Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/14/2013 z 27. 6. 2013 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 27. júna 2013, sp. zn. 19CoE/14/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3812217105.1 Krajský súd Trenčín | 19CoE/14/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3812217105.1 | 2013-06-27 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2ed2fbef-6d4d-4bfb-91fa-3cad73a581e1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3812217105.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/14/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217105
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3812217105.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom
Astrová 2/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpeného advokátskou kanceláriou O. a D. s.r.o., G. XX,
N., IČO: XX XXX XXX proti povinnému: I. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXXX/XX, C., o vymoženie
1.821,75 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza,
č. k. 9Er/3311/2012-13, zo dňa 8. októbra 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. M. Z. o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie
exekúcie zo dňa 28.08.2012 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu,
ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. WH-A/XXXX/XXXX zo dňa 16.03.2012. Okresný súd svoje
rozhodnutie odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; § 2 písm. a), b) a § 3 zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 53 ods. 1, 4; § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka a ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS. Zistil, že dňa 16.06.2006 bola medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinným uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej
bol povinnému poskytnutý úver vo výške 60 000,-Sk, ktorý sa povinná zaviazal vrátiť v splátkach. Dospel
k záveru, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania má charakter zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver
na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane
je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Zo samotnej zmluvy a jej
zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred
pripravené "na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet
spotrebiteľov. Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle
ustanovenia § 2 písm. a) zákona č.258/2001 Z.z.. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú "Obchodné
podmienky pre úver " (ďalej len "OP"), preskúmaním ktorých, konkrétne článku 9.2 OP, vzhliadol súd v
takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V súvislosti s uvedeným dojednaním sa súd
zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť
a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Cdo/2282/2008, ktoré uvádza,
že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušením čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca bude o ich právach a
povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe
spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy
alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu



uskutočnená jednostranne. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom,
že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť je v tomto prípade veriteľ,
čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie
povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným
právom sú ustanovenia Smernice ( 93/13/EHS). Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru
zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho
výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach
a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku
dňu uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere
podľa názoru okresného súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53,54 Občianskeho
zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako
nekalá. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti, okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na
absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky,
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že
doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom
konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§
35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského
súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Oprávnený ďalej namietal, že z ustanovenia § 45 ods.1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. vyplýva, že
rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú
podmienku, nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia
s dobrými mravmi. Oprávnený poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3
M Cdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011, ako aj uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 9CoE/27/2011
zo dňa 21.12.2011. Oprávnený uviedol, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na
základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku.
Oprávnený navrhol aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia vyhovel, alebo alternatívne aby príslušný súd napadnuté uznesenie v
celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219
ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. V náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. krajský súd
v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, s ktorým sa stotožňuje.

Krajský súd zistil, že okresný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie dôsledne preskúmal
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade,
ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri
rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného
titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na
jeho základe možno exekúciu vykonať, teda, či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu
exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v §
41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu
právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda, že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno
znova konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa



považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak
existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto
nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní, kde zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 ods. 1
písm. a), b) tohto zákona , alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods.
1 písm. c) citovaného zákona). Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na
naplnenie čl. 6 Smernice 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je
kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť
rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho Súdny dvor rozhodol,
že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má
k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len
obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania
a len za určitých osobitných podmienok. Okresný súd správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej
úpravy Slovenskej republiky nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami
pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské
rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne,
a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice
93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho
musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS).

Krajský súd poukazuje na to, že predmetná zmluva o úvere v spojení so Obchodnými podmienkami
pre úver, uzavretá medzi účastníkmi dňa 16.06.2006 na základe ktorej rozhodcovský súd priznal
oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor
na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku
spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.
Súd zdôrazňuje, že v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými
zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné
zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, tak ako tomu je aj v tomto prípade.
Preto je na vec nepochybne potrebné aplikovať ustanovenia, obsiahnuté či už v Občianskom zákonníku,
zákone o ochrane spotrebiteľa alebo aj v iných právnych predpisoch, ktorých účelom je ochrana
spotrebiteľa a jeho práv.
V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky
("Obchodné podmienky pre úver"), ktoré sú súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu
spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal okresný súd, javí ako
absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so
situáciou, keby bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní
neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia
komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30.
marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú
založené na všeobecných právnych zásadách.



V postupe okresného súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, preto
nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity
povinnej.

Krajský súd preto uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .