
nemožno jeho postup považovať za nezákonný, ak neskoršia novela, ktorá je účinná až od 01.01.2016
takúto možnosť bude upravovať (ust. § 13 ods. 10 Daňového poriadku). Opačný záver by totiž viedol k
retroaktivite, ktorá je v demokratickom a právnom štáte neprípustná. V súvislosti s odkazom na český
daňový poriadok, súd iba poznamenáva, že tento nie je tak pre slovenské správne orgány, ako aj súdy
Slovenskej republiky záväzný.

Žalobca ďalej poukázal aj na to, že po oboznámení sa s protokolom a dôvodmi, pre ktoré správca dane
nepriznal právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa LK IMPOEXPO s.r.o. sa spolu s Ladislavom
W. dňa 14.02.2014 dostavil ku správcovi dane, pričom tento mal k dispozícii doklady spoločnosti LK
IMPOEXPO s.r.o. preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi. Pracovníci správcu dane však odmietli ich
prevzatie s uvedením, že kontrolóri nie sú na pracovisku a doklady už nie sú relevantné a odmietli so
žalobcom spísať zápisnicu.

Pri vyhodnotení uvedeného je potrebné opäť poukázať na ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku z ktorého
vyplýva, že zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok
daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal
kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil
nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému
subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak.
Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má
kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt
predloží aj listinné dôkazy, pričom zákon jasne obsahuje aj poučenie o tom, že zmeškanie lehoty
nemožno odpustiť.

Právna zástupkyňa žalobcu na nariadenom pojednávaní poukázala aj na to, že sa žalobca spolu s p. I.
W. dostavil ku správcovi dane, pričom tento svedok mal k dispozícii doklady spoločnosti LK IMPOEXPO,
s.r.o. preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi. Pracovníci správcu dane však odmietli ich prevzatie s
uvedením, že kontrolóri nie sú na pracovisku a doklady už nie sú relevantné a o u tejto skutočnosti
odmietli spísať so žalobcom zápisnicu.

V súvislosti s touto námietkou je potrebné poukázať na ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku z ktorého
vyplýva, že zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok
daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal
kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil
nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému
subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak.
Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má
kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt
predloží aj listinné dôkazy, pričom zákon jasne obsahuje aj poučenie o tom, že zmeškanie lehoty
nemožno odpustiť.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že splnomocnený zástupca žalobcu prevzal
príslušný Protokol č. 9211401/5/5447863/2013/Sme zo dňa 06.12.2013 podľa Potvrdenia o doručení
protokolu dňa 09.12.2013 a bola mu správcom dane uložená lehota na vyjadrenie sa 30 pracovných dní
od jeho doručenia, ktorá lehota uplynula koncom mesiaca január 2014. Ak teda žalobca tvrdí, že sa dňa
14.02.2014 dostavil ku správcovi dane aj s daňovými dokladmi, urobil tak po lehote a správca nemal inú
možnosť, ako odmietnuť prevzatie predmetných daňových dokladov. V tomto prípade nešlo zo strany
správcu dane o svojvoľné konanie, ale o konanie v súlade s ust. § 46 ods. 8 Daňového poriadku.

K rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ C-277/14, ktoré na nariadenom pojednávaní predložila právna
zástupkyňa žalobcu súd uvádza, že na daný prípad predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ nemožno
aplikovať, nakoľko v tomto konkrétnom prípade nešlo tak na strane EUROCOOP spotrebné družstvo
v likvidácií ako aj LK IMPOEXPO, s.r.o. o neexistujúce subjekty, nebolo by možné určiť totožnosť
skutočného dodávateľa, ako je konštatované v predmetnom rozhodnutí.



V súdenom prípade ale totožnosť tovaru jednoznačne potvrdil tak žalobca vo výpovedi pred správcom
dane zo dňa 11.09.2012, ako aj výpovediach pred príslušným orgánom činným v trestnom konaní zo dňa
30.05.2013 a 25.02.2013, pôvod tovaru jednoznačne určil aj sám konateľ spoločnosti LK IMPOEXPO,
s.r.o. Ladislav Kižnanský vo výpovedi zo dňa 01.02.2013.

Záverom súd zdôrazňuje, že v daňovom konaní bolo potrebné aby žalobca sám preukázal, že vynaložil
a prijal všetky rozumné opatrenia, konal s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej
činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie obchodu bude spochybnené. Správca dane
preukázal vedomosť žalobcu o tom, že tok tovaru dodávaného z iného štátu žalobcovi cez ďalšiu
spoločnosť nebol súladný s tokom fakturačným. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne
oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka, ktoré vo vzťahu k správcovi dane vyplývajú z daňových
zákonov. V záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov a tým aj predchádzania
právnej neistote je povinnosťou každej strany obchodnej transakcie dbať o to, aby sa odstránilo všetko,
čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, čo zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti o
obchodnom partnerovi, pretože inak sa následky nedostatočnej obozretnosti pri vstupe do právnych
vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré
samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou
činnosťou tej ktorej zmluvnej strany, ktorou otázkou sa zaoberá i platná judikatúra, ako napr. uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 104/2012-89 zo dňa 01.03.2012, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Sžf/25/2011 zo dňa 27.10.2011 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 zo dňa 13.09.2011).

Konajúci súd konštatuje, že preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v rozsahu žalobných dôvodov,
ako aj konanie a rozhodnutie prvostupňového orgánu ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že
rozhodnutie žalovaného je zákonné, vecne správne, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu, ktorý je v zhode s obsahom pripojeného administratívneho spisu, na zistenia boli aplikované
správne právne predpisy, práva žalobcu porušené neboli a žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 250j
ods. 1 O.s.p. zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi nárok na náhradu trov
konania vzhľadom na jeho neúspech nepriznal.

Senátom Krajského súdu v Trnave bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa § 205 ods. 1
O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.