Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/51/2012 z 24. 4. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 24. apríla 2013, sp. zn. 8Co/51/2012, ECLI:SK:KSNR:2013:4408215117.4
Krajský súd Nitra | 8Co/51/2012 | ECLI:SK:KSNR:2013:4408215117.4 | 2013-04-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
Citované ustanovenia: OSP, § 208 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3884e434-3d32-40d5-8a75-64f1648ae181
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4408215117.4

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/51/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4408215117
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4408215117.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.
Márie Hušekovej a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľov: 1. C. C., nar. XX.X.XXXX,
bytom J. XX, 2. K. T., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XXX, 3. I. B., nar. XX.X.XXXX, bytom L. X., G. J.
XX, 4. V. T., nar. XX.X.XXXX, bytom L., J. XX, V. O., všetci navrhovatelia právne zastúpení JUDr.
Evou Goconovou, advokátkou v Dunajskej Strede, Széchényiho 8, proti odporkyni: Slovenská republika
- zastúpená (od 01.01.2013) Ministerstvom vnútra SR v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, s
miestom pre doručovanie: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Nitra, Piesková 32, Nitra, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o spoločnom odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného
súdu v Nových Zámkoch č. k. 10C/249/2008-138 zo dňa 4. decembra 2009, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

V časti určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej C. T., rod. G. nad podiel
11/24 (po 12/24) k celku odvolací súd                              p r i p ú š ť a   späťvzatie návrhu, rozsudok v tejto
časti (spoluvlastníckeho podielu v 1/24 k celku)    z r u š u j e      a konanie v tejto časti      z a s t a v u j e .

V zostávajúcej časti predmetu konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa                     p o t
v r d z u j e .

Odporkyni    n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho  konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom zo dňa 22.10.2008 sa navrhovatelia domáhali vydania rozhodnutia súdu o tom, že
navrhovatelia v 1. a 4. rade sú každý v podiele 1/8-iny (k celku) vlastníkmi nehnuteľností vedených v
katastrálnom území L. X. na LV č. XXXX ako stavba súp. č. XXX na parc. č. XXXX,  parc. č. XXXX -
zastavaná plocha o výmere 1.142 m2 a že uvedené nehnuteľnosti patria v podiele 1-ice (k celku)  do
dedičstva po nebohej C. T., rod. G., nar. XX.X.XXXX a zomrelej  XX.XX.XXXX a v 1/8-ine (k celku)
do dedičstva po nebohej T. C., rod. T., nar. XX.X.XXXX a zomrelej XX.X.XXXX, pričom od odpork&ne
požadovali aj náhradu trov konania. Svoj návrh odôvodnili tým, že predmetné nehnuteľnosti zapísané
pôvodne v pozemnoknižnej vložke č.  XXX pre kat. úz. L. X., boli pôvodne zapísané v spoluvlastníckom
podiele po 1/8-ine k celku pre navrhovateľov v 1. a 4. rade a v 1-ici k celku pre ich právnu predchodkyňu
- matku C. T., rod. G., a v 1/8-ine k celku pre právnu predchodkyňu navrhovateľov v 2. a 3. rade T.
T. - vydatá C., pričom (spolu)vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam konfiškáciou ani podľa
dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva nestratili a teda konfiškačné
rozhodnutie vydané Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave  dňa 20.7.1949, a Výmer o prídele
do vlastníctva Krajského národného výboru v Nitre zo dňa 27.2.1953 považujú za nulitné rozhodnutia.



Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podaný návrh navrhovateľov zamietol a odporkyni
(odporcovi) nepriznal náhradu trov konania.  Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil s
poukazom na vykonané dokazovanie, citované ustanovenie §  80 písm. c/ OSP (Občianskeho súdneho
poriadku - zákon č. 99/1963 Zb.) a citované ustanovenia § 134 ods. 1 a § 130 ods. 1 OZ (Občianskeho
zákonníka - zákon č. 40/1964 Zb.) tým, že návrh navrhovateľov nie je dôvodný. Skúmajúc procesné
podmienky konania síce dospel k záveru, že navrhovatelia majú na podanom návrhu naliehavý právny
záujem a prekážku v konaní netvorí ani rozhodnutie v konaní navrhovateľky v 1. rade proti odporkyni
na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod sp. zn. 7C/141/1994, avšak podaný návrh nie je vecne -
hmotnoprávne dôvodný. Súd prvého stupňa poukazujúc na rozhodnutie - rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/110/1994 zo dňa 4.11.1994 (vydanom v konaní pred Okresným súdom
Nové Zámky pod sp. zn. 7C/88/92 resp. 7C/141/1994) mal za to, že otázku platnosti konfiškačného
rozhodnutia vydaného Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave dňa 20.7.1949 a otázku platnosti
následného Výmeru  o prídele do vlastníctva rozhodnutím KNV v Nitre zo dňa 27.2.1953 nie je oprávnený
v tomto konaní skúmať. Vecnú správnosť týchto rozhodnutí,  ohľadom splnenia podmienok konfiškácie
majetku (hlavne občianstvo dotknutých osôb a ich zaradenie do zoznamu presídlencov) nemohol pre
nedostatok svojej vecnej príslušnosti riešiť, keď inak Osídľovací úrad pre Slovensko v Bratislave pre
vydanie svojho rozhodnutia mal  naplnenú podmienku právomoci na konanie a konečné (právoplatné)
rozhodovanie, v dôsledku čoho bol zákonný aj následný postup spojený s Výmerom o prídele do
vlastníctva zo dňa 27.2.1953. V dôsledku uvedeného právny predchodca odporcu nadobudol vlastnícke
právo k sporným nehnuteľnostiam v súlade s vtedy platným právnym poriadkom. Záverom svojho
rozhodnutia tiež dodal, že vzhľadom k dobe právoplatného skončenia konania vo veci 7C/141/1994 dňa
24.4.1995,  od ktorej doby navrhovateľ (správne odporca) sporné nehnuteľnosti dobromyseľne užíval
ako svoje vlastné, svedčilo by mu postavenie dobromyseľného držiteľa v zmysle ustanovenia § 134
ods. 1 OZ a vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním, uplynutím 10 rokov,
teda dňom 24.4.2005. Výrok o trovách konania účastníkov odôvodnil súd prvého stupňa s poukazom na
ustanovenie § 142 ods. 1 OSP tým, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodu,
pretože mu žiadne nevznikli.

Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním spoločným odvolaním napadli len navrhovatelia
