Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11S/207/2016 z 19. 9. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 19. septembra 2017, sp. zn. 11S/207/2016, ECLI:SK:KSNR:2017:4016200795.3
Krajský súd Nitra | 11S/207/2016 | ECLI:SK:KSNR:2017:4016200795.3 | 2017-09-19 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e2b5896e-1395-417a-adf0-32fcdc003501
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4016200795.3

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/207/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4016200795
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4016200795.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu
JUDr. Dany Kálnayovej a JUDr. Dariny Vargovej, v právnej veci žalobcu: HOTEL CAPITAL s.r.o., Farská
16, Nitra, IČO 47 237 279, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Kochanským, Farská 33, Nitra, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103403332/2016 zo dňa 27. 06. 2016, takto

r o z h o d o l :

Súd  žalobu  z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Z predloženého administratívneho spisu súd zistil a  mal za preukázané, že dňa               22. 01.
2015 sa u žalobcu začala daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až
december 2013 a január až november 2014 na základe žiadosti Kriminálneho úradu finančnej správy
zo dňa 16. 01. 2015. O začatí predmetnej daňovej kontroly bola spísaná dňa 22. 01. 2015 zápisnica za
účasti štatutárneho zástupcu žalobcu. Podľa uvedenej zápisnice bolo so štatutárnym zástupcom žalobcu
dohodnuté, že doklady budú správcovi dane predložené po dohode s daňovým subjektom dňa 23. 01.
2015. Z úradného záznamu správcu dane zo dňa 23. 01. 2015  vyplýva, že žalobca doklady k tomuto
dňu nepredložil, pričom ich predloží dňa 26. 01. 2015.

2. Dňa 26. 01. 2015 spísal správca dane potvrdenie o zapožičaní, z ktorého vyplýva, že správcovi dane
boli zapožičané doklady za zdaňovacie obdobie január až september 2014 č. ZU 2014000001 až ZU
2014002514 a potvrdenie zo dňa 23. 01. 2015 o zaistení odňatej veci, spísané Kriminálnym úradom
finančnej správy, z ktorého vyplýva, že v tento deň boli zaistené písomnosti týkajúce sa spoločnosti
HOTEL ZLATÝ KĽÚČIK, s.r.o. a spoločnosti žalobcu. Dňa 27. 01. 2015 spísal správca dane potvrdenie
o zapožičaní dokladov, z ktorého vyplýva, že správcovi dane boli zapožičané doklady, a to kniha ERP
s daňovým kódom pokladnice č. 4002023417176001 a faktúry za zdaňovacie obdobie od 01. 11. 2014
do 27. 11. 2014.

3. Dňa 02. 02. 2015 bola správcom dane spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní za prítomnosti
konateľa spoločnosti žalobcu, z ktorej vyplýva, že konateľ spoločnosti žalobcu nepriniesol doklady
potrebné pre kontrolu DPH, pretože tieto uschoval u Ing. Y. O., ktorý spáchal samovraždu a jeho mama
oznámila, že žiadne doklady sa v jej rodinnom dome nenachádzajú.



4. Správca dane prostredníctvom podania zo dňa 05. 02. 2015 odstúpil daňovú kontrolu Daňovému
úradu Nitra, pobočka Komárno v zmysle požiadavky Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
1101002/1/49737/2015 zo dňa 02. 02. 2015.

5. Dňa 26. 02. 2015 spísal Kriminálny úrad finančnej správy úradný záznam o odovzdaní zaistenej veci,
z ktorého vyplýva, že písomnosti zaistené dňa 23. 01. 2015 (týkajúce sa spoločnosti HOTEL ZLATÝ
KĽÚČIK, s.r.o. a spoločnosti žalobcu) a uvedené v potvrdení o zaistení veci z toho istého dňa, boli
odovzdané  správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu u žalobcu, a to dňa 26. 02. 2015.

6. Správca dane (Daňový úrad Nitra, pobočka Komárno) dňa 14. 04. 2015 predvolal Ing. B. P. na deň 22.
04. 2015 o 10:00 na Daňový úrad Nitra, pobočka Komárno, za účelom vypočutia ako svedka v súvislosti
s výkonom daňovej kontroly u žalobcu. Dňa 22. 04. 2015 bola správcom dane spísaná zápisnica o
ústnom pojednávaní s Ing. B. P. - externou účtovníčkou spoločnosti žalobcu (za účasti splnomocneného
zástupcu žalobcu), ktorá uviedla, že po podaní daňového priznania za rok 2013 účtovné doklady
odovzdala konateľovi spoločnosti žalobcu, ktorý ich fyzicky preberal a nevie, kde ich uložil.

7. Dňa 27. 04. 2015 vyzval správca dane žalobcu na predloženie účtovných dokladov a iných dokladov
preukazujúcich hospodárske operácie a účtovné prípady za rok 2013, pričom v tejto výzve špecifikoval
aké listinné doklady je potrebné predložiť. V dožiadaniach zo dňa 27. 04. 2015 a 28. 04. 2015 správca
dane požiadal Daňový úrad Bratislava o zistenie skutočností týkajúcich sa daňového subjektu FLER spol.
s r. o. v súvislosti s faktúrou za zdaňovacie obdobie november 2014, daňového subjektu ALFA Petrol, s. r.
o. v súvislosti s faktúrou za zdaňovacie obdobie august 2014 a daňového subjektu BJ EUROBUSINESS,
s.r.o. v súvislosti s faktúrami vystavenými v zdaňovacom období september a október 2014.

8. Daňový úrad Bratislava spísal dňa 17. 06. 2015 zápisnicu o ústnom pojednávaní, z ktorej vyplýva, že
konateľ spoločnosti FLER spol. s r. o. sa vyjadril  k zdaňovaciemu obdobiu november 2014 a k faktúre
zo dňa 28. 11. 2014 vystavenej pre žalobcu za reklamno-propagačné služby.

9. Dňa 23. 06. 2015 spísal správca dane zápisnicu o ústnom pojednávaní za účasti splnomocnenej
zástupkyne žalobcu a konateľa spoločnosti žalobcu. Na uvedenom ústnom pojednávaní boli konateľom
žalobcu predložené tri šanóny dokladov (kópie a fotokópie) od rôznych dodávateľov. Predložené doklady
neboli očíslované a neboli spôsobilé na prevzatie a z toho dôvodu ich správca dane neprevzal. Konateľ
spoločnosti žalobcu uviedol, že zabezpečí očíslovania dokladov, pričom ďalšie doklady postupne
zabezpečuje od svojich dodávateľov. Dňa 24. 06. 2015 bola správcom dane spísaná zápisnica o
miestnom zisťovaní v sídle spoločnosti žalobcu (HOTEL CAPITAL s.r.o., Farská 16, Nitra) za prítomnosti
splnomocnenej zástupkyne žalobcu a konateľa žalobcu.  Zo zápisnice vyplýva, že bola vykonaná
fyzická obhliadka priestorov hotela, pričom zamestnanci správcu dane prevzali doklady špecifikované
v tejto zápisnici a zároveň bolo dohodnuté, že konateľ žalobcu predloží zmluvy a inú dokumentáciu
k faktúram za stavebné práce. Dňa 26. 06. 2015 bola správcom dane spísaná ďalšia zápisnica o
ústnom pojednávaní, na ktorom boli splnomocnenej zástupkyni žalobcu vrátené doklady uvedené v
tejto zápisnici. Dňa 30. 06. 2015 spísal správca dane s konateľom žalobcu ďalšiu zápisnica o ústnom
pojednávaní, na ktorom boli správcovi dane predložené dodacie listy za rok 2013 od dodávateľa
Heineken Slovensko Distribúcia, spol. s r.o., prevádzka Lužianky s príjmovými pokladničnými dokladmi
a dodacie listy bez pokladničného dokladu. Ďalšia zápisnica o ústnom pojednávaní bola správcom dane
s konateľom žalobcu spísaná dňa 09. 07. 2015, na ktorom konateľ žalobcu odovzdal ďalšie doklady
špecifikované v tejto zápisnici.

10. Dňa 13. 10. 2015 správca dane spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní (za účasti splnomocnenej
zástupkyne žalobcu), na ktorom bol vypočutý F. Q., ktorý sa vyjadroval k faktúre vystavenej dňa 28. 11.
2014 pre žalobcu ako odberateľa.

