Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/425/2013 z 19. 3. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 19. marca 2014, sp. zn. 9Co/425/2013, ECLI:SK:KSNR:2014:4611210398.3 Krajský súd Nitra | 9Co/425/2013 | ECLI:SK:KSNR:2014:4611210398.3 | 2014-03-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 212 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f41c3caf-7c25-4102-8a71-dc2f2f3258c8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4611210398.3 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/425/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4611210398
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4611210398.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr.
Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombáthovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa: Home Credit
Slovakia, a. s. so sídlom Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, proti odporcovi: S. H., nar. XX.
XX. XXXX, bytom G., N. XXX/X, o zaplatenie 2.185,62 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 16. októbra 2013 č. k. 6C/60/2012-117, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, ako aj v časti náhrady trov
konania p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 61,90 eura, vo zvyšku, čo do zmluvného úroku, návrh zamietol, konanie, čo
do zmluvnej pokuty vo výške 44,10 eura, zastavil a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť na účet
Okresného súdu Topoľčany časť súdneho poplatku za odvolanie vo výške 51,37 eura, a to do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku, ako aj odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov
konania vo výške 50,94 eura a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods.
2, § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 1, 2, čl. 5, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č.
93/13/EHS z 05. 04. 1993, ako aj vykonaným dokazovaním a zistil, že navrhovateľ na pojednávaní,
čo do zmluvnej pokuty uplatnenej vo výške 44,10 eura, zobral návrh späť a konanie žiadal zastaviť.
Odporca súhlasil s čiastočným späťvzatím návrhu, a preto súd prvého stupňa podľa § 96 ods. 1, 3
OSP konanie, čo do sumy 44,10 eura zastavil. Následne na základe vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že návrh navrhovateľa na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 824,98 eura, vychádzajúc
pritom z Hlavy 9 § 2 úverových podmienok, v ktorom je uvedená výška zmluvného úroku 0,08 % z
dlžnej čiastky za každý začatý deň omeškania nie je dôvodný a to pre rozpor s ustanovením § 39
Občianskeho zákonníka. Mal za to, že dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ustanovením § 39
Občianskeho zákonníka, teda nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, inak je právny úkon neplatný.
Dochádza k tomu, keď dohodnuté úroky presiahnu obvyklú mieru úrokov poskytovanú bankami v
čase, kedy bola zmluva uzavretá. Uvedené bolo treba zvlášť posudzovať pri spotrebiteľských úveroch,
keď prevažne spotrebiteľ bol odkázaný na poskytnutie úveru, vzhľadom na jeho nepriaznivú finančnú
situáciu. Zmluvy boli predkladané formulárovo pripravené, ktorých obsah nemohol spotrebiteľ ovplyvniť.
V čase uzatvorenia zmluvy bola výška obvyklej miery úrokov poskytovaných bankami pri strednodobých
úveroch 13,11 % ročne, pri dlhodobých úveroch 7,91 % ročne. Dohodnutá výška úrokov 0,08 % denne