domáhajúci sa jeho zmeny a vyhovenia ich návrhu, alternatívne zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Majú za to, že napadnutý rozsudok je nezákonný, nakoľko
sa v jednoznačnom rozpore so závermi vyplývajúcimi z právnych predpisov a z platnej judikatúry
snaží obhájiť nezákonný stav nastolený v období neslobody a z toho vzniklé porušenie základného
ľudského práva navrhovateľov na vlastnenie majetku, resp. na jeho zdedenie, keď bolo porušené aj
ich právo na riadne zdôvodnenie rozsudku a argumentačné vysporiadanie sa súdu s ich zásadnými
v konaní prednesenými tvrdeniami vrátane judikatúry, na ktorú poukázali. Mimo toho v konaní nebolo
vykonané dokazovanie, ktoré súd mal vykonať z úradnej povinnosti. Z hľadiska požiadavky ich právnej
istoty nie je prípustné, aby bol rozsudok zdôvodnený alternatívne, nejednoznačne, neurčito a naviac
vnútorne rozporne.  Súdom prvého stupňa považované dva dôvody nadobudnutia vlastníctva  odporcom
popri sebe neobstoja a navzájom sa vylučujú; nie je jasné, či odporcovi náleží súdom prvého stupňa
uvádzané vlastníctvo titulom vydržania alebo na základe konfiškácie. V prípade určenia vlastníctva štátu
ostalo tiež nejasné, či to bolo na základe konfiškačného rozhodnutia vydaného Osídľovacím úradom
pre Slovensko alebo na základe Výmeru o vlastníctve vydaného KNV v Nitre. Oni spochybňovali a
spochybňujú obidve citované rozhodnutia, pričom súd prvého stupňa sa s ich argumentáciou nijako
nevysporiadal a túto nevyvrátil a neponúkol ani vlastnú argumentáciu, keď iba poukázal na argumentáciu
obsiahnutú v rozsudku Najvyššieho súdu SR 3Cdo/110/94 zo dňa 4.11.1994, k čomu nebol žiadny
dôvod, a  naviac závery obsiahnuté v tomto rozhodnutí sú v kontexte dnešnej judikatúry a bežnej
právnej praxe prekonané. Na základe Výmeru o vlastníctve vydaného KNV v Nitre nemohlo vlastníctvo
Československého štátu vzniknúť (prideľovateľom nehnuteľností i ich prídelcom bol štát), to znamená,
že štát mal v čase vystavenia tejto listiny už dotknutý majetok vlastniť a touto listinou išlo len o
definovanie a zápis jeho správcu (bez vplyvu na vlastníctvo). Preto bolo potrebné skúmať, či v čase
pred vydaním tohto výmeru nadobudol Československý štát vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam
konfiškáciou alebo podľa Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva.
Výmer je teda právny paškvilom (paaktom) a za iný než nulitný nemôže byť označený, keď štát
podľa Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. nebol ani oprávneným uchádzačom pre pridelenie
majetku štátu (možným prídelcom). Pokiaľ ide o konfiškančné rozhodnutie Osídľovacieho úradu pre
Slovensko v Bratislave uviedli odvolatelia to, že nebohá C. T. nikdy nebola vysťahovaná do Maďarska



vrámci výmeny obyvateľstva a ani jedno z jej detí, preto je potrebné na toto konfiškačné rozhodnutie
hľadieť ako na nulitné, teda také, ktoré nevyvolalo žiadne právne účinky, nakoľko bolo vydané orgánom
štátu, ktorý nemal právomoc ho vydať. Právomoc mal jedine Okresný národný výbor podľa § 1 ods.
4 Dekrétu č. 108/1945 Zb., ktorý však nikdy také rozhodnutie nevydal. Preto o majetku nebohej C.
T. a jej troch maloletých detí platí, že ku konfiškácii nedošlo, nakoľko niet konfiškačného rozhodnutia
vydaného k tomu oprávneným orgánom štátu, ktoré rozhodnutie bolo potrebné vyhotoviť písomne a
doručovať osobám, proti majetku ktorých smerovalo. Uvedené osoby nestratili vlastníctvo ani z dôvodu
vysťahovania vrámci výmeny obyvateľstva, nakoľko predpokladom toho, aby osoba bola považovaná
za vysťahovanú vrámci výmeny obyvateľstva podľa dohody bolo potrebné súčasné splnenie troch
podmienok, a to príslušnosť k maďarskej národnosti, strata československého občianstva a skutočné
vysťahovanie na územie Maďarska. Navrhovatelia v 1. a 4. rade ani na krátky čas nemali trvalý pobyt
na území Maďarska a nestratili Československé občianstvo. Nebohej C. T. bolo už dňa 17.9.1945
správnou komisiou v Nových Zámkoch vydané osvedčenie o štátnom občianstve a toto občianstvo jej
nebolo neskôr nikdy odňaté a táto zomrela ako štátna občianka Československa. Meno C. T. a jej troch
detí bolo vyškrtnuté zo zoznamu osôb určených na presťahovanie, napriek tomu však bola oddelená
od svojich troch maloletých detí, bola ponechaná v transporte a odvezená na územie Maďarska, z
ktorého sa vrátila až v roku 1952. Z uvedených dôvodov tieto osoby nespĺňali zákonné podmienky ani
medzištátne zmluvne dohodnuté podmienky na výmenu obyvateľstva. Poukaz súdu prvého stupňa na
právomoc Osídľovacieho úradu pre Slovensko v Bratislave vydávať konfiškačné rozhodnutie vytvára
zdanie, akoby nulitnosť individuálneho správneho aktu bolo možné vysloviť len a iba pri nedostatku
právomoci orgánu, ktorý ho vydal, pričom táto právomoc spočíva podľa súdu výlučne v oprávnení
vydávať konfiškančné rozhodnutia. To, že Osídľovací úrad túto právomoc má len v určitých vecne
špecifikovaných prípadoch sa už súdu prvého stupňa nejavilo byť právne relevantným, ktorý postoj
však nezodpovedá skutočnosti, ani ustálenej judikatúre a právnej praxi. Súd prvého stupňa mal tak
skúmať, či boli splnené podmienky vecnej pôsobnosti Osídľovacieho úradu na strane osôb, ktorých
majetok mal byť konfiškovaný, a ak by tomu tak nebolo, v dôsledku toho by išlo o rozhodnutie nulitné. V
takom prípade sa nejedná o skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia, ale o skúmanie existencie vecnej
pôsobnosti vydaného rozhodnutia, keď zotrvaním na názore prezentovanom súdom prvého stupňa by sa
posvätila štátna svojvôľa spočívajúca v neakceptovaní platných zákonov tým, kto je sám ich pôvodcom,
t. j. štátom. Mimo uvedeného ohľadne nulitnosti konfiškačného rozhodnutia poukazujú na to, že súd
prvého stupňa sa nezaoberal ani otázkou právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, hoci tak bol
povinný učiniť z úradnej povinnosti. Bolo potrebné skúmať oddelene doručovanie rozhodnutia nebohej
C. T., (v tom čase na území Maďarska) a opatrovníkovi jej maloletých detí, ktoré sa zdržiavali na území
Československa. Možno s veľkou mierou pravdepodobnosti predpokladať, že predmetné konfiškačné
rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, čo však bol súd mimo akejkoľvek
pochybnosti povinný zistiť. Okrem uvedeného odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považujú za
nedostatočné, keď okrem poukazu na vyslovený názor v rozsudku Najvyššieho súdu žiadne relevantné
zdôvodnenie správnosti konfiškačného rozhodnutia neuvádza. Vo svetle dnešnej judikatúry je uvedený
rozsudok Najvyššieho súdu nezákonný, nesprávny a nespravodlivý. Podľa ich názoru im mali byť
nehnuteľnosti podliehajúce režimu zákona č. 87/1991 Zb. podľa tohto zákona vydané ako nehnuteľnosti
prevzaté štátom bez právneho dôvodu, t. j. pri zachovaní vlastníctva pôvodných vlastníkov. Súd prvého
stupňa však dávno prekonaný rozsudok Najvyššieho súdu priam kanonizuje tým, že sa zdržiava svojich
vlastných výkladov a  vo všetkom na tento rozsudok poukazuje, pričom však k jednoznačne priaznivejšej
v súčasnosti platnej judikatúre sa nevyjadruje až do tej miery, že možno konštatovať, že ju odignoroval.
Majú tiež za to, že odporca - štát nie je spôsobilý nadobúdať vlastníctvo vydržaním z ním samotným
vrámci rozhodovacej - exekutívnej činnosti, vydaných individuálnych správnych aktov, ktoré nie sú
perfektné. Súd prvého stupňa skonštatoval splnenie podmienky uplynutia vydržacej doby, pomlčal však
o podmienke oprávnenosti držby, t. j. dobrej viery držiteľa o tom, že mu vec patrí. Štát nemohol byť
oprávneným držiteľom  a preto vydržať ani nemohol.

Odporkyňa žiadala potvrdenie napadnutého rozhodnutia ako vecne správneho, keď  so závermi
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa sa stotožňuje.

Prokurátor v zmysle ustanovenia § 35 ods. 4 OSP neoznámil súdu vstup do konania.



Rozsudkom č. k. 8Co/41/2010-169 zo dňa 15. júla 2010 Krajský súd v Nitre ako súd odvolací napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Rozsudok sa stal právoplatným dňa 18.8.2010. Na základe dovolania navrhovateľov Najvyšší súd SR
ako súd dovolací uznesením č. k. 2Cdo/2/2011-191 zo dňa 21. decembra 2011 (zhora uvedený) rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čím sa vec opätovne dostala do štádia
odvolacieho konania o odvolaní navrhovateľov. Dovolací súd vo veci samej právne záväzný názor
nevyslovil, keď rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil pre vzhliadnutí procesnú vadu, v dôsledku ktorej
bola dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že odvolací súd sa dostal mimo limitov
práva na spravodlivý proces tým, že z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, že žiadnym spôsobom
nevyhodnotil rozsiahlu argumentáciu odvolateľov v odvolaní, že sa nevysporiadal s judikatúrou, na
ktorú navrhovatelia v konaní poukazovali a že pri nepovažovaní odvolacích dôvodov podstatnými a
právne významnými dôvody tohto svojho záveru (v dôvodoch svojho rozhodnutia) náležitým  spôsobom
nevysvetlil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec na nariadenom odvolacom
pojednávaní  a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) i po doplnení
dokazovania (v rozsahu potrebnom pre nové rozhodnutie) a čiastočnom späťvzatí návrhu dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 208 OSP čiastočne
zrušiť (a konanie v rozsahu pripusteného čiastočného späťvzatia návrhu zastaviť) a v zostávajúcej
časti podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v odvolacom konaní
úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho  a dovolacieho konania  nepriznať z dôvodu, že toto svoje
právo si neuplatnila a žiadne trovy  jej  ani nevznikli (z obsahu spisu nevyplývajú).

Okrem  úvah súdu prvého stupňa ohľadom vydržania vlastníckeho práva odporkyňou a úvah o tom, že
C. T., rod. G. a jej detí boli nesprávne zaradení do zoznamu presídlencov sa odvolací súd stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v napadnutom rozhodnutí, na tieto
aj ako na svoje pre ich správnosť len poukazuje a opakovať ich preto (§ 219 ods. 2 OSP). Primárne
podstatné pre rozhodnutie vo veci bolo posúdenie právneho úkonu - Výmeru Osídľovacieho úradu pre
Slovensko v Bratislave (ďalej len Osídľovací úrad) zo dňa  20.7.1949 č.  1644-0/6/1949/II-M, ktorým
Osídľovací úrad rozhodol podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 148/1947 Zb. (zákon Ústavodárneho
Národného zhromaždenia československej republiky o opatreniach k prevedeniu československo-
maďarskej dohody o výmene obyvateľstva, účinný od 20.8. 1947) s konečnou platnosťou, že sú splnené
podmienky pre konfiškáciu majetku vdovy C. T. rod. G. a troch rodinných príslušníkov, osôb maďarskej
národnosti a teda že ich majetok bol právoplatne skonfiškovaný (prešiel na štát) podľa dekrétu prezidenta
republiky č. 108/1945 Zb. (z 25. októbra 1945, účinný od 30.10.1945), a to dňom jeho účinnosti. V prípade
uvedeného výmeru nešlo o nulitný právny úkon - ničotný správny akt (paakt) vydaný správnym orgánom
nemajúcim na to právomoc, z ktorého žiadne právne následky nevznikajú, keď bola daná právomoc
uvedeného Osídľovacieho úradu k rozhodovaniu o majetku, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie článku
VII. Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva (z 27.2.1946, publikovaná
pod č. 145/1946 Zb. s účinnosťou od 15.5.1946 - ďalej len dohoda), keď uvedené rozhodnutie bolo
s konečnou platnosťou a deklarovalo splnenie podmienok pre konfiškáciu (prechod na štát) podľa
konfiškačných predpisov, v danom prípade podľa dekrétu prezidenta republiky, účinného od 30.10.1945
a publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 108/1945 Zb.. Ako už uviedol Najvyšší súd SR vo svojom
rozhodnutí vydanom v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 7C/141/1994,
na ktoré  správne poukázal súd prvého stupňa, nebolo možné preskúmavať vecnú správnosť tohto
rozhodnutia, ktoré rozhodnutie znamenalo prechod vlastníctva - konfiškáciu pre štát  na základe zákona,
uvedeného dekrétu prezidenta republiky. Išlo o rozhodovanie o špecifickom majetku podliehajúcom
konfiškácii podľa dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb., keď o splnení podmienok pre konfiškáciu
podľa tohto dekrétu v zásade rozhodoval príslušný Okresný Národný výbor, pričom i toto rozhodnutie
(okrem rozhodnutia ONV)  bolo možné doručiť aj verejnou vyhláškou, i keď neboli splnené podmienky §
33 Vládneho nariadenia zo dňa 13. januára 1928 o správnom pokračovaní (tzv. správny poriadok), keď
vyhláška Ministra vnútra č. 241/1946 Z. z. o štatúte Osídľovacieho úradu pre Slovensko v § 9 ods. 1
odkazovala na uvedený správny poriadok, ktorý v § 33 ods. 1 poznal doručovanie verejnou vyhláškou
na úradnej tabuli (uvedené ustanovenie platilo obdobne) a doručenie tým platilo za vykonané.



Dôsledkom uvedeného rozhodnutia Osídľovacieho úradu bolo to, že všetky osoby riešené týmto
rozhodnutím prišli o svoj majetok jeho konfiškáciou štátom podľa uvedeného Dekrétu prezidenta
republiky č. 108/1945, keď  naviac ustanovenie § 2 ods. 1 veta druhá zákona č. 148/1947 Zb.
o opatreniach k prevedeniu československej - maďarskej dohody o výmene obyvateľstva účinného
od 20.8.1947 považovalo podmienky pre konfiškáciu za splnené bez ďalšieho už tým, že osoba
bola do Maďarska presťahovaná, pričom v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 tohto zákona sa osobou
presťahovanou rozumeli nielen osoby reálne presťahované, ale aj tie, ktoré sa za takéto považujú,
ktorými treba považovať aj osoby riešené rozhodnutím Osídľovacieho úradu a zaradené do zoznamu
osôb na výmenu obyvateľstva podľa dohody.

K poukazu navrhovateľov v odvolaní o tom, že súd prvého stupňa mal skúmať existenciu vecnej
pôsobnosti k vydaniu rozhodnutia Osídľovacím úradom pre Slovensko v Bratislave s ohľadom na
naplnenie zákonných podmienok  a že sa nejedná o skúmanie vecnej správnosti jeho rozhodnutia,
odvolací súd dodáva to, že v takomto prípade sa jedná stále o posudzovanie vecnej správnosti
rozhodnutia z hľadiska splnenia zákonných podmienok konfiškácie a správnosti konania tohto orgánu,
ktorá súdu v tomto súdnom konaní neprináležala. Pri rešpektovaní všeobecného princípu správnosti a
zákonnosti správnych rozhodnutí je tieto možné preskúmavať len príslušným zákonným postupom, a
i keby sa v tomto konaní javili vecne nesprávnymi, nemožno na ich účinky a  následky neprihliadať.
Nešlo o nulitný (ničotný) správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom (z
ktorého žiadne právne následky nevznikajú) a pri prezumpcii jeho správnosti (platnosti) nebolo možné
preto naň neprihliadať (§ 135 ods. 2 OSP), a to bez ohľadu na to, či došlo k plnej realizácii výmeny
(obyvateľstva), lebo jeho účinky nastali. Štát tak predmetné nehnuteľnosti (spoluvlastnícke podiely k
nim) právne relevantným spôsobom (nielen fakticky) prevzal. Výmer zrušený nebol a jeho účinky trvajú,
i keby prípadne dôvody pre jeho vydanie neexistovali.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať tiež na to, že

- pri zamietnutí žaloby navrhovateľky v 1. rade o vydanie nehnuteľností podľa špeciálnych reštitučných
predpisov bola žalovaná ochrana ňou tvrdeného vlastníckeho práva cez všeobecné právne predpisy
možná,

- neb. C. T., rod. G. i V. T. boli osobami maďarskej národnosti a túto logicky mali aj ich deti C., T. a V.
(kúpna zmluva zo dňa 7.8.1942 bola uzatvorená v maďarskom jazyku, kupujúci boli v nej označení ako
občania maďarskej republiky a neb. C. T. bola - napriek „reslovakizovaniu“ vypočúvaná prostredníctvom
tlmočníka v konaní 7C/141/1994),

- podľa Ústavného Dekrétu prezidenta republiky z 2.8.1945 (publikovaného pod č. 33/1945 Sb. a
účinného od 10.8.1945) účinnosťou tohto dekrétu stratili československí štátni občania maďarskej (a
nemeckej) národnosti Československé štátne občianstvo, pokiaľ ho nestratili už nadobudnutím štátnej
príslušnosti maďarskej, keď ohľadom zachovania im Československého štátneho občianstva rozhodoval
Krajský národný výbor na návrh Okresného národného výboru, po preukázaní vernosti Československej
republike a schválení osvedčenia o národnej spoľahlivosti (v konaní na základe žiadosti, ktorého
existenciu konania na odvrátenie straty občianstva navrhovatelia nepreukázali),

- minimálne navrhovateľ v 4. rade bol spolu so svojou neb. matkou do Maďarska v rámci dohody (po nej)
o výmene obyvateľstva reálne presťahovaný (potvrdenie o transporte dňa 27.5.1947 a Reemigrantská
legitimácia z 27.9.1952),

- v čase vydania rozhodnutia Osídľovacieho úradu sa pri vykonávaní zápisov (s konštitutívnymi účinkami)
v pozemkovej knihe pôvodní vlastníci o zápise konfiškácie (zákon č. 90/1947 Zb., neupovedomovali
a táto konfiškácia bola už v pozemkovej knihe (u celého PKV telesa) poznačená na základe skorších
zápisov registrového súdu, ktoré spisy o tom sa však v archívoch nezachovali (nenašli), čo však
existenciu konfiškácie nevyvracia,

- neb. C. T. a všetky jej deti boli nesporne (i podľa navrhovateľov) zahrnuté medzi osoby pre
výmeru obyvateľstva podľa dohody, teda určené k presťahovaniu, čím bola založená (daná) právomoc
Osídľovacieho úradu pre konanie (a rozhodnutie), keď inak „vyškrtnutie“ zo zoznamu osôb (naviac



dodatočne) nemožno považovať za právne významný úkon pre vlastníctvo (proti účinkom zákona  a
vydaným rozhodnutiam),

- z rozhodnutia (Výmeru) zabezpečeného odvolacím súdom vyplýva jeho vyvesenie (na úradnej tabuli)
dňa 17.2.1950 a sňatie 3.3.1950, pričom správnosť tohto spôsobu doručenia rozhodnutia súd (mimo
rámec správneho súdnictva) preskúmavať nemohol, teda podmienky nadobudnutia právoplatnosti a
vykonateľnosti boli splnené,

- neb. C. T. sa po návrate z Maďarska Československé štátne občianstvo navrátilo - osvedčilo
rozhodnutím z 9.3.1956, zahŕňajúcim i mal. deti, pričom tomuto malo predchádzať i vzdanie sa
majetkových nárokov voči odporkyni, a že

- spochybnenie „vecnej nepríslušnosti“ Osídľovacieho úradu k vydaniu predmetného Výmeru pre
nenaplnenie zákonných podmienok rozhodovania (pre jeho rozhodovanie) je (stále) námietkou vecnej
nesprávnosti rozhodnutia (z týchto dôvodov), ktorú vecnú nesprávnosť môže posudzovať len odvolací
orgán (u Osídľovacieho úradu rozhodujúceho s konečnou platnosťou však nie) alebo súd v rámci
správneho súdnictva.

Vychádzajúc zo zhora uvedeného a z toho, že všetky ostatné odvolacie námietky (dôvody) sú pre
rozhodnutie vo veci nepodstatné (a nie je preto nevyhnutné sa s nimi osobitne zaoberať) mal potom
odvolací súd za to, že predmetným Výmerom Osídľovacieho úradu bolo s konečnou platnosťou
rozhodnuté o konfiškácii predmetných nehnuteľností na štát (a konfiškácia nastala), v dôsledku čoho
sa už potom (zhodne ako súd prvého stupňa) nezaoberal s tým, ako odporkyňa ďalej s predmetnými
nehnuteľnosťami nakladala, v akom  stave (dostavanosti) bola domová nehnuteľnosť v čase prechodu
do vlastníctva odporkyne (k akým jej zmenám došlo neskôr) a či je prípadne potrebné zidentifikovanie
pozemkových nehnuteľností.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.