11. Dňa 26. 10. 2015 bola správcovi dane doručená odpoveď Daňového úradu Bratislava na dožiadanie
týkajúce sa spoločnosti  ALFA Petrol, s. r. o. spolu so zápisnicou o ústnom pojednávaní zo dňa 18.
08. 2015, na ktorom bol vypočutý Mário Mezey, bývalý konateľ tejto spoločnosti, ktorý sa vyjadroval k
činnosti tejto spoločnosti v roku 2014.

12. Dňa 19. 11. 2015 vyzval správca dane žalobcu, aby sa vyjadril k zisteniam správcu dane a zároveň
predložil doklady a dôkazy na podporu svojich tvrdení.



13. Na uvedenú výzvu správcu dane reagoval žalobca v podaní zo dňa 06. 12. 2015, pričom k
zdaňovacím obdobiam roku 2013 uviedol, že doklady týkajúce sa roku 2013 odložil na miesto, na ktorom
sa nenachádzajú, z dôvodu úmrtia osoby, u ktorej boli odložené. Snažil sa však doklady obstarať a
správcovi dane predložil doklady od rôznych dodávateľov v počte asi 1.200 kusov. Nesúhlasil s tvrdením,
že si nemôže uplatniť právo na odpočítanie dane, pretože uplatnenie nároku na odpočítanie nie je
podmienené účtovaním v účtovníctve podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších
predpisov. Žalobca bol v podanom vyjadrení toho názoru, že správca dane mal predložené doklady od
dodávateľov tovaru pre žalobcu akceptovať pre účely nároku na odpočet za zdaňovacie obdobie január
až december 2013.

14. Dňa 18. 12. 2015 bol správcom dane spísaný protokol z daňovej kontroly u žalobcu. V uvedenom
protokole je pri zdaňovacom období september 2013 uvedené, že žalobca v daňovom priznaní uviedol
vlastnú daňovú povinnosť v sume 747,33 eur, pričom po daňovej kontrole je vlastná daňová povinnosť
žalobcu v sume 8.303,87 eur, čo je rozdiel 7.556,54 eur. Správca dane konštatoval, že žalobca k daňovej
kontrole nepredložil všetky doklady, nepredložil záznamy k dani z pridanej hodnoty a nepreukázal, na
základe akých dokladov si odpočítal daň v príslušnom zdaňovacom období.

15. Na základe výzvy správcu dane zo dňa 30. 12. 2015 sa žalobca vyjadril k uvedeným zisteniam
správcu dane v podaní zo dňa 28. 01. 2016.

16. Dňa 02. 03. 2016 bola správcom dane spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, pričom jej
predmetom bolo prerokovanie pripomienok žalobcu k protokolu zo dňa 18. 12. 2015.

17. Rozhodnutím č. 102706170/2016 zo dňa 11. 03. 2016 správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods.
5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov rozdiel dane v sume 7.556,54 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie september 2013.

18. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie.

II.

19. Rozhodnutím zo dňa 27. 06. 2016 č. 103403332/2016 žalovaný ako odvolací orgán potvrdil
rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 102706170/2016 zo dňa 11. 03. 2016. Vo svojom rozhodnutí
žalovaný dospel k záveru, že správca dane daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september
2013 v sume 7.556,54 eur vyrubil v súlade s procesným a hmotnoprávnym predpisom, platným v
kontrolovanom zdaňovacom období. Daňový subjekt napriek tomu, že ku kontrole predložil alternatívne
doklady, nepreukázal, v ktorom zdaňovacom období a v akej výške si daň z pridanej hodnoty z prijatých
tovarov alebo služieb uplatnil a na aké ďalšie účely ich ako platiteľ dane použil. Preto si daň z pridanej
hodnoty uvedenú v daňovom priznaní DPH uplatnil v rozpore so zákonom o DPH, najmä jeho § 51 ods.
1 písm. a/ a c/ v spojení s § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a c/ zákona o DPH.

III.

20. Žalobca žalobou zo dňa 30. 08. 2016 žiadal, aby súd zrušil vyššie uvedené rozhodnutie žalovaného
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V úvode podanej žaloby žalobca zhrnul dôvody rozhodnutia správcu
dane, odvolania voči tomuto rozhodnutiu a žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného. V súvislosti
s rozhodnutím žalovaného poznamenal, že tento svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že daňový subjekt,
ktorý mal dostatočný časový priestor na preukázanie svojich tvrdení, mal možnosť vykonať rekonštrukciu
svojho účtovníctva, vyhotoviť evidenciu DPH a tak aj alternatívnymi dôkazmi preukázať, že si odpočítanie
dane uplatnil v súlade so zákonom o DPH. Keďže daňový subjekt k predloženým dokladom nevyhotovil



evidenciu DPH a nepreukázal dodanie tovaru a služieb na nich uvedených, správca dane nemal inú
možnosť, ako neuznať práva na odpočítanie dane z predložených dokladov.

21. Žalobca ďalej uviedol, že rozhodnutím žalovaného, ktoré mu bolo oznámené dňa 04. 07. 2016, bol
ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Rozhodnutie je nezákonné a samo si
odporujúce, čo vyplýva z jeho odôvodnenia. Žalovaný na str. 8 v prvom odseku uvádza, že podľa § 19
ods. l prvá veta a ods. 2 zákona o DPH vyplýva, že daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a
služby a že daňový subjekt musí vo vzťahu k podaným daňovým priznaniam DPH preukázať, v ktorom
kontrolovanom zdaňovacom období tovar prijal a v ktorom zdaňovacom období daň uplatnil a na aký účel
použil prijaté zdaniteľné plnenie. Takéto znenie nie je uvedené v žiadnom zákonnom ustanovení. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-104/12 Wolfram Becker zo dňa
21. 02. 2013 na bod 20, v ktorom je uvedené „ právo na odpočet sa však rovnako priznáva zdaniteľnej
osobe dokonca aj pri absencii priamej a bezprostrednej súvislosti medzi osobitným plnením na vstupe a
jedným, alebo viacerými plneniami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočet, ak náklady na predmetné
služby tvoria súčasť celkových nákladov vynaložených zdaniteľnou osobou a sú ako také podstatnými
elementmi tvoriacimi cenu tovarov alebo služieb, ktoré táto osoba poskytuje. Takéto náklady totiž priamo
a bezprostredne súvisia s celkovou hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby a taktiež na bod 21, z
ktorého vyplýva, že následne je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o povahu priamej a bezprostrednej
súvislosti, ktorá musí existovať medzi plnením na vstupe a plnením na výstupe, Súdny dvor usúdil, že
nie je reálne pokúsiť sa o presnejšiu formuláciu v tomto smere. Vzhľadom na rozmanitosť obchodných a
podnikových transakcií je totiž nemožné poskytnúť v každom jednotlivom prípade vhodnejšiu odpoveď v
súvislosti so spôsobom určenia vzťahu, ktorý musí existovať medzi plneniami uskutočnenými na vstupe
plneniami uskutočnenými na výstupe na to, aby DPH zaplatená na vstupe bola odpočítateľná.“ Žalobca
ďalej uviedol, že jeho odvolávanie sa na ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku žalovaný taktiež nesprávne
vyhodnotil, nakoľko je toho názoru, že správca dane sa mal zaoberať každým dokladom, ktorý ako
daňový subjekt predložil.

22. Poznamenal, že nakoľko daňový subjekt má nárok na odpočet podľa § 49 ods. 2 písm. a/  a následne
§ 51 ods. 1 písm. a/, a nie podľa § 51 ods. l písm. b/, nárok na odpočet dane nemôže byť zamietnutý z
dôvodu, že daňový subjekt nemá vedenú evidenciu DPH. V zmysle § 70 má daňový subjekt povinnosť
viesť evidenciu DPH podľa § 70, ale nárok na odpočet podmienený evidenciu sa vzťahuje pre iné účtovné
prípady, ktoré nepatria daňovému subjektu HOTEL CAPITAL s.r.o. Pokiaľ odvolací orgán tvrdí, že
žalobca nepreukázal použitie prijatých plnení na svoje podnikanie / nepredložil žiadne doklady, výstupy
z ERP, odberateľské faktúry, tak potom je nelogické, že správca dane neuznal v zdaňovacom období na
základe daňového priznania za zdaňovacie obdobie september 2013 žiadny nárok na odpočet, avšak
daň na výstupe v plnej výške ponechal. Žalobca uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
považuje podanú žalobu za opodstatnenú a zákonnú.