predstavovala 29,20 % ročne, čo bolo potrebné považovať za neprimerane vysoké úroky v rozpore
s dobrými mravmi, a pokiaľ došlo k dohodnutiu úroku v takejto výške, pre rozpor s dobrými mravmi
nebolo možné uplatnený zmluvný úrok navrhovateľovi priznať, a preto bol v tejto časti návrh zamietnutý.
Vzhľadom na uvedenú neplatnosť právneho úkonu nebolo možné prihliadať ani na súhlasné stanovisko
odporcu k čiastočnej úhrade, ktoré súhlasné stanovisko zohľadnil pri priznaní navrhovateľovi poplatku
za výber z bankomatu vo výške 32,06 eura a mesačného poplatku za vedenie účtu vo výške 29,84
eura, čo spolu predstavovalo sumu 61,90 eura. Preto súd v tejto časti návrhu navrhovateľa vyhovel a
zaviazal odporcu k úhrade týchto súm, ako aj zaviazal navrhovateľa na doplatenie súdneho poplatku
za odvolanie vo výške 51,37 eura a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP. Vzhľadom
na čiastočný úspech navrhovateľa v konaní priznal mu pomernú časť náhrady trov konania, nakoľko
jeho úspešnosť z uplatnenej sumy 2.185,62 eura bola spolu vo výške 1.275,28 eura, t.j. 58,35
% a úspešnosť odporcu, teda neúspešnosť navrhovateľa bola 41,65 %, takže navrhovateľovi patrila
náhrada trov konania v pomernej časti a to v časti 16,70 % (58,35-41,65). Trovy konania navrhovateľa
predstavovali sumy za zaplatený súdny poplatok za návrh vo výške 131 eur, za odvolanie vo výške 58 eur
a za podanie dovolania vo výške 116 eur, spolu 305 eur, z čoho 16,70 % predstavovalo sumu 50,94 eura.

Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ,
nesúhlasiac s právnym záverom súdu prvého stupňa, že dohodnutý zmluvný úrok je v rozpore s
dobrými mravmi. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že zmluvný úrok vo výške 824,98 eura nebol
voči odporcovi uplatnený na základe hlavy 9 ods. 2 úverových podmienok. Rovnako tak nepoprel
skutočnosť, že výška RPMN nebola v úverovej zmluve uvedená, avšak zdôraznil, že zákon č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v zmysle ustanovenia § 3 ods. 6 pri revolvingových úveroch počíta
s nemožnosťou určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov. Zastal názor, že podstatným determinantom
v existujúcom záväzkovom vzťahu je tá skutočnosť, že úvery poskytované bankami a nebankovými
subjektmi nemožno porovnávať hneď z niekoľkých dôvodov. Za prvý dôvod označil skutočnosť, že
dojednaný úrok za poskytnutie úveru predstavuje jednak odmenu veriteľa za poskytnutie úveru, ako
aj krytie rizika veriteľa v súvislosti s poskytnutím úveru a v neposlednom rade zohľadňuje aj náklady
spojené so získavaním zdrojov financovania úverov. Pre porovnanie úrokových sadzieb poskytovaných
nebankovými subjektmi a bankami by potom bolo potrebné v záujme spravodlivosti porovnať rozdiel
úrokovej miery medzi úrokovou mierou, za ktorú sú poskytnuté úvery bankám a úrokovou mierou,
za ktorú následne poskytujú úvery banky a tým rozdielom, ktorý je medzi úrokovými sadzbami
poskytovanými bankami nebankovým subjektom a úrokovou mierou, za ktorú následne nebankové
subjekty poskytujú úvery svojim klientom. S poukazom na uvedené, ako aj legislatívu Slovenskej
republiky mal za to, že na základe uvedeného súd prvého stupňa mal výšku odplaty dojednanej za
poskytnutý úver, posudzovať nie len porovnávaním s výškou úrokovej sadzby bánk, ale aj s výškou
úrokovej sadzby bánk obvykle požadovanou na finančnom trhu. Týmto spôsobom poukázal na štatistické
údaje týkajúce sa priemernej úrokovej miery zverejnenej na stránke Ministerstva financií Slovenskej
republiky v zmysle Nariadenia vlády SR, ktorým sa stanovuje maximálna výška odplaty, ktorú nesmie
prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru. Podľa zverejnenej štatistiky priemernej úrokovej
miery pre kreditné karty bolo nepochybné, že odplata vyjadrená úrokovou mierou vo výške 26,52% p.
a. sa ani z ďaleka nepribližovala k povolenej hornej hranici odplaty stanovenej všeobecne záväzným
právnym predpisom. Naviac vytkol, že súd prvého stupňa v odôvodnení neuviedol, na základe akých
hodnoverných údajov dospel k záveru, že výška obvyklej miery úrokov poskytovaných bankami pri
strednodobých úveroch bola 13,11% ročne, pri dlhodobých úveroch 7,91% ročne. Následne vyjadril
presvedčenie, že konajúci súd nesprávne posúdil typ poskytnutého úveru a porovnával úrokovú mieru
klasických spotrebiteľských úverov, pričom opomenul skutočnosť, že navrhovateľ poskytol odporcovi
úver formou kreditnej karty a pri takomto druhu úveru majú banky oveľa vyššiu ročnú úrokovú mieru.
Zastal tiež názor, že pri úverových kartách poskytovaných nebankovými subjektmi je prípustné, že výška
odplaty je mierne vyššia ako pri bankových subjektoch, pretože nebankový subjekt má oveľa vyššie
náklady ako banka s takýmto úverom, a preto by malo byť minimálne tolerované, že výška odplaty je
zvýšená o výšku úrokovej miery, za ktorú si nebankové subjekty požičiavajú finančné prostriedky od
bánk. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že
navrhovateľovi prizná zmluvný úrok 824,98 eura, prípadne zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie a priznal náhradu trov konania.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.



Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s
verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3
OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci,
ako aj rozhodnutie správne odôvodnil, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
zamietajúcej časti, ako aj v časti náhrady trov konania podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny
potvrdil.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ podaným návrhom domáhal zaplatenia istiny vo výške 1.243,38
eura, zmluvného úroku vo výške 824,98 eura, poplatku za výber z bankomatu vo výške 32,06 eura,
zmluvnej pokuty vo výške 44,10 eura, sankčného úroku vo výške 11,26 eura, mesačného poplatku
za vedenie účtu vo výške 29,84 eura, úroku z omeškania vo výške 0,024% denne z čiastky 824,98
eura odo dňa 08. 10. 2009 až do zaplatenia a trovy konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa
01. 12. 2001 uzatvoril navrhovateľ s odporcom úverovú zmluvu 5110111476, predmetom ktorej bolo
poskytnutie revolvingového úveru s úverovým rámcom vo výške 2.323,57 eura. V súlade s úverovými
podmienkami bol odporcovi poskytnutý úver k uspokojovaniu jeho priebežných finančných potrieb a
odporca bol oprávnený čerpať úver prostredníctvom úverovej karty. Navrhovateľ a odporca sa dohodli na
vrátení poskytnutého úveru spolu s dohodnutým úrokom, v pravidelných mesačných splátkach. Nakoľko
odporca nesplácal úver podľa dohodnutých podmienok, navrhovateľ mu dňa 22. 09. 2009 zaslal výzvu k
splateniu celého dlhu vo výške 2.442,18 eura, z ktorej odporca uhradil len 256,56 eura. Spolu s návrhom
predložil aj úverovú zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru a vydaní a používaní platobnej karty
YES, uzatvorenej dňa 01. 12. 2001, z ktorej vyplýva, že odporca si vybral revolvingový úver variant D s
mesačnou splátkou vo výške 1.200,- Sk a s úverovým rámcom vo výške 30.000,- Sk.

Súd prvého stupňa vo veci najskôr rozhodol rozsudkom zo dňa 25. apríla 2012 č. k. 6C/60/2013-34
tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1.213,38 eura s 8,76% úrokom z omeškania
ročne od 08. 10. 2009 až do zaplatenia a zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 74,51
eura. Uvedené povolil odporcovi splácať v mesačných splátkach po 50 eur a to vždy do 20-teho dňa v
mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku a to pod následkom straty
výhody splátok a exekúcie. Okrem toho konanie, čo do sumy 41,26 eura, zastavil a to, čo do istiny vo
výške 30 eur a čo do sankčného úroku 11,26 eura, a vo zvyšku návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku do zamietajúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, avšak
bez uvedenia dôvodov, v dôsledku čoho odvolací súd uznesením zo dňa 31. augusta 2012 č. k.
9Co/222/2012-55 odvolanie navrhovateľa odmietol. Následne navrhovateľ podal proti tomuto uzneseniu
dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 26. februára 2013 sp. zn. 4Cdo
425/2012 vyhodnotil dovolanie za dôvodné a uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31. augusta 2012 sp.
zn. 9Co 222/2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vo vyhovujúcej a zastavujúcej časti z dôvodu absencie odvolania rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa
25. apríla 2012 č. k. 6C/60/2013-34 nadobudol právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania zostala
zamietajúca časť rozsudku súdu prvého stupňa, o ktorej odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 6.
júna 2013 č. k. 9Co/119/2013-88 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti
a v časti náhrady trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne súd prvého stupňa o zamietajúcej časti rozhodol napadnutým rozsudkom.

Z dôvodu absencie odvolania vo vyhovujúcej, v zastavujúcej časti a v časti doplatenia súdneho poplatku
nadobudol rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 16. októbra 2013 č. k. 6C/60/2012-117 právoplatnosť
a predmetom predmetného odvolacieho konania zostala zamietajúca časť napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa, ako aj na ňu nadväzujúci výrok týkajúci sa trov konania.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.



Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutej zamietajúcej časti a konania, ktoré mu
predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov odvolania, dospel k záveru, že v danej veci niet sporu o tom, že
ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, čo nerozporoval ani navrhovateľ, ktorú účastníci konania uzatvorili
dňa 01. 12. 2001 a z ktorej navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok. Bolo preto dôvodné na túto zmluvu
aplikovať právne normy spotrebiteľského práva a to zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase vzniku právnych vzťahov ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v
ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách tak, ako to správne urobil i
súd prvého stupňa. Súd prvého stupňa okrem toho správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po
právnej stránke, pričom svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil, ako mu to ukladá ustanovenie § 157 ods.
2 OSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa,
ako aj s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku a na tieto v celom rozsahu poukazuje ako na svoje
vlastné a z týchto dôvodov ich už znovu nebude opakovať.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v jeho zamietajúcej časti odvolací súd uvádza, že
Občiansky zákonníka a ani iné právne predpisy výslovne nestanovia, do akej výšky je možné pri
peňažnej pôžičke dojednať úroky, z tejto skutočnosti však nemožno vyvodzovať, že by výška úrokov
závisela len od dohody účastníkov zmluvy, nakoľko i tu platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností, vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi; spravidla ide o takú výšku úrokov, ktorá v čase ich dojednania
podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek peňažnými ústavmi.
Je nepochybné, že neprimerane vysoké úroky, dojednané pri peňažnej pôžičke alebo úvere, sú
všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa, vzájomným vzťahom medzi
ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Pri
dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke alebo úvere koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ,
ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho
nepriaznivej. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne
presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším
úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

V prejednávanej veci odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, zistil, že úroková miera dohodnutá
medzi účastníkmi konania v predmetnej spotrebiteľskej zmluve prevyšuje obvyklú úrokovú mieru a z
tohto zistenia súd prvého stupňa správne vyvodil právny záver o neplatnosti takéhoto dojednania pre
rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Naviac, v rámci odvolacieho konania
nebolo možné prihliadnuť ani na námietky odvolateľa, týkajúce sa skutočnosti, že zmluvný úrok bol vo
výške 2,21% p. m., t.j. 26,52% p. a. a jeho dojednanie vyplývalo z Hlavy 6 § 9 úverových podmienok,



pretože ani tieto skutočnosti nevyvrátili skutočnosť, že úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi
konania prevyšuje obvyklú úrokovú mieru vo väčšom rozsahu ako je prípustná miera a to i s prihliadnutím
na skutočnosť, že išlo o nebankový subjekt.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa správne ustálil, že zmluvný úrok je pre rozpor s dobrými mravmi v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
zamietajúcej časti, ako aj v časti náhrady trov konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne trovy
odvolacieho konania neuplatnil, ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.