23. Žalobca v uvedenej žalobe zároveň navrhol priznať žalobe odkladný účinok. O tomto návrhu rozhodol
tunajší súd uznesením č. k. 11S/207/2016-44 zo dňa 01. 03. 2017 tak, že ho zamietol.

IV.

24. Žalovaný v podanom vyjadrení zo dňa 21. 12. 2016 navrhol žalobu ako bezdôvodne podanú
zamietnuť. Poznamenal, že daňový subjekt v daňovom priznaní DPH za kontrolované zdaňovacie
obdobie september 2013 uviedol na r. 20 a r. 21 DP odpočítame dane celkom v sume 7.556,54 eura. Na
r. 04 DP priznal daň z dodaných tovarov a služieb podľa § 8 a § 9 zákona v sume 8.303,87 eura. Výsledný
vzťah k štátnemu rozpočtu - vlastná daňová povinnosť bola 747,33 eura. Daňový subjekt už pri podaní
daňového priznania musí byť schopný preukázať, že skutočnosti uvedené v daňovom priznaní DPH
sú pravdivé, vierohodné a odrážajú reálnu skutočnosť. Daňový subjekt musí byť schopný predložiť k
svojim tvrdeniam relevantné doklady a dôkazy. Povinnosť predložiť doklady a dôkazy k daňovej kontrole
vyplýva pre daňový subjekt z ustanovenia § 45 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého kontrolovaný
daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej
kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske
operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme
vedie, vrátanie evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k



nim ústne alebo písomné vysvetlenia (písm. d), ako aj predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenia (písm. e). Žalobca si túto zákonnú povinnosť riadne nesplnil.

25. Zo spisového materiálu predloženého k odvolaniu vyplynulo, že predmetná daňová kontrola bola
vykonaná na žiadosť Kriminálneho úradu finančnej správy č. 9007051/1/18814/2015 zo dňa 16. 01.
2015, ktorý správcovi dane poskytol daňové a účtovné doklady, ktoré zaistil dňa 23. 01. 2015 v kancelárii
externého spracovateľa účtovníctva, v objekte HOTEL ZLATÝ KĽÚČIK, s.r.o., Svätourbanská 3052127A,
Nitra, IČO 36 715 786, ktorý dňa 28. 01. 2015 spísal s Róbertom Rybárom, Svätourbanská 3052/27A,
Nitra, konateľom uvedeného daňového subjektu (ktorý je tiež konateľom žalobcu) zápisnicu o podaní
vysvetlenia č. 9007053/1/41377/2015 zo dňa 28. 01. 2015.

26. Podľa žalovaného žalobca v prípade daňovej kontroly porušil aj ustanovenie § 45 Daňového
poriadku, podľa ktorého kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane
povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis
a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske, operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej
správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátanie evidencie a záznamov, ktorých vedenie
bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlia (písm. d/, ako aj predkladať
v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia (písm. e/). Správca dane viac krát
vyzýval daňový subjekt na predloženie dokladov a dôkazov. Na výzvu zo dňa 27. 04. 2015 doložil
iba protokol zo dňa 10. 05. 2014 o tom, doklady za účtovný rok 2013 Róbert Rybár prevzal od svojej
účtovníčky. Kompletné účtovníctvo za rok 2013, t. j. daňové a účtovné doklady, ako aj zákonom o DPH
predpísané evidencie (§ 70 zákona o DPH) nepredložil. Správca dane v predvolaní zo dňa 03. 06.
2015 vyzval žalobcu, aby ku konaniu, ktoré sa malo uskutočniť dňa 23. 06. 2015 predložil účtovné
a iné doklady preukazujúce hospodárske operácie a účtovné prípady za rok 2013 a to s ich bližším
konkretizovaním, takže žalobca mal vedomosť, čo od neho správca dane požaduje. Žalobca kompletné
účtovníctvo a evidencii k DPH nepredložil vôbec.

27. Žalobca v priebehu daňovej kontroly predložil tri šanóny (kópie, fotokópie, nie originály dokladov)
dokladov od rôznych dodávateľov. Tieto však nespĺňali základné údaje o účtovných dokladoch, neboli
bližšie označené - číslované, to znamená, že nebolo z nich zrejmé, o aký účtovný doklad sa jedná, a
kde a ako je o nich účtované. Žalobca prisľúbil, že doklady očísluje a zabezpečí si aj ďalšie doklady od
svojich dodávateľov. Dňa 24. 06. 2015 doložil 71 ks dodacích listov z roku 2013 od dodávateľa Heineken
Slovensko, Distribúcia, spol. s r. o., Hurbanovo, prevádzka Lužianky. Faktom je aj tá skutočnosť, že
žalobca pri miestnom zisťovaní dňa 24. 06. 2016, vykonanom na sídle žalobcu predložil ďalšie doklady,
týkajúce sa roku 2013. Žalobca však, nielenže nepredložil účtovníctvo spoločnosti, ale ani evidenciu
DPH, na základe ktorej by správca dane zistil, či daň uvedená na predložených dokladoch bola zahrnutá
v sume odpočítanej dane, uvedenej v daňovom priznaní DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie.
Zákonom predpísanú evidenciu DPH za jednotlivé kontrolované zdaňovacie obdobia roku 2013 správca
dane nemohol vykonať za žalobcu. Táto skutočnosť prináleží výlučne žalobcovi. Správca dane nemôže
uznať právo na odpočítanie dane len a len na základe predloženia nejakých dokladov, o ktorých žalobca
nevie preukázať, že sa týkajú jeho podnikateľských aktivít - zdaniteľných obchodov. Žalobca musí
relevantným spôsobom preukázať (a to aj svojím účtovníctvom), že prijaté plnenia (dodané/nadobudnuté
tovary a služby) použil na svoje zdaniteľné plnenia ako platiteľ dane. Samotné predloženie predmetných
listinných dokladov bez ďalších dôkazov (na aký účel - na účely akého svojho ďalšieho podnikania
prijaté plnenia použil, t. j. na podnikateľské účely - pre koho, akého konkrétneho odberateľa, alebo na
súkromné účely) neoprávňuje žalobcu odpočítať DPH z takýchto dokladov. Obdobné platí aj o dokladoch
o úhradách - hotovostných, predložených žalobcom vo vyššie uvedených šanónoch a bezhotovostných,
predložených bankových výpisov k odvolaniu. Tieto samo o sebe, bez ďalších dokladov, taktiež nie
sú postačujúcimi dôkazmi o prijatých a ďalej dodaných tovaroch a služieb. Žalobca, ako platiteľ dane
so zdaňovacím obdobím kalendárny mesiac, musí byť schopný preukázať časovo „kedy - v ktorom
kontrolovanom zdaňovacom období“) a vecne (ktoré konkrétne tovary a služby), aké tovary a služby ako
platiteľ dane nadobudol a ako ich použil na ďalšie dodania tovarov a služieb ako platiteľ. Žalobca tým,
že tieto skutočnosti nevedel preukázať, a nepreukázal ich ani alternatívnymi dôkazmi, sám seba obral
o právo odpočítať daň z predložených dokladov. Žalobca preto nemôže tvrdiť, že dôvodom, pre ktorý
si nemôže uplatniť a odpočítať daň z predložených listinných dokladov, je správca dane, ktorý mu to
neumožnil len z dôvodu nepredloženia evidencie DPH.



28. Žalobca na jednej strane tvrdí, že nárok na odpočet dane nemôže byť zamietnutý z dôvodu, že
daňový subjekt nemá vedenú evidenciu DPH. Na druhej strane uznáva, že v zmysle § 70 zákona o
DPH daňový subjekt má povinnosť viesť evidenciu DPH. V tej súvislosti tvrdí, že nárok na odpočet
podmienený evidenciou sa vzťahuje pre iné účtovné prípady, ktoré nepatria daňovému subjektu.
Žalovaný (s ohľadom na eurokonformný výklad zákona o DPH) uznal, že nárok na odpočítanie
dane nemôže byť podmienený len a len absenciou evidencie DPH, avšak v danom prípade žalobca
relevantným spôsobom nepreukázal, že deklarované dodanie tovaru prijal a že ho použil na svoje ďalšie
podnikanie ako platiteľ. Tvrdenie žalobcu (že nárok na odpočet podmienený evidenciou sa vzťahuje pre
iné účtovné prípady, ktoré nepatria daňovému subjektu), ktoré žalobca bližšie nekonkretizuje (o aké iné
účtovné prípady sa jedná), je podľa žalovaného nejasné, a preto sa k nim nevyjadril.

29. Žalovaný žalobcom namietané porušenie ustanovenia § 24 ods. 4 Daňového poriadku, považoval
za právne irelevantné. Uviedol, že mu je uvedené ustanovenie známe a v procese dokazovania v rámci
daňovej kontroly je aj často využívané. V danom prípade však, na základe uvedených konaní správcu
dane a tiež žalobcu, žalovaný konštatoval, že správca dane neporušil uvedené ustanovenia. Správca
dane viac krát vyzýval žalobcu na predloženie dokladov k daňovej kontrole, predloženými dokladmi sa
zaoberal a vyhodnotil ich v súlade s cit. ustanovením § 3 ods. 3 Daňového poriadku a vo väzbe na
zákon o DPH - ako nepostačujúce k tomu, aby správca dane len na základe nich (bez ďalších dôkazov)
uznal žalobcovi právo na odpočítanie dane, príp. aby žalobcovi nepriznal povinnosť platiť daň, ktorú
uviedol na r. 04 daňového priznania (t. j. daň za dodanie tovaru a služby podľa § 8 a 9 zákona o
DPH). Žalovanému zo spisového materiálu predloženého k odvolaniu vyplynulo, že správca dane vzal
do úvahy aj tú skutočnosť, či správca dane svojím konaním neukrátil žalobcu na jeho zákonných právach
(právo odpočítať DPH z predložených dokladov). Správca dane umožnil žalobcovi preukázať v daňovom
priznaní DPH uvádzané skutočnosti, tento ich však ani alternatívnym spôsobom nepreukázal. Správca
dane neukrátil žalobcu na jeho zákonných právach, žalobca sa svojím konaním sám o tieto práva ukrátil.

30. K rozsudku BSD C-104/12 Wolfram Becker, na ktorý sa žalobca odvolával, žalovaný s poukazom na
ust. § 19 ods. 1 zákona o DPH uviedol, že dodanie tovaru žalobca preukazoval fotokópiami dokladov od
dodávateľov METRO a Heineken Slovensko. K predloženým dokladom je potrebné uviesť, že dodací list
sám o sebe nie je možné považovať za postačujúci relevantný daňový doklad, lebo dodací list samotný
nie je účtovným dokladom. Dodací list je zvyčajne prílohou faktúry. V zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o
DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods.
2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Žalovaný pripúšťa, že dodanie/nadobudnutie
tovaru môže preukázať aj alternatívnymi dokladmi. Takýmto dokladom by boli faktúry od uvedených
dodávateľov. Žalobca nezdôvodnil, prečo nepredložil faktúry od uvedených dodávateľov ale len dodacie
listy, ktoré nie sú daňovým ani účtovným dokladom. Pritom, v prípade deklarovaných dodávateľov sa
jedná o reálne daňové subjekty, od ktorých žalobca mal možnosť zabezpečiť relevantné doklady (napr.
nimi potvrdené faktúry). Tak, ako vyplýva z tvrdenia žalobcu (vykonané miestne zisťovanie na sídle
žalobu) hotel prešiel vr. 2013 - 2015 čiastočnou rekonštrukciou. Žalovaný tiež poznamenal, že o tom,
či a aké služby boli skutočne dodané (t. j. stavebné práce vykonané v roku 2013) a kto ich skutočne
vykonal, žalobca nepredložil žiaden doklad ani dôkaz.

31. Žalovaný ďalej uviedol, že uznáva, že právo na odpočítanie dane je integrálnou súčasťou systému
DPH a v zásade nie je možné ho obmedziť/zamietnuť. V danom prípade však nebolo možné uznať právo
na odpočítanie dane, pretože žalobca ani alternatívnymi dôkazmi nepreukázal, že tovar uvedených na
predložených dokladoch reálne nadobudol a použil ho na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ dane.

32. K námietke žalobcu, že správca neuznal žiadny nárok na odpočítanie dane uvedený v daňovom
priznaní DPH, ale daň na výstupe ponechal v plnej výške, žalovaný s poukazom na § 69 ods. 1 a 5
zákona o DPH  uviedol, že je pravdou, že žalobca v daňovom priznám DPH deklaroval nejaké dodanie
tovaru alebo služby v tuzemsku, tieto však žiadnym spôsobom nespresnil. Z akého dôvodu uviedol
daň v daňovom priznaní DPH (či z titulu dodania tovaru alebo služby, alebo z titulu uvedenia dane vo
faktúre), nie je zrejmé. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal (a to ani alternatívnymi dôkazmi), komu
prijaté tovary a služby ďalej ako platiteľ dodal. Správca dane preto daň uvedenú v daňovom priznaní
DPH nemohol preveriť a žalobcovej požiadavke vyhovieť (neuznať daň na výstupe). Tak, ako je vyššie
uvedené, žalobca mal možnosť zabezpečiť si dôkazy aj od svojich odberateľov. Túto možnosť nevyužil,
a tak sa sám ukrátil na svojich právach.



33. K vyjadreniu žalovaného k žalobe sa vo vyjadrení zo dňa 17. 01. 2017 vyjadril žalobca, pričom
uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného o tom, že daňový subjekt nepredložil doklady za zdaňovacie
obdobe september 2013 na výzvu počas daňovej kontroly. Uviedol, že daňový subjekt nemal k dispozícii
doklady, ani účtovníctvo, ale snažil sa zabezpečiť doklady od dodávateľov, o ktorých vedel, že s nimi
obchoduje dlhšiu dobu a v pomerne veľkom rozsahu. Nie je pravdou, že to boli fotokópie, lebo to boli
doklady - opisy, ktoré vystavili samotní dodávatelia. Uviedol, že rekonštrukciu účtovníctva nedokázal
vykonať, lebo nemal odkiaľ mať vedomosť, ktorí dodávatelia dodali tovar pre našu spoločnosť. Žalobca
v podanom vyjadrení ďalej uviedol, že uplatnenie nároku na odpočet nie je podmienené zaúčtovaním
v účtovníctve podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve a vedením záznamov podľa § 70 zákona
č. 222/2004 Z. z. Daňový subjekt je síce povinný viesť záznamy podľa § 70 zákona č. 222/2004 Z. z.,
ale uplatnenie nároku na odpočet je v § 51 ods. 1 písm. b/ v nadväznosti na § 49 ods. 2 písm. b/ a v
tomto § je uvedené, že platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená z tovarov a služieb, pri
ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4,7,9 až 12 a daňový subjekt teda HOTEL CAPITAL
s.r.o. postupuje podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH. Aj keď daňový subjekt / žalobca / nemal záznamy,
nárok na odpočet DPH mu nemal byť upretý a samotný správca sa mal zaoberať každým dokladom,
ktorý mu bol predložený ku kontrole. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že veľkú časť zdaniteľných
príjmov daňový subjekt prijímal v hotovosti prostredníctvom elektronickej registračnej pokladne a knihu
evidencie s tržbami zobral správca dane pri daňovej kontrole pri zabezpečení vecí. Záverom vyjadrenia
uviedol, že zotrváva na dôvodoch písomne podanej všeobecnej správnej žaloby.

34. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 17. 01. 2017 sa žalovaný vyjadril vo vyjadrení z              15. 02. 2017.
Uviedol, že je pravdou, že správcovi dane boli pri miestnom zisťovaní dňa             24. 06. 2015 (zápisnica
o ústnom pojednávaní č. 20412387/2015), predložené tri šanóny (kópie, fotokópie) dokladov od rôznych
dodávateľov. Keďže doklady neboli očíslované a neboli spôsobilé na prevzatie, správca dane doklady
neprevzal. K uvedenému sa žalobca vyjadril, že do 24. 06. 2015 zabezpečí očíslovanie dokladov a
keďže nemá všetky doklady, tieto si zabezpečí od svojich dodávateľov. Na základe uvedeného konateľ
žalobcu doložil dňa 23. 06. 2015 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 20410466/2015) ďalšie doklady
- dodacie listy za rok 2013 od dodávateľa Heineken Slovensko, Distribúcia, spol. s r. o., Hurbanovo,
DIČ 2020161616, prevádzka Lužianky v počte 71 kusov, z toho 68 ks s príjmovými pokladničnými
dokladmi a 3 dodacie listy bez pokladničného dokladu. K námietke žalobcu, či sa jednalo o fotokópie
alebo opisy dokladov žalovaný uviedol, že sa nevie vyjadriť, pretože tieto doklady nevidel. Žalovaný
pri tvrdení, uvedenom vo svojom rozhodnutí, že sa jednalo o fotokópie, vychádzal z tvrdení uvedených
vo vyššie uvedenej zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 23. 06. 2015. Zo zápisnice je zrejmé, aké
doklady žalobca predložil správcovi dane - kópie, fotokópie. Žalovaný zdôraznil, že konateľ žalobcu
predmetnú zápisnicu podpísal a s jej obsahom súhlasil. Nenamietal, že správca dane nesprávne
označil predložené doklady. Na základe uvedeného žalovaný považoval vznesenú námietku za právne
irelevantnú. Námietku žalobcu, že správca dane v rozhodnutí neuviedol ako dôvod porušenia nároku na
odpočítanie dane ustanovenia § 51 ods. 1 písm. b/ v nadväznosti na § 49 ods. 2 písm. b/ zákona o DPH,
považoval žalovaný za právne irelevantnú, pretože sa nevzťahuje na daný prípad. Uvedené ustanovenia
sa týkajú prípadov, kedy daň platí príjemca tovaru alebo služby na ktorého je prenesená daňová
povinnosť, jedná sa o tzv. samozdanenie. K tvrdeniu žalobcu, že aj keď nemal záznamy/evidenciu DPH,
nárok na odpočítanie dane mu nemal byť upretý a správca dane sa mal zaoberať každým dokladom,
ktorý mu bol ku kontrole predložený, žalovaný uviedol, že správca dane neuznal žalobcovi právo na
odpočítanie dane nielen z dôvodu, že žalobca nepredložil evidenciu DPH za jednotlivé zdaňovacie
obdobia, a aj z dôvodu, že vierohodným spôsobom nepreukázal nadobudnutie tovaru, ale najmä z
dôvodu, že žalobca nepreukázal, že prijaté plnenia použil na svoje zdaniteľné obchody ako platiteľ.
Žalobca musí splniť podmienky vyplývajúce pre neho z ustanovení § 49 a § 51 zákona o DPH. Preto,
a to aj s ohľadom na eurokonformný výklad zákona o dani z pridanej hodnoty, nie je možné uznať
právo na odpočítanie dane z takých dodaných tovarov, o ktorých žalobca nevie preukázať, že ich
použil na účely svojho podnikania ako platiteľ. Podľa § 49 ods. 2, prvá veta zákona o DPH, platiteľ
môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V súvislosti s námietkou žalobcu, že
správca dane sa mal zaoberať každým predloženým dokladom žalovaný poukázal na svoje rozhodnutie
a vyjadrenie k žalobe, pretože bola predmetom odvolacích a žalobných námietok. Správca dane sa
zaoberal predloženými dokladmi a vyhodnotil ich ako nepostačujúce a nepreukazné v danej veci, pretože
žalobca nepreukázal ich nadobudnutie v kontrolovanom zdaňovacom období a ich použitie na účely
podnikania. K námietke žalobcu že veľkú časť zdaniteľných príjmov prijímal v hotovosti prostredníctvom
ERP, pričom knihu evidencie s tržbami správca dane zobral pri daňovej kontrole pri zabezpečení veci



žalovaný uviedol nasledovné. Z úradného záznamu č. 9007053/1/88736/2015 zo dňa 26. 02. 2015
o odovzdaní zaistenej veci, spísanom KÚFS vyplynulo, že ku kontrolovaným zdaňovacím obdobiam
roku 2013 boli zaistené písomnosti zo šanónu žlto-čiernej farby označeného HOTEL CAPITAL HOTEL
ZLATÝ KĽÚČIK ŠTATISTIKA 2013 (konateľom obidvoch uvedených spoločností bol v kontrolovanom
zdaňovacom období Róbert Rybár). Keďže sa jednalo iba o štatistické údaje, tie sú vo veci odpočítania
dane nepostačujúce. Žalovaný poukázal aj na anonymný list, doručený na Colný úrad Nitra dňa
27. 02. 2012. Podľa obsahu textu, list bol napísaný zamestnancami uvedeného Róberta Rybára (či
KÚFS vypočul zamestnancov uvedených spoločností v danej veci, z predloženého spisového materiálu
nevyplýva). Podľa anonymného listu začiatkom roku 2015 prišli zamestnanci colného a daňového úradu
na kontrolu oboch prevádzok, t. j. HOTEL CAPITAL, s.r.o. a HOTEL ZLATÝ KĽÚČIK, s.r.o. (od júna 2015
zmenila konateľa, názov a sídlo - poznámka žalovaného). Pán Róbert Rybár po odchode kontrolórov
(za asistencie kontrolórky a ďalších osôb) vyniesol z kancelárie ekonómky vo veľkých igelitových
vreciach účtovné doklady za roky 2012 a 2013 a odviezol to na služobnom aute na iné miesto. Kam
konkrétne, nie je známe. Konateľ Róbert Rybár síce tvrdil, že ich odviezol (už zomrelému) Ing. Y. O., ale
matka zomrelého potvrdila, že v jej dome sa predmetné doklady nenachádzajú. Je preto na konateľovi
Róbertovi Rybárovi, aby on preukázal kam a komu doklady odovzdal a prečo nie sú k dispozícii, keď
lehota na uchovávanie daňových a účtovných dokladov neuplynula. Úložné lehoty účtovných dokladov
upravuje zákon o účtovníctve. Pre účtovné závierky, výkazy vybraných údajov a výročné správy je
ustanovená minimálna úložná lehota desať rokov. Pre iné dokumenty, napríklad pre účtovné doklady,
účtovné knihy a účtovné záznamy týkajúce sa spôsobu vedenia účtovníctva, je minimálna úložná
lehota päťročná. Zákon o dani z pridanej hodnoty ukladá povinnosť uchovávať záznamy taktiež desať
rokov po skončení roka, ktorého sa týkajú. Tieto doklady sa môžu archivovať aj elektronicky. Žalobca
nezabezpečil ani fyzické ani elektronické uchovanie daňových a účtovných dokladov. Preto dôsledky
svojho konania musí znáša žalobca. Podľa názoru žalovaného, správca dane nie je povinný vyhľadávať
a zabezpečovať doklady pre daňový subjekt. Správca dane je iba kontrolným orgánom, ktorý preveruje
pravdivosť údajov uvedených na dokladoch, predložených daňovým subjektom. Správca dane taktiež
nie je povinný vyhotoviť za daňový subjekt evidenciu DPH k jednotlivým zdaňovacím obdobiam DPH
a tiež vykonať za daňový subjekt rekonštrukciu jeho účtovníctva. Za skutočnosť, že daňový subjekt
riadne nezabezpečil archiváciu daňových a účtovných dokladov a nezálohoval svoje účtovníctvo vedené
v elektronickej forme, nemôže niesť zodpovednosť správca dane. Daňový subjekt musí preukázať, že
daň z pridanej hodnoty uplatňuje v súlade so zákonom o DPH. Dôkazná povinnosť je v zmysle § 24
ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní na daňovom subjekte. Na základe uvedených skutočností
žalovaný uviedol, že odmieta námietky žalobcu uvedené v jeho vyjadrení zo dňa 17. 01. 2017, pretože
námietky v ňom sú v danej veci z pohľadu dane z pridanej hodnoty nedôvodné a nepreukázané.

V.

35. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby
(ust. § 134 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny  súdny poriadok, ďalej len „SSP“) a vychádzajúc zo
zisteného skutkového stavu, preskúmal na pojednávaní konanom dňa 20. 09. 2017 žalobou napadnuté
rozhodnutie žalovaného ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom dospel k záveru, že
podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa ust. § 190 SSP rozsudkom zamietol. Súd takto rozhodol
v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o  súdoch a o zmene
a    doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

36. Podľa § 134 ods. 1, 2 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.
Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak
a/ rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe
neúčinného právneho predpisu,
b/ rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený,
c/ ide o veci podľa § 192,
d/ ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba,
e/ ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d),
f/ vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.



Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

37. Podľa § 3 ods. 1, 2, 5, 8, 10 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase vykávania daňovej kontroly
u žalobcu, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa
záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a iných osôb.
Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca
dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.
Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné
podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil
riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je
úzko spolupracovať so správcom dane.
Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky
(ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"),
ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 1)

Podľa § 24  ods. 1, 2, 3, 4 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje
a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.
Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa  § 45 ods. 1, písm.  c/, f/, ods. 2 písm. c/, d/, e/, g/, h/ vyššie citovaného zákona, daňový subjekt,
u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane právo
c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
f/ vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.
Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
c/ poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d/ predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
g/ zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,



h/ umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

Podľa § 46 ods. 3 vyššie citovaného zákona, správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj
bez oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, 33)alebo ak o vykonanie daňovej
kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo
iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej
kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí
daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly,
dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie.

38. Podľa § 49 ods. 1, 2, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov účinnom v čase kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, právo odpočítať daň z tovaru alebo
zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané.

Podľa § 51 ods. 1, písm. a/, ods. 2 vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49
môže platiteľ uplatniť, ak
a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c) alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom
období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období
kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie
daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad
podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c)
alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie
kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom
zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Platiteľ
vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na
odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom
právo na odpočítanie dane vzniklo.

Podľa § 70 ods. 1, 9 vyššie citovaného zákona, platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa
jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách;
osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru
z iného členského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch
sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ
záznamy v členení na tovary a služby s možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane
a s možnosťou pomerného odpočítania dane; v záznamoch platiteľ uvedie zdaňovacie obdobie, v
ktorom vykonal odpočítanie dane alebo pomerné odpočítanie dane. Platiteľ vedie záznamy aj o platbách
prijatých pred dodaním tovarov a služieb a o platbách poskytnutých pred dodaním tovarov a služieb.
Člen skupiny je povinný viesť osobitne záznamy o dodaní tovarov a služieb ostatným členom skupiny.
Záznamy podľa odsekov 1 až 6 sa uchovávajú do konca kalendárneho roka, v ktorom uplynie desať
rokov od skončenia roka, ktorého sa týkajú.

Podľa § 71 ods. 1, 3 vyššie citovaného zákona, na účely tohto zákona
a/ faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej
forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie
faktúry,
b/ elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek
elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby,
c/ vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo
osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru,
d/ neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry,



e/ elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača
s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.
Zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť
faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti
pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť
a/ kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k
dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby,
b/ zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu 29) alebo zákona platného v inom členskom
štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu,
c/ elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov
zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov,
d/ iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.

Podľa § 76 ods. 1, písm. a/ vyššie citovaného zákona, platiteľ je povinný uchovávať
a/ kópie faktúr, ktoré vyhotovil alebo ktoré vyhotovil v jeho mene a na jeho účet odberateľ alebo tretia
osoba, a prijaté faktúry vyhotovené zdaniteľnou osobou alebo treťou osobou v jej mene a na jej účet po
dobu desiatich rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú.

39. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov účinnom
v kontrolovanom zdaňovacom období, účtovnú dokumentáciu účtovnej jednotky tvorí súhrn všetkých
účtovných záznamov vytváraných podľa § 4 ods. 5.

Podľa § 35 ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona, účtovná jednotka je povinná zabezpečiť ochranu
účtovnej dokumentácie proti strate, odcudzeniu, zničeniu alebo poškodeniu. Účtovná jednotka je tiež
povinná zabezpečiť ochranu použitých technických prostriedkov, nosičov informácií a programového
vybavenia pred ich zneužitím, poškodením, zničením, neoprávnenými zásahmi do nich, neoprávneným
prístupom k nim, stratou alebo odcudzením.
Účtovná jednotka je povinná uchovávať účtovnú dokumentáciu počas doby ustanovenej v odseku 3. Na
nakladanie s účtovnou dokumentáciou sa vzťahujú všeobecné predpisy o archívnictve.
Účtovné záznamy sa uchovávajú takto:
a/ účtovná závierka, výkazy vybraných údajov z účtovných závierok podľa § 17a a 22 a výročná správa
počas desiatich rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú,
b/ účtovné doklady, účtovné knihy, zoznamy účtovných kníh, zoznamy číselných znakov alebo iných
symbolov a skratiek použitých v účtovníctve, odpisový plán, inventúrne súpisy, inventarizačné zápisy,
účtový rozvrh počas piatich rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú,
c/ účtovné záznamy, ktoré sú nositeľmi informácie týkajúcej sa spôsobu vedenia účtovníctva a ktorými
účtovná jednotka dokladuje formu vedenia účtovníctva ( § 31 ods. 2) počas piatich rokov nasledujúcich
po roku, v ktorom sa naposledy použili,
d/ ostatné účtovné záznamy počas doby určenej v registratúrnom pláne účtovnej jednotky tak, aby neboli
porušené ostatné ustanovenia tohto zákona a osobitných predpisov.

40. V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde
nad návrhy strán), ktorá vyplývala z ust § 134 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z., teda konkrétne tvrdenie
žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale
musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z   ktorých vyvodzuje porušenie práva finančného orgánu.
Konanie správneho súdnictva však nie je pokračujúcim správnym (daňovým)  konaním, súd nevykonáva
dokazovanie (nenahrádza činnosť správneho - daňového orgánu pri zisťovaní skutkového stavu), pre
súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v  čase vydania rozhodnutia a posudzuje iba otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

41. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania
základu dane, nároku na uplatnenie odpočtu dane z   pridanej hodnoty alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.



42. V  preskúmavanej veci, i vzhľadom na námietky žalobcu, súd považuje za potrebné uviesť,
že uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a
odpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ust. § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ale je iba právom platiteľa tejto dane,
ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane. Daň z pridanej
hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý
a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi, čo
žalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len
z dôvodu jej uvedenia vo faktúre.

43. Z administratívneho spisu žalovaného mal súd nesporne preukázané, že  daňový subjekt v daňovom
priznaní DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie september 2013 uviedol na r. 20 a r. 21 DP
odpočítame dane celkom v sume 7.556,54 eura. Na r. 04 DP priznal daň z dodaných tovarov a služieb
podľa § 8 a § 9 zákona v sume 8.303,87 eura. Výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu - vlastná daňová
povinnosť bola 747,33 eura. Dôvod a priebeh daňovej kontroly vyplýva z opisu v časti I. tohto rozsudku
a nie je sporné, že predmetná daňová kontrola bola vykonaná na žiadosť Kriminálneho úradu finančnej
správy č. 9007051/1/18814/2015 zo dňa 16. 01. 2015, ktorý správcovi dane poskytol daňové a účtovné
doklady zaistené dňa 23. 01. 2015 v kancelárii externého spracovateľa účtovníctva, v objekte HOTEL
ZLATÝ KĽÚČIK, s.r.o., ktorý dňa 28. 01. 2015 spísal s Róbertom Rybárom (konateľom uvedeného
daňového subjektu), ktorý je tiež konateľom žalobcu (zápisnica o podaní vysvetlenia zo dňa 28. 01.
2015). Žalobca v priebehu daňovej kontroly predložil tri šanóny (kópie, fotokópie, nie originály dokladov)
dokladov od rôznych dodávateľov, ktoré však nespĺňali základné údaje o účtovných dokladoch, keďže
neboli bližšie označené - číslované, teda nebolo z nich zrejmé, o aký účtovný doklad sa jedná, a kde
a ako je o nich účtované.

44. Medzi účastníkmi konania bol sporný výklad vyššie uvedených ustanovení zák. č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a to, či žalobcovi vznikol nárok na uplatnenie práva
na odpočítanie dane z   pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2013 pri ním tvrdených
dodávkach tovaru od dodávateľov špecifikovaných v Protokole.

45. Správca dane viac krát vyzýval daňový subjekt na predloženie dokladov a dôkazov. Žalobca prisľúbil,
že doklady očísluje a zabezpečí si aj ďalšie doklady od svojich dodávateľov. Dňa 24. 06. 2015 doložil 71
ks dodacích listov z roku 2013 od dodávateľa Heineken Slovensko, Distribúcia, spol. s r. o., Hurbanovo,
prevádzka Lužianky. Žalobca pri miestnom zisťovaní dňa 24. 06. 2016, vykonanom na sídle žalobcu
predložil ďalšie doklady, týkajúce sa roku 2013, však nepredložil účtovníctvo spoločnosti, ani evidenciu
DPH, na základe ktorej by správca dane zistil, či daň uvedená na predložených dokladoch bola zahrnutá
v sume odpočítanej dane, uvedenej v daňovom priznaní DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie.
Požadované účtovné doklady žalobca nepredložil ani po výzve správcu dane zo dňa 19. 11. 2015.
Následne správca dane dňa 18. 12. 2015 spísal protokol z daňovej kontroly, v ktorom okrem iného
konštatoval, že žalobca za zdaňovacie obdobie október 2013 nepredložil všetky doklady a záznamy k
dani z pridanej hodnoty a nepreukázal, na základe akých dokladov si odpočítal daň za toto zdaňovacie
obdobie. Správne konštatoval žalovaný, v súlade s daňovým poriadkom a zákonom o DPH, že zákonom
predpísanú evidenciu DPH za jednotlivé kontrolované zdaňovacie obdobia roku 2013 správca dane
nemohol vykonať za žalobcu, lebo táto skutočnosť prináleží výlučne žalobcovi. Správca dane po
daňovej kontrole vyrubil žalobcovi rozdiel dane za kontrolované zdaňovacie obdobie v sume  uvedenej
v napadnutom rozhodnutí .

46. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 3 ods. 1 zákona č.
563/2009 Z. z.  o   správe daní, v   daňovom konaní sa postupuje v   súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a   obcí a   dbá sa pritom na zachovávanie práv a   právom
chránených záujmov daňových subjektov a   ostatných osôb zúčastnených v   daňovom konaní. Aby
daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami,
vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 3 ods. 3 citovaného zákona.
O   takýto prípad v danej veci išlo a súd nezistil pochybenie v  postupe oboch daňových orgánov, ani
ich porušenie podľa Daňového poriadku, ako uvádza žalobca, pretože i  správca dane má oprávnenie
vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp.
správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k  daňovému priznaniu príslušným
daňovým subjektom a  podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval i   správca dane



v  preskúmavanej veci, keď sa obrátil s  konkrétnymi otázkami na vypočutých svedkov a  zabezpečil
si dôkazy cestou dožiadaných daňových úradov a  pod. na verifikáciu tvrdení žalobcu v súvislosti s
uplatneným nárokom na vyplatenie nadmerného odpočtu z deklarovaných listín viažucich sa na podané
daňové priznanie v kontrolovanom zdaňovacom období.

47. Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane je, aby sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo a
aby boli splnené vecné a časové podmienky na odpočítanie dane v  zmysle zákona č. 222/2004 Z. z.
V daňovom konaní, pri výkone daňovej kontroly správcom dane, bolo vykonané rozsiahle dokazovanie
dožiadaním na príslušné daňové orgány, výsluchom konateľa, predložením listín, preverovanie
deklarovaných dodávateľov a pod. Podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona č.
222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej
osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú
zneužiteľnosť, aby platiteľ dane, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok,
ktoré pre nárok na odpočet stanovil v   zákone o  DPH.

48. Samotná neexistencia účtovného dokladu, prípadne nedostatok jeho náležitostí, ešte nevylučuje
možnosť a schopnosť správcu dane preukázať skutkový stav aj inak. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,
že správca dane vykonávajúci daňovú kontrolu u žalobcu za účelom objektívneho zistenia skutkového
stavu veci, požiadal iných správcov dane o preverenie skutočností v spoločnostiach, s ktorými mal
žalobca obchodovať, predvolal bývalých konateľov týchto spoločností ako svedkov, teda i v rámci
vlastných a zákonom daných možností vykonával úkony smerujúce k objektívnemu zisteniu skutkového
stavu a správnemu určeniu daňovej povinnosti u žalobcu. V priebehu daňovej kontroly správca dane
neuprel žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. a zároveň
mu správca dane vytvoril dostatočný časový priestor na preukázanie skutočností, ktoré by mali vplyv na
správne určenie dane, čo žalobca nevyužil, pretože v rámci daňovej kontroly pri zabezpečovaní dokladov
nebol súčinný v potrebnom rozsahu a požadované doklady i napriek výzvam správcu dane nepredložil.

49. Z postupu žalobcu v priebehu daňovej kontroly je zjavné, že tento si nesplnil všetky povinnosti,
ktoré mu správca dane na základe zákona uložil a požadované doklady nepredložil tvrdiac, že účtovné
doklady týkajúce sa roku 2013 uložil u Ing. Y. O. (o čom nepredložil žiadny dôkaz), ktorý zomrel a
z toho dôvodu tieto doklady nevie predložiť správcovi dane. Z administratívneho spisu a jednotlivých
zápisníc o ústnom konaní vyplýva, že žalobca vedel o chýbajúcich dokladoch a počas celého správneho
konania nemal záujem o rekonštrukciu deklarovaných údajov podľa podaného daňového priznania za
zdaňovacie obdobie september 2013. Účtovníctvo žalobcu malo a mohlo byť zabezpečené použitím
technických prostriedkov a programového vybavenia pred ich zneužitím, poškodením, zničením,
neoprávnenými zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k nim, stratou alebo odcudzením. Žalobca
si túto povinnosť nesplnil, údaje neviedol prostredníctvom iných technických prostriedkov, nemal ich
zálohované prostredníctvom počítačových technológii, alebo na USB porte, či záložnom disku, a preto
je povinný znášať riziko, ktoré na seba preniesol neuložením potrebných informácií na účely daňovej
kontroly .Správca dane v priebehu daňovej kontroly zrozumiteľne popísal skutočnosti, ktoré žiadal od
žalobcu preukázať a presne označil doklady týkajúce sa roku 2013, ktoré uložil žalobcovi predložiť, a
to vo výzve zo dňa 27. 04. 2015, opakovane v predvolaní zo dňa 03. 06. 2015 a v ďalšej výzve zo dňa
19. 11. 2015.

50. Bolo povinnosťou žalobcu v  prípade, ak si uplatnil pri dodávkach tovaru, ktoré mu mali dodať
deklarovaní dodávatelia vyššie uvedení (napr. Heineken Slovensko, Distribúcia, spol. s r. o., Hurbanovo,
prevádzka Lužianky a pod.), aby preukázal skutočnú existenciu zdaniteľného plnenia, vrátane napr.
prepravy tovaru. Je nespornou skutočnosťou, že žalobca svojím konaním (nepredložil požadované
dôkazy a nevysvetlil požadované skutočnosti) neumožnil preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa
zdaniteľných obchodov, pri ktorých si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Žalobca teda
nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov v kontrolovanom zdaniteľnom období roku 2013
a ním predložené  neúplné doklady (kópie, fotokópie) nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo
možné použiť ako jednoznačný dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov. Za danej
situácie aj správny súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok vyplývajúcich z
ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v spojení s § 51ods. 1 písm. a/ zákona o DPH.



51. Súd považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca nepreukázal snahu o rekonštrukciu
daňových dokladov, nemal záujem ich predložiť. Jeho tvrdenie, že účtovné doklady týkajúce sa
zdaňovacieho obdobia október 2013 odložil v rodinnom dome u fyzickej osoby, ktorá neskôr zomrela, a
preto nevie tieto doklady predložiť, nemožno považovať za relevantný dôvod nepreukázania obchodných
transakcií, pri ktorých si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Nepredloženie dôkazov zo strany
daňového subjektu však nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti čo najúplnejšie.

52. Pokiaľ žalobca v   podanej žalobe poukazoval na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci
Wolfram Becker (C-104/12) krajský súd je toho názoru, že žalobca si  nesprávne vysvetľuje závery tohto
rozsudku na jeho obchodné transakcie od  deklarovaných dodávateľov, keďže že vo veci Wolfram Becker
bola riešená iná právna problematika a naviac žalobca ani neuviedol, v ktorých bodoch by bolo možné
závery tohto rozsudku aplikovať na jeho obchodný prípad v  kontrolovanom zdaniteľnom období, nakoľko
Súdny dvor predmetným rozsudkom rozhodol, že : „Existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi
daným plnením a hospodárskymi činnosťami zdaniteľnej osoby na účely určenia, či táto osoba použila
tovary a služby „na účely zdaniteľných plnení“ v zmysle článku 17 ods. 2 písm. a/ šiestej smernice
Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a
doplnenej smernicou Rady 2001/115/ES z 20. decembra 2001, závisí od objektívneho obsahu tovarov
alebo služieb prijatých touto zdaniteľnou osobou“.

53. Vychádzajúc z   vyššie uvedeného teda súd dospel k záveru, že správca dane pri vykonávaní
daňovej kontroly vychádzal z jednoznačných a presvedčivých dôkazov, svedeckých výpovedí a použil
na to zákonné prostriedky, pričom dokazovaním zistený  skutkový  stav považoval súd za dostatočný a
vyčerpávajúci. Odpočet DPH si žalobca uplatnil sám preto, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný
obchod bol reálne uskutočnený tak, ako ho deklaroval v daňovom priznaní alebo v zmysle predložených
dokladov, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie daňovej transakcie  uvedenej na daňovom doklade
( faktúra, doklady o   úhrade a   pod.) a to aj osobou uvedenou na týchto dokladoch, čo žalobca nevedel
listinami preukázať, i keď ho zaťažuje dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 zák. č. 563/12009 Z. z.

54. V tejto súvislosti súd  poukazuje na ust. § 35 ods. 3 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v
znení neskorších predpisov, z ktorého pre účtovné jednotky (daňový subjekt) vyplývajú povinnosti, ktoré
žalobca jednoznačne porušil, keď ako sám tvrdí, účtovné doklady týkajúce sa roku 2013 uschoval v
rodinnom dome (čo žiadnym spôsobom nepreukázal) u fyzickej osoby, ktorá neskôr zomrela, a preto
doklady nevie predložiť. Správca dane podľa názoru súdu rozhodol správne, keď nepriznal žalobcovi
právo na odpočítanie dane z chýbajúcich dokladov, pretože žalobca ako daňový subjekt má právo na
odpočítanie dane len v prípade predloženia faktúr od dodávateľov, ktorí si voči nemu daň z pridanej
hodnoty uplatnili. Predloženie iných dokladov, napr. dodacích listov (ich kópií a fotokópií), ktoré nie
sú účtovným dokladom, nie je postačujúce na uplatnenie odpočítania dane, a to s poukazom na
ust. § 51 ods. 1, písm. a/, zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov, z ktorého jednoznačne vyplýva, že právo na odpočítanie dane si môže platiteľ uplatniť,
ak má faktúru od platiteľa. Preto podľa názoru súdu nie je dôvodná ani námietka, resp. požiadavka
žalobcu uvedená v podanej žalobe, že správca dane sa mal zaoberať každým dokladom, ktorý žalobca
predložil. Pokiaľ žalobca v priebehu daňovej kontroly predložil doklady (jednalo sa o kópie a fotokópie) od
rôznych dodávateľov, tieto nespĺňali požiadavky riadnej účtovnej dokumentácie, na čo správne poukázal
i žalovaný v odôvodnení svojho, žalobou napadnutého rozhodnutia a nebolo možné ich akceptovať pri
určovaní daňovej povinnosti žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie.

55. V prejednávanej veci však žalobca neuniesol dôkazné bremeno, resp. nepreukázal skutočnosti,
ktoré by spochybňovali zákonnosť postupu, ako i rozhodnutia správcu dane a   žalovaného. Nepreukázal
reálne dodanie tovaru (služby) podľa predložených dokladov od ním označeného dodávateľa. Úlohou
správcu dane pri výkone daňovej kontroly nie je vyhľadávať dôkazy na preukázanie obchodných
transakcií deklarovaných žalobcom  podľa podložených daňových dokladov za príslušné kontrolované
zdaňovacie obdobie, ale práve naopak tieto skutočnosti je povinný preukazovať daňový subjekt
(žalobca). Predloženie dokladov (napr. faktúr, pokladničných dokladov, príp. i zmlúv) je len jednou z
podmienok pre uznanie odpočítania dane, ale nie je tým preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej
transakcie, pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez
ohľadu na to, či plnenie deklarované v  dokladoch bolo i  reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek



doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo
i reálne uskutočnené.

56. Vzhľadom na vyššie uvedené, nemožno nepoznamenať, že daňový subjekt, ktorý podniká,  má sa
riadiť  Ústavou SR a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o   DPH ako podnikateľ, ktorý
má nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom
DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a   riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona.
Toto jednoznačne vyplýva i   z § 2 zák. č. 1 o  Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza
žalovaný, že o   všetkom, čo bolo v   zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia
sa stalo známym každému, koho sa to týka. Bolo povinnosťou žalobcu (daňového subjektu) zachovať
zákonnosť postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.

57. Účelom zákona o   DPH, ktorý transponoval Smernicu Rady EÚ č. 2006/112/ES z   28. 11. 2006,
bolo upraviť vzťah daňového subjektu ako registrovaného platcu DPH k   štátu stanovením povinností
daňovému subjektu, ale určil i   jasné pravidlá pri uplatnení si nároku na odpočet dane zo zdaniteľných
plnení ako základ tohto práva, teda stanovil hmotnoprávne podmienky podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/
a § 51 ods. 1 písm. a/  zákona o   DPH a   zamedziť tak ľahkému zneužitiu tohto práva. Zákona
o   DPH vyžaduje preukázanie pôvodu a   účel zdaniteľného plnenia dodaného v  zmysle vystavenej
faktúry pre odberateľa, ktorý si na základe nej uplatňuje nárok na odpočítanie dane vo vzťahu k   štátu
zmysle zákona o   DPH. Nesplnenie hmotnoprávnych podmienok nie je možné odpustiť a zákonodarca
vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť odpočtu DPH požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje,
preukázal existenciu zákonných podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (napr. rozsudok NS
SR č. 6Sžf/53/2011).

58. V danej veci sa súd nestotožnil ani s názorom žalobcu, ktorý v jeho prípade poukázal na ust. § 49
ods. 2, písm. b/ v súvislosti s ust. § 51 ods. 1, písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení účinnom v čase kontrolovaného zdaňovacieho obdobia, a to vo vyjadrení zo dňa 17. 01. 2017,
nakoľko na predmetnú vec sa podľa súdu vzťahuje ust. § 49 ods. 2, písm. a/ v súvislosti s ust. § 51 ods.
1, písm. a/ zákona o DPH. Evidentné nedostatky v účtovnej evidencii žalobcu preukazuje i vyjadrenie,
že rekonštrukciu účtovníctva nedokázal vykonať, nakoľko nemal vedomosť, ktorí dodávatelia mu tovar
dodali.

59. S  poukazom na výsledky dokazovania vykonaného správcom dane je i  súd toho názoru, že za
danej dôkaznej situácie nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane, keďže nebolo
možné zistiť vznik daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty u deklarovaných  dodávateľov. V tejto
súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 06. 2012 v konaní pod sp. zn.
5Sžf/63/2011, ako i  na ďalší jeho rozsudok zo dňa 23. 06. 2010 v konaní pod sp. zn. 2Sžf/4/2009 v
spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 02. 2011 v  konaní pod sp.
zn. III. ÚS 78/2011, z   odôvodnenia ktorého vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte
- žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu,
ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a   splnených podmienok nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a   ktorý
si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že  si nárok uplatňuje dôvodne a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný ako dôvodný“.

60. Z vyššie uvedených dôvodov je krajský súd toho názoru, že záver oboch správnych orgánov,
ktorí urobili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a    je v    súlade s
i    hmotnoprávnymi ustanoveniami vyššie citovaných zákonov. Správca dane postupoval správne a
v zmysle zákona, keď žalobcovi napadnutým rozhodnutím vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie september 2013 v sume, ako je to uvedené v časti II. tohto rozsudku a vyrubil
daň z pridanej hodnoty v sume 7.556,54 eur. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté rozhodnutie trpelo
takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť. Nezistil ani dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a    relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnou citáciou dotknutých
právnych predpisov uvedených v rozhodnutí žalovaného, ktoré je predmetom súdneho prieskumu,  v



spojení s   rozhodnutím správcu dane (obe rozhodnutia tvoria jeden celok).  Z    uvedených dôvodov
bolo potrebné rozhodnúť tak ako je uvedené vo výroku rozsudku a žalobu ako nedôvodnú podľa  § 190
zák. č. 162/2015 Z. z. zamietnuť.

61. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd
žalobu zamietol,) nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP, vychádzajúc
z toho, že žalovaný v zásade nemá právo na náhradu trov konania a túto mu možno priznať len
vo výnimočných prípadoch. O takýto prípad sa v predmetnej veci nejednalo a zo súdneho spisu ani
nevyplýva, že by žalovanému správnemu orgánu v   súvislosti s   týmto súdnym  konaním trovy konania
vznikli.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje
inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).

Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon
neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP).
Kasačnú sťažnosť  možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v    ust. § 440 ods.1, 2 SSP. V    kasačnej
sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a    dôkazy, okrem skutočností a    dôkazov na
preukázanie prípustnosti a    včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v    jeho neprospech v    lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie
je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského
súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej
sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.